Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/66/2019 z 14. 7. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 14. júla 2020, sp. zn. 11S/66/2019, ECLI:SK:KSNR:2020:4019200380.4 Krajský súd Nitra | 11S/66/2019 | ECLI:SK:KSNR:2020:4019200380.4 | 2020-07-14 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), ZKR, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d7ef2b7-d0ee-4794-82de-04ce660178e0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4019200380.4 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/66/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200380
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4019200380.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk, spol. s r.o.,
Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, zastúpeného advokátskou kanceláriou Matejka &
Haluška s.r.o., Lazovná 20, Banská Bystrica, IČO: 47 257 415 proti žalovanému: Daňový úrad Nitra,
Damborského 5, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia (oznámenia) žalovaného o použití nadmerného
odpočtu č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e oznámenie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté Moravce o použití
nadmerného odpočtu č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016 a v e c v r a
c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. V predloženom administratívnom spise žalovaného sa nachádza rozhodnutie Daňového úradu Nitra
(správca dane), kontaktné miesto Zlaté Moravce č. 9416301/5/3971439/2013 zo dňa 28. 08. 2013,
ktorým správca dane podľa ust. 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1991 Zb. o správe daní a poplatkov a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na ust.
§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 62,80 eur za nezaplatenie
dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2009
v lehote splatnosti.
Rozhodnutím Finančného riaditeľstva ako odvolacieho daňového orgánu č. 1100304/1/550415/2013 zo
dňa 25. 11. 2013 bolo potvrdené vyššie označené rozhodnutie správcu dane zo dňa 28. 08. 2013 o
vyrubení sankčného úroku v sume 62,80 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 2013.

2. Rozhodnutím č. 9416301/5/3971717/2013 zo dňa 28. 08. 2013 správca dane podľa ust. § 156 ods.
1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 14.135,70 eur za
nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie
december 2010 v stanovenej lehote a výške.



Finančné riaditeľstvo ako odvolací daňový orgán rozhodnutím č. 1100304/1/550427/2013 zo dňa 27.
11. 2013 potvrdilo vyššie označené rozhodnutie správcu dane zo dňa 28. 08. 2013 o vyrubení úroku z
omeškania v sume 14.135,70 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 2013.

3. Ďalším rozhodnutím č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28. 08. 2013 správca dane podľa ust. §
156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 5.082,60
eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie
obdobie august 2011 v stanovenej lehote a výške.

Finančné riaditeľstvo ako odvolací daňový orgán rozhodnutím č. 1100304/1/565211/2013 zo dňa 27.
11. 2013 potvrdilo vyššie označené rozhodnutie správcu dane zo dňa 28. 08. 2013 o vyrubení úroku z
omeškania v sume 5.082,60 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 2013.

4. Dňa 25. 02. 2016 podal žalobca riadne daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za mesiac január
2016, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 2.000,72 eur.

5. Dňa 29. 03. 2016 podal riadne daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za mesiac február 2016,
v ktorom si taktiež uplatnil nadmerný odpočet v sume 305,81eur.

6. Žalovaný v podaní pod č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016 označenom ako „oznámenie o použití
nadmerného odpočtu“ oznámil žalobcovi, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2016 v
sume 2.000,72 eur, ktorý vznikol žalobcovi na dani z pridanej hodnoty, sa použije na úhradu daňového
nedoplatku:
- úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty v sume 1.305,17 eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku
z omeškania č. 9416301/5/3971717/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013 v pôvodnej
výške 14.135,70 eur,
- sankčného úroku na dani z pridanej hodnoty v sume 62,80 eur, vyrubeného rozhodnutím o sankčnom
úroku č. 9416301/5/3971439/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013, v pôvodnej výške
62,80 eur,
- úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty v sume 632,75 eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku
z omeškania č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013, v pôvodnej
výške 5.082,60 eur.

7. Žalobca podal proti rozhodnutiu pod č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016 odvolanie zo dňa 16.
05. 2016, v ktorom poukázal na to, že bolo proti nemu začaté reštrukturalizačné konanie uznesením
Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013 a uznesením zo dňa 21. 06. 2013
bola žalobcovi povolená reštrukturalizácia. Následne bol uznesením zo dňa 31. 01. 2014 potvrdený
reštrukturalizačný plán a reštrukturalizácia bola skončená.

V podanom odvolaní žalobca uviedol, že považuje rozhodnutie (oznámenie) žalovaného za nezákonné,
nakoľko žalovaný si do reštrukturalizačného konania neprihlásil pohľadávky zodpovedajúce vyššie
uvedeným vyrubeným úrokom (daňovej povinnosti), teda pohľadávky, na úhradu ktorých má byť v zmysle
jeho oznámenia použitý nadmerný odpočet. S poukazom na ust. § 120 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, akékoľvek peňažné pohľadávky, ktoré nevznikli po začatí reštrukturalizačného konania musia
byť za účelom ich uplatnenia v reštrukturalizácii riadne a včas uplatnené prihláškou, a to pod sankciou
zániku práva tieto pohľadávky vymáhať voči reštrukturalizovanému subjektu. V predmetnej veci však
všetky skutočnosti determinujúce existenciu a výšku daňovej povinnosti boli nepochybne dané ešte pred
začatím reštrukturalizačného konania u žalobcu. Jedná sa teda o pohľadávky vzniknuté pred začatím
reštrukturalizačného konania a bolo potrebné ich riadne a včas uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii
a pokiaľ sa tak nestalo, zaniklo právo vymáhať takúto pohľadávku (daňovú povinnosť) v dôsledku
potvrdenia reštrukturalizačného plánu a nie je možné na jej splnenie použiť nadmerný odpočet, ktorý
vznikol po začatí a skončení reštrukturalizácie. Daňová povinnosť nepredstavuje v predmetnej veci tzv.
prednostnú pohľadávku, ale jedná sa o pohľadávku, ktorá sa uplatňuje prihláškou v reštrukturalizácii
s tým, že základným účelom reštrukturalizačného konania je vyriešenie všetkých právnych vzťahov
dlžníka založených pred začatím reštrukturalizačného konania.



Záver správcu dane, podľa ktorého má byť právny charakter úroku z omeškania resp. sankčného úroku
v insolvenčných pomeroch determinovaný časom vydania rozhodnutia je teda potrebné odmietnuť ako
nesprávny. Nie je možné nájsť dôvod, pre ktorý by pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania, resp.
sankčného úroku mohla, resp. mala mať rôzny právny režim (ako pohľadávka uplatňovaná prihláškou
alebo prednostná pohľadávka, resp. pohľadávka vzniknutá po skončení reštrukturalizácie) výučne v
závislosti od okamihu rozhodnutia správcu dane, o to viac v prípade, keď oneskorený výkon činnosti
správcu dane by mal zakladať výhodnejšie postavenie z hľadiska vymoženosti uloženej alebo vyrubenej
povinnosti.

Nakoľko žalovaný si pohľadávku zodpovedajúcu daňovej povinnosti neuplatnil prihláškou v
reštrukturalizácii, je nevyhnutné prijať záver, že v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu sa
daňová povinnosť stala voči žalobcovi nevymáhateľnou a teda na kompenzáciu úroku z omeškania,
resp. sankčného úroku nebolo možné použiť nadmerný odpočet, na vrátenie ktorého mal žalobca právo.

Pripustením použitia nadmerného odpočtu na úhradu daňovej povinnosti by došlo súčasne k
porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania v dôsledku neodôvodneného zvýhodnenia
žalovaného ako veriteľa „pohľadávky“ odvodzujúcej svoju existenciu z noriem verejného práva oproti
iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva, a to napriek skutočnosti, že
ich nároky voči spoločnosti FENESTRA boli rovnako založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z
právneho hľadiska v totožnom čase, teda pred začatím reštrukturalizačného konania, čo vzhľadom na
zásady insolvenčného konania nie je prípustné.
8. Žalovaný v podaní zo dňa 19. 05. 2016 oznámil žalobcovi, že odvolanie je možné podať len
proti rozhodnutiu, pričom vydané oznámenie o použití nadmerného odpočtu nemožno považovať
na rozhodnutie, a teda proti nemu nie je možné použiť inštitút odvolania. Odvolanie považoval za
bezpredmetné, lebo voči nemu nie je možné uplatniť opravné prostriedky.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

9. Žalovaný v podaní pod č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016 označenom ako „oznámenie o použití
nadmerného odpočtu“ oznámil žalobcovi, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2016 v
sume 2.000,72 eur, ktorý vznikol žalobcovi na dani z pridanej hodnoty, sa použije na úhradu daňového
nedoplatku:
- úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty v sume 1.305,17 eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku
z omeškania č. 9416301/5/3971717/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013 v pôvodnej
výške 14.135,70 eur,
- sankčného úroku na dani z pridanej hodnoty v sume 62,80 eur, vyrubeného rozhodnutím o sankčnom
úroku č. 9416301/5/3971439/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013, v pôvodnej výške
62,80 eur,
- úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty v sume 632,75 eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku
z omeškania č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013, v pôvodnej
výške 5.082,60 eur.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

10. Žalobca podal proti rozhodnutiu (oznámeniu) žalovaného zo dňa 28. 04. 2016 žalobu zo dňa 22.
06. 2016 (doručená súdu dňa 27. 06. 2016), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovaného označeného ako oznámenie o použití nadmerného odpočtu č. 103031323/2016
zo dňa 28. 04. 2016.

11. V žalobe namietal nezákonnosť tohto oznámenia žalovaného správneho orgánu, ktoré ukracuje
žalobcu na jeho subjektívnych právach. Prezentoval názor, že predmetné oznámenie je bez ďalšieho
spôsobilým predmetom preskúmania súdom v konaní začatom na základe žaloby a na podporu svojho
názoru poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 8Sžf/4/2009,
ako i na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky pri riešení tejto právnej otázky.



12. Ku skutočnostiam, ktoré majú vplyv na posúdenie zákonnosti oznámenia žalovaného uviedol,
že uznesením Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013 bolo
voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením zo dňa 21. 06. 2013 bola povolená
reštrukturalizácia a uznesením zo dňa 31. 01. 2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu.
Žalovaný si do reštrukturalizačného konania neprihlásil akúkoľvek pohľadávku zodpovedajúcu daňovej
povinnosti, a teda pohľadávku, na úhradu ktorej má byť v zmysle jeho rozhodnutia čiastočne použitý
nadmerný odpočet.

Žalobcovi nebol v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov vrátený nadmerný odpočet, pretože tento bol podľa rozhodnutia žalovaného
použitý na kompenzáciu (úhradu) daňovej povinnosti, t. j. úroku z omeškania a sankčného úroku. Úrok
z omeškania predstavuje časť sankcie za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním
daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2010 a august 2011 v ustanovenej lehote a
sankčný úrok predstavuje sankciu za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
september 2009 vo výške priznanej v daňovom priznaní v lehote splatnosti.

Ako vyplýva z rozhodnutí, ktorými boli jednotlivé nároky tvoriace daňovú povinnosť (úroky z omeškania
a sankčný úrok) vyrubené, omeškanie žalobcu s odvedením príslušnej dane z pridanej hodnoty začalo
a aj skončilo v období pred začatím reštrukturalizácie, t. j. predo dňom 23. 05. 2013, pričom rozhodnutia
boli dokonca vydané počas reštrukturalizácie.

Žalobca je presvedčený, že pohľadávka žalovaného, ktorej zodpovedá právna povinnosť na zaplatenie
daňovej povinnosti je právom na peňažné plnenie, ktoré v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii
vzniklo pred začatím reštrukturalizačného konania, a preto ho bolo za účelom dosiahnutia plnenia
potrebné riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou, a pokiaľ k tomu nedošlo, právo
započítať takúto pohľadávku a/alebo vymáhať takúto pohľadávku voči žalobcovi v dôsledku potvrdenia
reštrukturalizačného plánu zaniklo.

V zmysle ust. § 120 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, determinantom určujúcim charakter pohľadávky na
účely reštrukturalizácie je rozhodujúci okamih vzniku práva zodpovedajúceho pohľadávke a nie jej
splatnosť. Právo na zaplatenie úroku z omeškania vzniká na základe zákona výlučne v dôsledku
omeškania so splnením daňovej povinnosti a rozhodnutie o jeho vyrubení ovplyvňuje výlučne jeho
splatnosť, nie však vznik pohľadávky v zmysle vyššie citovaného zákona. Nie je možné, aby pohľadávka
na zaplatenie úroku z omeškania podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplývajúca z určitého skutkového
deja, mohla, resp. mala mať v insolvenčnom konaní rôzny právny režim výlučne v závislosti od okamihu
rozhodnutia správcu dane, a to o to viac v prípade, keď oneskorený výkon činnosti správcu dane by
mal v insolvenčnom konaní zakladať výhodnejšie postavenie z hľadiska vymožiteľnosti vyrubovaného
úroku z omeškania.

Daňová povinnosť žalobcu nepredstavuje v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tzv. prednostnú pohľadávku,
ale naopak, jedná sa o pohľadávku (nároky), ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, čomu
nasvedčuje nielen právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 156 ods. 2,
tretia veta, ust. § 158 ods. 5, ust. § 84 ods. 1, písm. g/), ale i základný účel reštrukturalizačného konania a
právny charakter úroku z omeškania ako akcesorického práva. Zo súčasnej právnej úpravy obsiahnutej
vo vyššie citovanom zákone (Daňovom poriadku) je napriek absencii výslovnej úpravy nevyhnutné
dôjsť k interpretačnému záveru, že správca dane je oprávnený a povinný uplatniť prípadnú pohľadávku
predstavujúcu úrok z omeškania (resp. sankčný úrok) za omeškanie s plnením povinnosti, ktoré
nastalo pred začatím reštrukturalizačného konania prihláškou, a to dokonca bez jeho predchádzajúceho
vyrubenia osobitným rozhodnutím.

Je nepochybné, že žalovaný si v reštrukturalizácii neuplatnil úroky prihláškou a je teda nevyhnutný záver,
že v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu sa úroky stali nevymáhateľné a na ich kompenzáciu
nebolo možné použiť nadmerný odpočet. Postupom žalovaného bol teda žalobca ukrátený na svojich



právach. Použitie nadmerného odpočtu v zmysle žalobou napadnutého rozhodnutia - oznámenia je totiž
možné stotožniť so zánikom pohľadávky v dôsledku jednostranného započítania, ktoré je vo vzťahu k
pohľadávkam uplatňovaným v reštrukturalizácii prihláškou počas reštrukturalizačného konania vylúčené
ex lege, a teda o to viac musí byť vylúčené i po skončení reštrukturalizácie.

Použitím nadmerného odpočtu na úhradu daňovej povinnosti - úrokov by došlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov insolvenčného konania v dôsledku neodôvodneného zvýhodnenia žalovaného ako
veriteľa pohľadávky odvodzujúcej svoju existenciu z noriem práva verejného. Žalobca podal proti
rozhodnutiu o úroku odvolanie, v ktorom poukázal na účinky začatia reštrukturalizačného konania a
potvrdenia reštrukturalizačného plánu, pričom zdôraznil nevymáhateľnosť úrokov, a teda i nezákonnosť
rozhodnutí, ktorými boli vyrubené. Napriek uvedenému žalovaný považuje predmetné úroky za
vymáhateľné, a teda použitie nadmerného odpočtu na jej úhradu za právne možné.

V závere žaloby žalobca navrhol oznámenie žalovaného zo dňa 28. 04. 2016 zrušiť podľa ust. § 250j ods.
2 písm. a/, d/ OSP a vec vrátiť Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie z dôvodu, že toto oznámenie,
ktoré považuje za rozhodnutie, je nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

IV. Vyjadrenie žalovaného k žalobe

13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 14. 09. 2016, ktoré bolo súdu doručené v ten
istý deň. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca podal elektronicky dňa 25. 02. 2016 daňové
priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016, v ktorom uviedol nadmerný
odpočet v sume 2.000,72 eur. V daňovom priznaní za nasledujúce zdaňovacie obdobie, t. j. február
2016 uviedol nadmerný odpočet v sume 305,81 eur. Pretože v čase poukázania zvyšku nadmerného
odpočtu bol u žalobcu evidovaný daňový nedoplatok, žalovaný použil nadmerný odpočet na splatný
nedoplatok na dani z pridanej hodnoty a o tomto upovedomil daňový subjekt oznámením o použití
nadmerného odpočtu zo dňa 28. 04. 2016. Daňový preplatok bol použitý na úhradu úroku z omeškania
na dani z pridanej hodnoty v sume 1.305,17 eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku z omeškania č.
9416301/5/3971717/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013 v pôvodnej výške 14.135,70
eur, úhradu sankčného úroku na dani z pridanej hodnoty v sume 62,80 eur, vyrubeného rozhodnutím
o sankčnom úroku č. 9416301/5/3971439/2013 zo dňa 28. 08. 2013, splatného dňa 27. 12. 2013, v
pôvodnej výške 62,80 eur a na úhradu úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty v sume 632,75
eur, vyrubeného rozhodnutím o úroku z omeškania č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28. 08. 2013,
splatného dňa 27. 12. 2013, v pôvodnej výške 5.082,60 eur.

Proti rozhodnutiam o vyrubení úrokov z omeškania ako i proti rozhodnutiu o vyrubení sankčného úroku
podal žalobca odvolanie a Finančné riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania
ako i rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku, v dôsledku čoho sa tieto rozhodnutia stali právoplatnými
a vyrubené úroky sa stali splatnými. Úroky z omeškania, ani sankčný úrok žalobca nezaplatil v lehote
splatnosti a stali sa daňovým nedoplatkom.

Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že oznámenie o použití nadmerného odpočtu nie je rozhodnutím,
nemá základné náležitosti rozhodnutia uvedené v ust. § 63 daňového poriadku, pričom má len
informatívny charakter a neboli ním žalobcovi uložené povinnosti ani priznané práva. Proti uvedenému
oznámeniu nie je možné podať opravný prostriedok v zmysle daňového poriadku.

Skutočnosti, ktoré žalovaného oprávňovali na použitie daňového preplatku na daňový nedoplatok, sú
tie, že uznesením Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 vydaným dňa 15. 05. 2013 a
uverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 časť konkurzy a reštrukturalizácie zo dňa 22. 05. 2013
bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie a uznesením Okresného súdu Nitra pod sp. zn.
32R/3/2013 zo dňa 21. 06. 2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28. 06. 2013
bola povolená reštrukturalizácia spoločnosti. Do funkcie správcu bola ustanovená obchodná spoločnosť
Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.

V súvislosti s reštrukturalizačným konaním u žalobcu žalovaný uviedol, že do reštrukturalizačného
konania si môže prihlásiť iba daňové nedoplatky. Nakoľko rozhodnutia o úroku z omeškania a



rozhodnutie o sankčnom úroku boli vydané dňa 28. 08. 2013, nebolo možné ich spätne prihlásiť do
reštrukturalizačného konania. Úroky z omeškania a sankčný úrok sa stali daňovými nedoplatkami až
dňa 27. 12. 2013, teda sú to nedoplatky, ktoré vznikli až po začatí reštrukturalizačného konania, v
dôsledku čoho nemohli byť prihlásené do reštrukturalizačného konania. Len tie pohľadávky, ktoré môžu
byť prihlásené do reštrukturalizácie, nemožno ďalej vymáhať.

Nedoplatky, ktoré sú uvedené v žalobou napadnutom oznámení, boli splatné dňa 27. 12. 2013,
teda sú to nedoplatky, ktoré vznikli až po začatí reštrukturalizačného konania, a preto nemohli byť do
neho prihlásené, nakoľko v zákone č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov absentuje možnosť prihlásiť sankciu aj bez
vyrubenia. V zmysle ust. § 95 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011 bolo
možné prihlásiť sankciu aj bez vyrubenia.

Reštrukturalizačný plán je záväzný len na pohľadávky, ktoré sú prihlásené, resp. mohli byť prihlásené
podľa ust. § 121 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom vzniká dlžníkovi
povinnosť sa ním riadiť, z čoho je zrejmé, že záväzky, ktoré má dlžník a ktoré vznikli po vstupe do
reštrukturalizácie, má povinnosť plniť. Úroky z omeškania a ani sankčný úrok, ktoré sú uvedené v
oznámení o použití nadmerného odpočtu nemohli byť prihlásené ako daňová pohľadávka, pretože v čase
povolenia reštrukturalizácie neexistovali. Prihlásiť možno len tie nedoplatky, ktoré vznikli pred povolením
reštrukturalizácie.

Žalovaný mal za to, že oznámenie o použití nadmerného odpočtu zo dňa 28. 04. 2016 nemá za
následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, ani ním nemohli byť práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté, a teda napadnuté oznámenie nemožno považovať
za rozhodnutie ani v tzv. materiálnom poňatí. Oznámenie správcu dane nie je spôsobilým predmetom
súdneho prieskumu.

Žalovaný žiadal, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

V. Ďalší priebeh konania

14. Po prejednaní veci na pojednávaní konanom dňa 26. 04. 2017 správny súd rozsudkom č. k.
11S/154/2016-67 zo dňa 26. 04. 2017 zamietol žalobu ako nedôvodne podanú.

Správny súd za podstatné považoval posúdenie povahy úroku z omeškania a sankčného úroku z toho
hľadiska, či sú takými pohľadávkami správcu dane, ktoré bol povinný uplatniť v reštrukturalizačnom
konaní, resp. ich neuplatnením došlo k následkom tvrdeným v žalobe. Zaujal názor, že až vyrubením
sankcie vzniká správcovi dane pohľadávka a ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na
sankcii by mu ani nevznikla. Na vznik povinnosti zaplatiť sankcie nepostačuje naplnenie podmienok
ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto povinnosti je až
autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom stanovenou formou,
t. j. až vydaním rozhodnutia o sankcii. Úrok z omeškania, resp. sankčný úrok ako sankcie podľa
daňových predpisov nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom stanovený úrok
z omeškania a nie je ich možné považovať ani za záväzok akcesorický, pretože sa jedná o sankciu
za porušenie konkrétnych zákonných povinností t. j. v danom prípade za nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania v zákonom stanovenej lehote, resp. v stanovenej výške.
Žalovaný nebol povinný neexistujúce pohľadávky na sankciách uplatniť v reštrukturalizačnom konaní
a v dôsledku toho nenastali ani účinky neprihlásenia pohľadávok riadne a včas, a teda nenastala ani
nemožnosť ďalšieho vyrubenia týchto pohľadávok v priebehu reštrukturalizácie, resp. po jej skončení.

V závere svojho rozsudku č. k. 11S/154/2016-67 zo dňa 26. 04. 2017 správny súd poukázal na žalobcom
uplatnený nadmerný odpočet v daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
január 2016 v sume 2.000,72 eur teda, na pohľadávku žalobcu v uvedenej sume. Oproti tejto pohľadávke
žalobcu vo vzťahu k správcovi dane existovali pohľadávky správcu dane na úroku z omeškania a
sankčnom úroku, ktoré boli vyrubené troma rozhodnutiami správcu dane zo dňa 28. 08. 2013 a nadobudli
právoplatnosť na základe toho, že boli potvrdené rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR zo dňa 25.



11. 2013, resp. 27. 11. 2013. Uvedené znamená, že pri súčasnej existencii daňového nedoplatku žalobcu
za zdaňovacie obdobie január 2016 vo forme uplatneného nadmerného odpočtu v sume 2.000,72 eur
a existencii daňových nedoplatkov žalobcu vzniknutých na úrokoch z omeškania a sankčnom úroku,
postupoval žalovaný správne a v súlade s ust. § 55 ods. 6, 7 a ust. § 79 ods. 1, 7 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov
účinnom do 30. 04. 2016, keď nadmerný odpočet uplatnený žalobcom použil na čiastočnú úhradu
daňového nedoplatku žalobcu. Podstatu tohto postupu (kompenzáciu konkrétneho daňového preplatku
žalobcu s čiastočnou úhradou konkrétneho daňového nedoplatku žalobcu) žalobca v podanej žalobe
žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybnil, namietal však nemožnosť, nezákonnosť a nedôvodnosť
vyrubenia úroku z omeškania a sankčného úroku. Námietky smerujúce proti právoplatným rozhodnutiam
správcu dane, resp. i rozhodnutiam odvolacieho daňového orgánu, mal a mohol žalobca uplatniť v
samostatnej žalobe proti rozhodnutiam o vyrubení úroku z omeškania a sankčného úroku.

15. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu zo dňa 28. 07. 2017 proti vyššie označenému rozsudku
tunajšieho súdu vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR ako kasačný súd, ktorý v konaní pod sp. zn.
1Sžfk/4/2018 zo dňa 27. 06. 2019 rozsudok tunajšieho súdu č. k. 11S/154/2016-67 z 26. 04. 2017 zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Konštatoval, že krajský súd sa vecou nezaoberal konzekventne, dal len čiastočné odpovede na niektoré
argumenty sťažovateľa, a preto nevidel dôvod, aby zaujímal afirmatívne, či negatívne stanovisko k
námietkam sťažovateľa v kasačnej sťažnosti. Kvôli efektívnosti ďalšieho konania však poznamenal, že
súvisiacu otázku právnej povahy úrokov z omeškania v kontexte možnosti (zákonnosti) ich vyrubenia
rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť až po začatí, resp. skončení reštrukturalizačného konania,
neriešil doposiaľ jednotne ani kasačný súd. Časť judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky v
konaní pod sp. zn. 2Sžf/90/2016, 5Sžfk/8/2017, 6Sžfk/47/2015) sa prikláňa k názoru, ktorý prezentoval
i krajský súd, teda že pohľadávka zodpovedajúca úrokom z omeškania vzniká až právoplatným
rozhodnutím správcu dane, preto nejde o pohľadávku, ktorá by pred jej vyrubením mohla zaniknúť v
dôsledku reštrukturalizácie. Iný judikatúrny smer (napr. rozsudky v konaní pod sp. zn. 10Sžfk/23/2018,
1Sžf/2/2016, 1Sžfk/10/2016) však zdôrazňuje akcesorický charakter úrokov z omeškania, ktoré vznikajú
aj bez ich vyrubenia a priečilo by sa charakteru a účelu reštrukturalizačného konania, keby ich správca
dane mohol takto dodatočne vyrubovať. Tento smer popiera tiež konštitutívne účinky vyrubenia úrokov.

Kasačný súd vo svojom rozsudku uviedol, že v súdenej veci ide o špecifický problém, keď sa
nepreskúmava rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania, ale použitie daňového preplatku (pohľadávky
sťažovateľa) na úhradu (započítanie) vyrubeného úroku ako daňového nedoplatku, pričom nie je
spornou na prvom mieste otázka (pôvodnej) existencie takéhoto daňového nedoplatku, ale jeho
nevymáhateľnosť. Aj vo vyššie uvedených súdnych rozhodnutiach pripúšťajúcich vyrubenie úrokov z
omeškania po schválení reštrukturalizačného plánu sa zdôrazňuje, že sa súdny prieskum týkal iba
samotných rozhodnutí o vyrubení úroku a krajský súd ani Najvyšší súd SR sa v nich nemohli zaoberať
otázkou vymáhateľnosti týchto pohľadávok.

Bude preto potrebné, aby krajský súd zaujal odôvodnené stanovisko k zatiaľ nezodpovedaným otázkam,
teda najmä k otázke vzťahu noriem, ktoré upravujú insolvenčné konania k daňovému poriadku a k
otázke (ne)vymáhateľnosti sporných pohľadávok. Taktiež bude potrebné reagovať na argumentáciu
sťažovateľa, ktorý vo svojom systematickom a teleologickom výklade označil i konkrétne ustanovenia
právnych predpisov. Kasačný súd bol toho názoru, že je namieste zohľadniť účel a zákonný koncept
reštrukturalizačného konania, ako i fakt, že úroky z omeškania nie sú sankciami, ktorých výška by
záležala na voľnom uvážení správneho orgánu, ale je vo všeobecnosti determinovaná len zákonom
stanovenou sadzbou, výškou omeškanej daňovej povinnosti a dĺžkou tohto omeškania. Uvedené sa
odráža aj v terminológii daňového poriadku, v zmysle ktorej sa úroky z omeškania vyrubujú (obdobne
ako zistená vlastná daňová povinnosť) a nie ukladajú (ako napr. pokuty).

Uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR je krajský súd v predmetnej veci viazaný v zmysle
ust. § 469 SSP.

16. Následne správny súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu poukázal
na argumentáciu uvedenú v podanej žalobe a okrem iného uviedol, že predmetom súdneho
prieskumu je preskúmanie zákonnosti oznámenia o použití nadmerného odpočtu žalobcu za zdaňovacie



obdobie január 2016, teda vzniknutého po skončení reštrukturalizácie na úhradu úrokov z omeškania
a sankčných úrokov za omeškanie so splnením daňových povinností žalobcu, pričom toto omeškanie
vo všetkých prípadoch začalo a skončilo pred začatím reštrukturalizačného konania a predmetné
úroky boli vyrubené rozhodnutiami vydanými počas reštrukturalizácie. Bol toho názoru, že použitie
nadmerného odpočtu napádaným opatrením je v rozpore s hmotnoprávnymi účinkami skončenia
reštrukturalizácie, pretože úroky vyrubené dotknutými rozhodnutiami predstavujú nárok, ktorý vznikol
pred začatím reštrukturalizačného konania a ktorý sa v dôsledku jeho neuplatnenia prihláškou a
následného potvrdenia reštrukturalizačného plánu, stal nevymáhateľným. Istina, z ktorej boli úroky
vyrubované, nebola prihlásená do reštrukturalizačného konania a vyrubené úroky sú sankciou za
nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010, september 2009 a august
2011, z jej teda pohľadávky nepochybne vzniknuté pred začatím reštrukturalizácie.

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

17. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, opätovne (po
zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku kasačným súdom v kasačnom konaní vedenom na základe
kasačnej sťažnosti žalobcu) vec prejednal a preskúmal žalobou napadnuté oznámenie (rozhodnutie) o
použití nadmerného odpočtu č. 103031323/2016 zo dňa 28. 04. 2016 a dospel k záveru, že podaná
žaloba je dôvodná a žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa ust. 191 ods.
1 písm. c/ SSP (teda z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci) a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

18. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016, teda i v čase podania žaloby,
v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Podľa § 245 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016, teda i v čase podania žaloby, pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného
správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené
rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

19. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v znení
účinnom od 01. 07. 2016, na účely tohto zákona sa rozumie
a/ administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti
verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov,
b/ rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa
osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,
c/ opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a
právnickej osoby priamo dotknuté.

Podľa § 27 ods. 1 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia
orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie
alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr



vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6
ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v konaní pred
správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c).

Podľa § 491 ods. 1, 2 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je
ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

20. Podľa ust. § 35b ods. 1 písm. a/, ods. 2, 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31.
decembra 2011, sankčný úrok vyrubí správca dane
a/ daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú
povinnosť 11ac) priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného
zákona, 11af)
Správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni,
v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo
v deň vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku
sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková
sadzba 15%. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom
nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa
použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové
priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového
priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo
v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní,
alebo v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s
výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a
pokuty. (ods. 2)
Sankčný úrok nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt daň,
rozdiel dane, preddavok na daň alebo splátku dane podľa odseku 1 písm. a) až g) nezaplatil v lehote
uvedenej v rozhodnutí alebo v lehote ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným zákonom. 11af)
Sankčný úrok podľa odseku 1 písm. h) nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom
bol nadmerný odpočet vrátený. (ods. 9)

21. Podľa § 156 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2012, úrok z omeškania sa
nevyrubí
a/ ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, 33)
b/ ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo
colný úrad,
c/ ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky
na daň podľa osobitného predpisu 3)za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak
je správcom dane obec,
d/ daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní,
e/ z úroku z omeškania a pokuty.

22. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2013, teda i v čase rozhodovania
daňových orgánov o úroku z omeškania a sankčnom úroku, tento zákon upravuje správu daní, práva a
povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
Podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy 1) neustanovujú inak.
Podľa § 2 písm. b/, f/ vyššie citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie



b/ daňou daň podľa osobitných predpisov 1)vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto
zákona alebo osobitných predpisov 2)a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady podľa osobitného predpisu, 3)
f/ daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Podľa § 84 ods. 1, písm. g/ vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok zanikne dňom
g/ nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného
reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako
zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto
pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

Podľa § 156 ods. 1, 2, 6, 8 úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt
nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške
určenej v rozhodnutí správcu dane
a) daň alebo rozdiel dane,
b) preddavok na daň,
c) splátku dane,
d) vybraný preddavok na daň, 92)
e) daň vybranú zrážkou, 92)
f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 92)
Správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije
štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového
nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo
odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského
štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane
vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni
jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania
kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného
daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného
daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj
priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. (ods. 2)
Úrok z omeškania sa nevyrubí
a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, 33)
b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo
colný úrad,
c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky
na daň podľa osobitného predpisu 92c)za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá,
ak je správcom dane obec,
d) z úroku z omeškania a pokuty. (ods. 6)
Úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol
povinný
a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane,
b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. (ods. 8)

Podľa § 158 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a
reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.
Po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného
predpisu. 48)

Podľa § 165 ods. 2, 7 vyššie citovaného zákona, daňové konania začaté a právoplatne neukončené
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie
sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.



23. Podľa § 55 ods. 4, 5, 6, 7, 8, 9 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 04. 2016 (teda i v čase
vydania žalobou napadnutého oznámenia), daňový subjekt je povinný označiť platbu dane spôsobom
podľa všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý vydá ministerstvo; to neplatí, ak je správcom
dane obec. (ods. 4)
Správca dane použije platbu označenú podľa odseku 4 na úhradu príslušnej dane. (ods. 5)
Správca dane platbu daňového subjektu neoznačenú podľa odseku 4 použije v tomto poradí:
a/ na úhradu daňovej pohľadávky na dani, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti
v čase prijatia platby,
b/ na úhradu daňového nedoplatku na dani, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti
v čase prijatia platby,
c/ na úhradu splatného preddavku na daň, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti
v čase prijatia platby,
d/ na úhradu exekučných nákladov a hotových výdavkov, daňovej pohľadávky na inej dani, daňového
nedoplatku na inej dani, splatného preddavku na daň na inej dani, nedoplatku na cle a nedoplatku na
iných platbách s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby. (ods. 6)
Ak v čase prijatia platby dane existuje viacero daňových pohľadávok, daňových nedoplatkov, splatných
preddavkov na daň, exekučných nákladov, hotových výdavkov a nedoplatkov na iných platbách s
rovnakým dátumom splatnosti, prijatá platba sa použije na ich úhradu podľa odseku 6 v poradí podľa ich
výšky vzostupne. Ak nemožno použiť platbu podľa odseku 6, možno túto platbu použiť na kompenzáciu
daňového nedoplatku, splatného preddavku na daň, nedoplatku na cle a nedoplatku na iných platbách
u iného správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad. (ods. 7)
Ak nemožno použiť neoznačenú platbu daňového subjektu podľa odsekov 6 a 7, správca dane postupuje
podľa § 79. (ods. 8)
Použitie platieb podľa odsekov 6 a 7 správca dane oznámi daňovému subjektu. (ods. 9)

Podľa § 79 ods. 1, 7 vyššie citovaného zákona, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje
podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa §
55 ods. 6 a 7.
Na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú
daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

Podľa § 84 ods. 1 písm. g/ vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok zanikne dňom
g/ nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného
reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako
zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto
pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

24. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
účinnom do 31. 03. 2016, zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac okrem odseku 2.

Podľa § 78 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daň, ktorú je povinný platiť platiteľ podľa § 69, je splatná do
25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu
okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla
podľa colných predpisov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane okrem dane
vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej
len "vlastná daňová povinnosť") uvedie do daňového priznania.
Podľa § 79 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi
nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo
do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové
priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom



prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom
rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou
výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

25. Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase potvrdenia reštrukturalizačného plánu
u žalobcu, začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky:
a/ dlžník je povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony; iné právne úkony dlžníka
podliehajú súhlasu správcu, ktorý vypracoval posudok,
b/ pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o
výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú,
c/ pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani
pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi,
d/ druhá zmluvná strana nemôže vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť
pre omeškania dlžníka s plnením, na ktoré druhej zmluvnej strane vznikol nárok pred začatím
reštrukturalizačného konania; vypovedanie zmluvy alebo odstúpenie od zmluvy z tohto dôvodu je
neúčinné,
e/ zmluvné dojednania umožňujúce druhej zmluvnej strane vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom
alebo od nej odstúpiť z dôvodu reštrukturalizačného konania alebo konkurzného konania sú neúčinné,
f/ pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať.

Podľa § 116 ods. 4 vyššie citovaného zákona, v uznesení o povolení reštrukturalizácie súd ustanoví
správcu, vyzve veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili pohľadávky, a určí rozsah právnych úkonov
dlžníka, ktoré majú počas reštrukturalizácie podliehať súhlasu správcu; v uznesení tiež poučí veriteľov
o spôsobe prihlasovania pohľadávok, následkoch nedodržania lehoty na prihlasovanie pohľadávok
a následkoch nesprávneho prihlásenia pohľadávok. Do funkcie správcu súd ustanoví toho, kto
vypracoval posudok. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; uznesenie tiež doručí
účastníkom reštrukturalizačného konania, ustanovenému správcovi, príslušnému registrovému súdu,
príslušnému daňovému orgánu a colnému riaditeľstvu.

Podľa § 118 ods. 1 vyššie citovaného zákona, povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia.
Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v
Obchodnom vestníku.

Podľa § 120 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať
svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom
prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou,
právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne
nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu
reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len "prednostné pohľadávky"). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s
tým ich veritelia súhlasia.

Podľa § 132 ods. 1 vyššie citovaného zákona, reštrukturalizačný plán (ďalej len "plán") je listina
upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len "účastník plánu"),
ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok,
prípadne akcionármi dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.

Podľa § 136 ods. 1 vyššie citovaného zákona, záväzná časť plánu obsahuje určenie všetkých práv a
záväzkov, ktoré majú účastníkom plánu podľa plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť. Tieto práva a
záväzky a majetok, ku ktorému sa vzťahujú, ak ide o vecné práva alebo iné podobné práva, musia byť
v pláne určené tak, ako je to potrebné podľa osobitných predpisov pre ich vznik, zmenu alebo zánik,
alebo získanie príslušných rozhodnutí a súhlasov, na základe ktorých vznikajú, menia sa alebo zanikajú
alebo ktoré sú podmienkou na ich vznik, zmenu alebo zánik.



Podľa § 153 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní
od doručenia návrhu na potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí
plán potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie.
Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje;
to sa nevzťahuje na ustanovenia o novom úvere.

Podľa § 155 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o
potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia
plánu o novom úvere sú účinné voči každému.
Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a
včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj
riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj
pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Podľa § 201 vyššie citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia súdu vydané v
konaniach podľa tohto zákona alebo súvisiacich konaniach sú záväzné pre všetkých účastníkov konania.

26. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo po zrušení jeho rozsudku č.k. 11S/154/2016-67
zo dňa 26. 04. 2017 opätovne posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov
pri rozhodovaní o použití nadmerného odpočtu v sume 2.000,72 eur, ktorý vznikol žalobcovi na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 na úhradu daňového nedoplatku (úroku z
omeškania a sankčného úroku) na dani z pridanej hodnoty, ktorý vznikol žalobcovi na základe troch
právoplatných rozhodnutí správcu dane zo dňa 28. 08. 2013, ktorými bol žalobcovi vyrubený:
--- úrok z omeškania v sume 14.135,70 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2010 v ustanovenej lehote a výške za obdobie od 25. 01. 2011 do 16. 06. 2011, resp.
do 20. 08. 2011, resp. do 24. 08. 2011 podľa vyčíslenia v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého bola na
započítanie použitá suma nedoplatku na úroku 1.305,17 eur,
- úrok z omeškania v sume 5.082,60 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2011 v ustanovenej lehote za obdobie od 26. 09. 2011 do 02. 02. 2012 podľa vyčíslenia v
odôvodnení rozhodnutia, z ktorého bola na započítanie použitá suma nedoplatku 632,75 eur,
- sankčný úrok v sume 62,80 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie september 2009 v lehote splatnosti za obdobie od 26. 10. 2009 do 30.
10. 2009 podľa vyčíslenia v odôvodnení rozhodnutia, ktorý bol použitý na započítanie celý, teda v sume
62,80 eur.
Nadmerný odpočet v sume 2.000,72 eur vzniknutý za zdaňovacie obdobie január 2016, teda správca
dane použil na úhradu daňového nedoplatku v sume 2.000,72 eur (1.305,17 eur + 632,75 eur + 62,80
eur), čo žalobcovi oznámil v podaní zo dňa 28. 04. 2016, pričom jednoznačne a presne identifikoval
spôsob vzniku daňového nedoplatku (tri právoplatné rozhodnutia zo dňa 28. 08. 2013) a zároveň
určil, akú sumu daňového nedoplatku žalobcu (za aké obdobie) započítava so vzniknutým nadmerným
odpočtom.

27. Skôr, ako súd pristúpil k meritórnemu preskúmaniu oznámenia žalovaného zo dňa 28. 04. 2016,
zaoberal sa námietkou žalovaného, že oznámenie správcu dane o použití nadmerného odpočtu nemá
charakter rozhodnutia, a preto nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Súd
poukazuje na ust. § 2 ods. 1, 2 SSP, podľa ktorého v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verenej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy,
sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. V ust. §
3 ods. 1, písm. c/ SSP je uvedené, že na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej
správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

28. Pri posudzovaní toho, či oznámenie žalovaného o použití nadmerného odpočtu na úhradu daňového
nedoplatku podlieha súdnemu prieskumu je nevyhnutné skúmať to, či predmetné oznámenie svojimi
účinkami smeruje ku konkrétnemu adresátovi práva, resp. povinnosti a priamo alebo aj sprostredkovane



mu práva alebo povinnosti ukladá. Z oznámenia žalovaného vyplýva, že nadmerný odpočet, ktorý vznikol
žalobcovi sa použije na čiastočnú úhradu jeho daňových nedoplatkov, t.j. nedôjde k vráteniu sumy
nadmerného odpočtu žalobcovi podľa ust. § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov. V prípade, ak nedôjde k vráteniu nadmerného odpočtu daňový subjekt
musí mať možnosť domáhať sa preskúmania takéhoto rozhodnutia na súde v súlade s čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Oznámenie žalovaného je teda aj napriek svojej neformálnej povahe rozhodnutím s účinkami
v majetkovej sére žalobcu (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5Sžf/17/2016 zo
dňa 25. 10. 2016). Vzhľadom na znenie citovaných ustanovení SSP v bode 19 tohto rozsudku mal súd
za to, že oznámenie žalovaného o použití nadmerného odpočtu na úhradu daňového nedoplatku je
spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a ďalej sa, s poukazom na ust. § 134 ods. 1 SSP, zaoberal
rozsahom a dôvodmi podanej žaloby, ktorými je viazaný.

29. Žalobca v podanej žalobe žiadal zrušiť rozhodnutie - oznámenie žalovaného zo dňa 28. 04. 2016 o
použití vzniknutého nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016
na úhradu jeho daňového nedoplatku, ktorý vznikol na základe troch právoplatných rozhodnutí správcu
dane zo dňa 28. 08. 2013 (ktoré boli potvrdené rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR zo dňa 25.
11. 2013, resp. 27. 11. 2013, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, pričom právoplatnosť podľa
vyznačenia nadobudli vo vyznačený deň v mesiaci december 2013), ktorými bol žalobcovi vyrubený
úrok z omeškania, resp. sankčný úrok za porušenie zákonom stanovených povinností žalobcu.

V súvislosti s vydaním týchto rozhodnutí je potrebné zdôrazniť, že uznesením Okresného súdu Nitra v
konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013
dňa 22. 05. 2013, bolo začaté reštrukturalizačné konanie proti žalobcovi, pričom reštrukturalizácia bola
povolená uznesením Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 21. 06. 2013,
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 dňa 28. 06. 2013. Okresný súd Nitra uznesením v
konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 31. 01. 2014, zverejneným v Obchodom vestníku č. 26/2014 dňa
07. 02. 2014, potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10. 01. 2014 a súčasne
bola ukončená reštrukturalizácia u žalobcu. Vyššie uvedené tvrdenia, vyplývajúce zo samotnej žaloby,
nenamietal ani žalovaný. Je teda zrejmé a nesporné, že vo všetkých troch prípadoch boli vyrubené
sankcie (úrok z omeškania a sankčný úrok) v priebehu reštrukturalizačného konania, t. j. dňa 28. 08.
2013 za porušenie povinností, ktoré vzniklo v období pred reštrukturalizáciou a žalovaný (správca dane)
si tieto pohľadávky na sankciách voči žalobcovi neuplatnil v reštrukturalizačnom konaní.

30. Žalobca v podanej žalobe (bod 17 pod čiarou) uvádzal pohľadávky na dani z pridanej hodnoty, ktoré
si správca dane prihlásil do reštrukturalizačného konania, pričom medzi nimi neboli pohľadávky na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009, december 2010 a august 2011, za oneskorenú
úhradu ktorých vyrubil žalobcovi sankčný úrok, resp. úrok z omeškania rozhodnutiami zo dňa 28. 08.
2013. Žalovaný sa k existencii, resp. k zániku týchto pohľadávok na dani z pridanej hodnoty za vyššie
uvedené zdaňovacie obdobia žiadnym spôsobom vo svojom vyjadrení k podanej žalobe nevyjadril. Z
jednotlivých rozhodnutí žalovaného zo dňa 28. 08. 2013 však správny súd zistil nasledovné:
- z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 28. 08. 2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený sankčný
úrok v sume 62,80 eur za zdaňovacie obdobie september 2009 vyplýva, že daň priznaná žalobcom v
daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie bola v sume 143.328,50 eur s dňom splatnosti 26.
10. 2009, pričom žalobca túto sumu zaplatil dňa 30. 10. 2009, teda bol v omeškaní štyri dni.
- z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 28. 08. 2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z
omeškania v sume 14.135,70 eur za zdaňovacie obdobie december 2010 vyplýva, že daň priznaná
žalobcom v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie bola v sume 179.196,46 eur s dňom
splatnosti 25. 01. 2011, pričom žalobca túto sumu zaplatil v čiastkach tak, že dňa 16. 06. 2011 zaplatil
sumu 45.967,75 eur (omeškanie 142 dní), sumu 60.441,02 eur zaplatil dňa 20. 08. 2011 (omeškanie
207 dní) a sumu 72.787,69 eur zaplatil dňa 24. 08. 2011 (omeškanie 211 dní).
- z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 28. 08. 2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z
omeškania v sume v 5.082,60 eur za zdaňovacie obdobie august 2011 vyplýva, že daň priznaná
žalobcom v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie bola v sume 95.941,61 eur s dňom
splatnosti 26. 09. 2011, pričom žalobca túto sumu zaplatil dňa 02. 02. 2012 (omeškanie v 129 dní).

Pokiaľ zistenia uvedené v týchto rozhodnutiach žalovaného ako správcu dane zodpovedajú skutočnosti
(žalobca v podanej žalobe tieto platby nenamietal, ale tvrdil, že pohľadávky žalovaného na dani



z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009, december 2010 a august 2011 neboli
prihlásené do reštrukturalizačného konania), potom je potrebné konštatovať, že žalovaný v čase začatia
reštrukturalizačného konania nemal žiadnu pohľadávku na samotnej dani (istine) z pridanej hodnoty
za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia, ktorú by si mohol prihlásiť a uplatniť v reštrukturalizačnom
konaní, pretože pohľadávky na tejto dani (istine) zanikli jej zaplatením, čo bolo ešte pred začiatkom
reštrukturalizačného konania.

31. Iná je však otázka sankčného úroku, resp. úroku z omeškania za oneskorenú úhradu dane
z pridanej hodnoty za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia, pričom tieto sankcie v čase začatia
reštrukturalizačného konania neboli právoplatne vyrubené a žalovaný ich vyrubil až v priebehu
tohto konania rozhodnutiami zo dňa 28. 08. 2013, ktoré nadobudli právoplatnosť taktiež v priebehu
reštrukturalizačného konania. Správny súd bol toho názoru, že pohľadávka na sankčnom úroku, resp.
úroku z omeškania vzniká až na základe rozhodnutia o jeho vyrubení, resp. až právoplatnosťou tohto
rozhodnutia, pričom žalovaný takúto pohľadávku v čase začatia reštrukturalizačného konania nemal, a
preto si ju ani nemohol prihlásiť do tohto konania. Tento právny názor správny súd prezentoval i vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach vo veciach žalobcu a finančných orgánov (vrátane zrušeného rozsudku
zo dňa 26. 04. 2017 v tejto predmetnej veci), pričom mu bolo známe, že právny názor Najvyššieho
súdu SR ako kasačného súdu na posudzovanie tejto otázky nebol jednotný, na čo poukázal i Najvyšší
súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku v konaní pod sp. zn. 1Sžfk/4/2018 zo dňa 27. 06. 2019,
ktorý sa týka tejto súdenej veci, pričom konštatoval, že ide o špecifický problém. Nepreskúmava sa
totiž rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku, resp. úroku z omeškania, ale otázka použitia daňového
preplatku žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 na úhradu sankčného
úroku a úroku z omeškania ako daňového nedoplatku žalobcu žalovaným právoplatne vyrubeného
v priebehu reštrukturalizačného konania, teda otázka vymáhateľnosti, resp. nevymáhateľnosti tohto
nedoplatku. V predchádzajúcich svojich rozhodnutiach sa krajský súd, ani Najvyšší súd SR otázkou
vymáhateľnosti týchto pohľadávok na úroku z omeškania nemohli zaoberať, čo opätovne konštatoval i
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 27. 06. 2019. Zároveň však dal do pozornosti správneho
súdu i potrebu zohľadniť účel a zákonný koncept reštrukturalizačného konania.

32. Účelom reštrukturalizačného konania je nepochybne zbaviť žalobcu ako dlžníka existujúcich
záväzkov, či dlhov a umožniť mu ďalšie podnikanie, pri ktorom nebude zaťažený svojimi
predchádzajúcimi záväzkami, ktoré neboli prihlásené v rámci reštrukturalizácie za súčasného
zachovania relevantného zmyslu reštrukturalizácie ako kolektívneho uspokojovania veriteľov. V tejto
súvislosti správny súd uvádza, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu v inej veci, ktoré
sa však týkalo žalobcu a finančných orgánov poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
41/2020-46 zo dňa 12. 05. 2020, ktorým Ústavný súd SR okrem iného rozhodol o tom, že „základné
právo obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r.o. podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 90/2016 zo dňa 31. januára 2019 porušené boli“.
V odôvodnení svojho rozhodnutia (nálezu) Ústavný súd SR taktiež konštatoval, že „záver najvyššieho
súdu, že v danom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku
z omeškania prihlásiť do reštrukturalizačného konania skončeného na základe uznesenia súdu zo dňa
31. 01. 2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07. 02. 2014, nakoľko táto pohľadávka
vo forme úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 26. 08. 2014, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 12. 2014, teda po skončení reštrukturalizačného konania je ústavne
neakceptovateľný“.

I keď sa predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR týkalo inej veci žalobcu a vychádza čiastočne z
inej skutkovej situácie (situácia v súdenej veci je špecifická tým, že v čase začatia reštrukturalizačného
konania u žalobcu už neexistovali samotné pohľadávky (istina) správcu dane na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009, december 2010 a august 2011, nakoľko ako vyplýva
z rozhodnutí žalovaného zo dňa 28. 08. 2013, žalobca tieto dane ako istinu zaplatil ešte pred
začatím reštrukturalizačného konania), správny súd je toho názoru, že záver Ústavného súdu SR o
neakceptovateľnosti neprihlásenia pohľadávky správcu dane vzniknutej z titulu vyrubenia úroku do
reštrukturalizačného konania z dôvodu, že táto pohľadávka vznikla až na základe rozhodnutia správcu
dane, ktoré bolo vydané po skončení reštrukturalizačného konania, je tak zásadný, že je možné a
potrebné ho aplikovať i v tejto právnej veci. Z tohto záveru podľa názoru súdu vyplýva, že ako dôvod
neprihlásenia pohľadávky do reštrukturalizačného konania nemožno akceptovať, že pohľadávka vo



forme úroku vznikla až na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť po
skončení reštrukturalizačného konania, resp. aj v jeho priebehu. Práve tento dôvod neprihlásenia
pohľadávky na sankčnom úroku, resp. úroku z omeškania žalovaný uvádzal ako dôvod, pre ktorý si tieto
pohľadávky na sankciách neprihlásil do reštrukturalizačného konania.

Právoplatným vyrubením úrokov z omeškania za obdobie spred začatia reštrukturalizačného konania
u žalobcu až v priebehu reštrukturalizácie, by sa umožnilo obísť právny režim zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorého aplikácia má ako lex specialis prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku
(§ 158 ods. 5 daňového poriadku), najmä povinnosť správcu dane prihlásiť takúto pohľadávku v
reštrukturalizačnom konaní ako ostatní veritelia a týmto spôsobom zvýhodniť správcu dane oproti iným
veriteľom. Po povolení reštrukturalizačného konania teda i správca dane musí vo vzťahu k svojmu
dlžníkovi postupovať nie primárne podľa daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z.), ale musí
uprednostniť zákon č. 7/2005 Z. z. ako špeciálny právny predpis. Tento svoj úmysel zákonodarca
potvrdzuje aj prostredníctvom priameho odkazu (v ust. § 158 ods. 5 daňového poriadku) na zákon č.
7/2005 Z. z. ako osobitný predpis.

Skončením reštrukturalizačného konania, ktoré nastáva okamihom schválenia reštrukturalizačného
plánu, pohľadávky vzniknuté do začatia tohto konania zanikajú, ak boli prihlásené do reštrukturalizácie
a neprihlásené pohľadávky sú nevymáhateľné, čo výslovne vyplýva z ust. § 84 ods. 1 písm. g/ daňového
poriadku. Pohľadávky správcu dane na úrokoch (sankčný úrok a úrok z omeškania) teda mohli a mali byť
prihlásené do reštrukturalizačného konania a keďže sa tak nestalo, stali sa nevymáhateľnými. Takýto
názor vyjadril aj Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. 10Sžfk/23/2018.

33. Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnutie žalovaného, t. j. oznámenie o použití
nadmerného odpočtu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom
správneho súdu s poukazom na ust. § 191 ods. 6 SSP. Vo vyššie naznačenom smere opätovne posúdi
možnosť použitia daňového preplatku (nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január 2016) v zmysle ust. § 79 daňového poriadku s prihliadnutím na reštrukturalizačné
konanie u žalobcu, ktoré sa začalo na základe uznesenia Okresného súdu Nitra v konaní pod sp.
zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013, zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 97/2013 dňa 22. 05.
2013, pričom reštrukturalizácia bola povolená uznesením Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn.
32R/3/2013 zo dňa 21. 06. 2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 dňa 28. 06. 2013 a v
priebehu tohto reštrukturalizačného konania bol žalobcovi vyrubený sankčný úrok a úrok z omeškania.

34. O trovách súdneho konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd
zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného), priznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 167
ods. 1 SSP.

Taktiež správny súd priznal žalobcovi i náhradu trov kasačného konania v zmysle ust. § 467 ods. 3 SSP,
nakoľko žalobca bol úspešný v kasačnom konaní, v ktorom Najvyšší súd SR rozsudkom v konaní pod
sp. zn. 1Sžfk/4/2018 zo dňa 27. 06. 2019 zrušil predchádzajúci rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 26.
04. 2017 v predmetnej veci.

35. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je



ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.