Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4Co/119/2014 z 17. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 17. decembra 2014, sp. zn. 4Co/119/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4412221679.2 Krajský súd Nitra | 4Co/119/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4412221679.2 | 2014-12-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a2956f3-1676-4c01-9d11-d9f7f08298d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221679.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/119/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221679
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221679.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 12.05.2014, č. k. 8C/837/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1, § 2, § 3 odsek 1/, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15, § 16 odsek
1, odsek 4, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1 a § 44 odsek 2 zákona č. 233/1995
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo
výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 660 eur, pretože exekučný súd o žiadosti na vydanie
poverenia rozhodol po viac ako 12 mesiacoch a to rozhodnutím o udelení poverenia. Zo spisu Okresného
súdu Nové Zámky, sp. zn. 6Er/437/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor na súd 23.04.2010, dňa 06.08.2010
bol oprávnený vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere a dňa 05.01.2011 exekučný súd vydal poverenie
pre súdneho exekútora.
Uviedol, že navrhovateľ sa náhrady škody domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré škody
mali vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného
súdu. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto
predpoklady musia byť splnené súčasne.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, z ktorého vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.



I napriek zisteniu, že v predmetnej exekučnej veci vyššie uvedená lehota dodržaná nebola, mal za to, že
neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej
činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Exekučný súd
konal priebežne, bez zbytočných prieťahov, navrhovateľ v pozícii oprávneného podával návrhy na
vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri podávaní návrhu musel počítať s tým, že
svojim správaním (nepredložením jednotlivých dôkazov) výrazne ovplyvní vytýkanú dĺžku exekučného
konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po 125 dňoch po predložení listín, na ktoré
bol vyzvaný súdom a mal ich predložiť spolu s návrhom (a nie v lehote viac ako 12 mesiacov, ako
to zavádzajúco tvrdil navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné
prieťahy.
Poukázal na judikatúru Ústavného súdu (sp. zn. I.ÚS 16/02), článok 48 odsek 2 ústavy, z ktorého vyplýva,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Je
potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS
SR, sp. zn. IV.ÚS 471/2012).
Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto
predpoklady musia byť splnené súčasne.
Navrhovateľ nesplnil podmienky uvedené v § 17 odsek 5 zákona č. 514/2003 Z. z., skutočnosť žiadnym
dôkazom nepreukázal. Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným
súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody považoval za zavádzajúce.
Dospel preto k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto



opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy 660 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 6Er/437/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o vydaní poverenia došlo až po uplynutí zákonom stanovenej
doby, s omeškaním viac ako 12 mesiacov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/437/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 23.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora D.. S. P. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej W. E., o vymoženie 4.644,03 eur s
príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo
dňa 14.01.2010, sp. zn. SR 22696/09. Exekučný súd dňa 11.05.2010 vyzval oprávneného na
doloženie zmluvy o úvere, pričom po jej doručení 10.09.2010, dňa 05.01.2011, č. k. 6Er/437/2010-12,
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 12 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu



alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, zo strany exekučného súdu
nedošlo k vydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie
poverenia (23.04.2010), po náležitom preskúmaní, súd vyzval oprávneného na doloženie podkladov na
rozhodnutie (11.05.2010) a vo veci následne rozhodol (05.01.2011). I keď exekučný súd rozhodol až
po 125 dňoch (nie po viac ako 12 mesiacoch, ako uvádzal navrhovateľ), toto samotné zistenie, že k
vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, ešte
samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a ani jeho
právny zástupca pojednávania (12.05.2014) nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca navrhovateľa
ospravedlnil (09.05.2014 o 16:32 hod.), pričom však predvolanie mu bolo doručené v dostatočnom
časovom predstihu (10.02.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o udelení
poverenia v lehote 125 dní, pričom odvolací súd konštatuje, že i keď k rozhodnutiu nedošlo v zákonnej
lehote, k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom nemohlo dôjsť. Čo sa týka námietok
navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v
tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis
v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.