Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/6/2015 z 26. 10. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. októbra 2015, sp. zn. 1S/6/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8015200130.2 Krajský súd Prešov | 1S/6/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8015200130.2 | 2015-10-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), zákon č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe245dcc-34be-4a57-b7c7-90046a31019f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8015200130.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200130
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8015200130.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a
členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej, JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu VANAPO, s.r.o.,
Festivalová 802/9, Svidník, IČO: 36 455 164, právne zastúpený JUDr. Vlastimilom Petřekom, PhD.,
advokátom, Zátišie 1841/23, Sládkovičovo, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
č. 1100902/417807/2014/MH zo dňa 25.novembra 2014 na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného citovaného v úvodnej
časti rozsudku, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznať náhradu
trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu
Prešov č. 1096238/1/326750/2014 zo dňa 23.07.2014. Uviedol, že prvostupňové rozhodnutie napadol
odvolaním, v ktorom namietal, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní správneho
orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca
uviedol, že zotrváva na všetkých vyjadreniach, ktoré sú uvedené v odvolaní a k týmto námietkam uviedol,
že uvádza ďalšie dôvody, ktoré sa týkajú postupu žalovaného a nezákonnosti jeho rozhodnutia.

Zo zákona č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov
citoval ustanovenie § 16 ods. 11, podľa ktorého prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na
výrobu alkoholického nápoja, môže požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku
na daň a/ úplne, ak je žiadateľ daňovo spoľahlivý najmenej 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych
mesiacov pred podaním žiadosti o upustenie od zábezpeky .

Podľa odseku 12 tohto ustanovenia colný úrad žiadosť podľa odseku 11 posúdi, a ak je prevádzkovateľ
daňového skladu podľa odseku 11 daňovo spoľahlivý, colný úrad rozhodne o úplnom alebo čiastočnom
upustení od zábezpeky do 60 dní odo dňa podania tejto žiadosti a určí lehotu platnosti tohto rozhodnutia,
a to najviac na dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o upustení od zábezpeky,
ustanovenia § 17 a 18 tým nie sú dotknuté. Citoval tiež § 16 ods. 14 Zákona o spotrebnej dani
z alkoholických nápojov, podľa ktorého na účely tohto zákona sa za daňovo spoľahlivého považuje
prevádzkovateľ daňového skladu podľa odseku 11, ktorý b/ dodržuje podmienky podľa § 15 ods. 14



najmenej 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o úplne upustenie
od zábezpeky.

Ďalej citoval ustanovenie § 15 ods. 4 písm. c/ zákona, podľa ktorého žiadateľ nemá nedoplatky voči
colnému úradu ani daňovému úradu. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie
dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov a podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku
rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní a podľa ods. 5 § 63 rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo a podľa § 74
ods. 2 Daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom
v odvolaní.

Žalobca poukázal na to, že v odvolaní namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci, lebo v
predmetnej právnej veci colný úrad vykonal dokazovanie iba písomnosťami a to listom Daňového
úradu, pobočka Svidník č. 9713301/5/3360073/2014 zo dňa 09.07.2014, ktorým oznámil, že u daňového
subjektu boli evidované nedoplatky na DPH, listom č. 1096231/1/309734/2014 zo dňa 07.07.2014,
ktorým oddelenie právne Colného úradu Prešov oznamuje, že bolo v centrálnej evidencii APV ACIS
vykonané šetrenie ohľadom výšky nedoplatkov, kde bolo zistené, že voči daňovému subjektu evidoval
colný úrad nedoplatky na spotrebnej dani.

Ďalej konštatoval, že jednou z odvolacích námietok bolo, že prvostupňový colný úrad vykonal vo veci
vlastné šetrenia a obstal si dôkazy tak, ž e podľa § 26 ods. 1 Daňového poriadku požiadal daňový úrad
a oddelenie právne colného úradu o preverenie existencie daňových nedoplatkov. Pri vykonávaní tohto
dôkazu v daňovom konaní však pochybil a tým žalobcu ukrátil na jeho právach, lebo pred vydaním
rozhodnutia neumožnil žalobcovi ako daňovému subjektu vyjadriť sa k listom daňového a colného
úradu a k zisteniam v nich uvedených týkajúcich sa nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty. Žalobca
akcentoval, že výlučne na základe týchto dvoch listov colný úrad neupustil od zloženia zábezpeky,
pričom žalobca ako odvolaciu námietku uvádzal tento nesprávny postup, pretože bol ukrátený na svojom
základnom práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom toto právo je zaručené čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca prezentoval názor, že žalovaný ako odvolací orgán sa s touto jeho námietkou nedostatočne a
vlastne nijako nevyrovnal. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení na strane 7 uviedol, že colný úrad
skúmal, či žalobca ako odvolateľ dodržuje podmienky podľa § 15 ods. 4 zákona č. 530/2011 Z.z., pričom
zistil, že „odvolateľ“ takéto nedoplatky mal, pričom informácie a skutočnosti museli byť samotnému
odvolateľovi známe, pretože sa týkajú jeho finančnej disciplíny. Žalovaný ďalej uviedol, že zákon
ponecháva overenie daňovej spoľahlivosti vo vzťahu k nedoplatkom voči daňovému a colnému úradu
len na samotnom colnom úrade bez povinnosti dokladovať tieto skutočnosti samotným žiadateľom..., a
pretože tak daňový ako aj colný úrad sú súčasťou finančnej správy a z tohto dôvodu si tieto dva orgány,
ktoré sú súčasťou jednej inštitúcie, vymieňajú informácie aj o prípadných daňových nedoplatkoch..., na
základe čoho žalovaný uzavrel, že odvolateľ, teda žalobca, nemohol byť ukrátený na svojich ústavných
právach a právach vyplývajúcich z iných právnych noriem tým, že ho colný úrad neoboznámil s
výsledkom preverovania daňovej spoľahlivosti z hľadiska nedoplatkov voči colnému a daňovému úradu.

Žalobca tiež poukázal na to, že ak je preverenie daňovej spoľahlivosti na samotnom colnom úrade, o
to naliehavejšie akcentuje požiadavka oboznámiť žiadateľa s týmto pre neho nepriaznivým dôkazom
a umožniť mu vyjadriť sa k týmto vlastným zisteniam správcu dane, ktoré vykonal bez súčinnosti s
daňovým subjektom. Iba takýmto postupom bude naplnený princíp rovnosti zbraní a zabezpečený
spravodlivý proces. V súvislosti s aplikáciou APV ACIS žalobca konštatuje, že ide o internú aplikáciu
pre daňové a colné úrady a údaje do nej zadávajú pracovníci finančnej správy a rovnako tak prístup k
nej majú iba pracovníci finančnej správy. Žalobca ako daňový subjekt k nej prístup nemá, a preto sa
nemá ako dozvedieť, že je neplatičom. Ak teda boli vyhotovené výpisy z tejto internej databázy a tieto
boli správnym orgánom použité v konaní ako dôkaz, je základným právom žalobcu byť s týmto výpisom
oboznámený, aby zistil, čo obsahuje a na základe takéhoto zistenia obsahu dôkazu sa môže vyjadriť k
jednotlivým omeškaniam platieb, prípadne prekladať dôkazy na vyvrátenie tvrdení finančných orgánov



o neskorej úhrade platieb, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú iné okolnosti, na základe
ktorých mohlo dôjsť k oneskorenej platbe (neskorým zaúčtovaním peňažného ústavu atď.).

S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca opätovne zdôrazňuje, že uvedeným postupom správnych
orgánov bolo porušené jeho základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle hore
uvedeného, čo je podkladom pre záver, že rozhodnutie nevychádza z dostatočne zisteného skutkového
stavu, a preto je napadnuté rozhodnutie v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 2
Daňového poriadku, pretože žalovaný nedbal na normatívny príkaz zistiť skutočnosti nevyhnutné na
účely správy daní čo najúplnejšie.

V ďalšej časti žaloby žalobca rieši otázku pojmu nedoplatok vs. daňový nedoplatok a duplicitne opätovne
cituje ustanovenia zákona č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov § 16 ods. 11, 12,
14, § 15 ods. 4 písm. c/. Ďalej poukazuje na to, že podľa § 16 ods. 17 písm. a/ bod 1. citovaného zákona
colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu podľa odseku 11, ktorému čiastočne alebo úplne
upustil od zábezpeky podľa odseku 12, aby zábezpeku na daň zložil alebo doplnil v určenej lehote, ktorá
nesmie byť kratšia ako 15 dní a dlhšia ako 30 dní, ak zistil, že prevádzkovateľ daňového skladu podľa
odseku 11 má nedoplatky voči colnému úradu alebo daňovému úradu viac ako 5 dní.

V tejto súvislosti žalobca uvádza, že žalovaný v rozhodnutí uvádza, že za daňovo spoľahlivého sa
považuje prevádzkovateľ daňového skladu, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 16 ods. 14 písm. b/ bod 1.
v spojení s § 14 ods. 4 písm. c/ citovaného zákona, pretože nemá daňové nedoplatky voči colnému
ani daňovému úradu, pričom za daňový nedoplatok sa považuje podľa § 2 písm. f/ Daňového poriadku
dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Žalobcovi nie je z celého rozhodnutia zrejmé, prečo žalovaný používa pojem daňový nedoplatok, keď
zákon uvádza v ustanovení § 14 ods. 4 písm. c/ zákona č. 530/2011 Z.z. pojem nedoplatok. Legálnu
definíciu daňového nedoplatku uvádza § 2 písm. f/ Daňového poriadku, podľa ktorého je daňovým
nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Keďže zákon neuvádza legálnu definíciu nedoplatku, ale ustanovenie § 15 ods. 4 písm. c/ výslovne
uvádza nedoplatok, je potrebné použiť analógiu a prijať záver, podľa ktorého je nedoplatkom s poukazom
na § 16 ods. 17 písm. a/ Zákona o spotrebnej dani z liehu dlžná suma za viac ako päť dní, teda
inými slovami, z normatívneho textu kogentného ustanovenia § 14 ods. 4 písm. c/ citovaného zákona
jednoznačne vyplýva, že zákon uvádza pojem nedoplatky, ale nie daňové nedoplatky, ako to je napríklad
v nasledujúcom ustanovení § 15 ods. 4 písm. d/. Preto žalobca prezentuje názor, že v predmetnej veci
žalovaný posudzoval daňovú spoľahlivosť nad rámec ustanovenia § 15 ods. 4 písm. c/ a prijal nesprávny
záver o daňovej nespoľahlivosti na základe skúmania daňových nedoplatkov, pričom zákonodarca
nehovorí o daňových nedoplatkoch, ale iba o nedoplatkoch, pod ktorými možno rozumieť dlžnú sumu
nad 5 dní.

Žalobca vytýka žalovanému, že si vopred neujasnil pojem daňový nedoplatok a nedoplatok, ktoré
nemožno zamieňať, pretože sa s nimi spájajú odlišné právne následky a predstavujú inú lehotu splatnosti
dlžnej sumy. Podľa názoru žalobcu bez vyjasnenia tejto právnej situácie nie je možné žalovaným
správne aplikovať právny predpis a prijať správne právne závery, preto z uvedeného dôvodu považuje
rozhodnutie za nezákonné pre rozpor s ustanovením § 3 ods. 1 Daňového poriadku.

Žalobca tiež namieta, že v odvolacích námietkach namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu pre jeho rozpor s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý
videl v tom, že v rozhodnutí správny orgán neuviedol, čo považoval v konaní za preukázané, aké sú
jeho skutkového závery, a ako vec právne posúdil, pretože nemôže obstať argumentácia colného úradu
založená iba na tvrdení, že daňový subjekt nepreukázal daňovú spoľahlivosť, pričom neuviedol žiadne
dôvody, pre ktoré bol žalobca uznaný za daňovo nespoľahlivého. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že
žalovaný sa s touto argumentáciou vyrovnal tak, že okrem všeobecných formulácii v úvode strany 8 v
ďalšom texte uviedol, že (citácia): „Odvolateľ si musí uvedomiť, že pri posudzovaní daňovej spoľahlivosti
colný úrad skúma v prvom rade výšku nedoplatku, dĺžku trvania nedoplatku a príčinu vzniku nedoplatku.
Každú žiadosť o upustenie od povinnosti zloženia zábezpeky posudzuje colný úrad individuálne. Pokiaľ
ide o príčinu nedoplatku, colný úrad skúma príčinu jej vzniku a vzťah k žiadateľovi, to znamená, či
nedoplatok na dani bol zapríčinený priamo žiadateľom, jeho platobnou nedisciplinovanosťou alebo



nedoplatok vznikol inými okolnosťami (napr. neskorým zaúčtovaním platby peňažným ústavom alebo
príjemcom).“

Podľa názoru žalobcu v predmetnej veci colný úrad neskúmal príčinu nedoplatku, jeho vznik, vzťah k
žiadateľovi, skutočnosti, či nedoplatok nevznikol inými objektívnymi okolnosťami, ako napr. neskorým
zaúčtovaním platby a pod., colný úrad sa dôvodmi daňovej nespoľahlivosti nezaoberal vôbec napriek
normatívnemu príkazu v ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný namiesto toho, aby uznal
námietku za dôvodnú, začal aktívnu obranu prvostupňového správneho orgánu uvádzajúc, čo všetko
musí prvostupňový správny orgán skúmať, načo prihliadať a čo zohľadňovať, ale opomenul základný
fakt, čo prvostupňový orgán neurobil a takáto úvaha v rozhodnutí chýbala. V dôsledku uvedeného
postupu žalovaného vznikla situácia, kedy ľubovôľu a svojvôľu v rozhodnutí prvostupňového orgánu
žalovaný zakrýva a snaží sa žalobcu presvedčiť, že správny orgán na relevantné skutočnosti týkajúce
sa daňovej spoľahlivosti žalobcu vlastne prihliadal.

Poukazujúc na judikatúru a odbornú literatúru, podľa ktorých je v právnom štáte súčasťou práva na
spravodlivý proces zákaz ľubovôle v rozhodovaní a právo na odôvodnenie. Právo na odôvodnenie
rozhodnutia a zákaz svojvôle sú vo všeobecnej rovine odvoditeľné z princípu právneho štátu, v ktorom
je neprípustné, aby sa štát dopúšťal zásahov do práv jednotlivca bez toho, aby tento zásah riadne
odôvodnil, resp. bez toho, aby jednotlivca zoznámil s jeho logickým a spravodlivosti zodpovedajúcim
právnym základom. Je právom každého, aby bol oboznámený o tom, ktoré dôvody viedli k prijatiu
rozhodnutia orgánov verejnej moci.

V ďalšej časti žaloby žalobca namieta porušenie zásady legitímnych očakávaní argumentujúc
ustanovením § 3 ods. 9 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní
v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Uviedol, že zo zásady legitímneho
očakávania rovnako vyplýva princíp viazanosti správneho orgánu svojou vlastnou praxou a správca
dane je povinný dbať na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely, a ak sa chcel od svojej rozhodovacej praxe odchýliť, je povinný
adresáta rozhodnutia s dôvodmi, pre ktoré sa odchýlil od svojej praxe, oboznámiť. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na to, že dňa 16.08.2014 (zrejme v roku 2012) Colný úrad Prešov vydal rozhodnutie
č. 09006238/1/1073713/2012, ktorým vydal rozhodnutie o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na
spotrebnú daň s odôvodnením, že colný úrad na základe vlastného preverenia dospel k záveru, že
daňový subjekt, teda žalobca, spĺňa všetky podmienky a nie je ohrozená vymožiteľnosť a výber dane,
ku ktorému záveru dospel i napriek tomu, že žalobca bol v omeškaní s platbou dane. V tejto súvislosti
žalobca namietal, že v odvolaní proti rozhodnutiu o neupustení od zábezpeky namietal, že z rozhodnutia
colného úradu sa nedozvedel, prečo takto podstatne zmenil colný úrad svoju rozhodovaciu prax, a ak
v roku 2012 toleroval omeškania s platbou dane, prečo v roku 2014 rovnaké omeškanie už odmietol
tolerovať. Na námietku odchýlenia sa colného úradu od rozhodovacej praxe, ktorá bola založená vyššie
uvedeným rozhodnutím, ktorým žalovaný toleroval omeškania s platbou, žalovaný uviedol, že colný úrad
vyhovel obdobnej žiadosti v roku 2012 z dôvodu, že v tomto prípade išlo o dva daňové nedoplatky, ktoré
boli uhradené v priebehu 24 hodín po uplynutí lehoty ich splatnosti.

Bez ohľadu na argumentáciu žalovaného, ktorá sa týka nedostatočne zisteného skutkového stavu
a nesprávneho právneho posúdenia s poukazom na porušenie zásady legitímnych očakávaní je
žalobca toho názoru, že ak sa žalovaný odchýlil od svojej rozhodovacej praxe, bol povinný žalobcu
oboznámiť s dôvodmi, prečo sa od svojej rozhodovacej praxe odchýlil a uviesť dôvody, pre ktoré
zmenil svoju rozhodovaciu prax a pochopiteľne, ak by žalobca tieto dôvody vedel, mohol by na tieto
dôvody reagovať a v prípade podania opravných prostriedkov by bolo takéto riadne odôvodnené
rozhodnutie predmetom preskúmavania zákonnosti v intenciách námietok žalovaným. Aj v tomto smere
je rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo správny orgán zmenil rozhodovaciu prax bez uvedenia dôvodov v
rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, čím porušil legitímne, a teda oprávnené očakávania žalobcu,
čo je v rozpore s § 3 ods. 9 Daňového poriadku, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práva na spravodlivý
proces.

Žalovaný sa k veci vyjadril v písomnom podaní zo dňa 24.03.2015 a navrhol žalobu zamietnuť a
nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Vo vyjadrení popísal priebeh konania s poukazom na to,
že na základe spisového materiálu Daňový úrad Prešov, pobočka Svidník u žalobcu za posledných
24 mesiacov pred podaním žiadosti evidoval u žalobcu nedoplatky na dani z pridanej hodnoty s



poukazom na list zo dňa 09.07.2014 č. 9713301/5/3360073/2014, kde údaje zhrnul žalovaný v tabuľke
za mesiace máj, jún, august, september, október, november, december 2012, január, február, marec,
apríl, máj, jún, júl, august, september, október, december 2013, január, február, marec, apríl, máj 2014
s uvedením dátumu splatnosti dane, čiastky dane uhradenej po lehote splatnosti, dátum úhrady a počet
dní omeškania, pričom okrem mesiaca apríla 2014, kedy sú uvedené 2 dni, za vyššie uvedené obdobie
ide o omeškanie v dĺžke jedného dňa.

V tabuľke č. 2 žalovaný poukázal na to, že colný úrad u žalobcu za posledných 24 mesiacov pred
podaním žiadosti evidoval nedoplatky a za mesiac január 2013 splatnosť dane 25.02.2013, čiastka
uhradená po lehote splatnosti v eurách 12.543,25 eur, dátum úhrady 26.02.2013, počet dní omeškania
1, ide o vyrubenú daň, september 2013, splatnosť dane 25.10.2013, čiastka uhradená po lehote
splatnosti v eurách 50.000,00 eur, dátum úhrady 28.10.2013, počet dní omeškania 3, daňové priznanie,
október 2013, splatnosť dane 25.11.2013, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 44.822,18
eur, dátum úhrady 26.11.2013, počet dní omeškania 1, s poukazom na daňové priznanie, január 2014,
splatnosť dane 25.02.2014, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 17.797,48 eur, dátum úhrady
27.02.2013, počet dní omeškania 2, daňové priznanie, február 2014, splatnosť dane 25.03.2014, čiastka
uhradená po lehote splatnosti v eurách 21.000,00 eur, dátum úhrady 26.03.2013, počet dní omeškania
1, daňové priznanie, čiastka uhradená po lehote splatnosti 4.000.00 eur, dátum úhrady 27.03.2014,
počet dní omeškania 2, marec 2014, splatnosť dane 25.04.2014, čiastka uhradená po lehote splatnosti
v eurách 34.000,00 eur, dátum úhrady 28.04.2014, počet dní omeškania 3, daňové priznanie, čiastka
uhradená po lehote splatnosti 58.499,78 eur, dátum úhrady 30.04.2014, počet dní omeškania 5 dní, apríl
2014, splatnosť dane 26.05.2014, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 38.000,00 eur, dátum
úhrady 27.05.2014, počet dní omeškania 1, daňové priznanie, čiastka uhradená po lehote splatnosti
9.000,00 eur, dátum úhrady 28.05.2014, počet dní omeškania 2, čiastka uhradená po lehote splatnosti
1.000,00 eur, dátum úhrady 29.05.2014, počet dní omeškania 3, čiastka uhradená po lehote splatnosti
26.500,00 eur, dátum úhrady 30.05.2014, počet dní omeškania 4, čiastka uhradená po lehote splatnosti
6.500,00 eur, dátum úhrady 02.06.2014, počet dní omeškania 7, máj 2014, splatnosť dane 25.06.2014,
čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 55.000,00 eur, dátum úhrady 26.06.2014, počet dní
omeškania 1, daňové priznanie, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 5.000,00 eur, dátum
úhrady 27.06.2014, počet dní omeškania 2, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách 14.000,00
eur, dátum úhrady 30.06.2014, počet dní omeškania 5, čiastka uhradená po lehote splatnosti v eurách
4.000,00 eur, dátum úhrady 01.07.2014, počet dní omeškania 6, čiastka uhradená po lehote splatnosti
v eurách 22.000,00 eur, dátum úhrady 02.07.2014, počet dní omeškania 7.

V ďalšej časti vyjadrenia k žalobe žalovaný citoval ustanovenia zákona č. 530/2001 Z.z. o spotrebnej
dani z liehu, konkrétne § 16 ods. 3, 5, 11, 12, 14, § 15 ods. 4 písm. c/. Pretože žalobca nespĺňal zákonom
stanovenú podmienku pre úplne upustenie od zloženia zábezpeky podľa § 16 ods. 14 písm. b/ zákona
č. 530/2011 Z.z. v spojení s § 15 ods. 4 písm. c/ tohto právneho predpisu, vydal prvostupňový colný
úrad rozhodnutie.

So žalobnými námietkami sa žalovaný vyrovnal tak, že overovanie pravdivosti informácii o daňovej
spoľahlivosti uvedených v dokumentoch tvoriacich prílohu žiadosti o úplne upustenia od zloženia
zábezpeky vykonal colný úrad štandardným a predpísaným spôsobom v medziach platných právnych
noriem, obdobným spôsobom sa vykonáva overovanie pravdivosti informácií o daňovej spoľahlivosti
aj u ostatných žiadateľov, pretože Finančná správa SR používa za účelom evidencie a účtovania
colných a daňových príjmov aplikáciu APV ACIS, ktorá je internou, ale zároveň aj jednou aplikáciou
pre evidenciu a účtovanie príjmov, ktorých vyrubenie a výber je zabezpečovaný colným úradmi, a
preto nie je možné spochybňovať jej dôveryhodnosť ako zdroja evidencie prípadných daňových a
colných nedoplatkov žiadateľov o upustenie od zábezpeky, pretože daňový aj colný úrad sú súčasťou
finančnej správy, teda jednej inštitúcie. Tým, že colný úrad použil interné evidencie a aplikáciu APV
ACIS pred samotným vydaním napadnutého rozhodnutia, iba zákonným spôsobom overil tak, ako mu
to prikazuje zákon, skutočnosti a informácie, ktoré sa týkajú platobnej disciplíny žalobcu, keďže zákon
ponecháva overenie daňovej spoľahlivosti vo vzťahu k nedoplatkom voči daňovému a colnému úradu
len na samotnom colnom úrade bez povinnosti dokladovať tieto skutočnosti samotným žiadateľom o
upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku tak, ako tomu bolo podľa §16 ods. 15 zákona č. 530/2011
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013. Žalovaný poukázal na to, že z ním uvedeného vyplýva, že žalobca
nemohol byť a ani nebol ukrátený na svojich ústavných právach a právach vyplývajúcich mu z iných
právnych noriem, nehovoriac o porušení legality a práva na spravodlivý proces s tým, že ho colný úrad



neoboznámil s výsledkom preverovania žalobcovej daňovej spoľahlivosti z hľadiska jeho nedoplatkov
voči daňovému úradu a colnému úradu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa k
zisteniam colného a daňového úradu aj v odvolacom konaní, čo však neurobil, keďže doteraz nevysvetlil,
ako došlo k jeho omeškaniu s platbami (zistenia zložiek finančnej správy sú podrobne uvedené v
rozhodnutí colného úradu zo dňa 23.07.2014 v podobe dvoch prehľadných tabuliek). V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že nevyužil ani svoje oprávnenie nazerať do spisu a oboznámiť
sa so zistenými skutočnosťami, keďže správca dane vedie o daňových veciach daňové spisy, ktoré
tvoria všetky podania týkajúce sa daňových povinností konkrétneho daňového subjektu, jeho zástupcu,
prípadne tretích osôb. Správca dane zakladá do daňového spisu všetky doklady od registratúrneho
tlačiva daňového subjektu, jeho daňových priznaniach, hlásení, plnomocenstva, dokladov o doručení,
zápisníc, protokolov z daňových kontrol, úradné záznamy, fotodokumentáciu atď. a daňový spis je pre
správcu dane podkladom pre jeho rozhodovaciu činnosť a nazeranie do spisu je typickým oprávnením,
ktoré upravuje nielen daňový poriadok, ale aj iné procesné predpisy, a ktoré môže daňový subjekt využiť
kedykoľvek v priebehu daňového konania.

V súvislosti s námietkami žalobcu k pojmu nedoplatok a daňový nedoplatok žalovaný konštatoval, že
každý prevádzkovateľ daňového skladu, teda aj žalobca, ktorý prevádzkuje daňový sklad na základe
povolenia od roku 2004, je povinný mať zloženú zábezpeku na daň s poukazom na § 16 ods. 3 zákona.
Jediným spôsobom na dosiahnutie výnimky z tejto povinnosti je rozhodnutie colného úradu o upustení
od zloženia zábezpeky na základe žiadosti prevádzkovateľa daňového skladu a splnenia zákonom
stanovených podmienok vyžadovaných pre upustenie od povinnosti zloženia od zábezpeky. Jednou z
týchto podmienok je aj podmienka daňovej spoľahlivosti. Na účely zákona č. 530/2011 Z.z. sa za daňovo
spoľahlivého považuje prevádzkovateľ daňového skladu, ktorý dodržuje podmienky §15 ods. 4 Zákona
o spotrebnej dani z liehu a najmenej 24 mesiacov (prípadne 12 mesiacov) pred podaním žiadosti (okrem
iných zákonných podmienok) nemá nedoplatky voči colnému úradu alebo daňovému úradu. Žalovaný v
tejto súvislosti zdôraznil, že pri posudzovaní daňovej spoľahlivosti žiadateľa o upustenie od povinnosti
zložiť zábezpeku na daň, ktorá sa týka preverenia existencie nedoplatkov evidovaných colným úradom
alebo daňovým úradom a nedoplatkov na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov
voči žiadateľovi, je potrebné vychádzať z preverenia ich existencie v posudzovanej lehote 24, resp.
12 mesiacov pred podaním žiadosti a nielen ku konkrétnemu dňu. To znamená, že daňovo spoľahlivý
daňový subjekt nemôže mať v tejto skúmanej lehote žiadne nedoplatky voči colnému úradu a daňovému
úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného, resp. príspevku na starobné sporenie, t.j. ide
nielen o nedoplatky daňové ale aj nedoplatky nedaňové. Hoci zákon č. 530/2011 Z.z. legálnu definíciu
nedoplatku neuvádza, legálnu definíciu daňového nedoplatku možno nájsť v daňovom poriadku a to §
2 písm. f/, podľa ktorého sa daňovým nedoplatkom rozumie dlžná suma dane po lehote splatnosti dane
a takéto nedoplatky u žalobcu v sledovanom období evidované boli.

Pokiaľ ide o názor, ktorý uviedol žalobca, že v predmetnej veci je potrebné analogicky použiť ustanovenie
§ 16 ods. 17 písm. a/ Zákona o spotrebnej dani z liehu, podľa ktorého je nedoplatkom dlžná suma za
viac ako 5 dní, žalovaný uviedol, že uvedená formulácia je vytrhnutá z kontextu, keďže podľa § 16 ods.
17 písm. a/ citovaného zákona colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu podľa odseku 11,
ktorému čiastočne alebo úplne upustil od zloženia zábezpeky podľa odseku 12, aby zábezpeku na daň
zložil alebo ju doplnil v určitej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní a dlhšia ako 30 dní, ak zistil, že
prevádzkovateľ daňového skladu má nedoplatky voči colnému úradu alebo daňovému úradu viac ako
päť dní alebo na povinných odvodoch poistného a na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie
podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru žalovaného to znamená, že predmetné ustanovenie sa vzťahuje len na daňový subjekt,
ktorého žiadosti o upustenie od zloženia zábezpeky bolo v minulosti vyhovené, t.j. ide o osobu daňovo
spoľahlivú a u takejto osoby vznikne potom, čo jej rozhodnutím bolo upustené od povinnosti zloženia
zábezpeky, nejaký nedoplatok. Keďže sa jedná o daňový subjekt, ktorému bolo upustené od povinnosti
zložiť zábezpeku, ktorého daňová spoľahlivosť bola už s pozitívnym výsledkom preverovaná, zákon
v § 16 ods. 17 písm. a/ bod 1 je benevolentnejší a spája povinnosť opätovne zložiť zábezpeku až
potom, čo prevádzkovateľ daňového skladu podľa ods. 11 má nedoplatky voči colnému úradu alebo
daňovému úradu viac ako 5 dní. Toto však v zmysle § 16 ods. 17 písm. a/ bod 1 zákona č. 563/2011
Z.z. neplatí vo vzťahu k nedoplatkom na povinných odvodoch poistného a na príspevkoch na starobné
dôchodkové sporenie podľa osobitných predpisov, kde zákon netoleruje žiadnu dobu, počas ktorej mal
takéto nedoplatky. V konečnom dôsledku aj keby žalovaný prijal žalobcovu argumentáciu, nič by to



nemenilo na konečnom závere o daňovej nespoľahlivosti žalobcu, pretože podľa zistení colného úradu
mal nedoplatky na povinných odvodoch poistného a na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie
podľa osobitných predpisov a to viac ako päť dní.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že orgány Finančnej správy SR u žalobcu evidovali v posledných 24
mesiacoch pred podaním žiadosti celkovo 42 daňových nedoplatkov, ktoré boli uhradené v priebehu
1 - 7 dní po lehote splatnosti, čo znamená, že už nemožno hovoriť o jednodňových sporadických
omeškaniach, ale skôr o pravidelnom uhrádzaní daní po lehote splatnosti, pričom nedoplatky boli
evidované nielen na spotrebných daniach, ale aj na dani z pridanej hodnoty.

V súvislosti s námietkami žalobcu pre rozpor rozhodnutia s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku
žalovaný uviedol, že toto ustanovenie predstavuje iba všeobecné postuláty usmerňujúce správcu dane
pri odôvodnení rozhodnutia, keďže konkrétny prístup k vysvetleniu prípadu bude vždy individuálny
odvíjajúci sa od okolnosti prípadu, jeho zložitosti, výsledkov/zložitosti/obtiažnosti dokazovania, osoby
daňového subjektu, jeho tvrdení/návrhov/predkladaných dôkazov v daňovom konaní. Podľa názoru
žalovaného je rozhodujúce, aby skutočnosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku odôvodnenie
rozhodnutia čo do ich podstaty obsahovalo, nie aby ich správca dane doslovne označoval: „toto sú
preukázané skutočnosti“, „toto sú úvahu správcu“, „toto sú dôkazy, o ktoré som oprel skutkové zistenia“.
Konštatoval, že obsahové prvky odôvodnenia rozhodnutia v prípade značnej jednoduchosti, resp.
značnej jednoznačnosti prípadu sa môžu mnohokrát navonok javiť v minimalizovanej podobe a okolnosť
úvah, dedukcií, či záverov správcu dane bude mnohokrát vyplývať implicitne z textu odôvodnenia
rozhodnutia.

Opätovne poukázal na tú skutočnosť, že nešlo o sporadické jednodňové omeškania a žalobca ani
dodatočne nepreukazoval, žeby nedoplatky vznikli v dôsledku iných ním nezavinených okolností, napr.
neskorým zaúčtovaním platby peňažným ústavom alebo príjemcom, a preto v odôvodnení rozhodnutia
colný úrad sa nevyhnutne musel obmedziť len na uvedenie nedoplatkov a v spojení s tým, a príslušnou
právnou úpravou na konštatovanie o daňovej nespoľahlivosti s následným rezultátom v podobe výroku
o neupustení od povinnosti zložiť zábezpeku.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že odmieta námietky žalobcu o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia
colného úradu, ako aj žalovaného, lebo colný úrad ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach podrobne,
jasne a jednoznačne konštatujú skutkové zistenia, spájajú ich s príslušnou citovanou právnou úpravou,
konštatujú dôsledok nesplnenia zákonom vyžadovaných podmienok pre úplne upustenia od zloženia
zábezpeky, na základe uvedeného dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal daňovú spoľahlivosť.

V súvislosti s námietkami žalobcu o porušení zásady legitímnych očakávaní žalovaný citoval
ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže v predmetnom
konaní bolo nevyvrátiteľne preukázané, že žalobca mal počas 24 mesiacov pred podaním žiadosti
o úplné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na spotrebnú daň z liehu daňové nedoplatky voči
colnému úradu a daňovému úradu, žalovaný dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a vydaním tohto rozhodnutia nemohlo dôjsť k zásahu do
žalobcových práv.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 244 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve preskúmavajú
súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 3
citovaného ustanovenia - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy



alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti O.s.p. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Colný úrad Prešov dňa 23.07.2014 pod č.
1096238/1/326750/2014 podľa § 9 ods. 3 písm. x/ zákona č. 652/2004 Z.z. o orgánoch štátnej správy
v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 63 zákona č.
563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a podľa § 3 zákona č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov
v znení neskorších predpisov na základe elektronicky podanej žiadosti o upustenie od zábezpeky zo
dňa 23.06.2014 od právnickej osoby - prevádzkovateľa daňového skladu VANAPO, s.r.o., Festivalova
802/9, Svidník, IČO: 36 455 164, evidenčné číslo: 626530500005, registračné číslo: SK6265050004,
zaevidovanej na miestne príslušnom colnom úrade dňa 23.06.2014 pod číslom 6/16458603/2014
rozhodol tak, že podľa § 16 ods. 11 písm. a/ zákona č. 530/2011 Z.z. v spojení s § 16 ods. 12 o
žiadosti prevádzkovateľa daňového skladu VANAPO, s.r.o.... o upustenie od zloženia zábezpeky na
daň žiadosti nevyhovel z dôvodu, že menovaný prevádzkovateľ daňového skladu nebol najmenej 24
predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o upustenie od
zloženia zábezpeky na daň daňovo spoľahlivý podľa § 16 ods. 14 písm. b/ zákona č. 530/2011 Z.z. v
spojení s § 15 ods. 4 písm. c/ tohto právneho predpisu.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na nedoplatok vo vzťahu k Daňovému úradu Prešov, pobočka
Svidník a vo vzťahu k Colnému úradu Prešov tak, ako to uvádza žalovaný vo vyjadrení k žalobe.

O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 25.11.2014 pod č. 1100902/417807/2014/
MH podľa § 74 ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na prvostupňové rozhodnutie, odvolacie námietky, ktoré sú
identické so žalobnými námietkami a po preskúmaní zákonnosti a odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 74 ods. 2 Daňového poriadku po skutkovej a právnej stránke
spolu s konaním, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, žalovaný argumentoval tak, že podľa § 16
ods. 3 zákona č. 530/2011 Z.z. prevádzkovateľ daňového skladu je povinný mať zloženú zábezpeku na
daň vo výške dane pripadajúcej na priemerné mesačné množstvo alkoholického nápoja, ktoré uviedol
do daňového voľného obehu za obdobie predchádzajúcich 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych
mesiacov, pričom do výšky zábezpeky na daň sa započíta aj daň pripadajúca na množstvo alkoholického
nápoja, ktoré uviedol do daňového voľného obehu na účely oslobodené od dane podľa § 40 ods. 1, §
60 ods. 1 alebo § 65.

Podľa § 16 ods. 5 tohto zákona osoba podľa odseku 2 a prevádzkovateľ daňového skladu podľa odseku
3 sú povinní zložiť zábezpeku na daň za všetky daňové sklady, ktoré chcú prevádzkovať; ustanovenie
§ 17 a 18 tým nie sú dotknuté.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu
alkoholického nápoja, môže požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň
a/ úplne, ak je žiadateľ daňovo spoľahlivý najmenej 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov
pred podaním žiadosti o upustenie od zábezpeky,
b/ čiastočne vo výške 50%, ak je žiadateľ daňovo spoľahlivý najmenej 12 po sebe nasledujúcich
kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o upustenie od zábezpeky.

Podľa § 16 ods. 12 zákona č. 530/2011 Z.z. colný úrad žiadosť podľa odseku 11 posúdi, a ak je
prevádzkovateľ daňového skladu podľa odseku 11 daňovo spoľahlivý, colný úrad rozhodne o úplnom
alebo čiastočnom upustení od zábezpeky do 60 dní odo dňa podania tejto žiadosti a určí lehotu
platnosti tohto rozhodnutia, a to najviac na dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o upustení od zábezpeky; ustanovenia § 17 a 18 tým nie sú dotknuté. Ak colný úrad rozhodne o
neupustení od zábezpeky, novú žiadosť o upustenie od zábezpeky môže prevádzkovateľ daňového
skladu podľa odseku 11 podať najskôr po uplynutí jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozhodnutia.



Podľa § 16 ods. 14 zákona č. 5302/2011 Z.z. na účely tohto zákona sa za daňovo spoľahlivého považuje
prevádzkovateľ daňového skladu podľa odseku 11, ktorý
a/ vykazuje v súvahe z riadnej účtovnej závierky kladný rozdiel medzi majetkom a záväzkami vo výške
najmenej dvojnásobku priemernej mesačnej daňovej povinnosti za obdobie 12 mesiacov, za ktoré sa
zostavuje riadna účtovná závierka, a to počas
1. dvoch predchádzajúcich po sebe nasledujúcich účtovných období pred podaním žiadosti o úplné
upustenie od zábezpeky,
2. jedného účtovného obdobia pred podaním žiadosti o čiastočné upustenie od zábezpeky,
b/ dodržuje podmienky podľa § 15 ods. 4 najmenej
1. 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o úplné upustenie o
zábezpeky,
2. 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o čiastočné upustenie od
zábezpeky, a ktorý
c/ sa nedopustil správneho deliktu podľa § 70 ods. 1 písm. g/, h/, o/, p/, r/ a v/, a to
1. najmenej 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o úplné upustenie
od zábezpeky,
2. najmenej 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o čiastočné
upustenie od zábezpeky.

Podľa § 15 ods. 4 písm. c/ zákona č. 530/2011 Z.z. žiadateľ musí spĺňať tieto podmienky:
c/ nemá nedoplatky voči colnému úradu ani daňovému úradu.

Žalovaný na základe citovaných ustanovení vyvodil, že každý prevádzkovateľ daňového skladu, teda aj
odvolateľ, ktorý prevádzkuje daňový sklad na základe povolenia od roku 2004, je povinný mať zloženú
zábezpeku na daň (§ 16 ods. 3 zákona č. 530/2011 Z.z.). Jediným spôsobom pre dosiahnutie výnimky
z tejto povinnosti je rozhodnutie colného úradu o upustení od zloženia zábezpeky na základe žiadosti
prevádzkovateľa daňového skladu a splnenia zákonom stanovených podmienok vyžadovaných pre
upustenie od povinnosti zloženia zábezpeky. Jednou z týchto podmienok je aj podmienka daňovej
spoľahlivosti. Na účely zákona č. 530/2011 Z.z. sa za daňovo spoľahlivého považuje prevádzkovateľ
daňového skladu, ktorý dodržuje podmienky podľa § 15 ods. 4 zákona č. 530/2011 Z.z. a najmenej
24 mesiacov (prípadne 12 mesiacov) pred podaním žiadosti (okrem iných zákonných podmienok)
nemá nedoplatky voči colnému úradu alebo daňovému úradu. Pri posudzovaní daňovej spoľahlivosti
žiadateľa o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň týkajúceho sa preverenia existencie
nedoplatkov evidovaných colným úradom alebo daňovým úradom a nedoplatkov na povinných odvodoch
poistného podľa osobitných predpisov voči žiadateľovi, je potrebné vychádzať z preverenia ich existencie
v posudzovanej lehote 24, resp. 12 mesiacov pred podaním žiadosti a nielen ku konkrétnemu dňu.
To znamená, že daňovo spoľahlivý daňový subjekt nemôže mať v tejto skúmanej lehote žiadne
nedoplatky voči colnému úradu a daňovému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného,
resp. príspevkoch na starobné sporenie. Z vyššie uvedených dôvodov bol colný úrad preto povinný
overiť si pred vydaním rozhodnutia vo veci samej splnenie podmienok odvolateľom, keďže ich splnením
podmieňuje zákon možnosť upustenia od povinnosti zložiť zábezpeku.

Opätovne poukázal na zistenia colného úradu vo vzťahu k Daňovému úradu Prešov, pobočka Svidník,
colnému úradu, aplikácii APV ACIS a zotrval na právnom názore, ktorý uviedol vo vyjadrení k žalobe.
Poukázal na ustanovenie § 16 ods. 12 Zákona o spotrebnej dani z liehu, podľa ktorého colný úrad
žiadosť o upustenie od zloženia zábezpeky je povinný posúdiť z hľadiska, či žiadateľ je daňovo spoľahlivý
v zmysle kritérií uvedených v § 16 ods.14 zákona č. 5302/2011 Z.z.. Colný úrad si pred samotným
vydaním rozhodnutia splnil zákonnú povinnosť a overil si, či odvolateľ je daňovo spoľahlivý. Konkrétne,
colný úrad v súlade s § 16 ods. 14 zákona č. 530/2011 Z.z. skúmal, či odvolateľ dodržuje podmienky
podľa § 15 ods. 4 zákona č. 530/2011 Z.z. a zákon v danom prípade vyžaduje, aby žiadateľ (odvolateľ)
nemal nedoplatky voči colnému úradu ani daňovému úradu, pričom bolo zistené, že odvolateľ takéto
nedoplatky mal. Tieto informácie a skutočnosti museli byť samotnému odvolateľovi známe, pretože
sa týkajú jeho platobnej disciplíny. Okrem toho zákon ponecháva overenie daňovej spoľahlivosti vo
vzťahu k nedoplatkom voči daňovému a colnému úradu len na samotnom colnom úrade bez povinnosti
dokladovať tieto skutočnosti samotným žiadateľom o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku tak, ako
tomu bolo podľa § 16 ods. 15 zákona č. 5303/2011 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013, pretože tak
daňový ako aj colný úrad sú súčasťou finančnej správy a z tohto dôvodu si tieto dva orgány, ktoré



sú súčasťou jednej inštitúcie, vzájomne vymieňajú informácie aj o prípadných daňových nedoplatkoch.
Podľa názoru žalovaného z uvedeného vyplýva, že odvolateľ nemohol byť a ani nebol ukrátený na
svojich ústavných právach a právach vyplývajúcich mu z iných právnych noriem, nehovoriac o porušení
legality a práva na spravodlivý proces tým, že ho colný úrad neoboznámil s výsledkom preverovania jeho
daňovej spoľahlivosti z hľadiska jeho nedoplatkov voči daňovému úradu. Na základe vyššie uvedeného
sa žalovaný nestotožnil ani s námietkou odvolateľa, že list Daňového úradu, pobočka Svidník zo dňa
09.07.2014 a list č. 1096231/1/309734/2014 zo dňa 07.07.2014 Oddelenia právneho Colného úradu
Prešov nemožno považovať za zákonný dôkaz, práve naopak, žalovaný tieto dôkazy považuje za
zákonné a relevantné, keďže boli získané priamo v evidencii a aplikácii orgánov Finančnej správy SR.
Zároveň konštatoval, že ani samotný odvolateľ nepopiera skutočnosť, že by v uvedenom období (t.j.
posledných 24 mesiacov pred podaním žiadosti) nemal žiadne daňové nedoplatky voči Finančnej správe
SR, keďže v závere predloženého odvolania uvádza, že: „Je preto prekvapivé, ak správca dane o
dva roky pri nezmenenej právnej úprave a pri rovnakých skutkových okolnostiach (výlučne jednodňové
sporadické omeškania) bez ohľadu na doterajšiu právnu prax rozhodol úplne inak a zamietol žiadosť
o upustenie od zábezpeky na daň.“

Vo vzťahu k námietkam žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a jeho nedostatočného
odôvodnenia, odvolací orgán uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia má colný úrad reagovať na dva
okruhy problémov, a to jednak na skutkové okolnosti a jednak na právne posúdenie veci. Za skutkové
okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam.
Ďalej je potrebné do odôvodnenia rozhodnutia uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí
colný úrad a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. Všetky vyššie uvedené
požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia boli podľa názoru odvolacieho orgánu splnené aj v
prípade napadnutého rozhodnutia, keďže colný úrad subsumoval zistený skutkový stav pod príslušné
ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, pričom medzi právnym posúdením, skutkovými zisteniami a
výrokovou časťou napadnutého rozhodnutia je logický vzťah. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
colný úrad taktiež uviedol dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia a uviedol aj to, ako vec posúdil
po právnej stránke. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa žalovaný nestotožnil s námietkou odvolateľa, že
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie nedostatočné.

Čo sa týka námietok odvolateľa, že „colný úrad vydal v roku 2012 rozhodnutie o upustení zábezpeky
na daň aj napriek tomu, že daňový subjekt bol v jednodňovom omeškaní s úhradou dane za mesiac
máj a jún (podotýka, že nie z vlastnej viny). Je preto prekvapivé, ak správca dane o dva roky pri
nezmenenej právnej úprave a pri rovnakých skutkových okolnostiach (výlučne jednodňové sporadické
omeškania) bez ohľadu na doterajšiu správnu prax rozhodol úplne inak a zamietol žiadosť o upustenie
od zábezpeky na daň“ odvolací orgán uviedol, že colný úrad vyhovel obdobnej žiadosti odvolateľa
v roku 2012 z dôvodu, že v tomto prípade išlo o dva daňové nedoplatky, ktoré boli uhradené v
priebehu 24 hodím po uplynutí lehoty ich splatnosti a oba boli evidované na spotrebnej dani z liehu,
pričom na ostatných daniach a povinných odvodoch odvolateľ žiadne nedoplatky nemal. Odvolateľ si
musí uvedomiť, že pri posudzovaní daňovej spoľahlivosti žiadateľa colný úrad skúma v prvom rade
výšku nedoplatku, dĺžku trvania nedoplatku a príčinu vzniku nedoplatku. Každú žiadosť o upustenie od
povinnosti zloženia zábezpeky posudzuje colný úrad individuálne. Pokiaľ ide o príčinu nedoplatku, colný
úrad skúma príčinu jej vzniku a vzťah k žiadateľovi, tzn. či nedoplatok na dani bol zapríčinený priamo
žiadateľom, jeho platobnou nedisciplinovanosťou alebo nedoplatok vznikol inými okolnosťami (napr.
neskorým zaúčtovaním platby peňažného ústavu alebo príjemcom). V predmetnom prípade orgány
Finančnej správy SR evidovali u odvolateľa v posledných 24 mesiacoch pred podaním žiadosti celkovo
41 daňových nedoplatkov, ktoré boli uhradené v priebehu 1 až 7 dní po lehote splatnosti (t.j. nemožno
hovoriť o jednodňových sporadických omeškaniach) a boli evidované nielen na spotrebných daniach
ale aj na DPH.

Podľa článku 2 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení Ústavy
SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Keďže v predmetnom konaní bolo nevyvrátiteľne preukázané, že odvolateľ mal počas
24 mesiacov pred podaním žiadosti o úplné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na spotrebnú daň
z liehu daňové nedoplatky voči colnému úradu a daňovému úradu, odvolací orgán má za to, že colný
úrad vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie v súlade s príslušnými právnymi predpismi a vydaním
napadnutého rozhodnutia nemohlo dôjsť k zásahu do jeho verejných subjektívnych práv a ani práva na
ochranu vlastníctva.



Finančné riaditeľstvo SR po oboznámení sa s rozhodujúcimi skutočnosťami danej právnej veci rozhodlo
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Základnými žalobnými námietkami žalobcu je, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav, vo
veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, porušili procesné práva žalobcu pri vykonávaní
dokazovania, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a colné orgány porušili zásadu
legitímnych očakávaní žalobcu.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca písomným podaním zo dňa 24.06.2014
podal žiadosť o upustenie od zábezpeky poukazujúc na ustanovenie § 16 ods. 11 písm. a/ Zákona o
spotrebnej dane z alkoholických nápojov o úplné upustenie od zábezpeky na daň.

Zákon č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dane z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov v § 16
ods. 11 upravuje, že prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja,
môže požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň (ďalej len „upustenie od
zábezpeky“)
a/ úplne, ak je žiadateľ daňovo spoľahlivý najmenej 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov
pred podaním žiadosti o upustenie od zábezpeky,
b/ čiastočne vo výške 50 %, ak je žiadateľ daňovo spoľahlivý najmenej 12 po sebe nasledujúcich
kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o upustenie od zábezpeky.

Zo žiadosti žalobcu vyplýva, že žiadal v konaní postupovať podľa § 16 ods. 11 písm.a/.

Odsek 12 tohto ustanovenia upravuje, že colný úrad žiadosť podľa odseku 11 posúdi, a ak je
prevádzkovateľ daňového skladu podľa odseku 11 daňovo spoľahlivý, colný úrad rozhodne o úplnom
alebo čiastočnom upustení od zábezpeky do 60 dní odo dňa podania tejto žiadosti a určí lehotu
platnosti tohto rozhodnutia, a to najviac na dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o upustení od zábezpeky; ustanovenia § 17 a 18 tým nie sú dotknuté. Ak colný úrad rozhodne o
neupustení od zábezpeky, novú žiadosť o upustenie od zábezpeky môže prevádzkovateľ daňového
skladu podľa odseku 11 podať najskôr po uplynutí jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

Definíciu daňovo spoľahlivého prevádzkovateľa obsahuje § 16 ods. 14 zákona č. 530/2011 Z.z., podľa
ktorého na účely tohto zákona sa za daňovo spoľahlivého považuje prevádzkovateľ daňového skladu
podľa odseku 11, ktorý
a/ vykazuje v súvahe z riadnej účtovnej závierky kladný rozdiel medzi majetkom a záväzkami vo výške
najmenej dvojnásobku priemernej mesačnej daňovej povinnosti za obdobie 12 mesiacov, za ktoré sa
zostavuje riadna účtovná závierka, a to počas
1. dvoch predchádzajúcich po sebe nasledujúcich účtovných období pred podaním žiadosti o úplné
upustenie od zábezpeky,
2. jedného účtovného obdobia pred podaním žiadosti o čiastočné upustenie od zábezpeky,
b/ dodržuje podmienky podľa § 15 ods. 4 najmenej
1. 24 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o úplné upustenie od
zábezpeky,
2. 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o čiastočné upustenie od
zábezpeky, a ktorý
c/ sa nedopustil správneho deliktu podľa § 70 ods. 1, písm. g/, h/, o/, p/, r/ a w/, a to... .
(Podľa § 15 ods. 4 zákona - žiadateľ musí spĺňať tieto podmienky:
a/ vedie účtovníctvo podľa osobitného predpisu,
b/ zložil zábezpeku na daň podľa § 16,
c/ nemá nedoplatky voči colnému úradu ani daňovému úradu,...
e/ nemá nedoplatky na povinných odvodoch poistného a príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie
podľa osobitných predpisov,... .)

Z ustanovenia § 72 ods. 2 vyplýva, že na správu dane sa použije osobitný predpis, teda zákon č.
563/2009 Z.z. o správe daní, ak sa v § 69 a § 71 ods. 6 a odsekoch 6 a 7 neustanovuje inak.



Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
ustanovení § 2 písm. f/ upravuje, že daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Základné zásady správy daní upravuje § 3 ods. 1 až 6, pričom podľa ods. 1 pri správe daní sa postupuje
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia - správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom
a pri vyžadovaní plnenia jeho povinnosti použije len také prostriedky, ktoré ho najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - právom aj
povinnosťou daňových subjektov pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.

Daňový poriadok dokazovanie upravuje v § 24 v odseku 1 tak, že daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim... .

Z citovaného ustanovenia v spojení s citovanými ustanoveniami zákona č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej
dani z liehu podľa názoru súdu vyplýva, že nejde o klasické dokazovanie podľa Daňového poriadku.

Zo spisu vyplýva, že žalobca k žiadosti o upustenie od zábezpeky predložil účtovné závierky za
bezprostredné dve účtovné obdobia 2013 a 2012 a potvrdenia preukazujúce dodržiavanie podmienky
§ 16 ods. 15 zákona č. 530/2011 Z.z. a to potvrdenie daňového úradu, potvrdenie sociálnej poisťovne,
potvrdenie všeobecnej zdravotnej poisťovne, potvrdenie Dôvera, potvrdenie Union, výpis z registra
trestov... .

Napriek tomu, že žalobcovi muselo byť zrejmé, aké podmienky má spĺňať, potvrdenie Daňového úradu
Prešov zo dňa 16.06.2014 obsahovalo údaj, že voči daňovému subjektu VANAPO, s.r.o.... ku dňu
16.06.2014 nie sú evidované nedoplatky po lehote splatnosti na daniach spravovaných Daňovým
úradom Prešov. Ak teda správca dane požiadal Daňový úrad Prešov, pobočka Svidník a Colný úrad
Prešov, právne oddelenie, o preverenie, postupoval v zmysle citovaného ustanovenia § 24 ods. 3, a teda
v doslovnom slova zmysle ani nevykonával dokazovania, ale zisťoval záznamy z interného systému. Súd
sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že mu odňal práva, ak ho so zistenými skutočnosťami neoboznámil,
pretože tak, ako súd uvádza vyššie, jeho povinnosťou bolo predložiť k žiadosti kompletný doklad
daňového úradu, ale aj colného úradu, čo neurobil, a teda tak, ako uvádza žalovaný, jemu samému
muselo byť zrejmé, že dane zaplatil po lehote splatnosti. Rovnako je nesporné, že k oneskorenému
plateniu daní nedochádzalo iba občas, teda sporadicky, ale pravidelne, a teda v tomto postupe správcu
dane ani súd nezistil porušenie subjektívnych práv žalobcu.

Polemika žalobcu vo vzťahu k pojmu nedoplatok a daňový nedoplatok je iba konštrukciou, pretože
z vyššie uvedených ustanovení Zákona o spotrebnej dani z liehu v znení neskorších predpisov



jednoznačne vyplýva, čo je daňový nedoplatok a sám zákonodarca používa pojem daňový nedoplatok
a nedoplatok.

Ak žalobca tvrdí, že prvostupňový orgán posudzoval daňovú spoľahlivosť nad rámec ustanovenia §
15 ods. 4 písm. c/ Zákona o spotrebnej dani liehu, ani s týmto názorom sa súd nestotožňuje, pretože
aplikácia lehoty upravenej v § 16 ods. 17 zákona je vylúčená, lebo ide o úplne inú procesnú situáciu
(ktorú žalovaný opísal vo vyjadrení k žalobe). Žalobca vo vzťahu k zisteniam správnych orgánov vo
vzťahu k ich postupu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku v roku
2012 nevznášal žiadne námietky, a teda ich zistenia súd považuje za nesporné.

Kým v roku 2012 bol v omeškaní s platbou 2 splátok na dani z liehu, v roku 2014 bol zistený úplne iný
skutkový stav, ktorý je popísaný v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov.

K porušeniu subjektívnych práv žalobcu v postupe správnych orgánov nemohlo dôjsť aj z toho dôvodu,
že žalobca nepreukázal a ani v žalobe netvrdí, že nedoplatky vo vzťahu k colnému a daňovému úradu
vznikli nie jeho zavinením, resp. neskorým zaúčtovaním a podobne.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu zásady
legitímnych očakávaní, pretože žalovaný v napadnutom rozhodnutí jednoznačne uviedol, že v minulosti
colný úrad vyhovel žiadosti žalobcu v roku 2012 z dôvodu, že v tomto prípade išlo o dva daňové
nedoplatky, ktoré boli uhradené v priebehu 24 hodín po uplynutí lehoty splatnosti, išlo o nedoplatok na
spotrebnej dani z liehu a žalobca na ostatných daniach a povinných odvodoch žiadne nedoplatky nemal.
Žalobca vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného neuviedol žiadne skutočnosti, a teda súd dospel k
záveru, že skutkový stav vo veci žiadosti žalobcu v roku 2012 a vo vzťahu k žiadosti v roku 2014 nie je
identický, a teda námietka žalobcu o porušení zásady legitímnych očakávaní nie je dôvodná.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, pretože Daňový poriadok v ustanovení § 63 ods. 2 upravuje, že rozhodnutie musí vychádzať
zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a
musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia - ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí
obsahovať
a/ označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b/ číslo a dátum rozhodnutia,
c/ meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo...,
d/ výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c/, rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo... .
a podľa odseku 5 tohto ustanovenia rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje
inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Ak teda žalobca namieta, že bolo porušené jeho subjektívne právo, pretože ho správca dane
neoboznámil s výsledkami z interného šetrenia s poukazom na vyššie uvedené, súd tento postup
považuje za zákonný aj v prípade, ak by nebol v súlade so zákonom. Podľa § 250i ods.3 O.s.p.
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca síce
formálne namieta nesprávnosť postupu Colného úradu Prešov vo vzťahu k jeho zisteniam, nenamieta
však žiadne konkrétne skutočnosti, teda že k zaplateniu dane po lehote splatnosti došlo v dôsledku
pochybenia finančnej inštitúcie atď..

Daňový poriadok v ustanovení § 72 ods. 4 písm. d/ upravuje, že odvolanie musí obsahovať okrem
náležitostí podľa § 13 aj dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len
rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy.



Z administratívneho spisu nevyplýva, žeby žalobca okrem právnych námietok predložil aj listinné dôkazy
preukazujúce nedostatočne zistený skutkový stav.

Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku - odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne. Odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uloží správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Ak teda žalovaný ako odvolací orgán doplnil právnu argumentáciu v odôvodnení rozhodnutia, ktorá
nebola obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí, postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 74
ods. 2 Daňového poriadku.

V súlade so zákonom postupoval žalovaný, ak na základe odvolania žalobcu prvostupňové rozhodnutie
potvrdil, pretože žalobca nepreukázal, že je daňovo spoľahlivý.

Krajský súd po preskúmaní postupu a rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v
žalobe dospel k záveru, že postup a rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu
ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.