Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4S/27/2014 z 13. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. septembra 2017, sp. zn. 4S/27/2014, ECLI:SK:KSPO:2017:8014200408.4 Krajský súd Prešov | 4S/27/2014 | ECLI:SK:KSPO:2017:8014200408.4 | 2017-09-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0db2161c-9f51-45b0-846c-d90ce1f43624 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200408.4 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/27/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200408
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200408.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu
Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu F. F., J. XXX, J. XX-XXX, X. J.,
právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova č. 2, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti Boguslawa P. B.,
I. XX, XX-XXX J., X. republika o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXX-X/
XXXX-BA zo dňa 23. januára 2014, na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava
1 zo dňa 23. januára 2014 č. 7613-3/2014-BA.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi Sociálna poisťovňa,
pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 19.8..2011 č. 705-34401170011-GC09/11 - 664 58695-1/2011-KEM
podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov rozhodovať a vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa
§ 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenia, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010 do
30.11.2010 podľa slovenskej legislatívy.

2. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový orgán v spolupráci s Inšpektorátom práce Košice
vykonal fyzickú kontrolu slovenského zamestnávateľa B. P. B., I. 15, J., X. J., adresa miesta činnosti
Južná trieda č. 53, Košice, IČO: 44990651, na základe požiadavky poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS Varšava z dôvodu podozrenia na obchádzanie poľských právnych predpisov
sociálneho zabezpečenia. Slovenský zamestnávateľ (fyzická osoba s bydliskom v Poľsku) prijal na
Slovensku do pracovného pomeru fyzické osoby, ktoré majú bydlisko v Poľsku, a ktoré sú súčasne v
Poľsku osobami samostatne zárobkovo činnými. Zamestnanci majú uzatvorené pracovné zmluvy so
4 alebo 8 hodinovým mesačným pracovným časom, za mzdu 10 až 30,-- eur/mesačne - roznášanie
letákov a pod..

3. Podľa článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, na osobu
zamestnanú a súčasne samostatne zárobkovo činnú v odlišných členských štátoch sa vzťahuje
legislatíva štátu zamestnania. V prípade zamestnávateľa Boguslaw JT. adresa miesta činnosti JR.,



Košice, IČO: 44990651, nebolo možné preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca na Slovensku, ide
o fiktívne založenú spoločnosť.

4. Žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010 do 30.11.2010 ako zamestnancovi u zamestnávateľa
Boguslaw JT. pretože nebolo možné preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca na Slovensku.

5. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 23.1.2014 č. 7613 - 3/2014 - BA rozhodla tak, že odvolanie žalobcu a
jeho zamestnávateľa zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

6. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala obsah prvostupňového rozhodnutia, obsah odvolaní a po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu dospela k záveru, že rozhodnutie boli vydané v
súlade s príslušnou právnou úpravou. Ďalej uviedla, že zamestnanec je podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.decembra 2010 fyzická osoba v pracovnom pomere.

7. Zamestnávateľ je podľa § 7 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do
31.decembra 2010 pre fyzickú osobu v pracovnom pomere právnická osoba alebo fyzická osoba, ku
ktorej je fyzická osoba v pracovnom pomere.

8. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 31.decembra 2010
povinne nemocensky poistený je zamestnanec, kktorý vykonáva prácu na území Slovenskej republiky
alebo mimo územia Slovenskej republiky počas obdobia určeného zamestnávateľom, ak medzinárodná
zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky neustanovuje inak.

9. Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 31.decembra 2010
povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený.

10. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinné poistený v nezamestnanosti je zamestnanec,
ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Účastník konania (správne zamestnávateľ žalobcov) vykonával podnikateľskú činnosť na základe
živnostenského listu č. OŽP-C/2009/10826-5 zo dňa 25.09.2009, s dátumom vzniku živnostenského
oprávnenia 01.novembra 2009. V živnostenskom registri bol účastník konania zapísaný pod číslom
820-66829. Do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočkou Košice bol účastník
konania prihlásený od 01.04.2010. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že podnikateľský subjekt
(účastník konania) ukončil svoju činnosť, ktorú vykonával na základe osvedčenia o živnostenskom
oprávnení dňa 23.06.2012.

12. Žalobca bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec účastníka konania
od 01.06..2010 do 30.11.2010.

13. Žalovaná dôvodila v odôvodnení rozhodnutia, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie
sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie
Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na
zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci
spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č.
574/1972 z 21.marca 1972.

14. Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 a vykonávacie Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

15. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.



16. Podľa článku 13 (2) základného nariadenia, pokiaľ články 14 a 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

17. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v
článku 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

18. Podľa článku 14 (2) (b) základného nariadenia osoba iná než uvedená pod písm. a/, ktorá je obvykle
zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha
i/ právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť
čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje
sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štátov;
ii/ právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania
podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského
štátu, kde vykonáva svoju činnosť.

19. Podľa článku 14 (c) (a) základného nariadenia osoba, ktorá je súčasne zamestnaná na území
jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu, podlieha
pokiaľ psím. b/ neustanovuje inak, právnym predpisom členského štátu, na území ktorého vykonáva
závislú činnosť alebo ak vykonáva takúto činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov,
právnym predpisom určeným podľa článku 14 ods. 2 alebo 3.

20. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp.
samostatne zárobkovo činná osoby, ale aj výkon činnosti, Preto je dôležité skúmať pri aplikácii
osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského
štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s
uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich
uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenie je pojem reálneho výkonu
činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia.

21. Keďže sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov, požiadala
Inšpektorát práce Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti dôvodov pri uzatváraní pracovných
pomeroch (pracovnoprávne vzťahy zamestnancov vznikli na základe pracovnej zmluvy, v ktorej je
dojednaný pracovný pomer na kratší pracovný čas - 4 hodiny mesačne, pri určení mzdových podmienok
- 10,00 eur mesačne. Pracovné zmluvy boli uzavreté na neurčitý čas so skúšobnou dobou 3 mesiace).

22. Inšpektorát práce Košice zaslal Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 17.06.2011 odpoveď na
žiadosť o poskytnutie súčinnosti, z ktorej vyplýva, že Inšpektorát práce Košice v rámci výkonu inšpekcie
práce s cieľom preveriť reálnosť vykonávaných aktivít zamestnancov zamestnávateľa, navštívil osobne
sídlo (miesto činnosti podniku zahraničnej osoby uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu),
t.j. Južná trieda č. 53, Košice - Juh. Na uvedenej adrese nebol zamestnávateľ zastihnutý. Z tohto dôvodu
Inšpektorát práce Košice zaslal výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá
v odbernej lehote. Inšpekcia práce bola ukončená úradným záznamom vypracovaným dňa 27.05.2011.
Z úradného záznamu o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce vyplýva, že inšpekcia práce,
zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho
zamestnávania u zamestnávateľa Boguslaw P. B. sa začala dňa 29.04.2011. Nájomníci bytov na adrese
Južná trieda 53, Košice, oznámili inšpektorom práce, že účastník konania má na uvedenej adrese
prenajatý byt. V byte sa nachádza len výnimočne. Žiaden telefonický kontakt nie je dostupný.

23. Vzhľadom na to, že na základe inšpekcie práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti
žalobcu, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti v konkrétnom období podľa
slovenskej legislatívy.



24. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkúvajú pre
poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých
prípadoch cieľom tejto činnosť nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

25. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie
členských štátov na základe článku 84 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi
sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázane
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

26. Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice dňa 16.05.2011, na ktorú účastník
konania sa odvoláva, nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu činnosti účastníka konania,
ale na odvod poistného na sociálne poistenie v súlade s § 242 a nasl. Zákona o sociálnom poistení.
Kontrolné zistenia nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so základným nariadením
a vykonávacím nariadením. Výkon činnosti je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého
kontrolné zistenia sú pre sociálnu poisťovňu záväzné. Kontrola odvodu poistného na sociálne poistenie
bola vykonaná ešte pred oznámením Inšpektorátu práce Košice o zistených skutočnostiach.

27. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca vykonával činnosť ako zamestnanec
na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa
jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 13 (2) (a), článku 14 (2)
(b) a článku 14 (a), čoho dôsledkom sa na nich nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho
zabezpečenia.

28. Na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS z 10.10.2013 sociálna poisťovňa
dňa 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS na uzatvorenie
spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v
súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v
zmysle ktorej bolo žalobcom v 1. až 3. rade určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia
a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky žalobcovi v období od 1.6.2010
do 30.11.2010 nevzniklo.

30. V konaní nebol preukázaný reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej
republiky.

II.

31. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej
zo dňa 23.januára 2014 č. 7613-3/2014-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 19.augusta
2011 č. 705-3440170011-GC09/11-664 58695-1/2011-KEM, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej na
ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.

32. Žalobu odôvodnil tým, že bol zamestnancom zamestnávateľa Boguslaw P. B., P. K. XX, Košice,
ktorý vykonával na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o
živnostenskom oprávnení a výkon podnikateľskej činnosti ukončil ku dňu 23.06.2012. Mal registrovaný
status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával
viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím



rozhodol tak, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010 do 30.11.2010 podľa slovenskej legislatívy a to z dôvodu,
že vykonanou kontrolou u zamestnávateľa nebol preukázaný reálny výkon práce žalobcu na území
Slovenskej republiky.

33. Uviedol, že prvostupňové rozhodnutie napadol odvolaním, o ktorom rozhodovala žalovaná a to tak,
že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

34. Argumentoval ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004 a to bodu 8, podľa ktorého všeobecná
zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko
v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Ďalej, že podľa bodu 15
základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť. Bod 17 základného nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti
zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné
pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju
činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

35. Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

36. Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

37. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

38. Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského
poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak,
fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods.
1 písm. a/ a ods. 2 a 3.

39. Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60
dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

40. Nesúhlasil s napadnutým rozhodnutím a s nim súvisiacim rozhodnutím prvostupňového orgánu.
Považuje ich za nezákonné.

41. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal predovšetkým na skutočnosť, že rozhodnutie bolo
vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení, lebo nebolo vydané v
zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. V
tomto smere je zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania
na deň oznámenia o vykonaní kontroly Inšpektorátom práce Košice (17.06.2011), aj v takom prípade by
bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote.

42. Organizačná zložka žalovanej bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia
konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní,



k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3
Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty (až po takmer
2 a pol roku), preto je toho názoru, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné
už len vzhľadom na túto skutočnosť samú bez potreby ich ďalšieho skúmania.

43. S nezákonnosťou týchto rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej - „oznámenie týkajúce
sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo
dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany
žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek.
Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu
rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
zamestnávateľa žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránková firma a ďalej
sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že tento zamestnávateľ
nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v SR podnikal a žalobcovia ako zamestnanci riadne prácu
vykonávali.

44. Ak na základe takéhoto oznámenia došlo k uzatvoreniu akejsi spoločnej dohody zo dňa 10.12.2013
medzi žalovanou a ZUS Varšava bez akejkoľvek možnosti zamestnávateľa alebo zamestnanca do tohto
procesu vstúpiť alebo byť na ňom účastný a brániť sa protizákonnému postupu žalovanej, je odkazovanie
na túto dohodu v rozhodnutí celkom bezpredmetné. Rovnako táto dohoda nebola uvedená ako dôvod
prvostupňových rozhodnutí, preto nie je možné na ne prihliadať.

45. V ďalšom poukazuje na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a napadnutého
rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u jeho zamestnávateľa boli
zamestnanci vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí
platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa
uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.

46. Okrem doteraz namietaného je rozhodnutie prvostupňového orgánu nepreskúmateľné, keďže
správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe
kontroly vykonanej v júni 2011. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie.

47. Zamestnávateľ v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej (tzn. pred
kontrolou Inšpektorátom práce Košice), riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné
pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje
výkon závislej práce zamestnancov u tohto zamestnávateľa v pracovnom pomere na území Slovenskej
republiky.

48. Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre jeho sociálne zabezpečenie
je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho
orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia
podmienok uplatniteľnosti predpisov SR, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia žalobcov za
minulú obdobie.

49. Vo vzťahu k samotnému dôvodu vydania rozhodnutí prvostupňového orgánu a žalovanej
(nepreukázanie reálneho výkonu práce žalobcov na území Slovenskej republiky), poukázal na to, že jeho
zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt vykonával reklamné a marketingové služby, čo podmieňuje
aj charakter činnosti jeho zamestnancov. Prioritnou pracovnou náplňou zamestnancov bolo najmä



roznášanie letákov do poštových schránok, zakladanie letákov za stierače automobilov na parkoviskách,
osobná ponuka letákov v nákupných centrách a pod.. Túto činnosť aj on vykonával na takmer celom
území Slovenskej republiky a išlo predovšetkým o reklamu pre poľské spoločnosti. V tomto smere je
objektívne nemožné zastihnúť jeho alebo iných zamestnancov v konkrétny časový okamih na adrese
miesta podnikania zamestnávateľa, lebo to nedovoľuje povaha tejto podnikateľskej činnosti a pracovnej
činnosti zamestnancov. Nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo
zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že nebol preukázaný reálny
výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky. Takýto hypotetický záver, o ktorý žalovaná
a jej pobočka opreli svoje rozhodnutia, v právnom štáte neobstojí. V tejto súvislosti poukázal na
iné rozhodnutia žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, prostredníctvom ktorého žalovaný v
skutkovo a právne obdobnej veci (hoci u iného zamestnávateľa - kde bola vykonaná kontrola v jeho
sídle, pričom tam nikto nebol) zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že „v
rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne
preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosti nevykonával“.

50. Z týchto rozhodnutí žalovanej v porovnaní s napadnutým rozhodnutím žalovanej celkom
jednoznačne vyplýva porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje podľa toho,
ako sa jej to hodí, pričom nerešpektuje zásahu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak
v citovanom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta podnikania bolo vyhodnotené
tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj v tomto prípade.

51. Zdôraznil, že na území Slovenskej republiky vykonával činnosť zamestnanca riadne a v súlade so
zákonom, za ktorú poberal dohodnutú mzdu, pričom v tejto súvislosti si jeho zamestnávateľ plnil všetky
povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

III.

52. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrvala na
skutkových zisteniach a to, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na
základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych),
Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté
osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo.
ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli
firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských
štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu
mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej
republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

53. Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. poľských
zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v
rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany
osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

54. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho poštu
registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému
verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých
zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje
príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne, len v tých prípadoch,
kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií,
rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcov formulár E 101 SK/



PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna
poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna
poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak
sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej
legislatívy a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla
zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne
poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo.

55. Žalovaná ďalej argumentovala, že je povinná vykonať kontrolu splnenia podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada
o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy
a požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto
prípade je sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát
Európskej únie, ktorý požiadal sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených
skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcii členských štátov navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi
sebou priamo, vyplýva z čl. 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú
aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia,
čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5
z 18.03.2010.

56. Pri kontrole odvodu poistného na sociálne poistenie vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka
Košice dňa 16.05.2011 pobočka sociálnej poisťovne zistila, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov
vznikli na základe pracovných zmlúv, v ktorých boli dojednané pracovné pomery na kratší pracovný
čas 4 hodiny mesačne, pri určení mzdových podmienok - 10,00 eur mesačne. Zamestnávateľ týmto
spôsobom zamestnával približne 400 zamestnancov (k 21.03.2011 bolo do poistenia prihlásených
318 zamestnancov, celkovo bolo prihlásených 426 zamestnancov), všetci s trvalým pobytom v Poľskej
republike.

57. Vzhľadom na neštandardný postup viacerých podobných zamestnávateľov a veľké množstvo
zamestnancov požiadala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti
dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných pomerov Národný inšpektorát práce Košice.
S cieľom preveriť reálnosť vykonávaných aktivít zamestnávateľom prostredníctvom registrovaných
zamestnancov vykonal Národný inšpektorát práce kontrolu, v rámci ktorej poverení zamestnanci osobne
navštívili sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpis zo živnostenského registra. Následne z dôvodu,
že na adrese sídla nebol nikto zastihnutý, bola zamestnávateľovi zaslaná výzva na predlženie
dokladov. Listová zásielka sa vrátila ako nedoručená v odbernej lehote. Z úradného záznamu národného
inšpektorátu práce o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce vyplýva, že na adrese
uvedenej vo výpise zo živnostenského registra má fyzická osoba Boguslaw P. B. prenajatý byt, v ktorom
sa nachádza len výnimočne, čo potvrdili nájomníci bytov Južná trieda 53, Košice. Telefonický kontakt
na zamestnávateľa nebol dostupný.

58. Aj za predpokladu, že zamestnanci vykonávajú činnosť mimo registrovaného sídla zamestnávateľa
(roznášanie letákov na území Slovenskej republiky), je nevyhnutné, aby sa v registrovanom sídle
zamestnávateľa uskutočňovali také rozhodovacie právomoci, na základe ktorých by dochádzalo k
reálnemu výkonu činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa. V sídle zamestnávateľa by sa
mali prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t.j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa
so zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť
mzdová evidencia, prideľovať práce zamestnancom. Výnimočne zdržiavanie sa v sídle spoločnosti
(zamestnávateľa) vzbudzuje odôvodnený predpoklad, že nemôže ísť o také sídlo spoločnosti, v ktorom
sa reálne vykonáva činnosť zamestnávateľa.

59. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého
zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa na
základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcov nespĺňa kritéria stanovené na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj
vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.



60. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice vydala rozhodnutie
oneskorene po zákonom určenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu),
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, v ktorom
Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.). Zákon č. 461/2003 v znení
neskorších predpisov však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať
aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie.

61. Vzhľadom na to, že sociálna poisťovňa ústredie konanie o odvolaní prerušila, lehota na rozhodnutie
o odvolaní v súlade s§ 193 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 449/2008 Z.z. neplynula.
Po zistení relevantných skutočností potrebných na rozhodnutie sociálna poisťovňa ústredie pokračovala
v konaní o odvolaní a vydala rozhodnutie vo veci.

62. Zároveň žalovaná poukázala na list sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 10.12.2013, ktorým sociálna
poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013
na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho
zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj
žalobcom určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Keďže k dohode medzi sociálnou
poisťovňou a ZUS Varšava došlo až 10.12.2013, nemohlo sa prvostupňové rozhodnutie opierať o túto
dohodu. Skutočnosť, že ZUS Varšava navrhla sociálnej poisťovni dohodu, na základe ktorej aj žalobcovia
podliehajú poľského zákonodarstvu, potvrdzuje správnosť postupu sociálnej poisťovne pri rozhodovaní v
predmetnej veci. Podľa názoru sociálnej poisťovne je potrebné považovať rozhodnutie pobočky sociálnej
poisťovne ako prvostupňového orgánu a rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredie ako odvolacieho
orgánu za jeden celok.

63. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

64. Tvrdenie, že sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania, je neopodstatnené. Na
základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po
skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo
definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu
národnosti, či štátnej príslušnosti.

65. Vo vzťahu k námietke, ktorou poukázal žalobca na rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredie č.
8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012 konštatovala, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne
obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa ústredie
prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak,
že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo
sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu potvrdila.
Poznamenáva, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie povinného sociálneho poistenia
zamestnanca zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, ale zamestnanca zamestnávateľa
B. P. B..

IV.

66. Uznesením NS SR, sp.zn. 7Sźso/9/2015 bol zrušený rozsudok KS Prešov zo dňa 16.októbra 2014
č.k. 4S/14/2014-25 a vec vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.



67. Po zrušení uvedeného rozsudku v súlade s názorom NS SR vysloveným v zrušujúcom rozsudku,
tunajší súd uznesením zo dňa 13.júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods.3 Ssp ako účastníka
konania Tomasza Grzegorza Hajeka.

68. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že táto výrok rozhodnutia odôvodnila
aplikáciou Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.

69.. Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 a 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala tým, že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

70.. Čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

71. Dôvodila tým, že čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

72. Uviedla, že vykonala kontrolu u žalobcu a zistila, že tento nemá na uvedenej adrese zriadenú žiadnu
kanceláriu, resp. prevádzku.

73. Uviedla, že u Tomasza Grzegorza Hajeka nebol preukázaný reálny výkon činnosti ako
zamestnanca na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom
podľa čl. 11(13) (a), 13(1), 13(3) základného nariadenia. vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe
ako zamestnancovi žalobcu konštatovala, že mu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi dňom 30.6.3013 podľa
slovenskej legislatívy.

V.

74. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon
má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

75. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú



skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

76. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
ako odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov.

77. Z uvedeného je teda zrejmé, že konanie v predmetnej veci bolo realizované za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

78.. Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.júla 2016 a v
prechodnom ustanovení § 491 ods. 1 upravil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak
by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

79. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že súd v konaní pokračuje podľa ustanovení Správneho
súdneho poriadku.

80. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v
oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo
dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu
verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

81. Vzhľadom na predmet konania je zrejmé, že podľa Správneho súdneho poriadku ide o správnu
žalobcu v sociálnych veciach, lebo podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto
zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

82. Podľa § 199 ods. 3 SSP - ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

83. Prvá časť Správneho súdneho poriadku vo všeobecných ustanoveniach a to § 32 ods. 1 upravuje,
že účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - žalovaným je orgán verejnej správy určený týmto zákonom, ak tento zákon
neustanovuje inak.

84. Podľa § 32 ods. 3 - ďalšími účastníkmi sú tí,
a/ ktorí boli účastníkmi administratívneho konania,
b/ na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkmi
administratívneho konania musí tiež vzťahovať rozhodnutie správneho súdu,
c/ ktorých za účastníkov označuje zákon.

85. Podľa § 177 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 SSP - správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy a podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže
domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

86. Podľa § 178 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku - žalobcom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím
orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo
právom chránených záujmoch.



87. Z citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku teda vyplýva, že základným znakom pre
definíciu žalobcu je, že ide o ukrátenie na vlastných subjektívnych právach žalobcu. Žalobca sa preto
žalobou nemôže domáhať ochrany iných osôb.

VI.

88. Uznesením NS SR sp.zn.1Sžo/17/2015 zo dňa 9.11.2015 bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu
č.k.4S/27/2014-32 a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že súd nepribral do konania ako
účastníka konania zamestnávateľa žalobcu. Súd uznesením č.k. 4S/27/2014 -54 následne pribral do
konania B. P.a B..

VII.

89. Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov, ale predovšetkým žalovanej, ktorá argumentuje ňou
citovanými článkami základného nariadenia a ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby
sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých
členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

90. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

91. Z predloženého administratívneho spisu možno konštatovať, že konanie bolo začaté na podnet
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, tzn. či zamestnanci v predmetných veciach
(žalobcovia) skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, lebo výkon zamestnania
vzbudzuje pochybností z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre
poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých
prípadoch cieľom tejto činnosti nie je samotný výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej
činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

92. Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na dokazovaní realizovanom
Inšpektorátom práce Košice na základe žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa
21.03.2011 vo všetkých troch prípadoch a národný inšpektorát práce v liste zo dňa 17.06.2011
uviedol, že za účelom posúdenia zákonnosti dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných
pomerov zamestnávateľským subjektom B...., ktoré zamestnávajú poľských štátnych občanov na území
Slovenskej republiky uviedol, že Inšpektorát práce Košice v rámci výkonu inšpekcie práce najprv
navštívil sídlo subjektu v Košiciach osobne, následne z dôvodu ich nezastihnutia na uvedených
adresách im zaslal výzvu na predloženie dokladov a obe listové zásielky sa na inšpektorát práce
vrátili ako nedoručené v odbernej lehote. Z tohto dôvodu inšpektorát práce vypracoval úradný záznam
o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce. Z úradného záznamu o skutočnostiach
zistených pri výkone inšpekcie práce zo dňa 27.05.2011 č. IKO-26-42-2.4/UZ-E 24.25-11, z ktorého
vyplýva, že 29.04.2011 inšpektori práce začali kontrolu zameranú na dodržiavanie pracovnoprávnych
predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávateľa u zamestnávateľa BH. IČO: 44
990 651, právna forma 101 škeč. 46.19.0. Úradný záznam ďalej obsahuje nasledovný text (citácia):
„Inšpektori práce začali previerku na adrese Južná trieda 53, Košice uvedenej v informatívnom výpise zo
živnostenského registra, kde nám bolo nájomníkmi bytov oznámené, že vyššie uvedená fyzická osoba
má na uvedenej adrese prenajatý byt, avšak nachádza sa tam iba výnimočne. Vzhľadom na skutočnosť,
že sa na adrese Južná trieda 53, Košice nikto nenachádzal, inšpektorát práce zaslal oznámenie o výkone
inšpekcie práce a výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej
lehote a na uvedenú fyzickú osobu nie je ani žiaden dostupný telefonický kontakt. Na základe vyššie
uvedeného je inšpekcia práce ukončená úradným záznamom.“



93. Žalobca bol zamestnancom uvedeného zamestnávateľa.

94. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi podľa názoru súdu je zrejmé, že tieto závery o
tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Inšpektorátom práce Košice, je predčasné a
vzhľadom na veľký počet zamestnávateľov zamestnávajúcich poľských občanov ide o dedukcie, že ide o
fiktívne spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca na území Slovenskej
republiky reálne nevykonával činnosť ako zamestnanec, a preto nemôže podliehať slovenským právnym
predpisom podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Takýto záver je predčasný, uskutočnený na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z predloženého administratívneho spisu nie je
zistiteľné, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Je
treba poukázať na tú skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice je odôvodnené
veľmi stručne, ktorý nedostatok v druhostupňových rozhodnutiach žalovaná doplnila argumentáciou,
že zamestnávateľ žalobcu nereagoval na výzvu Inšpektorátu práce Košice na predloženie dokladov
a zásielka sa vrátila ako nedoručená. Doplnila tak, že na základe výsledkov šetrenia vykonaného
inšpekciou práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu, a preto prvostupňové
rozhodnutie je správne.

95. Závery správnych orgánov sú iba dedukciou, pretože vzhľadom na zistené skutočnosti vznikajú
vážne pochybnosti o reálnom výkone činnosti žalobcu ako zamestnanca, avšak v tomto štádiu konania
je takto zistený skutkový stav nedostatočný pre takýto záver.

96. Zo zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že sociálna poisťovňa má vykonať dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, pretože podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení organizačná zložka sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na
ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v
neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 4 citovaného zákona dôkazom je všetko, čo môže
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia
účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny a vyjadrenia a
potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne.

97. Aplikovanie vyššie citovaných ustanovení neneguje ani ustanovenie § 196 ods. 6, podľa ktorého
účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

98. Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. - organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

99. Na základe vyššie citovaných ustanovení bolo povinnosťou správnych orgánov vo veci vykonať
rozsiahle dokazovanie a jednoznačne malo byť v konaní preukázané, že žalobca ako zamestnanec
reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, a preto nepodlieha legislatíve Slovenskej
republiky.

100. Doteraz vykonané dokazovanie je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobca
na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Zistenie skutkové stavu
je nedostatočné na posúdenie veci. Ak Sociálna poisťovňa, pobočka Košice a následne žalovaná
napadnutým rozhodnutím rozhodla, súd po preskúmaní postupu a rozhodnutí správnych orgánov
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver prezentovaný
v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4
Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá organizačnej zložke sociálnej
poisťovne uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná
zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodovala.



101. Aj keď podľa názoru súdu počet zamestnávateľov - podnikateľov Poľskej republiky a zamestnancov,
tiež občanov Poľskej republiky, vyvoláva vážne a dôvodné podozrenie, že ide o postup, ktorým sa
poľskí občania ako samostatne zárobkovo činné osoby v Poľskej republike vyhýbajú povinnosti platiť
poistné v Poľskej republike, netreba pritom zabúdať na to, že Slovenská republika podľa článku 1 (1)
je zvrchovaný demokratický a právny štát. Podľa článku 2 (2) štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

102. Ak teda zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ukladá
organizačnej zložke, teda pobočke a ústrediu zistiť dostatočne skutkový stav, aby mohla vo veci
rozhodnúť objektívne a na základe dostatočne zisteného stavu veci a nielen z vyššie citovanými
ustanoveniami Zákona o sociálnom poistení, ale predovšetkým poukázať aj na to, že sociálnej poisťovni
pobočke bolo známe, kto platí jednotlivé druhy poistného, počet zamestnávateľov a zamestnancov
občanov Poľskej republiky a už v predchádzajúcom období bolo potrebné vykonať nielen kontrolu
platenia poistného, ale aj reálny výkon činnosti zamestnancov občanov Poľskej republiky.

103. Ani veľký počet rozhodovaných vecí nemôže byť dôvodom na taký postup, ktorý sa javí ako
paušalizovanie a nedostatočné zistenie stavu veci a to dokonca retroaktívne.

104. Súd po preskúmaní rozhodnutia sociálnej poisťovne, pobočky Košice a rozhodnutia žalovanej v
rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcami dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe
nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 191
ods, 1, písm. d/, e/ SSP napadnuté rozhodnutia zrušil.

105. V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne
pochybnosti, že žalobca na území Slovenskej republiky nevykonával reálne činnosť zamestnanca.

VIII.

106. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP, lebo žalobca v konaní úspech nemal a
priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd nepovažoval za spravodlivé.

IX..

107. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná
sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom,
okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.