Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15CoE/182/2012 z 22. 11. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 22. novembra 2012, sp. zn. 15CoE/182/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4604113130.1
Krajský súd Nitra | 15CoE/182/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4604113130.1 | 2012-11-22 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP, OZ, § 22 ods. 2 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eeefc824-43b3-49f5-9419-18a81002be7e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4604113130.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/182/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4604113130
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4604113130.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: I. X., I. S.. č. XX, D., o vymoženie sumy 860,38 eura s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/145/2004-14 zo dňa
22.06.2012, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/145/2004-14 zo dňa 22.06.2012  p o
t v r d z u j e .

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil. Súd
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nevyhovel.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm.
g), ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok), § 22 ods. 2, § 31 ods. 1, § 39, § 43, § 52 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa po oboznámení sa so spisom uviedol, že v danom prípade je exekučným titulom
vykonateľná notárska zápisnica. Súd poukázal na skutočnosť, že povinný udelil pri podpise zmluvy
o úvere zo dňa 11.11.2003 splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak,  aby  sa  notárska
zápisnica  stala  vykonateľným  exekučným

titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Uviedol, že splnomocnenie je súčasťou formulárovej predtlače
zmluvy, ktorú používa oprávnený ako veriteľ pri poskytovaní úverov pre dlžníkov. Dodal, že povinný
notársku zápisnicu osobne nespísal, takže dlh za povinného uznal splnomocnenec určený oprávneným.
Mal za preukázané, že Mgr. Tomáš Kušnír vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných a
v ďalších exekučných veciach toho istého oprávneného. S poukazom na § 22 ods. 2 a § 39 OZ
konštatoval, že zastupovanie pri právnom úkone uznania záväzku bolo učinené v rozpore so záujmami
zastúpeného, spôsobilo to absolútnu neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na skutočnosť, či o tom
účastníci právneho úkonu vedeli. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a konanie zastavil.



Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že
Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že
platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí
exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri
rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho
rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie
so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného
odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej
úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného tvrdil,
že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a  iných  osôb  v  porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný
súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci.
Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Poznamenal, že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol
na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že
nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 podanie označené ako: „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd
konštatoval, že ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného
titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť
pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii
nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu
oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom č. 384/2008 Z.z. z 23.09.2008 sa Exekučný poriadok doplnil
o ust. § 41 ods. 3, pričom v prechodnom ustanovení k zákonu č. 384/2008 Z.z. je uvedené, že na notárske
zápisnice vyhotovené pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na základe uvedeného mal preto
za preukázané, že zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu,
predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Tvrdil ďalej,
že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh.
Dodal, že ak by povinný zmenil názor, mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Na základe uvedeného preto zdôraznil, že udelenie plnomocenstva tretej
osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z
pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech.
Dodal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/
EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uviedol
ďalej, že jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte v prospech jednej



zo zmluvných strán. Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o
výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS
95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd
na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a
Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek
odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva,
a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?  2. Je v súlade s čl. 17
a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 01.06.2004, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe  exekučného titulu - Notárskej
zápisnice JUDr. Ondreja Ďuriača č. N1469/2004, NZ 24472/2004  zo  dňa   21.03.2004.   Súd   prvého
stupňa   dňa   14.06.2004   udelil   súdnemu

exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi poverenie na vykonanie exekúcie. V ďalšom konaní bol súdu
prvého stupňa doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvého stupňa
vydal napadnuté rozhodnutie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva
v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor v
záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony
osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.



Súd ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba
exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný  súd  zakotvuje  oprávnenie  a

povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného
titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa
názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé
ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich
vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie  podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL
(C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores  (C-240/98

až C-244/98) a vo veci Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU
umožňuje, aby sa aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto
podmienka je nekalá, je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z
vnútroštátneho práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je
preto možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Preto možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať
pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným
spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,
a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane
vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)



je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.
Prerušenie exekučného konania nastáva v nasledovných prípadoch:

a) vyhlásenie konkurzu na majetok oprávneného alebo povinného na návrh podaný do 31. 12. 2005,

b) povolenie vyrovnania na majetok povinného na návrh podaný do 31. 12. 2005,

c) začatie konkurzného konania na majetok povinného na návrh podaný od 01. 01. 2006,

d) vyhlásenie konkurzu na majetok oprávneného na návrh podaný od 01. 01. 2006,

e) začatie reštrukturalizačného konania na majetok povinného na návrh podaný od       01. 01. 2006,

f) nariadenie likvidácie dedičstva v prípade smrti povinného,

g) vstup povinného, ktorý je štátnym podnikom, do likvidácie,

h) podanie návrhu na (ne)uznanie cudzieho rozhodnutia alebo napadnutie cudzieho rozhodnutia
opravným prostriedkom,

i) dôvodom prerušenia exekučného konania sú blízke niektoré právne skutočnosti, ktoré síce
nespôsobujú prerušenie exekučného konania, ale napriek tomu zabraňujú vykonávaniu určitých úkonov
exekučnej činnosti, teda majú podobné účinky, ako prerušenie exekúcie.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.