Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Sa/21/2016 z 17. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 17. apríla 2017, sp. zn. 3Sa/21/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8016200827.2 Krajský súd Prešov | 3Sa/21/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8016200827.2 | 2017-04-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, SSP, predpis č. 883/2004 Z. z., predpis č. 987/2009 Z. z., Ústava Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27a3eb5c-b797-47f3-94b1-bc66e61790d7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200827.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Sa/21/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200827
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8016200827.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci žalobkyne T. X., nar. XX.U.
XXXX, bytom F. H., O. U. X/XX, XX-XXX A. X., právne zastúpenej V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č.
4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10,
za účasti S. B. W., bytom X. č. XX, XXX-XX, o sociálnej žalobe, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovanej zo dňa 28.novembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave zo dňa 28.novembra 2013 č.
XXXXX-X/XXXX-BA.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Z administratívneho spisu predloženého žalovanou súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka X. S.
dňa 12.03.2013 vypracovala záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, pričom kontrolovaným
subjektom bola S. B. W. - B., so sídlom v X. S., U. č. XXXX/X. Predmetom kontroly bolo preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od
02.05.2012 do 31.03.2013, miesto a dátum vykonania kontroly je označené v zázname od 06.03.2013
do 13.03.2013. V správe o kontrole sa konštatuje, že išlo o preverenie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov, ktorých bydlisko je na území Poľskej republiky a sú zamestnaní u fyzickej osoby s
bydliskom v Poľsku, ktorá je ako zamestnávateľ registrovaná na území Slovenskej republiky a to na
základe podnetu žalovanej. Ďalej v správe sa konštatuje, že ku kontrole boli doložené doklady - pracovné
zmluvy, dohody o zmene pracovnej zmluvy, rozpis hodín podľa jednotlivých mesiacov a pracovníkov a
výplatné pásky zamestnancov. Za kontrolované obdobie od 02.05.2012 do 31.03.2013 boli z dokladov,
ktoré predložil zamestnávateľ, zistené skutočnosti:
- pracovné zaradenie každého zamestnanca v pracovnej zmluve je uvedené ako obchodný zástupca,
miesto výkonu práce je Slovenská republika,
- z ústnej informácie zamestnávateľa pracovníci roznášajú letáky a ponuky pre poľské spoločnosti
zaoberajúce sa výrobou okien, dverí, nábytku, garážových dverí, brán a pod.,
- popri roznášaní letákov zamestnanci zhromažďujú informácie o možnostiach kúpy surovín na výrobu
biomasy od slovenských poľnohospodárov, pretože zamestnávateľ p. S. B. W. plánuje v Poľsku vyrábať
biomasu,
- v pracovných zmluvách sú škrtané hodiny a obdobie (mesačne, týždenne), nad textom je perom
dopísaný iný údaj, pri oprave je uvedené, kto to opravil a dátum opravy,
- priestory zamestnávateľa, resp. kancelárie - miesto podnikania je označené na dverách a na poštovej
schránke pre doručovanie zásielok,



- zamestnávateľ od 19.12.2012 má v živnostenskom registri uvedené miesto podnikania U. XXXX/X,
XXX XX X. S., do 18.12.2012 na adrese L. XX/X, XXX XX X. A. Q., na pobočku X. S. bol presunutý od
01.10.2012 z dôvodu zmeny miesta mzdovej učtárne,
- dňa 06.03.2013 - oznámený deň kontroly - zamestnávateľ p. S. B. W. pricestovala z Poľska,
- kontrola zamestnávateľa prebiehala v priestoroch kancelárie účtovníčky (miestnosť sa nachádza hneď
vedľa kancelárie zamestnávateľa),
- do kancelárie zamestnávateľa kontrole nebolo umožnené nahliadnuť,
- v čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec,
- účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie
účtovníčky,
- pracovný materiál ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov zamestnávateľ priamo v kancelárii
nepredložil (dodatočne nám niektoré poskytol e-mailom),
- úlohy, resp. pracovné zadania, zamestnávateľ zadáva prostredníctvom telefónu a e-mailu, so
zamestnancami komunikuje aj cez internet prostredníctvom skypu, bližšie informácie zamestnávateľ
neuviedol,
- Zamestnanci sa nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárii na U. XXXX/X v X. S., zamestnávateľ
uviedol, že ich stretnutia sa konajú aj v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod.,
- zoznam zamestnancov za jednotlivé mesiace a počet hodín v mesiaci a týždni bol kontrole predložený
(podrobne je uvedený v tabuľke),
- v zozname nie je uvedené miesto, kde sa v uvedený deň zamestnanec zdržiaval (v oznámení o kontrole
bol tento údaj požadovaný), zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol miesto - konkrétnu adresu
výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku,
- finančné transakcie zamestnávateľ vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky
prostredníctvom internet bankingu z Poľska,
- zápisnicu - záznam alebo akýkoľvek iný vierohodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami
zamestnávateľ nemal k dispozícii.

2. Vo vzťahu k žalobkyni sa konštatuje, že podľa pracovnej zmluvy žalobkyňa od 01.10.2012 má
pracovný čas 20 hodín mesačne so mzdou 1,88 eur/hod., od 01.10.2012 so zmenou na 10 hodín
týždenne, s počtom hodín v mesiaci október 23 hodín, 1 hodina denne (5 týždňov), november 21 hodín,
1 hodina denne (5 týždňov), december 26 hodín, 2 hodiny denne 3 týždne (ostatné dovolenka), január
44 hodín, 4 týždne po 10 hodín, 1 týždeň 4 hodiny.

3. Zistené údaje Sociálna poisťovňa, pobočka X. S. vyhodnotila tak, že sídlo zamestnávateľa S. B.
W. - B. sa nachádza na Ul. U. XXXX/X v X. S.. N. riadi a prideľuje prácu svojim zamestnancom
prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. V čase kontroly v priestoroch zamestnávateľa nebol nájdený
žiaden zamestnanec. V deň kontroly žiaden zamestnanec nevykonával prácu na Slovensku, pretože v
mesiaci marec majú prácu určenú len v pondelky a utorky.

4. Ďalej je pripojený ďalší záznam zo dňa 13.08.2013 č. XXXX-XX/XXXX-SL s rovnakým predmetom
kontroly vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu, kde sa konštatuje, že neboli zistené nové skutočnosti
oproti predchádzajúcemu záznamu.

5. Na základe týchto zistení Sociálna poisťovňa, pobočka X. S. dňa 08.08.2013 pod č. XXX-XXXX-
XX/XXXX-X. vydala rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, výrokom ktorého
žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa S. W. - B. od 01.10.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

6. Citovaný výrok rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil aplikáciou nariadení (ES) od
01.mája 2010 a to č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 18.09.2009 (v ďalšom texte označené
ako základné nariadenie) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie 883/2004.

7. Sociálna poisťovňa pobočka citovala článok 11 (3) (a) základného nariadenia, článok 13 (1), článok
13 (3) a konštatovala vykonanú kontrolu dňa 06.03.2013 s tým, že v rámci kontroly mala zistené, že
zamestnávateľ S. B. W. - B. je tzv. schránkovou firmou a na území Slovenskej republiky nedochádza



k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov. Podrobnosti zistené kontrolou sú uvedené v zázname
o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX. Rozhodnutie sociálna poisťovňa pobočka uzavrela, že na základe
výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na
území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa
jedného z citovaných článkov základného nariadenia. S odkazom na uvedené skutočnosti žalobkyni
nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa S. B. W. - B. od 01.10.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

8. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 28.11.2013 č. XXXXX-
X/XXXX-BA podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/1003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov tak, že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

9. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na vyššie citované rozhodnutie pobočky, odvolanie, citovala
ustanovenia Zákona o sociálnom poistení § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm.
a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 s konštatáciou, že žalobkyňa bola vedená v
registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa S. W. - B. od 01.10.2012 do
31.08.2013. Ďalej uviedla, že zamestnávateľ podnikateľskú činnosť vykonáva na základe osvedčenia
o živnostenskom oprávnení sp. zn.: E.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX z 02.05.2012 a ako miesto podnikania
je uvedená X. S., U. XXXX/X, do 18.12.2012 X. A. Q., L. XX/X a v registri zamestnávateľov bol
uvedený zamestnávateľ vedený od 02.12.2012 do 31.08.2013. Ďalej žalovaná konštatovala uplatnenie
koordinačných nariadení s tým, že pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú legislatívu, sú upravené v hlave
II. základného nariadenia a majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii,
že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Žalovaná uviedla, že podľa
článku 11 (3) (a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 a 16, osoba vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom
tohto členského štátu.

10. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna
2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských
štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svoje činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúca danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

11. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

12. Ďalej žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že za účelom správneho vykonávania základného
a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia vyplýva, že o a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti
podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné
orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom
spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach poskytovať svoje služby a
komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada



o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy,
môže pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré
prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce).
Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre
stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie
údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy
v členskom štáte.

13. Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike.

14. Za účelom posúdenia uplatniteľnej legislatívy inštitúcia sociálneho zabezpečenia Varšava bola
oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a
súčasne sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na uplatnenie určujúcej legislatívy na území
Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu
v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú
legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa. Poukázala na v úvode tohto odôvodnenia citované
záznamy o kontrole zdôrazňujúc, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti,
a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a
ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy členského štátu ktorého sa uplatňujú za daných okolností.

15. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval
na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta
sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade
nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné,
v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich
osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a
miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež.

16. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané
až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

17. Pri vykonanej kontroly prostredníctvom Sociálnej poisťovne, pobočky X. S., mala žalovaná zistené,
že z registrovaného sídla zamestnávateľa U. XXXX/X, X. S., zamestnávateľ neprideľuje zamestnancom



prácu a neriadi spoločnosť, ktorú riadi a prácu prideľuje svojim zamestnancom z adresy svojho trvalého
pobytu a to prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do kancelárie zamestnávateľa, ktorá sa nachádza
sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom
kontroly umožnené nahliadnuť a v čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny
zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol, pričom účtovné
doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky.
Žalovaná uviedla, že z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer je dohodnutý
na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace. V pracovných zmluvách je dohodnutý
pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od
33,19 eur do 41,00 eur. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy
so zmenou pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom
sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Zamestnávateľ uviedol, že stretnutia sú realizované
v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod. a zápisnica z týchto stretnutí zamestnávateľom nebola
nepredložená. Na základe uvedených zistení žalovaná uzavrela, že z výsledkov kontroly vyplýva, že
sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné
kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

18. Na základe kontroly na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky nebolo preukázané na základe relevantných skutočností, že na žalobkyňu sa od 01. októbra
2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto podľa prvostupňového rozhodnutia žalobkyni nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
od 01.10.2012 podľa slovenskej legislatívy. Žalovaná uviedla, že registračný list fyzickej osoby -
prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

19. Preto v rámci odvolacieho konania žalovaná dospela k záveru, že žalobkyni povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej
republiky v období od 01.10.2012 nevzniklo.

20. Ďalej poukázala na to, že podľa článku 13 (5) základného nariadenia sa žalobkyňa bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba, a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike.

21. Vo vzťahu k aplikácii procesných predpisov žalovaná poukázala na to, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia upravuje § 172 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, pričom
konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové
konanie, ktoré vzhľadom na § 184 ods. 8 uvedeného zákona môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky sociálnej poisťovne. Citovala § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého konanie,
ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná
organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom
poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí
konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon o sociálnom poistení
neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi
konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny
názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

22. Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci
mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov
a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa
§ 217 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým
rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi.



23. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

24. Rozhodnutie žalovanej napadla žalobkyňa žalobou zo dňa 25.11.2016, ktorá bola súdu doručená
01.12.2016, ktorá žiadala, aby súd uložil žalovanej doručiť jej napadnuté rozhodnutie a zrušiť
rozhodnutie žalovanej a vrátiť jej vec na ďalšie konanie. Argumentovala tým, že rozhodnutie sociálnej
poisťovne pobočky a žalovanej nie sú správne, lebo miesto podnikania zamestnávateľa žalobkyne
spĺňa znaky registrovaného sídla. Žalovaná poukazuje na praktickú príručku Právne predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, v Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku a
konštatuje, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania, ale podľa žalobkyne, že príručka má odporúčací charakter. Podľa žalobkyne
miesto podnikania jej zamestnávateľa, ktoré je uvedené vo výpise zo živnostenského registra napĺňa
znaky registrovaného sídla, lebo riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí
a riešenie prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej
republike, kde sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na
základe uvedeného podľa názoru žalobkyne miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom
uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je
Slovenská republika. Ďalej žalobkyňa namietala, že charakter práce zamestnancov v zmysle pracovných
zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy zamestnanci prenajaté
priestory nevyužívajú a nepotrebujú sa v nich zdržiavať.

25. Žalobkyňa ďalej argumentuje judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a to prípadom Planzer
Luxembourg Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá
zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto
stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej
politike. Iné faktúry, ako napr. bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto
uloženia správnych a účtových dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä
bankových sa môžu tiež zohľadniť. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobkyne uvedené vo výpise zo
živnostenského registra spĺňa kritéria registrovaného sídla, keďže pri zohľadnení uvedených faktorov
sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu.

26. Žalobkyňa namieta, že žalovaná sa nedostatočne vyrovnala so skutkovým stavom a so
skutočnosťami, ktoré sú nevyhnutné pre vydanie oboch rozhodnutí, lebo sa obmedzuje iba na všeobecné
konštatovanie, že miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra
nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla, a preto postup žalovanej vo veci vydania rozhodnutí vo
veci určenia poistenia za postup v rozpore so zákonom.

27. Žalobkyňa namietala, že jej zamestnávateľ pri vykonávanej kontrole predložil všetku dokumentáciu
zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, v dôsledku čoho bolo dôkazné bremeno v
súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané a žalobkyňa ani zamestnávateľ nie sú
povinní disponovať inými dokumentmi a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpisy explicitne neuvádzajú.
V tejto súvislosti žalobkyňa argumentuje rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Szd/1/2012,
z ktorého cituje, že: „Zistenie porušenia povinností nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť
administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného
postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona.
Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie
protokolu.“ Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (sociálna poisťovňa) mala za to, že
osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba
posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú
situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením
skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne upriamenie sa na ustanovenia



právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobkyne je nedostatočné
a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie
rozhodnutia.

28. Žalobkyňa uviedla, že je pravdou, že organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré
môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci a podľa názoru žalobkyne
táto povinnosť žalovanou nebola splnená. Zistenie skutkového stavu žalovanou je podľa názoru
žalobkyne nedostatočné a nemôže byť podkladom pre vydanie oboch rozhodnutí, a ak áno, takéto
rozhodnutie považuje za nezákonné. Reálny výkon činnosti žalobkyne ako zamestnanca na území
Slovenskej republiky bol zabezpečený, nakoľko išlo o činnosť primárne v teréne, čo si povaha práce
žalobkyne aj vyžadovala. S odkazom na uvedené nebolo možné preverovať reálny výkon takejto činnosti
žalobkyne v registrovanom sídle zamestnávateľa žalobkyne a rovnako poukazuje na to, že miesto
podnikania S. W. - B. ako zamestnávateľa žalobkyne je podľa jej názoru registrovaným sídlom, a
teda je určujúcim pre posúdenie a určenie príslušnosti žalobkyne k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobkyne je postačujúce pre
jeho potreby a jeho fungovanie zohľadňuje minimálne náklady vzhľadom na podnikateľskú činnosť
zamestnávateľa a vymedzenie registrovaného sídla je možné nájsť v judikatúre Súdneho dvora EÚ iba
prostredníctvom demonštratívneho výpočtu znakov.

29. Žalobkyňa ďalej namieta, že v konaní pred žalovanou došlo k procesnej chybe, ktorá spočíva v tom,
že žalovaná nedoručila rozhodnutie riadne žalobkyni, v dôsledku čoho žalobkyni bola odňatá možnosť
uplatniť si svoje právo, podať včas žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej súdom podľa § 177
a nasl. Správneho súdneho poriadku proti rozhodnutiu žalovanej, pretože žalobca o tomto rozhodnutí
sa nedozvedel v zákonom stanovenej lehote a napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť. S odkazom na uvedenú skutočnosť žalobkyňa prezentuje názor, že išlo o porušenie jej
práva na súdnu a inú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn.: 1.ÚS 26/94 z 10.mája 1994, z ktorého cituje: „Obsah práva na súdnu
a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie
súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na
súdnu alebo inú právnu ochranu.“

30. Žalobkyňa ďalej namietala, že Zákon o sociálnom poistení v § 212 ods. 1 upravuje, že rozhodnutie
účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia
rozhodnutia je deň jeho oznámenia spojený s § 212 ods. 3 uvedeného zákona, podľa ktorého
rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako
doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Zdôraznila, že takýmto rozhodnutím
podľa § 212 ods. 3 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení je napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní
podpisu osoby, ktorá prevzala zásielku na potvrdení o prevzatí zásielky, teda na doručenke uloženej v
spise sociálnej poisťovne ústredie je zrejmé, že daný podpis nekorešponduje s menom a priezviskom
žalobkyne, a teda je nesporné, že rozhodnutie žalovanej nebolo riadne jej doručené.

31. V tejto súvislosti žalobkyňa argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 20.09.2011 č.
3Sžo/13/2011 s citáciou, že s doručovaním sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie
rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako
aj konania následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo
rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné
procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie
nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným
predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie
do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť
náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť
prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných
rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe nemôže mať účinky



riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka dostala.
Správnosť doručenia preukazuje správny orgán, spravidla doručenkami.

32. S poukazom na uvedenú skutočnosť žalobkyňa konštatuje, že na jej situáciu sa vzťahuje úprava
inštitútu tzv. opomenutého účastníka podľa § 179 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého, ak
správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánu
verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo
konať. správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne,
že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie
alebo opatrenie. Dôvodila tiež tým, že podľa ustálenej judikatúry ustanovenie § 179 Správneho súdneho
poriadku prelamuje dôsledky § 181 ods. 1 SSP v tom, že priznáva procesné právo podľa správnu žalobu
aj tomu, s kým orgán verejnej správy ako s účastníkom konania nekonal (aj keď žalobkyňa účastníkom
správneho konania bola) a napadnuté rozhodnutie jej nebolo doručené. Vo svojom dôsledku toto
ustanovenie pripúšťa podanie správnej žaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní
opravných prostriedkov v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb (s odkazom na
Soudní judikatura ve věcech správních č. 662/2000).

33. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.04.2016
sp. zn.: 13Scud/2/2015, zo dňa 07.09.2016 sp.zn.: 15Scud/1/2015, uznesenie Krajského súdu v Žiline
zo dňa 12.10.2016 sp. zn.: 21Scud/3/2016. Od vydania rozhodnutia žalovanej, ktoré nebolo žalobkyni
doručené, neuplynula lehota troch rokov podľa § 179 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žiadala
žalobkyňa, aby v rámci šetrenia predbežnej otázky bolo uložené odporkyni doručiť rozhodnutie žalovanej
žalobcovi a odložená vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

34. Vo veci samej žalobkyňa poukázala na právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako
odvolacieho súdu v konaniach s totožným skutkovým stavom, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, v ktorom prvostupňový súd zrušil rozhodnutie sociálnej poisťovne
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobkyňa ďalej uviedla, že podľa skôr vysloveného
právneho názoru Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 27.04.2016 sp. zn.: 10Sžso/24/2015 sa
prvostupňový správny orgán ani odvolací správny orgán riadne nevysporiadali so skutočnosťou, že
zamestnanec pracuje v Poľskej republike ako samostatne zárobkovo činná osoba a či skutočne
vykonáva na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca, nakoľko neboli v konaní
predložené žiadne dôkazy (okrem kontroly zamestnancov správneho orgánu), a tieto skutočnosti sú
dôležité na posúdenie, ktoré konkrétne ustanovenie vyššie uvedeného koordinačného nariadenia EÚ sa
má v danej veci aplikovať. Najvyšší súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom konajúci súd zaviazal žalovaný správny orgán k opätovnému
rozhodnutiu vo veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré bude pre dotknutého účastníka konania čo do
dôvodov zrozumiteľné, a to či teda bolo rozhodované vo vzťahu k danému konkrétnemu zamestnancovi,
že u neho nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca u daného zamestnávateľa. V záujme
dodržania zásady právnej istoty, v zmysle ktorej na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06) a s ohľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zverejňuje súdne
rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov, a žalobkyňa žiada Krajský súd v Prešove, aby v právnych
veciach s obdobným skutkovým stavom rozhodol analogicky spôsobom v nižšie uvedených rozsudkoch
Najvyššieho súdu SR, lebo diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.ÚS 209/2010, m.m. PL.ÚS 21/00, PL.ÚS 6/04, III.ÚS 328/05).

35. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 05.01.2017. V súvislosti s aplikáciou
§ 212 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení uviedla, že rozhodnutie účastníkovi konania sa oznamuje
doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak a deň doručenia rozhodnutia je deň jeho
oznámenia. Podľa § 212 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie sa účastníkovi konania
oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou
a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále. Rozhodnutie o vzniku, resp. zániku poistenia
sa neoznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk.



36. Ďalej sociálna poisťovňa ústredie uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo doporučenou zásielkou
doručené na adresu žalobkyne, ktorá bola zaevidovaná v systéme SP a to O. U. X/XX, XX-XXX A. X., F.
H., ako aj na adresu podnikania zamestnávateľa. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené žalobkyni dňa
09.12.2012 napriek tomu, že predmetné rozhodnutie prevzala osoba žijúca v spoločnej domácnosti so
žalobkyňou. Žalovaná namietala, že hoci Zákon o sociálnom poistení jej neukladá povinnosť rozhodnutie
o vzniku, resp. zániku poistenia doručovať do vlastných rúk, napriek tomu sa pokúšala rozhodnutia
doručiť adresátovi do vlastných rúk a v mnohých iných prípadoch sa snažila rozhodnutia doručiť aj
doručenkou pre medzinárodný styk, ako to bolo v prípade druhostupňového rozhodnutia. V Poľskej
republike však inštitút doručovania do vlastných rúk nie je zavedený a tak iný spôsob doručovania
ako zvolila žalovaná ani nebol možný. Rovnaký názor v otázke doručovania, ako žalovaná, zaujal
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 02.12.2016 č.k.: 1Sa/3/2016-41, ktorým žalobu odmietol
a konštatoval: „Žalovaný nebol povinný doručovať spornú zásielku žalobcovi do vlastných rúk, aj keď
ju doručoval, pretože nešlo o rozhodnutie o poistnom, a teda nešlo o dávkový vzťah, ale išlo tu v
preskúmavanom prípade o rozhodovanie o nedávkovom právnom vzťahu...“.

37. Uviedla, že podľa § 181 ods. 1 zákona č. 162/2015 Zb. Správneho súdneho poriadku, fyzická osoba
alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon
alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Zameškanie lehoty podľa § 181 ods. 4 zákona č. 162/2015
Zb. Správneho súdneho poriadku nemožno odpustiť.

38. Žaloba zo dňa 25. novembra 2016, doručená na Krajský súd v Prešove dňa 01.decembra 2016, bola
podaná zjavne oneskorene, pretože žalobcovi bolo žalované rozhodnutie oznámené dňa 09. decembra
2013. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná oneskorene navrhujeme, aby Krajský súd v Prešove,
konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: : XXXXX-X/XXXX-
BA, zo dňa 28. novembra 2013, zastavil.

39. Z dôvodu opatrnosti k ďalším námietkam žalobkyne obsiahnutým v žalobe zo dňa 26.mája 2016,
uvádza, že v súvislosti s námietkou, že Praktická príručka: Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej len
„Praktická príručka“), o ktorú sa opiera Sociálna poisťovňa má len odporúčací charakter dôvodila,
že Sociálna poisťovňa sa vo svojich rozhodnutiach pridržiava hlavne nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len
„základné nariadenie“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra
2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Praktická príručka je úradný dokument
odsúhlasený správnou komisiou. Cieľom praktickej príručky, na ktorú sa Sociálna poisťovňa odvoláva,
a ktorú v aplikačnej praxi používajú aj ostatné štáty Európskej únie, je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Cieľ praktickej
príručky vychádza z článku 76 základného nariadenia, ktorý vyžaduje, aby členské štáty navzájom
komunikovali a propagovali výmenu skúseností a najlepších administratívnych postupov na uľahčenie
jednotného uplatňovania práva Spoločenstva. Táto zásada vychádza zo zásady efektívnej výmeny
informácií medzi inštitúciami a povinnosti občanov a zamestnávateľov poskytovať presné a včasné
informácie.

40. Ku konštatovaniu žalobkyne, že miesto podnikania spĺňa znaky registrovaného sídla uviedla, že
splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu
činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.
Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012
vyžaduje splnenie určitých podmienok, t. j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa
pod pojmom „registrované sídlo“ alebo „miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto
podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej
správy. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu U. XXXX/X, XXX XX X. S., nie je možné považovať



za registrované miesto podnikania žalobcu na účely hlavy II. základného nariadenia, pretože tieto kritéria
nespĺňa.

41. Kontrolou, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka X. S., v dňoch od 02.mája 2012 do 31.
januára 2013 a následne ani druhou kontrolou zo dňa 07. augusta 2013, nebol preukázaný reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani podmienky splnenia registrovaného šidla
zamestnávateľa. Dôkazom je záznam č. XXXX-XX/XXXX-SL o vykonaní kontroly preverenia reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/
XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky. V súvislosti s vykonanou kontrolou Sociálnej poisťovne, pobočka X. S., od 06.marca 2013
do 13. marca 2013, chce sociálna poisťovňa poukázať aj na skutočnosť, že jedným z kritérií určenia
registrovaného sídla je aj počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle. Zamestnanci
Sociálnej poisťovne sa počas kontroly so žiadnym zamestnancom zamestnávateľa S. B. W. - B. osobne
nestretli. Účtovníčka zamestnávateľa S. B. W. - B., pani G..Y. C., taktiež nie je zamestnancom daného
zamestnávateľa. Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka X. S., prebiehala v priestoroch
kancelárie účtovníčky, ktorá opätovne podotýkame nie je zamestnancom zamestnávateľa S. B. W. - B.,
kde sú uložené všetky účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda a faktúry. Finančné transakcie
zamestnávateľ vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky prostredníctvom INTERNET
BANKINGU v Poľsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná poukazuje aj na to, že registrované
sídlo je miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie
záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká a je
to aj miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva.

42. Ďalším podstatným kritériom pre určenie registrovaného sídla je aj miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi a miesto náboru zamestnancov. Registrovaným sídlom je taktiež aj sídlo, ktoré
určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti. Podľa záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX
o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
sa zamestnanci nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárii na U. XXXX/X v X. S., ale ich stretnutia
sa konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod.. Úlohy, resp. pracovné zadania zamestnávateľ
zadáva prostredníctvom telefónu a e-mailu. So zamestnancami komunikuje zamestnávateľ aj cez
internet prostredníctvom skypu. Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ S. B. W. - B. nespĺňa
ani základné podmienky na určenie registrovaného sídla. To, že zamestnávateľ S. B. W. - B. má
miesto podnikania uvedené vo výpise zo živnostenského registra, ešte nenapĺňa znaky registrovaného
sídla zamestnávateľa a v žiadnom prípade ani nepreukazuje reálny výkon činnosti žalobcu na území
Slovenskej republiky, tak ako to tvrdí žalobca vo svojej žalobe.

43. Žalovaná poukázala aj na článok 3 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), podľa
ktorého od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám
postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie
alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných
právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Má za to, že dôkazné bremeno leží
nielen na sociálnej poisťovni, ale aj na dotknutej žalobkyni a zamestnávateľovi, a túto povinnosť,
ktorá im vyplývala z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili. Zamestnávateľ neumožnil nahliadnuť
zamestnancom Sociálnej poisťovne do kancelárie, v zozname, ktorý zamestnávateľ predložil pri kontrole
nebolo uvedené miesto a deň, kde sa zamestnanci pri výkone svojej činnosti zdržiavali, hoci bol
tento údaj od neho požadovaný. Zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol, miesto - konkrétnu
adresu výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku. Taktiež nebola predložená zamestnávateľom
žiadna zápisnica, záznam alebo iný dôveryhodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami.
V čase vykonania kontroly zamestnávateľ nepredložil zamestnancom Sociálnej poisťovne žiaden
pracovný materiál, ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov. Zamestnanec vo svojom odvolaní,
ani vo svojej žalobe neuviedol také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho reálny výkon činnosti na
území Slovenskej republiky. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje
len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami.
Žalovaná pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z dohodnutých mzdových
podmienok. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac
odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti



o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky
individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať pár
hodín týždenne (počet odpracovaných hodín je zrejmý aj z prílohy k Protokolu č. XXX-XXXXXXXXXX-
AGXX/XX), sa javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú
príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené v pracovnej zmluve. Uvedené vyvoláva teda podozrenie z
obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky.

44. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovník má autonómny význam
v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka e potrebné považovať každého, kto
vykonáva skutočne a konkrétne činnosť, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako
čisto okrajové a vedľajšie. Pracovný pomer podľa judikatúry Súdneho dvora: „...za pracovníka musí
byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť...“ (rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). Súčasne uvádza, že dôkazy predložené žalobcom v danom
prípade nepreukazujú, že k reálnemu výkonu pracovnej činnosti došlo. Rovnaký záver zaujal aj Krajský
súd v Žiline rozsudkom, č.k. 20Scud/57/2014-78 zo dňa 09. júna 2015, v ktorom konštatoval: „...žalobca
v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa.
Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými k žalobe - pracovná zmluva,
registračný list FO, štvrťročná správa o vykonaní prác...“. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline,
potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, sp. zn. 10Sžso/48/2015, zo dňa 28. septembra
2016. Poukazuje na to, že poľskí zamestnanci majú v predmete činnosti popri roznášaní letákov aj
zhromažďovanie informácií o možnostiach kúpy surovín na výrobu biomasy. Jazyková bariéra, ktorá
je medzi slovensky a poľsky hovoriacimi občanmi, môže pri zisťovaní informácii spôsobovať značné
problémy pri výkone tohto predmetu činnosti.

45. Nezakladá sa na pravde, že sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého
zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, lebo na základe skutkových zistení dospela k
záveru, že zamestnávateľ nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla, a preto je nutné z
tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Pri vydaní rozhodnutí žalovaná
hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v
súlade s nariadeniami Európskej únie. Na základe uvedených skutočností sa žalovaná nestotožňuje s
názorom žalobcu a skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistený a preukázaný.

46. V závere poukázala na rozsudky v prospech Sociálnej poisťovne, v obdobných veciach, ktoré už
nadobudli právoplatnosť:
- rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/22/2014-55, zo dňa 29. apríla 2015 (právoplatné
dňa 12. augusta 2015),
- rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/35/2014-60, zo dňa 14. januára 2015 (právoplatné
dňa 20. februára 2015),
- rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/9/2013-67, zo dňa 3. decembra 2014 (právoplatné
dňa 9. januára 2015).

47. Taktiež poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/22/2015,
zo dňa 27. apríla 2016, ktorý v obdobnom prípade potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
21 Scud/9/2014-76, zo dňa 11. marca 2015, t.j. žalobu žalobcu zamietol. Podľa názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nebolo preukázané, že by žalobkyňa reálne fakticky vykonávala činnosť
zamestnanca u zamestnávateľa H., s.r.o.. Ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
prospech Sociálnej poisťovne v obdobných prípadoch:
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/56/2015 zo dňa 28. septembra 2016,
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/48/2015 zo dňa 28. septembra 2016,
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/57/2015 zo dňa 26. októbra 2016.

48. Je nesporné, že v predmetnej veci ide o žalobu v sociálnych veciach, pretože podľa § 199
ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku - sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

49. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby
v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto



tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

50. Správny súdny poriadok upravuje lehotu na podanie správnej žaloby do dvoch mesiacov odo
dňa doručenia rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval v druhom stupni. Z predloženého
administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredia podľa doručenky pripojenej
v spise bolo doručené nie adresátovi, ktorým bol žalobca, ale pravdepodobne jeho tete.

51. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 212 ods. 1 upravuje,
že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje
inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia.

52. Podľa ods. 3 § 212 citovaného zákona - rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
„do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia písm. c/ o poistnom, o príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále. je použitý všeobecný pojem poistné a výklad
prezentovaný žalovanou súd nepovažuje za správny.

53. Podľa názoru súdu preskúmavané rozhodnutia žalovanej je rozhodnutím o poistnom, a preto
napadnuté rozhodnutie malo byť žalobkyni doručené do vlastných rúk, čo uskutočnené nebolo.

54. Ak žalobkyňa v žalobe žiada, aby súd uložil žalovanej doručiť jej napadnuté rozhodnutie, súd takýto
postup považuje za neefektívny a nehospodárny, pretože žalobkyňa využila riadny opravný prostriedok
proti prvostupňovému rozhodnutiu a ňou navrhovaný spôsob postupu by prichádzal do úvahy iba v
tom prípade, ak by jej nebolo doručené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v X.
S., v dôsledku ktorého nesprávneho postupu by jej bola odňatá možnosť podať proti prvostupňovému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok.

55. Podľa § 25 Správneho súdneho poriadku - ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie
pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem
ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd
postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.

56. Podľa článku 4 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku - ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť
na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

57. S odkazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas, pretože
opačným postupom by bolo odopreté právo domáhať sa spravodlivosti pred súdom.

58. Správny súdny poriadok v ustanovení § 203 ods. 1 upravuje, že rozsah správnej žaloby fyzickej
osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu a podľa ods. 2 tohto
ustanovenia pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

59. Z uvedeného teda vyplýva, že v sociálnych veciach, ak ide o žalobu fyzickej osoby, súd je
povinný postupovať tak, aby preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia zo všetkých hľadísk, teda
nevychádza iba zo zásady preskúmania rozhodnutia len v rozsahu žalobných námietok, pretože nie je
žalobnými námietkami viazaný.

60. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že žalovaná listom zo dňa 25.07.2013 poľskú
inštitúciu sociálneho poistenia ZUS Varšava informovala, že v spolupráci s národným inšpektorátom
práce uskutočnila kontroly u nižšie uvedených zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú osoby s podozrivo



nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom, ktorých cieľom bolo preverenie reálneho výkonu
činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky s tým, že ide o zamestnávateľov vrátane
S. B. W. - B.. Súčasne v tomto liste konštatovala, že zamestnancom hore uvedených firiem, ktorým
sociálna poisťovňa ústredie už vystavila formuláre E 101 SK (PD A1), t.j. zamestnanci podliehajú
slovenským právnym predpisom a tieto boli doručené príslušným zamestnávateľom a poľskej inštitúcii
sociálneho zabezpečenia ZUS nebudú rušené spätne s tým, že ak po skončení platnosti formulára
E 101 SK/PD A1 poistný vzťah u daného zamestnávateľa naďalej trvá, príslušná pobočka sociálnej
poisťovne vydá rozhodnutie o zániku poistenia dňom, ktorým skončila platnosť formulára E 101 SK/
PD A1, u ktorých doteraz nebolo rozhodnutie, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe
kontrol vykonaných národným inšpektorátom práce a sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide
o tzv. schránkové firmy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti
zamestnancov príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že
nepodliehajú slovenským právnym predpisom. Ďalej je konštatované, že v rámci odvolacieho konania
tieto prvostupňové rozhodnutia potvrdí, že zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom.

61. V administratívnom spise je pripojený aj list ZUS zo dňa 10.10.2013 adresovaný žalovanej, ktorý sa
síce vzťahuje k iným zamestnávateľom ako zamestnávateľka žalobkyne, v liste sa však konštatuje, že
listom zo dňa 25.07.2013 boli informovaní o výsledkoch kontroly vykonaných u zamestnávateľov, ktorí
zamestnávajú na Slovensku osoby, ktoré vykonávajú v Poľsku súkromnú podnikateľskú činnosť s tým,
že list bol zaslaný na jednotlivé pobočky ZUS. Tieto pobočky ZUS pri posudzovaní žiadosti o určení
legislatívy pre osoby zamestnané vo firmách uvedených vo Vašom liste zoberú do úvahy skutočnosť,
že Vami uvedené firmy sú poštovými schránkami, a teda v nich zamestnané osoby v skutočnosti
nevykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky a pobočky ZUS budú písomné informovať
o určenom zákonodarstve žiadateľa a sociálnu poisťovňu ústredie. Ďalej v tomto liste sa konštatuje,
že (citácia): „Počas rokovaní, ktoré sa uskutočnili v novembri 2012 vo Varšave, Vaši zástupcovia
vysvetlili, že rozhodnutia, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne, sa týkajú nepodliehaniu slovenských
predpisov o sociálnom zabezpečení ani príslušného zákonodarstva podľa predpisov práva Európskej
únie. Spoločne bolo dohodnuté, že sociálna poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že tých
5 firiem sú poštovými schránkami a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú zamestnanie
na území SR. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa odvolaní proti rozhodnutiam, ktoré
vydali pobočky sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na základe Vami zaslaných informácií
rozhodnúť o poľskom zákonodarstve.“ Poľská inštitúcia ZUS súčasne žiadala o vysvetlenie, či stanovisko
obsiahnuté v liste zo dňa 25.07.2013 znamená, že ústredie sociálnej poisťovne nepreruší konanie vo
veci odvolaní proti rozhodnutiam a nebude čakať, až ZUS rozhodne o poľskom zákonodarstve, ale na
základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne. Ďalej
sa uvádza, že na základe doručených informácií o vstupe do platnosti rozhodnutí, ktoré vydali pobočky
sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo na základe predpisov práva EÚ. V prípade týchto
1236 osôb možno potvrdiť, že poľské zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody sociálnej
poisťovne a ZUS. Podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 takto určené zákonodarstvo bude mať
konečnú platnosť. Teda nie je potrebné, aby sme Vás informovali o rozhodnutiach ZUS vo veci určenia
poľského zákonodarstva podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 983/2009? Súčasne ZUS žiada o potvrdenie
správnosti úsudku ZUS.

62. V administratívnom spise súd nenašiel list, ktorým by sociálna poisťovňa ústredie odpovedala poľskej
inštitúcii sociálneho poistenia ZUS Varšava.

63. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že v predmetnej veci je treba aplikovať Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady a to základné nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Článok 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) upravuje, že nariadenie sa
vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú
bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých
členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

64. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s hlavou II..



65. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

66. Podľa čl. 1 ods. 3 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne
býva.

67. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej
len „vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné
určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch
mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom
informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na
základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným
úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie
alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje
neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie
alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií
určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom
rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom
na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť
dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl.
16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli
predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa čl.
16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia
sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska,
len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

68. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť
v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti
podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004
alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými
štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

69. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou. Podľa bodu 6 rozhodnutia
č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú
inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný
dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie. Podľa
bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto
rozhodnutie, a poskytne príslušne podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej
kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia
čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch



mesiacov od doručenia žiadosti. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší
a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu
inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi
im tiež, aký s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

70. Súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu je toho názoru, že na predmetnú vec
možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.decembra 2016.
Tento konštatoval, že v zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy
o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné
vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je teda nástrojom
unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu a
nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Uviedol, že toto základné nariadenie v čl. 13
ustanovuje, legislatíva ktorej krajiny sa vzťahuje na osobu súbežne vykonávajúcu činnosť zamestnanca
a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch. Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - „vykonávacie nariadenie“ zas v čl. 16
upravuje procesný postup pri určení príslušnej legislatívy v zmysle rozhodujúcich ustanovení základného
nariadenia a práve tento článok prenecháva kompetenciu určiť príslušnú legislatívu organizácii v mieste
bydliska osoby vykonávajúcej činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.

71. Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom sociálnej poisťovne ústredia, že pri súbehu poistení,
v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude
vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade s nariadeniami koordinujúcimi sociálne zabezpečenie
súhlasí, avšak nestotožňuje sa názorom sociálnej poisťovne ústredia, že je potrebné vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení.

72. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že otázka, či zamestnanec žalobcu spĺňa
predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia a v zmysle vyššie citovaných článkov
príslušných nariadení je na vyslovenie konkrétneho záveru príslušná inštitúcia určená vykonávacím
nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje
nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu
cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, a aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť (s odkazom na bod 15 preambuly základného nariadenia). Ak by o skutočnosti, či konkrétna
osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho
poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, v
dôsledku čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by
nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto
situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie
v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

73. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zdôraznil, že z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má
podliehať čl. 13 základného nariadenia. Tak, ako v prejednávanej veci Najvyšším súdom SR, aj v
predmetnej je zrejmé, že nie je sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie
uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

74. S odkazom na vyššie citované listy žalovanej a ZUS nemožno jednoznačne ustáliť, či k takémuto
určeniu došlo a táto skutočnosť nevyplýva ani z predloženého administratívneho spisu žalovanej.

75. Najvyšší súd SR konštatoval, že z predloženého spisu tak nemožno zistiť, že príslušná poľská
inštitúcia uplatniteľnú legislatívu vo vzťahu k žalobcovi určila, a ak áno, tak ktorú. Najvyšší súd súčasne
uviedol, že na rozhodnutie tejto inštitúcie mala žalovaná počkať a v prípade, že s tým nesúhlasila,
postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1, vrátane



poskytnutia potrebných podporných dokladov, medzi ktoré tiež patria výstupy z kontrol vykonaných u
zamestnávateľa. Sama však nebola oprávnená rozhodovať o splnení podmienok podľa čl. 13 ods. 3
základného nariadenia. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúciou podľa miesta bydliska nie
je jediným spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
je za okolností tam ustanovených možné určiť uplatniteľné právne predpisy tiež vzájomnou dohodou
dotknutých inštitúcií.

76. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že z ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vyplýva,
že dohoda medzi ZUS a sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu, je treba poukázať na to, že
v každom prípade musí byť existencia takejto dohody preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky
preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov
alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu,
aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými, ktorá skutočnosť
vyplýva z bodu č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia. Tak, ak konštatoval v predmetnom
rozsudku Najvyšší súd SR, aj v predmetnej veci sociálnou poisťovňou podmienky splnené neboli a z
administratívneho spisu, ktorý žalovaná predložila, aj vzhľadom na vyššie citované listy ZUS Varšava nie
je možné urobiť jednoznačný a objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia.

77. Ďalej je treba poukázať na to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti z administratívneho spisu
žalovanej nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že boli splnené podmienky, aby vo veci rozhodovala
o uplatniteľnosti či neuplatniteľnosti slovenskej legislatívy a to z toho dôvodu, že ak pre žalobcu bola
už určená uplatniteľná legislatíva, sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná
legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, resp.
podľa dohody, sociálna poisťovňa musí vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu
v poľskej republike. Najvyšší súd SR zdôraznil, že konečné, na súde už nenapadnuteľné, rozhodnutie
ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala sociálna
poisťovňa. Táto, ak nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom môže vydané rozhodnutie pobočky
iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci. Zo spisu nie je možné
zistiť, ako v konečnom dôsledku poľská inštitúcia sociálneho poistenia ZUS rozhodla o uplatniteľnej
legislatíve.

78. Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobkyne je potrebné poukázať na to, že žalovaná sa
stotožnila so záverom Sociálnej poisťovne, pobočky X. S., pričom podľa názoru súdu vychádzali
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, lebo zo spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nie je
možné zistiť, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca S. B.
W. - B. nevykonávala. Podľa názoru súdu správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou
miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu
zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, e-mailom, prípadne riadiť pracovnú
činnosť externe.

79. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa ods. 3 tohto ustanovenia
- každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá.

80. Podľa názoru súdu správne orgány dôsledne neaplikovali v konaní ani ustanovenia zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. § 195 ods.1 Zákona o sociálnom
poistení ukladá, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak,
aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. -
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a podľa § 196 ods. 1 citovaného zákona -
dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania, vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,



správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

81. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je bez akýchkoľvek konkrétností vo vzťahu ku
zamestnancovi - žalobkyni, pričom žalovaná doplnila odôvodnenie rozhodnutia, avšak neuvádza žiadne
konkrétnosti vo vzťahu k fyzickej osobe zamestnancovi a jej závery súd považuje za paušalizujúce.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno dopĺňať vo vyjadrení k žalobe.

82. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 209 ods. 4
upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

83. Vzhľadom na uvedené dôvody súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ napadnuté rozhodnutie žalovanej
zrušil.

84. Žalovaná v ďalšom konaní je povinná predovšetkým mať preukázané, či vo vzťahu k žalobkyni
poľskou inštitúciou sociálneho ZUS bola alebo nebola určená uplatniteľná legislatíva, jednoznačne
preukázať, či došlo k dohode medzi ZUS a sociálnou poisťovňou o uplatniteľnej legislatíve a následne
vo veci rozhodnúť. V prípade, aby bude preukázané, že na predmetnú vec sa vzťahuje slovenská
legislatíva, vo veci rozhodnúť na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.

85. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a žalobkyni,
ktorá mala v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením
vydaným súdnym úradníkom podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.

86. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 14.02.2017, ktorého sa žalobca, žalovaná a právny
zástupca žalobcu nezúčastnili, preto súd postupoval podľa § 137 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.