{"guid": "2b109ff2-52b7-411c-8543-d42a8a904ae0:5d8e7afe-a8a5-4f31-8a73-c7a4cd120acb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2", "spisova_znacka": "13Co/57/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/57/2016 z 20. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. júna 2016, sp. zn. 13Co/57/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2", "identifikacne_cislo": "8413201923", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Tatiana Pastieriková", "sudca_id": 180, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tatiana-pastierikova-180", "datum_vydania": "2016-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d8e7afe-a8a5-4f31-8a73-c7a4cd120acb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/57/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201923
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201923.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra
Šama a JUDr. Jozefa Engela, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 5.12.2014 pod č. k.
4C/117/2013-26, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a    žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala uložiť
žalovanej povinnosť na zaplatenie majetkovej škody 175,- eur titulom  nemajetkovej ujmy  331,92 eur a
nahradiť trovy konania. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že uznesením z 22.10.2012 sp. zn. 13NcC/39/2012 Krajský súd v Prešove
vyhovel námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu G. (na ktorý vec napadla) vznesenej žalobkyňou,
z prejednania a rozhodovania veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu G. a vec prikázal na ďalšie
konanie Okresnému súdu T..

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu
spočívajúcom v nerozhodnutí tohto exekučného súdu o jej návrhu na zmenu  súdneho exekútora v
zákonnej lehote 30 dní od doručenia návrhu a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní tohto návrhu
v dĺžke viac ako 193 dní, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom žaloby žiadala, aby
súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu,
a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu plniť. Skutkový základ
žaloby odôvodnila tvrdeniami, že ako oprávnená (veriteľ zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX) navrhla
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla nesplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere pod vyššie uvedeným číslom dlžníkom (povinným) J. J.,
L.. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č.
R. XXXX/XXXX, návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil Okresnému súdu
G. (ďalej len „exekučný súd“), ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný



súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie registrované pod č. XXXX*XXXXXX. Dňa 18.11.2010 podala
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora a legitímne očakávala, že k reálnej zmene súdneho
exekútora dôjde rozhodnutím súdu v zákonnej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo, a to aj napriek tomu,
že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky stanovené Exekučným poriadkom,
resp. Občianskym súdnym poriadkom. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu (§ 44
ods. 7 Exekučného poriadku, platného od 1.9.2005, § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, platného
od 1.12.2006). Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na
zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase. Preto si žalobou z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu uplatnila náhradu majetkovej škody, ktorá predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovania vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Výšku týchto nákladov stanovila vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy
paušalizáciou reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú výšku by bolo možné vyčísliť iba s
nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonoch zamestnancov pomocou informačného systému predstavujú sumu 70,- eur, náklady na správu
a udržiavanie informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu so súdnym
exekútorom 50,- eur, a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde 15,- eur , spolu 175,- eur.

Žalobou si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zastáva názor, že
nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jej majetkových
práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora a k efektívnemu a účinnému vymoženiu
jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ju vystavil viacerým rizikám, a to, že
neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Vyvolal u členov jej riadiacich
orgánov a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti. Spôsobil zánik jej ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí a stratu zisku. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi
spravodlivá satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur), považuje alikvótnym pomerom vypočítanú
sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu (663,88 eur : 12
mesiacov). V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 193  dní.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania
splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Namietala
zmätočnosť žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe síce označila niektoré dôkazy, najmä odkazuje
na exekučný spis, avšak nepredložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval  existenciu
samotného exekučného konania, vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú povinnosť
v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na nej. Za nejasný považuje
tiež titul nároku na náhradu škody. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci
doručená na súd, je zrejmé, že žalobu nepodala po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr.
Podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., poškodený sa práva na náhradu škody
môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku. Predbežné prerokovanie nároku je podmienkou, aby o nároku mohlo prebehnúť súdne konanie.



Preto zastáva názor, že v danej veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Naviac, žalobkyňa
neposkytla žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým zmarila akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto nárok na náhradu
škody uplatnený v danej veci nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaná ďalej poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, uviedla, že v praxi je zaužívaný model, že exekučný súd
po dôjdení návrhu na zmenu exekútora predloží žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na
vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti
vyplývajúcej z § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v niektorých ojedinelých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej
30-dňovej lehoty od doručenia návrhu, najmä v prípadoch, ak súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu súčinnosť. V týchto prípadoch exekučný súd nemohol objektívne dodržať 30-dňovú lehotu tak,
aby v tejto lehote rozhodol aj  o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora, a súčasne postúpil
spis novému súdnemu exekútorovi. Odhliadnuc od uvedeného žalobkyni nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy, ktorým je sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju preventívnu povinnosť
podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/02),
podľa ktorej nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale rozhodujúce sú všetky okolnosti
danej veci, nakoľko pojem prieťahy je autonómny. Zastáva názor, že vzhľadom na povahu úkonu
(rozhodnutie o zmene exekútora), dĺžku zákonnej lehoty na jeho vykonanie, lehotu, v ktorej súd rozhodol,
a nevyhnutnosť vykonať súčasne s rozhodnutím ďalšie úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote považovať za zbytočné prieťahy. Vzhľadom na § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia o zmene exekútora, nerozhodnutím o zmene v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej škody žalobkyni. Pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo
vymáhaní pohľadávku až do zmeny. Poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení.
Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov
v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania. Preto existenciu prieťahov v
exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Námietku dôvodila tvrdeniami, že
zo skutkových okolností žaloby vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu malo
dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody
sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak žalobkyni mala škoda vzniknúť
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku skončila uplynutím 3 rokov odo dňa, kedy
uplynula zákonná lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora. Preto vznáša námietku premlčania
pri každom nároku, pri ktorom lehota uplynula pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla,
že žalobkyňa v konaní ani tu neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, keď neuviedla, či si uplatňuje
skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a vznik skutočnej škody či ušlého zisku ani nepreukázala. Zastáva
názor, že žalobkyňou tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu
v zmysle zmenšenia jej majetku, a ani za ušlý majetkový prospech, tzn. nerozmnoženie jej majetku,
ktoré bolo možné dôvodne očakávať nebyť škodovej udalosti. Žalobkyňa ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úveroch, nepochybne potrebuje svoj informačný systém. Tento
informačný systém na správu svojich pohľadávok využívala pred aj po období tvrdených prieťahov v
exekučnom konaní, a na správu pohľadávok, ktoré boli, aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní.



Preto zastáva názor, že náklady na správu a využívanie informačného systému žalobkyni vznikali
za účelom jej fungovania  ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom
konaní. Pokiaľ ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje,
ide o neprimerané čiastky, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácií
bola vybavená elektronicky. Sama žalobkyňa v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviedla, že
disponuje databázou návrhov v elektronickej podobe a že návrhy boli v elektronickej podobe odoslané
súdu.

K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na 2 skutočnosti, a to, že ústavný
súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy podrobne
skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobkyne, ktorá vychádza z paušálnej sumy 663,88 eur
za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd vždy prihliada, okrem iného, aj na význam sporu pre
žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobkyňa tento prostriedok
nevyužila, je podľa nálezov ÚS SR neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma priznaná. Druhou
skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú
ujmu uplatňuje žalobkyňa ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery
členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Tiež bližšie nekonkretizovala tvrdený zánik svojich
podnikateľských aktivít a tvrdené ovplyvnenie ďalších jej podnikateľských aktivít. Nepreukázala, že
konštatovanie porušenia práva nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázala ani to,
že by sa jej mala poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala tiež na aspekt dobrých
mravov s tvrdením, že podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej
komisie, pri ktorej porušuje práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Preto,
pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a táto škoda mala vzniknúť práve
v súvislosti s touto jej podnikateľskou aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenie práva
musí byť postačujúce. Namietala, že žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou
škodou a nesprávnym postupom exekučného súdu.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení, účinnom do 30.12.2012, ďalej § 238 ods. 1, 2, § 44 ods. 6, 7 Exekučného poriadku
uzavrel, že návrh žalobkyne nie je dôvodný. V danej veci v čase začatia predmetného exekučného
konania Exekučný poriadok ešte neupravoval lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora.
Podľa prechodného ustanovenia § 238 Exekučného poriadku aj po zmene ust. § 44 Exekučného
poriadku, účinnej k 1.9.2005 vykonanej zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorý zaviedol 30-dňovú zákonnú
lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať
v predmetnom exekučnom konaní podľa práva platného do 31.8.2005. Preto sa nestotožnil s tvrdením
žalobkyne, že v predmetnom exekučnom konaní exekučný súd postupoval nesprávne, ak o návrhu
na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej zákonnej lehote. Pre rozhodnutie súdu o tomto
návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna lehota. Preto súd nemohol prijať ani právny záver o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z.z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (cit. ust. § 9).

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je dosť
dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú najmä
ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda
splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec



bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlosti konania, ktoré je v svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je preto možné považovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak  ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama o
sebe preto nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl.48 ods. 2 ÚS SR. a  práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane, a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II. ÚS 23/06 a pod.).

V danej veci konanie exekučného súdu o návrhu žalobkyne na zmenu súdneho exekútora trvalo od
22.11.2010 do  30.5.2011, kedy súd vyhovel žiadosti o zmenu exekútora, teda cca 5 a pol  mesiaca.

V otázke celkovej dĺžky konania o žiadosti  o zmenu  súdneho exekútora, súd za právne najvýznamnejšiu
skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom
z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že
žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa
oznámenia Okresného súdu G., žalobkyňa len v roku 2010, tzn. v čase podania predmetného návrhu
na zmenu exekútora, podala na tento súd 344 návrhov na zmenu súdneho exekútora v prebiehajúcich
exekučných konaniach. Tu súd v celom rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z
10.7.2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa
ktorého: „... Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorý
musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za
zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v
tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie... Ústavný súd však konštatuje,
že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie
bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden
navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania,
aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej
plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných
prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný
prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v
stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám
posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto
skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na
špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom),
o ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného
súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci
z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania  sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného



hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že
povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva
do konkurencie s povinnosťou tohto súdu  poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v
primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o
súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí
sp. zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na
to, že v rovnakom čase na identickom súde, sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje
mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej
právnej neistoty.“

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o návrhu
na zmenu exekútora trvalo cca 5 a pol mesiaca, počas ktorých súd nebol nečinný, v celom rozsahu
poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v uvedenom náleze, súd v danej veci prijal záver, že exekučný
súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie
so zbytočnými  prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a  značný počet typovo
obdobných žalôb považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť nasledovné:

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže
vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.
tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové
znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1.1.2013.
Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny
úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1.1.2013, súd sa
stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť
tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom
konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom od 1.1.2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný postup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z.z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku a najmä s
ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonníka sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z.z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením
návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, bez ďalšieho, nemožno považovať za
skutočnú škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť
založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá
náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného
systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto
informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej



preto vznikali v súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní.
Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z
tvrdení žalobkyne ako aj  znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom R. A. J. pod č. 1/2014
pritom nie je vôbec zrejmé, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným
systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného
systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec
znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne
v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobkyňa v konaní
neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy v
dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť
tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec
vynaložila na správu a udržanie svojho informačného systému.  Taktiež neuniesla ani dôkaznú povinnosť
ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s
urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj
samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd predovšetkým dodáva,
že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však
možné tiež zamietnuť pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však
súd žalobu zamietol bez zreteľa k  uplatnenej námietke premlčania, pretože zistenie neexistencie práva
v danej veci súd považoval za  účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré je
osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so
všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne jej rozsah) na strane
poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd len dodáva, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení, žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila
23.4.2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobkyňa neposkytla
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejní moci rozhodnutím nebo nesprávním úředním
postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
Podľa tejto judikatúry niet pochýb, že predbežné prerokovanie nároku nie je hmotnoprávnou podmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovanej, ktorá v konaní mala úspech a
ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva.
Keďže žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1)
a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2), žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie, ktorým žiadala zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na opätovné prejednanie. V odvolaní uviedla, že súd rozhodol o merite veci na základe inšpirácie
novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú
vo svojej rozhodovacej činnosti viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami
a zákonom. Nárok žalobcu nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. a uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.



Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku
nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani
táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch
v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací
súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku č. 233/1995 Z.z. dáva povinnosť súdu skúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Exekučný
poriadok dáva z úradnej moci povinnosť súdom skúmať žiadosť o udelenie poverenia a limituje 15-
dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. V predmetnej
exekučnej veci bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora, aj keď po zákonnej 15-dňovej lehote.
Tento postup exekučného súdu neznamená, podľa záverov prvostupňového súdu, prieťahy v konaní, s
čím sa stotožňuje aj súd odvolací.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podstatným dôvodom, pre ktorý
došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia sťažnosti na prieťahy, výsledok žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ďalej nepreukázal právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho úradného postupu
súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť, že aplikácia tohto ustanovenia
aj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a nejde o pravú retroaktivitu. K
definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s



princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na ktorom je budovaný právny
štát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.
O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy, a meniť ich režim.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď. uznesenie NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 4Cdo/98/2010).

Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho
úradného postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba
vychádzať pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tohto
ustanovenia a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky,
ktoré je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci a ich skúmanie súdom prvého stupňa, vzhľadom na to, že nebola preukázaná prvá
podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie súdu prvého stupňa
nevyhnutné.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§
219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Neúspešný žalobca na ich náhradu právo nemá a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila. Preto odvolací súd rozhodol tak,  že ich náhradu žalovanému nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/117/2013", "guid": "440279a5-3835-41b4-8f79-a6a0045b6982:15481ebb-9286-43c5-b126-9323d15baffe", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 826, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff"}, {"guid": "ussr:09a48ece-13df-47fa-91ee-19d4e8007e45", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 23/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 23/06 z 15. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-15", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09a48ece-13df-47fa-91ee-19d4e8007e45"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:47be49a2-3663-4a01-94d1-a9cf75ba356f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/01 z 22. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-22", "citacie_n": 943, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47be49a2-3663-4a01-94d1-a9cf75ba356f"}, {"guid": "ussr:9528bfe1-664f-4f50-a794-084ac4742ee6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 42/01 z 25. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-25", "citacie_n": 1336, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9528bfe1-664f-4f50-a794-084ac4742ee6"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "ussr:bc509548-0018-4d63-b086-76454260abce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.39.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 39/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/00 z 24. 10. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-10-24", "citacie_n": 608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.39.2000.1"}, {"guid": "ussr:5f771109-b9ad-44cd-ade8-3a2bf66064c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:81b0e2ec-1af8-4922-b833-c8f7f5672147", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.705.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 705/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 705/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.705.2016.2"}]}