Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/256/2015 z 26. 4. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 26. apríla 2016, sp. zn. 6Co/256/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4613202914.1
Krajský súd Nitra | 6Co/256/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4613202914.1 | 2016-04-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, ZZŠ, § 17 ZZŠ, predpis č. 258/2011 Z. z., § 6 ods. 6 zákona č. 258/2011 Z. z., OZ, § 495 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6ddfbf0-7588-496f-99ce-5edef508ec64
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4613202914.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/256/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613202914
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613202914.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Praha - Nové Město, Politických vězňů 1272/21, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej vykonáva
advokáciu ako konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporcovi: Q. S., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C., A. XXXX/XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.124,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 3. februára 2015 č. k. 4C/303/2013-74 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  p r i p ú š ť a  čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom v časti týkajúcej sa zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne, v tejto časti rozsudok súdu  prvého stupňa z r u š u j e   a konanie  z
a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi  n e p r i z n á v a   náhradu trov odvolacieho  konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom
domáhal voči odporcovi zaplatenia zmenkovej sumy 1.124,87 eura  so zmenkovým úrokom vo výške
0,25 % denne zo sumy 1.124,87 eura od 29. 12. 2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej
sumy 1.124,87 eura od 07. 02. 2011 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 3,75 eura a náhrady trov
konania. Návrh odôvodnil skutočnosťou, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky,
ktorú vystavil odporca dňa 30. 10. 2009 na zmenkovú sumu 1.124,87 eura, pričom sa zaviazal aj k úhrade
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od  29. 10. 2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou
s doložkou "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia" a indosant predložil zmenku na
zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ zmenkovú sumu nezaplatil. Rozhodnutie odôvodnil čl. 2 písm. a/,
čl. 3 ods. 1, 3 smernice 93/13/EHS, čl. 5, čl. 25 nariadenia č. 861/2007, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 - 4,
§ 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6  zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 265 Obchodného zákonníka,  čl. I § 5 ods. 1, 2, 3, § 10, § 11 ods. 1, §
14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2, § 77 ods. 1, 2  zák. č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového
v znení neskorších predpisov a uviedol, že dňa 30. 10. 2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o., s odporcom na predtlačenom formulári zmluvu o úvere č. 403800062, podľa ktorej bol odporcovi
poskytnutý úver vo výške 600 eur (ďalej len "zmluva o úvere"). Odporca sa zaviazal zaplatiť požičanú
sumu zvýšenú o poplatok vo výške 576 eur, spolu 1.176 eur v 12 mesačných splátkach po 98 eura,
počnúc 20. 11. 2009. V zmluve je uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon podnikania
a zároveň na druhej strane zmluvy o úvere sa nachádzajú všeobecné podmienky poskytnutia úveru,



kde v článku 14 sú uvedené ustanovenia dohody o vyplnení zmenky, podľa ktorých na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent
najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník
neuhradí štyri po sebe idúce splátky prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú
splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných
nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stal splatný celý dlh.  Zároveň odporca dňa  30. 10. 2009  podpísal veriteľovi zmenku
s tým, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava sumu 1.124,87
eura  a zmenkový úrok 0,25 % denne od  29. 12. 2010, pričom zmenková suma ako aj dátum začiatku
úročenia boli do zmenky dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené, že
je splatná "bez protestu", "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia" a že je splatná pre
POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava. V exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde
pod sp. zn. 4Er/950/2012 bola k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doložená zmluva
o úvere č. 403800062 zo dňa 30. 10. 2009 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava  sp. zn.
SR 04245/11, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky (blankozmenky) vystavenej dňa  30. 10.
2009.  V tomto konaní bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá. Vzhľadom na
citované ustanovenia bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky),
ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o
vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na
zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere, súd dospel k jednoznačnému
záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporcom ako zabezpečovacia zmenka k
zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s bodom 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru
ako blankozmenka. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia
vylúčená, vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4 ods. 6
Zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti
so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto súd mohol v danom
prípade považovať zmenku predloženú navrhovateľom, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s
poskytnutím spotrebiteľského úveru odporkyni, len za zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a
nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu odporcu. Uvedenú zmluvu o úvere č. 403800062 považoval
za spotrebiteľskú, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka.
Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej
obsah a zmluvné strany POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a odporca ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Dospel
k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na
výkon podnikania zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve ("na
výkon zamestnania") súdu preukázaný nebol, vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na
súkromné účely (teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). Po preskúmaní
celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva
je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to najmä, (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (spísanie
notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom
splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú celá zmluva a
všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti
dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v
takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal aj z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 05. 2008 sp. zn. 4 Obo/161/2007. Uviedol, že zmenkové
práva navrhovateľa môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými právami odporcu, keďže spotrebiteľské



právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť a
zákaz jeho zneužitia odvolávajúc sa na nález  Ústavného súdu ČR vo veci  IV.ÚS 457/10, podľa ktorého
je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom a teda výkonu práva, ktorý je jeho zneužitím
nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ, ale predovšetkým čl.36
Listín.  Oprel sa aj o neprehliadnuteľný aj historický výklad zákonodarcu, ktorý postupne od obmedzenia
zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona č.258/2001 Z. z.) uzákonil ich úplný zákaz (§
17 ods. 3 zákona č.129/2010 Z. z.).  Indosácia zmenky je tiež v zjavnom rozpore s ustanovením §
54 ods.1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť svoje postavenie.  Bol toho názoru,
že predmetná zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob, akým
sa pôvodný veriteľ a následne navrhovateľ domáha svojich práv na základe takto vystavenej zmenky
považoval za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu
zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Za dôkaz
toho, že pôvodný veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava a následne navrhovateľ sa snažili zámerne
použiť prostriedky, ktorými by obišli právne predpisy na ochranu spotrebiteľa považoval ich samotný
postup, ktorým sa chceli domôcť pohľadávky z vystavenej zmenky, keď spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.
nebola úspešná v exekučnom konaní a následne previedla rubopisom na navrhovateľa zmenku (ide o tú
istú zmenku, ktorá už predtým bola použitá v rozhodcovskom konaní a následne rozhodcovský rozsudok
bol použitý ako exekučný titul) a zámerne bola zmenka prevedená na spoločnosť so sídlom mimo
územia Slovenskej republiky, aby táto potom mohla uplatniť pohľadávku v súdnom konaní na území SR
podľa článku 4 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.861/2007, ktorým sa ustanovuje
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktoré konanie by malo byť písomné a teda bez prejednania
veci na pojednávaní, čím by sa predišlo skúmaniu spotrebiteľského vzťahu medzi účastníkmi úverovej
zmluvy, na základe ktorej bola potom vystavená zmenka. Uvedený postup odporuje zákonu a prieči sa
dobrým mravom a preto mu súd nemôže poskytnúť právnu ochranu, pričom samotnú zmenku považuje
súd za neplatnú vzhľadom na neprijateľnosť zmluvnej podmienky a to dohody o vyplnení zmenky v
článku 14 úverovej zmluvy.  Pre neplatnosť zmenky, ktorá bola použitá navrhovateľom na uplatnenie
jeho pohľadávky v súdnom konaní, súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol majúc za to, že
práva spotrebiteľa požívajú takú právnu ochranu, ktorá nemôže byť narušená ani v konfrontácii s právom
zo zmenky.  O náhrade trov konania rozhodol súd podľa 142 ods.1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo
veci plný úspech nepriznal náhradu trov konania, pretože v súvislosti s týmto konaním mu žiadne trovy
nevznikli a odporca náhradu trov konania ani nepožadoval.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, domáhajúc sa
jeho zmeny a vyhovenia návrhu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne  rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo
predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vyplýva zo
skutočnosti, že odporca uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol,
ale najmä vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Súd v
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Navrhovateľ však takéto dokazovanie nenavrhol.
Podľa § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“) dokazovanie v sporovom konaní
je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Navrhovateľ predložil súdu ako dôkaz
o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva.
Voči forme obsahu zmenky zo strany odporcu neboli námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z
predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania
rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Odporca mohol v zmysle čl. 5
ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením.
Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporkyne  ako spotrebiteľa. Odporca sa
tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním ju
prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal



pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne
dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne
podporil odporcu v tomto konaní. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho
nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že odporca so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o.,
uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou
zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli
tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré
si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje
spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje rozhodnutie
založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za
následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych
právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov práva Európskej
únie. Navrhovateľ je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu. Súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporkyňa, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. V danom prípade následkom bolo
nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5
ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j.
neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v
konaní nevzniesol, ani nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše,
navrhovateľovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa
Zákona spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, teda jeho nárok je tak v
celom rozsahu dôvodný. Navrhovateľ na záver uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená
zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z
uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky
s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla
byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Zároveň si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.

Odporca sa odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Po predložení veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa, navrhovateľ písomným
podaním zo dňa 21. 12.  2015 zobral svoj návrh podľa § 96 ods. 1 OSP v rozsahu zmenkového úroku
vo výške 0,19 %  denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal súd vo
veci samej priznať mu zmenkový úrok len v časti 0,06 % denne. Zároveň dodal, že zmenku považuje za
platnú a ním uplatnený nárok v konaní v celom rozsahu za dôvodný.

Podľa § 208 OSP, ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho
rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.



Vychádzajúc z dikcie citovaného ustanovenia § 208 OSP je zrejmé, že disponovať s predmetom konania
môže účastník nielen tým, že podá návrh na jeho začatie v zmysle ust. § 79 ods. 1 OSP, ale aj tým,
že podaný návrh môže účinne vziať späť (sčasti alebo celkom) nielen počas konania na súde prvého
stupňa, ale aj po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, avšak len do tej doby, pokiaľ rozhodnutie
nenadobudlo právoplatnosť. Ide o dispozíciu konaním zo strany navrhovateľa voči súdu, ktorou prejavuje
svoju vôľu, aby sa vo veci nekonalo a meritórne nerozhodovalo. Toto dispozičné právo účastníka
obsahuje v sebe oprávnenie slobodne disponovať s hmotnými a procesnými právami v občianskom
súdnom konaní. Vziať návrh na začatie konania späť je možné počas odvolacej lehoty bez toho, aby
muselo byť súčasne podané odvolanie a ak bolo podané odvolanie, tak kedykoľvek počas odvolacieho
konania, najneskôr do právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie o späťvzatí návrhu
na začatie konania, ku ktorému došlo po rozhodnutí súdu prvého stupňa je závislé na stanovisku druhého
účastníka k tomuto procesnému úkonu navrhovateľa. V prípade, ak tento druhý účastník so späťvzatím
návrhu na začatie konania súhlasí, späťvzatie návrhu pripustí, zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa
a konanie zastaví.

V preskúmavanej veci bol návrh navrhovateľa vzatý čiastočne späť v čase, keď už súd prvého stupňa
rozhodol o zamietnutí návrhu na začatie konania, avšak jeho rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo
právoplatnosť. Odvolací súd zaslal odporcovi späťvzatie návrhu navrhovateľa s tým, aby sa v lehote
obratom súdu vyjadril, či súhlasí so späťvzatím návrhu navrhovateľom. Výzva bola odporcovi doručená
dňa 29. 01. 2016 a odporca na ňu neodpovedal.

Odvolací súd postupujúc v intenciách § 208 OSP, pretože navrhovateľ vzal sčasti svoj návrh späť v
čase po rozhodnutí súdu prvého stupňa, avšak predtým ako sa rozsudok súdu prvého stupňa stal
právoplatným, čiastočné  späťvzatie návrhu navrhovateľa v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne pripustil a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP), a že odvolanie spĺňa náležitosti §
205 a nasl. OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, §  214 ods. 2 OSP) a s verejným vyhlásením
rozsudku (§ 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods.
2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
Uvedené ustanovenie zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má
odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza
do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Podľa  § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto



ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvého stupňa a
k námietkam uvedeným v odvolaní navrhovateľa odvolací súd uvádza, že  rozhodnutie súdu prvého
stupňa  je dostatočne  odôvodnené a tým aj preskúmateľné.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd sumarizuje, že v súdenej veci
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej   na  navrhovateľa sídliaceho v Českej
republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, v ktorom sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia zmenkovej
sumy 1.124,87 eura  so zmenkovým úrokom vo výške 0,06 % denne zo sumy 1.124,87 eura od
29. 12. 2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 1.124,87 eura od 07. 02. 2011
do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 3,75 eura a náhrady trov konania.  Podľa predloženého
návrhu je navrhovateľ ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca,
pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od zaplatenia“. Zmenka bola indosantom predložená na zaplatenie, lebo vystaviteľ zmenku doposiaľ
neuhradil. Článok 4 nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.

Odvolací súd dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku
4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z
čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná
možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho
dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

Navrhovateľ sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku
zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou navrhovateľa,
spochybňujúcou postup súdu pri skúmaní kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje
predmetná zmenka zabezpečenie a pri vykonávaní dôkazov, nestotožňuje. Súdny dvor EÚ totiž
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (počnúc C-240-244/98, Oceano Grupo
Editorial, C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca
vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu
právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch
musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom EÚ. Odvolací súd
z uvedených dôvodov považuje odvolanie žalobcu, podľa ktorého nariadenie samo o sebe predstavuje
prekážku pre vykonanie ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok za nedôvodné.

Podľa § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len „ZZŠ“), kto je žalovaný zo
zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi
alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Podľa § 495 OZ platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku, s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku do 11. 06.
2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane



zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne30%
istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Z § 17 ZZŠ nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo, takže toto ustanovenie pripúšťa
i taký výklad, že ich skúmať možno. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo
alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých krytie je zmenka určená. Čl. 7 ods. 3
nariadenia naopak hovorí, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“, nehovorí, že žalobe
musí vyhovieť.

Z uvedeného plynie, že nič nebráni súdu (a judikatúra SD EÚ to naopak vyžaduje), aby ex offo
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Odvolací súd sa  nestotožnil ani  s názorom navrhovateľa, podľa ktorého bolo potrebné pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.

V slovenskom právnom poriadku navyše platí ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré ukladá
orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na námietky
spotrebiteľa. Opäť teleologickým výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že z neho
vyplýva aj právo skúmať, či vôbec ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, inak by toto ustanovenie nemalo
zmysel. Z tejto povinnosti nie je vyňaté ani konanie podľa nariadenia 861/2007, ktoré v čl. 19 odkazuje
na národné procesné právo a hmotné právo neupravuje vôbec.

Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. rieši aj problém, že § 53 ods. 1 druhej vety Obč. zák.
ustanovuje, že zákaz neprijateľných podmienok sa v podstate nevzťahuje na hlavný predmet plnenia (v
prípade úverovej zmluvy úver) a primeranosti ceny (teda sadzbu úrokov, na čo sa v praxi veľmi často
zabúda). § 17 ZZŠ vykladaný vo svetle judikatúry SD EÚ by totiž opodstatnil len ex offo skúmanie iných
podmienok(zmluvných pokút, sankcií, podmienok zosplatnenia, a pod.), nie však úrokovej sadzby resp.
odplaty za úver (ktorá je pri Pohotovosti často skoro 100 %). Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
však oprávňuje súd aj na ex offo skúmanie týchto podmienok.

Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice jednoznačne členské štáty
môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú
ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom  potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa
abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal
na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a
skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.

V prejednávanom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa spojených
so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal charakter tohto vzťahu. Špeciálna
úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákone o
spotrebiteľských úveroch, ktorý v ust. § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo inej forme. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovarov či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je tzv. nespotrebiteľom.
Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je
to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež považuje predmetnú
zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku



spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré odporca nemohol
ovplyvniť, lebo boli vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý odporcovii
za účelom výkonu podnikania. V prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda
dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho
právny nástupca.

Navyše odvolací súd poznamenáva, že dôkaznú povinnosť upravuje Občiansky súdny poriadok v
ustanovení § 120, ktoré ustanovenie v tretej vete odseku 1 umožňuje súdu výnimočne vykonať aj iné
než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Odvolaciemu súdu je z dokazovania vykonaného okresným súdom úverovou zmluvou a všeobecnými
obchodnými podmienkami, ako aj zmenkou zrejmé, že medzi pôvodným majiteľom zmenky,
spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. a odporcom bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej poskytol
navrhovateľ odporkyni konkrétnu sumu, ktorej návratnosť zabezpečil vystavením blankozmenky ako
vlastnej zmenky, v ktorej nebola vyplnená suma a ani splatnosť, pretože sa na takomto vyhotovení
zmenky zmluvné strany dohodli. Dohoda o vyplňovacom práve je obsiahnutá v čl. 14 Všeobecných
obchodných podmienok (VOP), na základe ktorej bola spoločnosť Pohotovosť s.r.o. ako pôvodný
majiteľ- remitent oprávnená dopísať do zmenky takú výšku sumy, s ktorou odporca meškal ku dňu
splatnosti zmenky. Po preskúmaní Všeobecných obchodných podmienok, konkrétne čl. 14, v ktorom
je upravená  dohoda o vyplňovacom práve zmenky odvolací súd konštatuje, že táto dohoda umožňuje
vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči
dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o
vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi
účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva
žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné, a tým neplatné v súlade s § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho uzavretím dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom,
že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o/
Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd navyše uvádza, že v čase uzavretia úverovej zmluvy platila právna úprava, ktorá v § 2
písm. a/ a b/ a v § 4 ods. 6 zák. č. 285/2001 Z. z. cit. zák. v znení účinnom do 11. 06. 2010 obsahovala
zákaz plniť dlh zmenkou. Veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojho nároku zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške max.
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo
zmenky. V tomto prípade právny predchodca navrhovateľa zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku, napriek výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na navrhovateľa. Zmenka bola
teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera,
bolo zhoršené postavenie odporkyne. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade
takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto
závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala
používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také v súdnom konaní
znevýhodňuje odporkyňu ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá
umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je
nepoužiteľná.

Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný
zmenkový záväzok, preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil.



Na záver odvolací súd ešte dodáva, že vzhľadom na odlišnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach
súdov v rámci Slovenskej republiky sa na NS SR dňa 20. októbra 2015 uskutočnilo spoločné zasadnutie
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa
zaoberalo posúdením otázok k postupu súdov vo veciach návrhov podľa nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Vo vzťahu
k aplikácii Nariadenia toto nekladie žiadne prekážky k možnosti preskúmať doložené listiny súdom
a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku,
predovšetkým aplikáciu znalosti určitých okolností súdu z jeho činnosti a zohľadnenie ochrany slabšieho
v konaní, či ochrany dobrých mravov, z nariadenia nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu
vyhovieť. Podľa stanoviska z tohto zasadnutia zo zmenky samotnej ako abstraktného cenného papiera
nie je možné bez ďalšieho určiť, či vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ. Prieskum nároku zo zmenky
pri poskytovaní ochrany odporcovi  ako spotrebiteľovi je aj v konaní podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 podmienený aktivitou odporcu ako zmenkového dlžníka. Ak je
vystaviteľom blankozmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve.  Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či
je spotrebiteľom), ktorý je na strane odporcu, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi (ex lege podľa § 39
OZ), ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku zohľadnil aj záver spoločného zasadnutia
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
zaoberajúceho sa posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a  § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu
žiadne  trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.