Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/387/2015 z 4. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 4. októbra 2016, sp. zn. 11Co/387/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4612208850.2 Krajský súd Nitra | 11Co/387/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4612208850.2 | 2016-10-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, EP, Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (412/2012 Z. z.), OZ, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71e2eaba-84c8-444d-8dde-189a85a57125 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4612208850.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/387/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612208850
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4612208850.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek
senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu zo dňa 01. 06. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 15. 04. 2015 č.
k. 16C/298/2012-113 a o odvolaní žalobcu zo dňa 02. 07. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu Levice
zo dňa 24. 06. 2015 č. k. 16C/298/2012-135, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 24. 06. 2015 č. k. 16C/298/2012-135 p o t v r
d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 2.148,63 eur a nemajetkovej ujmy v sume 429,73 eur a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Majetková škoda a nemajetková ujma mali žalobcovi podľa jeho tvrdenia vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Topoľčany v exekučnom konaní vedenom
na základe návrhu oprávneného (žalobcu v tomto konaní), keď tento exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 17. 02. 2011, pričom konanie
začalo dňa 30. 11. 2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
79 dní).

2. Žalobca v podanom návrhu tvrdil, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu (nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní a vykonaním úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok) mu vznikla majetková škoda v celkovej sume 2.148,63 eur
predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi. Taktiež si
uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú považoval za primeranú v sume 429,73 eur,
t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, ktorá má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov.



3. Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 3, ods. 1, písm. d/, ods. 2, § 4
ods. 1, písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 1, ods. 2, písm. d/ a ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Z
pripojenej fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Topoľčany pod sp. zn. 8Er/8/2009 mal súd
preukázané, že dňa 08. 01. 2009 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie začatej na základe návrhu oprávneného (žalobca v tomto
konaní) proti povinnému E. V. pre vymoženie istiny v sume 3.422,- Sk s príslušenstvom, pričom
exekučným titulom bol rozsudok vydaný dňa 04. 09. 2008 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. pod sp. zn. SR 08287/08. Exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním tejto exekúcie dňa 16. 01. 2009.

5. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote, teda do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu, čo je
v súlade s ust. § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku. Tvrdenie žalobcu o porušení jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranom čase bolo promptným konaním
Okresného súdu Topoľčany (vydaním poverenia pre súdneho exekútora v lehote 8 dní odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu) úplne vyvrátené a je vylúčené, aby žalobcovi vznikla
v tejto súvislosti akákoľvek majetková škoda alebo nemajetková ujma. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu predpokladá
kumulatívne splnenie troch podmienok, a to: nesprávny úradný postup štátneho orgánu, vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy u poškodeného, príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
štátneho orgánu a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy. V predmetnom konaní však nebola naplnená
ani jedna z týchto podmienok, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol.

6. V súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že prvé
návrhy boli doručené žalovanému dňa 23. 04. 2012. I keď žalobca podal žalobný návrh v predmetnej
veci na súd dňa 27. 09. 2012, teda ešte pred uplynutím šesťmesačnej lehoty odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovaným, táto lehota už medzičasom uplynula a
tým, že uplatnený nárok žalobcu nebol žalovaným uspokojený, bolo možné v súdnom konaní o podanej
žalobe rozhodnúť.

7. K návrhom žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2, písm. c/ OSP súd prvej inštancie
uviedol, že tieto návrhy zaslal súdu právny zástupca žalobcu dňa 05. 12. 2014, 08. 02. 2015 a 10.
04. 2015. Návrhy vak neboli podpísané zaručenými elektronickými podpismi a originály predmetných
podaní neboli súdu doručené ani v zákonnej lehote podľa ust. § 42 ods. 1 OSP, preto súd na tieto podania
neprihliadol. I keď návrh na prerušenie konania nie je návrhom vo veci samej, z hľadiska jeho významu a
účinkov ho možno považovať za obdobný úkon, akým je návrh vo veci samej. Neexistuje preto legitímny
dôvod, pre ktorý by takéto podanie urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným
elektronickým podpisom nebolo potrebné doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch
dní s následkom, že inak sa naň nebude prihliadať.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP tak, že
žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne si nevyčíslil,
nešpecifikoval a žiadne mu ani zo spisu nevyplývajú.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvej inštancie vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



10. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom
pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

11. Ďalej žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote.

12. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

13. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie
mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto
dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.

14. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho
rozsudku tvrdil, že žalobca nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, je
zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z
ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady žalobca vynaložil v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Žalobca požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte dňa 01. 03. 2013 a jeho vypracovanie je tak
dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité, že trvalo viac ako rok. Táto
skutočnosť je objektívna, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť a vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol
nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, nakoľko
nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Žalobca bol toho názoru, že v konaní boli preukázané
všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho
úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

15. Žalobca taktiež súdu prvej inštancie vytýkal, že mu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege



ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

16. Žalobca uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru žalobcu ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu prvej inštancie, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s
predmetom konania nesúviseli.

17. K otázke premlčania žalobca uviedol, že nesúhlasí s tým, ako súd prvej inštancie vyhodnotil
žalovaným vznesenú námietku premlčania a k premlčaniu jeho právo nedošlo, nakoľko ako zásadný
moment pri posudzovaní námietky premlčania súd zvažuje, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V
predmetnej veci však súd nepriradil pojmu „škoda“ reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou,
ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Poukázal na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu tri roky a taktiež poukázal i na
rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo/145/2004. Zdôraznil, že o majetkovej škode
spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky, sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. O majetkovej škode
sa teda dozvedel vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou
sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v
peniazoch. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania
spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom. O nemajetkovej ujme
spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa žalobca dozvedel až momentom,
kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia
jeho práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške, čo znamená, že práva
žalobcu prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo
zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Žalobca taktiež poznamenal, že v predmetnej veci
mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis, a to ust. § 102 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník)
v znení neskorších predpisov, z dôvodu, že i pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči
zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

18. K návrhu na prerušenie konania žalobca uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia žalobca poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

19. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

21. Súd prvej inštancie vydal dňa 24. 06. 2015 uznesenie č. k. 16C/298/2012-135, ktorým žalobcovi
uložil povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie
v sume 20,- eur podľa položky č. 7a, Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a to
s poukazom na ust. § 6 ods. 2 tohto zákona a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania



podaného elektronicky v sume 3,- eurá podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je
prílohou k vyššie citovanému zákonu. Zároveň žalobcu poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote
nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

22. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia
uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v
množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013).

23. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal
odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto žalobca nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie.

24. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4
Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb.
(Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. V prílohe zák. č.
71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť
za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore
so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené.

25. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť
tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no
najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

26. Ďalej žalobca v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred
01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov platom
do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

27. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2008 v konaní
pod sp. zn. 5 M Cdo 14/2007, v ktorom bol vyslovený názor, že spoplatnenie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania a v prípade, ak prichádza do úvahy zužujúci i rozširujúci výklad,
treba uprednostniť vždy ten výklad, ktorý je na prospech poplatníka. S týmto názorom podľa žalobcu
korešponduje i názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 08. 2011 v konaní pod
sp. zn. 6 M Cdo 2/2011, v zmysle ktorého bolo súdne konanie v čase začatia konania o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov, pričom išlo o
vecné oslobodenie, ktoré vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie bolo od poplatkovej povinnosti
oslobodené celé. Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa potom neplatí poplatok. Tento



záver potvrdzujú i rozhodnutia vydané Okresným súdom Komárno a Okresným súdom Rimavská
Sobota, ktoré pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané
odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod
sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014 v konaní pod
sp. zn. 16C/174/2012).

28. Na podporu vyššie uvedeného záveru žalobca poukázal na časť zápisnice z rokovania
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré sa konalo dňa 27. 11. 2013, na
ktorom sa preberala i otázka vzniku poplatkovej povinnosti podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie jeho odvolaniu v celom
rozsahu vyhovel a svoje odvolaním napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v prípade, ak tento postup
súd prvej inštancie nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu
zrušil bez náhrady.

30. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“), viazaný rozsahom oboch odvolaní žalobcu, odvolacími dôvodmi, ako i zisteným skutkovým
stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) a po zistení, že obe odvolania žalobcu sú prípustné, boli
podané oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote, spĺňajú zákonom stanovené náležitosti
a obsahujú zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 355 ods. 1, 2, § 359, § 362 ods. 1, § 363,
§ 365 ods. 1 CSP s použitím ust. § 470 ods. 1, 2 CSP), prejednal podané odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 385 ods. 1, § 392 CSP), ktorý verejne
vyhlásil, a to pri dodržaní ust. § 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd preskúmal obe odvolaním napadnuté
rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzali ich vydaniu a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu proti rozsudku zo dňa 15. 04. 2015, ani proti uzneseniu zo dňa 24. 06. 2015 nie je
dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie ako vo výroku vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko
súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a správne rozhodol
i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť žalobcu za podanie odvolania.

31. Podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

32. Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,



ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

33. Podľa § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia
exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,
predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád
návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 10. 2012 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

35. Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

36. Podľa § 18e zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2016 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. januára 2016), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté a právoplatne neskončené do 31.
decembra 2015 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015, i keď sa stanú
splatnými po 31. decembri 2015.



37. Podľa 14 ods. 1 vyššie citovaného zákona, v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 07. 2016,
ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku.
38. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu,
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

39. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmi (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania) a súdom
prvej inštancie zisteným skutkovým stavom. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 379 CSP vymedzuje prípady, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide
o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom odvolacími dôvodmi je odvolací súd
viazaný vždy s tým, že na vady konania pred súdom prvej inštancie týkajúce sa procesných podmienok,
odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. To znamená, že pokiaľ sa v
konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale tieto sa netýkajú procesných podmienok, potom
odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v
tom smere, že žalobca v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok
na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný nesprávny úradný postup exekučného súdu a následne potom ani vznik škody a nemajetkovej
ujmy), a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2, 3 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a zároveň sa vysporiadal s podstatnými
tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.

41. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 2.148,63
eur a nemajetkovej ujmy v sume 429,73 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/8/2009.
Majetková škoda 2.148,63 eur podľa tvrdenia žalobcu predstavovala náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

42. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 09. 12. 2008 (kedy bol u
súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
formulované tak, že súd bol povinný preskúmať žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a pokiaľ súd nezistil rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti vydal poverenie pre súdneho exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z exekučného spisu Okresného súdu Topoľčany vedenom pod sp. zn. 8Er/8/2009 je
nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená
súdu dňa 08. 01. 2009, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 04. 09. 2008 Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní pod sp. zn.
SR 08287/08 a exekučný súd dňa 16. 01. 2009 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci. Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade bolo poverenie pre
súdneho exekútora vydané exekučným súdom v lehote určenej v ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného
poriadku a žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu, ktoré malo spočívať v tom, že k rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej



lehoty, pretože v konaní nepreukázal, že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty.
Naopak, z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že exekučný súd rozhodol o vydaní
poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote v súlade s ust. § 44 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku,
teda žalobca nepreukázal vôbec základ nároku na náhradu škody, a preto sa súd prvej inštancie správne
nezaoberal ani výškou požadovanej náhrady majetkovej škody ani výškou nemajetkovej ujmy.

43. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a
nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod
sp. zn. 8Er/8/2009, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú
si navrhovateľ uplatnil v sume 2.148,63 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak
chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno
spočíva na poškodenom, teda na žalobcovi.

44. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 429,73 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby.
Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to
s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej
došlo. Žalobca návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti,
ovplyvňovaním podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych
očakávaní, že nastane stav predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a pod. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/8/2009 bola doručená
exekučnému súdu dňa 08. 01. 2009 a súd vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie dňa 16. 01. 2009 (teda nie viac ako 79 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej
dobe ako to tvrdí žalobca), a túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli
konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa (vzhľadom na dátum doručenia žiadosti súdneho exekútora
exekučnému súdu a dátum vydania poverenia pre súdneho exekútora sa ani nemôže jednať) ani o
dlhotrvajúcu neistotu žalobcu, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho
podnikateľské aktivity, (naďalej poskytoval úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy do
spoločnosti, na ktoré žalobca poukazoval. V dôsledku vydania poverenia pre súdneho exekútora v
zákonom stanovenej lehote nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie
nemajetkovej ujmy (ktorú ale žalobca nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS
111/02).
Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

45. Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä žalobcom namietanou vadou
konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

46. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom v znení platnom a účinnom v čase
konania súdu prvej inštancie na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.



1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04,
II. ÚS 174/04).

47. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného
práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru)
je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

48. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v civilnom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný
úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie možno považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu
súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na súdnu ochranu a
spravodlivý proces.

49. Žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom považoval odvolanie žalobcu za
nedôvodné i v tejto časti. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 13. 11. 2014, na
ktoré predvolal i právneho zástupcu žalobcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil mailovým
podaním zo dňa 12. 11. 2014 a požiadal o jeho odročenie na iný vhodný termín z dôvodu, že v tom istom
čase boli určené i pojednávania týkajúce sa tých istých účastníkov na Okresnom súde Pezinok.

50. Súd prvej inštancie žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania vyhovel a nový
termín pojednávania určil na deň 10. 12. 2014. Právny zástupca žalobcu a žalobca mali doručenie
predvolania na tento termín pojednávania vykázané dňom 19. 11. 2014. Dňa 05. 12. 2014 bol súdu
prvej inštancie doručený mailovou formou návrh žalobcu zo dňa 05. 12. 2014 na prerušenie konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná
v 1. rade (Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR) v konaní o náhradu škody
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Následne dňa 09. 12. 2014 bolo súdu prvej
inštancie doručené ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu a žiadosť o odročenie pojednávania
určeného na deň 10. 12. 2014 z dôvodu, že v ten istý deň boli určené pojednávania týkajúce sa tých
istých účastníkov na Okresnom súde Trenčín.

51. I tejto žiadosti o odročenie pojednávania súd prvej inštancie vyhovel a nový termín pojednávania
určil na deň 11. 02. 2014. Právny zástupca žalobcu a žalobca mali doručenie predvolania na tento
termín pojednávania vykázané dňom 22. 01. 2015. Dňa 08. 02. 2015 bol súdu prvej inštancie opätovne
doručený mailovou formou návrh žalobcu zo dňa 08. 02. 2015 na prerušenie konania (identický ako
návrh na prerušenie konania zo dňa 05. 12. 2014) a následne i mailové podanie právneho zástupcu
žalobcu zo dňa 08. 02. 2015 označené ako ospravedlnenie, žiadosť o odročenie pojednávania, a to z
dôvodu, že v konaní zaslali návrh na prerušenie konania. O tomto návrhu na prerušenie konania musí
súd rozhodnúť písomným uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie, a preto považuje právny
zástupca žalobcu svoju účasť na pojednávaní za nehospodárnu.

52. Súd prvej inštancie pojednávanie opätovne odročil, a to na 15. 04. 2015, na ktorý termín predvolal
žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí mali doručenie predvolania vykázané dňom 05. 03. 2015. Dňa



10. 04. 2015 bol súdu prvej inštancie opätovne (tretí krát) mailovou formou doručený návrh žalobcu
na prerušenie konania identického znenia ako predchádzajúce dva návrhy a taktiež i mailové podanie
právneho zástupcu žalobcu zo dňa 10. 04. 2015 označené ako ospravedlnenie, žiadosť o odročenie
pojednávania, a to z dôvodu, že v konaní zaslali návrh na prerušenie konania. Právny zástupca žalobcu
tvrdil, že o tomto návrhu na prerušenie konania musí súd rozhodnúť písomným uznesením, proti ktorému
je prípustné odvolanie, a preto považuje právny zástupca žalobcu svoju účasť na pojednávaní za
nehospodárnu.

53. Súd prvej inštancie v poradí tretej žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania
nevyhovel a vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 15. 04. 2015, pričom sa vysporiadal i s
návrhom žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol podaný elektronickou formou (mailovým podaním) bez
zaručeného elektronického podpisu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 15. 04. 2011 v konaní pod sp. zn. 1 Ndc 6/2011, v zmysle ktorého súd nie je povinný
prihliadať na podanie, ktoré nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, nebolo v zákonom
stanovenej lehote doplnené písomne alebo ústne do zápisnice a ani predložením jeho originálu, pričom
podaním sa v zmysle ust. § 42 ods. 1 OSP a právneho názoru vyjadreného v tomto uznesení rozumejú
aj všetky dispozičné úkony s predmetom konania. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie
nebol povinný prihliadať ani na mailové podania žalobcu zo dňa 05. 12. 2014, 08. 02. 2015 a 10. 04.
2015, teda na návrhy na prerušenie konania, čo znamená, nebol povinný o takýchto podaniach ani
rozhodovať, a teda postupoval správne, keď o návrhoch na prerušenie konania ani nerozhodol.

54. Odvolací súd k návrhom žalobcu na prerušenie konania zo dňa 05. 12. 2014, 08. 02.
2015 a 10. 04. 2015, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
57/2011 zo dňa 05. 05. 2011 uvádza, že podľa § 109 ods. 2 písm. c <./ OSP (v znení platnom do 30. 06.
2016), ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c