{"guid": "57a9ff2b-46c6-4a13-a7c3-7f10412859dc:b0444e27-87f0-46c0-a759-8f865418952d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4", "spisova_znacka": "6Co/389/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/389/2015 z 26. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 26. januára 2016, sp. zn. 6Co/389/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4", "identifikacne_cislo": "4412221808", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2016-01-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-1", "nazov": "§ 41 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2", "nazov": "§ 41 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0444e27-87f0-46c0-a759-8f865418952d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/389/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221808
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221808.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu
JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/854/2012-125, proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/854/2012-122 a proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno zo dňa 04. 06. 2015 č. k. 8C/854/2012-155, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/854/2012-122  p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 04. 06. 2015 č. k. 8C/854/2012-155  p
o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 440 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 14Er/1163/2008. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1 a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti účinného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, t.j. v čase začatia exekučného konania
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že dňa 13. 11.
2008 (správne malo byť 03. 11. 2011) súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu
Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému W., o vymoženie 794,66 eura s príslušenstvom, pričom
exekučný súd dňa 15. 01. 2009 zamietol žiadosť o vydanie poverenia pre súdneho exekútora v časti
o zaplatenie trov právneho zastúpenia oprávneného v exekúcii vo výške 37,04 eura, ktoré uznesenie
sa stalo právoplatným dňom 06. 03. 2009 a dňa 16. 01. 2009 vydal poverenie pre tohto súdneho
exekútora. Za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, preto konštatoval, že k



vydaniu poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda k nedodržaniu lehoty podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Upriamil pozornosť na to, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. V tomto
smere argumentoval, že samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným
súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák.
č. 514/2003 Z. z., nakoľko žalobcu v konaní zaťažuje dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia
uvedených zákonných predpokladov. Mal za to, že žalobca nepreukázal v tomto konaní ich splnenie a
ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur predstavujúce náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného
súdu o tejto žiadosti označil za zavádzajúce. V tejto súvislosti uviedol, že vychádzajúc z elementárnej
logiky veci žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve
vymáhanie pohľadávok, bezo sporu na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku
iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať.
Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami,
udržiavaním informačného systému, atď. preto nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase
nerozhodnutia o žiadosti exekútora. Naviac stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne a boli predmetom záujmu Európskej komisie a práve podnikateľská činnosť
žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Je
preto zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky v podobe majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v exekučnom konaní došlo i k zbytočným prieťahom,
i napriek zisteniu, že exekučný súd nevydal poverenie v zákonnej 15-dňovej lehote, nepovažoval túto
jeho argumentáciu za dôvodnú. V tomto smere uviedol, že už rozsiahla rozhodovacia prax Ústavného
súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú 3 kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob,
akým súd v konaní postupoval. Tiež i na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, pretože je potrebné skúmať aj
objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote. Za situácie, že žalobca v
pozícii oprávneného podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri
podávaní návrhu musel počítať s tým, že svojim správaním výrazne ovplyvní vytýkanú dĺžku exekučného
konania, a preto dospel k záveru, že v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po 72 dňoch od
doručenia žiadosti a nie v lehote viac ako 8 mesiacov, ako to zavádzajúco tvrdil žalobca, s ohľadom
na okolnosti danej veci nevzhliadol zbytočné prieťahy. Uzavrel preto, že žalobca neuniesol v konaní
dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v
dôsledku čoho žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP
tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vytkol súdu nesprávne použitie nového ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z. z., nakoľko nie je možné interpretovať hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po založení
zodpovednostného právneho vzťahu, čím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné.  Namietal, že súd prvého stupňa vytvoril konštrukciu, podľa ktorej uplatnený nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný nedôveryhodnosťou údajov, čo platné právo nepozná.
V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol
niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu
ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému



postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty
a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Taktiež uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým bolo
jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne
spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení
rozsudku konštatoval, že nepreukázal, že by jeho postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda,
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a jeho
prílohami, ktoré predstavujú podrobný prehľad o ním vynaložených nákladoch. V tejto súvislosti poukázal
tiež na to, že znalecký posudok dal vypracovať ešte 01. 03. 2013, s ohľadom na jeho zložitosť a
dôkladnosť vypracovanie posudku trvalo viac ako rok, ktorú skutočnosť nevedel ovplyvniť. Mal tiež za
to, že ide o zložitú odbornú otázku, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných
dôkazov. V konaní tak preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu
škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom. Ďalej argumentoval, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti, atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V
neposlednom rade nesúhlasil s prvostupňovým súdom vyhodnotenou námietkou premlčania vznesenou
odporcom z ním konkretizovaných dôvodov, pre ktoré k premlčaniu práva nedošlo. Poznamenal tiež,
že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jeho návrh na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke a to porušenia jeho práva
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom
súde SR, bol prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu
proti rozsudku bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde
pod sp. zn. 14Er/1163/2008. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 8 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.



Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého stupňa



a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva
z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/1163/2008, že exekučnému súdu bola dňa
03. 11. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému W. A., o vymoženie
23.940 Sk (794,66 eura) s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 20. 05. 2008 sp.
zn. SR 03570/08. Exekučný súd dňa 15. 01. 2009 zamietol žiadosť o vydanie poverenia pre súdneho
exekútora v časti o zaplatenie trov právneho zastúpenia oprávneného v exekúcii vo výške 37,04 eura,
ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 03. 2009. Dňa 16. 01. 2009 exekučný súd vydal
poverenie pre súdneho exekútora. Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho
úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 8 mesiacov), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu
škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 440 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu 8 mesiacov, keď márnym
uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.

Podľa §  44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinného do 01.
06. 2010, t.j. v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení je tak zrejmé, že na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre exekučný súd sa vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora,
ktorá s ohľadom na zhora popísané skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci dodržaná nebola.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu
z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety



Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.
Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené,
že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 03. 11. 2008 a exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej
zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého
preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 15. 01. 2009 prioritne rozhodol o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora v časti týkajúcej sa oprávneným uplatnených trov právneho zastúpenia v exekúcii
vo výške 37,04 eura a až následne potom mohol vydať pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie
exekúcie.  S ohľadom na okolnosti danej veci, na ktoré poukázal tiež súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí, tak v postupe exekučného súdu nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je
súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.
z. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu (a tiež i súdu prvého stupňa) musia byť totiž
splnené i ďalšie 2 predpoklady a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie
ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu
o tejto žiadosti, odvolací súd v zhode s prvostupňovým súdom považuje za zavádzajúce. V tomto
smere sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, že vychádzajúc z elementárnej logiky
veci totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve
vymáhanie pohľadávok, bezo sporu na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku
iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať.
Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami,
udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase
nerozhodnutia o žiadosti exekútora. Naviac podľa obsahu exekučného spisu žalobca ako oprávnený v
danom exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal. Za danej situácie niet tak príčinnej
súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznikom
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu
o tom sú len v rovine teoretických úvah.

Záverom odvolací súd tiež konštatuje, že v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať
pred súdom, po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, vadu konania podľa § 221 ods.
1 písm. f/ OSP nezistil a i ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov, znaleckým dokazovaním a premlčaním sa
preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa  zo dňa 19. 02. 2015 č. k.
8C/854/2012-122, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.



Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c/ OSP. Návrh žalobcu na prerušenie
konania  z dôvodu, že na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa vedie medzi totožnými
účastníkmi obdobné konanie  o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie a riešia sa v
ňom otázky, ktoré majú zásadný význam aj pre rozhodnutie v tejto veci, pričom Okresný súd Prešov
uznesením zo dňa 07. 10. 2013 podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP  rozhodol o prerušení konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnej otázke, považoval za nedôvodný. Zdôraznil,
že žalobca v predmetnom konaní sa domáha náhrady škody  podľa zákona č. 514/2003 Z. z., teda
náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že  v konaní Okresného súdu
Prešov sp. zn. 7C/6/2010 sa riešia iné právne otázky na základe iného skutkového stavu, preto jeho
výsledok nemôže ovplyvniť rozhodnutie v predmetnej veci.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania
do zodpovedania prejudiciálnych otázok žalobca videl v tom, že v danom konaní bude zodpovedaná
otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade s komunitárnym právom. Predmetom
konania, ktoré žalobca navrhuje prerušiť je náhrada škody za nesprávny úradný postup exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu Súdnym dvorom EÚ bude mať význam pre
posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a s tým súvisiacim založením zodpovednosti
Slovenskej republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci. Svoje tvrdenia
argumentačne podporil poukazom na konania vedené pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom
sp. zn. 11C/355/2012, Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 19C/195/2012, Okresným súdom Pezinok
sp. zn. 6C/259/2012, ktoré pristúpili k prerušeniu konania až do právoplatného skončenia konania o
prejudiciálnych otázkach. Mal za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že v konaní pred Okresným súdom
Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 budú Súdnemu dvoru predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú
podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu žalobcu,  je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm.
c) OSP na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach.
Na základe uvedeného preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na
prerušenie konania vyhovie.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania ako dočasné procesné rozhodnutie súdu prichádza do úvahy vtedy, ak počas
konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu.
Citované zákonné ustanovenie je vyjadrením dispozičnej zásady súdu prerušiť konanie v prípadoch
prebiehajúceho iného konania, ktoré by mohlo dopomôcť k vyriešeniu otázky, ktorá má význam pre
rozhodnutie súdu v danej veci a to až do doby jeho právoplatného skončenia. Pre rozhodovanie súdu
o prerušení konania je preto významné, či výsledok iného sporu začatého na podnet účastníka konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok sporu a to toho, v ktorom konanie bolo prerušené.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že rozdiel od ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, ktoré taxatívne
vymenúva prekážky konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie prerušiť, ustanovenie ods. 2
teda vymenúva prekážky, kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania ponechané na úvahu
konajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. To
znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom vymedzenej prekážky konania,
toto preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania,
s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Jedným z dôvodov fakultatívneho prerušenia konania je dôvod uvedený v ustanovení § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, ktorý musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods.
4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania
jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.



48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto
článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/2000).

Pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, učinil tak plne v súlade s
platnou právnou úpravou, ktorej výklad podal vyššie odvolací súd. Svoje rozhodnutie i odôvodnil zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, jasne a zrozumiteľne, a preto odvolací súd stotožniac sa s odôvodnením
využil postup podľa §  219 ods. 2 OSP a obmedzuje  sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého prvostupňového rozhodnutia. V tomto smere len zvýrazňuje,  že prejudiciálne otázky
predložené Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 nemajú pre rozhodnutie súdu v danej veci zásadný význam,  a preto nie je naplnená
podmienka uvedená v § 109 ods. 2 písm.  c/ OSP.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 04. 06. 2015 č. k.
8C/854/2012-155, ktorým uložil žalobcovi povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo výške 20 eur a súdny poplatok vo výške 6 eur za vyhotovenie rovnopisu
odvolania voči zamietnutiu žaloby a rovnopisu odvolania voči zamietnutiu prerušenia konania urobené
elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis a
rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanému pripojenými príkazmi na úhradu s tým, že súdne
poplatky sú vyrubené podľa položiek č. 7a a 20a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu
Zákona o súdnych poplatkoch.

Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol žalobca a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov
jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny poplatok je
vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako
je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na dôvodovú správu
k hlavnému návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch a
to jej čl. II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým došlo k
zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentoval, že v danom prípade podal
proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za
jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď ju nemal, keďže
nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Naviac
podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v súvislosti s podaným odvolaním
je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od poplatku vecne oslobodené. Záverom
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 2/2011 z 10. 08. 2011,
ktorým Najvyšší súd vyslovil názor, že ak v čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody



spôsobenej nesprávnym úradným postupom  vecne oslobodené od súdnych poplatkov, potom sa za
žiadny procesný úkon v tomto konaní neplatí.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov  citovaného zákona je súdny poplatok  za vyhotovenie
rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým
podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je
návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu



verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto žalobcovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomto
smere žalobcom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti
poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych
poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v
Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči
rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho
poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci
právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu
dňa 27. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku
súdu prvého stupňa podal žalobca prvýkrát dňa 13. 01. 2014 a  následne dňa 20. 03. 2015, t.j. po jeho
účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska
prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch.
Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať
niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z. Pre danú
vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto
zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože
odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov
alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru
odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti
s poplatkovou povinnosťou žalobcu za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo
začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade obe odvolacie konania začali podaním odvolania
žalobcom dňa 13. 01. 2014 a 20. 03. 2015 a teda žalobcovi v súvislosti s podaním odvolania vznikla
poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za
podané odvolanie súdny poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej
povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou
7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Odvolací súd dodáva, že žalobca svoje odvolanie proti vyrubenému súdnemu poplatku 6 eur za
vyhotovenie rovnopisu odvolania voči rozsudku a rovnopisu odvolania voči rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným
elektronickým podpisom a rovnopisu tohto odvolania vyrubeného podľa položky 20a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov, vo svojom  obsahu  žiadnym spôsobom nezdôvodnil a nespochybnil.

Odvolací súd preskúmal predložený spis a s konštatovaním, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvého stupňa a uzneseniu o zamietnutí prerušenia konania v predmetnej veci boli urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona,
ako aj bolo potrebné vyhotovenie ich rovnopisov, poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia
a § 219 ods. 2 OSP vyvodzuje, že tento súdny poplatok bol vyrubený správne.



Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa akého
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd  napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a §  151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/854/2012", "guid": "5d98c9c1-dc7a-4740-b618-442044101f5c:b8893fe6-6e3f-47de-b4c5-341543a7c183", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "ussr:5f771109-b9ad-44cd-ade8-3a2bf66064c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1"}, {"guid": "506a0768-852c-46ff-9c6c-48cb239dc7d5:07bb5445-dac1-478b-a1da-af8398e75c51", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Er/1163/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/1163/2008 z 27. 10. 2014", "sud": "Okresný súd Levice", "datum_vydania": "2014-10-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/506a0768-852c-46ff-9c6c-48cb239dc7d5:07bb5445-dac1-478b-a1da-af8398e75c51"}], "citovane_v": []}