Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/105/2015 z 26. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. septembra 2016, sp. zn. 6Co/105/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8614205121.1 Krajský súd Prešov | 6Co/105/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8614205121.1 | 2016-09-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5e69147-b087-4398-bd84-6ab84e6797eb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8614205121.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/105/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614205121
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8614205121.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu
JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., so
sídlom Teplická č. 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín, proti žalovanej V. A.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, XXX XX G., t.č. XX. D. XXX, A., o zaplatenie 1.030,78 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8C/33/2014-42 zo dňa
13.01.2015 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade
trov konania.
II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 871,14 Eur s 8,15 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 871,14 Eur od 12.4.2013 do zaplatenia a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

I. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku
vo výške 42,45 Eur a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 1 ods. 8, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5 a 10, § 54 ods.
1 a 2, § 3, § 39, § 517 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

3. V odôvodnení uviedol cit.: „Z vykonaného dokazovania mal súd v prejednávanej veci za preukázané,
že žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 889,- Eur, ktorý žalovaná prestala splácať.
Zaplatila len jednu splátku 22,86 Eur a to dňa 26.11.2012 Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok
pozostávajúci z istiny 70,93 Eur, úroku vo výške 96,23 Eur, zosplatnenej istiny vo výške 815,62 Eur
a nákladov za upomienku II vo výške 36,- Eur a 12,- Eur. Zároveň si uplatnil kapitalizovaný úrok z
omeškania vo výške 118,30 Eur a od 08.09.2014 do zaplatenia vo výške 8,15% ročne zo sumy 1.030,78
Eur ako aj náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok. Súd v zmysle záverov rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci OcéanoGrupoEditorial SA (spojené prípady C-240/98 až C-244/98) z úradnej moci
(ex officio) preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o
ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že nárok je dôvodný len v rozsahu uplatnenej istiny a úrokov
z omeškania z istiny.



Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí totiž okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať aj
osobitné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom
zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy),
poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver je potrebné posudzovať ako bezúročný
a bez poplatkov. Medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí v zmysle citovaného §
9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Vychádzajúc z obsahu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX je však možné konštatovať, že uvedená zmluva
o spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia totiž v
zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len
suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V predmetnej úverovej zmluve toto
rozlíšenie absentuje (zmluva obsahuje len výšku mesačnej splátky bez špecifikácie - v bode 52). Preto
je potrebné zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, z ktorej si žalobca uplatňuje žalovaný nárok, považovať
podľa § 11 ods.1 písm. a) ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatku.
Žaloba je tak dôvodná len v časti uplatnenej istiny. Žalobca poskytol na základe zmluvy o úvere žalovanej
sumu 899,- Eur, z čoho žalovaná zaplatila 27,86 Eur. Súd preto ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 871,14 Eur (899,- Eur mínus 27,86 Eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Aj keď žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním jednotlivých splátok aj pred zosplatnením celého
úveru listom zo dňa 27.03.2013, žalobca si v konaní uplatnil nárok na úroky z omeškania až odo dňa
12.04.2013 (t.j. po uplynutí 15 dní od odoslania výzvy k splateniu celého úveru). Vzhľadom na to, že
súd nemôže žalobcovi priznať nárok vo vyššom rozsahu, ako sám žalobca žiada (§ 153 ods. 2 O.s.p.),
žalobcovi patrí úrok z omeškania až od 12.04.2013 do zaplatenia. Žalobca taktiež žiadal priznať úrok z
omeškania v sadzbe 8,15% ročne, hoci základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému
dňu omeškania podľa návrhu žalobcu (t.j. po uplynutí 15-tich dní od odoslania výzvy k splateniu celého
úveru - 12.04.2013) bola 0,75%, a teda by mal nárok na úrok z omeškania v sadzbe 8,75% (0,75%
+ 8%). Aj tu je súd viazaný návrhom žalobcu, a preto žalobcovi priznáva úrok z omeškania v rozsahu
8,15% ročne zo sumy 871,14 Eur od 12.04.2013 do zaplatenia.“ O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 2 O.s.p..

4. Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Zo strany súdu prvej
inštancie došlo k pochybeniu pri zohľadňovaní právnych noriem relevantných pre prípad, a to konkrétne
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere. Žalobca v súlade s predmetným ustanovením v zmluve uviedol výšku, počet a frekvenciu splátok
spotrebiteľa. Spôsob uvedenia podstatných obsahových náležitostí je v súlade so smernicou a zákonom
č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých
zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva, v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora z
28.01.2010 vo veci Uniplex (UK) Ltd, C-406/08. Súd prvej inštancie konštatuje, že zmluva neobsahuje
obsahové náležitosti vyžadované zákonom, ale lexikálnym a logickým výkladom právnej normy je možné
dospieť k záveru, že pre to, aby súd mohol považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezodplatnú,
musia byť v rovine hmotného práva kumulatívne splnené podmienky dané spojkou „a“ (§ 11 ods. 1 písm.
a) zákona o spotrebiteľských úveroch). Písomná forma právneho úkonu nikdy nebola spochybnená ako
jedna z nevyhnutných podmienok takejto zákonnej sankcie bezodplatnosti. Predmetné odôvodnenie
neobsahuje náležitosti tak, ako sú uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne,
aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá v nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku



kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že zmluvné podmienky pochádzajú
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, kontraktáciu
sprevádza spravidla nedostatok času a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá pristúpila k právnemu úkonu s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový
stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ),
ktorý ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie uvedené v § 9 zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že
ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou
pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

8. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem
všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

9. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými
náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy žalobcu a
žalovanej bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová, výška,
počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k
istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená
tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Účelom náležitostí
ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je
informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú
časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky,
teda odplatu žalobcu. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných
ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej
forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou
splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou dňa
10.08.2012 neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú
zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru (§ 11 ods. 1 ZoSÚ).

10. Argumentácia žalobcu uvedená v odôvodnení jeho odvolania spočívajúca v tom, že príslušná
smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere definuje
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere užšie, nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa a na správnosti výkladu slovenskej právnej normy aplikovateľnej v predmetnej veci.

11. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že slovenský právny poriadok definuje precíznejšie a širšie
podmienky, ktoré musí spĺňať zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou
spočívajúcou v tom, že bude úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez
úrokov a bez poplatkov, ako sa to stalo v predmetnej veci. Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym
právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon
č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochrany spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou
komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru ochrany spotrebiteľovi. Tento zákon súd prvej inštancie
aj správne vyložil a niet dôvodu, aby výklad, ktorý súd prvej inštancie použil, nebol v predmetnej veci
aplikovaný.

12. Pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje niektorú z obligatórnych náležitostí ustanovených
v § 9 ods. 2 ZoSÚ, vo vzťahu k takejto náležitosti nie je ani zachovaná písomná forma a poskytnutý úver
sa v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov.



13. Odvolací súd sa s ohľadom na vyššie uvedené stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že z
dôvodu absencie obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ) je potrebné úver posúdiť v
zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ ako bezúročný a bez poplatkov.

14. Odvolací súd len na dôvažok uvádza, že tzv. inkorporačná doložka uvedená v úverovej zmluve zo
dňa 10.08.2012 („Neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy (ďalej iba ÚZ) sú Úverové podmienky
(ďalej iba ÚP) Spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. (ďalej iba spoločnosť). Dolupodpísaný klient
svojím podpisom potvrdzuje, že dostal ÚP s kódom L je s nimi oboznámený, sú mu všetky ustanovenia
zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť viazaný týmito podmienkami.
Klient ďalej potvrdzuje pravdivosť prehlásení uvedených pred textom úverových podmienok.“ ) je
oproti ostatnému textu zmluvy uvedená drobným, voľným okom ťažko čitateľným písmom, nie je
preto možné považovať ju za platnú s poukazom na jej neprijateľnosť v zmysle § 53 ods. 1 a 5
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd už v minulosti judikoval, že všeobecné obchodné podmienky,
ak sa majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej inkorporačnej
doložky. Netransparentnú inkorporačnú doložku zároveň judikoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak ju súd uvedie menším
písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy. K tomuto názoru pristúpil
odvolací súd z dôvodu, že práve inkorporačná doložka môže privodiť závažné následky pre spotrebiteľa
a predmetná vec je toho príkladom. Spotrebiteľ sa môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika),
že menšie písmo obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. V spojení s úplne
miniatúrnym písmom, pri čítaní ktorého sa stráca orientácia a vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a
pod.) práve menšie písmo môže spotrebiteľa odradiť od sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy (porov.
rozsudky Krajského súdu v Prešove vo veci 6Co 135/2012, 21Co 28/2012).

15. Ide o nevhodné predkladanie zmluvných podmienok a uvedenie menšieho písma hodnotí odvolací
súd ako nepochopiteľný a ako zlý úmysel, ktorému za žiadnych okolnosti nie je možné poskytnúť
ochranu. K drobnému písmu porov. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci I. ÚS 342/09. V
bežnom živote sa zväčšenému textu pripisuje záujem autora pripísať mu väčší význam. Opačne text s
menším písmom môže indikovať menej podstatný obsah zmluvy. V spojení s rozsiahlymi podmienkami
písanými takmer nečitateľným drobným písmom tak existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu.

16. Neprijateľná inkorporačná doložka nemohla privodiť viazanosť účastníkov zmluvy úverovými
zmluvnými podmienkami. Neplatnosť inkorporačnej doložky má za následok, že Úverové zmluvné
podmienky nepredstavujú súčasť zmluvy, ich ustanovenia nemožno považovať za platne dojednané,
žalobca teda nárok na plnenia, ktoré sú upravené v týchto úverových podmienkach nemá. Ide napr.
o poplatok za upomienky, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje v celkovej výške 48 Eur, (poplatok
za prvú upomienku 5 eur a za každú ďalšiu 12 Eur - Hlava 18. Úverových podmienok Sankcie
účtované v dôsledku omeškania klienta). Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že poplatok za upomienku
nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty,
čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za
hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 5 Eur, resp. 12 Eur sledoval výdavky spojené s
vyhotovením a zaslaním upomienky. Poplatok za upomienku, výzvu nemožno chápať ani ako poplatok
za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský
súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore
s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad
limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v



skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa
odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto
s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací
súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje.

17. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov považoval nárok žalobcu za opodstatnený
len v časti, odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie zodpovedá kritériám stanoveným v § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ako aj ust.
§ 220 ods. 2 CSP.

18. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

19. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 369 ods. 1
CSP tak, že stranám sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva, keďže žalobca, ktorý si uplatnil
trovy odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešná žalovaná si trovy odvolacieho
konania neuplatnila.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).