{"guid": "cbc31183-7300-4fe8-86f7-56e8ad1e4ff4:320656ae-67b5-4e99-821f-2fe117356d80", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3", "spisova_znacka": "13Scud/3/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Scud/3/2016 z 5. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 5. júna 2017, sp. zn. 13Scud/3/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3", "identifikacne_cislo": "8016200326", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Ľuboslava Mruškovičová", "sudca_id": 1283, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-luboslava-mruskovicova-1283", "datum_vydania": "2017-06-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-77"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-77"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/320656ae-67b5-4e99-821f-2fe117356d80", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Scud/3/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200326
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ľuboslavou Mruškovičovou, v právnej veci žalobcu O. O. O.,
bytom X. K. XX, O., W., I. O., zastúpeného Mgr. Michalom Onuferom, advokátom, so sídlom v Bratislave,
Františkánska 2, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15. februára 2016 číslo: PPZ - HCP - PO2 - 42
- 005/2016 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice zo dňa 16.
novembra 2015 číslo: PPZ - HCP - PO6 - ZVC - 76 - 010/2015, na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Žalobu zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 15.02.2016, číslo ako je uvedené v záhlaví rozsudku, rozhodol
žalovaný ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru Košice zo dňa 16.11.2015 č. PPZ - HCP - PO6 - ZVC - 76 - 010/2015
( ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ), ktorým administratívne vyhostil žalobcu na
územie Saudskej Arábie v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) z dôvodu vážnej hrozby
pre bezpečnosť štátu a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie členských štátov  schengenského
priestoru na dobu 10 rokov v zmysle § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov tak, že podľa §
59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( ďalej len správny poriadok ) odvolanie zamietol
a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že napadnutým prvostupňovým rozhodnutím
správny orgán administratívne vyhostil účastníka konania na územie Saudskej Arábie v zmysle
ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie
všetkých členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov v zmysle ustanovenia § 82 ods.
3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
Účastník konania mal na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel štúdia od 21.
04. 2008 až do 31.08.2016.
Správnemu orgánu bola doručená informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona číslo 215/2004 Z.z. o
ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o ochrane utajovaných skutočností), ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že účastník
konania pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu.



Dňa 16.11.2015 v čase o 10.55 hod., bol účastník konania predvedený v zmysle ustanovenia § 79 ods.
1 zákona o pobyte cudzincov na správny orgán, čím bolo voči nemu začaté správne konanie v zmysle
ustanovenia § 18 ods. 1 správneho poriadku vo veci administratívneho vyhostenia.
Účastníkovi konania bola daná možnosť vyjadriť sa k postupu správneho orgánu pri realizácií
administratívneho vyhostenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení i k
spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 správneho
poriadku.
V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 správneho poriadku bola s účastníkom konania za prítomnosti
tlmočníka Ing. V. O. spísaná zápisnica, v ktorej účastník konania uviedol, že nevie o tom, že by
predstavoval nejakú hrozbu pre Slovenskú republiku. Súhlasil so svojim vyhostením, avšak namietal
voči svojmu zaisteniu, nakoľko si nie je vedomý, že by spáchal akýkoľvek čin. Nemá problém si v čo
najkratšej dobe zaistiť letenku do domovskej krajiny a opustiť územie Slovenskej republiky.
Správny orgán na základe hore uvedených skutočností rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka
konania na územie Saudskej Arábie v zmysle ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov schengenského
priestoru na dobu 10 rokov v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
Pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení správny orgán rešpektoval Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia budú neprimerané, najmä
na súkromný a rodinný život účastníka konania.
Včas podaným odvolaním sa účastník konania domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti, v
ktorej mu bol uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov schengenského priestoru na
dobu 10 rokov, alebo aby tento zákaz správny orgán skrátil na čo najkratšiu dobu.
V odvolaní uviedol, že si nie je vedomý konania alebo iných dôvodov, kvôli ktorým by mal predstavovať
vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Rešpektoval zákony Slovenskej republiky a nie je si vedomý
žiadneho protizákonného konania, za ktoré by mal byť tak vážne sankcionovaný, ako aj administratívne
vyhostenie a uloženie zákazu pobytu v celom schengenskom priestore a to až na 10 rokov. Tento zásah
je veľmi vážnym zásahom do života mladého človeka, ktorý si budoval život v Európe.
Ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé, že správnemu orgánu bola
doručená informácia so stupňom utajenia „Vyhradená“, č. p.: PPZ-OBT-V- 158/2015 k jeho osobe, z
ktorej údajne vyplýva, že predstavuje vážnu hrozbu pre štát. Táto podľa toho, čo sa uvádza v spise,
požíva ochranu zákona o ochrane utajovaných skutočností. Účastník konania teda nepozná riadne
dôvody, pre ktoré ho kompetentné orgány považujú v zmysle bezpečnostných zákonov a zákona o
pobyte cudzincov vinného z nejakého protizákonného konanie a teda podľa tohto aj za nebezpečného
pre Slovenskú republiku.
Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak a) predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok“. Zákon teda uvádza možnosť jeho vyhostenia, odlišne (pre porovnanie) ako v § 82 ods. 1
písm. a), b) (keď sa cudzinec neoprávnene zdržiava v SR). Zákonodarca schválne ponechal priestor pre
policajný orgán, aby aj v prípade, ak by malo existovať podozrenie alebo eventuálne indície predstavy
vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok cudzinca, aby policajný orgán individuálne
a riadne v každom konkrétnom prípade posúdil situáciu a konanie cudzinca a aby mal možnosť
individuálne rozhodnúť o tom. či cudzinca vyhostí alebo nie. Zo spisového materiálu nie je zrejmé, že
by sa policajný orgán (alebo iný orgán verejnej moci) bol týmto riadne zaoberal. Policajný orgán len
mechanicky a automaticky na základe údajnej doručenej informácie rozhodol o právach cudzinca a
vyhostil ho.
Taktiež policajný orgán podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu a) podľa odseku 2 písm. a) na desať rokov, takže nemusí
ho uložiť, ale má v každom individuálnom prípade posúdiť situáciu a konanie cudzinca a individuálne
rozhodnúť o tom, či cudzincovi zákaz vstupu uloží alebo nie. Policajný útvar tu tiež bez ďalšieho
skúmania automaticky a mechanicky uložil zákaz vstupu na 10 rokov.
V odvolaní poukázal aj na riešenie svojich psychických problémov odbornou cestou.
Odvolací orgán podrobne preskúmal odvolanie, napadnuté rozhodnutie ako aj podklady pre vydanie
rozhodnutia tvoriace spisový materiál. Účastník konania vo svojom odvolaní neuviedol žiadne dôvody,
ktoré by viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Odvolací orgán sa stotožnil s postupom správneho
orgánu v konaní, ktorý je v súlade so správnym poriadkom.
V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo
zásad je zásada materiálnej pravdy. Z ustanovenia § 3 ods. 4 veta prvá správneho poriadku vyplýva, že



rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správny poriadok
na jednej strane v § 33 ods. 1 ustanovuje právo účastníka konania navrhovať dôkazy a ich doplnenie.
Na strane druhej v odseku 2 toho istého ustanovenia ukladá zároveň povinnosť správnemu orgánu dať
účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom i k spôsobu ich
zistenia. V nadväznosti na uvedené § 47 ods. 3 správneho poriadku ustanovuje náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia, v ktorom je správny orgán povinný uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Odvolací orgán konštatoval, že výrok napadnutého
rozhodnutia ako aj jeho odôvodnenie v rozsahu ako to umožňuje ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o
pobyte cudzincov je v súlade so zákonnou úpravou.
Ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vychádza výrok napadnutého
rozhodnutia, upravuje okolnosti na základe ktorých policajný útvar rozhodnutím administratívne vyhostí
cudzinca. Účastník konania naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia § 82 ods.
2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu.
Správny orgán disponuje utajovanou informáciou so stupňom utajenia „Vyhradená“, ktorá tvorí podklad
napadnutého rozhodnutia.
Správny orgán pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny
posudzuje každý prípad individuálne, čo bolo posudzované aj v prípade účastníka konania vo vzťahu
k dĺžke pobytu, súkromnému a rodinnému životu, etablovaniu sa na území Slovenskej republiky.
Predmetná informácia bola správnemu orgánu doručená so zreteľom na účastníka konania, teda ako
štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa uvedenej informácie účastník konania pri svojom pobyte
predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Nakoľko je uvedená informácia uložená v zmysle
vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z.z. o administratívnej bezpečnosti, ktorá
je vykonávacím predpisom zákona o ochrane utajovaných skutočností, nenachádza sa v spisovom
materiáli účastníka konania. V spisovom materiáli sa nachádza úradný záznam pod č.: PPZ-HCP-P06-
ZVC-76-007/2015 zo dňa 16.11.2015, ktorý poukazuje na uvedenú informáciu.
Odvolací orgán mal za dostatočne preukázané, že utajovaná informácia, ktorá tvorí podklad pre
rozhodnutie a podľa ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa neodôvodňuje, je
dostatočná na to, aby bola spôsobilá naplniť požadovaný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle
ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, lebo je dôvodné podozrenie, že štátny
príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu Slovenskej republiky.
S utajovanou informáciou pod stupňom utajenia „Vyhradená“ sa dňa 26.01.2016 oboznámil odvolací
orgán. Oboznámenie sa s utajovanou informáciou bolo uskutočnené na správnom orgáne.
Správny orgán postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením
osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon o pobyte cudzincov, konkrétne ustanovenie § 120
ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v odôvodnení rozhodnutia uviedol iba skutočnosť, že ide
o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, teda postupoval v súlade so zákonom.
K námietke účastníka konania, že policajný útvar bez ďalšieho skúmania automaticky a mechanicky
uložil zákaz vstupu na 10 rokov uviedol, že ak sa správny orgán rozhodne na základe získaných
podkladov, že je naplnený dôvod podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, je
zákonom pre toto ustanovenie striktne určená lehota na 10 rokov podľa ustanovenia § 82 ods. 3 písm.
a) zákona o pobyte cudzincov.
Správny orgán preto postupoval správne, keď v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a) zákona o
pobyte cudzincov uložil účastníkovi konania lehotu zákazu vstupu na dobu desiatich rokov. Je to zákonná
lehota, ktorá je nemenná. Uvedené lehota zákazu vstupu bola určená adekvátne k tomu, čo bolo zistené
správnym orgánom vo vzťahu k utajovanej informácií.
Vo vzťahu k psychickým problémom účastníka konania odvolací orgán uviedol, že tieto nie sú v žiadnom
vzťahu k podkladu a obsahu rozhodnutia.
Správny orgán sa zaoberal aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“), v ktorom je uvedené, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného života,
obydlia a korešpondencie. V rámci skúmania súkromného a rodinného života účastníka konania správny
orgán zistil, že jeho rodinný a súkromný život je situovaný na území Saudskej Arábie. Správny orgán
sa taktiež zaoberal aj čl. 8 ods. 2 Dohovoru, v ktorom je uvedené, že štátny orgán nemôže do výkonu
tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd
iných. Vyhostenie účastníka konania z územia Slovenskej republiky, spolu s uložením zákazu vstupu



na územie všetkých členských štátov schengenského priestoru v trvaní desiatich rokov je v zmysle
vyššie uvedených článkov Dohovoru oprávnený dôvod na zásah do ľudských a občianskych práv
garantovaných mu v Dohovore. Ochrana právneho poriadku Slovenskej republiky, je záujmom verejným,
ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka konania.
Správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia rešpektoval nielen Dohovor o ochrane ľudských
práv a slobôd ale aj Ústavu Slovenskej republiky ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré
by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na
súkromný a rodinný život účastníka konania.

3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V žalobe opísal skutkový stav, okrem
iného uviedol, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané skôr ako bolo rozhodnuté o jeho žiadosti
o sprístupnenie utajovanej skutočnosti, pričom obe rozhodnutia správnych orgánov považuje za
protizákonné nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pre nedostatok dôvodov aj pre neúplnosť spisov.
Zistenie skutkového stavu, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutia je nedostačujúce na posúdenie
veci a v konaní existovali vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Tým,
že v rozhodnutiach neboli uvedené konkrétne fakty a dôkazy, ktoré boli ich podkladom, a jediným
dôvodom rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie schengenských štátov
a rozhodnutia o odvolaní proti tomu, bol obsah informácie s „utajovanou skutočnosťou“, sú tieto
rozhodnutia nepreskúmateľné a neakceptovateľné Rozhodnutia vychádzajú aj z nesprávneho právneho
posúdenia.
Odvolací orgán len mechanicky potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Okrem iného platí, že podľa § 82
ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov „Policajný útvar môže (teda nemusí a nemá
automaticky) administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak a) predstavuje vážnu hrozbu
pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadokô. Zákon teda uvádza možnosť jeho vyhostenia, odlišne (pre
porovnanie) ako v § 82 ods. 1 písm. a), b) (keď sa cudzinec neoprávnene zdržiava v SR). Zákonodarca
schválne ponechal priestor pre policajný orgán, aby aj v prípade, ak by malo existovať podozrenie
alebo event. indície predstavy vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok cudzinca, aby
policajný orgán individuálne a riadne v každom konkrétnom prípade posúdil situáciu a konanie cudzinca
a aby mal možnosť individuálne rozhodnúť o tom, či cudzinca vyhosti alebo nie.
Zo spisového materiálu nie je zrejmé, že by sa bol policajný orgán (alebo iný orgán verejnej moci)
týmto riadne zaoberal. Policajný orgán len mechanicky a automaticky na základe doručenej informácie
rozhodol o právach cudzinca a vyhostil ho.
Taktiež policajný orgán podľa § 82 ods. 3 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. môže (teda nemusí a nemá
automaticky) v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu a) podľa odseku 2 písm.
a) na desať rokov, takže nemusí ho uložiť, ale má v každom individuálnom prípade posúdiť situáciu
a konanie cudzinca, aby mal možnosť individuálne rozhodnúť o tom, či cudzincovi zákaz vstupu uloží
alebo nie. Policajný orgán tu tiež bez ďalšieho skúmania automaticky a mechanicky uložil zákaz vstupu
na 10 rokov.
Každý má právo na riadne správne konanie za dodržania všetkých jeho zákonných zásad a
oboznámenie sa prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu s kompletným spisom a dôvodmi
zásahu správneho (alebo iného orgánu) orgánu do jeho práv a taktiež právo sa vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Každý má právo sa zákonnými prostriedkami brániť proti akýmkoľvek zásahom
štátnej moci do jeho práv. Tieto práva majú v Slovenskej republike aj cudzinci.
V konaniach, ktoré predchádzali rozhodnutiam existovali tieto vady:
- Boli porušené zásady správneho konania, najmä zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania (§ 3
ods. 2 Správneho poriadku). Táto zásada znamená povinnosť správnych orgánov postupovať v konaní v
úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, tak, aby účastníci mohli úspešne obhajovať svoje práva a záujmy,
najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Žalobcovi nebolo umožnené vyjadriť
sa k hlavnému a podstatnému bodu, a to k obsahu informácie zo strany MV SR, nakoľko bola určená
ako utajená skutočnosť a jej obsah ani len približne, či v podstatných bodoch nepoznal.
- Nemal možnosť úspešne obhajovať svoje práva a záujmy a brániť sa pred zásahom do jeho práv, v
tomto prípade do práva pokračovať ďalej v pobyte v SR alebo v schengenskom priestore teraz, alebo
po splnení event. podmienok v budúcnosti.
- Rozhodnutia nevychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci (ani my, ani správny orgán nepozná
obsah predmetnej a podstatnej informácie) a konania neboli vedené tak, aby posilňovali dôveru občanov
v správnosť rozhodovania a aby prijaté rozhodnutia boli presvedčivé.



- Bolo porušené právo účastníka oboznámiť sa s kompletným spisom (ktorého obsahom má aj
skutočnosť, ktorá je utajená a je pritom podkladom pre celé konanie ako i rozhodnutie). Správny orgán
sa odvolával na obsah informácie zo strany MV SR ako na utajovanú skutočnosť. Z tohto dôvodu žalobca
žiadal o sprístupnenie informácie na MV SR Sprístupniť informáciu ako utajovanú skutočnosť je podľa
zákona o ochrane utajovaných skutočností možné aspoň advokátovi, ktorý zastupuje účastníka. Napriek
tomu mu to nebolo umožnené. Existuje tu teda vysoké riziko svojvôle verejnej moci ako moci výkonnej,
ktorá, pokiaľ ju neobmedzí, resp. neodkontroluje nezávislý a nestranný súd, môže výrazne obmedziť
práva účastníka konania, bez reálnej šance a možnosti účastníka sa proti zásahu brániť, čo je v rozpore
s ústavou ako aj medzinárodným právom. Okrem toho sa tým porušuje prezumpcia neviny (nemáme na
mysli trestnoprávnu) a právo na spravodlivé konanie a môže dôjsť ku diskreditácii a defamácii osoby,
účastníka konania, pričom k tomu už aj došlo, nakoľko účastník bol uvedený v médiách a informované
bolo aj Veľvyslanectvo Saudskej Arábie. dotyčný „bol poslaný domov'' a doteraz má v domovskej krajine
kvôli tomuto problémy.
- Podľa § 33 Správneho poriadku má účastník konania právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a správny
orgán je povinný dať účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k
jeho podkladu i k spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, žalobcovi toto umožnené nebolo,
lebo nebol oboznámený s kompletným materiálom.
- Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Nakoľko vzhľadom na vyššie
popísané body sa nemohol účastník vyjadriť k spisu a k podkladom pre rozhodnutia, tak z toho vyplýva,
že rozhodnutia nie sú v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a nevychádzajú zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, pretože vzhľadom na absenciu vyjadrenia sa účastníka, je zistený skutkový
stav nekompletný.
- Podľa dohovorov o ľudských právach, Ústavy SR a antidiskriminačného  zákona sa rovnaké práva
zaručujú všetkým osobám bez ohľadu na   pohlavie, rasu. farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické
či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania, nepripúšťa
sa akákoľvek diskriminácia, čo v prípade účastníka vzbudzuje pochybnosti,
nakoľko je arabskej národnosti a moslimského vierovyznania.
V demokratickom a právnom štáte založenom na trojdelení moci platí, že oprávnenia výkonnej moci
nemôžu byť ničím nekontrolovateľné a svojvoľné, ani ak ide o národnú bezpečnosť. Úloha kontrolovať
výkonnú moc je zverená najmä súdom ako nezávislým, objektívnym a nestranným orgánom. Ich úlohou
je hľadať a nachádzať odpoveď na otázku, ako vyvažovať rôzne záujmy jednotlivcov a štátu tak, aby sa
naplnil ich legitímny cieľ a nedošlo k ich zneužitiu.

4. V závere žaloby poukázal na skutočnosť, že uvedenou problematikou „utajovaných skutočností“ sa
zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva Súdny dvor Európskej únie ako aj Ústavný súd Slovenskej
republiky, krajské súdy a najvyšší súd.

5. Európsky súd pre ľudské práva posudzoval legitimitu obmedzenia prístupu procesnej strany k časti
ale k všetkým dôkazom, založenú na dôvodoch národnej bezpečnosti a vo viacerých svojich rozsudkoch
konštatoval, že aj v prípadoch, keď je národná bezpečnosť „v stávke“, štát musí zabezpečiť, aby dotknutá
osoba mala prístup k účinnému opravnému prostriedku a spravodlivému súdnemu konania.

6. Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na spravodlivý súdny proces
a právo na účinný opravný prostriedok v sebe obsahujú základné pravidlo spočívajúce v sprístupnení
všetkých dôkazov použitých proti dotknutej osobe. Vo výnimočných prípadoch týkajúcich sa národnej
bezpečnosti alebo vážneho verejného záujmu môže dôjsť k čiastočnému utajeniu dôkazov, avšak
tento zásah musí byť vyvážený prijatými opatreniami tak, aby dotknutá osoba mala stále prístup k
účinnému opravnému prostriedku a aby bola zachovaná spravodlivosť konania. To znamená, že dôkazy
podliehajúce utajeniu musia podliehať prieskumu nezávislým orgánom, ktorý preskúma potrebu ich
utajenia v konkrétnom prípade, ako aj ich závažnosť.

7. Základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva
Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Toto právo bolo predmetom
výkladu viacerých rozhodnutí Súdneho dvora. Súdny dvor nespochybnil, že je zodpovednosťou
členského štátu aby zaručili svoju vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť. Zároveň uznal, že v niektorých
prípadoch môžu existovať dôvody založené na národnej bezpečnosti, ktoré odôvodňujú, že určitá



časť dôkazov nebude sprístupnená. Súdny dvor ale jednoznačne zotrval na požiadavke účinného
súdneho prieskumu dotknutého rozhodnutia vrátane prieskumu materiálov, ktoré podliehajú utajeniu. V
tejto súvislosti súd musí mať oprávnenie preveriť, či dôvody národnej bezpečnosti bránia oznámeniu
presných a úplných dôvodov, ako aj s tým súvisiacich dôkazov, na ktorých sa zakladá sporné
rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že súdne preskúmanie sa musí vykonať v rámci konania,
ktoré primerane zabezpečí rovnováhu požiadaviek súvisiacich s bezpečnosťou štátu a požiadaviek
vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu, pričom prípadné zásahy do výkonu tohto práva sa
obmedzia na minimum.

8. Z doterajšej rozhodovacej činnosti oboch nadnárodných súdnych orgánov tak vyplýva niekoľko
dôležitých princípov, ktorými sa štáty musia riadiť, ak časť dôkazov pred dotknutou osobou zataja
v záujme vlastne národnej bezpečnosti. Súdy zdôrazňujú zásadu účinného právneho prostriedku a
spravodlivého súdneho konania a nepriznávajú štátom právo rezignovať na tieto práva ani v prípade,
ak je ohrozená ich bezpečnosť. Podľa súdov v konkrétnom konaní platí pravidlo sprístupnenia všetkých
dôvodov a dôkazov, ale výnimočne je možné utajiť dôvody a dôkazy na ktorých je prijaté opatrenie
( rozhodnutie ) založené. Dotknutá osoba musí mať prístup k poznaniu minimálne podstaty dôvodov
verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli predmetné opatrenia prijaté. To je minimálny štandard, za
ktorý štáty by nemali zájsť. Aj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka
konania ( t.j. sprístupnenie len podstaty dôvodov ), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia,
ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.

9. Vzhľadom na uvedené žalobou žalobca apeloval na dodržiavanie ústavných práv, a to najmä na čl.
19 ods. 2, čl. 46 ods. 1,2, čl. 47 ods.3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv vyplývajúcich
z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( čl. 13 ), čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

10. Žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

12. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
s.s.p.).

13. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

15. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti O.s.p. (zákon č. 99/1963
Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti S.s.p., dokončí sa podľa S.s.p.

16. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.



19. Podľa § 206 ods. 1 S.s.p. vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.

20. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

21. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

22. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

23. Podľa § 23 ods. 2 písm. c) S.s.p. sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.

24. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté
rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu vrátane obsahu utajovanej informácie a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná.

25. Na pojednávaní konanom dňa 06.06.2017 právny zástupca žalobcu žiadal konanie podľa § 100 ods.
2 písm. a) S.s.p. prerušiť do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp.
zn. 6S/26/2014.

26. Predmetom preskúmania je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým podľa § 77
zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov ( ďalej len zákon č. 404/2011 Z.z. ) žalobcu administratívne
vyhostil na územie Saudskej Arábie z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82
ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. Zároveň mu v zmysle § 82 ods. 3 písm. a) citovaného
zákona uložil zákaz vstupu na územie členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov
s tým, že s poukazom na § 82 ods. 10 písm. a) citovaného zákona zákaz vstupu začal plynúť dňom
administratívneho vyhostenia a podľa § 55 ods. 2 správneho poriadku vylúčil odkladný účinok proti
tomuto rozhodnutiu.

27. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie zamietol
a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

28. Vychádzajúc z dôvodov žaloby, nosnou námietkou bola skutočnosť, že žalobca ani jeho právny
zástupca, neboli oboznámení s obsahom utajovanej skutočnosti, ktorá bola podkladom rozhodnutia,
pričom odvolací orgán rozhodol o odvolaní skôr, než bolo rozhodnuté o žiadosti právneho zástupcu
zo dňa 04.01.2016 o sprístupnenie informácie. Žalobca sa tak ocitol v ťažkej dôkaznej situácii,
ktorá mala za následok, že rozhodnutia obidvoch stupňov sú protizákonné, nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, boli porušené zásady správneho konania,  rozhodnutia
správnych orgánov nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, žalobcovi boli odňaté
procesné práva zakotvené v § 33 správneho poriadku, bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ústavné právo na spravodlivý súdny proces čl. 47 Charty základných práv  Európskej
únie, poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora.

29. Na pojednávaní konanom dňa 06.06.2017 navrhol podľa § 100 ods. 2 S.s.p. konanie prerušiť do
právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 6S/26/2014, v ktorej bolo
podané odvolanie a najvyšší súd konanie prerušil z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej
republiky na začatie konanie podľa osobitného predpisu o súlade § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z.
s Ústavou.

30. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie



do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,
uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

31. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar môže administratívne vyhostiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok.

32. Podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z.  policajný útvar môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. a) na desať rokov.

33. Podľa § 82 ods. 10 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia

34. Podľa § 83 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar neurčí v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje
bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a slobody iných.

35. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

36. Podľa § 120 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar uvedie v odôvodnení
rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie
o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje
vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa § 82 ods. 2 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny
ohrozuje bezpečnosť štátu.

37. V danom prípade bola správnemu orgánu doručená informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona
č. 215/2004 Z.z. o utajovaných skutočnostiach a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len
zákon č. 215/2004 Z.z. ), ktorá zakladala dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte na území
Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu.

38. Predmetná informácia ( č.p. PPZ - OBT- V - 158/22015 ) bola sama o sebe postačujúcim dôvodom na
administratívne vyhostenie žalobcu, pričom s poukazom na § 120 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z.z.
správne orgány v rozhodnutiach poukázali iba na skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej
republiky.

39. V súvislosti s otázkou oboznamovania sa s utajovanou skutočnosťou a návrhom na prerušenie
konania správny súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (napr. rozsudok 1Sža/51/2014),
ale aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 480/2014.

40. V ňom Ústavný súd uviedol, že ..... „ ústavný súd vníma citlivosť predmetnej veci, resp.
citlivosť vzťahu otázok pobytu a bezpečnostných záujmov štátu vo svetle nakladania s utajovanými
skutočnosťami. Teoretické úvahy sa pohybujú v rozmedzí od vylúčenia súdneho prieskumu neudelenia
trvalého pobytu vzhľadom na skutočnosť, že základné právo na pobyt cudzinca nejestvuje, a teda
tu neplatí zákaz podľa § 46 ods. 2 Ústavy, až po rôzne kompromisné riešenia, kde by sa žiadateľ
mohol oboznámiť s podstatou jeho bezpečnostného profilu a konfrontovať sa s ňou. Z uvedeného
vyplýva, že zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavné
procesné práva, resp. právo na ochranu rodinného života, akcentujúc bezpečnosť štátu. Zákonodarca
uprednostnil bezpečnosť nie len z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských
informácií. V konfrontácii s bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostnil len ochranu života  a zákaz
mučenia. Každopádne, najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti našli zákonný priestor
pre širšiu ochranu pozície cudzincov. Týmto miestom prieniku je ustanovenie zákona o utajovaných



skutočnostiach umožňujúce sudcom oboznamovať sa utajovanými skutočnosťami a taktiež advokátom
so súhlasom riaditeľa SIS a pod podmienkou mlčanlivosti ....“.

41. V danej veci sa krajský súd oboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosťou a dospel k
záveru, že utajovaná skutočnosť je dostatočne konkrétna a po oboznámení sa s konkrétnymi dôvodmi
dospel k záveru, že podklady správnych orgánov ( utajovaná skutočnosť ), na základe ktorých
konštatovali, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu,  takémuto záveru zodpovedajú.
Námietky žalobcu, že sa nemohol vyjadriť k skutočnostiam, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie a že
rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, správny súd vyhodnotil
ako nedôvodné.

42. Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. síce odkazuje na aplikáciu zákona o správnom
konaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z § 120
ods. 2 písm.  i) citovaného zákona, zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad
všeobecne platné zásady správneho konania. Citované ustanovenie zákona č. 404/2011 Z.z. je vo
vzťahu k správnemu poriadku lex specialis. Správny orgán preto nemôže v  prípade, ak ide o bezpečný
záujem Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, v rozhodnutí iba uvedie, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky.

43. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že ku dňu vydania druhostupňového rozhodnutia (15.02.2016)
nebolo ešte rozhodnuté o žiadosti právneho zástupcu žalobcu o oboznámenie sa s utajovanou
skutočnosťou.

44. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia a v čase vyhlásenia rozhodnutia (06.06.2017) o žiadosti právneho zástupcu
o sprístupnenie informácie už bolo právoplatne rozhodnuté tak, že žiadosti o sprístupnenie informácii
nebolo vyhovené.

45. Nedôvodná je aj námietka, že zákon č. 404/2011 Z.z.  v § 82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm.
a), na rozdiel od § 82 ods. 1 písm. a), b) hovorí o možnosti, nie o povinnosti štátneho príslušníka tretej
krajiny administratívne vyhostiť a uložiť mu zákaz vstupu.

46. Zákonodarca ponechal priestor pre správne orgány, aby každú vec posúdili individuálne a podľa
závažnosti v rámci správnej úvahy vo veci rozhodli.

47. V konkrétnom prípade správne orgány posúdili bezpečnostný záujme Slovenskej republiky vo vzťahu
k osobe žalobcu a rozhodli o jeho administratívnom vyhostení a uložení mu zákazu vstupu na územie
členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov, keďže mali za to, že si to bezpečnostný
záujem Slovenskej republiky vyžaduje.

48. Nebol porušený ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže žalobca je
slobodný a bezdetný, jeho rodinný a súkromný život je situovaný na území Saudskej Arábie, nebolo
porušené ani právo žalobcu na účinný opravný prostriedok, čoho dôkazom je podanie samotnej žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

49. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

50. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 S.s.p. Žalobca nebol v konaní
úspešný a nebol naplnený ani dôvod uvedený v § 168 S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať  na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.
2 písm. a)  v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).



V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}], "citovane_v": [{"guid": "cbc31183-7300-4fe8-86f7-56e8ad1e4ff4:991d20a4-1704-4be0-99fa-4b73532599e3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3", "spisova_znacka": "13Scud/3/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Scud/3/2016 z 5. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-06-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200326.3"}]}