Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/177/2013 z 19. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. februára 2014, sp. zn. 17Co/177/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8205201480.1 Krajský súd Prešov | 17Co/177/2013 | ECLI:SK:KSPO:2014:8205201480.1 | 2014-02-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f54b01c2-d9b1-4ccf-ac86-f2d38464fe66 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8205201480.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/177/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8205201480
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8205201480.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.
Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobkyne O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XX, zast. JUDr. Ivanom Savčákom, advokátom, Partizánska 45, Bardejov proti žalovaným 1/ V. Z.,
bytom G. XX, 2/ M. Z., bytom G. XX, 3/ V. Z., bytom G. XX, 4/ U. C., bytom C. XX, 5/ Ing. Z. N., bytom G.
XX, 6/ H. Y., U. R., Z. XXXX, Z. 7/ M. M., bytom G. XX, 8/ Obci Komárov o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.
k. 4C/96/2005-341 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. Rozhodol, že o trovách konania a trovách
štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia.

Prvostupňový súd tak rozhodol o návrhu žalobkyne, ktorá žiadala, aby vo vzťahu k žalovaným v 1/ až
8/ rade bolo určené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v kat. úz. G., pri určení
hranice medzi nehnuteľnosťami v kat. úz. G., ktoré sú zapísané na LV č. XXX ( parcela č. 233 a 234 )
a nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XX ( parcela č. 224 ), LV č. XX ( parcela č. 226 ), LV č. XX
( parcela č. 228 ), LV č. XX ( parcela č. 230 ), LV č. XX ( parcela č. 222/2 ), LV č. XX ( parcela č. 231 ), LV
č. XXX ( parcela č. 1/4 ). Žalobu odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných
na LV č.XXX s tým, že žalovaní v 1/ až 8/ rade je zasahujú do vlastníckeho práva tým, že sa nevedia
dohodnúť s ňou o hranici medzi predmetnými nehnuteľnosťami.

Prvostupňový súd po rozsiahlom dokazovaní na daný právny vzťah aplikoval ust. § 80 písm. c/ O. s. p.
a ďalej vychádzal z ust. § 126 ods. 1, § 134, § 129 ods. 1, 2 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Skonštatoval, že naliehavý právny záujem na vedení daného konania je daný už len tvrdením, že existuje
rozpor stavu zapísaného o priebehu hraníc medzi nehnuteľnosťami v katastri nehnuteľností a stavu
skutočného. Len výrokom súdu sa môžu domôcť zmeny údajov v katastri nehnuteľností.

Prvostupňový súd ďalej zistil, že v prejednávanej veci je daná aktívna aj pasívna hmotná legitimácia
účastníkov konania, ktorá bola preukázaná listami vlastníctva. Právnym predchodcom žalobkyne patrila
v kat. úz. G., mpč. 140 zo zápisnice č. 179 v ideálnom spoluvlastníckom podiele 1/4 a ďalej mpč. 1/c zo
zápisnice č. 59 v celosti.Následne boli mpč. 1/c a 140 zamerané do stavu EN ako 1/19 a 1/14. V rokoch
1977 až 1979 v rámci THM bola parcela EN 1/19 prečíslovaná na CKN 233. Parcela č. EN 1/14 bola
prečíslovaná na CKN 234 a 235.



Parcela mpč. 1/d zo zápisnice č. 60 v kat. úz. G. ( susedná s mpč. 1/c ) vlastnícky patrila rodine N. v
celku až do jej vykúpenia štátom v roku 1959.

Vlastníctvo k parcele mpč. 140 sa čiastočne vyporiadalo rozsudkom Okresného súdu Bardejov pod sp.
zn. 6C/40/80, kde sa určilo, že jej časť ako parcely EN 139/1, 139/2, 139/3 patria manželom N..

Parcela CKN 232/1, ktorá je vedená na LV č. XXX ( v žalobe ju žalobkyňa označila ako EKN č. 1/4 ) je
totožná parcele 1/d ( zo zápisnice č. 60 ) a vo vlastníctve štátu. Parcela 1/d bola zapísaná na LV č. XXX
ako parcela 1/4 do vlastníctva Obce Komárov.

O. G. nadobudla na základe darovacej zmluvy pod V 2111/2003 do vlastníctva parcely č. 233, 234 a 235
v takom stave, v akom sú vedené v katastri nehnuteľností dnes. Pôvodné parcely mpč sa parcelovali
na stavebné pozemky začiatkom 70-tych rokov. Sama žalobkyňa a jej právna predchodkyňa pani G.
pred prvostupňovým súdom uviedli, že oplotenie ich pozemku bolo postavené ich rodinou niekedy v roku
1977. Najprv si susedia robili ploty medzi sebou, kolmo na spornú hranicu a až následne si oni ohradili
pozemok zhora smerom k domu a takto ohradené pozemky vždy aj užívali v domnení, že užívajú svoj
pozemok. Spor nastal až v roku 1999.

Z uvedeného preto vyplýva, že od času 70-tych rokov všetci susedia, teda právni predchodcovia
žalobkyne a žalovaní, resp. ich predchodcovia užívali plotom vymedzené susediace parcely. Navzájom
sa v užívaní a v držbe nerušili a ani neboli spory ohľadne vlastníctva. Všetci žili v presvedčení, že
užívajú pozemky ako svoje vlastné, vychádzajúc z objektívnych skutočností. Boli oprávnenými držiteľmi.
Preto prvostupňový súd konštatoval, že za obdobie od rokov 1970 až do roku 1999, kedy vznikol
spor s hranicou u pani G. ( právnej predchodkyne žalobkyne ) došlo by k vydržaniu vlastníckeho
práva k sporným parcelám žalovanými, pretože oprávnení držitelia plynule užívali nehnuteľnosti vo
vymedzených hraniciach 10 rokov, držba nikým nebola rušená, bola nepretržitá a bol spôsobilý
predmet vydržania. Na mieste samom bola vyznačená hranica pozemkov ( hoc aj v rozpore so
súborom geodetických informácií katastra nehnuteľností ), dotknuté pozemky žalobkyňa, resp. jej právna
predchodkyňa a žalovaní, resp. ich právni predchodcovia v takejto podobe dlhodobo nesporovo užívali,
možno považovať takúto hranicu medzi pozemkami žalobkyne a pozemkami žalovaných za hranicu
vlastnícku. Uvedené vyplýva aj z doterajšej praxe rozhodovania súdov napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/184/2007 z 30.06.2008.

Zo znaleckého posudku a z preskúmania dostupných dokladov prvostupňový súd zistil,že sa nepotvrdili
domnienky žalobkyne a jej právnej predchodkyne o väčšom rozsahu jej parciel čo do výmery a aj šírky.
Naopak, mpč. č. 1/c mala výmeru 1186 siah, čo je 4279 m2. Ideálny spoluvlastnícky podiel 1/4 na
mpč. 140 mal výmeru 1388 m2, teda spolu obe parcely 5667 m2. Podľa súčasného stavu nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXX kat. úz. G. majú výmeru spolu 5825 m2, čo je o 158 m2 viacej ako podľa
pozemkovej knihy. Znalec graficky znázornil a stotožnil pôvodné mpč. 140 a 1/c s terajším stavom ( s
časťou prináležiacou žalobkyni na základe rozsudku 6C/109/80 aj susedom z opačnej strany na základe
rozsudku 6C/40/80 ), parcela mpč. 1/c je hranicou totožná s hranicou, ktorú znalec určil vo svojom
znaleckom posudku, teda podľa platných údajov z katastra nehnuteľností. Znalec vychádzal aj zo stavu
pozemnoknižného, na ktorý prihliadol a ktorý stotožnil so stavom EN aj CKN. Nezistil iný stav tak, ako
to tvrdí žalobkyňa, resp. jej právna predchodkyňa.

Preto prvostupňový súd žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu zamietol, pretože žalovaní
v 1/ až 8/ rade nezasahujú do vlastníckeho práva žalobkyne. Nedošlo k zásahu do vlastníckeho práva
žalobkyne nielen z geometrického určenia hraníc pozemkov, ale nedošlo ani k odňatiu plochy pozemkov
podľa výmery z pozemkovej knihy.

Prvostupňový súd na tvrdenia žalobkyne, resp. jej právnej predchodkyne nad rámec zistených
skutočností neprihliadal, pretože neboli podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by potvrdili tieto
tvrdenia aspoň sčasti. Prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, aj znalecké, ktoré dokazovanie



je postačujúce na rozhodnutie o nároku žalobkyne, teda o nároku vo veci samej. Preto ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O. s. p. s tým, že o trovách štátu rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že
prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal niektoré navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dôsledne nezohľadnil tvrdenia žalobkyne, predkladané
dôkazy a návrhy a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vychádzal aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Žalobkyňa namietala, že pred súdom prvého stupňa neboli vypočutí niektorí navrhovaní svedkovia,
ktorých výpoveď ako dôkaz mohla mať v konaní zásadný význam. Súd nevykonal navrhnutý dôkaz
výsluchom svedkov pána H. a pána S.. Taktiež nebola vypočutá svedkyňa pani Z.. Prvostupňový súd
nevyhovel ani návrhu na vykonanie ďalšieho dôkazu vo forme znaleckého dokazovania, na základe
ktorého by sa uskutočnilo premeranie pôvodných parciel 1/c a 1/d.

V snahe vysporiadať so skutočnosťou z akých dôvodov a na základe akých okolností je toho času
pôvodná parcela 1/d väčšia a či takýmto konaním nedošlo práve k zásahu do vlastníckeho práva
žalobkyne, podala návrh na zmenu návrhu na začatie konania podaním zo dňa 04.03.2013. Vychádzala
zo skutočnosti, že súčasná hranica užívania pozemkov, ktorá je daná plotom, nie je svojim priebehom
totožná s pôvodnou hranicou parciel 1/c a 1/d. Na túto zásadnú otázku nedal odpoveď ani znalecký
posudok vypracovaný v tomto konaní. Ten síce poukazuje na hranicu susediacich pozemkov, avšak
nerieši otázku, či ide o hranicu, ktorá je totožná s hranicou pôvodných parciel. Ak by tomu tak nebolo,
hranice by sa ukázali ako rozdielne, vznikla by tu sporná plocha, ku ktorej by bolo potrebné určiť
vlastnícke právo. Žalobkyňa preto žiadala, aby predmetom daného konania bol aj spor o určenie
vlastníckeho práva k ploche, ktorá je zabraná pozemkami žalovaných z pôvodnej parcely 1/c. Zároveň
žiadala vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania, na základe ktorého by sa preukázali skutočnosti,
ktorých zistenia sa dovoláva. V danom prípade totiž nejde o rekonštrukciu hranice medzi susednými
pozemkami, ale aj spor o určenie vlastníckeho práva k určitej pozemkovej ploche medzi vlastníkmi
susedných pozemkov. Prvostupňový súd však nepripustil zmenu návrhu na začatie konania. Preto
považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, ktorý sa nevysporiadal riadne s navrhovanými aj
predloženými dôkazmi a zistil nedostatočne skutkový stav, čím dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo
veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, prípadne, aby rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Uplatnila si trovy odvolacieho konania.

K odvolaniu sa písomne vyjadril Ing. Z. N., ktorý s odvolaním žalobkyne nesúhlasil. Žalobkyňa nemieni
akceptovať skutočný stav veci a zistenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci. Prekrúca a
ignoruje prácu a tvrdenia znalca. Znalec jasne vysvetlil aj meracie metódy a doložil aj materiály a údaje
pôvodného stavu nehnuteľností s ktorými pracoval pri vyhotovovaní posudku a určil, že hranica medzi
spornými pozemkami, na ktorej ako prvý postavil plot nebohý manžel právnej predchodkyne žalobkyne,
nie je posunutá a je svojim priebehom totožná s pôvodnou hranicou parciel 1/c a 1/d. Vymyslené tvrdenie
právnej predchodkyne žalobkyne, že hranica jej pozemku je posunutá o niekoľko metrov ( tvrdila, že o 3
metre ) sa nikdy nepreukázalo. Ani žalobkyňa doteraz nepredložila žiadne relevantné dôkazy. Rozsudok
súdu prvého stupňa je správny, náležite bol zistený skutkový stav veci a odvolanie je neopodstatnené.
Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p., vo veci
nariadil verejné vyhlásenie rozsudku a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Odvolací



súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi skutkovými závermi súdu prvého stupňa a s právnym
posúdením veci.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že v prejednávanej veci prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový
stav, keď nevykonal všetky navrhované dôkazy v tejto veci.

Účastníci konania majú povinnosť tvrdiť, teda povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti dôležité pre
posúdenie veci, ale súčasne im vyplýva aj dôkazná povinnosť, teda povinnosť navrhovať dôkazné
prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa
vykonajú, rozhoduje zásadne súd ( § 120 ods. 1 O. s. p. ). Prvostupňový súd v každej fáze konania zváži,
ktoré dôkazy vzhľadom k navrhovanému petitu je potrebné vykonať, či a nakoľko sa javí nevyhnutné
alebo žiadúce doterajší skutkový stav dokazovaním doplniť. Súd nemusí vyhovieť všetkým dôkazným
návrhom účastníka konania a nemusí dbať ani na to, aby vo veci boli vykonané dôkazy vo vzťahu k
procesným stranám v určitom pomere. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy a záleží
na jeho hodnotení, ktoré dôkazy v prejednávanej veci vykoná. Vždy však je prvostupňový súd povinný
( § 157 ods. 2 O. s. p. ) v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, prečo niektoré z navrhnutých
dôkazov nevykonal.

V prejednávanej veci prvostupňový súd nevykonal všetky navrhované dôkazy žalobkyňou, čo
neznamená, že prvostupňový súd nevykonal a nezistil náležite skutkový stav. Správne však v
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa sa vysporiadal s tým, prečo nevykonal
namietané dôkazy. Súdu nie je možné totiž prikázať vykonať všetky navrhované dôkazy, pretože by
došlo k porušeniu ústavného princípu nezávislosti súdu.

To, akým spôsobom vykonal prvostupňový súd hodnotenie vykonaných dôkazov, vychádza z
Občianskeho súdneho poriadku s tým, že súd je povinný vyhodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to
ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomných súvislostiach ( § 132 O. s. p. ) tak, aby mal náležitým spôsobom
zistený skutkový stav veci. V prejednávanej veci sa prvostupňový súd touto zásadou vyjadrenou v ust. §
132 O. s. p. náležitým spôsobom riadil v potrebnom rozsahu s poukazom na predmet žalobného nároku
prvostupňový súd skutkový stav zistil a ustálil.

Preto táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pod nesprávnym právnym posúdením veci je potrebné rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom,
že na zistený skutkový stav prvostupňový súd neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval. Z obsahu spisového materiálu nie je zrejmé, aby prvostupňový súd na daný skutkový vzťah
neaplikoval správne právnu normu, nebolo zistené nesprávne právne posúdenie veci. Žalobkyňa bližšie
tento odvolací dôvod nešpecifikovala, avšak ani dôslednou prieskumnou činnosťou odvolacieho súdu
nebolo zistené v tomto rozsahu pochybenie súdu prvého stupňa.

Skutočnosť, že prvostupňový súd nepripustil zmenu žalobného návrhu žalobkyne, nesvedčí o odňatí
práva konať žalobkyni pred súdom naviac, keď uznesenie o nepripustení zmeny žalobného návrhu sa
stalo právoplatné bez toho, že by bola proti takémuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok.

Bolo preukázané, že žalobkyňa od podania žaloby rozšírila svoj uplatnený nárok až podaním na č. l. 378
súdneho spisu, o ktorom prvostupňový súd rozhodol uznesením z 28.03.2013, kedy rozsah a predmet
dokazovania boli zamerané na iné okolnosti, než následne sa mienila žalobkyňa svojim zmeneným
návrhom domáhať. Preto správne prvostupňový súd v rámci hospodárnosti konania preskúmal dôvody,



za ktorých môže pripustiť takúto zmenu a rozhodol o nepripustení zmeneného návrhu v dôsledku
nehospodárnosti konania.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.