{"guid": "604ae83f-366a-4f52-827b-4b599e53982b:6d4aedf2-ef5f-44a9-881b-32dc0fbc5350", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1", "spisova_znacka": "21Co/32/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/32/2015 z 25. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. januára 2016, sp. zn. 21Co/32/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1", "identifikacne_cislo": "8710206888", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Štefan Huljak", "sudca_id": 1309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-huljak-1309", "datum_vydania": "2016-01-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d4aedf2-ef5f-44a9-881b-32dc0fbc5350", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/32/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710206888
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8710206888.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobyne L. W., rod. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, zast. splnomocneným zástupcom T. W., bytom L. XX, proti žalovanému: I..
T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, pr. zast. JUDr. Jozefom Olejárom, advokátom so sídlom kancelárie
v Poprade, Mnoheľova 839/10, o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21C/2/2010-248 zo dňa 17.06.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I.  P o t  v r d z  u j e   sa rozsudok.

II.  Z r u š u j e     sa rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec   v r a c i a
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že:

„Súd návrh   zamieta.

Navrhovateľka   je povinná   nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 402,84 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku\".

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým , že cit.\"
„Návrhom doručeným dňa 30.06.2010 sa navrhovateľka domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd
určí neplatnosť alebo neúčinnosť darovacej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N
251/2007, NZ 47116/2007, NCRIs 46749/2007 zo dňa 16.11.2007. Ďalej žiadala pokračovať v dedičskom
konaní po neb. L. F., v rámci ktorého má byť spravodlivo rozdelená hotovosť a príjmy vyplývajúce
z užívania nehnuteľnosti. Po čiastočných späťvzatiach podaného návrhu, navrhovateľka zotrvala na
návrhu na určenie neplatnosti alebo neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice
sp. zn. N 251/2007, NZ 47116/2007, NCRIs 46749/2007 zo dňa 16.11.2007.

Dôvodom podania návrhu je skutočnosť, že účastníci ako súrodenci sú deti nebohej L. F., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. XX, pričom dňa 16.11.2007 nebohá L. F.
v kancelárii notárskeho úradu T.. J. U., notárky v U. uzavrela v prospech odporcu darovaciu zmluvu,
predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX k.
ú. Q., LV č. XXX k. ú. L., LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX  a XXX k. ú. F. ako aj LV č. XXXX k. ú. F.. Ďalej uvedenou darovacou zmluvou darkyňa
obdarovanému odporcovi darovala hnuteľné veci v rodinnom dome v L. súp. č. XX a odporca dary prijal.



V čl. X zmluvy darkyňa vyhlásila, že darom uvedených hnuteľných a nehnuteľných vecí sa chce svojmu
synovi odvďačiť za pomoc a opateru, ktorú jej ako jediný poskytuje v starobe a chorobe, nakoľko jej
dcéra s rodinou neprejavili ochotu postarať sa o ňu a zároveň chce prevodom svojho majetku predísť
prípadným sporom a nedorozumeniam medzi dedičmi po jej smrti. Nakoľko má navrhovateľka za to, že
darkyňa nemala riadne zabezpečené životné podmienky a starostlivosť, domáha sa určenia neplatnosti
darovacej zmluvy.

Dňa 16.11.2007 nebohá L. F. v kancelárii notárskeho úradu T.. J. U., notárky v U. uzavrela v prospech
odporcu darovaciu zmluvu, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti na LV
č. XXX, XXX, XXX, XXX k. ú. Q., LV č. XXX k. ú. L., LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX k. ú. F. ako aj LV č. XXXX k. ú. F.. Ďalej uvedenou
darovacou zmluvou darkyňa obdarovanému odporcovi darovala hnuteľné veci v rodinnom dome v L.
súp. č. XX a odporca dary prijal.

V čl. X zmluvy darkyňa vyhlásila, že darom uvedených hnuteľných a nehnuteľných vecí sa chce svojmu
synovi odvďačiť za pomoc a opateru, ktorú jej ako jediný poskytuje v starobe a chorobe, nakoľko jej
dcéra s rodinou neprejavili ochotu postarať sa o ňu a zároveň chce prevodom svojho majetku predísť
prípadným sporom a nedorozumeniam medzi dedičmi po jej smrti.

Súd skúmal naliehavý právny záujem navrhovateľky na vyhlásenie určovacieho výroku súdu vo vzťahu
k darovacej zmluve, pričom mal za preukázané, že v prípade, ak by súd nerozhodol o návrhu
navrhovateľky, jej právne postavenie by sa zhoršilo.

Napriek existencii naliehavého právneho záujmu súd konštatuje, že navrhovateľka neuniesla dôkazné
bremeno tak, ako to vyžaduje ust. § 101 O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby
sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

V konaní o určenie neplatnosti darovacej zmluvy po smrti darcu je potrebné predovšetkým preukázať,
že darca bol v čase uzavretia zmluvy nespôsobilý na právny úkon, ktorého neplatnosti sa navrhovateľ
dovoláva, konal v omyle, tiesni či za nápadne nevýhodných podmienok, resp. preukázať, že darovacia
zmluva nemá zákonné náležitosti, respektíve je formálne chybná. V tomto smere súd vychádza
predovšetkým zo skutočnosti, že vlastník počas života môže disponovať so svojím majetkom podľa
vlastného uváženia. Tieto skutočnosti v konaní neboli preukazované a preukázané.

Súd poukazuje na skutočnosť, že  návrh vo veci samej bol podaný dňa 30.06.2010, teda viac ako päť
mesiacov po smrti L. F., pričom minimálne v období od 16.11.2007 do dňa úmrtia L. F.  08.01.2010 bol
kontakt navrhovateľky s matkou nedostatočný, v opačnom prípade by bola informovaná o zámere matky
darovať svoj majetok odporcovi. Argument navrhovateľky, že odporca jej odmietol umožniť kontakt s
matkou, vzhľadom na dĺžku obdobia neobstojí. Tvrdenia o tom, že sa raz alebo dvakrát nemohla dostať
do dvora z dôvodu uzamknutej bránky, nepreukazujú skutočný záujem navrhovateľky a predovšetkým
jej aktivitu. Navyše uvedené tvrdenia navrhovateľka dostatočným spôsobom nepreukázala. Tvrdenia
navrhovateľky o tom, že zabezpečovala starostlivosť o rodičov do úmrtia otca súd pre rozhodnutie vo
veci považuje za irelevantné. Jedná sa o obdobie približne piatich rokov pred smrťou L. F..

Čo sa týka vyhlásenia L. F. zo dňa 06.03.2007, pokiaľ by sa malo jednať o závet, v obsahu vyhlásenia
zo dňa 06.03.2007 je uvedené, že L. F. pre svoju dcéru L. W. bez fyzického a psychického nátlaku z
vlastnej vôle a pri plnom vedomí svoj majetok, ktorý vlastní a majetok po jej manželovi U. F., chce rozdeliť
rovnakým dielom na dve polovice navrhovateľke a odporcovi. V tomto smere súd opätovne poukazuje na
ust. § 476a Občianskeho zákonníka, pričom z predloženej listiny je zrejmé, že toto vyhlásenie nespĺňa
náležitosti vlastnoručného závetu, nakoľko nie je napísaný vlastnou rukou, i keď podpis L. F. overila
poverená pracovníčka notárskeho úradu T.. V. N. vo P..

Čo sa týka vyhlásenia L. F. zo dňa 12.03.2007, ktorý v origináli predložila navrhovateľka, vyhlásila tu,
že list, ktorý napísal jej manžel U. F. v rokoch 1992,1993 pre jej syna T. F. za neplatný, pretože dom, v
ktorom býva a vlastní L. W. nestavala L. F. s manželom U. ale L. W. s U. F.. Ďalej uviedla, že odporcovi



darovala dom pod podmienkou doživotnej opatery a chce svoj majetok a vklad na vkladnej knižke rozdeliť
rovnakým dielom medzi účastníkov s tým, že je to jej vôľa.

Podľa § 476a Občianskeho zákonníka vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou
rukou, inak je neplatný. Podľa § 476b Občianskeho zákonníka závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou
rukou, musí vlastnou rukou podpísať a pred dvomi svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že
listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať. Ani táto zákonná podmienka
nebola v prípade predkladaných vyhlásení splnená.

Z predloženej listiny je zrejmé, že ani toto vyhlásenie nespĺňa náležitosti vlastnoručného závetu, nakoľko
nie je napísaný vlastnou rukou, i keď podpis L. F. overila poverená pracovníčka notárskeho úradu T.. V.
N. vo P.. L. F. do predmetnej listiny dopísala jedine svoj podpis a ďalej poznámku „Som bola chroma ma
bolest nohy som nemohla chocic\". Z uvedených vyjadrení je zrejmé, že  L. F. svoj vlastnoručný prejav
venovala svojmu zdravotnému stavu a v žiadnom prípade nie snahe usporiadať svoj majetok pre prípad
jej smrti.

Súd má za to, že pokiaľ bol odporca obdarovaný v roku 2004 a následne v roku 2007, zabezpečoval
darkyni riadnu starostlivosť, v opačnom prípade by darcovia či darkyňa tento postup nezvolili.
Navrhovateľka sama uviedla, že nemala fakticky vedomosť o stave svojej matky a ospravedlňovala
to nemožnosťou kontaktu s matkou, nakoľko brána do dvora bola uzamknutá. S ohľadom na vyššie
uvedené má súd za to, že toto konanie nemožno považovať za opravdivý záujem o rodiča a nebol zistený
iný dôvod, pre ktorý by mal súd ignorovať vyjadrenú vôľu darkyne vo vzťahu k vlastnému majetku. S
ohľadom na uvedené súd rozhodol tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.\"

Poukázal na ustanovenia § 80, § 101 ods. Občianskeho súdneho poriadku, § 37 ods. 1,2, § 38 , § 132
Občianskeho zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania za šesť úkonov poskytnutej právnej služby v celkovej sume 402,84 Eur.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\")  preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p. ) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove v najmenej 5 dní vopred rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1,  3 O.s.p.) a   dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Z obsahu spisu a po doplnení dokazovania  odvolací súd  konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav vec, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods.3 O.s.p.). Prvostupňový súd vychádzal
zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec vo vzťahu k   neplatnosti právneho
úkonu správne právne posúdil.

Predmetom konania pred prvostupňovým súdom bolo posúdenie neplatnosti právneho úkonu  -
darovacej zmluvy uzavretej dňa 16.11.2007 medzi právnou predchodkyňou účastníkov konania a
žalovaným. Dôvodom neplatnosti právneho úkonu vychádzajúc z tvrdení žalobkyne bola nespôsobilosť
darkyne na takýto právny úkon, tvrdenia, že právny úkon bol uzavretý pod nátlakom, darkyňa konala v
omyle, ako aj tvrdenia o nerealizovaní opatery zo strany obdarovaného.

Prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno  a jej
tvrdenia o dôvodoch absolútnej neplatnosti právneho úkonu neboli preukázané.

Odvolateľka v podanom odvolaní namieta záver prvostupňového súdu o neunesení dôkazného
bremena.

K dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu  súd prihliada z úradnej povinnosti, len ak sú z
právneho úkonu bez ďalšieho  zrejmé (napr. ide o právny úkon neurčitý alebo nezrozumiteľný) inak ju
skúma (môže skúmať) len  na základe konkrétnych tvrdení (ako napr. ak  sa tvrdí, že podpis na zmluve
bol sfalšovaný alebo že  ho uzavrela osoba konajúca v duševnej poruche a pod.) (porovnaj  rozsudok
Najvyššieho súdu  ČR  z 29. 10 2008, sp. zn. 21Cdo 4841/2007).



Prvostupňový súd prijal záver o tom, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie  tvrdení o
dôvodoch absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 16.11.2007. Poukázal na to, že v konaní o
určenie neplatnosti darovacej zmluvy po smrti darcu je potrebné preukázať, že darca bol v čase uzavretia
zmluvy nespôsobilý na právny úkon, konal v omyle, v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a
preukázať, že zmluva nemá zákonné náležitosti, resp. je formálne chybná. Mal za to, že tieto skutočnosti
v konaní neboli preukázané.

Ustanovenie § 153 ods. 1 O.s.p. ukladá súdu rozhodovať zásadne na základe zisteného skutkového
stavu veci. V prípadoch keby nebola preukázaná určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci, či sa tak stalo pre nečinnosť účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy
k preukázaniu svojich tvrdení , poprípade nesplnil ani povinnosť tvrdiť všetky pre rozhodnutia významné
skutočnosti, či sa tak stalo preto, že tieto skutočnosti nemohli byť preukázané  vôbec postupuje súd podľa
pravidiel o dôkaznom bremene, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p., Ak teda neoznačí
účastník dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu
z dôkazov, ktoré boli vykonané. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v takých prípadoch, keď mu zhodnotenie vykonaných dôkazov neumožňuje prijať záver ani o
pravdivosti sporného tvrdenia účastníka, ani o tom, že by bolo nepravdivé. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia;
táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh
skutočnosti, ktoré musí účastník preukázať podľa rozhodného práva, z príslušnej hmotnoprávnej normy,
ktorá je pri právnom posúdení veci aplikovaná a z ktorej tiež vyplýva kto je nositeľom dôkazného
bremena,   t.j. ktoré skutočnosti   je ten, ktorý z účastníkov povinný preukázať. V zásade platí, že
ak nestanoví právny predpis inak, postihuje dôkazné bremeno toho účastníka, ktorému je existencia
príslušnej skutočnosti podľa hmotného práva ku prospechu.

Pri rozsudku musí súd skúmať skutkový stav v najširšej miere. Pri sporovom konaní je predmet
zisťovania skutkového stavu vymedzený tvrdeniami účastníkov konania.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z citovaného
ustanovenia, dokazovanie t. j. vykonávanie a hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, prostredníctvom
ktorej skúma, či tvrdenia účastníkov konania sú pravdivé. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo
skutkového stavu, ktorý zodpovedá dôkazným tvrdeniam účastníkov konania, skutočnostiam, ktoré nie
sú medzi účastníkmi sporné a súd o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti,
skutočnosti, ktoré nie je nutné dokazovať (§ 121 O.s.p.) a skutočnosti vyplývajúce z právnych alebo
skutkových domnienok, ako aj právnych fikcií. Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe
uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach
je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu,
kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a
súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného
ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú
ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na
predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia resp. spochybňuje
tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne
spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to,
že v civilnom práve SR platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či žalobca
poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol plný
dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom by
sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti,
alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za
dokázané (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

V danom prípade z dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplynulo, že dňa 16.11.2007 uzavreli
darovaciu zmluvu ako darca L.G. (matka  účastníkov konania) a žalovaný ako obdarovaný formou
notárskej zápisnice na notárskom úrade notára T.. J. U.. Predmetom daru boli pozemky zapísané v kat.
území Q., L., F., F., ako aj hnuteľné veci. Z článku X. zmluvy vyplýva, že darujúca vyhlásila, že darom sa



chce zavďačiť svojmu synovi, teda obdarovanému za pomoc, ktorú jej poskytuje v starobe a chorobe. Z
čl. XI. vyplýva vyhlásenie účastníkov, že zmluvu uzavreli slobodne a vážne, bez akéhokoľvek nátlaku,
že ich prejavy sú určité a zrozumiteľné, že právny úkon urobili v predpísanej forme. Ďalej z vyjadrenia
notára T.. J. U.   vyplýva, že ňou ako notárom, ktorý vyhotovoval notársku zápisnicu o právnom úkone bol
dodržaný zákonný postup pri jej vyhotovovaní, pričom uviedla, že si nespomína na žiadne mimoriadne
okolnosti, ktoré by sa pri vyhovovaní právneho úkonu udiali. Z oznámenia L.. X. B. vyplýva, že vyšetrila
darkyňu dňa 19.10.2006 so záverom, že u nej zistila ľahkú organickú depresívnu a kognitívnu poruchu.
Zo správy L..U. B.  je zrejmé, že  darkyňa nebola hospitalizovaná a ani vyšetrená v rokoch 2005 až
2007  na Y. oddelení v M. U.. Z prehľadu hospitalizácií darkyne od roku 2006-2008 vyplýva,  že táto bola
hospitalizovaná na geriatrickom oddelení roku 2006, 2008 a 2010. V roku 2007  bola hospitalizovaná vo
vyššie uvedenej nemocnici   za účelom očného zákroku. Z dôkazu - písomnej správy L.. J. Q.  vyplýva,
že vyšetrila L. F. dňa  28.11.2007 a táto  nejavila známky pokročilej demencie, bola orientovaná v čase
a priestore.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak
teda žalobkyňa tvrdila, že napádaný právny úkon je neplatný, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť
súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti.

Zásady procesnej zodpovednosti sa v plnej miere uplatnili v posudzovanej právnej veci. Žalobkyňa sa
domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodov nespôsobilosti darkyne na takýto právny
úkon, z dôvodu že právny úkon bol uzavretý pod nátlakom, že darkyňa konala v omyle. Žalobkyňa tieto
tvrdenia nepreukázala a taktiež nevyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Za tejto situácie nemohol
prvostupňový súd prijať záver o pravdivosti jej tvrdení. Povinnosť tvrdenia pritom možno považovať za
základný pilier sporového konania. Z okruhu tvrdených skutočností žalobca totiž vyvodzuje svoj nárok,
ktorý mu má byť súdom priznaný. Tvrdením skutočností žalobca určuje predmet dokazovania, ktorého
pravdivosť súd z dôkazov označených žalobcom zisťuje. Žalovaný tvrdením skutočností určuje obsah
a medze svojej procesnej obrany.

Sudca by mal konanie iba usmerňovať tým, že by skúmal relevantnosť žalobcom tvrdených skutočností
k nároku sformulovanému v petite žaloby, relevantnosť tvrdenej procesnej obrany k petitu žaloby,
relevantnosť označených dôkazov k tvrdeným skutočnostiam a zhodnotil, či sa označenými dôkazmi
tvrdené skutočnosti preukázali. (porovnaj Rumana, I: Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v súdnej
praxi. Justičná revue, 55, 2003, č. 2, s. 188 - 190.) Právnym základom povinnosti tvrdenia je ust. § 101
ods. 1 O. s. p. v platnom znení, podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky
a dbajú na pokyny súdu, a ďalej ust. § 79 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého návrh na začatie konania
musí obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností.

Z obsahu spisu je zrejme, že prvostupňový súd si  bol týchto zásad  vedomý a správne vyhodnotil ktorá
zo  strán  má  povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Správne zo skutkových záverov prijal záver o
neunesení dôkazného bremena a jeho dôsledkoch.

Záver o neunesení dôkazného bremena je možné prijať vtedy, ak súd riadne a úplne vykonal všetky
dôkazy, ktoré účastník označil k preukázaniu svojho tvrdenia. Účastníkom označený dôkaz súd
nevykoná iba v prípade, ak prostredníctvom neho nepochybne nemožno preukázať pre vec rozhodnú
skutočnosť  alebo sa týka skutočností, ktoré podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci bezvýznamné.
Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena možno rozhodnúť v neprospech účastníka a súčasne iba
vtedy, ako zhodnotenie dôkazov, ktoré boli v priebehu konania vykonané neumožňujú súdu prijať záver
ani o pravdivosti tvrdenia účastníka a ani o tom, že by bolo nepravdivé (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo/408 /2003 zo dňa 07. 08. 2003).



Neobstojí tak námietka odvolateľky, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu záveru o neunesení
dôkazného bremena zo strany žalobkyne a že jeho záver  je nesprávny. Z vykonaného dokazovania nie
je možné prijať záver, že boli preukázané  dôvody absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je
neplatný.

Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej
poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Na to, aby išlo o platný právny úkon, zákon vyžaduje splnenie určitých predpokladov. V ustanovení §
37 OZ  zákon kladie osobitné požiadavky na vôľovú stránku osoby robiacej právny úkon a na jej prejav.
Právny úkon musí byť z tohto hľadiska urobený predovšetkým slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.
Právny úkon musí byť tiež objektívne možný.

Okrem týchto predpokladov platnosti musí právny úkon spĺňať ďalšie predpoklady, ktoré sa týkajú osoby
konajúceho subjektu (§ 38 OZ), dovolenosti právneho úkonu (§ 39 OZ) a jeho právnej formy (§ 40 OZ).

Ustanovenie § 37 ods. 1 OZ vyžaduje, aby  právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne.  Právny úkon je urobený slobodne, ak k prejavu vôle nebol účastník prinútený určitými
skutočnosťami, bez ktorých by k takémuto úkonu nedošlo . Požiadavkou slobodného urobenia právneho
úkonu sa vylučuje platnosť úkonu urobeného pod tlakom násilia, alebo  pod tlakom bezprávnej vyhrážky.

Podľa § 38 ods. 1 OZ je právny úkon neplatný, ak ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony
Podmienky spôsobilosti na právne úkony sú u fyzickej osoby upravené v § 8 až § 10 OZ a u právnickej
osoby v § 19a OZ. Pokiaľ fyzická alebo právnická osoba tieto podmienky spĺňa, môže v rámci zmluvnej
autonómie robiť akékoľvek právne úkony, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje .

Osobitným dôvodom neplatnosti právneho úkonu je prípad, keď právny úkon urobila osoba konajúca v
duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon nespôsobilou.

Podľa § 38 ods. 2 OZ je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na
tento právny úkon neschopnou. Nie je potrebné, aby konajúca osoba (jedna z viacerých konajúcich
osôb) bola v dobe právneho úkonu zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo aby jej spôsobilosť na
právne úkony bola obmedzená, príp. ak obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o
ktorý ide. Postačí, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju
robí na právne úkony neschopnou. V každom prípade je potrebné konkrétne skúmať, či je tu súvislosť
medzi duševnou poruchou a právnym úkonom a či práve pre duševnú poruchu bol účastník neschopný
urobiť konkrétny právny úkon buď preto, že nedokázal posúdiť následky takéhoto konania, alebo nebol
schopný ovládnuť svoje konanie.

Pre úspech v konaní o  určenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) musí existovať niektorý z dôvodov
neplatnosti uvedený v ustanoveniach § 37 a nasl. OZ.  Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v
prejednávanej veci nie je možné prijať záver o existencii niektorého z dôvodov, ktoré by spôsobovali
neplatnosť právneho úkonu v súlade s ust. § 37, 38 a násl. OZ.

Odvolateľka napáda rozsudok prvostupňového súdu z dôvodov uvedených (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/,
d/, e/ f/,  O.s.p.).



Odvolací súd  nezistil žiadne vady v konaní pred prvostupňovým súdom, ktoré by boli spôsobilé pre
zrušenie napadnutého rozsudku a nie je tak naplnený odvolací dôvod podľa § 205, ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ je, pokiaľ zistený skutkový stav
prvostupňovým súdom neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené; nové skutočnosti a nové dôkazy sú však dôvodom odvolania len v prípadoch taxatívne
vymenovaných v §  205a ods. 1   O.s.p.

V súdnom konaní majú účastníci povinnosť tvrdenia, t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti a
súčasne majú dôkaznú povinnosť, t.j.  povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich
tvrdení o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú rozhodne súd (§ 120 ods. 1,
2 O.s.p.). Iba v prípade, ak súd nevykoná niektoré z dôkazných prostriedkov, ktoré boli navrhnuté a v
dôsledku toho dôjde k neúplnému  zisteniu skutkového stavu je to dôvod podľa § 205 ods. 1  O.s.p.  Z
obsahu spisu nevplýva, aby prvostupňový súd  nevykonal navrhnuté dôkazy žalobkyňou, ktoré by boli
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.  Rozhodnutiu súdu nemožno
vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §135 O.s.p., alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.

Prvostupňový súd vykonal vo veci  dokazovanie a  zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil
podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

K tvrdenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205, ods. 1, písm. e/ O.s.p. je potrebné uviesť, že žalobkyňa  v
podanom odvolaní nekonkretizovala ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.
Ide o všeobecné tvrdenie vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho  interpretoval na daný
prípad. Odvolateľka v podanom odvolaní ďalej bližšie neuvádza v čom považuje právne posúdenie veci
prvostupňovým súdom za nesprávne. Na zistený skutkový stav bola aplikovaná správna právna norma.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z rozsudku
prvostupňového  súdu  je možné vyvodiť záver o tom z akého skutkového stavu pri svojom  rozhodnutí
vychádzal a jeho právne odôvodnenie je dostačujúce.



Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí
žaloby ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).

Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil len s poukazom na ustanovenie § 142 ods.
1 O.s.p a priznal úspešnému žalovanému trovy konania vo výške 402,84 Eur za 6 úkonov právnej služby
Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako to dôvodil aj Európsky  súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP\") v rozhodnutí
z 06. 02. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku alebo v rozhodnutí zo dňa 07. 10. 2004 vo veci Baumann
proti Rakúsku (č. 30428/96 alebo 7689/01).

Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľne, neobsahuje žiadnu bližšiu špecifikáciu úkonov právnej služby,
zdôvodnenie účelnosti jednotlivých úkonov.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného konania je zásada úspechu
vo veci vyjadrená v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka,  že ten,
kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by
mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi,
ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má
hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou sporového civilného procesu, mal by súd vždy pristupovať k
interpretácií a aplikácií § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje vo výnimočnom prípade prelomiť. Túto
požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočné môžu ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa (porovnaj napríklad R34/1982).

Prvostupňový súd sa  taktiež  nezaoberal v prejednávanej veci možnosťou aplikácie § 150 O.s.p., ktorá
umožňuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri
rozhodovaní o náhrade trov konania.

Úlohou prvostupňového súdu bude teda opätovne rozhodnúť o trovách konania,  ale sa musí vyrovnať
aj s možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p.

Za tohto stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písmeno f/  O.s.p. a vec  vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/2/2010", "guid": "209ffbf6-a898-4280-a83e-8f9d2ed5ea11:88e2d43d-ed52-4b62-aa04-dfb0e0305f74", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:429529e2-7416-493a-b585-5e917be58fac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.126.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 126/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 126/2017 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.126.2017.1"}, {"guid": "64a33234-d50a-4165-a3c4-779eb8a03607:27a6f013-901d-4f27-a176-f936383bc838", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8722203154.1", "spisova_znacka": "11Co/42/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/42/2024 z 10. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8722203154.1"}]}