Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/79/2011 z 12. 7. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 12. júla 2012, sp. zn. 15Co/79/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8308207495.1
Krajský súd Prešov | 15Co/79/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8308207495.1 | 2012-07-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/96a85ca3-2624-41e2-9c4e-be61e6476ce5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8308207495.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/79/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308207495
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8308207495.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobkyne: Ing. M. N., bytom M.
XX, právne zastúpenej JUDr. Valériom Podoľským, advokátom so sídlom kancelárie Námestie slobody 1,
Humenné, proti žalovaným: 1/ Obec Brestov, právne zastúpená JUDr. Antonom Wagnerom, advokátom
so sídlom kancelárie Kudlovská 1, Humenné a 2/ Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so
sídlom Komenského 50, Košice 042 48, IČO: 36570460, závod Humenné, so sídlom Osloboditeľov 108,
066 31 Humenné, o náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 17C 106/2008 - 258 zo dňa 2.5.2011 o odvolaní žalobkyne
proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č. k. 17C 106/208-242 zo dňa 6. 6. 2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanej v 1. rade zamietnutá.

M e n í   rozsudok vo výroku, ktorým bolo zastavené konanie voči žalovanej v 2.rade tak, že žalobu voči
žalovanej v 2.rade zamieta.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej v 1.rade trovy konania vo výške 1 348,71 Eur na účet zástupcu
JUDr. Antona Wagnera v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej v 2.rade trovy konania vo výške 70 Eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy štátu vo výške 20 Eur na účet Okresného súdu Humenné v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odvolanie žalobkyne voči uzneseniu odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozsudkom č.k. 17C/106/2008-258 zo dňa 2.5.2011 žalobu voči žalovanej v 1. rade
zamietol a konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil. Zaviazal žalobkyňu uhradiť žalovanej v 1. rade
trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.348,71 eur a žalovanej v 2. rade
trovy konania pozostávajúce z preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 70 eur v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že žalobkyňa je povinná
zaplatiť na trovách znaleckého dokazovania sumu 20 eur na účet Okresného súdu Humenné  a náhradu
súdneho poplatku z návrhu Slovenskej republike nepriznal.



Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §§ 15, 20 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii sieťových
odvetviach. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou
nehnuteľností parc. č. C-KN 385/1, 385/2, 386 zapísaných na LV č. XXX v kat. úz. M.. Tieto nehnuteľnosti
nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 17. 3. 2003 a dňa 15. 12. 2003 jej bolo vydané
stavebne povolenie na výstavbu rodinného domu na parc. č. 385. Dňa 20.7.1992 Obvodný úrad
životného prostredia v Humennom, odd. štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia povolil zriadenie
vodohospodárskeho diela „splaškovej kanalizácie M.“ v súlade so Zákonom o vodách č. 138/1973 Zb..
V r. 1996 bol vlastníkom parc. č. 385 a 386 v kat. uz. M. teraz nebohý F. X.. ktorý bol pri realizácii
stavby a ktorý súhlasil s vybudovaním trasy cez jeho parcely. Žalobkyňa nadobudla od nebohého F. X.
nehnuteľnosti dňa 17. 3. 2003. S výstavbou rodinného domu na parc. K.N 385 započala po právoplatnosti
stavebného povolenia v r. 2004. Súd konštatoval, že

matka žalobkyne bola poslankyňou obecného zastupiteľstva, preto sa dá iba prisvedčiť tvrdeniam
žalovanej v 1. rade. že mala vedomosť o trase splaškovej kanalizácie, ako aj o umiestnení kanalizačných
šácht. Dôvody, ktoré vznášala v konaní žalobkyňa na dôvodnosť svojej žaloby, že o trase kanalizácie
sa dozvedela až pri ďalšej realizácii etapy výstavby kanalizácie, boli podľa prvostupňového súdu
nepresvedčivé, pretože minimálne v čase vydania stavebného povolenia a vypracovania projektovej
dokumentácie pri výstavbe jej rodinného domu, jej tieto údaje boli známe. Pokiaľ došlo k určitým
odchýlkam, ktoré preukazovala žalobkyňa v priebehu dokazovania geometrickým plánom doloženým
do súdneho konania, tak prvostupňový súd ich nepovažoval za odchýlky, ktoré zakladajú dôvodnosť
žaloby. K tomuto súd prvého stupňa poznamenal, že geometrický plán bol iba súčasťou porealizačného
zamerania stavby. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že zmluvou o výkone správy
majetku obce zo dňa 17. 4. 2009 bola uzavretá zmluva o prevádzkovaní vodohospodárskeho zariadenia
verejnej kanalizačnej siete. Prvostupňový súd poukázal na zápis starostu obce a projektanta Ing. F.
C. z 24. 9. 1996, kde bolo konštatované, že zmena umiestnenia šachty č. 50 si nevyžaduje zmenu
územného rozhodnutia, ale táto zmena bude prerokovaná pri povoľovaní užívania stavby. Prvostupňový
súd poznamenal, že platná projektová dokumentácia a stavebné povolenie zo dňa 20. 7. 1992 boli
vydané v súlade s postupom podľa vtedy platného Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách. Vodná stavba sa
posudzovala podľa projektovej dokumentácie v súlade s ust. § 9 citovaného zákona. Dospel k záveru,
že žalobkyňa svoje právo u vlastníka verejného vodovodu a kanalizácie neuplatnila v lehote do jedného
roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností a z tohto dôvodu súd prvého stupňa
žalobu žalobkyne voči žalovanej v 1. rade zamietol. Dôvod, pre ktorý prvostupňový súd žalobu zamietol
bolo vznesenie námietky premlčania nároku žalovanou v 1. rade. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade
prvostupňový súd konanie zastavil, pretože v priebehu konania bolo preukázané, že žalovaná v 2. rade
nie je vlastníkom verejnej kanalizácie v obci M., čo vyplynulo z vykonaného dokazovania.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešnú žalobkyňu
zaviazal na náhradu trov konania úspešným žalovaným. Náhradu súdneho poplatku Slovenskej
republike nepriznal z dôvodu oslobodenia žalobkyne od platenia súdneho poplatku a úspechu žalobcov
v tomto konaní.

Proti rozsudku podala odvolanie v celom rozsahu žalobkyňa s odôvodnením, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trvala na tom, že nehnuteľnosť nadobúdala ako
stavebný pozemok, na ktorom neboli zriadené ťarchy v prospech žalovanej v 1. rade, ani v 2. rade.
Okrem súhlasu p. J. X. (jej právneho predchodcu) na vstup na pozemky pri výstavbe neexistuje žiadna
dohoda, na vybudovanie trasy cez pozemky. Zdôraznila, že ani žalované v 1. a 2. rade nevedeli vyznačiť
trasu vodovodu a kanalizácie, ktorá, ako bolo preukázané geometrickým plánom, prechádza uprostred
parciel C-KN 385/1, 385/2, 386, a tým ju obmedzuje vo výstavbe a pod.. V jej prospech svedčí dôkaz
Zmluva o výkone správy majetku obce zo dňa 17.04.2009, ktorá bola uzatvorená v priebehu konania
a kolaudácia stavby, keďže vtedy vzniklo nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 20 ods.4
zák. č. 442/2002 Z. z.. Od 19.2.2007, kedy bola uzatvorená dohoda o povolení vstupu a pokračovaní
vo výstavbe, do 19.2.2008 uplynul 1 rok, preto žaloba bola podaná do šiestich mesiacov. Dôvod na
zamietnutie žaloby pre premlčanie preto nepovažovala za  zákonný. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v podaní
zo dňa 2.6.2010 súdu oznámila, že z odborného vyjadrenia žalovanej v 2. rade vyplýva, že inžinierske



siete na par. č. 385/1 a 386 k.ú. M. sa nachádzajú v správe a prevádzkovej údržbe VVS, a.s. Košice,
teda nie je zrejmé, prečo bolo konanie voči žalovanej v 2. rade zastavené. Z uvedených dôvodov žiadala
odvolateľka zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť rozsudok a žalobe
vyhovieť v zmysle petitu.

Žalovaná v 1. rade sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa a
žiadala ho potvrdiť. Uviedla, že žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 385 a 386, kat.
úz. M. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.3.2003, na ktorej je vlastnoručný podpis matky žalobkyne
pani M. W., ktorá k tomuto úkonu bola splnomocnená bývalým vlastníkom nehnuteľností. V tejto kúpnej
zmluve sa v čl. V. doslovne uvádza, že „Kupujúca sa so stavom nehnuteľnosti oboznámila na mieste
samom.“. Žalovaná v 1. rade mala za to, že názor prvostupňového súdu o právnej kvalifikácii nároku
žalobkyne v 1. rade bol správny.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania. Postupoval tak v zmysle ust.
§ 214 ods. 2 O.s.p.. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu
zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda
viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený, ani povinný
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli len prípadné vady konania, ktoré by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru,
že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti
podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že cez parcely žalobkyne prechádza
verejná kanalizácia, ktorá je vo vlastníctve žalovanej v 1.rade, a ktorá je zároveň aj jej prevádzkovateľom
s povinnosťou v zmysle § 18 ods. 1 psím. a) zákona  o verejných vodovodoch prevádzkovať verejnú
kanalizáciu v súlade s osobitnými predpismi. Žalovaná v 1. rade tak vykonáva zákonom uloženú
povinnosť s tým, že zároveň zasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne.

Z notárskej zápisnice zo dňa 17.3.2003 (č.l. 75 spisu) vyplýva, že vklad vlastníckeho práva žalobkyne
k predmetnej nehnuteľnosti parcele č. 385 zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. M. bol povolený a účinky
vkladu nastali dňa 2.4.2003.

Dohodou o povolení vstupu na pozemok zo dňa 30.5.1992 ( č.l. 193 spisu) bolo prvostupňovým súdom
zistené, že predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti F. X. povolil vstup na parcelu č. 385, 386.

Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Humennom č.j. 251/92-I-Db zo dňa 20.7.1992
právoplatného dňa 15.8.1992 o zriadení vodohospodárskeho diela „Splašková kanalizácia v obci M.“
je nepochybné, že investorovi - Obci M. bolo povolené zriadenie vodohospodárskeho diela „Splašková
kanalizácia v obci M.“.

Vetva kanalizácie na pozemku, teraz patriaceho žalobkyni, bola realizovaná v roku 1996, zmeny boli
prejednané na kontrolnom dni 10.7.1996 a dňa 24.9.19996 za účasti starostu obce a projektanta. Zmena
trasy kanalizácie medzi šachtami č. 49 a č. 50 bola zrealizovaná so súhlasom vtedajšieho vlastníka
F. X., ktorý podľa čestného prehlásenia W. Z. a L. M. zo dňa 31.7.2008 bol prítomný počas realizácie
kanalizácie v danom úseku a súhlasil so zmenenou trasou. Zmena umiestnenia šachty Š 50 na stavbe
Splášková kanalizácia obce M. na parcelu č. 385 bola prerokovaná dňa 24.9.1996, . Dôvodom bol
nesúhlas vlastníka parcely č. 384 F. Z., M. XX s umiestnením šachty na jeho parcele.



Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa § 42 ods. 6 zákona o verejných vodovodoch oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj
obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté.

Podľa § 42 ods. 7 zákona o verejných vodovodoch vlastníctvo k vodovodným prípojkám alebo ku
kanalizačným prípojkám, prípadne k ich častiam zriadeným pred účinnosťou tohto zákona zostáva
zachované.

Podľa § 43 zákona o verejných vodovodoch zrušuje sa vyhláška Ministerstva lesného a vodného
hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky č. 154/1978 Zb. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách v znení vyhlášky Ministerstva lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho
priemyslu Slovenskej socialistickej republiky č. 15/1989 Zb..

K námietke žalobkyne, že jej nároku svedčí titul v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka
ako poskytnutie náhrady za zriadenie vecného bremena, a tiež, že pri nadobudnutí nehnuteľnosti
žalobkyňou na tomto neboli zriadené žiadne ťarchy v prospech žalovanej v 1. rade, ani žalovanej v
2. rade, odvolací súd uvádza, že zákon č. 442/2002 Z.z. v ustanovení § 20 ods. 4 upravuje právo
vlastníka nehnuteľnosti na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, pričom
ide o jednorazovú náhradu, ktorá sa priznáva v zmysle špeciálnej úpravy daného zákonného vecného
bremena, keďže zákon v určitých prípadoch pripúšťa zásah do vlastníckeho práva. Takýto zásah
vyplýva aj z ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z.z., v zmysle ktorého je prevádzkovateľ
oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky v súvislosti s projektovaním, zriaďovaním,
rekonštrukciou, modernizáciou, prevádzkovaním alebo na účely opráv a údržby verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie a ich pásiem ochrany, vodovodných a kanalizačných prípojok vrátane
potrebných kontrolných a ochranných zariadení a oporných a vytyčovacích bodov. V uvedenom
ustanovení je upravený vznik vecného bremena v zmysle § 151 o) Občianskeho zákonníka. V prípade
zákonných vecných bremien ide o verejnoprávnu úpravu, ktorá je voči úprave vecných bremien v
Občianskom zákonníku špeciálna. Režim zákonných vecných bremien nie je úplne totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou úpravou. Z ustanovenia § 42 ods. 6
zákona o verejných vodovodoch oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania,
ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá právna úprava je
z časového hľadiska relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka a prevádzkovateľa
verejnej kanalizácie a verejného vodovodu je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti rozhodnutia o
povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, ktoré bolo vydané po prerokovaní s dotknutými stranami.
V tomto prípade došlo k obmedzeniu vlastníka predmetnej nehnuteľnosti už právoplatnosťou vydaného
povolenia Obvodného úradu životného prostredia v Humennom č.j. 251/92-I-Db zo dňa 20.7.1992.

Vlastník pozemku má právo na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku
umiestnenia verejnej kanalizácie na jeho pozemku, avšak uplatnenie nároku na náhradu je obmedzené
lehotami. Náhradu možno uplatniť u povinnej osoby do jedného roka odo dňa vzniku núteného
obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Irelevantnou vo vzťahu k vzniku zákonného vecného bremena a
plynutiu lehôt na uplatnenie náhrady je námietka žalobkyne o neskoršom získaní vedomosti, že na jej
pozemku sa nachádza kanalizácia, a to až po kúpe nehnuteľnosti. Vedomosť o vade kupovanej veci
nemá v tomto konaní žiadnu súvislosť s plynutím zákonných lehôt pri nároku na náhrade za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa niet pochýb o tom, že predchádzjúci vlastník
F. X. súhlasil s umiestnením verejnej kanalizácie na jeho pozemku, teda s núteným  obmedzením
vlastníckeho práva, k čomu došlo už právoplatnosťou rozhodnutia o povolení stavby. Je preto zrejmé,
že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti už zaťažené zákonným vecným bremenom
a preto najneskôr nadobudnutím vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti jej začala plynúť lehota na
uplatnenie si náhrady za nútené obmedzenie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu



je správne konštatovanie prvostupňového súdu o zániku nároku žalobkyne na náhradu za nútené
obmedzenie užívania nehnuteľnosti.

Záverom k námietke ohľadom nepripustenia zmien žaloby odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že úvaha,
či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobkyňou požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu
byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom
vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu
rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobkyňa nie
je oprávnená napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým
sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (pozri § 202 ods. 3 písm. f) OSP).

Vo vzťahu k druhému výroku prvostupňového súdu však odvolací súd zdôrazňuje, že vecne pasívne
legitimovaným je ten účastník konania, ktorý je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa
v tomto súdnom konaní rozhoduje. Nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci je vlastník
verejnej kanalizácie, resp. verejného vodovodu ako vodnej stavby.  Z listinných dôkazov predložených
žalobkyňou a žalovanými je zrejmé, že žalovaná v 2. rade nie je vlastníkom verejnej kanalizácie.
Žalovaná v 2. rade je iba prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Vlastníkom verejnej kanalizácie je
žalovaná v 1. rade. Keďže žalovaná v 2. rade nie je subjektom hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci,
prvostupňový súd mal žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietnuť. Záver o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade tak, ako to posúdil prvostupňový súd, je správny, avšak jeho
procesného rozhodnutie o zastavení konania voči tejto žalovanej nemá oporu v zákone. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu v súlade s § 220 O.s.p. tak, že žalobu
voči žalovanej v 2. rade zamietol.

Odvolací súd zmenil v časti rozsudok súdu prvého stupňa, preto pri rozhodovaní o trovách konania
postupoval podľa ustanovenia 224 ods. 2 O.s.p. a rozhodol o trovách celého konania, teda aj o trovách
konania na súde prvého stupňa. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou
úspechu v konaní podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal náhradu
účelných trov konania voči žalobkyni. Žalobkyňu, ktorá bola oslobodená od platenia súdneho poplatku
iba z návrhu (viď č.l. 36), zaviazal nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 1.348,71 eur. Trovy právneho zastúpenia žalovanej v 1. rade pozostávajú
z týchto úkonov právnej služby:

1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 17.10.2008 - 121,17 eur,

2. účasť na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 05. 12. 2008 - 121,17 eur,

3. stanovisko žalovaného v 1. rade zo dňa 11.12.2008 - 121,17 eur,

4. účasť na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 6.2.2009 - 121,17 eur,

5. účasť na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 29.6.2009 - 121,17 eur,

6. odvolanie voči uzneseniu dňa 3.8.2009 1 z úkonu - 60,58 eur,

7. vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 20.9.2009 - 121,17 eur,

8. účasť na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 8.11.2010 - 121,17 eur,

9. účasť na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 14.2.2011 - 121,17 eur,

10. spísanie stanoviska dňa 31.3.2011 - 121,17 eur,

11. účasť na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 6.2.2009 - 121,17 eur,

- režijný paušál 3 x 6,31 eur, 3 x 6,95 eur. 2 x 7,21 eur, 3 x 7,41 eur, spolu trovy právneho zastúpenia
žalovanej v 1. rade vo výške 1.348,71 eur.



Priznané trovy konania sú v súlade s § 10 ods. 1, § 14 a § 15 vyhlášky č. 655/2004    Z. z.

Žalovanej v 1. rade odvolací súd nepriznal náhradu trov zastúpenia za úkony právnej služby v odvolacom
konaní, keďže si tieto trovy nevyčíslil.

Obdobne odvolací súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 priznal náhradu trov konania žalovanej v 2.
rade voči žalobkyni, ktoré pozostávajú z preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 70 eur.

Zároveň odvolací súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré pozostávali z vzniknutého rozdielu na trovách
znaleckého dokazovania vo výške 20 eur, ktoré je žalobkyňa v súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p.
povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné. Oslobodenie od súdnych poplatkov bolo priznané
žalobkyni len u súdneho poplatku zo žaloby, preto pri rozhodovaní o trovách štátu toto oslobodenie
nebolo zohľadnené.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov   3:0. (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely
vykonanej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinným od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.