Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/1/2020 z 18. 11. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. novembra 2020, sp. zn. 2Co/1/2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2 Krajský súd Košice | 2Co/1/2020 | ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2 | 2020-11-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/46d331cb-6519-4805-ac75-fa60404d9996 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617211752
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Ľ. S., K.. XX.XX.XXXX, bývajúceho v
W. K. B., K. Z.P. X/X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Prof. JUDr. Ján Klučka CSc. so sídlom Ku
Potoku č. 4, Košice, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie 4.383,38 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu škody ako nemajetkovej ujmy pre porušenie práva únie
Slovenskou republikou vo výške 2.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal žalovanej sumy,
predstavujúcej peňažnú náhradu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho
služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v
článku 6 písm. b/ Smernice EÚ 2003/88/ES. Žalobca najskôr uplatnil svoj nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z
dôvodu nesprávneho prebratia Smernice EÚ Slovenskou republikou a to Ministerstvom vnútra SR v
dôsledku ktorej mu vznikla škoda. Uplatnenú škodu vypočítal tak, že použil najbližšiu metódu výpočtu
výšky spôsobenej škody, analogicky použitím prostredníctvom procesu výpočtu finančnej kompenzácie
za služobnú pohotovosť. Škoda mu vznikla v dôsledku toho, že v rozpore s právom Európskej únie
bol nútený pracovať na rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinku a
bol nútený vykonávať služobnú povinnosť aj v rozsahu a v čase, ktorý presahoval dovolený rozsah
týždennej pracovnej doby garantovanej úniovým právom a to na jeho ujmu. Trval na tom, že konanie o
náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice nepredpokladá individuálny nezákonný
postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, transpozícia má povahu všeobecne záväzného
právneho aktu. Služobná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čím dochádza
k jeho prekračovaniu a tým k porušeniu práva žalobcu podľa článku 6 písm. b/ Smernice a jeho
nároku na náhradu škody takto spôsobenej. Poukázal aj na rozsudok ESD C - 429/09 vo veci G.
Fus, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o nárok jednotlivca na náhradu škody spôsobenej verejným
orgánom členského štátu EÚ súdne uplatnenie nároku na jej náhradu nemôže byť podmienené, či



dokonca obmedzené procesnými, či inými ustanoveniami vnútroštátneho práva členského štátu a nebolo
jeho povinnosťou podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku príslušného ministerstvu. Žalovaný
navrhol, aby súd konanie zastavil pre nedostatok procesných podmienok. Uviedol, že služobný pomer
príslušníka hasičského a záchranného zboru je typickým právnym pomerom štátnozamestnaneckým,
teda verejnoprávnym a veci vyplývajúce z tohto služobného pomeru nemôžu byť prejednávané v
občianskoprávnom konaní pre všeobecným súdom, ale patria do právomoci služobného úradu, ktorým
je Ministerstvo vnútra SR. O všetkých mzdových nárokoch žalobcu má právomoc konať jedine služobný
úrad ako zamestnávateľ žalobcu. Žalovaný vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti s poukazom na
ust. § 17 Civilného sporového poriadku (CSP) a ak žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu
smernice, túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy, čo patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra
SR, a preto je miestne príslušným súdom okresný súd v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej
správy zodpovedný za transpozíciu a aplikáciu namietanej smernice svoje sídlo. Na konanie preto
je podľa neho príslušný Okresný súd Bratislava I. Namietal tiež nesplnenie nevyhnutnej podmienky
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného, ktorá
je podmienkou uplatnenia nároku na súde. Nárok, tak ako ho opisuje žalobca a ako ho odvodzuje
nemá oporu v právnom predpise, teda v zákone č. 514/2003 Z.z., pretože predpokladom pre vznik
škody v danom prípade je nesprávny úradný postup, alebo nezákonné rozhodnutie. V posudzovanej
veci však nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup žalovaného, ani
právoplatné rozhodnutie žalovaného nebolo zrušené ako nezákonné. Podľa názoru žalobcu štátnu
službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonávajú zásahovú činnosť, možno
jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v č.l. 2 ods. 2
pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Napokon žalovaný namietal aj pasívnu legitimáciu
Slovenskej republiky, ak by súd dospel k záveru, že žaloba podaná žalobcom okrem uplatnenia nároku
na náhradu škody v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, namietal aj jej aplikáciu na konkrétny
pracovnoprávny pomer žalobcu u jeho zamestnávateľa. Slovenská republika podľa zákon č. 514/2003
Z.z. totiž nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na pracovnoprávny
vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

3. V priebehu konania žalobca upravil svoju žalobu, upresnil, že sa domáha náhrady škody vo výške
žalovanej sumy ako nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením úniového práva a nie v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.. Použitie tohto zákona je v danom prípade vylúčené, nakoľko novela zákona č.
514/2003 Z.z., č. 412/2012 Z.z. ako aj judikatúra nepovažujú legislatívnu činnosť Národnej rady SR za
nesprávny úradný postup v zmysle § 4 tohto zákona. Poukázal na to, že analýza slovenského právneho
poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy, obsahujúcej náležitosti konania o náhradu
škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo
dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Podľa žalobcu jeho škoda je nemajetkovej povahy a vychádzajúc z
podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť analogicky pravidlá týkajúce
sa nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa vyjadril
aj k tomuto upresneniu žalobného návrhu žalobcu v tom zmysle, že Smernica EÚ neobsahuje nijaké
ustanovenia týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie a vec právne posúdil podľa čl. 7 druhá, tretia veta Ústavy SR, čl. 144
ods. 1 Ústavy SR, Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času a to článok 1 bod 2,3, článok 2 odsek 1, článok 6 písm. b/,
článok 16 písm. b/, zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (§ 85 ods.
1, 2, § 86 ods. 1,2, § 91 ods. 1,3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1,2, ale
aj § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie v prvom rade sa v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal s existenciou
procesných podmienok konania, ktorých nedostatok namietal žalovaný. Ak žalovaný tvrdil nedostatok
právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporovej veci dôvodiac, že predmetom konania sú
mzdové nároky žalobcu a záležitostí týkajúce sa jeho služobného pomeru, spadajú do kompetencie
jeho služobného úradu, a to Ministerstva vnútra SR, súd konštatoval, že z obsahu žaloby i z podaní
žalobcu je zrejmé, že predmetom konania nie sú otázky služobného pomeru a ani jeho mzdové nároky,
ale nárok na náhradu škody vzniknutej porušením práva únie. Žalobca nežaluje Ministerstvo vnútra
SR ako svojho zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku, za ktorú koná



Ministerstvo vnútra SR ako garanta riadnej transpozície Smernice Európskej únie do Slovenského
právneho poriadku. Zodpovednosť za vzniknú škodu v tomto prípade vyplýva z Judikatúry SDÚ a je
založená na prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym, pričom osobitne poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Simental, 106/77, prednosť komunitárneho práva vyplýva aj z
článku 7 ods. 2, 5 Ústavy SR. Súd vychádzal aj ustanovenia § 3 CSP, ale najmä z článku 144 ods.
1 Ústavy SR, na základe ktorého slovenským súdom vyplývalo povinnosť dodržiavať komunitárneho
právo tým, že sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2,
t.j. Zmluvou o Európskej únii, zmluvou o založení európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi
primárneho práva Európskej únie. S odkazom na citované prejednanie veci ako to vyplýva tiež z článku 3
Civilného sporového poriadku súd vyhodnotil ako nepochybné, že žalobca od podania žaloby uplatňoval
nárok na náhradu škody za porušenie práva Únie Slovenskou republikou ako členským štátom, na
ktorú zodpovednosť sa nevzťahovali ust. zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov absencie predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, za ktorý sa nepovažuje výsledok postupu Národnej
rady SR a vlády.

6. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Spišská Nová Ves vznesenej žalovaným
poukázal súd na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2018 sp.zn. 16 NcC/9/2018,
ktorým s konečnou platnosťou bol ustálený ako príslušný súd na konanie Okresný súd Spišská Nová
Ves.

7. Ak žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia únijového práva, a nie z dôvodu, že smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá, a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Nárok opiera totiž o nedodržanie 48
hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu únijové právo garantuje.

8. Žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu. Súd premlčanie posúdil podľa ust. § 100 ods. 1, 2 a
§ 101 Občianskeho zákonníka. Pripustil, že žalobca pôvodne vo svojej žalobe uviedol, že si uplatňuje
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súčasne však nepochybne uviedol, že došlo
k naplneniu podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho únijového práva
podľa článku 6 bod B smernice č. 2003/88 ES. Až v podaní doručenom 20.12.2018 žalobca žiadal upraviť
svoju pôvodnú žalobu v tom zmysle, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z., ale domáha sa náhrady škody za porušenie únijového práva. Súd vyhodnotil návrh žalobcu ako
návrh na zmenu žaloby, rozhodol o jej pripustení, keďže však predmetom žaloby tak pôvodnej, ako i
zmenenej je rovnaká výška náhrady škody na základe opisu tých istých rozhodných skutočností a toho
istého zdôvodnenia nároku ako v žalobe pôvodnej vychádzal z trojročnej premlčacej doby a vyhodnotil
námietku ako bezdôvodnú.

9. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala smernica, tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v rozsudku súd uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.
Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti hasičov riešil Súdny
dvor Európskej únie vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 s tým, že potvrdil, že pracovná
pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom
nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V citovanej veci sa týkal predmet konania pracovnej
doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov. Uzavrel, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice 2003/88/ES. Súd uviedol, že
Európsky súdny dvor konštatoval, že členské štáty nemôže jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b/ smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný
týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo
ho určitým spôsobom obmedzia. Okrem toho Súdny dvor uzavrel, že článok 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES má priamy účinok, priznáva teda jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi.

10. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú
žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na
eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona
č. 315/2001 Z.z. potom upresňuje, že počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnej služby a takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Ust. § 103 zákona



o hasičskom zbore vyslovene uvádza, že zatiaľ, čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu
uvedené v jeho odseku 1, vrátane tarifného platu a jeho príplatkov, za výkon služobnej pohotovosti
patrí hasičovi peňažná odmena v štátnej službe (odsek 5 ust. § 103 v spojení s § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z.). Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k
porušeniu práva Únie ohľadom týždennej pracovnej doby žalobcu, ktorá bola vykonávaná nad limit doby
garantovanej úniovým právom. Bolo preukázané, že toto porušenie je dostatočne závažné, lebo je v
zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Žalobca teda
pracoval a doposiaľ pracuje nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice. Medzi porušením tohto
článku a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol
maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, a ktorý by mohol využiť podľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť. Bolo na rozhodnutí žalobcu aké právne prostriedky ochrany
svojej osobnosti použije, tento sa rozhodol pre uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu vyjadrenú v
peniazoch, pričom výšku ponechal v konečnom dôsledku na zvážení súdu. Podľa súdu prvej inštancie
nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon
v pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať
viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by smernica bola prebratá do zákona správne. Akékoľvek
matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky
nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudku ESD vo veci C 429/09 G. Fus a jednoznačné
znenie smernice, z ktorej vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla. Toto právo žalobcu zabezpečil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 11
a nasl.. Zo samotnej judikatúry Európskej únie vyplýva, že kritéria na stanovenie výšky náhrady musia
byť analogicky prepožičané od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku a nemožno
automaticky a mechanicky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritéria pre náhradu škody, pod
ktorú právny poriadok Slovenskej republiky náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje. Následne súd
prvej inštancie v teoretickej rovine definoval nemajetkovú ujmu, závažnú ujmu do osobnostných práv
jednotlivca s tým, že žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nadčas nad povolený
právom únie a tým dochádza k zásahu do jeho práv na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na
rodinný život, rozvoj svojej osobnosti, relaxáciu, pričom všetky tieto atribúty sú vzhľadom na rizikovosť
jeho práce nesmierne potrebné. Právo na odpočinok u žalobcom je permanentne porušované niekoľko
rokov napriek tomu, že v spoločnosti plní veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú i nasadenie
vlastného života, čo je psychicky veľmi náročné. Dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú
finančnú náhradu vo výške 2.000 €, pretože porušením práva únie bola doposiaľ a je skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté. Nad rámec priznanej sumy súd uviedol, že žaloba bola zamietnutá pretože
žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napríklad v jeho medziľudských vzťahoch,
alebo že by mal už teraz dopad na jeho zdravotný stav s tým, že priznanú sumu považoval za nanajvýš
primeranú.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP,
ako aj na základe § 255 CSP, priznal žalobcovi proti žalovanému plnú náhradu trov konania, pretože
stanovenie výšky nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku takejto úvahy. Súd odkázal pritom na Nález Ústavného
súdu ČR III. ÚS 170/99, ale aj na dostupnú odbornú literatúru (komentár k Civilnému sporovému
poriadku).

12. V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie proti zaväzujúcemu výroku rozsudku a výroku o
trovách konania z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Zotrval na námietke
nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci dôvodiac, že základným predpokladom
úspešnosti žaloby bolo preukázať, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkom hasičského a záchranného zboru
vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje
v plnom rozsahu. Zopakoval svoje tvrdenia, že štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného
zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť, charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s
nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú
vylúčené z pôsobenia Smernice čl. 1 ods. 3 prostredníctvom čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Nakoľko
sa Smernica č. 2003/88/ES na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného



času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej
právnej úpravy a vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenie Smernice na prípad žalobcu nemôžu
aplikovať, preto ani žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Rozhodnutie súdneho
dvora vo veci C 429/09 G. Fus, na ktoré poukazoval žalobca a z ktorého súd prvej inštancie aj vychádzal,
nemožno považovať za smerodajné, pretože sa týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim
výkonu práce odlišný od režimu, v ktorom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR,
ktorého zriaďovateľom je štát a ktorým sa poskytujú aj nemajú výhody, definitíva, či osobitný systém
sociálneho zabezpečenia. Žalovaný namietal aj splnenie predpokladov na náhradu škody dôvodiac, že
žalobca nepreukázal, aby mu akákoľvek škoda vznikla, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti
má vymedzený priestor na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z
vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, a za takto stanovený čas dostáva
aj pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Ak
by napriek uvedenému súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je
pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody, pretože v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 Brasserie
du Pécheur Factortame, mal vnútroštátny súd tiež preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah. Žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, aby vzniku
škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a
zamestnávateľ nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje žalobca ako ujmu. Žalovaný
považoval odôvodnenie rozsudku o výške priznanej nemajetkovej ujmy za nedostatočné, nespĺňajúce
kritéria presvedčivosti a zrozumiteľnosti vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, uvádzajúc, že z rozhodnutia
nevyplýva akými dôkazmi mal preukázané zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti v
značnej miere podľa § 13 ods. 1 OZ, alebo existenciu nejakej závažnej ujmy. Pri hodnotení závažnosti
ujmy sa vychádza z okolností prípadu, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzity zásahu, jeho trvania
a dôsledkov, keď nerozhoduje subjektívne hľadisko, ale objektívne dôvody, či by predmetnú ujmu takto
v danom mieste a čase pociťovala každá iná fyzická osoba. Z vyjadrení žalobcu vyvodil, že pokiaľ by sa
čas pohotovosti zarátaval do fondu pracovného času a bol zaplatený ako ostatný pracovný čas, ani by
mu to nevadilo, že musí byť v práci. Žalovaný zdôraznil, že nebolo preukázané, aby žalobca utrpel ujmu,
ktorá by v značnej miere znížila dôstojnosť, či jeho vážnosť v spoločnosti, ani sa žalobca nedomáhal,
aby sa upustilo od neoprávneného zásahu. V prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie takto
podaná žaloba ani nerieši daný stav do budúcna, ale vytvára priestor na čiastkové žaloby. Aj keď súd
určuje výšku peňažného zadosťučinenia voľnou úvahou, táto nemôže byť svojvoľná.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu odkázal na svoje doterajšie písomné vyjadrenia a ústne prednesy
uvádzajúc, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba sa pridržiava tých
skutkových tvrdení a právneho posúdenia veci, ktoré prednášal už v priebehu konania na súde prvej
inštancie. Žalobca zdôraznil, že počas celého konania sa venoval podmienkam zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením úniového práva fyzickej osobe, a vo svojich podaniach sa venoval len ďalšej
právnej argumentácii reagujúc aj na vyjadrenia žalovaného. Poukazoval aj na ustálenú rozhodovaciu
prax súdov, ktoré rozhodovali v obdobných veciach. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.

14. Krajský súd ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou
osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutých
výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.11.2020 o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti
č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej
stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia, a ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/,b/,c/ CSP, ale ich dôsledok sa
mohol, i keď nemusel prejaviť o výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci
samej. Za inú vadu konania sa v zmysle judikatúry súdov považuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, pochybenie vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie dôkazu nezákonného alebo bez



vzťahu k prejednávanej veci, posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím
príslušného orgánu. Odvolací dôvod podľa § 365 ods1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho
postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

16. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania
najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil
skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny
záver. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený
a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky boli už predmetom
dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej
veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý
odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Poukazujúc na ustanovenie § 387 ods.
2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne, mimoriadne podrobné sú dôvody rozsudku súdu
prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na zvýraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

17. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná jeho právomoc,
keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom
na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva Únie. Otázku právomoci
súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením
podstatných skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu. Nie je významné právne
definovanie nároku, ktoré je vždy úlohou súdu v zmysle zásady iura novit curia. Zo žaloby bez všetkých
pochybností vyplýva, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody vzniknutej mu porušením jeho
práva garantovaného normami komunitárnych predpisov, čo je zjavné z opisu rozhodujúcich skutočností,
keď žalobca tvrdil nesprávne prebratie Smernice EÚ, nesprávny postup pri implementácii úniového
práva, tvrdil, že mu bola spôsobená škoda štátom, a to porušením úniového práva pri rozvrhnutí jeho
pracovného času. Žalobcov nárok na peňažné plnenie náhrady škody bol založený na tvrdeniach, že
počas 7 dní v týždni odpracuje vrátane nadčasov priemerne viac ako 48 hodín, čo je v rozpore s Článkom
6 písm. b/ Smernice. Žalobca už v žalobe odkazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o všeobecných predpokladoch náhrady škody jednotlivcom voči členským štátom vo veci C - 118/08
Transportes Urbanos y Servicios Generales, C - 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C 397/01 Pfeiffer,
C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, a zdôvodňoval
svoj nárok závermi rozsudku SDEÚ C-429/09 Fuß priznávajúcich taký nárok na náhradu škody priamo
osobám vykonávajúcim prácu hasiča. Zo žiadnych podaní žalobcu teda nemožno vyvodiť, aby uplatňoval
mzdové alebo iné nároky vyplývajúce z jeho služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného
zboru SR. Vyčíslenie výšky žiadaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny,



predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za primeraný ekvivalent
na vyjadrenie ujmy spočívajúcej v neoprávnenom skrátení času jeho pracovného voľna určeného na
oddych a relaxáciu, v konečnom dôsledku ponechal výšku náhrady na uváženie súdu.

18. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave
pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3
Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na
zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

19. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady
ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc
(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77),
ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter,
vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 3/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore
s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za
vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia
C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93
Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená
úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné
a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým
osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

20. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná



zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva
Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9
vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na
náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený
výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný.
Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu
na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom
na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor
rozhodol, že Článok 6 písm. b/ Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie
je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod
52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß, bod 27 až 30 vo veci C
518/15 Matza). Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa
nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj
fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß). Členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho
nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99,
C 429/09 Fuß bod 35,52). SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času (napr. bod 95 C-39701 Pfeiffer ), a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas
nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v
prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú



pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ
musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

22. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného
týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby
vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru
SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje.
Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du
Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú
im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to,
že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa
nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,
že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby
mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať
za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody,
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod
76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

23. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za
škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, ktorého výšku odôvodnil spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť
s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a
vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11
Občianskeho zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

24. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca
svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento
nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel



o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej
inštancie rozsah peňažnej náhrady stanovil vo výške 2000 €, svoje rozhodnutie založil na právom
predvídaných okolnostiach prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený
rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019. 1CoPr/8/2019).

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania patrí v plnom rozsahu procesne úspešnému žalobcovi.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).