Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/19/2020 z 29. 9. 2021 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. septembra 2021, sp. zn. 8S/19/2020, ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2 Krajský súd Košice | 8S/19/2020 | ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2 | 2021-09-29 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 366 SSP, Ústava Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/606b18ec-b013-45e9-ab4b-49746a28a505 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/19/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200096
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Košice, Mojmírova č. 5, 041 47
Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP č. 48/A, 040 01 Košice, v konaní o žalobe na
vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice č. 173 o pravidlách času predaja v
obchode a času prevádzky služieb na území mesta Košice v časti § 4 ods. 2, písm. c/, § 4 ods. 3, písm.
b/ a § 5 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 so zákonom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žiadnemu z účastníkov súd n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 10.02.2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „správny súd“)
elektronickými prostriedkami dňa 11.02.2020 sa žalobca domáhal vyslovenia nesúladu ustanovení § 4
ods. 2 písm. c/, § 4 ods. 3 písm. b/ a § 5 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Všeobecne záväzného nariadenia
mesta Košice č. 173 o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb na území mesta
Košice (ďalej len „napadnuté všeobecne záväzné nariadenie“), schváleného uznesením Mestského
zastupiteľstva v Košiciach (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) č. 579 dňa 12.12.2016, v znení zmien
a doplnkov schválených uzneseniami mestského zastupiteľstva č. 1229 zo 17.09.2018 a č. 117 z
19.06.2019, s ustanoveniami § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a ustanoveniami § 4 ods. 5 písm. a/ bod 3 zákona
o obecnom zriadení.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že v zmysle ustanovenia § 1 napadnutého všeobecne záväzného
nariadenia je jeho predmetom určenie pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb tak,
aby boli uspokojené potreby obyvateľov mesta a na druhej strane aj požiadavky podnikateľov. Žalobca
ďalej poukázal na to, že 28.10.2019 podal pod sp. zn. Kd 257/19/8800-5 proti napadnutému všeobecne
záväznému nariadeniu protest prokurátora, ktorým ho v časti ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/, § 4 ods.
3 písm. b/ a § 5 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 navrhol zrušiť, prípadne nahradiť ustanoveniami, ktoré budú v
súlade so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými predpismi. Podľa vyjadrenia žalobcu mestské
zastupiteľstvo na zasadnutí konanom 12.12.2019 prijalo uznesenie č. 289, ktorým protestu prokurátora
po jeho predchádzajúcom prerokovaní nevyhovelo.

3. Žalobca v rámci svojej argumentácie oboznamuje správny súd s úpravou obsiahnutou v
ustanoveniach § 4 ods. 2 napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, ktoré zakotvujú osobitnú
prevádzkovú dobu, odchýlnu od všeobecnej prevádzkovej doby (od 6.00 hod. do 22.00 hod.) určenej
ustanovením § 3 napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, a to pre prevádzky nachádzajúce sa
v centre mesta. Žalobca poukazuje na to, že v zmysle ustanovení § 4 ods. 2 všeobecne záväzného
nariadenia ide o štyri kategórie prevádzok, u ktorých je táto osobitná prevádzková doba vzhľadom na
osobitné postavenie a celomestský význam daného územia určená nasledovne:



a) prevádzky poskytujúce pohostinské služby (reštaurácie a bary) a herne, ak sú tieto prevádzky a
herne po 22.00 hod. priestorovo uzavreté, bez hudobnej produkcie mimo prevádzky a bez exteriérového
sedenia po 24. 00hod., ak nejde o prípad podľa písmena c/: v pondelok až vo štvrtok a v nedeľu (od
6.00 hod. do 24. 00 hod.); v piatok a v sobotu (od 6.00 hod. až do 4. 00 hod. nasledujúceho dňa)
b) priestorovo uzavreté prevádzky poskytujúce pohostinské služby (reštaurácie a bary), ktoré majú
preukázateľne zabezpečené priestory proti vibráciám a hluku, bez hudobnej produkcie mimo prevádzky
a bez exteriérového sedenia po 24. 00 hod., ak nejde o prípad podľa písmena c/ : od 6.00 hod. až do
4.00 hod. nasledujúceho dňa
c) predajne, ktorých sortiment zahŕňa alkoholické nápoje alebo predajne, v ktorých okrem toho že ich
sortiment zahŕňa alkoholické nápoje sa súčasne vykonáva pohostinská činnosť, pričom tieto predajne
nie sú primárne zamerané na prevádzkovanie pohostinskej činnosti (vrátane diskontov): od 6.00 hod.
až do 21.00 hod.
d) herne: v pondelok až vo štvrtok a v nedeľu (od 10.00 hod. do 24. 00 hod.); v piatok a v sobotu (od
10.00 hod. až do 3.00 hod. nasledujúceho dňa).

4. Žalobca prezentujúc znenie ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“), ktoré
definuje pojem pohostinská činnosť, upriamuje pozornosť na obsah ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
c) napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, ktorým zaviedlo Mesto Košice osobitnú kategóriu
prevádzok - predajne, ktorých sortiment zahŕňa alkoholické nápoje a ktoré súčasne vykonávajú
pohostinskú činnosť, pričom tieto prevádzky nie sú primárne zamerané na výkon pohostinskej činnosti.
Žalobca dôvodí, že hoci tieto prevádzky vykonávajú v tej istej zóne, v centre mesta, rovnaký druh
podnikateľskej činnosti (pohostinské služby) ako prevádzky definované v ustanoveniach § 4 ods. 2
písm. a) a b) napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, rozsah určeného prevádzkového času je
u nich užší. Žalobca je toho názoru, že zavedenie takéhoto rozlišovania nemá oporu v žiadnom právnom
predpise a nie je vymedzené konkrétnymi kritériami ani v samotnom napadnutom všeobecne záväznom
nariadení, neurčitosť a nezrozumiteľnosť dotknutého ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia spôsobuje podľa žalobcu právnu neistotu adresátov, pričom sa mu
táto normatívna úprava v dôsledku uvedených nedostatkov javí ako svojvoľná, mimo ústavného a
zákonného rámca rozsahu pôsobností zverených obciam v oblasti územnej samosprávy, v konečnom
dôsledku diskriminačná, obmedzujúca právo podnikať. Žalobca sa na tomto mieste pokúša spochybniť
argumentáciu Mesta Košice, ktoré korekciu prevádzkového času u dotknutej kategórie prevádzok
odôvodnilo vznesenou požiadavkou verejnosti na ochranu verejného poriadku, kde si verejnosť spájala
jeho narušenie v niektorých prípadoch práve so zákazníkmi týchto prevádzok. Žalobca na jednej strane
uznáva, že rozdielnosť úpravy prevádzkových časov je podmienená miestnymi podmienkami a jedným z
kritérií, ktoré ovplyvňujú úvahy miestneho zastupiteľstva je aj potreba ochrany obyvateľstva pred rušením
nočného kľudu, na druhej strane však žalobca dôvodí, že nie je preukázaný predpoklad Mesta Košice, že
k narúšaniu verejného poriadku požívaním alkoholických nápojov na verejnom priestranstve dochádza
práve zo strany zákazníkov dotknutých prevádzok. Žalobca v tomto kontexte odkazuje na ustanovenie
§ 8 ods. 1 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice č. 78 o čistote a verejnom poriadku, ktoré
slúži k naplneniu práve spomenutej potreby ochrany verejného poriadku, keď stanovuje zákaz požívania
alkoholických nápojov na otvorených verejných priestranstvách , na verejne prístupných miestach a
mimo prevádzkových zariadení, ktoré sú na to určené a ktoré zároveň kvalifikuje porušenie označeného
zákazu ako priestupok.

5. Ďalej žalobca poukazuje na úpravu obsiahnutú v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia, ktoré zakotvujú osobitnú prevádzkovú dobu, odchýlnu od všeobecnej
prevádzkovej doby (od 6.00 hod. do 22.00 hod.) určenej ustanovením § 3 napadnutého všeobecne
záväzného nariadenia, kde podľa uvedeného ustanovenia nie je prevádzková doba obmedzená v
špecifikovaných typoch prevádzok, a síce na čerpacích staniciach pohonných hmôt bez exteriérového
sedenia po 22.00 hod a v autoumyvárňach s výnimkou autoumyvární na území mestskej časti Košice -
Sídlisko KVP. Žalobca sa domnieva, že je obmedzenie prevádzkovej doby autoumyvární v mestskej časti
Košice - Sídlisko KVP v porovnaní s prevádzkovou dobou autoumyvární v ostatných častiach mesta, aj
keď v oboch prípadoch ide o prevádzky rovnakého druhu s totožným predmetom činnosti, svojvoľné,
prijaté v rozpore s požiadavkou na normatívnosť právneho textu všeobecne záväzného nariadenia a javí
sa mu ako zásah do ústavného práva dotknutých prevádzok na podnikanie.



6. V ďalšom bode prezentuje žalobca znenie ustanovení § 5 ods. 1, 2 a 3 napadnutého všeobecne
záväzného nariadenia ukladajúceho oznamovaciu povinnosť tak, že v zmysle odseku 1 je podnikateľ
prevádzkujúci prevádzku povinný najneskôr 10 dní pred jej otvorením a 5 dní pred zmenou prevádzkovej
doby písomne oznámiť mestskej časti, na území ktorej sa prevádzka nachádza, jej prevádzkovú dobu,
v zmysle odseku 2 je podnikateľ prevádzkujúci prevádzku povinný najneskôr 5 dní pred zmenou
prevádzkového času podľa § 4 ods. 3 písm. g) písomne túto zmenu oznámiť mestskej časti, na území
ktorej sa prevádzka nachádza a v zmysle odseku 3 je podnikateľ prevádzkujúci prevádzku povinný
najneskôr v deň ukončenia prevádzkovania prevádzky túto skutočnosť písomne oznámiť mestskej
časti, na území ktorej sa prevádzka nachádza. Žalobca upozorňuje, že povinnosti podnikateľa súvisiace
so zriadením prevádzky, jej označením, vrátane uvedenia prevádzkovej doby alebo povinnosti súvisiace
s jej zrušením vyplývajú z ustanovení § 15 ods. 1 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov v spojení s ustanovením § 30 ods. 1 živnostenského zákona. Žalobca sa domnieva, že
mesto je v zmysle ustanovenia § 4 ods. 5 písm. a) bod 3 zákona o obecnom zriadení oprávnené
stanoviť všeobecné pravidlá predajného, či prevádzkového času, nie však ukladať konkrétne povinnosti
subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť v jeho územnom obvode, či už vyplývajúce zo zákona
alebo povinnosti, ktoré žiaden zákon neukladá. Stanovením povinností zakotvených v ustanoveniach §
5 napadnutého všeobecne záväzného nariadenia konalo podľa názoru žalobcu mestské zastupiteľstvo
nad rámec svojej normotvornej právomoci, ktorú mu zveruje ústava.

7. V závere svojej argumentácie žalobca zdôrazňuje, že aj keď zákon o obecnom zriadení, ktorý
zakotvuje originálnu samosprávnu kompetenciu obce - reguláciu pravidiel času predaja v obchode
a času prevádzky služieb, v prípade tejto regulácie žiadne výslovné obmedzenie neobsahuje, podľa
žalobcu nemožno v rámci uvedenej normotvorby mesta opomínať okrem potreby zabezpečenia
verejného poriadku aj ústavné právo na podnikanie garantované čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky.
Právo podnikať možno obmedziť vo verejnom záujme, pričom obmedzenia sa musia prijať za podmienok
ustanovených ústavou alebo zákonom, pričom zákonné obmedzenie musí platiť rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú stanovené podmienky.

8. Na základe výzvy správneho súdu zo dňa 18.03.2020 predložilo Mesto Košice (ďalej aj „žalovaný“)
svoje vyjadrenie datované ku dňu 16.06.2020. Žalovaný sa v ňom nestotožňuje s námietkami žalobcu o
svojvoľnosti úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) napadnutého všeobecne záväzného
nariadenia. Argumentuje, že rozčlenenie prevádzok v zmysle uvedených ustanovení napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia je odôvodnené legitímnym cieľom, ktorého naplnenie v danom
prípade Mesto Košice ako normotvorca sleduje. V dotknutom prípade sú podľa jeho vyjadrenia ako
osobitná skupina vyčlenené prevádzky označené ako predajne, ktorých sortiment zahŕňa alkoholické
nápoje a ktoré popri predaji prevádzkujú pohostinskú činnosť, avšak táto nie je ich primárnou činnosťou.
Žalovaný má za to, že v danom prípade ide o všeobecné určenie prípadov rovnakého druhu neurčitého
počtu, ktoré má obec/mesto právo regulovať, ak je dôvod takéhoto vyčlenenia legitímny. Žalovaný
argumentuje, že v danom prípade je legitímnym dôvodom prísnejšej regulácie (zúženie prevádzkovej
doby) požiadavka adresovaná zo strany verejnosti, ktorá si niektoré narušenia verejného poriadku v
mestskej časti Košice - Staré mesto spájala so správaním zákazníkov spomenutých prevádzok (tzv.
diskontov). Žalovaný pritom vysvetľuje, že poznatky mestskej časti Košice - Staré mesto (ktorá disponuje
miestnymi znalosťami) a tiež hlásenia Mestskej polície, ktoré žalovaný považuje za dostatočné zdroje,
spôsobilé podporiť legitimitu tejto odlišnej, prísnejšej regulácie pre uvedené prevádzky, preukázali,
že v prípade prevádzok, ktorých hlavnou činnosťou je pohostinská činnosť (bary a kaviarne), ich
zákazníci zakúpený alkohol konzumujú zväčša priamo v prevádzke, kým v prípade prevádzok, ktoré
sú zamerané najmä na predaj tovaru a pohostinskú činnosť prevádzkujú okrajovo, ich zákazníci
alkohol v týchto prevádzkach zakúpený zvyčajne nekonzumujú priamo v predajni, ale sa stáva, že ho
konzumujú mimo nej na verejnom priestranstve, s čím súvisí aj časté narušenie verejného poriadku.
Na tomto mieste žalovaný popisuje legislatívny vývoj namietaného ustanovenia, kde dôvodí, že v
minulosti sa táto prísnejšia regulácia subsumovaná v dotknutom ustanovení napadnutého všeobecne
záväzného nariadenia vzťahovala na prevádzky vymedzené definíciou „predajne, ktorých sortiment
zahŕňa alkoholické nápoje“, pod ktorú definíciu reálne spadali jednak napríklad predajne potravín, v
ktorých sa predávali tzv. alkoholické nápoje a tiež tzv. diskonty, prevádzky síce v právnom poriadku
Slovenskej republiky nedefinované, avšak vo verejnom povedomí známe. Podľa vyjadrenia žalovaného
prevádzkovatelia týchto diskontov v snahe obísť túto prísnejšiu, na nich sa vzťahujúcu reguláciu,
začali prezentovať, že servírujú aj kávu alebo čaj, preto nemožno ich prevádzku posudzovať len ako



predajňu alkoholických nápojov, ale naopak ako prevádzku poskytujúcu pohostinskú činnosť, hoci sa
do zavedenia spomenutej prísnejšej regulácie k prevádzkovaniu pohostinskej činnosti nehlásili. Podľa
vyjadrenia žalovaného bolo v tom čase pri kontrole dodržiavania dotknutých ustanovení všeobecne
záväzného predpisu priamo na mieste v takýchto prevádzkach (diskontoch) zistené, že ich prevádzkové
priestory ani neumožňujú riadne uskutočňovať hlavný znak pohostinskej činnosti, a teda prípravu
a predaj jedál a nápojov na priamu konzumáciu, avšak z formálneho hľadiska pre tvrdenie, že v
prevádzke sa uskutočňuje okrem predaja tovaru aj pohostinská činnosť postačovala existencia jedného
stola, dvoch stoličiek a toalety pre zákazníkov. Na základe uvedenej snahy o obchádzanie označenej
prísnejšej regulácie dotknutými subjektmi pristúpil žalovaný k precizovaniu dotknutých ustanovení
napadnutého všeobecne záväzného nariadenia do aktuálnej podoby. Žalovaný sa domnieva, že je
ako normotvorca v oblasti svojej samosprávnej pôsobnosti oprávnený diferencovať prevádzkový čas
vzhľadom na rôzny charakter prevádzkovej činnosti jednotlivých prevádzok s prihliadnutím na dopad
takejto činnosti na verejný poriadok, pričom podľa jeho názoru pri stanovení kategórii prevádzok nie je
obmedzený kategorizáciou vyplývajúcou z iných právnych predpisov, ale je oprávnený vytvoriť si vlastnú
kategorizáciu, pokiaľ je to potrebné pre dosiahnutie legitímneho cieľa. Napadnuté ustanovenia žalovaný
nepovažuje za diskriminačné, keďže podľa neho upravujú prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu,
pričom legitímnym cieľom regulácie a teda obmedzenia podnikania je v danom prípade snaha obmedziť
konzumáciu alkoholu na verejnosti. Žalovaný takisto napadnutým všeobecne záväzným nariadením
zavedený pojem „primárne zamerané na výkon pohostinskej činnosti“ považuje z hľadiska právnej istoty
za dostatočne určitý, podľa neho je subjektom právnej regulácie dostatočne zrejme, či patria do kategórie
„prevádzok poskytujúcich pohostinské služby“ alebo „prevádzok, ktorých sortiment zahŕňa alkoholické
nápoje a súčasne sa v nich vykonáva pohostinská činnosť, pričom primárne na pohostinskú činnosť
zamerané nie sú“. Na tomto mieste žalovaný vysvetľuje, že uvedený pojem aplikuje ako správny orgán
v správnom konaní, pričom pokiaľ tento pojem vytvára priestor pre správnu úvahu, je na správnom
orgáne, ako sa s ním v rámci správneho konania vysporiada, pričom predmetná správna úvaha môže
byť následne predmetom prieskumu v správnom konaní, aj v konaní v rámci správneho súdnictva. V
súvislosti s namietaným ustanovením § 4 ods. 3 písm. b) napadnutého všeobecne záväzného nariadenia
žalovaný vo všeobecnosti interpretuje, že požiadavka na normatívnosť právneho textu vyžaduje, aby
určité pravidlo platilo pre všetky prípady rovnakého druhu neurčitého počtu. Preto podľa žalovaného,
ak bola pre všetky autoumyvárky nachádzajúce sa v mestskej časti Košice - Sídlisko KVP stanovená
prevádzková doba odlišne ako na území ostatných mestských častí, nedošlo k porušeniu požiadavky
normatívnosti právneho textu, keďže subjekty sú v danom prípade vymedzené teritoriálne a dostatočne
široko, nejde o špecifikáciu konkrétnych subjektov, pričom sa takisto nejedná o úpravu svojvoľnú, keďže
táto úprava reflektuje na opakované požiadavky mestskej časti Košice - Sídlisko KVP, ktorá tlmočila
požiadavky svojich obyvateľov. Podľa žalovaného je legitímne stanoviť osobitné pravidlá pre osobitné
územia mesta, najmä v prípadoch ak ide o ucelené územia tvoriace samostatné jednotky, ako je
tomu v prípade mestských častí. Žalovaný napokon vo vzťahu k obsahu namietaných ustanovení § 5
napadnutého všeobecne záväzného nariadenia argumentuje, že stanovením oznamovacej povinnosti
pre dotknuté prevádzky týkajúcej sa určenia a zmeny otváracích hodín, nedošlo z jeho strany k
prekročeniu vlastných oprávnení. Žalovaný odkazom na znenie dotknutých ustanovení argumentuje, že
oprávnenie stanoviť pravidlá predajného či prevádzkového času v sebe zahŕňa aj oprávnenie stanoviť
oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k určenému predajnému či prevádzkovému času, kde toto svoje
stanovisko podporuje odkazom na ustálenú rozhodovaciu činnosť (rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2S 13/14 z 03.12.2014).

9. V reakcii na uvedené vyjadrenie žalovaného predložil žalobca správnemu súdu stanovisko z
09.09.2020, v ktorom dôvodí, že je podľa jeho názoru definičný pojem prevádzky („predajne, ktoré
nie sú primárne zamerané na poskytovanie pohostinskej činnosti“) zavedený dotknutým ustanovením
napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, neurčitý, vzbudzuje tak pre adresátov pochybnosť a
vytvára stav právnej neistoty. Žalobca ďalej opakovane poukazuje na to, že rovnaký účel, naplnenie
ktorého žalovaný dotknutým ustanovením sleduje, plní iné, žalovaným prijaté Všeobecne záväzné
nariadenie č. 78 o čistote a verejnom poriadku, ktoré žalobca považuje za dostatočný prostriedok
k dosiahnutiu sledovaného cieľa, ktorým je ochrana verejného poriadku v súvislosti s nežiaducim
užívaním alkoholických nápojov na verejných priestranstvách. Vo svojom stanovisku ďalej žalobca
spochybňuje tvrdenie žalovaného o normatívnosti právnej úpravy obsiahnutej v namietanom ustanovení
§ 4 ods. 3 písm. b) napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, keď uvádza, že žalovaný
poskytuje tak ako tvrdí, ochranu pred negatívnymi vplyvmi prevádzok rovnakého druhu, avšak len
vymedzenému okruhu obyvateľov, a síce obyvateľom špecifikovanej mestskej časti. Žalobca má za to,



že týmto spôsobom žalovaný znevýhodňuje podnikateľov, ktorí v danej mestskej časti podnikajú oproti
rovnakým podnikateľským subjektom, ktoré podnikajú v iných mestských častiach. Napokon vo vzťahu
k namietaným ustanoveniam § 5 napadnutého všeobecne záväzného nariadenia žalobca dôvodí, že
žalovaný nebol zmocnený na úpravu oznamovacej povinnosti uloženej podnikateľom žiadnym zákonom
a teda konal nad rámec svojej normotvornej pôsobnosti.

10. Žalovaný k označenému vyjadreniu žalobcu reagoval podaním zo dňa 22.12.2020, v ktorom
zdôraznil, že predmetom a cieľom napadnutého všeobecne záväzného nariadenia je miestna regulácia
nežiaducich dôsledkov prevádzkovania určitých činností, najmä v nočných hodinách, pričom ak v
konkrétnych prípadoch dôjde k obmedzeniu podnikania, toto obmedzenie je vyvážené ochranou
verejného poriadku a verejného záujmu, kde ochrana verejného poriadku predstavuje v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 3 písm. n/ zákona o obecnom zriadení samosprávnu kompetenciu obce. Podľa
vyjadrenia žalovaného možno pod ochranu verejného poriadku zahrnúť aj ochranu práva na pokojné
bývanie ako súčasť práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života. Podľa názoru žalovaného, pokiaľ mestské zastupiteľstvo ako zastupiteľský zbor občanov mesta
usúdi, že v miestnych pomeroch určitá činnosť je spôsobilá narúšať verejný poriadok, má kompetenciu
túto činnosť regulovať obmedzením prevádzkového času, v danom prípade tak ide o preventívnu
ochranu obyvateľstva. Žalovaný uzatvára, že má zákonnú kompetenciu regulovať prevádzkovú dobu
predajní tovaru a prevádzok poskytujúcich služby, kde pri tejto regulácii je jeho povinnosťou zohľadňovať
všetky aspekty a vplyvy prevádzky na okolie a v závislosti od toho zvažovať proporcionalitu prijatých
obmedzení vo vzťahu k verejnému záujmu.

11. Podľa ustanovenia § 45 ods. 4 Správneho súdneho poriadku je prokurátor oprávnený podať
žalobu proti všeobecne záväznému nariadeniu, proti ktorému podal protest, ktorému nebolo vyhovené.
Podľa ustanovenia § 357 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku sa žalobca môže žalobou
domáhať vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo
samosprávneho kraja vydaného vo veciach územnej samosprávy so zákonom. Podľa ustanovenia §
359 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobcom je prokurátor, ktorého protestu proti všeobecne
záväznému nariadeniu obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja nebolo vyhovené. Pod
nevyhovením protestu prokurátora sa rozumie nezrušenie všeobecne záväzného nariadenia alebo jeho
napadnutej časti, nevykonanie zmeny všeobecne záväzného nariadenia alebo jeho napadnutej časti v
lehote podľa osobitného predpisu.

12. S odkazom na obsah ustanovení Správneho súdneho poriadku citovaných v predchádzajúcom bode
tohto rozhodnutia a vzhľadom na obsah príloh žaloby správny súd konštatuje, že je žalobca k podaniu
žaloby aktívne procesne legitimovaný. Žalobca totiž podal voči napadnutému všeobecne záväznému
nariadeniu protest prokurátora, ktorému nebolo vyhovené (viď bod 2 tohto rozhodnutia).

13. Podľa ustanovenia § 357 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nesúlad všeobecne záväzného
nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja vydaného vo veciach územnej
samosprávy so zákonom môže spočívať v obsahu všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti,
niektorého jeho ustanovenia alebo v porušení postupu pri jeho prijímaní.

14. Žalobca v podanej žalobe namieta nesúlad napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, a to
jeho špecifikovaných ustanovení, a síce ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/, § 4 ods. 3 písm. b/ a § 5 ods. 1,
ods. 2 a ods. 3, s ustanoveniami § 6 ods. 1 a § 4 ods. 5 písm. a/ bod 3 zákona o obecnom zriadení.

15. Správny súd v prvom rade poukazuje na právnu úpravu relevantnú pre riešenie otázok, ktoré sú
predmetom prieskumu v tomto konaní:

Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) povinnosti možno ukladať:
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom.



Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre
všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 64 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) základom územnej samosprávy je obec.

Podľa čl. 67 ods. 1 ústavy sa územná samospráva uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce,
miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi
vyššieho územného celku.

Podľa čl. 68 ústavy vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre
samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.

Podľa čl. 71 ods. 1 ústavy na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh
miestnej štátnej správy.

Podľa čl. 71 ods. 2 ústavy pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci
svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné
nariadenia.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o obecnom zriadení je obec samostatný územný samosprávny a
správny celok Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení základnou úlohou obce pri výkone samosprávy
je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje
všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu
pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická
osoba alebo fyzická osoba.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o obecnom zriadení samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce:
a) orgánmi obce,
b) miestnym referendom,
c) zhromaždením obyvateľov obce.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení obec pri výkone samosprávy najmä
a) vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s
majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania,
b) zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce; vyhlasuje dobrovoľnú zbierku,
c) rozhoduje vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu,
d) usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné
stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti právnických osôb a fyzických
osôb a k umiestneniu prevádzky na území obce, vydáva záväzné stanoviská k investičnej činnosti v obci,
e) utvára účinný systém kontroly a vytvára vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne
podmienky na jeho nezávislý výkon,
f) zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev,
obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok,
pamiatkových území a pamätihodností obce,
g) zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným
stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia,
zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu
verejnú dopravu,



h) utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné
prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie,
kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport,
i) plní úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; spravuje trhoviská,
j) obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu obcí a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých
oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní
vhodných podmienok na bývanie v obci,
k) vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia potrieb
obyvateľov obce a rozvoja obce,
l) zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové a príspevkové
organizácie, iné právnické osoby a zariadenia,
m) organizuje miestne referendum o dôležitých otázkach života a rozvoja obce,
n) zabezpečuje verejný poriadok v obci,
o) zabezpečuje ochranu kultúrnych pamiatok v rozsahu podľa osobitných predpisov a dbá o zachovanie
prírodných hodnôt,
p) plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu,
r) vykonáva osvedčovanie listín a podpisov na listinách,
s) vedie obecnú kroniku v štátnom jazyku, prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o obecnom zriadení obec vo veciach územnej samosprávy
a) ustanoví nariadením:
1) názvy ulíc a iných verejných priestranstiev, ako aj ich zmeny (§ 2b),
2) pravidlá na udržiavanie čistoty v obci a ochranu verejnej zelene [odsek 3 písm. g)],
3) pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb [odsek 3 písm. i)],
4) podrobnosti o organizácii miestneho referenda [odsek 3 písm. m) a § 11a],
5) činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste
[odsek 3 písm. n)],
6) ďalšie podrobnosti, ak tak ustanovuje osobitný zákon,

b) môže ustanoviť nariadením iné podrobnosti ako v písmene a).

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení môže obec vo veciach územnej samosprávy
vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a
medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

16. Citované ustanovenia čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy delegujú na obec normotvornú právomoc. Podľa
čl. 71 ods. 2 ústavy pri výkone štátnej správy môže obec vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak
je na to splnomocnená zákonom. Vo veciach územnej samosprávy má v zmysle čl. 68 ústavy obec
privilegované postavenie a normotvornú právomoc môže uplatniť kedykoľvek, bez splnomocnenia v
zákone. Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy však nemôže obec uplatňovať v neobmedzenej
miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode orgánu územnej
samosprávy. Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68 ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje
len na úpravu vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj podľa ustanovení § 4
ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl. 152
ods. 4 ústavy: "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." To znamená, že ústava nepriznáva obciam
normotvornú právomoc v celom rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o
obecnom zriadení. Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú uplatňovanie zákonov
a podzákonných predpisov vydaných štátnymi orgánmi. Pri uplatnení normotvornej právomoci orgán
územnej samosprávy môže ukladať povinnosti, ale nie spôsobom obmedzujúcim základné práva a
slobody nad rámec zákona. Obec teda ani v rámci svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť
základné práva a slobody nad rámec zákonov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
70/97). V rámci normotvornej právomoci obce musí byť dodržaný rámec ustanovený čl. 13 ods. 1 ústavy,
čo znamená uložiť vo všeobecne záväznom nariadení vo veciach samosprávy povinnosť v medziach
zákona. Obec nemôže uložiť povinnosť novú, ktorá neexistuje v zákone. Nerešpektovanie uvedeného
pravidla znamená faktickú negáciu zvrchovanosti zákona, a teda aj samotného princípu právneho štátu
zakotveného v čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a



nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 154/05).

17. Všeobecne záväzné nariadenie obce alebo vyššieho územného celku ako normatívny právny
akt musí dodržať požiadavku normatívnosti, čo znamená, že sa musí vzťahovať na neurčitý počet
prípadov rovnakého druhu a nesmeruje voči konkrétnemu adresátovi, ale voči neurčitému okruhu osôb.
Všeobecne záväzným nariadením by sa preto nemal upravovať individuálny prípad, ktorý by mal byť
riešený individuálnym správnym aktom (rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy).

18. Pri skúmaní zákonnosti (aj ústavnosti) všeobecne záväzného nariadenia nemožno odhliadnuť ani
od toho, či posudzovaná podzákonná norma spĺňa základné obsahové požiadavky, medzi ktoré patrí
aj dostatočne presné a zrozumiteľné vyjadrenie jej obsahu tak, aby umožnila právnickým osobám a
fyzickým osobám prispôsobiť svoje správanie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 54/20 ).

19. V zmysle horeuvedených postulátov bolo úlohou správneho súdu pri posúdení súladu namietaných
ustanovení napadnutého všeobecne záväzného nariadenia s dotknutými ustanoveniami zákona
o obecnom zriadení, v kontexte žalobných bodov prednesených žalobcom v podanej žalobe,
zodpovedanie niekoľkých otázok, a síce či žalovaný v prípade namietaných ustanovení napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia neprekročil hranice svojej normotvornej právomoci, teda či sa pri
normotvornej regulácii obmedzil na oblasť právnych vzťahov spadajúcich do kategórie vecí územnej
samosprávy vymedzenej jednak čl. 68 ústavy, ako aj ustanoveniami § 1 ods. 2 a § 4 ods. 3 zákona
o obecnom zriadení. Ďalej tiež či povinnosti, ktoré dotknutými ustanoveniami zakotvil majú zákonný
rámec a takisto, či obsah uvedených ustanovení má normatívny charakter a či je dostatočne presný a
zrozumiteľný.

20. Predseda senátu odôvodňujúc to verejným záujmom na prejednávanej veci, nariadil postupom
podľa ust. § 107 ods. 1, písm. c/ Správneho súdneho poriadku vo veci pojednávanie, na ktorom žalobca
zopakoval, že trvá na námietkach prezentovaných v správnej žalobe a žalovaný poukázal na znenie
ust. § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení so záverom, že v prejednávanej veci ide o
výkon samosprávnej kompetencie obce, kedy zákon od obce nepožaduje, aby táto vydávala všeobecne
záväzné nariadenia na jeho základe a v jeho medziach, ale pokiaľ ide o pravidlá času predaja a času
prevádzky služieb, obec je na ich určenie všeobecne záväzným nariadením splnomocnená na základe
zákona o obecnom zriadení.

21. K namietanému ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. c/ napadnutého všeobecne záväzného nariadenia.
Žalovaný dotknutému ustanoveniu napadnutého všeobecne záväzného nariadenia vytýka, že zúženie
prevádzkového času pre prevádzky v ňom definované nemá oporu v zákone a že sú tieto prevádzky, aj
keď vykonávajú rovnaký predmet činnosti diskriminované oproti prevádzkam uvedeným v ustanoveniach
§ 4 ods. 2 písm. a) a b), ďalej tiež, že rovnaký účel, naplnenie ktorého žalovaný dotknutým
ustanovením sleduje, plní iné žalovaným prijaté Všeobecne záväzné nariadenie č. 78 o čistote a
verejnom poriadku, ktoré žalobca považuje za dostatočný prostriedok k dosiahnutiu sledovaného cieľa,
ktorým je ochrana verejného poriadku v súvislosti s nežiaducim užívaním alkoholických nápojov na
verejných priestranstvách. Napokon má žalobca za to, že je definičný pojem prevádzok, zavedený
v namietanom ustanovení neurčitý a teda vyvoláva právnu neistotu adresátov, voči ktorým má
normotvorná úprava smerovať. Správny súd poukazuje na to, že právny poriadok zveruje obciam
celý katalóg samosprávnych kompetencií, ktorých primárnym účelom je zabezpečiť starostlivosť o
rozvoj územia obce a o potreby jej obyvateľov. Do katalógu originálnych (vlastných) kompetencií obce
regulovateľných normotvornou právomocou obce, nepochybne patria (okrem iných) aj v zákone o
obecnom zriadení výslovne definované kompetencie, a síce vytváranie podmienok pre zásobovanie
obce a tiež zabezpečenie verejného poriadku. Samotný zákon o obecnom zriadení počíta s vydaním
všeobecne záväzného nariadenia o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb. Vo
všeobecnosti možno konštatovať, že reguláciou prevádzkového času pre predajne v obci a prevádzky
poskytujúce v obci služby prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia obce, ktorého vydanie
predkladá samotný zákon o obecnom zriadení, sleduje zákonodarca napĺňanie dvoch v zákone
definovaných kompetencií obce: vytváranie podmienok pre zásobovanie obce a súčasne zabezpečenie
verejného poriadku v obci. Samotný zákonodarca teda predpokladá obmedzenie podnikateľskej činnosti
formou regulácie prevádzkového času dotknutých podnikateľských subjektov majúcich na území obce
svoje prevádzkarne, a to za účelom napĺňania ustanoveného cieľa, ktorým je ochrana verejného



poriadku, takým spôsobom, aby sa súčasne zabezpečili podmienky pre primerané zásobovanie obce.
Pokiaľ ide o otázku možnosti obmedzenia slobody podnikania poukazuje správny súd vo všeobecnosti
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v minulosti judikoval: „Jadrom ochrany
ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody, rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré
predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie ( III.
ÚS 351/2012). Všetky základné práva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (PL. ÚS 7/96).“ Zákonodarca, ktorý v zákone o obecnom zriadení vydanie všeobecne
záväzného nariadenia o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb zakotvil, stanovil
pre obec oprávnenie obmedziť podnikateľskú slobodu, a to v záujme optimálneho vyváženie dvoch
súperiacich hodnôt, a síce slobody podnikania na strane jednej a ochrany verejného poriadku v obci
na strane druhej. Vo svojej rozhodovacej činnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) opakovane uviedol, že právny poriadok umožňuje obci (mestskej časti) upraviť pravidlá času
predaja v obchode a prevádzky služieb, a to len vo forme všeobecne záväzného nariadenia prijatého
príslušným zastupiteľstvom takým spôsobom, že určí všeobecné pravidlá adresované neurčitému počtu
subjektov bez toho, aby zakladalo orgánom obce (mestskej časti) právomoc rozhodovať v danej
súvislosti o konkrétnych právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb formou individuálneho
právneho aktu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Svzn/2/2012 z 29.04.2013). Z citovanej
judikatúry teda vyplýva, že obec je k regulácii prevádzkového času pre predajne a prevádzky služieb
nachádzajúce sa v jej územnom obvode formou všeobecne záväzného nariadenia oprávnená,
pričom podmienkou je normatívnosť tejto úpravy, teda aby stanovené pravidlá nesmerovali voči
konkrétnym adresátom, ale voči neurčitému počtu subjektov rovnakého druhu. V prípade namietaného
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ napadnutého všeobecne záväzného nariadenia je podľa názoru
správneho súdu podmienka normatívnosti splnená, pravidlá, resp. určený prevádzkový čas sa netýka
konkrétnych prevádzok, ale ide o skupinu neurčitého počtu subjektov, pre ktorú platia v ustanovení
vymedzené definičné znaky: „predajne, ktorých sortiment zahŕňa alkoholické nápoje alebo predajne,
v ktorých okrem toho že ich sortiment zahŕňa alkoholické nápoje sa súčasne vykonáva pohostinská
činnosť, pričom tieto predajne nie sú primárne zamerané na prevádzkovanie pohostinskej činnosti“.
Uvedená normatívna úprava pritom nepochybne smeruje k napĺňaniu už spomínaných samosprávnych
kompetencií, a síce k zabezpečeniu verejného poriadku v obci pri súčasnom zabezpečení zásobovania
obce. Pokiaľ ide o požiadavku zrozumiteľnosti obsahu dotknutého ustanovenia napadnutého všeobecne
záväzného nariadenia, správny súd sa s tvrdením žalobcu, že ide o definíciu nejasnú a nezrozumiteľnú,
nestotožňuje. Z obsahu textu dotknutého ustanovenia je pre správny súd celkom jasné, že má toto
ustanovenie v inkriminovanej časti na mysli prevádzky, ktoré nie sú ani reštauráciami a ani barmi, ale
sú predajňou tovaru, ktorý zahŕňa aj alkoholické nápoje, kde primárnym zameraním prevádzky je predaj
tovaru a pohostinská činnosť je vykonávaná okrajovo. Jednoznačne na základe jednoduchého logického
výkladu z obsahu uvedeného textu dotknutej právnej normy vyplýva, že kritériom pre identifikáciu
prevádzky, ktorá patrí do tejto kategórie je objem poskytovania pohostinskej činnosti, kde výrazne
prevažuje predaj tovaru vrátane alkoholu nad poskytovaním vlastnej pohostinskej činnosti. Správny súd
je toho názoru, že obec prostredníctvom svojho orgánu (príslušného zastupiteľstva), prostredníctvom
ktorého sa v zmysle čl. 67 ods. 1 ústavy územná samospráva realizuje, je oprávnená, samozrejme
dôkladne poznajúc miestne pomery (čo žalovaný vo svojom vyjadrení osvedčuje jednak poznatkami
mestskej časti Košice - Staré mesto a tiež hláseniami Mestskej polície), sama rozhodnúť koľko právnych
nástrojov potrebuje a teda využije v rámci správy svojich vnútorných vecí na splnenie vymedzenej
úlohy. Správny súd sa tak nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že prijatie jedného všeobecne
záväzného nariadenia, ktoré žalovaný vydal za účelom eliminácie užívania alkoholických nápojov na
verejných priestranstvách v záujme napĺňania úlohy žalovaného na úseku územnej samosprávy, ktorou
je ochrana verejného poriadku, vylučuje prijatie iného všeobecne záväzného nariadenia, ktoré má byť
ďalším nástrojom k dosiahnutiu označeného cieľa. Poslaním obce je totiž reálne splnenie stanovenej
úlohy, pokiaľ teda obec vyhodnotí prostredníctvom svojho orgánu, že jeden prijatý nástroj nie je na
splnenie sledovaného cieľa dostatočne efektívny, je oprávnená využiť všetky ďalšie nástroje, ktoré
sú pre dosiahnutie stanovenej úlohy nevyhnutné a zároveň prípustné. Správny súd má tak za to,
že žalovaný vydaním dotknutého ustanovenia napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, ktorým
stanovil špecifickú prevádzkovú dobu pre definovanú skupinu prevádzok, reguloval právne vzťahy, ktoré
spadajú do kategórie vecí územnej samosprávy v zmysle čl. 68 ústavy a v zmysle ustanovení § 4
ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pričom sa úprava v ňom zakotvená vzťahuje na neurčitý počet
subjektov rovnakého druhu, nie je teda zameraná voči konkrétnym adresátom, kde definičné vymedzenie
dotknutých subjektov je dostatočne určité a zrozumiteľné. Správny súd tak konštatuje súlad označeného



ustanovenia napadnutého všeobecne záväzného nariadenia s vymedzenými ustanoveniami zákona o
obecnom zriadení.

22. K namietanému ustanoveniu § 4 ods. 3 písm. b/ napadnutého všeobecne záväzného nariadenia. V
rámci uvedených námietok žalobca napadnutému všeobecne záväznému nariadeniu vytýka prísnejšiu
reguláciu prevádzkovej doby pre autoumyvárne na území mestskej časti Košice - Sídlisko KVP,
keďže sa domnieva, že ide o obmedzenie prevádzkovej doby tejto skupiny prevádzok v porovnaní
s prevádzkovou dobou autoumyvární v ostatných častiach mesta, aj keď v oboch prípadoch ide
o prevádzky rovnakého druhu s totožným predmetom činnosti. Takúto úpravu hodnotí žalobca ako
svojvoľnú, odporujúcu požiadavke na normatívnosť právneho textu všeobecne záväzného nariadenia,
pričom sa mu v konečnom dôsledku javí ako zásah do ústavného práva dotknutých prevádzok na
podnikanie. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, ktorý v analogickom
prípade judikoval, že charakter územnej pôsobnosti všeobecne záväzného nariadenia obce (mesta,
mestskej časti) celým územím obce (mesta, mestskej časti) ešte neznamená, že by obec nemohla
všeobecne záväzným nariadením určiť pravidlá času predaja v obchode a času v prevádzke služieb aj
v závislosti od vymedzenia určitej zóny (napr. špecifikáciou ulíc alebo iným opisným spôsobom) v danej
obci (R 36/2021). Z uvedeného vyplýva, že v súvislosti s reguláciou prevádzkovej doby prevádzkarní
nachádzajúcich sa v obci pripúšťa zákon o obecnom zriadení kategorizáciu prevádzok aj na teritoriálnom
princípe. Pokiaľ teda podmienky tej ktorej mestskej časti v záujme zabezpečenie ochrany verejného
poriadku vyžadujú prevádzkovú dobu určitej kategórie prevádzok korigovať, je k tomu obec oprávnená.
Požiadavka normatívnosti je v prípade označeného ustanovenia napadnutého všeobecne záväzného
nariadenia podľa názoru správneho súdu splnená. Ustanovenie vymedzuje skupinu prevádzok
neurčitého počtu, kde druh prevádzky na ktorý sa úprava vzťahuje je jasne definovaný predmetom
činnosti a súčasne teritoriálnym kritériom. Správny súd tak konštatuje súlad označeného ustanovenia
napadnutého všeobecne záväzného nariadenia s vymedzenými ustanoveniami zákona o obecnom
zriadení.

23. K namietanému ustanoveniu § 5 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 napadnutého všeobecne záväzného
nariadenia. Podľa žalobcu stanovením povinností zakotvených v ustanoveniach § 5 napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia konalo mestské zastupiteľstvo nad rámec svojej normotvornej
právomoci, ktorú mu zveruje ústava, pretože k úprave oznamovacej povinnosti uloženej podnikateľským
subjektom nebolo zmocnené žiadnym zákonom. V danom prípade považuje správny súd za vhodné
poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Afs 111/2009-64 z
25.11.2009, ale aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. III ÚS 564/2012, III.
ÚS 588/2016 a III. ÚS 1/2018), ktorá pojednáva o tzv. implicitných právomociach. V zmysle označeného
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je pri vymedzení právomoci správnych
orgánov nutné trvať na ústavnej požiadavke, aby boli určito a jasne stanovené zákonom. Výnimka
z tohto pravidla platí len pre tzv. implicitné právomoci, teda právomoci, ktoré síce vyššie uvedeným
spôsobom zakotvené nie sú, avšak sú nevyhnutne potrebné k riadnemu uplatňovaniu iných, ústavne
predpísaným spôsobom zakotvených právomocí, bez existencie ktorých by iné právomoci nemohli byť
riadne uplatňované a ktoré sú obsahovo vymedzené tak, že sa striktne držia ústavne legitímneho
účelu, k realizácii ktorého sú uplatňované a ktorý je zhodný či úzko spojený s účelom týchto iných
právomocí, a ktoré len najšetrnejším spôsobom zasahujú do právnej sféry súkromných osôb. Uvedená
judikatúra teda akceptuje uplatňovanie tzv. implicitných právomocí, kde ide o prípad, keď v situácii
absencie výslovnej zákonnej licencie, keď chýba orgánu verejnej správy účinný nástroj k plneniu
jeho jasne stanoveného poslania, je nutné prekonať toto nežiaduce vákuum a existenciu potrebného
oprávnenia orgánu verejnej správy vyvodiť výkladom ustanovení definujúcich poslanie a účel kreácie
dotknutého orgánu, prípadne ustanovení vymedzujúcich jeho kompetenčné portfólio. Plnenie úloh
každého štátneho orgánu je totiž nemysliteľné bez zodpovedajúcich kompetencií vyjadrených (slovami
čl. 2 ods. 2 ústavy) rozsahom a spôsobom konania ustanoveným zákonom. V prípade namietaných
ustanovení napadnutého všeobecne záväzného nariadenia je rozhodujúce, že obec/mesto, resp.
žalovaný má zákonom priznané oprávnenie regulovať prevádzkový čas predajní a poskytovateľov
služieb v jeho územnom obvode. Takto výslovne formulovaná právomoc však sama o sebe nepostačuje
k efektívnemu splneniu legitímneho cieľa, ktorým je reálne dodržiavanie prevádzkového času za
účelom zabezpečenia verejného poriadku v dotknutej časti mesta. Pokiaľ by žalovaný nemal presný
a predovšetkým aktuálny prehľad o jednotlivých prevádzkach, resp. o prevádzkovom čase, ktorý
pre ne platí, len ťažko by mohol dodržiavanie prevádzkovej doby kontrolovať a teda uplatňovanie
právnej regulácie za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je zabezpečenie verejného poriadku



v meste, efektívne garantovať. Správny súd tak konštatuje, že stanovenie oznamovacej povinnosti pre
prevádzky v zmysle dotknutých ustanovení napadnutého všeobecne záväzného nariadenia vyplýva zo
zákonného rámca oprávňujúceho obec regulovať prevádzkový čas prevádzkarní v jej územnom obvode
a kontrolovať jeho dodržiavanie. Správny súd tak konštatuje súlad označených ustanovení napadnutého
všeobecne záväzného nariadenia s vymedzenými ustanoveniami zákona o obecnom zriadení.

24. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov súd správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietol postupom podľa § 366 Správneho súdneho poriadku.

25. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ust. § 170, písm. c/ Správneho súdneho poriadku.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí
okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods.
2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený
advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť
spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu,
zaistenia a administratívneho vyhostenia),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).