{"guid": "bd47a270-e547-48dc-bf7d-057c7cc375d9:b1b491d2-f223-40bd-8c92-3018762fb6b0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5", "spisova_znacka": "4S/39/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4S/39/2014 z 13. 9. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. septembra 2017, sp. zn. 4S/39/2014, ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5", "identifikacne_cislo": "8014200569", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Silvia Izsáková", "sudca_id": 184, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-izsakova-184", "datum_vydania": "2017-09-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/543", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (543/2010 Z. z.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/543", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/543-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1b491d2-f223-40bd-8c92-3018762fb6b0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/39/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200569
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek
senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu Piotr Severín
Zieliňski - GreenAdvice s.r.o., IČO: 46 216 693 Karpatská 754/7, Svidník, právne zastúpeného JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu,
ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, za účasti Z. T., bytom T. 4, XX XXX F., K. republika o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. 17041-2/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 na základe
žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu     z a m i e t a.

Nárok na náhradu trov konania účastníkom    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Žalovaná rozhodnutím zo dňa 11.01.2014 č. 14996-2/2014-BA odvolanie zamestnávateľa Piotr
Seweryn Zieliňski GreenAdvice zo 8.októbra 2013 a odvolanie zamestnanca Jakub Wezina zamietla a
prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

2. Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na obsah prvostupňového rozhodnutia a odvolania a
argumentovala tým, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že bolo
vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že s účinnosťou od 01.januára 2011 je upravené,  že zamestnanec
je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období
odbornej výrobnej praxe.

3. Ďalej uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010
Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu
zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať
zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte
Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore
ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská
republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.



4. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

5. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15
ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.
januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods.
1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne
nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak..

6. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že Slovenská republika do Európskej únie vstúpila 01. mája 2004,
a preto sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady
(EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané
osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.
marca 1972.

7. Konštatovala, že od 1. mája 2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné nariadenia, Nariadenie
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra
2009 (ďalej len „základné nariadenie\") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie\").

8. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

9. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

10. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

11. Argumentovala tým, že podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú
fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne
zabezpečenie.



12. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

13. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike.

14. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

15. Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 01. júla 2011 do 31.decembra 2012, vykonala dňa 26.februára 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Košice.

16. Ďalej dôvodila tým, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných
okolností.

17. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

18. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho



dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

19. Sociálna poisťovňa dôvodila, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto
podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia
v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom
štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných
skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia
od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové
záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru
zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania,
nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo
alebo miesto podnikania.

20. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa.  Dňa 6.3.2013 sa dostavil
na do pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, ktorý uviedol, že adresa
uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia
sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má kanceláriu splnomocnený
zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov
sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v
Poľskej republike. Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým
zamestnancom nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, lebo je
viazané na objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce
reálny výkon prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a
preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

21. Z výsledkov kontroly žalovaná mala za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa,
uvedené vo výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na
reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností,
ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia
základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento
účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

22. Na základe uvedených skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
za konkrétne obdobie od 1. augusta.2011 podľa slovenskej legislatívy.

23. Žalovaná uviedla, že pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných
na posúdenie uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

24. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude
považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená
v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike.



25. Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je
osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku,
prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom
na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne.

26. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon
má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

27. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie.

II.

28. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 17041-2/2014-BA zo
dňa 5.februára 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne,
pobočky  Košice č. 90627-1/2013-Kem zo dňa 6.septembra 2013 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie
a priznal mu náhradu trov konania.

29. V žalobe namietal, že rozhodnutie žalovanej a sociálnej poisťovne pobočky napadol odvolaním,
v ktorom namietal nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, porušenie
princípu rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu s argumentáciou
príslušnými ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004, Zákonníka práce, zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a Zákonom o dani z príjmov.

30. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom
štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a
zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v
dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

31. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné prvotne v tom, že vydaním tohto rozhodnutia
bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom
rozsahu arbitrárne.

32. Vytýkal žalovanej, že v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Ďalej, že žalovaná
sa nevysporiadala s jeho argumentáciou v odvolaní a nad rámec odvolacích dôvodov a zisteného
skutkového stavu odvolanie zamietla z dôvodov, ktoré mu boli prvýkrát oznámené až v napadnutom
rozhodnutí. Z toho dôvodu jemu a jeho zamestnancovi bolo odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci.



33. Vo vzťahu k listu žalovanej „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania
zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných
zložiek, žalobca namietal, že zo  strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu
rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránkové firmy a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v Slovenskej republike podniká.

34. Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto rozhodnutia boli vydané v
rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej
lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v
roku 2011. V tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu
začatia konania na deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná
prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej
lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie
rozhodnutia, je podľa názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.

35. Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa bol povinný vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní
od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o
60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len
vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

36. Žalobca ďalej namietal, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj
iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka
žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia
až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu
uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu.

37. Tiež namietal, že o skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to,
že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval,
že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13
bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o
potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názoru poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve
na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

38. Ďalšou námietkou nezákonnosti vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam je ich
nepreskúmateľnosť, keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca
(zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne
nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste
podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité
zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

39. Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu, pričom nezistil v tejto
oblasti výkon závislej práce zamestnancami žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol



správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady
pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

40. Žalobca konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,
riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich
zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre
žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontroly a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka
reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej
republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky
odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so
samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

41. Ďalej uviedol, že žalovaná argumentuje  pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy
praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie. Poukázal na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia
môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za
nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych
predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť
platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť
a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných
služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto
kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde
má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

42. Namietal, že ak vychádza z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej
republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca
nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

43. Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a
prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia
údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o
zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

44. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť argumentujúc
skutkovo a právne rovnako ako v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. K námietke žalobcu,
že rozhodla na základe iných dôkazov uviedla, že vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol



prvostupňový orgán a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. V žiadnom prípade
preto nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

45. Uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice boli dňa 25.2.2013 poverení vykonať
kontrolu u zamestnávateľa Piotr Seweryn Zieliňski GreenAdvice, v rámci ktorej zistili, že tento nemá
kanceláriu ani prevádzku na adrese uvedenej v živnostenskom registri. Dňa 6.3.2013 sa dostavil na
do pobočky Sociálnej poisťovne  splnomocnený zástupca zamestnávateľa, ktorý uviedol, že adresa
uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia
sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má kanceláriu splnomocnený
zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov
sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v
Poľskej republike. Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým
zamestnancom nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, lebo je
viazané na objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce
reálny výkon prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a
preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

III.

46. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
rozhodnutím č. 90627-1/2013- KEM zo 6.9.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1
písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať
o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona
o sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi Jakub Wezina zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.septembra 2011 podľa
slovenskej legislatívy.

IV.

47. Uznesením NS SR, sp.zn. 7Sźso/39/2015 bol zrušený rozsudok KS Prešov zo dňa 5.januára 2015,
č.k. 4S/39/2014-28 a vec vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

48. Po zrušení uvedeného rozsudku v súlade s názorom NS SR vysloveným v zrušujúcom rozsudku,
tunajší súd uznesením zo dňa 11.júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods.3 Ssp  ako účastníka
konania Jakuba Wezinu.

49. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že táto výrok rozhodnutia odôvodnila
aplikáciou Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.

50. Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 a 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala tým,  že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

51. Čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo



b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

52. Dôvodila tým, že čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

53. Uviedla, že  vykonala kontrolu u žalobcu a zistila, že tento nemá na uvedenej adrese zriadenú žiadnu
kanceláriu, resp. prevádzku.

54. Uviedla, že  u Jakuba Wezinus  nebol preukázaný reálny výkon činnosti ako zamestnaca na území
Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 11(13) (a),
13(1), 13(3) základného nariadenia. vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe ako zamestnancovi žalobcu
konštatovala, že mu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi konkrétnym dňom 1. Septembra 2011.

55. Na základe uvedených skutočnosti konštatovala, že Jakubovi Wezinovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy.

IV.

56. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon
má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

57. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

58. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
ako odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov.

59. Z uvedeného je teda zrejmé, že konanie v predmetnej veci bolo realizované za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

60.. Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.júla 2016 a v
prechodnom ustanovení § 491 ods. 1 upravil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak
by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.



61. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že súd v konaní pokračuje podľa ustanovení Správneho
súdneho poriadku.

62. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v
oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo
dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu
verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

63. Vzhľadom na predmet konania je zrejmé, že podľa Správneho súdneho poriadku ide o správnu
žalobcu v sociálnych veciach, lebo podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto
zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

64. Podľa § 199 ods. 3 SSP - ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

65. Prvá časť Správneho súdneho poriadku vo všeobecných ustanoveniach a to § 32 ods. 1 upravuje,
že účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - žalovaným je orgán verejnej správy určený týmto zákonom, ak tento zákon
neustanovuje inak.

66. Podľa § 32 ods. 3 - ďalšími účastníkmi sú tí,
a/ ktorí boli účastníkmi administratívneho konania,
b/ na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkmi
administratívneho konania musí tiež vzťahovať rozhodnutie správneho súdu,
c/ ktorých za účastníkov označuje zákon.

67. Podľa § 177 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 SSP - správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy a podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže
domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

68.  Podľa § 178 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku - žalobcom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím
orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo
právom chránených záujmoch.

69. Z citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku teda vyplýva, že základným znakom pre
definíciu žalobcu je, že ide o ukrátenie na vlastných subjektívnych právach žalobcu. Žalobca sa preto
žalobou nemôže domáhať ochrany iných osôb.

70. Z uvedeného je teda nesporné, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí by súčasne aktívne
legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie a musí ísť o aktívne
legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola
ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, ak ide o prípad,
kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí
tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k
zastaveniu konania.

71. Žalobca namieta, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutia
sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Z obsahu spisu vyplýva,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu identicky s
názorom žalovanej toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Súd
v konaní prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť



napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a
žalovanej len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

72. Je zrejmé, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho
orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie súdu vo veci
irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti je treba poukázať na
to,  že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v § 145 ods. 1
upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu
fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, alebo jej právnemu zástupcovi do 30
dní od a/ zistenie tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo b/ doručenia písomnej žiadosti fyzickej
alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 § 145
Zákona o sociálnom poistení - právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného
dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet
sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je sociálna
poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo
právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

73. Prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok a odvolací orgán môže doplniť
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustanovenie
§ 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

74. S odkazom na vyššie citované ustanovenia Zákona o sociálnom poistení ani tým,  že žalobca
platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne
také porušenie jeho subjektívnych práv, ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov.

75. V súvislosti s postavením Jakuba Wezinu súd vychádzal z právneho názoru Najvyšši4eho súdu SR
uvedeného v citovanom uznesení. Jakub Wezina bol účastníčkou administratívneho konania, pričom
z ustanovení Správneho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od predtým platného
Občianskeho súdneho poriadku súd účastníka konania samostatným uznesením nepriberá, ale koná s
ním priamo ako s účastníkom súdneho konania s označením „za účasti“.

76. Podľa názoru súdu Jakubovi Wezinovi neprislúcha postavenie účastníka konania podľa citovaného
ustanovenia § 32 ods. 3 písm. b/ Správneho súdneho poriadku, pretože účastníkom administratívneho
konania bola a § 32 ods. 3 písm. b/ upravuje situáciu, kedy ide o osobu, ktorá je pre nerozlučné
spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkom administratívneho konania priamo
dotknutá na svojich hmotnoprávnych právach zrušením administratívneho rozhodnutia správnym
súdom.

77. V preskúmavanej veci však súd nezrušuje rozhodnutie správneho orgánu. Pani Jakub Wezina žalobu
nepodal. Podľa názoru súdu vo vzťahu žalobcu a Jakubovi Wezinovi nejde o procesné spoločenstvo
nerozlučné, pretože toto je definované povahou predmetu konania, ktorá vyplýva z hmotného práva.
Práva a povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa a zamestnanca Z. T. nie sú identické.

78. V súvislosti s postavením Jakuba Wezinu ako účastníka administratívneho konania súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2017 sp. zn.: 9Sžo 3/2015 v identickej veci, v ktorej
konštatoval, že „ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné
vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej
zmene v jeho právach a povinnostiach, ktoré môže byť spôsobené prípadným zrušením žalobou
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu“.

79. Po preskúmaní rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,  žalobca nepreukázal, že
rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, a preto žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.



V.

80. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP, lebo žalobca v konaní úspech nemal a
priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd nepovažoval za spravodlivé.

VI.

81. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1  S.s.p.). Kasačná
sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom,
okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "bd47a270-e547-48dc-bf7d-057c7cc375d9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5", "spisova_znacka": "4S/39/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4S/39/2014 z 13. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-09-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200569.5"}], "citovane_v": []}