Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Scud/3/2015 z 13. 2. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. februára 2017, sp. zn. 11Scud/3/2015, ECLI:SK:KSPO:2017:8015200980.7
Krajský súd Prešov | 11Scud/3/2015 | ECLI:SK:KSPO:2017:8015200980.7 | 2017-02-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: predpis č. 883/2004 Z. z., zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, SSP, predpis č. 987/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cbdb6499-9afb-4151-9213-531a20052670
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8015200980.7

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Scud/3/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200980
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8015200980.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci žalobcu O. G., nar. XX.S.
XXXX, trvale bytom B. č. XXX, XX-XXX, G. O., právne zastúpený V4 Legal s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4,
Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10 Bratislava,
za účasti P. R. J., D. XX, XX-XXX D., G. O., zastúpená V4 Legal s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina,
IČO: 36 858 820, o sociálnej žalobe, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa
28.novembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e     rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave zo dňa 28.novembra 2013 č.
XXXXX-X/XXXX-BA.

P r i z n á v a     žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa
vypracovala záznam čov XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho
výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu
P. R. J. - R., so sídlom v D. P., I. č. XXXX/X, s predmetom kontroly kontrola preverenia reálneho
výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, kontrolované obdobie od 02.05.2012
do 31.01.2013, s miestom a dátumom vykonania kontroly od 06.03.2013 do 13.03.2013, s dátumom
vypracovania záznamu 12.03.2013. Súčasťou záznamu je aj správa o kontrolách, obsah ktorej je
uvedený v odôvodnení rozhodnutia žalovanej.

2. Na základe tejto kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka D. rozhodnutím zo dňa 08.08.2013 č. XXX-
XXXX-XX/XXXX-D. vo vzťahu k zamestnancovi O. G., zamestnávateľ P. R. J. - R., ako orgán príslušný
podľa § 78 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa
§ 210 ods. 1 rozhodla tak, že pánovi O. G., nar.... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa P.
R. J. - R. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy.

3. Prvostupňový správny orgán poukázal na to,  že od vstupu SR do Európskej únie sa od
01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť
pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné a uplatňuje na Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2008 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa
vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Sociálna poisťovňa pobočka poukázala na to, že podľa čl. 11 (3)



(a) základného nariadenia s výhradou čl. 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského
štátu. V súvislosti s pravidlami uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základného
nariadenie v čl. 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch
alebo viacerých členských štátoch.

4. Ďalej konštatovala, že podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012
osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako  zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch
podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

5. Citovala ustanovenie článku 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

6. Prvostupňový správny orgán poukázal na to, že vykonal dňa 06.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej
zistil, že zamestnávateľ P. R. J. - R. je tzv. schránkovou firmou a na území Slovenskej republiky
nedochádza k reálnemu výkonu činností jeho zamestnancov. Podrobnosti zistené kontrolou sú uvedené
v zázname o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR č. XXX-
XXXXXXXXXX-AGXX/XX so záverom, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán O.
G. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.
S odkazom na uvedené skutočnosti sociálna poisťovňa pobočka uzavrela, že pánovi O. G. nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi u zamestnávateľa P. R. J. - R.. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy.

7. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 28.11.2013 č. XXXXX-X/
XXXX-BA tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie zamietla a rozhodnutie sociálnej
poisťovne pobočky potvrdila.

8. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu
a dospela k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou legislatívou. Citovala
ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2011, konkrétne §
4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod 1, § 3 ods. 1 písm. a/, §14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1
s tým, že žalobca bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa
P. R. J. - R. od 01.02.2013 do 31.08.2013 s tým, že zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť
na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č.: M.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX z 02.05.2012, s
miestom podnikania D. P., I. XXXX/X, do 18.12.2012 D. L. E., N. XX/X a v registri zamestnávateľov bol
zamestnávateľ vedený od 02.05.2012 do 31.08.2013. Žalovaná poukázala na koordinačné Nariadenia
Rady EHS č. 883/2004 a 987/2009 s tým, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené
v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali
legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo
k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala čl. 11 (3)
základného nariadenia „s výhradou článkov 12 až 16 osoba, podľa ktorej vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom
tohto členského štátu“.

9. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna



2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských
štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

10.  Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

11. Konštatovala, že za účelom správneho vykonávania základného a vykonávacieho nariadenia z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom.
Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie
členských štátov podľa článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne
sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou.
Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie a odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

12.  Žalovaná uviedla, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom
tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale
vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú
vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho
vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená
požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne
sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej
republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať a posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom
zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu,
v danom prípade je to sociálna poisťovňa. Poukázala na to, že kontrolu so zameraním na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 02.05.2012 do
31.01.2013, vykonala v období od 06.03.2013 do 13.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka D. P..

13. Žalovaná ďalej konštatovala, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti,
a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré
sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku,
a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie s tým, že cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným
praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení
Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v
danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Poukázala na to, že ak osoba, ktorá pracuje vo viacerých členských štátoch, nevykonáva podstatnú
časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má



zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený, avšak v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie existuje množstvo usmernení,
ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu
zamestnáva.

14. Ďalej uviedla, že podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla a hospodárskej činnosti predpokladá
zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia,
miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o
všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania
valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu
finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. S odkazom na uvedené skutočnosti
podľa žalovanej je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po
splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností poukazuje na
miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s
klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú
hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Žalovaná uviedla,
že ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

15. Poukázala na to, že pri vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou D. P., bolo
zistené, že z registrovaného sídla zamestnávateľa, t. j. I. XXXX/X, D. P., zamestnávateľ neprideľuje
zamestnancom prácu a neriadi spoločnosť. Zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim
zamestnancom z adresy svojho trvalého pobytu prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do
kancelárie zamestnávateľa, nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na
poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť a v čase kontroly sa v
priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu
práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa
nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný
pomer je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace. V pracovných zmluvách
je dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v
rozpätí od 33,19 eur do 41,00 eur a v niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej
zmluvy so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so
zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Z vyjadrenia zamestnávateľa mala
žalovaná zistené, že tieto stretnutia sa konajú v reštauráciách, baroch hoteloch a pod., pričom zápisnica
z týchto stretnutí predložená nebola.

16. Žalovaná uviedla, že na základe kontroly, ktorá bola zameraná na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území SR, sa nepodarilo preukázať na základe relevantných
skutočností, že na účastníka konania sa od 01.12.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto
bolo rozhodnuté prvostupňovým rozhodnutím s tým, že registračný list fyzickej osoby - prihláška,
ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s
koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

17. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že účastníkovi konania povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území
Slovenskej republiky v období od 01.02.2013 nevzniklo.

18. Uzavrela, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa účastník konania, bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike. Konanie vo veciach
sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku,
prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom



na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej
poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje
o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá
podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych
účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

19. Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci
mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov
a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa
§ 217 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým
rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať zvláštnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané
dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

20. Žalobca rozhodnutie žalovanej napadol žalobou zo dňa 01.10.2015, ktorá bola Krajskému súdu
v Prešove doručená dňa 06.10.2015 a navrhol, aby súd uložil žalovanej doručiť žalobcovi napadnuté
rozhodnutie žalovanej, zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie a uložil žalovanej
povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania.

21. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná argumentuje Praktickou príručkou, právne predpisy ktoré sa
vzťahujú na  zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku.
Zdôrazňuje, že príručka má len odporúčací charakter a podľa žalobcu miesto podnikania jeho
zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra napĺňa znaky registrovaného sídla s
tým, že riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových
záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej  republike, kde uchovávajú
účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry, a preto je toho názoru, že miestom
sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a
miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Zdôraznil, že povaha práce
zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla práce v teréne na
území Slovenskej republiky, kedy zamestnanci prenajaté priestory nevyužívajú a nepotrebujú sa v nich
zdržiavať. Argumentoval tiež judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, prípad Planzer Luxembour
Sarl C-73/06, citujúc rovnaké skutočnosti ako žalovaná. Uviedol, že miesto podnikania zamestnávateľa
uvedené vo výpise zo živnostenského registra spĺňa kritéria registrovaného sídla, keďže pri zohľadnení
vyššie uvedených faktorov sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu.

22. Žalobca namietal, že žalovaná sa nedostatočne vyrovnala so skutkovým stavom a so skutočnosťami
nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutí, lebo sa obmedzila na všeobecné konštatovanie, že miesto
podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria
registrovaného sídla, a preto žalobca považuje postup žalovanej vo veci vydania rozhodnutí v rozpore
so zákonom. Ďalej uviedol, že bola predložená zamestnávateľom všetka dokumentácia žalobcu ako
zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v
súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané, pričom žalobca ani zamestnávateľ
nie sú povinný mať k dispozícii iné dokumenty a dôkazy, pokiaľ to platné právne predpisy explicitne
neuvádzajú. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.: 8Szd 1/2012, v zmysle ktorého:



„Zistenie porušenia povinností nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu
resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať
podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu". Navyše, ak by aj
dotknutá inštitúcia členského štátu (Sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť
ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu hneď
niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby
týka, teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a
rozhodnutie II. prakticky neodôvodnil. Paušálne upriamenie sa na ustanovenia právnych predpisov
a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou Žalobcu je nedostatočné a nezákonné,
odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia II.

23. Namietal, že organizačná zložka SP nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci a táto povinnosť v konaní splnená nebola. Preto prezentuje názor, že zistenie skutkového
stavu veci žalovanou je nedostatočné a nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutí. Takéto
rozhodnutie považuje za nezákonné a reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca na území
Slovenskej republiky bol zabezpečený, keďže išlo o činnosť primárne v teréne, čo si povaha práce
žalobcu aj vyžadovala. S odkazom na uvedené skutočnosti nebolo možné preverovať reálny výkon
takejto činnosti žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa žalobcu a rovnako poukazuje na to,
že miesto podnikania P. R. J. - R. ako zamestnávateľa žalobcu je podľa jeho názoru registrovaným
sídlom, a teda je určujúcim pre posúdenie a určenie príslušnosti žalobcu k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Uviedol, že miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu
je postačujúce pre jeho potreby a jeho fungovanie, zohľadňuje minimálne náklady vzhľadom na
podnikateľskú činnosť zamestnávateľa a vymedzenie registrovaného sídla je možné nájsť v judikatúre
Súdneho dvora EÚ iba prostredníctvom demonštratívneho výpočtu znakov.

24. Ďalej žalobca namietal, že v konaní došlo k procesnej vade, ktorá spočíva v tom, že žalovaná
nedoručila rozhodnutie riadne žalobcovi, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť uplatniť si
svoje právo - podať včas žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného súdom podľa § 250b ods.
1 O.s.p., pretože sa žalobca o rozhodnutí žalovanej nedozvedel v zákonom stanovenej lehote, a tak
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09.12.2013.

25. V tejto súvislosti namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky" s tým, že podľa Ústavného súdu SR: „Obsah práva na súdnu a inú
právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie
súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na
súdnu alebo inú právnu ochranu“, s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej sp. zn.: I. ÚS 26/94
z 10.mája 1994.

26. Poukázal na, že podľa § 212 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie sa účastníkovi konania
oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je
deň jeho oznámenia, v nadväznosti na čo § 212 ods. 3 Zákona o sociálnompoistení ďalej uvádza, že
rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako
doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk". Takýmto rozhodnutím je v zmysle
§ 212 ods. 3 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení aj predmetné rozhodnutie. Po preskúmaní podpisu
osoby, ktorá prevzala zásielku na potvrdení o prevzatí zásielky (doručenka) - uloženej v spise sociálnej
poisťovne, ústredie je jednoznačne zrejmé, že daný podpis nekorešponduje s menom a priezviskom
žalobcu, a teda je nesporné, že rozhodnutie nebolo riadne doručené žalobcovi.

27. Žalobca argumentoval, že k doručovaniu do vlastných rúk sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí č. 3Sžo/13/2011 zo dňa 20.09.2011, pričom uviedol nasledovné: „S doručovaním
sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na
splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konania následného súdneho prieskumu



správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných
predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota
na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie
rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou
formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a
možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie
zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti
určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe,
nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do
rúk účastníka dostala. Správnosť doručenia preukazuje správny orgán, spravidla doručenkami."

28. Vzhľadom na uvedené, má žalobca za to, že na jeho situáciu vzťahuje úprava inštitútu tzv.
„opomenutého účastníka" v zmysle § 250b ods. 2 O.s.p.: „Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu
rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne
rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť." V zmysle ustálenej judikatúry ustanovenie
§ 250b ods. 2 O.s.p. prelamuje dôsledky § 247 ods. 2 a § 250 ods. 2 O.s.p. v tom, že priznáva
procesné právo podať žalobu aj tomu, s kým správny orgán ako s účastníkom konania nekonal (aj
keď žalobca účastníkom správneho konania bol) a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené. Vo
svojom dôsledku toto ustanovenie pripúšťa podanie žaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri
nevyčerpaní opravných prostriedkov v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb (viď
napr. Soudní judikatura ve věcech správních č. 662/2000). Nakoľko od vydania rozhodnutia II. sociálnej
poisťovne ústredie, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov podľa § 250b ods.
3 O.s.p. žiada žalobca súd, aby v rámci šetrenia predbežnej otázky uložil Sociálnej poisťovni ústrediu
doručiť rozhodnutie II. žalobcovi a odložil vykonateľnosť rozhodnutia II..

29. K žalobe sa žalovaná vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 04.02.2015 a konštatovala, že žaloba
bola podaná oneskorene, preto navrhla konanie zastaviť, argumentujúc, že podľa § 212 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení sa rozhodnutie účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon
neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Podľa ustanovenia § 212 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia
do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk".
Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
o uložení pokuty a penále.

30. V zmysle uvedeného ustanovenia nie je podmienkou riadneho doručenia rozhodnutia o poistnom
pomere doručenie rozhodnutia do vlastných rúk. Z uvedeného je zrejme, že rozhodnutie o vzniku, resp.
zániku poistenia sa neoznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk.

31. Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 28. novembra 2013,
bolo doporučenou zásielkou doručované na adresu žalobcu, ktorá bola zaevidovaná v systéme sociálnej
poisťovne (X. i F. XX/A, XX-XXX B., G. O.), ako aj na adresu miesta podnikania zamestnávateľa.
Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 28. novembra 2013, bolo
doručené žalobcovi dňa 9. decembra 2013 napriek tomu, že predmetné rozhodnutie prevzala osoba
žijúca v spoločnej domácnosti so žalobcom. Žalovaná poukázala na to, že hoci Zákon o sociálnom
poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni rozhodnutia o vzniku, resp. zániku poistenia doručovať
do vlastných rúk, sociálna poisťovňa sa aj napriek tomu pokúšala rozhodnutia doručiť adresátovi do
vlastných rúk. Dôkazom o tom je aj to, že na poštovom podacom hárku Sociálnej poisťovni, pobočka
D. P., zo dňa 09. augusta 2013 v časti poznámka, dala sociálna poisťovňa príkaz pošte doručiť všetky
uvedené rozhodnutia do vlastných rúk („PL+VR“). Sociálna poisťovňa sa rozhodnutia v mnohých iných
prípadoch snažila doručiť aj doručenkou pre medzinárodný styk, ako to bolo v prípade druhostupňového
rozhodnutia, avšak v Poľskej republike inštitút doručovania do vlastný rúk nie je zavedený, a tak iný
spôsob doručovania, ako zvolila sociálna poisťovňa ani nebol možný.

32. Podľa § 250b ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov, žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v
poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.



33. Žaloba zo dňa 4. novembra 2015 podaná žalobcom bola doručená na Krajský súd v Prešove
dňa 5. novembra 2015 po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby. Vzhľadom na to, že žaloba
bola podaná oneskorene žalovaná navrhovala, aby Krajský súd v Prešove, konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 28. novembra
2013, zastavil.

34. Z dôvodu opatrnosti k ďalším námietkam žalobcu obsiahnutých v žalobe zo dňa 04. novembra 2015,
konštatovala, že v súvislosti s námietkou žalobcu v článku III žaloby, že Praktická príručka: Právne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a
vo Švajčiarsku (ďalej len „Praktická príručka“), o ktorú sa opiera Sociálna poisťovňa má len odporúčací
charakter uvádzame, že Sociálna poisťovňa sa vo svojich rozhodnutiach pridržiava hlavne nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra
2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo
16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Praktická príručka je úradný
dokument odsúhlasený správnou komisiou. Cieľom praktickej príručky, na ktorú sa Sociálna poisťovňa
odvoláva, a ktorú v aplikačnej praxi používajú aj ostatné štáty Európskej únie, je poskytnúť rozličným
praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení
Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v
danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Cieľ praktickej príručky vychádza z článku 76 základného nariadenia, ktorý vyžaduje, aby členské štáty
navzájom komunikovali a propagovali výmenu skúseností a najlepších administratívnych postupov na
uľahčenie jednotného uplatňovania práva Spoločenstva. Táto zásada vychádza zo zásady efektívnej
výmeny informácií medzi inštitúciami a povinnosti občanov a zamestnávateľov poskytovať presné a
včasné informácie. Ku konštatovaniu žalobcu v článku III žaloby, že miesto podnikania zamestnávateľa
spĺňa znaky registrovaného sídla uvádzame, že splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z
rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti
k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení
nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t. j. na účely
uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“
rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku
a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu I. XXXX/X, XXX
XX D. P., nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely hlavy II. základného
nariadenia, pretože tieto kritéria nespĺňa.

35. Kontrolou, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka D. P., v dňoch od 06. marca 2013 do 13.
marca 2013 a následne ani druhou kontrolou zo dňa 07. augusta 2013, nebol preukázaný reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani podmienky splnenia registrovaného sídla
zamestnávateľa. Dôkazom je záznam č. XXXX-XX/XXXX-SL o vykonaní kontroly preverenia reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/
XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky.

36. V súvislosti s vykonanou kontrolou Sociálnej poisťovne, pobočka D. P., od 06. marca 2013 do 13.
marca 2013, žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že jedným z kritérií určenia registrovaného sídla
je aj počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle. Zamestnanci sociálnej poisťovne sa
počas kontroly so žiadnym zamestnancom zamestnávateľa P. R. i J.- R. osobne nestretli. Účtovníčka
zamestnávateľa P. R. J.- R., pani W.. S. V., taktiež nie je , zamestnancom daného zamestnávateľa.
Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňa, pobočka D. P., prebiehala v priestoroch kancelárie účtovníčky,
ktorá opätovne podotýkame nie je zamestnancom zamestnávateľa P. R. J.- R., kde sú uložené všetky
účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda a faktúry. Finančné transakcie zamestnávateľ
vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky prostredníctvom INTERNET BANKINGU v Poľsku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje aj na to, že registrované sídla je miesto určené podľa
nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s
regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká a je to aj miesto, kde sa
vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva.



37. Ďalším podstatným kritériom pre určenie registrovaného sídla je aj miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi a miesto náboru zamestnancov. Registrovaným sídlom je taktiež aj sídlo, ktoré
určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti. Podľa záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX
o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
sa zamestnanci nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárii na I. XXXX/X v D. P., ale ich stretnutia
sa konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod.. Úlohy, resp. pracovné zadania zamestnávateľ
zadáva prostredníctvom telefónu a emailu. So zamestnancami komunikuje zamestnávateľ aj cez internet
prostredníctvom skypu.

38. Z uvedeného je zrejme, že zamestnávateľ P. R. J.- R. nespĺňa ani základné podmienky na určenie
registrovaného sídla. To, že zamestnávateľ P. R. J.- R. má miesto podnikania uvedené vo výpise zo
živnostenského registra, ešte nenapĺňa znaky registrovaného sídla zamestnávateľa a v žiadnom prípade
ani nepreukazuje reálny výkon činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky, tak ako to tvrdí žalobca
vo svojej žalobe.

39. Sociálna poisťovňa poukázala aj na článok 3 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), podľa
ktorého od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám
postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie
alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných
právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Má za to, že dôkazné bremeno leží
nielen na sociálnej poisťovni, ale aj na dotknutom žalobcovi a zamestnávateľovi, a túto povinnosť,
ktorá im vyplývala z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili. Zamestnávateľ neumožnil nahliadnuť
zamestnancom sociálnej poisťovne do kancelárie, v zozname, ktorý zamestnávateľ predložil pri kontrole
nebolo uvedené miesto a deň, kde sa zamestnanci pri výkone svojej činnosti zdržiavali, hoci bol tento
údaj od neho požadovaný. Zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol, miesto - konkrétnu adresu
výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku. Taktiež nebola predložená zamestnávateľom žiadna
zápisnica, záznam alebo iný dôveryhodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami. V čase
vykonania kontroly zamestnávateľ nepredložil zamestnancom Sociálnej poisťovne žiaden pracovný
materiál, ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov. Zamestnanec vo svojom odvolaní, ani vo svojej
žalobe neuviedol také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho reálny výkon činnosti na území Slovenskej
republiky.

40. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom
deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Žalovaná pri posudzovaní
reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti
akcentovala, že počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda
za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú
z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do
rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať pár hodín týždenne (počet odpracovaných hodín
je zrejmý aj z prílohy k protokolu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX), sa javí ako neefektívne, t. j. je
predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené
v pracovnej zmluve. Uvedené vyvoláva teda podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej
republiky.

41. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovník v zmysle článku 39 ES má
autonómny význam v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka je potrebné považovať
každého, kto vykonáva skutočne a konkrétne činnosť, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že
sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Pracovný pomer podľa judikatúry Súdneho dvora:...za pracovníka
musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť...(rozsudok Európskeho
súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). Žalovaná uviedla, že poľskí zamestnanci majú v
predmete činnosti popri roznášaní letákov aj zhromažďovanie informácií o možnostiach kúpy surovín
na výrobu biomasy. Jazyková bariéra, ktorá je medzi slovensky a poľsky hovoriacimi občanmi, môže
pri zisťovaní informácii spôsobovať značné problémy pri výkone tohto predmetu činnosti. Nezakladá
sa na pravde, že sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na
území Slovenskej republiky individuálne. Sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k
záveru, že zamestnávateľ nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla, a preto je nutné z



tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Pri vydaní rozhodnutí žalovaná
hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v
súlade s nariadeniami Európskej únie. Na základe uvedených skutočností sa žalovaná nestotožňuje s
názorom žalobcu a skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistený a preukázaný.

42. Žaloba bola súdu doručená dňa 06.10.2015, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

43. Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňa 01.júla 2015 a v ustanovení
§ 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu,
ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

44. Je nesporné, že v predmetnej veci ide o žalobu v sociálnych veciach, pretože podľa § 199
ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku - sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie sociálnej poisťovne.

45. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby
v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto
tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

46. Občiansky súdny poriadok upravoval lehotu na podanie správnej  žaloby do dvoch mesiacov
odo dňa doručenia rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval v druhom stupni. Z predloženého
administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredia podľa doručenky pripojenej
v spise bolo doručené nie adresátovi, ktorým bol žalobca, ale jeho tete.

47. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 212 ods. 1 upravuje,
že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje
inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia.

48. Podľa ods. 3 § 212 citovaného zákona - rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do
vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia písm. c/ o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

49. Podľa názoru súdu preskúmavané rozhodnutia žalovanej je rozhodnutím o poistnom, a preto
napadnuté rozhodnutie malo byť žalobcovi doručené do vlastných rúk, čo uskutočnené nebolo.

50. Ak žalobca v žalobe žiada, aby súd uložil žalovanej doručiť mu napadnuté rozhodnutie, súd takýto
postup považuje za neefektívny a nehospodárny, pretože žalobca využil riadny opravný prostriedok
proti prvostupňovému rozhodnutiu a ním navrhovaný spôsob postupu by prichádzal do úvahy iba v
tom prípade, ak by mu nebolo doručené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v D.
P., v dôsledku ktorého nesprávneho postupu by mu bola odňatá možnosť podať proti prvostupňovému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. S odkazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že
žaloba bola podaná včas.

51. Správny súdny poriadok v ustanovení § 203 ods. 1 upravuje, že rozsah správnej žaloby fyzickej
osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu a podľa ods. 2 tohto
ustanovenia pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.



52. Z uvedeného teda vyplýva, že v sociálnych veciach, ak ide o žalobu fyzickej osoby, súd je
povinný postupovať tak, aby preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia zo všetkých hľadísk, teda
nevychádza iba zo zásady preskúmania rozhodnutia len v rozsahu žalobných námietok, pretože nie je
žalobnými námietkami viazaný.

53. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil,  že žalovaná listom zo dňa 25.07.2013 inštitúciu
sociálneho poistenia ZUS Varšava túto informovala, že v spolupráci s národným inšpektorátom práce
uskutočnila kontroly u nižšie uvedených zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú osoby s podozrivo
nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom, ktorých cieľom bolo preverenie reálneho
výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky s tým, že ide o zamestnávateľov
vrátane P. R. J. - R.. Súčasne v tomto liste konštatovala, že zamestnancom hore uvedených firiem,
ktorým sociálna poisťovňa ústredie už vystavila formuláre E101SK (PD A1), t.j. zamestnanci podliehajú
slovenským právnym predpisom a tieto boli doručené príslušným zamestnávateľom a poľskej inštitúcii
sociálneho zabezpečenia ZUS nebudú rušené spätne s tým, že ak po skončení platnosti formulára
E101SK/PDA1 poistný vzťah u daného zamestnávateľa naďalej trvá, príslušná pobočka sociálnej
poisťovne vydá rozhodnutie o zániku poistenia dňom, ktorým skončila platnosť formulára E101SK/
PDA1, u ktorých doteraz nebolo rozhodnutie, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe
kontrol vykonaných národným inšpektorátom práce a sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide
o tzv. schránkové firmy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti
zamestnancov príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že
nepodliehajú slovenským právnym predpisom. Ďalej je konštatované, že v rámci odvolacieho konania
tieto prvostupňové rozhodnutia potvrdí, že zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom.

54. V administratívnom spise je pripojený aj list ZUS zo dňa 10.10.2013 adresovaný žalovanej, ktorý
sa síce vzťahuje k iným zamestnávateľom ako zamestnávateľka žalobcu, v liste sa však konštatuje, že
listom zo dňa 25.07.2013 boli informovaní o výsledkoch kontroly vykonaných u zamestnávateľov, ktorí
zamestnávajú na Slovensku osoby, ktoré vykonávajú v Poľsku súkromnú podnikateľskú činnosť s tým,
že list bol zaslaný na jednotlivé pobočky ZUS. Tieto pobočky ZUS pri posudzovaní žiadosti o určení
legislatívy pre osoby zamestnané vo firmách uvedených vo Vašom liste zoberú do úvahy skutočnosť,
že Vami uvedené firmy sú poštovými schránkami, a teda v nich zamestnané osoby v skutočnosti
nevykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky a pobočky ZUS budú písomné informovať
o určenom zákonodarstve žiadateľa a sociálnu poisťovňu ústredie. Ďalej v tomto liste sa konštatuje,
že (citácia): „Počas rokovaní, ktoré sa uskutočnili v novembri 2012 vo Varšave, Vaši zástupcovia
vysvetlili, že rozhodnutia, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne, sa týkajú nepodliehaniu slovenských
predpisov o sociálnom zabezpečení ani príslušného zákonodarstva podľa predpisov práva Európskej
únie. Spoločne bolo dohodnuté, že sociálna poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že tých
5 firiem sú poštovými schránkami a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú zamestnanie
na území SR. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa odvolaní proti rozhodnutiam, ktoré
vydali pobočky sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na základe Vami zaslaných informácií
rozhodnúť o poľskom zákonodarstve.“ Poľská inštitúcia ZUS súčasne žiadala o vysvetlenie, či stanovisko
obsiahnuté v liste zo dňa 25.07.2013 znamená, že ústredie sociálnej poisťovne nepreruší konanie vo
veci odvolaní proti rozhodnutiam a nebude čakať, až ZUS rozhodne o poľskom zákonodarstve, ale na
základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne. Ďalej
sa uvádza, že na základe doručených informácií o vstupe do platnosti rozhodnutí, ktoré vydali pobočky
sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo na základe predpisov práva EÚ. V prípade týchto
1236 osôb možno potvrdiť, že poľské zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody sociálnej
poisťovne a ZUS. Podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 takto určené zákonodarstvo bude mať
konečnú platnosť. Teda nie je potrebné, aby sme Vás informovali o rozhodnutiach ZUS vo veci určenia
poľského zákonodarstva podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 983/2009? Súčasne ZUS žiada o potvrdenie
správnosti úsudku ZUS.

55. V administratívnom spise súd nenašiel list, ktorým by sociálna poisťovňa ústredie odpovedala poľskej
inštitúcii sociálneho poistenia ZUS Varšava.

56. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že v predmetnej veci je treba aplikovať Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady a to základné nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Článok 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004  o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na



štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko
v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských
štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

57. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s hlavou II..

58. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

59. Podľa čl. 1 ods. 3 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne
býva.

60. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej
len „vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné
určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch
mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom
informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na
základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným
úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie
alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje
neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie
alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií
určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom
rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom
na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť
dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl.
16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli
predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa čl.
16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia
sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska,
len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

61. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:
a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo b/prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia
uplatniteľných právnych predpisov.

62. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.



Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou. Podľa bodu 6 rozhodnutia
č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú
inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný
dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie. Podľa
bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto
rozhodnutie, a poskytne príslušne podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej
kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia
čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch
mesiacov od doručenia žiadosti. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší
a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu
inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi
im tiež, aký s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

63. Súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu je toho názoru, že na predmetnú vec
možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.decembra 2016.
Tento konštatoval, že v zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy
o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné
vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je teda nástrojom
unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu a
nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Uviedol, že toto základné nariadenie v čl. 13
ustanovuje, legislatíva ktorej krajiny sa vzťahuje na osobu súbežne vykonávajúcu činnosť zamestnanca
a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch. Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - „vykonávacie nariadenie“ zas v čl. 16
upravuje procesný postup pri určení príslušnej legislatívy v zmysle rozhodujúcich ustanovení základného
nariadenia a práve tento článok prenecháva kompetenciu určiť príslušnú legislatívu organizácii v mieste
bydliska osoby vykonávajúcej činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.

64. Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom sociálnej poisťovne ústredia, že pri  súbehu poistení,
v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude
vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade s nariadeniami koordinujúcimi sociálne zabezpečenie,
avšak nestotožňuje sa názorom sociálnej poisťovne ústredia, že je potrebné vydať rozhodnutie o
nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení.

65. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že otázka, či zamestnanec žalobcu spĺňa
predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia a v zmysle vyššie citovaných článkov
príslušných nariadení je na vyslovenie konkrétneho záveru príslušná inštitúcia určená vykonávacím
nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje
nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu
cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, a aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť (s odkazom na bod 15 preambuly základného nariadenia). Ak by o skutočnosti, či konkrétna
osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho
poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, v
dôsledku čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by
nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto
situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie
v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

66. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zdôraznil, že z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má
podliehať čl. 13 základného nariadenia. Tak, ako v prejednávanej veci Najvyšším súdom SR, aj v
predmetnej je zrejmé, že nie je sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie
uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.



67. S odkazom na vyššie citované listy ZUS nemožno jednoznačne ustáliť, či k určeniu uplatniteľnej
legislatívy došlo a táto skutočnosť nevyplýva ani z predloženého administratívneho spisu žalovanej.

68. Najvyšší súd SR konštatoval, že z predloženého spisu tak nemožno zistiť, že príslušná poľská
inštitúcia uplatniteľnú legislatívu vo vzťahu k žalobcovi určila, a ak áno, tak ktorú. Najvyšší súd súčasne
uviedol, že na rozhodnutie tejto inštitúcie mala žalovaná počkať a v prípade, že s tým nesúhlasila,
postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1, vrátane
poskytnutia potrebných podporných dokladov, medzi ktoré tiež patria výstupy z kontrol vykonaných u
zamestnávateľa. Sama však nebola oprávnená rozhodovať o splnení podmienok podľa čl. 13 ods. 3
základného nariadenia. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúciou podľa miesta bydliska nie
je jediným spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy.  Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
je za okolností tam ustanovených možné určiť uplatniteľné právne predpisy tiež vzájomnou dohodou
dotknutých inštitúcií.

69. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že z ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vyplýva,
že dohoda medzi ZUS a sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu, avšak v každom prípade
musí byť existencia takejto dohody preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti,
keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku
ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský
štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými, ktorá skutočnosť vyplýva z bodu č. 11
preambuly vykonávacieho nariadenia. Tak, ak konštatoval v predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR,
aj v predmetnej veci nemožno jednoznačne zistiť, či sociálnou poisťovňou podmienky splnené boli a z
administratívneho spisu, ktorý žalovaná predložila, aj vzhľadom na vyššie citované listy ZUS Varšava nie
je možné urobiť jednoznačný a objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia.

70. Ďalej je treba poukázať na to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti z administratívneho spisu
žalovanej nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že boli splnené podmienky, aby vo veci rozhodovala
o uplatniteľnosti či neuplatniteľnosti slovenskej legislatívy a to z toho dôvodu, že ak pre žalobcu bola
už určená uplatniteľná legislatíva, sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná
legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, resp.
podľa dohody, sociálna poisťovňa musí vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu
v Poľskej republike. Najvyšší súd SR zdôraznil, že konečné, na súde už nenapadnuteľné, rozhodnutie
ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala sociálna
poisťovňa. Táto, ak nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom môže vydané rozhodnutie pobočky
iba zrušiť ako rozhodnutie vydané  orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci. Zo spisu nie je možné
zistiť, ako v konečnom dôsledku poľská inštitúcia sociálneho poistenia ZUS rozhodla o uplatniteľnej
legislatíve.

71. Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu je potrebné poukázať na to,  že žalovaná sa stotožnila
so záverom Sociálnej poisťovne, pobočky D. P., pričom podľa názoru súdu vychádzali z nedostatočne
zisteného skutkového stavu, lebo zo spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nie je možné zistiť, akým
spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca P. R. J. - R. nevykonával. Podľa
názoru súdu správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa,
pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, e-mailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe.

72. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa ods. 3 tohto ustanovenia
- každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá.

73. Podľa názoru súdu správne orgány dôsledne neaplikovali v konaní ani ustanovenia  zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. § 195 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení ukladá, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak,
aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia



účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. -
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a podľa § 196 ods. 1 citovaného zákona -
dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania, vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky,  znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

74. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je bez akýchkoľvek konkrétností vo vzťahu ku
zamestnancovi - žalobcovi, pričom žalovaná doplnila odôvodnenie rozhodnutia, avšak neuvádza žiadne
konkrétnosti vo vzťahu k fyzickej osobe zamestnancovi a jej závery súd považuje za paušalizujúce. Súd
nemôže akcentovať doplnenie napadnutého rozhodnutia vo vyjadrení k žalobe, lebo súd preskúmava
rozhodnutie.

75. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 209 ods. 4
upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

76. Vzhľadom na uvedené dôvody súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ napadnuté rozhodnutie žalovanej
zrušil.

77. Žalovaná v ďalšom konaní je povinná predovšetkým mať preukázané, či vo vzťahu k žalobcovi
poľskou inštitúciou sociálneho ZUS bola alebo nebola určená uplatniteľná legislatíva, jednoznačne
preukázať, či došlo k dohode medzi ZUS a sociálnou poisťovňou o uplatniteľnej legislatíve a následne vo
veci rozhodnúť. V prípade, ak bude preukázané, že na predmetnú vec sa vzťahuje slovenská legislatíva,
vo veci rozhodnúť na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.

78. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a žalobcovi,
ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením
vydaným súdnym úradníkom podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.

79. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 14.02.2017, ktorého sa žalobca, žalovaná a právny
zástupca žalobcu nezúčastnili, preto súd postupoval podľa § 137 ods. 3 Správneho súdneho poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.