Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/151/2013 z 24. 9. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. septembra 2013, sp. zn. 3Co/151/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8109216144.2 Krajský súd Prešov | 3Co/151/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8109216144.2 | 2013-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3cd71108-4d9a-4685-98ca-5fab65a3ec3b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8109216144.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/151/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109216144
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8109216144.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu Intrum Justitia Debt
Finance AG, IČO: CHE - 100.023.266 so sídlom Alpenstrasse 2, 63000 Zug, Švajčiarsko, zastúpeného
JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, Bratislava proti žalovanému T. F., bytom
T., U. X o zaplatenie 325,95 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo
dňa 05. 11. 2010, č. k. 11C 71/2010-62 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Pripúšťa zmenu účastníkov konania tak, že do konania namiesto žalobcu ESSOX SK, s. r. o., so sídlom
Cesta na Senec č. 2/A, Bratislava, IČO: 35 978 881 vstupuje Intrum Justitia Debt Finance AG, IČO: CHE
- 100.023.266 so sídlom Alpenstrasse 2, 63000 Zug, Švajčiarsko.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, vo výroku,
ktorým súd vyslovil, že zmluvné podmienky upravené v bode I.5 a VI.7 sú neprijateľné, ako aj vo výroku
o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 246,48 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 28. 08. 2008 do zaplatenia, a to všetko
v mesačných splátkach po 40 Eur počnúc mesiacom novembrom 2010 pod následkom straty výhody
splátok. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vyslovil, že zmluvné podmienky upravené v bode : I.
5 s textom : Náklady spojené s úverom. Klient je povinný platiť náklady na úver, t.j. úroky, poplatky,
prípadne poistné a ostatné náklady a platby (náklady na vymáhanie pohľadávok a pod.), ktorých výška
je uvedená v Žiadosti a Sadzobníku alebo ktoré vzniknú vo vzťahu k tej ktorej predmetnej zmluve, ako aj
zmluvné pokuty a úroky z omeškania; v bode VI. 7. s textom : Dôsledky porušenia platobných povinností,
omeškanie s plnením peňažných záväzkov klienta má za následok vznik práva spoločnosti na dohodnutý
úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne aj za začatý deň, omeškania a zmluvnú pokutu vo výške 10 %
každej mesačnej splátky, s ktorej úhradou je klient v omeškaní. Akékoľvek výdavky spoločnosti spojené
s vymáhaním pohľadávky znáša klient a ich výška môže byť v Sadzobníku určená paušálne; bez jej
určenia je klient povinný hradiť skutočne vynaložené náklady spoločnosti. Zmluvná pokuta je splatná
najneskôr 5 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy na jej úhradu klientovi. Dohoda o zmluvnej pokute
obsiahnutá v OP nevylučuje možnosť uplatnenia práva na náhradu škody, ktorá vznikne spoločnosti v
plnej výške, sú neprijateľné. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.



Rozhodol tak s poukazom, že zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania 16. novembra 2007 vyhodnotil
ako spotrebiteľskú zmluvu s aplikáciou ustanovení § 53 ods. 1, 4, § 39 Občianskeho zákonníka. V danom
prípade sa súd zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru pričom zistil, že za 1,5 roka predstavoval
úrok z poskytnutého úveru 144,26 Eur, čo je 28,97 % ročne. Súd prvého stupňa poukázal na úrokové
miery (stanovené Národnou bankou Slovenska) podobného úveru v bankách, pri spotrebiteľskom úvere
so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov, v novembri 2007 bol vo výške 13,84 % p.a. Z uvedeného vyvodil,
že úrok dohodnutý medzi účastníkmi bol viac ako dvojnásobne vyšší. Mal za to, že dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je
právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov
poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 zo dňa 31. júla 2009). Vzhľadom na uvedené závery súd prvého stupňa
považoval dohodu o výške úrokov nad 13,84 % ročne za absolútne neplatnú. Za primerané súd určil
úroky vo výške 13,84 % ročne, čo pri úvere 10 000 Sk za 1,5 roka predstavuje 2 076 Sk. Žalovaný
preto mal vrátiť 12 076 Sk, čo pri prepočte konverzným kurzom činí 400,85 Eur. Keďže celkove uhradil
žalobcovi 154,37 Eur, jeho dlh činí 246,48 Eur, a preto k zaplateniu tejto sumy súd aj žalovaného zaviazal.
Zvyšok uplatnenej pohľadávky súd považoval za neopodstatnený. Dohodnutú zmluvnú pokutu 10 % z
každej omeškanej splátky a úroky z omeškania 0,1 % denne súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku a preto absolútne neplatnú s poukazom na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
aktuálnom ku dňu uzavretia zmluvy (minimálne pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka). Ide totiž o neprimerané sankcie, ktoré znáša spotrebiteľ. Úroky z omeškania 0,1 % denne
sú navyše v rozpore s právnymi predpismi, keďže pri občianskoprávnych vzťahoch (ktorým je aj vzťah
zo spotrebiteľskej zmluvy) možno dohodnúť úroky z omeškania len v súlade s vládnym nariadením SR
č. 87/1995 Z.z. V danom prípade za to isté porušenie právnej povinnosti (omeškanie so splátkami) bol
dohodnutý niekoľkonásobný postih - úroky z omeškania, zmluvná pokuta, náhrada škody, ale dokonca
aj poplatky za upomienku a za odstúpenie od zmluvy. Ak spotrebiteľ sa omešká s viacerými splátkami,
zmluvná pokuta môže dosiahnuť výšku celej splátky. Taktiež lehota splatnosti zmluvnej pokuty je veľmi
krátka, takže nepochybne ide o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa.
Neprijateľná podmienka je aj ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ znášať akékoľvek výdavky
žalobcu spojené s vymáhaním pohľadávky, ktoré dokonca môžu byť paušalizované, čo je jednoznačne
v neprospech spotrebiteľa. Je nemysliteľné, ak je ustanovený tzv. poplatok za odstúpenie od zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy je právom, ktoré ak sa využije, nemôže byť „potrestané" nejakým poplatkom.
Pre úplnosť súd dodal, že neurčitosť, a tým aj neprijateľnosť podmienky ohľadom platenia paušálnych
poplatkov a zmluvnej pokuty je zrejmá aj z tej skutočnosti, že sám žalobca nemal ujasnenú výšku
poplatkov a zmluvnej pokuty, keď v žalobe požadoval iné sumy ako v neskoršom písomnom podaní zo
dňa 8. októbra 2010 a v ďalšom podaní zo dňa 4. novembra 2010 sa vrátil k pôvodnej špecifikácii. Podľa
§ 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu
vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. S
poukazom na citované zákonné ustanovenia a vyššie uvedené právne závery súd teda vyslovil aj
neprijateľnosť zmluvných podmienok tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Okrem istiny
žalovaný bol zaviazaný aj k zaplateniu úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Úroky z omeškania boli
priznané od 28.8.2008, teda od nasledujúceho dňa po účinnom odstúpení žalobcu od zmluvy, keďže
27.8.2008 uplynula úložná doba príslušnej zásielky (list zo dňa 1.8.2008), čo je v súlade s čl. VI. 9
obchodných podmienok. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu ohľadom výšky uplatnených úrokov z
omeškania nad prisúdený rozsah súd prvého stupňa ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania
vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a to aj s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Náhradu
trov konania si uplatnil len žalobca, ten však vo veci nemal plný úspech. Súd mal za to, že nemá nárok
ani na pomernú časť náhrady trov konania a to jednak vzhľadom na čiastočnú neplatnosť zmluvy pre
rozpor s dobrými mravmi, nezákonné zmluvné podmienky, ktoré zavinil sám žalobca a tiež po zohľadnení
zlej sociálnej situácie žalovaného. Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť je
potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť,
že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj
tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Žalovaný má len
minimálny príjem a po zohľadnení jeho pravidelných výdavkov súd dospel k záveru, že je dôvodné za
účelom úhrady prisúdenej pohľadávky mu povoliť mesačné splátky tak, ako je to uvedené vo výroku
rozsudku.



Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Uznesením z 26. 06. 2013, č. k. 4Cdo 51/2012-137 Najvyšší súd Slovenskej republiky skorší rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011 sp. zn. 3Co 3/2011 v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil
a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že
žalobca napadol odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa (okrem vyhovujúceho výroku) v jeho ostatných
výrokoch, vrátane výroku, ktorým súd prvého stupňa vyslovil, ktoré zmluvné podmienky považoval za
neprijateľné (viď odvolanie žalobcu, č. l. 70 bod II.2., č. l. 74 bod III.2). Odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa len vo výroku, ktorým súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(v poradí druhý výrok rozsudku súdu prvého stupňa). Ak žalobca odvolaním napadol aj v poradí tretí
výrok rozsudku, t.j. výrok, ktorým súd prvého stupňa vyslovil, ktoré zmluvné podmienky (menovite vo
výroku uvedené) považoval za neprijateľné, potom žalobca v odvolacom konaní kvantitatívne vymedzil
rozsah ako malo byť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v odvolacom konaní preskúmavané
(zamietavý výrok a výrok o neprijateľných zmluvných podmienkach). Dovolací súd uzavrel, že pokiaľ
dôvody odvolania nekorešpondovali s navrhovaným odvolacím petitom, bolo povinnosť súdu tento
nedostatok odvolania odstrániť. Z tohto dôvodu rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa ust. § 243b
ods. 1 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal rozsudok v jeho napadnutom zamietavom
výroku, vo výroku, ktorým súd vyslovil, že zmluvné podmienky upravené v bode I.5 a VI.7 sú neprijateľné,
ako aj vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé
privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, vec
správne aj právne posúdil. Rozsudok súdu prvého stupňa je presvedčivý a odvolací súd si osvojuje
jeho odôvodnenie. Len v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd doplňuje odôvodnenie o
nasledovné:

Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi a že žalovaný sa pred podpisom so zmluvou oboznámil.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že úroky 28,97% sú neprimerane vysoké.
Prevyšujú úroky v bankách o viac ako 100%. Žalovaný bral úver ako dôchodca, pretože mu starobný
dôchodok ako jediný príjem nepostačoval na úhradu nedoplatkov za byt. Manželka mu zomrela a
výdavky mu vznikli aj s pohrebom, pretože dal vyhotoviť pomník. Žalobca nijako nepreukázal, že
by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového
vzťahu. Žalovanému príjmy nestačili a potvrdzuje to aj ďalší úver, ktorý si zobral od ďalšej nebankovky
Provident financial. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací súd považuje
aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad
dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri
nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver.
Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy je neplatný právny úkon ak niekto využije ľahkomyseľnosť,
stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť, alebo rozrušenie mysle niekoho iného takým spôsobom,
že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá sľúbiť alebo poskytnúť protiplnenie, ktorého
majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB ods. 2 č.4).

Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým
mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití
tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide
o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť
síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery



okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob
816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k
skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok
NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s
dobrými mravmi (§ 39 OZ). Ak by sa preukázal najmenej nepriamy úmysel veriteľa, išlo by pre zmenu o
neplatnosť úverovej zmluvy pre rozpor so zákonom, Trestným zákonom § 235 TZ.

Ak by nešlo o nadvládu žalobcu nad žalovaným (tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť), tak odvolací súd
poznamenáva, že vo veciach tzv. nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky. Rozhodne nie však viac ako 100% oproti priemeru bank a
musia sa zohľadniť aj osobitosti prípadu. V predmetnej veci išlo o poistený úver, takže v prípade úmrtia
je žalobca zabezpečený. Počas života má pritom žalovaný istý príjem, ktorý síce nie je vysoký (starobný
dôchodok 420 eur), no dostatočný na uspokojenie veriteľa vzhľadom na nízky úver. Aj z týchto dôvodov
je neobhájiteľné viac ako stopercentné navýšenie ceny úveru oproti priemeru bánk.

Odvolací súd z vlastnej činnosti (porovnaj napr. rozsudok KS v Prešove vo veci 3Co 67/2008), ale
aj z rozhodnutí iných súdov (porov. stránka MS SR v časti: Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách) má poznatky, že úverovanie nebankoviek je pridrahé a pre sociálne slabšie
obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké životné situácie. Súvisí to s výrazným nárastom dlhu
o sankcie, ktoré predstavujú per annum desiatky percent (v predmetnej veci úroky z omeškania 36,5%
+ 10% jednorazová zmluvná pokuta).

Odvolací súd nemohol prehliadnuť fakt, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril
životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej služby. Dlhy žalovaného sa týkali
nedoplatkov spojených s užívaním bytu. O to viac pôsobil nedostatok finančných prostriedkov na
rozhodovanie žalovaného. Ani odvolací súd neposkytol ochranu neprimeraným úrokom a takému
úverovaniu, pri ktorom sa sociálne slabšiemu spotrebiteľovi poskytne úver za cenu o 100% vyššiu
oproti bankám aj napriek nedostatočnej schopnosti spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší
profit na sankciách, paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie. Spotrebiteľ sa tak pre
omeškanie so splátkami môže dostať do nezvládnuteľného kruhu úverov. Odvolací súd z vlastnej činnosti
má potvrdené, že spotrebitelia berú ďalšie úvery, aby splatili predchádzajúce úvery. Aj žalovaný po
predmetnom úverovom vzťahu bral ďalší úver a potvrdil, že ho spláca. Nepochybne klesá životná úroveň
človeka, ktorý si v núdzi zobral úver, uplatňujú sa rôzne sankcie a náklady na vymáhanie. Žalovaný
zobral úver 10.000,-Sk a splatil 154,37 eur. Žalobca uplatnil po kapitalizácii pôvodne žiadaných úrokov
0,1% t.j. 36,5% per annum sumu cca 640 eur. K tomu uplatňuje ešte aj nezanedbateľné trovy konania.
Tak nejako môže začať exekúcia a často krát aj postupná strata bytu spotrebiteľa, pretože z nízkeho
príjmu po prípadnej exekúcii, ktorá spravidla spôsobí enormné navýšenie dlhu, nemôže žalovaný
zvládnuť takúto situáciu popri úhradách životných nákladoch. Ak žalovaný má problémy splatiť istinu
úveru, len ťažko si možno predstaviť, že zvládne splatenie aj príslušenstva pohľadávky v násobkoch
úveru. Zmyslom a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a
niekoľkoročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto
stav je na úkor kvality života človeka a žalobca to vyvolal neprimeranými úverovými podmienkami
bez poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred stanovených žalobcom,
ktoré až na výšku úveru žalovaný nemohol nijako ovplyvniť (štandardná typová zmluva). Na začiatku
všetkého je nedostatok odbornej starostlivosti obchodného zástupcu veriteľa pri nevyhodnotení núdze
a čiastočnej ľahkomyseľnosti spotrebiteľa.

V súvislosti s nedostatkom odbornej starostlivosti pri posudzovaní bonity spotrebiteľa odvolací súd
komparatívne poukazuje na švajčiarsku úpravu, podľa ktorej nesmie úroková sadzba pri úvere prekročiť
spravidla 15 %, pričom stanovenie úrokovej sadzby sa orientuje na najvyššie prípustné úrokové sadzby
stanovené národnou bankou. Zmluvy, ktoré túto úrokovú sadzbu nerešpektujú, sú neplatné. Zákon
ďalej ukladá poskytovateľovi povinnosť overovať bonitu spotrebiteľa a pre prípad, že tak neurobí,
nariaďuje sankcie. Keď poskytovateľ hrubo poruší túto preverovaciu povinnosť môže napríklad stratiť
celú poskytnutú sumu vrátane úrokov aj poplatkov (Spolkový zákon o spotrebných úveroch, čl. 14) .



Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu
prevyšujúcu o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije
tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri
nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná
v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí
vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske
záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa splácať úver
a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na prvý pohľad
zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému zadlženiu.
Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby a aby mohol s
prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty základných práv EÚ).

Odvolací súd vo svetle komparatistiky poukazuje na viaceré právne úpravy a spravidla cena úverov
neprevyšuje 20% (porov. príspevok „Dobré mravy, pôžička“ v časopise Bulletin SAK, č. 7/8/2009).

Odvolacia námietka, že spotrebiteľ bol oboznámený s úverovými podmienkami neovplyvní záver o
neplatnosti časti úrokov, pretože dôležitý bol stav núdze žalovaného a súčasne neprimeraná výška
úrokov. Odvolací súd nemohol ísť nad rámec suspenzívneho (odkladného) účinku odvolania, pretože
sa žalovaný neodvolal. Odvolací súd tak nemohol zneplatniť úver v celom rozsahu. Totiž pre úžeru je
neplatný celý úverový vzťah, nie len jeho časť (porov. OGH 4Ob 505/64).

Žalobca v odvolaní síce správne definuje dobré mravy, no podľa názoru odvolacieho súdu ich voči
žalovanému neaplikoval. Potvrdzuje to aj odvolacími argumentmi, keď za rozhodujúce považuje
oboznámenie sa so zmluvnými podmienkami a nezohľadňuje aspekty vadnosti právneho úkonu.

Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné argumenty, prečo by mal byť nesprávny rozsudok
vo výroku o vyhlásení neprijateľných zmluvných podmienok v rámci abstraktnej súdnej kontroly čistoty
štandardných spotrebiteľských zmluvných vzťahov. Odvolací súd sa aj v tejto časti stotožňuje s
odôvodnením prvostupňového súdu. Len na zdôraznenie odvolací súd poukazuje na neprijateľnosť
neurčitého vyjadrenia nákladov, ktoré by mal spotrebiteľ znášať. Priemerný spotrebiteľ by sa mohol
domnievať (nesprávne), že po záväzku na náhradu nákladov, už musí bez ďalšieho znášať všetky
náklady. Nedostatočná určitosť zmluvnej podmienky je na úkor transparentnosti zmluvného vzťahu, a
preto je dôvodný záver o porušení generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zák.

Rovnako aj vo vzťahu k neprijateľným sankciám, ktoré prvostupňový súd vyhlásil za neprijateľné,
žalobca neuviedol právne významné argumenty. Je dôležité pri vyhodnocovaní otázky, či nejde o nekalú
podmienku v zmysle cieľov smernice Rady 93/13 EHS zohľadniť aj ostatné zmluvné podmienky (čl.
4 ods. 1). Súdom označené sankcie sú absolútne neprijateľné. Žalobca nie za rok, ale už do 5 dní
po omeškaní získava zmluvnú pokutu 10% zo splátky, k tomu úroky z omeškania 36,5 % p.a. (0,1%
denne). Za pár dní po omeškaní existuje hrozba, že príjmovo slabší spotrebiteľ sa neprimerane zadlží.
Odvolací súd považuje predložené rozhodnutie českého súdu týkajúce sa podnikateľských vzťahov za
nepoužiteľné v predmetnej veci. Spotrebiteľské vzťahy sa vyznačujú nerovným postavením dodávateľa
a spotrebiteľa a spotrebiteľ nemá na výber, iba prijať službu aj so štandardnými zmluvnými podmienkami.

Odvolacia námietka, že rozhodujúca je obchodnoprávna úprava, neobstojí, pretože zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch predpokladá akékoľvek odložené platby vrátane úverov (vecná
pôsobnosť Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 1). Rovnako prednostná je úprava neprijateľných
podmienok v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. Obč. zák.).

Rovnako prednostná je úprava neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka).



Odvolací súd s osvojením si odôvodnenia prvostupňovým súdom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, vo výroku, ktorým súd vyslovil, že zmluvné
podmienky upravené v bode I.5, VI.7 sú neprijateľné, ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne
správny (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

Podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne
predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo
ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania
na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo
na koho prešli.

Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku
2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má
vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania
zostávajú zachované.

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 01. 2013 (č. l. 134 - 135 spisu), ktorá bola
uzatvorená medzi ESSOX SK, s. r. o., so sídlom Cesta na Senec č. 2/A, Bratislava ako prevodcom
a Intrum Justitia Debt Finance AG, IČO: CHE - 100.023.266 so sídlom Alpenstrasse 2, 63000 Zug,
Švajčiarsko ako nadobúdateľom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s. r. o.., so sídlom Karadžičova
8, Bratislava ako správcom portfólia bola pohľadávka spoločnosti ESSOX SK, s. r. o., so sídlom Cesta
na Senec č. 2/A, Bratislava voči žalovanému ako dlžníkovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, návrh
ktorej je predmetom tohto konania postúpená na spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG ako
nadobúdateľa. Prvotný žalobca a nadobúdateľ podaním zo dňa 28. 02. 2013 (č. l. 130 - 132 spisu)
navrhli, aby do konania namiesto spoločnosti ESSOX SK, s. r. o., so sídlom Cesta na Senec č. 2/A,
Bratislava nastúpila spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG.

Keďže zo skutkového stavu vyplýva, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 01. 2013 došlo
k postúpeniu pohľadávky spoločnosti SK, s. r. o., so sídlom Cesta na Senec č. 2/A, Bratislava voči
žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania na spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG, odvolací
súd postupom podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu.

Žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli, a preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania
rozhodol tak, že žalovanému trovy odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 142 ods. 1, § 224 ods.
1 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.