Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/54/2011 z 6. 12. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 6. decembra 2011, sp. zn. 18Co/54/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8308201040.1
Krajský súd Prešov | 18Co/54/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8308201040.1 | 2011-12-06 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, zákon č. 46/1948 Zb. o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastnictví k zemědělské a lesní půdě)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88bb68b2-3747-46a4-a8b9-7b4ccc699404
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8308201040.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/54/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308201040
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kupková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8308201040.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kupkovej a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobkyne Gréckokatolickej cirkvi, farnosť
Z., zastúpenej Gréckokatolíckym Arcibiskupstvom Prešov, Hlavná l, 081 35 Prešov, zastúpenej JUDr.
Róbertom Slamkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Radlinského 1735/29, P.O.BOX
134, 026 01 Dolný Kubín proti žalovanému Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava so sídlom
Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 173 353 45, zastúpeného JUDr. Renátou Bačárovou, advokátkou,
Advokátska kancelária so sídlom Jarková 2, Prešov, o vydanie majetku cirkvi, o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Humennom č.k. 11C/3/2008 - 239 zo dňa 25.2.2011
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené       pod l - 7.

Z r u š u j e   rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia     v r a c i a   vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobe žalobkyne na vydanie nehnuteľností čiastočne
vyhovel tak, že uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni v celosti nehnuteľnosti, a to novovytvorené
parcely nachádzajúce sa v k.ú. Z., t.č. zapísané v LV č. XXX ako parcely C-KN parc. č. 4277/3, lesná
pôda o výmere 1400 m2, pôvodne zapísanú ako parc. KN-E 257, t.t.p. o výmere 1.400 m2, C-KN parc.
č. 331, t.t.p. o výmere 175 m2, C-KN parc. č. 4782/2 t.t.p. o výmere 3479 m2, C-KN parc. č. 4816/2, t.t.p.
o výmere 2128 m2, pôvodne zapísané ako parcela KN-E č. 331, t.t.p. o výmere 5782 m2, C-KN parc. č.
420, t.t.p. o výmere 5 m2, parc.č. 4466/2, orná pôda o výmere 870 m2, C-KN parc.č . 4518/2, orná pôda
o výmere 1.085 m2, C-KN parc. č. 4647/2 orná pôda o výmere 863 m2, z pôvodnej parcely KNE-420
t.t.p. o výmere 2823 m2,  C-KN parc. č. 4597/2, orná pôda, o výmere 2029 m2, pôvodne zapísaná ako
parc. č. KN-E č. 499, orná pôda o výmere 2029 m2,  C-KN 1586/2, orná pôda o výmere 475 m2, pôvodne
zapísanej ako parcela KN-E 580/1 o výmere 475 m2, C-KN parc. č. 1423/2 orná pôda o výmere 29 m2,
C-KN parc.č. 1582/3, orná pôda o výmere 2438 m2, pôvodne zapísanej ako parcela EN-E č. 580/3 orná
pôda o výmere 2467 m2, C-KN 1630/5, lesná pôda o výmere 8930 m2, pôvodne zapísanej ako parc.č.
KN-E č. 709, t.t.p. o výmere 8930 m2, C-KN parc.č. 1841/2 t.t.p. o výmere 3168 m2, C-KN parc. č. 1841/3
t.t.p.  o výmere 8287 m2, pôvodne zapísanej ako parc. KN-E č. 924, orná pôda o výmere 11455 m2, C-
KN parc. č. 140, záhrada o výmere 213 m2, C-KN parc. č. 1026/2 t.t.p. o výmere 54 m2, C-KN parc. č.
1027, záhrada o výmere 1007 m2, C-KN 1029, záhrada o výmere 1022, C-KN 1030/2 t.t.p. o výmere 58
m2, C-KN parc.č. 1031/1, záhrada, o výmere 601 m2, C-KN parc.č. 1032/1 záhrada o výmere 595 m2,
C-KN parc. č. 1033/4, t.t.p. o výmere 56 m2, C-KN parc. č. 1034, záhrada o výmere 1221 m2,  C-KN
1039/2 t.t.p. o výmere 21 m2, pôvodne zapísaná ako parc. KN-E  č. 140 o výmere 4848 m2, C-KN parc.
č. 1119/4, orná pôda o výmere 1544 m2, C-KN parc. č. 1119/5, orná  pôda o výmere 745 m2, pôvodne



zapísané ako parc. č. KN-E 152/1, orná pôda o výmere 2319 m2, C-KN parc.č. 1119/3, orná pôda o
výmere 431 m2, pôvodne zapísanej ako parc. KN-E 152/2, orná pôda o výmere 460 m2, C-KN parc. č.
2168/2, orná pôda o výmere 2832 m2, pôvodne zapísanej ako parcela KN-E 834, orná pôda o výmere
2832 m2,  C-KN parc. č. 1058/2, orná pôda o výmere 47 m2, C-KN parc.č. 2505/3, orná pôda o výmere
332 m2, C-KN parc. č. 2611/3, orná pôda o výmere 1861 m2, pôvodne zapísané ako parc. č. KN-E č.
1058/2, orná pôda o výmere 2240 m2, C-KN parc.č. 3262/10, orná pôda o výmere 1526 m2, pôvodne
zapísané ako parc. č. KN-E 1200/2, orná pôda o výmere 1526 m2, C-KN parc. č. 3322/6, lesná pôda
o výmere 5904 m2,  C-KN parc. č. 3655/6, orná pôda o výmere 62 m2, pôvodne zapísané ako parc.
č. KN-E č. 1300, orná pôda o výmere 5966 m2, C-KN parc. č. 3322/7, lesná pôda o výmere 1019 m2,
C-KN parc. č. 3655/7, orná pôda o výmere 1061 m2, pôvodne zapísané ako parc. KN-E č. 1306, orná
pôda o výmere 2080 m2, KN-C parc. č . 3581/3, orná pôda o výmere 483 m2, C-KN 3581/4 lesná pôda
o výmere 5500 m2, pôvodne zapísané ako parc. KN-E č. 1444,orná pôda o výmere 5983 m2, vytvorené
geometrickým plánom č. 37002031-2/2010 zo dňa 6.4.2010, vyhotovený geodetickou kanceláriou Ing.
H. I., G-GEODET.  Zastavil konanie ohľadne vydania nehnuteľností v k.ú. Z., zapísaných v LV č. XXX a
to parciel KN č. 139, pôvodne zapísanej v PKV č. 56 ako parcela č. 139, záhrada o výmere 2230 m2,
KN č. 1047/1 o výmere 374 m2, zapísanej na LV č. XXX k.ú. Z., pôvodne zapísanej v PKV č. 56, ako
mpč. 1047/a, roľa o výmere 539 m2, parcely KN č. 1043/3 o výmere 1500 m2, pôvodne zapísanej v PKV
č. 56, ako mpč. 1047/c, roľa o výmere 1971 m2. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 0 eur.

V rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou domáhal, ako oprávnená osoba, vydania
nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam, a to nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 56 k.ú. Z., špecifikované ako
parcely mpč. 139, 140,152, 257, 331, 420, 499, 709, 834, 924, 1300, 1306, 1444, 580/a, 580/c, 1407/
a, 1407/c, 1058/b, 1200/b, parcely zapísanej v PKV č.56( 27,392) a 59, k.ú. A. potok, mpč.  223
pasienok,   s uvedením kultúry, výmery ako aj stavu podľa KN,  ktoré mu boli odňaté podľa zákona
č. 46/1948 Zb., ktorá  skutočnosť je podľa neho  právnym titulom na navrátenie vlastníctva k nim
podľa § 3 ods. l, písm. c) citovaného zákona. Žalovaného označil ako povinnú osobu pre vydanie
predmetných nehnuteľnosti, ktorý prevzaté nehnuteľnosti štátom spravuje. Výzvami zo dňa 23.4.2006
vyzval žalovaného na vydanie nehnuteľnosti podľa § 5 ods. l, citovaného zákona. Žalovaný na výzvy
nereagoval, dohodu o vydaní nehnuteľnosti s ním neuzavrel.  V priebehu konania žalobca čiastočne
zobral žalobu späť ohľadne parcely zapísanej v PKV č. 59 k.ú. A. D. a konanie ohľadne tejto parcely
uznesením č.k. 11C/12/2007-35 zo dňa  4.12.2007 zastavil. Zvyšok vylúčil na samostatné konanie.
Predmetom konania ostali iba parcely pôvodne zapísané v PKV č. 56, k.ú. Z., v súčasnosti vedené na
LV č. XXX, ku ktorým predložil aj identifikáciu parciel K2-285/09 ako aj vypracovaný  geometrický plán,
vyhotovený geodetickou kanceláriou Ing. H. I., G-GEODET č. 37002031-2/2010 z 6.4.2010.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Tvrdil, že zápis v PKV, ktorý evidoval ako vlastníka učiteľa Obce Z.,
nepreukazuje vlastnícke právo žalobcu, nakoľko evidentne nešlo o registrovanú cirkev ani náboženskú
spoločnosť, ani ich útvar. Tento pôvodný vlastník zanikol, neexistuje a nebol preukázaný jeho právny
nástupca zo strany žalobcu a žalobcom predložený Schematizmus učiteľstva národných škôl na
Slovensku s uvedením zoznamu škôl v obciach, vrátane obce Z., nie je jednoznačným dôkazom,
preukazujúcim pôvodné vlastníctvo Gréckokatolíckej cirkvi, pretože podľa neho nie je zrejmé, či sa
jednalo len o cirkevnú školu alebo štátnu školu, resp. či neboli v obci aj iné školy než cirkevná. Podľa neho
nejde  o majetok, na ktorý by sa vzťahoval zákon č. 161/2005 Z.z. Ďalej tvrdil, že žalobca nepreukázal,
že je oprávnenou osobou a nepreukázal podľa neho skutočnosť že v  prekluzívnej lehote stanovenej
zákonom, teda do 30.4.2006  a ani do skončenia veci si riadne v súlade so zákonom nárok uplatnil.
Namietal aj skutočnosť, že výzva na vydanie nehnuteľnosti  nespĺňala náležitosti výzvy podľa zákona,
pretože žalovaný až v priebehu konania doložil identifikáciu parciel č. K2-285/2009 z 23.2.2009, teda
po prekluzívnej lehote. Až z tejto identifikácie zistil, že časť parciel pre zákonné prekážky nebolo možné
vydať. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.  1Cdo/48/2009
Z.z., ktorý podľa neho nebolo možné na danú vec aplikovať.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca vyzval žalovaného dňa 23.4.2006 na
vydanie predmetných nehnuteľností podľa § 5 ods. l zákona č. 161/2005 Z.z. Dôvodom vydania
predmetných nehnuteľností bol dôvod vymedzený v zákone v § 3 ods. l, písm. c) a to, že predmetné



nehnuteľnosti mu boli odňaté bez náhrady podľa zákona č. 46/1948 Zb. Žalovaný v zákonnej lehote
neuzavrel so žalobcom dohodu o vydaní nehnuteľností, preto v zákonnej lehote si nárok uplatnil súdnou
cestou, podľa § 5 ods. 3 citovaného zákona.

Z výzvy na vydanie nehnuteľností zo dňa 23.4.2006 zistil, že žalobca si uplatnil nárok u žalovaného ako
oprávnená osoba v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. Podľa § 5 ods. l cit. zákona vyzval v rámci zákonnej
prekluzívnej lehoty, t.j. do 30.4.2006 žalovaného, ako povinnú osobu, na vydanie nehnuteľností, pôvodne
zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 56 k.ú. Z., pričom vo výzve okrem pôvodného označenia parciel
podľa mpč.  uviedol aj druh pozemku, jeho výmeru ako aj totožnosť so súčasným stavom v katastri
nehnuteľností, vrátane výmer, pričom k výzve doložil pozemnoknižnú vložku č. 56, 27, 393,, LV č. XXX
ako aj podací lístok o zaslaní výzvy z 27.4.2006.

Ďalej zistil, že v pôvodnej pozemnoknižnej vložke č. 56 k.ú. Z.  boli predmetné nehnuteľnosti zapísané
pod B/  ako učiteľský majetok. Ako vlastník bol uvedený „Učiteľ obce Z.“, ktorý bol zapísaný nie ako
fyzická osoba, ale ako úrad, či funkcia. V obci Z. v čase zápisu do PKV č. 56 iná, ako Gréckokatolícka
škola neexistovala a je nepochybné, že išlo o majetok Gréckokatolíckej cirkvi. Zistil z „ Kódexu kánonu
východných cirkví“ (CCEO)  č. 927, 930 a 925, že bývalé Gréckokatolíckej školy, sirotince, spolky, kantori,
učitelia, spevácke zbory boli právnickými osobami. Išlo o úrady a inštitúcie Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá
skutočnosť vyplynula z kánonu č. 295 CCEO.  Zo Schematizmu učiteľstva národných škôl na Slovensku
podľa stavu ku dňu 20.11.1929 zistil, že v Obci Z. jestvovala iba Gréckokatolícka škola s vyučovacím
jazykom rusínskym. V iných obciach, pokiaľ tam boli aj štátne školy, prípadne meštianske školy alebo
ľudové školy, bola urobená poznámka o ich existencii.  Gréckokatolícku školu t.j. cirkevnú školu, je
treba v zmysle Kódexu kánonu cirkví považovať za súčasť gréckokatolíckej cirkvi a majetok zapísaný
na „učiteľa“, ako úrad, treba považovať za majetok uvedenej cirkvi.

Na základe uvedených zistení dospel k záveru, že v danom súdnom spore je potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam a to ustanovenia §
2 ods. ods. 2, § 3 ods. l, písm. c), § 4 ods. l,  § 5 ods. l - 3, a § 6. Zároveň bolo potrebné aplikovať
aj normy cirkevného práva a to ustanovenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a svätou
Stolicou, ktorá nadobudla platnosť 18.12.2000 a je uverejnená v oznámení Ministerstva zahraničných
vecí SR pod č. 326/2001 Z.z. podľa ktorej Slovenská republika uznáva právnu subjektivitu Svätej
stolice, cirkvi a aj normy kanonického práva, pričom tieto normy kanonického práva sú obsiahnuté v
Kódexe kánonov východných cirkví prijatého v roku 1990 pod skratkou CCEO. Podľa tohto kódexu
ak právnická osoba zanikne, jej majetok prechádza na bezprostredne vyššiu osobu. Vyhodnotením
dôkazov dospel k záveru že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle citovaného zákona a včas si
uplatnil nárok na vydanie nehnuteľnosti si voči žalovanému v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný
je pasívne legitimovaný, nakoľko je evidovaný ako správca  predmetného majetku štátu.  Žalobca
preukázal vlastnícke právo pôvodnej Gréckokatolíckej cirkvi, čo zakladalo jeho  legitimitu na podanie
žaloby. Vyhodnotil aj predmetnú výzvu a konštatoval, že táto mala všetky náležitosti, ktoré stanovuje
zákon č. 161/2005 Z.z.  Uvedená výzva bola dostatočne určitá a zrozumiteľná a zaslaná žalovanému
v rámci prekluzívnej lehoty do 30.4.2006.  Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca nárok
na vrátenie vlastníctva predmetných nehnuteľností preukázal v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
zo zákona  č. 161/2005 Z.z. preto žalobe, okrem časti, v ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby
vyhovel. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.  Žalobcovi priznal
náhradu trov konania z dôvodu, že jeho neúspech bol iba v nepatrnej časti, v ktorej bolo konanie
zastavené. Právny zástupca žalobcu si však  trovy konania nevyčíslil v zákonnej trojdňovej lehote, preto
mu ich podľa § 151 ods. 2 O.s.p priznal vo výške 0. Konštatoval, že štátu trovy konania nevznikli, pretože
konanie je oslobodené od správnych a súdnych poplatkoch.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podali odvolanie žalobca a aj žalovaný.

Žalobca podal odvolanie iba proti výroku o trovách konania.  Podľa neho súd prvého stupňa pochybil,
keď mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 0 z dôvodu, že trovy právneho zastúpenia
nevyčíslil v lehote troch pracovných dní a aplikoval zákonné ustanovenie § 151 ods. 2 O.s.p. Trval na



tom, že má právo na náhradu trov právneho zastúpenia a žiadal, aby odvolací súd v časti výroku o
trovách konania zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil v tejto časti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 11.2.2011 do zápisnice, ale aj v podaní o zmene žaloby
zo dňa 22.10.2010 si uplatnil trovy konania s tým, že ich vyčísli v zákonnej lehote. Podľa neho posledným
dňom lehoty na vyčíslenie a zaslanie trov právneho zastúpenia bol deň 2.3.2011. Dňa 28.2.2011 sa
oboznámil  s rozsudkom súdu prvého stupňa a ešte v ten deň trovy vyčíslil a vyčíslené trovy odoslal
poštou. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Mcdo 8/2009, z ktorého vyplýva, že
ide o procesnú lehotu a v takomto prípade je lehota zachovaná nielen vtedy, ak sa úkon urobí v posledný
deň na súde ale aj vtedy, ak sa podanie odovzdá orgánu, ktorý ho má povinnosť doručiť.

Žalovaný vo včas  podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil
mu vec na ďalšie konanie alebo ho zmenil a žalobu zamietol a priznal mu aj náhradu trov konania. Mal
za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Vyslovil názor, že žalobca pri uplatnení nároku podľa § 5 zákona č. 161/2005 Z.z.  si uplatnil nárok
v zákonom stanovenej lehote ale v zákonom stanovenej lehote  nepreukázal skutočnosti podľa § 3
citovaného zákona. Podľa neho nestačí, ak si oprávnená osoba písomnou výzvou uplatní reštitučný
nárok u povinnej osoby v zákonnej lehote, ale musí v tejto lehote aj preukázať, že parcely, ktoré žiada
vydať pred prechodom na štát, boli vo vlastníctve oprávnenej osoby a tieto prešli na štát na základe
reštitučných titulov uvedených v § 3 citovaného zákona. Podľa neho nie je správne tvrdenie súdu, že
zákon nevyžaduje okrem určitej a zrozumiteľnej výzvy aj ďalšie náležitosti. Ustanovenie § 5 ods. l zákona
vyžaduje preukázanie skutočností podľa § 3, a splnenie tejto povinnosti je sankcionované preklúziou
práva.  Nemožno súhlasiť s tým, že stačí aby oprávnená osoba po výzve na vydanie nehnuteľnosti mala
bez všetkého (bez  akéhokoľvek skúmania oprávnenosti nároku) tejto výzve vyhovieť. Nárok musí byť
preukázaný a na splnenie tejto povinnosti je určená zákonná prekluzívna lehota.  Pokiaľ sa týka samotnej
výzvy je toho názoru, že táto výzva bola neurčitá a nezrozumiteľná. Žalobca vo výzve žiadal vydať
( uzavrieť dohodu) ohľadne parciel zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. 56, v zátvorke však uviedol
aj PK zápisnicu č. 27 a 392 k.ú. Z.. Z pozemnoknižnej zápisnice č. 56 k.ú. Z. nevyplývalo, žeby sporné
parcely boli v časti „A“  a „B“  cirkevným majetkom žalobcu a že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle
citovaného zákona. Nehnuteľnosti boli v pozemkovej knihe vedené ako „učiteľský majetok“ a vlastnícke
právo pôvodného vlastníka bolo uvedené „Učiteľ obce Z.“. V zápisniciach č. 27 a 392 k.ú. Z. bol zapísaný
ako pôvodný vlastník žalobca, ale v týchto zápisniciach sa jedná o iné parcely, ktoré boli žalobcovi
vydané. Predložený dôkaz „Schematizmus učiteľstva národných škôl na Slovensku“ zo dňa 20.11.1929
nebol priložený k výzve. Túto listinu podľa jeho názoru nemožno ani hodnotiť ako dôkaz. Trval na tom, že
žalobca nepreukázal, že sporné parcely pred prechodom na štát boli vo vlastníctve oprávnenej osoby, že
touto osobou je žalobca a že prešli na štát z majetku žalobcu na základe reštitučných titulov uvedených
v § 3 citovaného zákona. Má za to, že nárok žalobcu je prekludovaný. Namietal aj nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu, pretože oprávnenou osobou je len tá registrovaná cirkev alebo jej útvar, majúci
právnu subjektivitu, ktorá bola pôvodným vlastníkom nehnuteľností odňatých jej štátom. Podľa neho pri
označení  „Učiteľ obce Z.“ evidentne nejde o registrovanú cirkev alebo náboženskú spoločnosť, resp. ich
útvar. Predpokladá, že pôvodný vlastník zanikol a nebol preukázaný jeho právny nástupca ani to, žeby
ním bol žalobca. Vyslovil pochybnosť, či práve farnosť Z. je aktívne legitimovaná na podanie žaloby,
pretože mal sa aplikovať Kódex platný v čase zániku samostatnej právnickej osoby. Podľa tohto Kódexu
kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) farnosti nemali priznanú právnu subjektivitu. Túto mali iba
kostoly, tzv. Obročie, nie farnosti. Podľa neho nemožno vyvodiť ani z kánonov 927, 930, 925, 295 CCDO,
z ktorých súd vychádzal, že v danom prípade „Učiteľ obce Z.“ ide o útvar cirkvi a že v prípade jeho
zániku, jeho majetok prešiel na žalobcu, ktorým je farnosť, ako bezprostredne vyššia právnická osobu.
Nestotožnil sa s aplikáciou rozsudku NS SR č. 1 Cdo 48/2009, predložený žalobcom, pretože tento
rozsudok pojednával o inom skutkovom základe, ako bol preukázaný v tomto konaní. Namietal aj výrok
o trovách konania. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol v merite veci, preto nesprávne
rozhodol aj o trovách konania. On sa úspešne bránil, o čom svedčí skutočnosť, že žalobca čiastočne
zobral žalobu späť.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril a v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, žiadal
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.  Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa



v celom rozsahu. Mal za to, že včas doručenou výzvou spolu s prílohami, ktoré tvorili jeho neoddeliteľnú
súčasť jasne a zrozumiteľne špecifikoval nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáhal. Vo výzve riadne
označil reštitučný titul uvedený v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. Túto otázku jednoznačne vyriešil judikát
Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 48/23009. Predmetný judikát vyriešil aj otázku vlastníctva, ak v pôvodných
pozemnoknižných vložkách boli nehnuteľnosti zapísané v prospech študijného fondu, školy, nadácie,
kostola, kantora, učiteľa či farára. Cirkevná škola bola z hľadiska majetkového zásadne spätá s cirkvou.
Ak by bol učiteľ zapísaný ako fyzická osoba, bol by zapísaný menom a priezviskom.  Predložená
publikácia „Schematizmus učiteľstva národných škôl na Slovensku“, zostavený Referátom ministerstva
školstva a národnej osvety v Bratislave podľa stavu k 20.11.1929, poskytuje informácie o existencii
školy v danej obci, informáciu o tom, či ide o štátnu školu alebo cirkevnú. V obci Z. sa nachádzala
iba Gréckokatolícka škola, o čom jednoznačne svedčí zápis „gr“. a žiadna iná. Touto publikáciou
nepreukazoval svoje vlastníctvo, ale svoje tvrdenia podľa § 120 O.s.p. Zároveň žiadal priznať aj trovy
odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci
samej veci nie je dôvodné. Za dôvodné považoval odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania.
Predmetom preskúmania rozsudku súdu prvého stupňa nebol výrok o čiastočnom zastavení konania,
keďže tento nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého
správne zistil skutkový stav, vec  správne právne posúdil. Skutkové zistenia zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave. Na týchto správnych
zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podmienky navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
so sídlom na území Slovenskej republiky upravuje zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam, ktorý nadobudol účinnosť od 1.5.2005.

Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam vymedzeným v ustanovení § 2 ods. l zákona č.
161/2005 Z.z. účinného od 1.5.2005 o navrátení vlastníctva k hnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam si mohla uplatniť oprávnená osoba,
ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane
ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v
období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 3.

V zmysle § 3 ods. l, písm. c) citovaného zákona sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným
veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo odňatia na základe odňatia bez náhrady postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme ( trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde. Povinnou osobou
v zmysle tohto zákona (§ 4 ods. l) je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje
nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnosť drží. Právo na  navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam si mohla podľa § 5 ods. l citovaného zákona uplatniť oprávnená osoba
písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa
§ 3. Neuplatnením tohto práva v tejto lehote právo zaniká.  Povinná osoba mala povinnosť uzavrieť s
oprávnenou osobou v lehote do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci.
V prípade, že povinná osoba nevyhovela písomnej výzve podľa ods. 2, mala oprávnená osoba právo
uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy pod následkom zániku
práva ( § 5 ods. 2,3 cit. zákona).



Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa v tom, že boli splnené všetky
zákonné podmienky pre vydanie vlastníctva k  sporným nehnuteľnostiam žalobcovi a odvolacie námietky
žalovaného považuje odvolací súd nedôvodnými.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že  žalobca bol vlastníkom nehnuteľností,
ktoré sú predmetom tohto konania  a ktoré boli zapísané v pozemnoknížnej zápisnici č. 56 k.ú. Z..
Predmetné nehnuteľnosti boli  v majetkovej podstate vedené ako „Učiteľský majetok“ a vlastníctvo
bolo vedené na „Učiteľa obce Z.“. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo Základnej zmluvy medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá nadobudla platnosť 18. decembra 2000 a je uverejnená
v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 ako aj z kánonického
práva, konkrétne Kódexu kanonického práva prijatého v roku 1983 a Kódexu kánonov východných
cirkví prijatý v roku 1990 (CCEO). V konaní bolo nepochybne zistené, a vyplýva to práve z Kódexu
kánonu východných  cirkví (CCEO) kánonu 927, 930 a 925, bývalé Gréckokatolícke školy, sirotince,
spolky, kantori, učitelia, spevácke zbory boli právnickými osobami, keďže išlo o inštitúcie a úrady
Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá skutočnosť vyplývala z kánonu 295 CCEO.  Konfesijná ( cirkevná )
škola bola z hľadiska majetkového zásadne zviazaná s cirkvou ( rozhodnutie 575 Úradnej zbierky
rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu v právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi) a ani majetok
Gréckokatolíckej cirkvi v Z. nemožno oddeliť od majetku Gréckokatolíckej cirkvi. Aj z výnosu Štátneho
úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 č. 20285/51-II/1 o prevode nehnuteľného majetku
bývalej gréckokatolíckej cirkvi (zrušeného zákonným opatrením Predsedníctva Slovenskej národnej
rady z 29. mája 1990 č. 211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a
pravoslávnou cirkvou)  vyplýva, že za nehnuteľný majetok gréckokatolíckej cirkvi sa považoval nielen
majetok zapísaný v pozemkových knihách na túto cirkev a jej akúkoľvek zložku, ale aj majetok zapísaný
na konkrétne vymenované inštitúcie ( nadáciu, kostol, fond, spolok, kantora, učiteľa). Ako bolo správne
zistené, v tom čase v obci Z. jestvovala iba jedna škola a to Gréckokatolícka. Nepochybne to vyplýva z
predloženého Schematizmu učiteľstva národných škôl na Slovensku, podľa stavu zo dňa 20.11.1929. Za
odňatý majetok gréckokatolíckej cirkvi, je potrebné považovať aj učiteľský majetok, zapísaný na „Učiteľa“
ako úrad, ktorý bol právnickou osobou. Neopodstatnenou je teda odvolacia námietka žalovaného, že
žalobca nepreukázal, že mu patril sporný majetok pred tým, ako bol odňatý štátom.

V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo súhlasu štátu pôsobia
na území Slovenskej republiky(ktorý je prílohou zákona č. 308/1991 Zb.) je pod bodom 8 uvedená
aj Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike. Cirkvi a náboženské spoločnosti sú podľa tohto
zákona právnickými osobami ( § 4 ods. 3, veta prvá cit. zákona). Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej
republike sa považuje za cirkev registrovanú podľa tohto zákona a má spôsobilosť na práva a povinnosti
a v náväznosti na túto spôsobilosť aj spôsobilosť byť účastníkom konania priamo zo zákona. Z jej
základného dokumentu v zmysle úpravy obsiahnutej v § 13 ods. l, a § 22 zákona je zrejmé, ktoré jej
útvary majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto je oprávnený konať v jej mene. Podľa základného
dokumentu Gréckokatolíckej cirkvi, cirkev a jej niektoré zložky sú právnickými osobami. V článku X. sa
vymedzujú útvary s právnou subjektivitou a oprávnenie konať v mene útvarov.  Farnosti gréckokatolíckej
cirkvi majú právnu subjektivitu.

V konaní bolo preukázané, a to z výpisu pozemnoknižnej zápisnice č. 56 k.ú. Z., boli odňaté žalobcovi
rozhodnutím ONV - odboru poľnohospodárstva v Snine  č. Poľ. 5021/57 zo dňa 12.12.1957 o výkupe
podľa § 3 zákona č. 46/1948 Zb. a vlastnícke právo bolo vložené Československému štátu, v správe
MNV Z. na celok. Aj keď je v pozemkovej zápisnici č. 56 k.ú. Z. zaznamenaný výkup podľa § 3 zákona
č. 46/1948 Zb. niet pochýb o tom, že k prevodu uvedených nehnuteľností na štát došlo bez náhrady.
Je potrebné uviesť,  že dňa 28.4.1950 bola gréckokatolícka cirkev zrušená a jej majetok prešiel do
vlastníctva pravoslávnej cirkvi. Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetné nehnuteľnosti nikdy neboli
prevedené do majetku pravoslávnej cirkvi ale prešli na základe § 3  zákona č. 46/1948 Zb. na štát.  K
výkupu v prospech štátu malo dôjsť v roku 1958. V tomto roku už nejestvoval subjekt, ktorému by táto
náhrada bola vyplatená.  Z ustanovenia § 3  ods. l, písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z.  vyplýva zákonný
dôvod navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam registrovanej cirkvi so sídlom na území Slovenskej
republiky vrátane jej útvarov, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme ( trvalej úprave vlastníctva k



poľnohospodárskej a lesnej pôde).  Žalobca teda preukázal aj existenciu tohto právneho dôvodu na
navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Taktiež preukázal, že svoj nárok si uplatnil u žalovaného, ktorý v danom prípade je povinnou osobou
tak, ako ju definuje ustanovenie § 4 ods. l zákona č. 161/2005 Z.z. pretože predmetné nehnuteľnosti
vo vlastníctve štátu spravuje a to v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006. Preukázal, že svoj nárok
si uplatnil u žalovaného výzvou zo dňa 23.4.2006. O uplatnení nároku preukázal podací lístok pošty a
žalovaný ani nepopieral, žeby si tento nárok v zákonom určenej lehote neuplatnil.

Pokiaľ sa týka samotnej výzvy na vydanie nehnuteľnosti, v tomto smere žalovaný namieta, že výzva
na vydanie nehnuteľností s poukazom na zákon č. 161/2005 Z.z. je nezrozumiteľná a neurčitá. S týmto
právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje.

V zmysle § 161/2005  Z.z. nevyhnutným východiskovým predpokladom uplatnenia nároku na vydanie
veci je včasná písomná výzva oprávnenej osoby. Citovaný zákon v § 5 ods. l okrem požiadavky písomnej
formy  nestanovuje ďalšie obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. So zreteľom na
túto skutočnosť, treba výzvu, ktorou sa uplatňuje nárok na vrátenie majetku posudzovať z hľadiska
všeobecných náležitosti právneho úkonu, ako prejavu vôle podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z predmetnej písomnej výzvy je zrejmé kto ju podáva, komu ju podáva, čoho sa žalobca domáha.
Žalobca v písomnej výzve uplatnenej v zákonnej lehote do 30.4.2006 špecifikoval nehnuteľnosti, ktoré
žiadal vydať s uvedením katastrálneho územia, pozemnoknižnej vložky, presnú špecifikáciu parciel
podľa pozemkovej knihy, ich výmeru, totožnosť so stavom v KN a výmerou. Okrem toho k výzve pripojil
aj listinné dôkazy a to výpisy z pozemnoknižnej vložky č. 56, 27 a 392, a list vlastníctva č. 628.  Z
predmetnej výzvy je zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu je predmetná
výzva žalobcu dostatočne určitá a zrozumiteľná. Výzvu nemožno oddeliť od príloh, ktoré boli spolu s
výzvou doručované. Takto posudzovaná výzva obsahuje dostatočne jasnú špecifikáciu nehnuteľností,
vydania ktorých sa žalobca domáha.

Z vyššie uvedeného je nepochybné, že žalobca splnil všetky zákonné podmienky pre vydanie
predmetnej nehnuteľnosti, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti pod bodmi 1-7.

Za pochybenie súdu prvého stupňa považuje jeho rozhodnutie o trovách konania. Súd prvého stupňa  o
týchto rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešným účastníkom priznal náhradu
trov konania, s ohľadom na skutočnosť, že neúspech bol iba v nepatrnej časti. V tomto smere bol
jeho postup správny. Priznal však žalobcovi náhradu týchto trov vo výške 0 eur s odôvodnením, že
právny zástupca žalobcu trovy konania nevyčíslil v lehote troch pracovných dní.. Žalobca túto skutočnosť
namietal a poukázal na to, že náhradu trov konania si riadne uplatnil. Rozsudok bol vyhlásený bez jeho
účasti dňa 25.2.2011. Oboznámil sa s ním dňa 28.2.2011 a ešte v ten deň ich vyčíslil a  v písomnej forme
zaslal súdu prvého stupňa poštou.

Odvolací súd zistil, že skutočne vyčíslenie trov právneho zastúpenia právnym zástupcom žalobcu je z
28.2.2011, avšak v spise chýba obálka, potvrdzujúca, že predmetná písomnosť bola odoslaná poštou v
uvedený deň. Vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalobcu došlo súdu prvého stupňa dňa 2.3.2011.

Z ustanovenia § 151ods. l O.s.p. vyplýva, že účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania je
povinný trovy  konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Lehota na
vyčíslenie trov konania je lehotou procesnoprávnou a táto lehota je zachovaná nielen vtedy, ak sa úkon
podá v posledný deň lehoty na súde, ale aj vtedy ak sa podanie odovzdá orgánu, ktorý ho má doručiť.
Rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa 25.2.2011 (piatok). Tretí pracovný deň na vyčíslenie
trov právnym zástupcom bol deň 2.3.2011. Súdu boli doručené dňa 3.2.2011, pričom z podacej pečiatky
súdu nie je zrejmé, žeby boli podané osobne. Súd prvého stupňa  teda dostatočne nezistil, či vyčíslenie
trov právneho zastúpenia bolo vykonané právnym zástupcom žalobcu  v lehote troch pracovných dní



podľa § 151 ods. l O.s.p., najmä neskúmal,  kedy boli podané na prepravu  poštou, iba priznané trovy
konania právneho zástupcu žalobcu priznal vo výške 0.

Keďže vo výroku o trovách konania neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku,
odvolací súd podľa § 224 ods. l, písm. f,/, h,/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o
trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Za týmto účelom však bude potrebné obstarať buď obálku, ktorou bolo vyčíslenie trov konania právnym
zástupcom žalobcu zasielané poštou a ktorá nie je k podaniu  pripojená. Bude potrebné  zistiť dátum
odoslania poštou, prípadne vyzvať právneho zástupcu žalobcu na predloženie dokladu o odoslaní
predmetnej písomnosti. Ak sa preukáže tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že vyčíslil trovy konania a
podal ich na prepravu poštou v lehote 3 pracovných dní, bude potrebné preskúmať výšku uplatnených
trov a ich priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.