Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/233/2015 z 1. 7. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 1. júla 2015, sp. zn. 8Co/233/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4412221929.2 Krajský súd Nitra | 8Co/233/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4412221929.2 | 2015-07-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f5311f8a-c8b2-46e1-962f-fb29492d3f3f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412221929.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/233/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221929
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221929.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene
konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
30. septembra 2014 č. k. 6C/751/2012-69 a uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 02. decembra
2014 č. k. 6C/751/2012-88, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti súdneho poplatku za odvolanie p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

I. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125,00 eura ako náhrady majetkovej škody a sumy 330,00 eura ako
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/11/2009. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d), § 6, § 9, § 17 ods. 1, 2, § 25
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust.
§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6Er/11/2009 doručil
súdny exekútor súdu dňa 09. 01. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd
vydal poverenie dňa 02.02.2009. Súd skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, ktorý navrhovateľ vzhliadol v tom, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej 15-dňovej lehote, resp. v lehote primeranej a že exekučný súd skúmal opätovne jeho právo
na zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorým
založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako veriteľom a dlžníkom. Po
preskúmaní veci súd dospel k záveru, že exekučný súd nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote 15 dní uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím došlo
k nesprávnemu úradnému postupu v predmetnej exekučnej veci, avšak samotný nesprávny úradný
postup bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch



v zmysle § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ síce
tvrdil vznik škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom,
avšak ich vznik nepreukázal a ani príčinnú súvislosť. Neboli splnené súčasne všetky predpoklady vzniku
zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto súd návrh v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ doručil súdu znalecký posudok č. 1/2014 dňa 03.10.2014, po vyhlásení rozsudku, preto naň
súd nemohol prihliadnuť. Súd vzhliadol dôvodnú námietku premlčania nároku navrhovateľa, čo bolo tiež
dôvodom zamietnutia návrhu. Súd nepovažoval návrh navrhovateľa za predčasne podaný. Súd rozhodol
o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, pretože si žiadne trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory
ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Navrhovateľ vyjadril námietku voči
tomu ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania a tvrdil, že k premlčaniu práva nedošlo. Ak
bol súdu doručený pred súdnym pojednávaním návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu
prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto
návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy
125,00 eura z titulu náhrady majetkovej škody a sumy 330,00 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa



zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
na označenom súde pod sp. zn. 6Er/11/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
6 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.), je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti



súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého
stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/11/2009, že exekučnému súdu bola
dňa 09. 01. 2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej Y. N., o vymoženie
sumy 458,37 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 02. 09. 2008 sp.
zn. SR 08563/08. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému dňa 02.02.2009. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho
úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 6 mesiacov), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu
škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125,00 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 330,00 eura za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu, keď márnym
uplynutím uvedeného času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Odpoveď, či došlo k vydaniu,
resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania
(ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho



predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods.
2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že
pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu musí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Ustanovenie
§ 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v
zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom
vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a
to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia
ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto
kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému
súdu dňa 09. 01. 2009 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie
z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol na 24. deň od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (nie s omeškaním viac ako 6 mesiacov,
ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ) nemožno s ohľadom na okolnosti danej veci vzhliadnuť
zbytočné prieťahy. Exekučný súd rozhodol v primeranej lehote. Súd v danej veci správne aplikoval platné
právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f) OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu, keď tvrdenie v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec
netýka a otázka znaleckého dokazovania výšky škody by prípadne prichádzala do úvahy len po zistení
existencie zodpovednostného vzťahu odporcu k uplatňovaným nárokom a navrhovateľom v odvolaní
uvedený návrh na prerušenie konania v predmetnom konaní nebol podaný, preto súd prvého stupňa
nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať. Keďže v danom prípade nebol preukázaný
nárok navrhovateľa, súd prvého stupňa nemal dôvod posudzovať v predmetnom konaní premlčanie
práva, pretože premlčať možno iba právo, ktoré danosť bola preukázaná, čo v danom prípade nebolo
splnené.

II. Predmetom tohto odvolacieho konania bolo i preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým
uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20,00 eur a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom a rovnopisu tohto
odvolania doručovaného odporcovi vo výške 3,00 eur to buď v kolkoch alebo príkazom na úhradu na
označený účet súdu s tým, že súdny poplatok bol vyrubený podľa položky 7a a položky 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov.



Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, len čo do povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v sume 20,00 eur a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania. V
tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny poplatok je vyrubený podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri
položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na dôvodovú správu k hlavnému
návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch a to jej čl.
II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov,
ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým došlo k zavedeniu
spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20,00 eur. Argumentoval, že v danom prípade podal proti
rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za
jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď ju nemal, keďže
nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona. Naviac podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v
súvislosti s podaným odvolaním je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od
poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "Zákon o súdnych poplatkoch") súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.



Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7a zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20,00 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomto
smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezastáva. V tejto
súvislosti poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich
potrebné hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o
súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke
7a v Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď.). I keď tvrdenie navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči
rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho
poplatku. Neobstojí ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh
navrhovateľa dňa 27. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti
zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ dňa 28. 10. 2014, t.j. po jeho účinnosti,
je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska
prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch.
Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať
niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z. Pre danú
vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto
zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou "poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože



odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy
súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z
charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.
V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie
začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 28. 10. 2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním
odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume
20,00 eur v súlade s položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa
akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov).

Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd obe napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.