{"guid": "ad10b98c-b9c9-4f4e-9f85-7e31f0e4443c:47eb2e3c-558d-415d-8e1d-17caf0952417", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2", "spisova_znacka": "11S/200/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/200/2015 z 25. 9. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 25. septembra 2018, sp. zn. 11S/200/2015, ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2", "identifikacne_cislo": "4015200883", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Daniel Ilavský", "sudca_id": 483, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniel-ilavsky-483", "datum_vydania": "2018-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/615", "nazov": "predpis č. 615/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/615", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/615-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36", "nazov": "ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/201", "nazov": "zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/201", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/201-2008"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/47eb2e3c-558d-415d-8e1d-17caf0952417", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/200/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200883
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek
senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: H. F., R. F. XXX/XX,
Y., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, proti žalovanému: Ústredie
práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 16. 09. 2015 proti
rozhodnutiu žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7082-0002 De zo dňa 07. 08. 2015,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu   z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového
správneho orgánu súd zistil, že Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. P 242/03-115 zo dňa 28. 09. 2005
zvýšil vyživovaciu povinnosť otca - Y. F. k maloletému H. F. (žalobca) zo sumy 1.000,- Sk mesačne na
sumu 2.000,- Sk mesačne od 01. 09. 2003 a zročné výživné na žalobcu za obdobie od 01. 09. 2003
do 30. 09. 2005 v sume 25.000,-  Sk súd povolil otcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach po
200,- Sk spolu s bežným výživným. Krajský sú v Nitre rozsudkom č. k. 8CoP 44/2006-172 zo dňa 08.
02. 2007 potvrdil vyššie označený rozsudok súdu prvého stupňa v časti zvýšenia výživného a určenia
výšky zročného výživného a v časti splatnosti zročného výživného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že odporca (otec) je povinný zaplatiť zročné výživné na maloletého H. F. do 30 dní k rukám matky.

2. Dňa 05. 11. 2008 bolo začaté exekučné konanie  na základe návrhu oprávneného (v tom čase
maloletého H. F. zastúpeného matkou A. F.) zo dňa 04. 11. 2008 a oprávnenej U. F., rod. F. proti
povinnému Y. F., pričom predmetom exekučného konania vo vzťahu k oprávnenému maloletému H. F.
bolo vymoženie pohľadávky v sume 65.100,- Sk a pohľadávky spočívajúcej v pravidelne sa opakujúcich
dávkach v sume 2.000,- Sk mesačne, počnúc od novembra 2008, vrátane trov právneho zastúpenia v
exekučnom konaní v sume 3.130,- Sk a ďalších trov exekúcie.

3. Dňa 27. 06. 2012 si žalobca podal žiadosť o náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne, ktoré
žiadal vyplácať od 01. 03. 2012 a predložil i potvrdenie súdneho exekútora zo dňa 27. 06. 2012 o tom,
že dňa 05. 11. 2008 bol podaný návrh na začatie exekučného konania a v období od mája 2011 až do
12. 06. 2012 neboli vymožené žiadne peňažné prostriedky. Správny orgán prvého stupňa vydal dňa 04.



07. 2012 rozhodnutie, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne
počnúc dňom 01. 03. 2012, ktoré bude vyplácané žalobcovi mesačne pozadu.

4. V priebehu poberania náhradného výživného exekútorský úrad pri polročnom prehodnocovaní
podmienok trvania nároku na poberanie náhradného výživného vydal potvrdenia zo dňa 19. 12. 2012
(za obdobie od 01. 01. 2012 do 19. 12. 2012), zo dňa 24. 06. 2013 (za obdobie od 21. 12. 2012 do 21.
06. 2013), zo dňa 13. 12. 2013 (za obdobie od 01. 01. 2013 do 13. 12. 2013) a zo dňa 25. 06. 2014
(za obdobie od januára 2013 do 25. 06. 2014) o tom, že v týchto obdobiach bolo vymožené výživné
v sume 0,- eur. Dňa 18. 12. 2014  exekútorský úrad potvrdil, že od 05. 11. 2008 do 18. 12. 2014 sa
podarilo vymôcť výživné v sume 4.439,44 eur, ktoré bolo poukazované pre oprávnenú osobu priebežne
a naposledy dňa 19. 08. 2014, pričom k tomuto potvrdeniu bol pripojený i prehľad peňažných operácií zo
dňa 30. 01. 2015 pre exekučný spis EX 2581/08. Potvrdenie zo dňa 18. 12. 2014 vydal súdny exekútor
na základe toho, že dňa 30. 09. 2014 mu bolo doručené oznámenie právneho zástupcu žalobcu o tom,
že povinný v rokoch 2012, 2013 a 2014 (do 19. 08. 2014) uhradil časť dlžného výživného spolu v sume
862,70 eur a zo zameškaného výživného zostáva k úhrade suma 1.671,74 eur k 31. 08. 2014.

Z predloženého prehľadu peňažných operácií vyplýva, že povinný platil výživné v období od 11. 12.
2008 do 26. 04. 2011 v nepravidelných sumách a v období od marca 2013 až do 19. 08. 2014 v
jednotlivých mesiacoch platil sumy od 10,- eur do 50,- eur. Následne správny orgán prvého stupňa
vyhotovil za jednotlivé mesiace tohto obdobia, t. j. od marca 2013 do augusta 2014 výpočtové listy, v
ktorých zaúčtoval platené náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne s platbami výživného, ktoré v
týchto mesiacoch platil povinný, pričom v každom mesiaci takýmto spôsobom vypočítal nárok žalobcu
ako oprávneného na sumu náhradného výživného, ktorá mu mala byť vyplatená.

5. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo dňa 04. 02. 2015 uložil žalobcovi povinnosť vrátiť
vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014 v sume 640,- eur. Na
základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval i žalovaný, a to rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2015 tak, že
odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 04. 02. 2015 zrušil, pričom v
odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie
vydal na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, keď sa uspokojil len s potvrdením
súdneho exekútora a nevyzval žalobcu ako účastníka konania k predloženiu dokladov preukazujúcich
platenie výživného zo strany povinného s tým, že v ďalšom konaní bude potrebné presne zistiť skutočný
stav veci, obstarať podklady potrebné pre rozhodnutie, a to od poberateľa náhradného výživného, teda
žalobcu, od povinného, ako i od súdneho exekútora.

6. Následne žalobca ako poberateľ náhradného výživného (oprávnený v exekučnom konaní) predložil
správnemu orgánu prvého stupňa oznámenie zo dňa 02. 02. 2011, 19. 05. 2011, 30. 09. 2014, 04. 02.
2015 a zo dňa 31. 03. 2015 (všetky adresované a podľa prezentačnej pečiatky i doručené súdnemu
exekútorovi dňa 03. 02. 2011, 20. 05. 2011, 30. 09. 2014, 05. 02. 2015 a 23. 04. 2015), v ktorých
ako oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu oznamoval súdnemu exekútorovi, že povinný od
podania návrhu na vykonanie exekúcie uhradil tam uvedené sumy dlžného výživného v období rokov
2008, 2009 a 2010 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 03. 02. 2011), v období roku 2011 (oznámené
súdnemu exekútorovi dňa 20. 05. 2011), v období rokov 2012, 2013 a 2014 (oznámené súdnemu
exekútorovi dňa 30. 09. 2014), v roku 2014 a 2015 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 05. 02. 2015)
a v roku 2015 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 23. 04. 2015), a to podľa jednotlivých mesiacov, v
ktorých bola úhrada výživného zo strany povinného vykonaná. Žalobca považoval všetky tieto platby za
úhradu časti dlžného výživného (čo vyplýva z jednotlivých oznámení) s tým, že k 31. 03. 2015 ostáva zo
zameškaného výživného na úhradu suma 1.345,37 eur. K týmto oznámeniam boli predložené i fotokópie
ústrižkov poštových poukážok.

V ďalšom priebehu konania správny orgán prvého stupňa opätovne vyhotovil výpočtové listy za obdobie
od 01. 10. 2012 až do 30. 11. 2014, kde opätovne zaúčtoval platené náhradné výživné z výživným
plateným zo strany povinného v jednotlivých mesiacoch vyššie uvedeného obdobia.

7. Dňa 05. 06. 2015 správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi podľa ust. §
10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov uložil povinnosť vrátiť vyplatené náhradné



výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur, a to z dôvodu, že v čase
vyplácania náhradného výživného bolo platené čiastočne výživné i zo strany povinnej osoby, pričom
žalobca neinformoval o tom správny orgán, a teda nesplnil si svoju povinnosť o každej zmene skutočností
rozhodujúcich pre trvanie nároku na náhradné výživné informovať správny orgán. Za uvedené obdobie
bolo žalobcovi vyplatené náhradné výživné v sume 982,70 eur, teda vo vyššej sume, ako mu patrilo,
v dôsledku čoho vznikol preplatok v tejto sume. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval
i žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 07. 08. 2015 zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa a toto rozhodnutie potvrdil z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho
rozhodnutia.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

8. Žalovaný skonštatoval, že správny orgán prvého stupňa poskytoval žalobcovi ako účastníkovi konania
náhradné výživné od 01. 03. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 66,39 eur mesačne. Podľa oznámenia
právneho zástupcu žalobcu, ktoré bolo doručené správnemu orgánu dňa 19. 05. 2015, povinná osoba
počas poberania náhradného výživného čiastočne plnila vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej osobe,
teda voči žalobcovi v období od 15. 10. 2012 do 18. 11. 2014 a v tomto období povinná osoba zaplatila
žalobcovi sumu spolu 982,70 eur.

V prípade, ak povinná osoba čiastočne plní vyživovaciu povinnosť, náhradné výživné sa podľa zákona
o náhradnom výživnom poskytuje vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného právoplatným
rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Vzhľadom na uvedené malo byť
náhradné výživné poskytované žalobcovi za obdobie od októbra 2012 do novembra 2014 v nižšej sume
(žalovaný uviedol jednotlivé sumy, v akých malo byť žalobcovi vyplácané náhradné výživné v jednotlivých
mesiacoch uvedeného obdobia) a takto mala byť žalobcovi vyplatená suma 743,44 eur. V období od
01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 bolo žalobcovi vyplatené náhradné výživné spolu v sume 1.726,14 eur
(26 mesiacov krát 66,39 eur), pričom náhradné výživné malo byť po odpočítaní zaplateného výživného
vyplatené v sume 743,44 eur.  Náhradné výživné v sume 982,70 eur bolo vyplatené neprávom a žalobca
je túto sumu povinný vrátiť.

Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti, keď správnemu orgánu neoznámil,
že povinná osoba v mesiaci október 2012 začala čiastočne plniť vyživovaciu povinnosť a plnila ju až
do novembra 2014, pričom správny orgán až v decembri 2014 dodatočne zistil, že nastala zmena
skutočností rozhodujúcich na určenie výšky náhradného výživného. Žalovaný nesúhlasil s názorom
žalobcu, že zaplatené výživné nepredstavuje úhradu výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11.
2014, ale ide o čiastočnú úhradu dlhu na zameškanom zročnom výživnom, ktorý dlh povinnému vznikol
za obdobie, kedy sa náhradné výživné neposkytovalo a že sumy uhradené povinným v tomto období nie
sú bežným výživným za toto obdobie, pretože povinný má na základe právoplatného rozhodnutia súdu
povinnosť platiť výživné mesačne v sume 66,39 eur, ktoré je určené na zabezpečenie výživy dieťaťa v
danom mesiaci. Neexistuje právny predpis, podľa ktorého by sa prednostne uhrádzal dlh na výživnom
pred bežným výživným. Práve naopak, podľa zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ak
zrazená suma nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné
všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas. Za uhradenie dlžného výživného by sa
mohla považovať suma, ktorú by povinný v mesiaci uhradil nad rámec súdom určeného výživného.
Keďže povinný platil výživné určené právoplatným rozhodnutím súdu čiastočne, náhradné výživné
žalobcovi patrilo iba vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím
súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou.

Postup a rozhodnutie správneho orgánu pravého stupňa v konaní o povinnosti vrátiť vyplatené náhradné
výživné boli v súlade so zákonom o náhradnom výživnom.

III. Argumenty žalobcu  v podanej žalobe



9. Žalobca podanou žalobou zo dňa 16. 09. 2015 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/
US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7082-0002 De zo dňa 07. 08. 2015 ako i rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa, t. j. Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Nitra č. NR1/OPHN/SOC/2015/40371-0023
zo dňa 05. 06. 2015. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť vyplatené náhradné
výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur. V podanej žalobe uviedol, že
tieto rozhodnutia považuje za nesprávne, nakoľko z ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom
výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších
predpisov vyplýva, že poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy
alebo sumy vyplatené vo vyššej sume ako patrili v prípade, ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom
alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné,
alebo ak nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za
obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo. V predmetnej veci však nedošlo k naplneniu žiadnej
zo skutkových podstát uvedených v tomto zákonnom ustanovení, na základe ktorého by žalobcovi
ako účastníkovi konania vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené náhradné výživné. Náhradné výživné
v sume, v akej je požadované jeho vrátenie a za obdobie, za ktoré je požadované jeho vrátenie,
nebolo vyplatené žalobcovi ani neprávom a ani vo vyššej sume, ako mu patrilo. Taktiež nedošlo ani k
zmene skutočností rozhodujúcich pre jeho vyplácanie, alebo pre určenie jeho výšky za obdobie, ktoré
je uvedené v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa.

Správne orgány svoje tvrdenie o výplate náhradného výživného v sume vyššej ako žalobcovi patrilo
opreli o skutočnosť, že v rámci exekučného konania bolo pre oprávnenú osobu (žalobca) zaplatené
výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur. V tejto súvislosti je ale potrebné
uviesť, že v tomto období bola zo strany povinného Y. F. (otca žalobcu) prostredníctvom platieb z ústavu
na výkon trestu a  prostredníctvom poštových poukážok žalobcovi uhradená suma 982,70 eur. Podstatné
však je to, že táto suma nepredstavuje úhradu výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, ale
sa jedná o čiastočnú úhradu dlhu povinného na zameškanom zročnom výživnom, ktorý dlh povinnému
vznikol za obdobie do 28. 02. 2012, teda za obdobie skoršie ako žalobca začal poberať náhradné
výživné.

Zo zameškaného zročného výživného za obdobie do  28. 02. 2012 podľa stavu ku dňu 31. 03. 2015 stále
ostáva povinnému zaplatiť ešte sumu 1.345,37 eur. Sumy, ktoré povinný zaplatil v období od 01. 10. 2012
do 30. 11. 2014 nie sú bežným výživným za toto obdobie, ale ide o úhradu skoršieho dlhu povinného na
zameškanom zročnom výživnom za obdobie skoršie ako oprávnený (žalobca) začal poberať náhradné
výživné. To, čo oprávnený v tomto období dostal ako náhradné výživné, nedostal ako bežné výživné
od povinného. V období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 teda žalobca náhradné výživné nepoberal
neoprávnene, resp. mu nebolo vyplatené vo vyššej sume, ako patrilo. Je zrejmé, že povinný si svoju
zákonnú vyživovaciu povinnosť riadne neplní a stále má dlh aj na zameškanom zročnom výživnom za
obdobie skoršie, ako oprávnený začal náhradné výživné poberať. I keď v zákone o rodine chýba výslovná
právna úprava, vo všeobecnosti je akceptovaná zásada, že čiastočná úhrada výživného má byť určená
na splnenie dlhu najskôr splatného tak, ako v tomto prípade. Náhradné výživné bolo teda poberané
oprávnene a uvedená situácia by nemala byť posudzovaná v neprospech žalobcu ako oprávneného
(ktorý má nárok na výživné), ale povinného, ktorý vyživovaciu povinnosť riadne neplní. Právo by malo
a aj musí chrániť oprávneného.

IV.   Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo 11. 11. 2015 popísal skutkový stav v predmetnej veci spočívajúci
v tom, že žalobca požiadal správny orgán prvého stupňa o poskytnutie náhradného výživného pre
seba ako plnoletú oprávnenú osobu z dôvodu, že jeho otec ako povinná osoba tri po sebe nasledujúce
mesiace pred podaním žiadosti o náhradné výživné neplatil výživné v sume určenej právoplatným
rozhodnutím súdu, teda v sume 66,39 eur. Zároveň požiadal i o vyplatenie náhradného výživného
za tri kalendárne mesiace predchádzajúce kalendárnemu mesiacu, v ktorom bola podaná žiadosť o
náhradné výživné. Správny orgán prvého stupňa po posúdení podmienok nároku na náhradné výživné
rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne od 01. 03. 2012.
Následne správny orgán pravidelne polročne vykonával prehodnocovanie trvania nároku na náhradné



výživné, pričom exekútorský úrad predkladal potvrdenia o tom, že nevymohol žiadne výživné. Až pri
prehodnocovaní trvania nároku v mesiaci december 2014 súdny exekútor oznámil, že pre oprávnenú
osobu v období od 05. 11. 2018 do 18. 12. 2014 bolo vymožené výživné v celkovej sume 4.439,44 eur.
Následne správny orgán prvého stupňa vydal dňa 04. 02. 2015 rozhodnutie, ktorým uložil žalobcovi
povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014 v sume
640,- eur. Žalovaný ako odvolací správny orgán predmetné rozhodnutie zrušil z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci.

Po doplnení dokazovania správny orgán prvého stupňa vydal nové rozhodnutie dňa 05. 06. 2015, v
ktorom uložil žalobcovi povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30.
11. 2014 v sume 982,70 eur.

V predmetnej veci je dostatočne preukázané, že správny orgán prvého stupňa poskytoval žalobcovi
náhradné výživné od 01. 03. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 66,39 eur mesačne a dňa 19. 05. 2015 žalobca
doplnil dôkazy o plnení vyživovacej povinnosti zo strany povinného počas poberania náhradného
výživného. Povinný v období od 15. 10. 2012 platil výživné nepravidelne a v rôznych sumách, pričom do
18. 11. 2014 zaplatil sumu 982,70 eur. V prípade, ak povinná osoba čiastočne plní vyživovaciu povinnosť,
tak náhradné výživné sa podľa zákona poskytuje vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného
právoplatným rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného zo strany povinnej osoby. Vzhľadom
k tomu malo byť náhradné výživné vyplácané žalobcovi v období od októbra 2012 až do novembra 2014
v nižšej sume, ako v skutočnosti bolo vyplácané a malo mu byť vyplatené v sume 743,44 eur. Správny
orgán prvého stupňa v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 vyplatil žalobcovi náhradné výživné v
sume 1.726,14 eur (26 mesiacov x 66,39 eur). Náhradné výživné malo byť po odpočítaní zaplateného
výživného zo strany povinného vyplatené v sume 743,44 eur.

Žalobca si neplnil povinnosti vyplývajúce z ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom
výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších
predpisov, keď správnemu orgánu prvého stupňa neoznámil, že povinná osoba začala v mesiaci október
2012 čiastočne plniť vyživovaciu povinnosť. Túto skutočnosť správny orgán zistil až pri prehodnocovaní
trvania nároku na náhradné výživné v mesiaci december 2014. Žalobcovi bolo teda za obdobie od 01.
10. 2012 do 30. 11. 2014 vyplatené náhradné výživné neprávom v celkovej sume 982,70 eur a túto sumu
je žalobca povinný vrátiť.

Žalovaný nemôže prihliadať na tvrdenie žalobcu, že zaplatené výživné nepredstavuje úhradu výživného
za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, ale ide o čiastočnú úhradu dlhu na zameškanom zročnom
výživnom za obdobie, kedy sa náhradné výživné neposkytovalo a že sumy uhradené povinným (otcom
žalobcu) v tomto období nie sú bežným výživným za toto obdobie. Povinný má na základe právoplatného
rozhodnutia súdu povinnosť platiť výživné mesačne v sume 66,39 eur, ktoré je určené na zabezpečenie
výživy dieťaťa v danom mesiaci. Táto vyživovacia povinnosť nebola súdom zrušená, preto ju povinná
osoba má mesačne plniť. Neexistuje právny predpis, podľa ktorého by sa mal prednostne uhrádzať dlh
na výživnom pred uhrádzaním bežného výživného. Naopak, podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, ak zrazená suma
nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najskôr bežné výživné všetkých
oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby súd
podanú žalobu zamietol.

V. Ďalší priebeh konania

11. Po prejednaní veci na pojednávaní konanom dňa 18. 05. 2016 správny súd rozsudkom č. k.
11S/200/2015-43 zo dňa 18. 05. 2016 zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/
SOC/2015/7082-0002 De zo dňa 07. 08. 2015 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/ OSP v znení
účinnom do 30. 06. 2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko bol toho názoru, že zistenie
skutkového stavu, z ktorého vychádza rozhodnutie žalovaného je nedostačujúce na posúdenie veci
a taktiež rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov na také rozhodnutie.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.



V odôvodnení svojho rozsudku správny súd okrem iného uviedol, že povinnosť vrátiť neprávom
vyplatené sumy náhradného výživného alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili, vzniká
poberateľovi náhradného výživného, v prípade ak: 1/ sa náhradné výživné vyplatilo neprávom, alebo
vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak 2/ zanikol nárok na náhradné výživné, alebo ak 3/ nastala zmena
skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky. Žalobca už v podanej
žalobe poukazoval na to, že nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát uvedených v ust. §
10 ods. 1 vyššie citovaného zákona, na základe ktorej by mu vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené
sumy náhradného výživného. Správny orgán prvého stupňa vo výrokovej časti svojho rozhodnutia
nešpecifikoval, z akého vyššie uvedeného dôvodu vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť náhradné výživné.
Súd bol toho názoru, že v prípade, ak správny orgán prvého stupňa ukladá účastníkovi konania
povinnosť vrátiť vyplatené sumy náhradného výživného (ako neprávom vyplatené sumy alebo sumy
vyplatené vo vyššej sume, ako patrili), s poukazom na formuláciu ustanovenia § 10 ods. 1 vyššie
citovaného zákona nestačí vo výrokovej časti rozhodnutia uviesť len toto zákonné ustanovenie, ale je
potrebné presne vymedziť, ktorý z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení je presne tým
dôvodom na vrátenie náhradného výživného, na základe ktorého správny orgán vydal svoje rozhodnutie,
a teda uložil povinnosť vrátiť sumu náhradného výživného vyplatenú neprávom alebo vyplatenú vo vyššej
sume, ako patrila.

Správny súd vo svojom rozsudku vytkol žalovanému i nedostatočne zistený skutkový stav v predmetnej
veci. Žalobca uvádzal, že jeho otec mu v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 uhradil prostredníctvom
platieb z ústavu na výkon trestu odňatia slobody a prostredníctvom poštových poukážok (teda nie v
exekučnom konaní) sumu 982,70 eur, ktorú žalobca považoval za úhradu dlžného výživného a nie za
úhradu bežného výživného. Správne orgány však predmetné platby považovali za platby na výživné za
ten, ktorý príslušný mesiac (bežné výživné), pričom žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal
na Exekučný poriadok, podľa ktorého, ak zrazená suma nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok
výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné a až potom nedoplatky za skorší čas.

Súd bol toho názoru, že vo vzťahu k vyplatenej sume výživného v období od 01. 10. 2012 do 30. 11.
2014 v sume 982,70 eur nie je zrejmé, z akého dôvodu správne orgány považovali túto sumu za bežné
výživné vyplatené povinným (otcom žalobcu) v tomto období, a preto bude potrebné v ďalšom konaní
zistiť, či sa jednalo o zaplatenie zameškaného výživného a za aké obdobie, resp. o zaplatenie časti
bežného výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014.

Rozsudok bol doručený žalovanému dňa 20. 06. 2016, ktorý podal proti nemu odvolanie zo dňa 30. 06.
2016 a kasačnú sťažnosť zo dňa 01. 07. 2016.

12. O podanom odvolaní (kasačnej sťažnosti) žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR  rozsudkom v
konaní pod sp. zn. 7Sžsk/2/2016 dňa 28. 03. 2018 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
11S/200/2015-43 zo dňa 18. 05. 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu
prvého stupňa v ďalšom konaní bude postupovať v intenciách právneho názoru Najvyššieho súdu SR a
opätovne posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím
o povinnosti žalobcu vrátiť neprávom vyplatené náhradné výživné, vyhodnotiac všetky skutkové zistenia
k veci sa viažuce.

Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku vyslovil právny názor, ktorým je Krajský súd v Nitre viazaný v
zmysle ust. § 469 SSP.

13. Následne správny súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu uviedol,
že skutkový stav veci je nesporný. Žalobca poberal náhradné výživné a zároveň v tej istej dobe mu jeho
otec poukázal určitú sumu výživného. Taktiež je nesporné, že v tej dobe mal otec žalobcu nedoplatok
na výživnom za uplynulé obdobie. Je otázkou právneho posúdenia, či je možné a správne započítať
realizované úhrady otca žalobcu na v tom čase zameškané výživné alebo len na výživné bežné. Najvyšší
súd SR na túto otázku odpovedá, že predmetné úhrady majú byť započítané automaticky na bežné
výživné, ale toto stanovisko Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetľuje a neopiera ho
o žiadne zákonné ustanovenia a v tomto smere ho žalobca považuje za arbitrárne. Nesporné je i to,
že pre riešenie tejto otázky, v čase kedy sa rozhodovalo o vrátení náhradného výživného, nebola  v
zákone výslovná opora. Právny zástupca žalobcu bol toho názoru, že s ohľadom na účel a zmysel



zákona o náhradnom výživnom je riešenie tejto otázky také, že úhrady výživného od povinného v prípade
existencie nedoplatku na zameškanom výživnom je možné započítať na úhradu dlhu na zameškanom
výživnom. Nebráni tomu žiadne zákonné ustanovenie a v tomto prípade na zodpovedanie otázky nie
je možné použiť Exekučný poriadok, pretože predmetné sumy nevymohol súdny exekútor, ale úhrady
boli realizované priamo povinným oprávnenému, teda žalobcovi. V danom prípade je potrebné použiť
všeobecnú zásadu platnú v súkromnom práve, že úhrady dlhu sa použijú a započítajú na úhradu dlhu
najskôr splatného. Takýmto spôsobom boli predmetné úhrady od otca žalobcu oznamované i súdnemu
exekútorovi, kde priamo v oznámeniach žalobca vždy písomne uviedol, že ich považuje za úhradu
zameškaného výživného a zároveň vyčíslil aktuálny zostatok zameškaného výživného. V súčasnej dobe
už zákon o náhradnom výživnom danú situáciu rieši v ust. § 10a ods. 2 zákona o náhradnom výživnom,
ktoré však v zmysle prechodného ust. § 16a ods. 1 nie je  použiteľné pre prípad žalobcu.  Právny
zástupca žalobcu navrhol, aby  súd rozhodol v zmysle podanej žaloby.

14. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že zotrváva na písomných vyjadreniach ako i na
argumentácii v podanej kasačnej sťažnosti. Rovnako poukázala na zákon č. 66/2018 Z. z. účinný od 01.
07. 2018, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom. Zákon reagoval na
potrebu aplikačnej a interpretačnej praxe a explicitne určil, že náhradné výživné je preddavková dávka
s cieľom zabezpečiť návratnosť vyplateného náhradného výživného v prípadoch, ak povinná osoba
dodatočne zaplatí výživné alebo, ak sa exekučným konaním vo veci plnenia vyživovacej povinnosti
výživné vymôže. V zmysle ust. § 16a ods. 2 zákona č. 16/2018 Z. z. sa náhradné výživné podľa
ust. § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 2, 3 tohto zákona poskytované do 30. 06. 2018 považuje od 01. 07.
2018 za preddavkovo poskytované náhradné výživné. Do pozornosti dala i ust. § 10a novely, v zmysle
ktorého, ak povinná osoba dodatočne zaplatí výživné, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť
preddavkovo poskytnuté náhradné výživné. Žalobca sa vo svojej argumentácii opiera iba o všeobecnú
zásadu a nie o konkrétne ustanovenia zákona o náhradnom výživnom. Bola toho názoru, že rozhodnutia
vydané v predmetnej veci boli a sú zákonné a boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou.

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

15. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, t. j. v
sociálnej veci (ust. § 199 ods. 1 písm. c/ SSP) opätovne vec prejednal a preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7082-0002 De zo dňa 07. 08. 2015,
pričom vychádzal zo stavu v čase právoplatnosti žalobou napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a
dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.

16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 06. 2018, oprávnená
osoba má nárok na náhradné výživné, ak
a/ rodič oprávnenej osoby alebo iná fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo
súdom schválenou dohodou uložená povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe (ďalej len \"povinná
osoba\"), neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným
rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od
splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia
návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné alebo
b/ jej nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, alebo suma sirotského
dôchodku alebo sirotského výsluhového dôchodku, alebo suma sirotských dôchodkov alebo sirotských
výsluhových dôchodkov je nižšia ako suma minimálneho výživného.

Podľa § 4 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, náhradné výživné, na ktoré má nárok oprávnená osoba
podľa § 2 ods. 1 písm. a/, je vo výške výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom
schválenej dohody, najviac vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa.
Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné je vo výške rozdielu
medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody,
najviac vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa a výškou zaplateného
výživného povinnou osobou.



Podľa § 5, písm. a/, bod 6. vyššie citovaného zákona, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny príslušný
podľa miesta trvalého pobytu oprávnenej osoby (ďalej len \"úrad\")
a/ rozhoduje
6. o povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy náhradného výživného podľa § 10,
Podľa § 6 vyššie citovaného zákona, trvanie nároku na náhradné výživné prehodnocuje úrad každých
šesť kalendárnych mesiacov; lehota na prvé prehodnotenie začína plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom začalo konanie o náhradnom výživnom.

Podľa § 7 vyššie citovaného zákona, nárok na náhradné výživné zanikne, ak
a/ oprávnená osoba prestane spĺňať podmienky podľa § 2,
b/ povinná osoba začne plniť voči oprávnenej osobe vyživovaciu povinnosť; za plnenie vyživovacej
povinnosti sa považuje jej plnenie najmenej počas troch mesiacov v plnej výške, v lehote a spôsobom
určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, alebo
c/ fyzická osoba, ktorej úrad vypláca náhradné výživné (ďalej len \"poberateľ náhradného výživného\"),
nesplní povinnosť podľa § 12 ods. 1 písm. b).

Podľa § 10 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo
vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné alebo
nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie,
za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom
vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili.
Sumy podľa odseku 1 sa zúčtujú so sumami bežne vyplácaného náhradného výživného, ak nárok na
náhradné výživné trvá. Po zúčtovaní podľa prvej vety výška bežne vyplácaného náhradného výživného
nesmie byť nižšia ako minimálne výživné. Sumy podľa odseku 1 sa môžu uhradiť aj jednorazovo so
súhlasom poberateľa náhradného výživného, ktorému sa vyplatili.
Nárok na vrátenie náhradného výživného vyplateného neprávom alebo v nesprávnej výške zaniká
uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo
dňa, za ktorý sa náhradné výživné vyplatilo.

Podľa § 11 ods. 1, vyššie citovaného zákona, na konanie o náhradnom výživnom sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Na konanie o náhradnom výživnom sa
nevzťahujú ustanovenia § 60, 61 až 68 zákona o správnom konaní.

17. Podľa § 10a ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 07. 2018, ak
povinná osoba dodatočne zaplatí výživné alebo ak sa v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na
výživnom vymôže výživné, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť preddavkovo poskytnuté
náhradné výživné, a to najviac do výšky, v ktorej bolo výživné zaplatené alebo vymožené.

Výživné dodatočne zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v exekučnom konaní na vymoženie
pohľadávky na výživnom sa zohľadňuje ako uhradené výživné od vzniku nároku na náhradné výživné.

Pri opakovanom vzniku nároku na náhradné výživné tej istej oprávnenej osobe, výživné dodatočne
zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na
výživnom sa zohľadňuje ako uhradené výživné od prvého nároku na náhradné výživné tej istej
oprávnenej osoby.
Nárok na vrátenie náhradného výživného pre dodatočne zaplatené výživné alebo vymožené výživné v
exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď
úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa náhradné výživné
poslednýkrát vyplatilo.

Podľa § 16a ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, pohľadávka, ktorá vznikla z poskytnutého náhradného
výživného do 30. júna 2018, sa vymáha podľa zákona účinného do 30. júna 2018.
Náhradné výživné podľa § 2 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 poskytované do 30. júna 2018 sa od 1. júla
2018 považuje za preddavkovo poskytované náhradné výživné.



18. Podľa § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, účinnom do 14. 06. 2013, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách,
ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

Podľa § 119a vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2015 (prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 15. júna 2013), omeškanie s plnením výživného, ktoré vzniklo pred 15. júnom 2013,
sa riadi podľa doterajších predpisov účinných do 14. júna 2013.

19. Podľa § 72 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12.
2015, ak podľa § 71 ods. 1 sa vykonávajú zrážky z druhej tretiny zvyšku čistej mzdy, uspokoja sa z
nej bez zreteľa na poradie najskôr pohľadávky výživného a až potom podľa poradia (odsek 3) ostatné
prednostné pohľadávky. Ak suma zrazená z druhej tretiny nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok
výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší
čas, a to podľa pomeru bežného výživného. Ak by však sumou zrazenou z druhej tretiny nebolo kryté
ani bežné výživné všetkých oprávnených, rozdelí sa medzi nich suma zrazená z druhej tretiny pomerne
podľa výšky bežného výživného bez ohľadu na výšku nedoplatkov.

20. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c/ SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe
žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Správne súdy rozhodujú v konaniach o
c/ správnych žalobách v sociálnych veciach.

Podľa § 134 ods. 1, 2  písm. d/ SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
d/ ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/, ak je žalobcom fyzická osoba.

Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 199 ods. 1 písm. c/, ods. 3  SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie
c/ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny,
Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní
o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo
doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.
Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 204 SSP, ak to nie je v rozpore s účelom správneho súdnictva, môže správny súd i bez návrhu
doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy.

Podľa § 468 SSP, krajský súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, doručí rozhodnutie o
kasačnej sťažnosti, ak ho priamo nedoručil kasačný súd.

Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

Podľa § 470 SSP, právne vzťahy niekoho iného ako účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím
dotknuté.

Podľa § 491 ods. 1, 2, 3 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je
ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

20. Úlohou súdu bolo opätovne (po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku č. k. 11S/200/2015-43
zo dňa 18. 05. 2016) preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015
a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu, t. j. Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre zo dňa 05. 06.
2015, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné v sume 982,70 eur
za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, a to s poukazom na ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008
Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v
znení neskorších predpisov účinnom do 30. 06. 2018.

21. S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o
zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov účinnom
do 30. 06. 2018 a na vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku v konaní vedenom pod
sp. zn. 7Sžsk/2/2016 zo dňa 28. 03. 2018, dospel  správny súd k záveru, že žaloba podaná žalobcom
nie je dôvodná a rovnako nie sú dôvodné ani námietky v nej obsiahnuté.
22. V predmetnej veci bolo potrebné vychádzať zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého
administratívneho spisu, ktoré preukazujú, že v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 bola žalobcovi
vyplatená na náhradnom výživnom suma 1.726,14 eur (26 mesiacov x 66,39 eur).  V rovnakom období
však žalobcovi platil výživné i jeho otec ako povinná osoba  a od 15. 10. 2012 do 18. 11. 2014 mu vyplatil
sumu 982,70 eur  (dňa 15. 10. 2012 sumu 38,91 eur, dňa 14. 11. 2012 sumu 38,91 eur, dňa 12. 12. 2012
sumu 38,91 eur, dňa 14. 01. 2013 sumu 37,65 eur, dňa 13. 02. 2013 sumu 38,91 eur, dňa 12. 03. 2013
sumu 10,00 eur, dňa 13. 03. 2013 sumu 29,41 eur, dňa 18. 04. 2013 sumu 10,00 eur, dňa 20. 05. 2013
sumu 10,00 eur, dňa 19. 06. 2013 sumu 10,00 eur, dňa 19. 07. 2013 sumu 50,00 eur, dňa 19. 08. 2013
sumu 40,00 Eur, dňa 13. 09. 2013 sumu 40,00 eur, dňa 18. 09. 2013 sumu 40,00 eur, dňa 18. 10. 2013
sumu 40,00 eur, dňa 19. 11. 2013 sumu 40,00 eur, dňa 20. 12. 2013 sumu 40,00 eur, dňa 20. 01. 2014
sumu 40.00 eur, dňa 18. 02. 2014 sumu 40,00 eur, dňa 18. 03. 2014 sumu 40,00 eur, dňa 17. 04. 2014
sumu 40,00 eur, dňa 19. 05. 2014 sumu 40,00 eur, dňa 18. 06. 2014 sumu 40,00 eur, dňa 18. 07. 2014
sumu 40,00 eur, dňa 19. 08. 2014 sumu 30,00 eur, dňa 18. 09. 2014 sumu 40,00 eur, dňa 19. 10. 2014
sumu 40,00 eur a dňa 18. 11. 2014 sumu 40,00 eur).

Žalobca teda za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 poberal náhradné výživné, ktoré mu vyplatil
správny orgán spolu v sume 1.726,14 eur a zároveň mu v tomto období zaplatil výživné i jeho otec spolu
v sume 982,70 eur.

23. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcovi bolo vo vyššie uvedenom období vyplatené náhradné
výživné vo vyššej sume ako mu patrilo, v dôsledku čoho mu vznikol preplatok na náhradnom výživnom,
ktoré v časti poberal neoprávnene a bez právneho dôvodu a vznikla mu povinnosť vrátiť úradu náhradné
výživné v tej časti, v akej mu bolo vyplatené za uvedené obdobie neoprávnene. Tu je potrebné zdôrazniť
ako vyplýva i z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 03. 2018, že zákon nerozlišuje poskytnuté
výživné, teda či povinný v danom období oprávnenému platil výživné titulom bežného výživného alebo
platil zročné výživné. V predmetnej veci nie je možné aplikovať vo všeobecnosti akceptovanú zásadu,
že čiastočná úhrada má byť určená na splnenie dlhu najskôr splatného. Táto zásada platí v záväzkovo
občianskoprávnych veciach, ale nie je možné ju aplikovať pri výživnom v zmysle zákona o rodine,
čomu zodpovedá i právna úprava v ust. § 72 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorá sa zaoberá vymáhaním výživného exekúciou.

24. Skutkovým základom rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako i rozhodnutia žalovaného
je preukázanie skutočnosti, že žalobcovi počas poberania náhradného výživného platil výživné i jeho
otec. V administratívnom spise sa nachádza dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia



správneho orgánu prvého stupňa, teda pre vydanie rozhodnutia o povinnosti vrátiť vyplatené náhradné
výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur, čo konštatoval i Najvyšší súd
SR vo svojom rozsudku zo dňa 28. 03. 2018.

25. K námietke žalobcu v podanej žalobe, že nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát
uvádzaných v ust. § 10 ods. 1  zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov, na základe ktorých by
žalobcovi vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené náhradné výživné, správny súd uvádza, že ust. § 47
ods. 2  zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov vymedzené náležitosti
výroku rozhodnutia správneho orgánu a tieto náležitosti rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
spĺňa. Vo výroku jeho rozhodnutia je označená právna norma, na základe ktorej správny orgán uložil
žalobcovi povinnosť vrátiť náhradné výživné a pokiaľ i neuviedol priamo právny dôvod, toto nie je možné
považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.

26. Ďalšie námietky žalobcu v podanej žalobe smerujú k tomu, že suma 982,70 eur, ktorú mu zaplatil jeho
otec v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 nepredstavuje úhradu výživného za uvedené obdobie,
ale jedná sa o čiastočnú úhradu dlhu povinného na zameškanom zročnom výživnom, ktorý vznikol za
obdobie do 28. 02. 2012, t. j. za obdobie skoršie ako oprávnený začal poberať náhradné výživné, pričom
dlh povinného na zročnom zameškanom výživnom k 31. 03. 2015 ešte stále predstavuje sumu 1.345,37
eur. Podstata týchto námietok spočíva v tom, že sumy, ktoré žalobcovi v období od 01. 10. 2012 do 30.
11. 2014 zaplatil povinný, nie sú bežným výživným za toto obdobie, ale ide o úhradu skoršieho dlhu
povinného na zameškanom zročnom výživnom za obdobie skoršie ako začal poberať náhradné výživné.

S touto argumentáciou žalobcu sa správny súd vysporiadal v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku
(22. až 24. bod), pričom bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku v
konaní vedenom pod sp. zn. 7Sžsk/2/2016 zo dňa 28. 03. 2018 a na skutkové a právne závery v ňom
uvedené poukazuje.

27. Po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu správny súd dospel k záveru,
že správne orgány vydali svoje rozhodnutia na základe dostatočne a spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, pričom tieto i riadne zdôvodnili a zaoberali sa i s námietkami, ktoré žalobca predložil.

28. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného bez viazanosti žalobnými bodmi (§ 203
ods. 2 SSP) a bez zistenia potreby doplnenia dokazovania (§ 204 SSP), správny súd dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.

29. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd
žalobu zamietol) nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, vychádzajúc z toho,
že žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto mu možno priznať len vo výnimočných
prípadoch. O takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo a zo súdneho spisu ani nevyplýva, že by
žalovanému v súvislosti s týmto súdnym  konaním trovy konania vznikli.

30. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť  možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.



Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
\"sťažnostné body\"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ad10b98c-b9c9-4f4e-9f85-7e31f0e4443c:bf9ae211-ae5c-485c-abf0-71436982bc9b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2", "spisova_znacka": "11S/200/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/200/2015 z 25. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-09-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4015200883.2"}], "citovane_v": []}