Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/77/2014 z 22. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 22. júla 2014, sp. zn. 25Co/77/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4412221589.2 Krajský súd Nitra | 25Co/77/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4412221589.2 | 2014-07-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP, § 224 ods. 1 OSP, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., OSP, § 151 ods. 1 OSP, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 142 ods. 1 OSP, § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 219 ods. 1 OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/195f881f-74d4-4908-81d6-ef4902370566 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221589.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/77/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221589
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221589.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.
Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 25. októbra 2013 č.k. 13C/792/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Nové Zámky v exekučných konaniach, keď uznesením zo dňa 22. 07. 2013 č.k. 13C/792/2012-26
rozhodol o spojení vecí Okresného súdu Komárno vedených pod spisovými značkami 13C/792/2012
a 13C/789/2012 na spoločné konanie, vedené pod spisovou značkou 13C/792/2012 dôvodiac, že tieto
veci spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania. Vo veci sp. zn. 13C/792/2012 sa žalobca
domáha náhrady škody v sume 885,86 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 177,17 eura dôvodiac,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutím tejto
žiadosti s omeškaním viac ako 133 dní. Vo veci sp. zn. 13C/789/2012 sa žalobca domáhal náhrady
škody v sume 1.898,47 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 379,69 eura dôvodiac, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac
ako 626 dní.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia
exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 14Er/1345/2010 podal
súdny exekútor súdu dňa 08. 12. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu
s návrhom na vykonanie exekúcie, následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“)
uznesením zo dňa 15. 12. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02. 2011, žiadosť súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 24. 02. 2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 04. 2011, exekučné konanie zastavil. V exekučnom konaní vedenom



na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 10Er/1445/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 16. 12.
2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, po
výzve exekučného súdu zo dna 24. 02. 2010, urgencii súdu zo dňa 07. 09. 2010 oprávnený až 31. 01.
2011 doručil exekučnému súdu požadovanú zmluvu o úvere a následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej
len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 02. 02. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 08. 2011,
žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa
13. 09. 2011 exekučné konanie zastavil.

Súd prvého stupňa, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skonštatoval, že toto
ustanovenie neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora. Exekučný súd, podľa jeho názoru, rozhodol o žiadostiach súdneho exekútora
v primeranej lehote a to aj s poukazom na nečinnosť žalobcu ako oprávneného, pri poskytovaní
súčinnosti exekučnému súdu nepredložením zmluvy o úvere v súdom určenej lehote, a to najmä vo
veci 10Er/1445/2009. Z tohto dôvodu skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo v dôsledku nečinnosti
exekučného súdu s omeškaním. Dodal, že exekučný súd konal v súlade s obvyklou rozhodovacou
praxou exekučných súdov, zákonom predpokladaným spôsobom, keď skúmal, či bola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva, ktorá prax je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá povinnosť exekučnému súdu zaoberať sa tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Exekučným
titulom v daných veciach bol rozhodcovský rozsudok, logickým záverom teda bolo, že exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami uzavretá
a či bola platne uzavretá. Postup exekučného súdu v daných veciach nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia, ale skúmaním
platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Skonštatoval, že rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného
j(vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie a prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie právoplatný rozhodcovský rozsudok netvorí a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne
vykonateľný. Z týchto dôvodov nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Ďalej tiež dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik žiadnej skutočnej škody, keď
nepreukázal zmenšenie svojho majetku o 885,86 eura, resp. o 1.898,47 eura v súvislosti s tvrdeným
omeškaním pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora, taktiež nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti
a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, čím neuniesol dôkazné bremeno. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si žalovaná žiadne trovy nevyčíslila a ani jej nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súdom prvého stupňa mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval
túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Vytkol
súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko nie je možné
interpretovať hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a



naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej
trestnej činnosti, atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej
situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého
stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom
konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom
rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom,
že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil
na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha v jednotlivých veciach
zaplatenia sumy 885,86 eura a sumy 1.898,47 eura z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
sume 177,17 eura a 379,69 eura podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Nové Zámky v exekučných konaniach vedených na označenom súde pod sp. zn. 14Er/1345/2010 a
10Er/1445/2009. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v
prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 133, resp. 626 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a



na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti,
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v
potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu
o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/1345/2010, že
exekučnému súdu bola dňa 08. 12. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej E.,
o vymoženie 228,12 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 29. 07. 2010 sp. zn.
SR 06450/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 15. 12. 2010 č.k. 14Er/1345/2010-8 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Taktiež v exekučnej veci Okresného
súdu Nové Zámky sp.zn. 10Er/1445/2009 súdny exekútor dňa 16. 12. 2009 doručil exekučnému súdu
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú exekučný súd po tom, ako výzvou zo dňa 24.
02. 2010, urgovanej dňa 07. 09. 2010 žiadal oprávneného na predloženie zmluvy o úvere uzavretej medzi
oprávneným a povinným, ktorú oprávnený predložil súdu až dňa 31. 01. 2011, uznesením zo dňa 02. 02.
2011 zamietol. Podľa žalobcu takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného
postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 363 dní), ktoré je potrebné s ohľadom
na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 01. 06. 2010 a teda v čase
začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) vo veci 10Er/1445/2009 a v znení účinnom
od 1. 6. 2010 vo veci 14Er/1345/2010.



Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 01. 06. 2010) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu
obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia
žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že
i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa
tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i
na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil
spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, §
50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo
negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil
exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú
paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné
(§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že
odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1,
§ 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na
ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak,
ako to predkladá žalobca. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím
na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak
z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že



pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup
exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora vo veci 14Er/1345/2010 bola doručená exekučnému súdu dňa 08. 12. 2010 a exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej
zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého
preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, žiadosť súdneho exekútora dňa 15. 12. 2010, t.j. po
siedmich dňoch zamietol. V druhej veci, t.j. v exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky sp.zn.
10Er/1445/2009 bola žiadosť exekučnému súdu o vydanie poverenia doručená dňa 16. 12. 2009 a po
tom, ako oprávnený na výzvy exekučného súdu zo dňa 24. 02. 2010 a 07. 09. 2010 predložil súdu
požadované doklady až dňa 31. 01. 2011, exekučný súd uznesením zo dňa 02. 02. 2011 žiadosť súdneho
exekútora zamietol. Za danej situácie, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že zo
strany exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že exekučný súd nerozhodol
v zákonnej lehote o vydaní poverenia. V prvom prípade, t.j. v exekučnej veci sp.zn. 14Er/1345/2010 súd
rozhodol po siedmich dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia jej zamietnutím, teda v lehote
uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a v druhej veci sp.zn. 10Er/1445/2009 rozhodol
síce po uplynutí 13 mesiacov, avšak po tom, ako sám oprávnený ignoroval výzvy súdu na doplnenie
návrhu na začatie exekúcie predložením požadovaných dokladov. Tieto súdu predložil až dňa 31. 01.
2011 a následne exekučný súd dňa 02. 02. 2011 o žiadosti súdneho exekútora rozhodol jej zamietnutím.

K žalobcom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za
zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne
závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali
byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa
danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ
žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani
nároku od povinných, vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako
nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre
samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno
stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.