Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/626/2014 z 4. 2. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 4. februára 2015, sp. zn. 9Co/626/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4312216596.4 Krajský súd Nitra | 9Co/626/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4312216596.4 | 2015-02-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 6 EP, § 238 ods. 1 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/20b5b94e-2057-4c41-a309-cd4b4c19a3eb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4312216596.4 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/626/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216596
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216596.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. januára
2014 č. k. 18C/391/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1, 2, 7,
8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a zistil, že návrhom doručeným
súdnemu exekútorovi Mgr. Jozefovi Ďuricovi dňa 05. 05. 2003 bolo začaté exekučné konania v prospech
oprávneného - navrhovateľa proti povinnej B. O.. Dňa 17. 06. 2003 bola podaná žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 23. 06. 2003 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa
16. 06. 2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er
266/2003-13 zo dňa 05. 01. 2011 súd vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora. Súd vykonal
dokazovanie predovšetkým z pripojeného exekučného spisu a zistil, že exekučný súd nedodržal
lehotu 30 dní, návrhom sa zaoberal po 4 mesiacoch od obdržania stanoviska od súdneho exekútora.
Podľa názoru súdu, v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej
škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Pokiaľ by v dôsledku nedržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora mala vzniknúť navrhovateľovi škoda, musel by preukázať, že táto škoda vznikla v príčinnej
súvislosti s nedodržaním uvedenej lehoty, čo podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal. Právny základ
takéhoto nároku by musel spočívať v zodpovednosti odporcu za konanie súdneho exekútora, ktorý
mal vykonať až do právoplatného rozhodnutia súdu o jeho zmene všetky potrebné úkony v prospech
oprávneného, a pokiaľ by ich neurobil, musel by navrhovateľ preukázať, že práve nečinnosťou tohto
pôvodného exekútora mu vznikla škoda. Navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva
v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádzal vynaložené
náklady spojené s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Súd mal



za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody na jeho strane v dôsledku oneskoreného rozhodnutia
súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora. Súd bol toho názoru, že počas doby od podania návrhu na
zmenu exekútora do jej rozhodnutia, ku ktorému došlo po zákonom stanovenej lehote, navrhovateľovi
nevznikla žiadna škoda. Až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora, je povinný vykonať
neodkladné úkony pôvodne poverený exekútor. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody. Ako už bolo konštatované, majetková ujma nebola preukázaná. Pokiaľ ide o
nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd priznať s
ohľadom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd mal za to,
že tak, ako sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm.
b/, podľa ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej
došlo. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že k vydaniu rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote
došlo v čase, kedy sa oprávnený domáhal v exekučných konaniach zaplatenia svojich pohľadávok,
ktoré mu boli priznané rozhodnutiami rozhodcovských súdov a z rozhodovacej činnosti konajúceho súdu
je súdu známe, že išlo o veľký počet návrhov, ktoré nebolo možné fyzicky s takým obsadením oddelení
zaoberajúcich sa exekúciami, vybaviť v zákonom stanovenej lehote v každom prípade. Aj táto okolnosť,
je podľa názoru súdu a platnej judikatúry, rozhodujúca a súd nemôže opomenúť okolnosti, za ktorých
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O návrhu na zmenu exekútora
bolo rozhodnuté. Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom
rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu
exekútora, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže exekúcia nie je doteraz právoplatne
skončená. Súd poukázal na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore
s ustanovením § 1 OSP, podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že
práve navrhovateľ, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv
a to na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad
neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými
podmienkami s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvnými
podmienkami rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a
nemajetkovej ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej
republiky je súdu známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali
rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek
ich povinnosti tieto skúmať, to nerobili a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne
neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa
striktne domáha ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných
vzťahoch so svojimi klientmi už taký dôsledný nebol. K námietke premlčania, vznesenej odporcom
v jeho písomnom vyjadrení, súd uviedol, že od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora dňa 16.
06. 2010 do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu 2012 neuplynula trojročná doba. Súd mal
za to, že návrh nie je premlčaný. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v
zákonom stanovenej lehote.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a



po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 387,24 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 10Er/266/2003. Exekučným titulom v tejto veci bol platobný rozkaz Okresného súdu Levice
zo dňa 15. 11. 2002 č. k. 15Rob 1694/02.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,



o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k
zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 5. mája 2003. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 17. 06. 2003 a dňa 23. 06. 2003 bolo súdnemu exekútorovi
udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 16. 06. 2010 podal oprávnený návrh na zmenu
súdneho exekútora. Súd prvého stupňa dňa 19. 08. 2010 vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie
k návrhu oprávneného a vyčíslenie trov exekúcie. Súdny exekútor sa vyjadril dňa 02. 09. 2010. Súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 05. 01. 2011 č. k. 10Er 266/2003-13 žiadosti oprávneného na zmenu
súdneho exekútora vyhovel. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 05. 2012.
Keďže exekúcia v danej veci začala dňa 05. 05. 2003, napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho
exekútora bol podaný dňa 16. 06. 2010, bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v
zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta
2005, teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovoval. Keďže súd prvého stupňa vec
podľa tohto zákonného ustanovenia neposúdil, odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie
sa k inému možnému právnemu posúdeniu veci. Účastníci konania výzvu odvolacieho súdu prevzali,
avšak k inému možnému právnemu posúdeniu veci sa nevyjadrili. Z dokazovania vykonaného súdom
1. stupňa vyplýva, že súd 1. stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával
úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho
exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote, preto odvolací súd dospel
k záveru, že takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v
danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa,



dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať,
preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). K aplikácii
novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 OSP v správnom znení, preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný
súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť
rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote
ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že
po vykonaní dokazovania zistil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie
náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť
medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej exekučnej veci. Súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.