Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/61/2016 z 26. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. októbra 2016, sp. zn. 16Co/61/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8615204341.1 Krajský súd Prešov | 16Co/61/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8615204341.1 | 2016-10-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2072326d-83b8-4cd0-8629-5a3350c85444 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8615204341.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/61/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615204341
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8615204341.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobkyne: P. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom S. Q. XXX/X, X., zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a vyhlásenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 15.12.2015, č.k. 8C/194/2015-42,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úver zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX z 9.11.2011, uzavretej medzi účastníkmi konania je bezúročný a bez
poplatkov. Ďalej určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 9.11.2011, uvedená vo
všeobecných obchodných podmienkach - bod 11 v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce
náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou
je neprijateľná. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 339,98 Eur a to na účet jej právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka,
advokáta v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že predmetná úverová zmluva je v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou. Vo vzťahu k vyznačeniu účelu „zamestnania“ v
zmluve o úvere a jeho vzťahu k definícii spotrebiteľského úveru v § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch uviedol, že vyznačenie účelu „zamestnania“ v zmluve samo o sebe neznamená, že nejde
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rozhodujúcou skutočnosťou totiž nie je to, čo je vyznačené vo
formulárovej zmluve, ale skutočný účel úveru. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie napr. na
rozhodnutie ÚS ČR vo veci I. ÚS 1930/11 o porušení práva na spravodlivý proces, ak sa spotrebiteľovi
nepriznajú práva len kvôli držbe živnostenského listu (obdobne to platí aj pre zamestnanie). V prípade
pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (žalovaný) a že existujúce pochybnosti treba odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalovaný v tomto smere
dôkazné bremeno neuniesol. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní poukázala na to, že ona
nevyznačovala do predmetnej zmluvy o úvere účel použitia finančných prostriedkov „zamestnanie“, ale
že táto skutočnosť bola v zmluve vyznačená žalovaným. Žalobkyňa túto zmluvu len podpísala, pričom



do jej obsahu nezasahovala. Súd toto tvrdenie považoval za vierohodné a to aj s poukazom na to, že
v čase uzatvárania zmluvy pracovala žalobkyňa ako vychovávateľka v detskom domove a je ťažké si
predstaviť, že by toto zamestnanie malo byť financované samotnými zamestnancami (vychovávateľmi).
Súd k tomu poznamenáva, že žalobkyňa (ako dlžník) bola v predmetnej zmluve označená svojim
menom, priezviskom, adresou bydliska, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Okrem krížika
vyznačujúceho „účel zamestnania“ nie je v zmluve žiadna zmienka o zamestnaní žalobkyne (vyznačenie
zamestnávateľa žalobkyne, pracovného zaradenia a pod.). Žalovaný ako dodávateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal to, že účel v zmluve nevyznačoval on a že tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé (žalovaný bol
riadne na pojednávanie predvolaný a mal možnosť sa ho zúčastniť). Navyše súdu je aj z jeho činnosti
známe, že práve žalovaný (spoločnosť Pohotovosť, s.r.o.) už bol v minulosti dokonca sankcionovaný
za to, že sám opakovane vyznačoval účel úveru v zmluvách o spotrebiteľských úveroch (čo opätovne
len osvedčuje vierohodnosť vyjadrenia žalobkyne, že účel v zmluve nevyznačovala ona ale žalovaný).
Žalovanému bola napr. Slovenskou obchodnou inšpekciou uložená pokuta vo výške 30.000,- Eur za
to, že „postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické
správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, čo malo za následok značné obmedzenie
schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Zaškrtnutím
políčka v zmluve, majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa, bez reálneho
stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom
činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, účastník konania, ako poskytovateľ úveru,
nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcu čestnej obchodnej praxi či
všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, keďže spotrebiteľ p. F. bol v
čase podpisu Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.09.2011 v invalidnom dôchodku a nijakú
činnosť majúcu charakter zamestnania, povolania či podnikania nevykonával a taktiež spotrebiteľka p.
P. bola v čase podpisu Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.06.2011 v invalidnom dôchodku a
nijakú činnosť majúcu charakter zamestnania, povolania či podnikania nevykonávala“ (viď rozhodnutie
Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 27.05.2013 sp. zn. SK/0755/99/2012 a
SK/075/99/2012 zverejnené na internete na stránke www.soi.sk). Súd pritom nenechal bez povšimnutia
ani to, že tak zmluva, za ktorú bol žalovaný sankcionovaný Slovenskou obchodnou inšpekciou ako
aj zmluva, ktorá je predmetom tohto konania, boli uzatvárané v tom istom období (20.09.2011 a
09.11.2011), čo tiež naznačuje to, že išlo o praktiku žalovaného využívanú pri uzatváraní takýchto
formulárových zmlúv. Podozrenia z nekalých praktík žalovaného používaných pri vyznačovaní účelu
uzatváraných zmlúv v minulosti viedli aj k tomu, že predbežným opatrením Okresného súdu Prešov z
11.03.2011 č. k. 17C/45/2011-35 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 26.05.2011 č.
k. 6Co/84/2011 bola spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., uložená povinnosť zdržať sa uvedenej nekalej
obchodnej praktiky. Tvrdenia žalovaného, že konal v dobrej viere, že žalobca (dlžník) pri uzatváraní
zmluvy nie je spotrebiteľ, nemôžu v žiadnom prípade obstáť. Žalovaný nepoukázal na žiadnu skutočnosť,
ktorá by túto "dobrú vieru" potvrdzovala a to najmä za stavu, že formulárovú zmluvu vypĺňal žalovaný.
Podľa názoru súdu tak ani vyznačenie účelu "zamestnania" v zmluve o úvere v tomto prípade vzhľadom
na vyššie uvedené neznamená, že predmetný úver nie je úverom spotrebiteľským a že by sa naň
nemal vzťahovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Za tohto stavu zákon vyžadoval, aby predmetná
úverová zmluva obsahovala základné náležitosti v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ
a vzhľadom na to, že ich neobsahovala (zmluva neobsahovala údaj o RPMN, o priemernej hodnote
RPMN, o konečnej splatnosti úveru, úrokovej sadzbe úveru) a ide o údaje, s ktorých neuvedením v
zmluve zákon spája bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ), úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatku, čo súd určil v prvom výroku tohto rozsudku. Pokiaľ ide o časť
poplatku, ktorá má pripadať na náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, tak v prípade žalobkyne
administratívny poplatok predstavuje 64,33 % z úveru (odplata 772,- Eur pri úvere 800,- Eur na 12
mesiacov predstavuje 96,5% ročne, z čoho 2/3 sú 64,33 %). Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP, je za
spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho
poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie
finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Z obsahu úverovej
zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, do ktorej sú pri jej uzatváraní dopisované údaje vrátane
údaju o „príslušnom poplatku“. Výška „príslušného poplatku“, ktorý je podľa Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru tvorený z 1/3 úrokmi a z 2/3 nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy sa tak
evidentne líši v jednotlivých prípadoch a súdu je známe z jeho činnosti, že sa mení v závislosti od
výšky istiny úveru. Súdu prvého stupňa sa javilo nanajvýš za nepravdepodobné, aby mal žalovaný ako
dodávateľ výdavky v súvislosti s vypracovaním a uzavretím zmluvy závislé od výšky úveru (tzn. že by
mal vyššie výdavky na administratívu pri úveroch poskytovaných vo vyššej sume). Súd prvej inštancie



tento poplatok považoval za kvantifikované navyšovanie istiny úveru, teda de facto opätovne určený
úrok z úveru, čím dochádza o obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby
bola úroková sadzba uvedená v úverovej zmluve. Úroková sadzba je jedným zo základných kritérií, na
ktoré prihliada spotrebiteľ pri posudzovaní výhodnosti úveru, a preto je uvedeným postupom žalovaného
(navyšovaním odplaty za poskytnutie úveru vo forme poplatku za údajnú administratívu, ktorá tvorí 2-
násobok úroku) priemerný spotrebiteľ vystavovaný tomu, že nedokáže jednoducho posúdiť výhodnosť
úveru. Časť nároku pripadajúcu na úrok (1/3 poplatku) hodnotil ako neplatnú pre rozpor s dobrými
mravmi a to vzhľadom na výšku úroku. Predmetný úver bol poskytnutý na 12 mesiacov (1 rok). Za
úver vo výške 800,- Eur mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému podľa zmluvy 1.572,- Eur, čo predstavuje
navýšenie o 96,5%. Ak z toho 1/3 pripadá na úrok, ročný úrok je tak vo výške 32,17%. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, ktorá si uplatnila
právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. aj vyčíslila.
Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny právneho zástupcu žalobkyne za 3 úkony právnej
služby - 1.) prevzatie a príprava zastúpenia dňa 21.07.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „AT“),
2.) písomné podanie na súd - žaloba dňa 03.08.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. c) AT a 3.) zastupovanie
na pojednávaní dňa 15.12.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. d) AT spolu vo výške 3 x 86,05 Eur (základná
sadzba tarifnej odmeny za úkon je určená z dvoch vecí s neurčitou hodnotou a to 64,54 Eur + 21,51 Eur
= 86,05 Eur) + 3 x 8,39 Eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 AT). Právny zástupca žalobkyne je preukázateľne
platiteľom dane z pridanej hodnoty (predložil osvedčenie o registrácie pre daň z pridanej hodnoty), a
preto sa mu zvyšuje odmena a náhrady v zmysle § 18 ods. 3 AT o 20% DPH, t.j. o sumu 56,66 Eur
(20% z 283,32 Eur).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že v prípade
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX nešlo typovo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o nepomenovanú
zmluvu podľa § 292 ods. 2 Obchodného zákonníka. Namietal, že žalobkyni bol úver poskytnutý
za účelom výkonu zamestnania, čím je popretý status žalobkyne ako spotrebiteľa. Poukázal na to,
že žalobkyňa podpísala dodatok k zmluve dňa 9.11.2011 s tým, že peňažné prostriedky použije
na nákup technických zariadení za účelom výkonu zamestnania. Uviedol, že má nárok nielen na
vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku, ktorý predstavoval náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal
tiež na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave
všeobecných súdov, ktoré je aktuálnejšie ako žalobcom uvádzané rozhodnutie a v ktorom Spolkový
súdny dvor výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný.
S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, resp. ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je opodstatnené.

5. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej
inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

6. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací
súd uvádza nasledovné.

7. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.

8. Podľa § 52 ods. 3, 4 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá



pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

9. Odvolateľ spochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky a obhajuje
dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy s poukazom na dohodu v zmysle § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka.

10. Odvolací súd nijako nepopiera, že by zmluva o úvere nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť
aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

11. O tom, že v prípade zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 9.11.2011 ide o spotrebiteľskú
zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Predmetná zmluva o úvere spĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 52 OZ. Išlo o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami boli žalovaný ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a teda
bola spotrebiteľom.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného poukazujúceho na dohodu o voľbe Obchodného zákonníka
upravenú vo Všeobecných obchodných podmienkach žalovaného, odvolací súd poukazuje v tomto
smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa
v spotrebiteľských zmluvách za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného
zákonníka. (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.31Cdo/3737/2012) so zreteľom na
uvedené nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý predmetný zmluvný vzťah posúdil
aj ako spotrebiteľský úver upravený zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to napriek
tomu, že v zmluve o úvere bol uvedený účel úveru na výkon zamestnania. Rozhodujúcim totiž nie
je to, aký účel je vyznačený vo formulárovej zmluve, ale skutočný účel úveru. Pri pochybnostiach o
obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší a dôkazné bremeno na preukázanie toho, že
úver bol poskytnutý na iný účel, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Bezpečným preukázaním
nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, zamestnania alebo povolania,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Existencii dodatku
k úverovej zmluve majúca podľa názoru žalovaného za cieľ potvrdiť, že úver bol poskytnutý skutočne na
výkon zamestnania, nebol zo strany žalovaného v priebehu sporu preukázaný. Za stavu, že žalobkyňa
pracovala ako vychovávateľka v detskom domove a predmetnú zmluvu o úvere vypĺňal nesporne
žalovaný, správne bolo konštatovanie súdu prvej inštancie, že tvrdenie o dobrej viere žalovaného o
nespotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu, nemôže obstáť.

14. So zreteľom na to, že poskytnutie úveru na tento účel nebolo preukázané, je na mieste konštatovať,
že v danom prípade ide nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o spotrebiteľský úver podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch.

15. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov, o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, ani o
konečnej splatnosti, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch, bol jeho úsudok správny. Následkom absencie týchto údajov je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru.

16. V súvislosti s administratívnym poplatkom predstavujúcim náklady na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť, je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej
inštancie, že požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (takzvaná teória skutočného



plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie
spotrebiteľa a v jeho záujme.

17. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj
podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Dojednanie o administratívnom poplatku je tiež vágnym ustanovením, ktoré vôbec
nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide.

18. V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ bol s jeho podstatou oboznámený, poplatok nie
je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie
nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou
rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci výšku polovice sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky
spojené s administratívnou činnosťou.

19. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

20. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola
judikovaná rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 zo dňa 13.9.2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co 219/2013 zo dňa 21.8.2014, ako aj rozsudkom
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 212/2014 zo dňa 15.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 15Co 118/2015 zo dňa 22.7.2015, v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a
ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi.

21. Za týchto okolností súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil, nemožno súhlasiť s tým, že by jeho rozsudok bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
a preto postupom v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešná žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).