Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/314/2015 z 28. 4. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. apríla 2016, sp. zn. 5CoE/314/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4115211192.1 Krajský súd Nitra | 5CoE/314/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4115211192.1 | 2016-04-28 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 218 ods. 1 písm. b) OSP, § 251 ods. 4 OSP, § 24 OSP, § 26 OSP, EP, § 37 ods. 1 EP, § 224 OSP, § 146 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/11809321-0a99-4bc2-8889-e68563c198c6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4115211192.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/314/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115211192
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115211192.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo
nábrežie 4, proti povinnej: M. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX, o vymoženie sumy 1 929,16
eura s príslušenstvom, o odvolaní BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. , so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, v mene oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 2. septembra 2015, č. k.
24Er/406/2015-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 36 432 105, o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 02. 09. 2015, č. k.
24Er/406/2015-40 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha, so sídlom Exekútorského
úradu Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil
s poukazom na § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z., § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52
ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že návrhom zo dňa 23. 03. 2015 oprávnený žiadal, aby
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinnej a vymožením pohľadávky
vo výške 1 929,16 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa začalo dňa 31. 03. 2015. Exekučným
titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok č. k. IA-C/0314/2809, ktorý vydal dňa 30. 05. 2014
STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. Súd zo zmluvy
o úvere zistil, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 03. 08. 2011 zmluvu o úvere č. 2394129611, na
základe ktorej poskytol oprávnený povinnej úver vo výške 2 000,- eur. Súdu je z jeho rozhodovacej
činnosti a z reklamnej kampane Poštovej banky, a. s. vo verejných médiách (najmä televízia a denná tlač)
známe, že táto spoločnosť ako bankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov
(v médiách označované ako „pôžička“) širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb. Oprávnený mal
preto pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa. Súd taktiež zistil, že povinná pri uzatváraní zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nemala
postavenie podnikateľa, ale konala ako fyzická osoba, v postavení spotrebiteľa. Na základe uvedeného,
exekučný súd vyhodnotil úverovú zmluvu medzi Poštovou bankou, a. s., ako dodávateľom a povinnou
ako spotrebiteľom ako spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem
ustanovení Obchodných podmienok pre úver, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú
povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd preskúmaním Zmluvy o
úvere zistil, že podľa článku 2 ods.5 sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú



zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s
rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10, II. časti Všeobecných obchodných podmienok. Podľa
bodu 10.2.2 VOP sa zmluvné strany zmluvy o úvere dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa
riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní
Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore
žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to
podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského
konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na
prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku,
ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Takto
formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej zmluve alebo
vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obchodných podmienkach pre úver, inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Rozhodcovská
doložka vo Všeobecných obchodných podmienkach spolu so zmluvou o úvere má charakter štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných
vzťahoch. Nakoľko rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, nemožno
považovať takúto rozhodcovskú doložku za individuálne dojednanú. V čase uzavretia Zmluvy o úvere
v spojení so Všeobecnými obchodnými podmienkami ešte medzi účastníkmi neexistoval z uzavretej
zmluvy žiadny spor. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez
primeraného dôvodu povinný vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že niekedy rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo
obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je
obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd.
Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na
vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo
podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná zmluva
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle §
53 ods. 5 OZ neplatná. Rozhodcovská doložka v Zmluve o Úvere a vo Všeobecných obchodných
podmienkach je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na
uvedené skutočnosti a súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia. Záverom dodal, že
po právoplatnosti predmetného uznesenia súd exekučné konanie zastaví.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie v mene oprávneného spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., žiadajúc odvolací súd, aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby
príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Podanie odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e),
§ 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné
limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako
pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je súd oprávnený
skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá
obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného
uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako



kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci
teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou
v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody,
ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o
platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje
článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval
ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy
Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že
nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi
súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý
jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku
neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že
exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený
je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo
by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Ďalej súd
nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal
s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia
každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca
ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ
a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom
na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS,
keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky
taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky
všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a
teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje
princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane
zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený
zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez
toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe svojho
postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou
vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k
pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného
konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu, pretože podanému odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).



Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že odvolanie
spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., je potrebné odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP
z dôvodu, že bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nie je oprávnený.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže byť
začaté len na návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom účastníka konania. Kto je účastníkom
konania v exekučnom konaní vymedzuje Exekučný poriadok v ustanovení § 37. V danom prípade
účastníkom konania sú oprávnený a povinný. Po podaní odvolania inou ako oprávnenou osobou je
povinnosťou odvolacieho súdu odmietnuť odvolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) OSP.

Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o
zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže
mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25.

Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že úlohu splnomocnenca účastníka konania
v konaní pred súdom môže vykonávať zásadne fyzická osoba spôsobilá na právne úkony. Výnimku
zo zastupovania účastníka fyzickou osobou stanovuje § 26 OSP. V zmysle tohto ustanovenia môžu
byť procesným zástupcom účastníka konania iba zákonom určené právnické osoby - Centrum pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, odborová organizácia, právnická osoba založená podľa
osobitného zákona na účel výkonu advokácie alebo iná právnická osoba, ak tak ustanoví osobitný zákon.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie v mene oprávneného podala spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, avšak v súdnom
spise sa nenachádza žiadne plnomocenstvo, z ktorého by mal odvolací súd preukázané, že oprávnený
splnomocnil uvedenú spoločnosť na zastupovanie v danom konaní.

Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r.
o. vystupovala už v konaní pred exekučným súdom, keď na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 21.
04. 2015, ktorou súd žiadal oprávneného, aby doručil písomnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie
rozhodcovského rozsudku (Zmluva o úvere č. 2394129611 s Obchodnými podmienkami pre úver a
Všeobecnými obchodnými podmienkami) odpovedala táto spoločnosť dňa 25. 08. 2015 tým, že doručila
exekučnému súdu Zmluvu o úvere dostupnápôžička, Obchodné podmienky pre úver dostupnápôžička
- šikovnárezerva a Obchodné podmienky pre úver obsahujúce rozhodcovskú doložku, vystupujúc
pritom ako zástupca oprávneného bez toho, aby súd prvého stupňa zároveň doložila plnomocenstvo,
z ktorého by mal exekučný súd za preukázané, že oprávnený splnomocnil uvedenú spoločnosť na
zastupovanie v danom konaní. Súd prvého stupňa sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal a v ďalšom so
spoločnosťou BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., nekonal. Následne v odvolacom konaní spoločnosť
BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., podala odvolanie v mene oprávneného taktiež bez toho, aby priložila
plnomocenstvo, resp. iný doklad preukazujúci dohodu medzi oprávneným a touto spoločnosťou na
zastupovanie v predmetnom súdnom konaní.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dodáva, že spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., síce nepredložila plnomocenstvo, avšak ani prípadné predloženie
plnomocenstva spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., na zastupovanie oprávneného v
exekučnom konaní by nemalo za následok jej oprávnenie platne zastupovať oprávneného v tomto



exekučnom konaní vzhľadom k tomu, že uvedená spoločnosť nespĺňa zákonné predpoklady právnickej
osoby, ktorá môže byť splnomocnená na procesné zastupovanie účastníka konania v zmysle § 26 OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o.,
ako podané neoprávnenou osobou odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP a nemohol sa už zaoberať
dôvodmi odvolania ani vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 OSP analogicky v zmysle § 146 ods.
1 písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože
odmietnutie odvolania sa svojimi účinkami rovná zastaveniu konania.

Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.