Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/160/2019 z 5. 2. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 5. februára 2020, sp. zn. 5Co/160/2019, ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3 Krajský súd Košice | 5Co/160/2019 | ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3 | 2020-02-05 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/85cd1b0d-9847-4c8d-93aa-bad9eec7ed9a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/160/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611210705
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudkýň JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v právnej veci žalobcu TRADE REALEX, s.r.o. v
likvidácii, Prešov, Slovenská 65, IČO: 36 505 749, zastúpeného JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom,
Košice, Werferova 1, IČO: 42 109 680, proti žalovanému Mesto Spišská Nová Ves, Spišská Nová Ves,
Radničné námestie 7, IČO: 00 329 614, zastúpenému Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o.,
Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 16 643,50 € s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 1C/113/2011-843 z 8.2.2019 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému sa priznáva
plná náhrada trov konania. III. Štátu sa priznáva plná náhrada trov konania vo vzťahu k žalobcovi.
IV. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho žalobca sa žalobou, podanou uňho 15.7.2011, domáhal a
z akého titulu a, čo na pojednávaní 18.1.2012 ďalej uviedol a, čo 29.2.2012 vypočutý svedok navrhnutý
žalovaným - L.. M. A., konateľ Správcovskej firmy s.r.o., uviedol (čo potvrdil a zároveň podotkol).
Ďalej uviedol: Vo veci uznesením zo 4.4.2012 v spojení s opravným uznesením zo 16.5.2012 nariadil
znalecké dokazovanie zamerané na vyhotovenie znaleckého posudku (ďalej len ZP) na vyčíslenie výšky
bezdôvodného obohatenia žalovaného z titulu poberania platieb nájomného a služieb spojených s
užívaním jeho domu od jednotlivých nájomníkov predmetného bytového domu za obdobie od 2.7.2008
do 14.7.2009 - podľa predpisu žalovaného. Znalcovi ďalej uložil, aby uviedol i výšku nájomného k
jednotlivým bytom za dané obdobie podľa predpisu žalovaného, a zároveň aby vyčíslil výšku náhrady
potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil, za uvedené obdobie. Znalec - L.. U. N. predložil mu
ZP 18.9.2012. Závery tohto ZP však považoval za zmätočné a nedostačujúce, k čomu dospel aj po
výsluchu znalca vykonanom 29.1.2014. Preto mu uložil vypracovať doplnenie ZP s tým, aby si aj
vyžiadal všetky potrebné podklady od žalovaného, pretože vo vypracovanom posudku zo značnej časti
vychádzal iba z jeho tvrdení, ktoré v celosti neboli podložené konkrétnymi dokumentmi. Znalec sa
oprel o jeho tvrdenia uvedené v odpore, čo následne namietal aj samotný žalobca. 22.12.2014 znalec
predložil mu doplnenie ZP (označené ako samostatný posudok - pozn. súdu), v ktorom samostatne
určil náklady žalovaného na správu a údržbu predmetnej nehnuteľnosti za žalované obdobie. Aj
v rozsahu doplnenia bol ZP ním vyhodnotený ako zmätočný a ťažko zrozumiteľný a tým pádom
nepoužiteľný pre rozhodnutie vo veci samej. Preto uznesením zo 14.9.2017 nariadil nové znalecké
dokazovanie a to opätovne z odboru ekonómia a manažment a odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo.
Znalcovi určil 6 konkrétnych otázok, na zodpovedanie ktorých mal zamerať svoj ZP. Znalec - L..



R. Z., A.. predložil mu ZP 11.6.2018, v ktorom odpovedal na ním položené otázky (reprodukoval
celý záver ZP a podotkol, že záver tejto znalkyne stranami spochybnený nebol). Uviedol ďalej, čo
žalovaný v priebehu konania na pojednávaní konanom 12.6.2015 (č.l.466-467) predniesol, akú na
uvedenom pojednávaní vzniesol námietku a čím ju, resp. akým právnym názorom odôvodnil, aký
následne vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom mu 25.6.2015 (č.l.478), vyslovil názor, čo žalobca
v predloženom mu 19.10.2015 vyjadrení (č.l.482-484) uvádzal a ako svoje tvrdenia následne doplnil v
podaní, doručenom mu 9.11.2015 (č.l.500-503). Citujúc znenie § 488,§ 489,§ 451,§ 458 O. z.,§ 1 Obch.
zák.,§ 261 ods.2 Obch. zák. (účinného od 2.7.2008 do 15.7.2009),§ 261 ods.2,3,§ 391 ods.1,§ 397 Obch.
zák., ďalej uviedol: V priebehu konania medzi účastníkmi nedošlo k spornosti ohľadom právnej povahy
žalovaného nároku, avšak pri ustaľovaní jeho výšky vyvstala otázka jeho premlčania a právneho režimu
jeho posudzovania. Žalovaný teda, ako už bolo uvedené, na pojednávaní 12.6.2015 vzniesol námietku
premlčania. Žalobca so vznesením tejto námietky nesúhlasil. Posúdenie otázky premlčania uplatneného
nároku v tomto prípade predovšetkým závisí od režimu, ktorým sa má riadiť vzťah účastníkov sporu.
V prípade občianskoprávneho posudzovania právneho vzťahu účastníkov, by bolo nevyhnutné uplatniť
na premlčanie nároku vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia § 107 O. z., ktorý túto otázku
jednoznačne upravuje. V prípade obchodnoprávneho posúdenia právneho vzťahu účastníkov by zasa
bolo potrebné predovšetkým vychádzať § 391 ods.1 a § 397 Obch. zák. V tejto súvislosti sa v plnom
rozsahu stotožnil s právnym názorom žalobcu popísaným v jeho vyjadrení, a sa na toto jeho vyjadrenie aj
v celosti odvolával. Pre prehľadnosť a zrozumiteľnosť považoval však za potrebné zhrnúť predovšetkým
nasledujúce aspekty: a) záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi nevznikol zo zmluvy (príp. inej
právnej skutočnosti), ale z bezdôvodného obohatenia, ktoré ako také nebolo medzi účastníkmi sporné a
vzniklo na základe prijatia plnenia bez právneho dôvodu na strane žalovaného na úkor žalobcu tým, že
prenajímal byty v nehnuteľnosti, ktorá už po právnej stránke bola v tom čase vo vlastníctve žalobcu, a mal
z tejto činnosti majetkový prospech; b) žalobca v predmetnom záväzkovom vzťahu vystupuje v pozícii
podnikateľa podľa príslušných ust. Obch. zák. a žalovaný vystupuje v pozícii subjektu verejného práva,
ktorý zabezpečuje (resp. v čase vzniku bezdôvodného obohatenia zabezpečoval) verejné potreby tým,
že prenajímal byty v predmetnej nehnuteľnosti obyvateľom mesta Spišská Nová Ves; c) na záväzkový
vzťah účastníkov sa preto vzťahuje v celom rozsahu režim Obch. zák. podľa jeho § 261, čo znamená, že
O. z. ako lex generalis sa na tento právny vzťah bude podľa § 1 ods.2 Obch. zák. aplikovať iba v prípade,
keď Obch. zák. ako lex specialis určitú otázku alebo inštitút nebude upravovať vôbec, príp. sa bude na
občianskoprávnu úpravu priamo odvolávať; d) inštitút bezdôvodného obohatenia nie je upravený v Obch.
zák., kvôli čomu je zrejmé, že bezdôvodné obohatenia je potrebné posudzovať aj v obchodnoprávnom
vzťahu tak, ako je upravené v § 451 a n. O. z., nakoľko „sa jedná“ o úpravu komplexnú pre celé odvetvie
súkromného práva v Slovenskej republike (ďalej len SR); e) Obch. zák. však obsahuje v § 387 a n.
komplexnú úpravu premlčania v prípade obchodnoprávnych vzťahov, čo znamená, že na posudzovaný
obchodný záväzkovoprávny vzťah je nevyhnutné aplikovať práve tieto ust., pričom na veci nič nemení,
že explicitne je v týchto ust. Obch. zák. upravený iba začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na
vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy v § 394 ods.2, nakoľko je možné aplikovať
všeobecné ust. o začiatku plynutia premlčacej doby v § 391 ods.1 a všeobecné ust. o jej dĺžke v § 397;
f) právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je nepochybne právom, ktoré je možné uplatniť na súde,
preto za začiatok plynutia premlčacej doby považoval deň nasledujúci po dni, kedy žalovaný začal užívať
predmetnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a brať z nej prospech na úkor žalobcu, t.j. 3.7.2008
ako deň nasledujúci po tom, čo žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti; keďže
Obch. zák. neupravuje v prípade bezdôvodného obohatenia dĺžku premlčacej doby samostatne, platí
všeobecná 4 ročná premlčacia doba upravená v § 397 Obch. zák., čo znamená, že táto by bola uplynula
3.7.2012, k čomu však nedošlo, nakoľko žaloba bola žalobcom podaná uňho 15.7.2011, čím došlo k jej
spočívaniu podľa § 402 Obch. zák. Na základe uvedených úvah dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je
premlčaný. Mal za to, že záväzkový vzťah účastníkov konania je, vzhľadom na ich charakter a povahu ich
vzťahu, obchodnoprávnej povahy, kvôli čomu aplikoval ust. Obch. zák. upravujúce premlčanie. Aplikácia
týchto ust. má za následok, že premlčacia doba je 4 ročná a táto lehota, vzhľadom na to, že žaloba
bola podaná včas, neuplynula, kvôli čomu je námietka premlčania vznesená žalovaným nedôvodná. Pre
kompletnosť dodával, že žalovaný nenamietal povahu účastníkov ako subjektov ich právneho vzťahu a to
žalobcu ako podnikateľa na jednej strane a žalovaného ako subjektu verejného práva, ktorý uspokojuje
verejné potreby na strane druhej. Namietal však to, že by ich vzťah mal byť obchodnoprávnym,
pretože nedošlo k uzatvoreniu žiadnej zmluvy podľa Obch. zák. Tento názor žalovaného bol uvedeným
odôvodnením vyvrátený, nakoľko vzťah účastníkov konania nie je v tomto prípade zmluvným záväzkom,
ale záväzkom zodpovednostným. Rovnako tak žalovaný nenamietal samotné bezdôvodné obohatenie a
jeho vznik na jeho strane. Tiež považoval za potrebné sa vysporiadať s tvrdením žalovaného „uvedenom“



v jeho odvolaní voči medzitýmnemu rozsudku z 29.1.2016, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, avšak
z procesných dôvodov. Žalovaný ako hlavný argument použil to, že O. z. (a jeho úprava premlčania
vrátane premlčacej doby) sa použije z dôvodu, že Obch. zák. neobsahuje ust. týkajúce sa premlčania v
rámci vydania bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, ale iba z dôvodu neplatnej zmluvy. V
tejto súvislosti bol toho názoru, že úprava premlčania ako takého je v Obch. zák. komplexná a zahŕňa vo
svojej všeobecnej premlčacej dobe aj všetky ostatné prípady bezdôvodného obohatenia okrem prípadu
neplatnej zmluvy, kde je určená premlčacia doba konkrétne. Opačný výklad by popieral základnú zásadu
lex specialis derogat legi generali, ktorá je podstatou vzťahu medzi O. z. a Obch. zák. Po vykonanom
dokazovaní mal za to, že žaloba nie je dôvodná v celom rozsahu. Predmetom tohto sporu je vydanie
bezdôvodného obohatenia. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor
iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zák. výslovne neustanovuje. Na vznik osobitného záväzkoprávneho
vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým
zákonným predpokladom je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody či prospechu merateľná a
vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí
byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia (teda výnimočne zák. alebo právna
skutočnosť na základe zák.). Faktický stav majetkovej nerovnováhy subjektov právnych vzťahov teda
pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia
však nestačí existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu práva bez
právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“ (úvodzovky súd) iného subjektu práva. Tzn., že
majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej
sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu
(majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Výšky oboch protiplnení
však nemusia predstavovať zrkadlový obraz, inak povedané, výška obohatenia povinného subjektu a
ujmy oprávneného subjektu nemusia byť presne totožné ekvivalenty („viď.“ § 458 OZ - „viď“ komentár
k Občianskemu zákonníku II autorov Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol.,
nakladateľstvo C. H. BECK str.1589). Za nesporné skutočnosti považoval to, že žalobca sa stal
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, čo jednoznačne vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľností ním
predloženého. Nesporné je aj to, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíval pred tým, než k nej žalobca
nadobudol vlastnícke právo a aj po tomto momente. Žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti 2.7.2008
a reálne ju od žalovaného prevzal až 15.7.2009, kedy bol spísaný protokol o odovzdaní. Nesporné je tiež
aj to, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíval za účelom poskytovania bývania prevažne sociálne a
ekonomicky slabším občanom mesta Spišská Nová Ves, čím plnil verejnoprospešné ciele samosprávy
ako takej. Všetky tieto skutočnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania a neboli sporovými stranami
namietané. Nespornou skutočnosťou je i to, že žalobca konkludentne prenechal žalovanému správu
domu (výpoveď žalovaného na č.l.66, ktorú žalobca nerozporoval). Základnou spornou skutočnosťou v
konaní je, či na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie (a ak áno, tak aj v akej výške a či v
žalovanej výške) za čas, kedy predmetnú nehnuteľnosť užíval a vlastníkom bol už žalobca. „Jedná sa“
teda o obdobie od 2.7.2008 až do 15.7.2009. Aj v tomto období žalovaný byty v predmetnom bytovom
dome prenajímal sociálne slabším občanom a inkasoval od nich nájomné a úhrady spojené s užívaním
bytu. V priebehu vyše roka, kedy už bol vlastníkom žalobca sa žalovaný snažil ukončiť nájomné zmluvy
s nájomcami, vysťahovať nájomcov a pripraviť budovu na odovzdanie žalobcovi. Vzhľadom však na
skladbu nájomníkov, ktorí boli z väčšej časti neplatičmi a „problémovými“ (úvodzovky súd) nájomníkmi,
bola táto činnosť časovo a fakticky náročná. Toto všetko vyplynulo z výpovedí a podaní žalovaného,
ako aj zo svedeckej výpovede L.. A. ako konateľa správcovskej spoločnosti, ktorej žalovaný zmluvne
zveril agendu prenajímania a spravovania predmetnej budovy. Považoval za potrebné poznamenať,
že za predmetné žalované obdobie žalovaný inkasoval od nájomníkov nájomné a úhrady za služby
spojené s užívaním bytov, ktoré sa stali splatnými počas žalovaného obdobia, no prijímal platby, ktoré
boli aj nedoplatkami za predchádzajúce obdobie, kedy ešte žalobca nebol vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti. Taktiež ako reálny správca predmetnej nehnuteľnosti (síce bez právneho titulu) mal s
prevádzkou budovy aj náklady, ktoré predstavovali predovšetkým dodávky energií (voda, elektrina,...) a
iné servisné náklady (vodné, stočné, opravy,....). Preto nemožno vychádzať priamo iba zo sumy, ktorú
žalovaný priamo od nájomníkov prijal, pretože to celkom zrejme nebol jeho čistý reálny zisk, ktorý z
užívania budovy nadobudol. Z právneho hľadiska je potrebné vychádzať z § 451 O. z., konkrétne „sa
jedná“ o bezdôvodné obohatenie, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť z plnenia bez právneho
dôvodu. Žalovaný sa teda - podľa názoru žalobcu - mal za žalovaného obdobie bezdôvodne obohatiť
užívaním predmetnej nehnuteľnosti, konkrétne jej prenajímaním, bez toho, aby na to mal právny dôvod,



pretože vlastníkom budovy bol žalobca, ktorý so žalovaným nemal uzatvorený žiadny právny záväzkový
vzťah. Vzhľadom na komplexnosť nastolenej otázky považoval za nevyhnutné vo veci nariadiť znalecké
dokazovanie z odboru ekonómie a odvetvia účtovníctva, pretože posúdenie vzniku reálneho zisku na
strane žalovaného za žalované obdobie je odbornou záležitosťou, ktorá vyžaduje konkrétne odborné
znalosti. Preto nariadil znalecké dokazovanie, z výsledkov ktorého vychádzal pri posúdení vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Znalecké dokazovanie bolo vykonané prvýkrát
znalcom L.. N., avšak, ako už uviedol, výsledky tohto dokazovania neboli preň použiteľné, pretože znalec
preukázateľne (aj podľa jeho vyjadrení) nevychádzal z celej nevyhnutnej dokumentácie, ale sčasti sa
stotožnil iba s tvrdeniami jednej strany. Takýto ZP preto vyhodnotil ako neobjektívny, a tým pádom
nepoužiteľný pre rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu bol nútený nariadiť nové znalecké
dokazovanie a poveril vypracovaním ZP znalca L.. Z., PhD., ktorý mu 11.6.2018 predložil ZP č.2/2018
zo 4.6.2018. ZP bol zameraný na zodpovedanie viacerých podrobnejšie popísaných otázok, avšak
najpodstatnejšou otázkou bola výška reálneho zisku, ktorý žalovaný nadobudol za žalované obdobie
užívaním predmetnej nehnuteľnosti. Znalec v predloženom posudku konštatoval, že žalovaný nemal za
predmetné obdobie reálny zisk (z ekonomického hľadiska označený ako tzv. „cash flow“; úvodzovky súd)
a práve naopak, bol v reálnej strate vo výške 2 438,86 € (s možnou odchýlkou do výšky 150 €). Znalec
pri vypracovávaní tohto posudku vychádzal zo všetkých dostupných účtovných a administratívnych
podkladov predložených žalovaným a jeho správcovskou spoločnosťou (s plnou majetkovou účasťou
žalovaného). Znalec zohľadnil pri uvedenom výpočte všetky príjmy, ktoré získal z užívania predmetnej
nehnuteľnosti za žalované obdobie, od ktorých odpočítal náklady na predmetnú nehnuteľnosť a platby,
ktoré boli úhradami nedoplatkov za predošlé obdobie. Taktiež znalec zohľadnil aj jeho náklady, ktoré
mal v súvislosti s vyprataním a odovzdaním predmetnej nehnuteľnosti žalobcovi. Tentokrát znalec
oprel všetky svoje zistenia o objektívne preskúmateľné podklady, preto výsledky takto vypracovaného
ZP považoval za smerodajné pre rozhodnutie vo veci samej. Z vykonaného znaleckého dokazovania
teda vyplynulo, že žalovaný sa užívaním predmetnej nehnuteľnosti za žalované obdobie neobohatil,
teda nezískal žiaden reálny majetkový prospech, ktorým by sa jeho majetok zvýšil, ba dokonca bol v
reálnej strate. Na základe takéhoto zistenia žalobu v celom rozsahu zamietol. Považoval za nevyhnutné
pre komplexnosť a úplnosť „jeho“ rozhodnutia sa vyjadriť k znaleckému dokazovaniu, ktoré navrhoval
žalobca. Ten spočiatku vychádzal pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia z výšky nie trhového,
ale regulovaného nájomného podľa opatrenia Ministerstva financií (ďalej len MF) SR č.01/R/2008 a
vychádzal z jednotlivých bytov a počtu dní podľa preberacích a odovzdávacích protokolov pri postupnom
odovzdávaní bytov. Toto bezdôvodné obohatenia dokonca spočiatku nazýval ušlým ziskom a vychádzal
z priemerného mesačného nájmu. Až neskôr svoju rétoriku zmenil a svoj nárok nazval vydaním
bezdôvodného obohatenia, no začal požadovať trhové nájomné. V tomto smere začal požadovať
aj nariadenie znaleckého dokazovania z odboru stavebníctva na určenie obvyklého nájomného za
žalované obdobie pri obdobnej nehnuteľnosti. Takýto návrh na doplnenie dokazovania však zamietol a
to predovšetkým z dôvodu, že takéto znalecké dokazovanie by sa priečilo právnemu princípu inštitútu
bezdôvodného obohatenia. Nie je možné za bezdôvodné obohatenia považovať určitú finančnú sumu,
ktorú by bol býval mal žalovaný možnosť získať užívaním, resp. prenajímaním predmetnej nehnuteľnosti.
Bezdôvodné obohatenie je koncipované ako reálne zvýšenie, príp. zhodnotenie majetku toho, kto sa
mal obohatiť. Za bezdôvodné obohatenie nie je možné považovať teoretickú sumu, ktorú mal žalovaný
možnosť získať, aj keď ju podľa vykonaného dokazovania preukázateľne nenadobudol. Takýto nárok
nie je možné považovať ani za ušlý zisk, pretože tento zasa zaťažuje žalobcu dôkazným bremenom,
kedy má preukázať, že jeho majetok sa preukázateľne o danú sumu nezvýšil. Ani tu nepostačuje
hypotetická alebo potenciálna možnosť zvýšenia majetku, ale je potrebné ho aj náležite preukázať.
Primárnou funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je náprava nespravodlivej majetkovej
nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Na veci nič nemení ani
skutočnosť, že žalovaný pri určení výšky nájomného vychádzal z opatrenia MF SR č.R1-2003 a nie
opatrenia č.01/R/2008 alebo výnosu MVaRR SR č.V-1/2003, pretože v konečnom dôsledku aj tak
predmetnú nehnuteľnosť v žalovanom období užíval neoprávnene, teda bez právneho dôvodu, a aj
tak pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z reálne získaných finančných súm na
jeho strane. Citoval znenie § 183 ods.3,4 C. s. p. Rozhodol vo veci na pojednávaní konanom 8.2.2019.
Tento termín pojednávania nariadil 6.11.2018, pričom predvolanie na termín prevzal žalobca 7.11.2018
(prostredníctvom dátovej schránky). 25.1.2019 doručil mu jeho právny zástupca žiadosť o odročenie
pojednávania a to z dôvodu, že nariadil vypracovanie iného ZP ako požadoval, a preto si objednal
vypracovanie súkromného ZP z odboru stavebníctvo, ktoré podľa vyjadrenia zvoleného znalca, nie je
možné ukončiť do nariadeného termínu pojednávania. Ako odpoveď na túto žiadosť bola vyšším súdnym
úradníkom v mene a na pokyn zákonného sudcu zaslaná mu odpoveď na mailovú adresu uvedenú v



tomto podaní v tom znení, že žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval z dôvodu, že „sa jedná“
o reštančnú vec a z dôvodu, že - podľa jeho názoru - mal dostatok času na predloženie všetkých
listinných dôkazov vrátane ZP a to obzvlášť vzhľadom na skutočnosť, že ZP im bol z jeho strany doručený
ešte 27.6.2018. 19.2.2019 právny zástupca zaslal mu mailové podanie (na mailovú adresu vyššieho
súdneho úradníka) o tom, že správu o neakceptovaní žiadosti o odročenie pojednávania našiel v spame
až uvedeného dňa, t. j., 19.2.2019. Nie je mu zrejmé, prečo neposielal informáciu do elektronickej
schránky, keďže prostredníctvom elektronickej schránky bola žiadosť o odročenie pojednávania zaslaná,
rovnako nie je zrejmé, prečo ho nekontaktoval telefonicky, keď neobdŕžal žiadnu reakciu na zaslanú
mailovú správu. V prípade, ak bolo pojednávanie vykonané v jeho neprítomnosti, eventuálne došlo aj
k vydaniu rozsudku, považoval to za hrubé porušenie práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti
uvádzal, že si pri oznámení neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania splnil povinnosť podľa §
183 ods.4 C. s. p. a bezodkladne upovedomil právneho zástupcu žalobcu o rozhodnutí o jeho žiadosti
na elektronickú adresu ním uvedeného v jeho žiadosti. Nie je povinný oznamovať tieto skutočnosti aj
elektronicky aj telefonicky, zák. de facto dáva mu na výber. Taktiež nemôže zodpovedať za nastavenie
filtra nevyžiadaných správ na elektronickej adrese právneho zástupcu. Svoju povinnosť si splnil a
mal to byť práve žalobca, resp. jeho právny zástupca, kto sa mal informovať o stave vybavenia jeho
žiadosti, keď do termínu pojednávania nedostal od neho odpoveď. Nie je rovnako povinný vyčkávať na
potvrdenia o doručení správy na elektronickú adresu, ktorú mu sám právny zástupca oznámil. Vzhľadom
na uvedené mal za to, že nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre úplnosť
považoval za potrebné poukázať na vyjadrenie zástupcu žalobcu na pojednávaní 12.6.2015 na č.l.466
o tom, že vo vzťahu k uplatneným nákladom žalovaného, ktoré na nehnuteľnosť vynaložil, nebola
uplatnená kompenzačná námietka („viď“ vyjadrenie k odporu na č.l.19-20), čo však nevyhodnotil ako
kompenzačnú námietku, ale ako nárok žalovaného vyplývajúci z § 458 ods.3 OZ. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods.1 C. s. p. (jeho znenie citoval) a priznal žalovanému právo na náhradu trov
konania v celom rozsahu, pretože mal žalobca neúspech v celom svojom uplatnenom nároku. O výške
náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením podľa § 262 ods.2 C. s. p. Napokon, citujúc znenie § 259 C. s. p., uviedol:
V priebehu konania vznikli štátu trovy predstavujúce ním preddavkovo uhrádzané časti znaleckých
odmien, ktoré neboli pokryté žalobcom zloženými preddavkami. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
bol v konaní neúspešný, tak ho zaviazal štátu nahradiť uvedené náklady, ktoré v konaní vynaložil. Ich
konkrétna výška bude stanovená v uznesení o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej vydá vyšší súdny úradník.
3. Žalobca uviedol, že s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí, preto podal včas nasledovne
odôvodnené o d v o l a n i e. 1. S rozhodnutím nesúhlasil a podal odvolanie proti všetkým výrokom
predmetného rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b),e),f) a h) CSP pretože - súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, - súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný sa podľa vypracovaného ZP
užívaním predmetnej nehnuteľnosti „neobohatil“ (úvodzovky žalobca), a teda mu nevznikol žiadny reálny
majetkový prospech, ktorým by sa jeho majetok zvýšil. Súd mal za to, že za bezdôvodné obohatenie nie
je možné považovať určitú finančnú sumu, „ktorú by bol býval mal žalovaný možnosť získať užívaním
nehnuteľnosti“ (úvodzovky žalobca; bod. 58 odôvodnenia). Súd mal rovnako za to, že bezdôvodné
obohatenie je koncipované len ako reálne zvýšenie príp. zhodnotenie majetku toho, kto sa mal obohatiť.
Súd zároveň zdôraznil, že za bezdôvodné obohatenie nie je možné považovať teoretickú sumu, ktorú
mal žalovaný možnosť získať, aj keď ju podľa vykonaného dokazovania preukázateľne nenadobudol. I. K
definícii bezdôvodného obohatenia. 3. S uvedeným názorom súdu nie je možné súhlasiť. Predpokladom
vzniku bezdôvodného obohatenia je: a. vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v
peňažných jednotkách, b. k získaniu majetkového prospechu došlo na základe právnych skutočností,
ktoré sú vyslovene uvedené v § 451 ods.2 O. z., c. vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, d.
príčinná súvislosť medzi vznikom ujmy a obohatením sa na strane povinného. Citoval z publikácie Fekete
Imrich, Občiansky zákonník - Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex, 2015, str.825. 5. Ako bolo uvedené,
základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je práve vznik objektívne merateľného
prospechu u obohateného, ktoré vzniklo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Medzi takéto dôvody
patrí aj plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je založené na tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba
právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie. Pokiaľ užívateľ nie je schopný
vrátiť spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci, tento užívateľ je povinný



nahradiť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. [Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
(ďalej len NS ČR) 25Cdo 845/99 z 20.3.2001]. 6. a 7. Citoval z odôvodnenia rozsudku NS ČR 33Odo
882/2006 z 24.06.2008 a Rozhodnutia NS ČR 28Cdo 3429/2008 zo 14.2.2006. 8. Pri bezdôvodnom
obohatení, ako bolo uvedené, sa rozoznávajú 2 situácie, pri ktorých dochádza k výhode - majetkovému
prospechu obohateného. Pod majetkovým prospechom možno chápať jednak situáciu, kedy sa majetok
oprávneného rozmnoží o nové majetkové hodnoty. Majetkovým obohatením však možno chápať aj
situáciu, kedy sa majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo pokiaľ by si obohatený plnil svoje povinnosti
(Ro NS ČR 28Cdo 883/2001 z 28.6.2001). Nakoľko sa odôvodnenie súdu viaže výhradne na možnosť
rozmnoženia majetku obohateného o nové hodnoty a druhú situáciu súd absolútne neberie do úvahy,
mal za to, že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. II. K náhrade
bezdôvodného obohatenia. 9. Nakoľko žalovaný užíval predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,
a teda neoprávnene, čo napokon správne skonštatoval v odôvodnení aj súd a on bol nútený toto užívanie
strpieť, žalovaný bol povinný poskytnúť mu primeranú náhradu za užívanie nehnuteľnosti. Keďže žiadnu
primeranú náhradu za užívanie nehnuteľnosti mu neposkytol a naďalej nehnuteľnosti užíval, vznikol stav
bezdôvodného obohatenia, kedy sa majetok žalovaného nezmenšil, hoci v prípade riadneho plnenia
povinnosti by k zmenšeniu majetku reálne došlo platením nájomného. Možno teda konštatovať, že bol
nútený strpieť postupné vysťahovanie rodín z nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, avšak žiadny právny
predpis mu neprikazuje strpieť užívanie jeho nehnuteľností bez peňažnej náhrady. (Rozsudok NS ČR
33Odo 1405/2005 z 25.10.2006). 10.,11.,12. a 13. Citoval z odôvodnenia Rozsudku NS ČR 30Cdo
199/2007 z 8.1.2008, 25Cdo 2434/2004 z 12.5.2005, 30Cdo 1207/2007 zo 6.5.2009 a uznesenia
33Odo 1175/2004 zo 16.2.2006. Podobne vzniká bezdôvodné obohatenie aj v situácii, kedy obohatený
vlastníkovi neumožňuje užívanie jeho nehnuteľnosti, a to aj bez ohľadu na to, či nehnuteľnosť využíva
obohatený sám. (rozsudok NS ČR 28Cdo 2056/2009 z 11.11.2009). 14. Podľa aplikačnej praxe súdov
možno považovať deň podania žaloby na súde za kvalifikovanú upomienku povinného. Nasledujúci deň
po podaní žaloby tak možno považovať za dátum splatnosti bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ teda
povinný svoj dlh neuhradí, môže sa s plnením dostať do omeškania, čím oprávnenému môže vzniknúť
zároveň nárok na úroky z omeškania. (rozsudok NS ČR 33Odo 871/2005 z 15.12.2005). 15. Záväzok
vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia nezanikne ani z dôvodu, že sa následne obohatený predmetu
obohatenia zbavil. (Fekete Imrich, Občiansky zákonník - Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex, 2015,
str.825). 16. Ako bolo uvedené, výška bezdôvodného obohatenia je pri užívaní nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu spravidla nahrádzaná formou nájmu zodpovedajúcemu sumám obvykle vynakladaním
za porovnateľnú nehnuteľnosť na porovnateľnom mieste a čase, ktorú by bol obohatený povinný plniť
na základe nájomnej zmluvy. Nakoľko nebola nájomná zmluva uzatvorená a žalovaný aj napriek tomu
neoprávnene užíval nehnuteľnosť, v konaní opakovane navrhol vypracovanie ZP na určenie obvyklého
nájomného. III. K vykonanému dokazovaniu. 17. Okrem uvedeného súd znemožnil mu nesprávnym
procesným postupom riadne uplatňovanie jeho zákonných práv. Na posúdenie jeho nároku ustanovil
v konaní znalca - L.. N., znalkyňu v odvetví účtovníctva a daňovníctva, pričom za dôležité považoval
posúdenie otázky vyčíslenia bezdôvodného obohatenia z titulu poberania platieb nájomného a služieb
spojených s užívaním domu od jednotlivých nájomníkov za obdobie 2.7.2008-14.7.2009. 18. Súd však
posudok predložený znalkyňou považoval za zmätočný a nedostačujúci, preto uznesením 1C/113/2011
zo 14.9.2017 nariadil nové znalecké dokazovanie, a to znalkyni Ing. Schwartzovej, PhD., opätovne
z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Súd považoval za potrebné
posúdiť otázku výšky finančného príjmu žalovaného vyplývajúcu z držby nehnuteľnosti, pričom za
najpodstatnejšiu otázku považoval výšku jeho reálneho zisku. 19. Voči uvedenému uzneseniu podal
sťažnosť z 10.10.2017, ktorou sa domáhal ustanoviť v konaní súdneho znalca v odbore stavebníctvo,
odvetvie odhad hodnoty „nehnuteľní“, pričom za podstatnú otázku považoval určenie výšky trhovej ceny
nehnuteľnosti, a zároveň výšku obvyklého nájomného za prenájom predmetnej nehnuteľnosti, ktorú
považoval za podstatnú pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia. 20. Súd však návrh na doplnenie
dokazovania zamietol s odôvodnením, že takéto znalecké dokazovanie by sa priečilo právnemu princípu
inštitútu bezdôvodného obohatenia tak, ako si tento inštitút vysvetľuje konajúci súd. 21. a 22. Citoval
znenie § 149 a § 207 ods.1 CSP. 23. Aj napriek tomu, že otázka posúdenia výšky obvyklého nájomného
tak, ako požadoval, bola v konaní podstatnou otázkou potrebnou na rozhodnutie, súd opakovane
jeho návrhy v konaní zamietol. Tak nemal inú možnosť, len zabezpečiť súkromný ZP. Nakoľko je
predmetom konania posúdenie výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti, ktorá
prešla od momentu jej neoprávneného užívania žalovaným a následného mu odovzdania zásadnou
rekonštrukciou, vrátane nadstavby niekoľkých podlaží, bolo mimoriadne náročné nájsť znalca, ktorý
by bol ochotný ZP vypracovať. Technický stav nehnuteľnosti v období r.2008 a 2009 totiž nie je
možné v súčasnosti obhliadkou posúdiť. 24. Keďže pri vypracovaní ZP musí znalec posudzovať



stav budovy pred rekonštrukciou, viacerí oslovení znalci požiadavku na vypracovanie ZP odmietli.
Napokon oslovil znalkyňu L.. P. O., zapísanú v zozname znalcov v Odbore stavebníctvo, odvetvie
Odhad hodnoty nehnuteľností, ktorá bola ochotná ZP vypracovať, avšak z dôvodu časovej náročnosti
posudzovaných skutočností ako aj potreby zabezpečenia technickej dokumentácie od budovy, nebola
schopná posudok vypracovať do termínu pojednávania 8.2.2019. 25. Preto požiadal súd o odročenie
pojednávania podaním z 24.1.2019, v ktorom mu ozrejmil dôvody svojej požiadavky, pričom riadne
označil znalca, ktorému vypracovanie ZP zadal. Súd však jeho požiadavke nevyhovel s odôvodnením,
že na vypracovanie ZP mal dostatok času. Z dôvodu uvedených skutočností a komplikácii pri hľadaní
znalca však nemohol súhlasiť ani s týmto odôvodnením konajúceho súdu. Aj samotnej znalkyni L..
Z. vypracovanie posudku trvalo 9 mesiacov. Súd uvádza, že ZP bol mu doručený ešte 27.6.2018,
teda podľa názoru súdu mal dostatok času na vypracovanie súkromného ZP. Pokiaľ by však aj zadal
vypracovanie ZP v nasledujúci kalendárny deň, čo je nereálne, pri zachovaní spravodlivosti mal súd
poskytnúť aspoň rovnakú lehotu 9 mesiacov, ktorá by však uplynula až 28.3.2019. Súd tak odňal mu jeho
procesné práva, keď mu neumožnil zabezpečiť v konaní dôkaz s odkazom na dĺžku konania. Považoval
za potrebné podotknúť, že dĺžka konania nie je spôsobená jeho konaním, ale prieťahmi, za ktoré v plnom
rozsahu zodpovedá súd. Len samotná skutočnosť, že nebol schopný konať vo veci plynulo, nemôže
byť následne na ťarchu jemu a slúžiť ako dôvod na porušenie jeho procesných práv. 26. Vzhľadom
na uvedené mal za to, že súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností aj
napriek tomu, že vykonanie dôkazov opakovane navrhoval. Súd týmto postupom zároveň znemožnil mu
uskutočňovať jemu patriace procesné práva. 27. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník
musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, a teda musí preukázať to, čo tvrdí. Je si
vedomý § 185 ods.1 CSP, podľa ktorého súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Súd však musí pri rozhodovaní dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať
rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. (Števček, Ficová, Baricová a kol.: Civilný sporový
poriadok, Praha: C.H. Beck, 2016, str.700). IV. Záver. 28. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd
nesprávne posúdil inštitút bezdôvodného obohatenia. Judikatúra a rozhodovacia prax súdov považuje
za bezdôvodné obohatenie aj situáciu žalovaného, a to z dôvodu, že sa jeho majetok neznížil, hoci keby
riadne plnil svoje povinnosti, bol by nútený obmedzenie užívania nehnuteľnosti vlastníkovi kompenzovať
finančnými prostriedkami tak, ako bolo uvedené. 29. Zároveň mal za to, že súd výrazne zasiahol do jeho
práv, pokiaľ opakovane zamietol vykonanie ním navrhovaných dôkazov, ktoré predstavovali rozhodujúce
skutočnosti pri určení výšky bezdôvodného obohatenia a zároveň mu neposkytol primeranú lehotu na
zabezpečenie ním navrhovaného dôkazu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov opísaných v tomto odvolaní, navrhoval
preto, v zmysle § 388 CSP zmeniť rozsudok, zaviazať žalovaného zaplatiť mu 16 643,50 € s prísl. a
priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol: V celom rozsahu súhlasil s rozhodnutím, že
žalobcom podaná žaloba nie je dôvodná. Vo veci konajúci súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnemu záveru a citoval, čo vo svojom rozhodnutí uviedol v bode 57. odôvodnenia.
Uvedené bolo odôvodnené predovšetkým v bode 52. odôvodnenia rozsudku a citoval, čo v ňom
súd konštatoval. Súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z predloženého ZP L.. Z., A.., kde znalec
konštatoval, že za predmetné obdobie nedosiahol reálny zisk, ale naopak bol v reálnej strate, ktorá bola
vypočítaná ako rozdiel medzi všetkými príjmami, ktoré z užívania predmetnej nehnuteľnosti získal a
nákladov na predmetnú nehnuteľnosť spolu s platbami nedoplatkov za predošlé obdobie. Mal za to, že
vykonaným znaleckým dokazovaním sa jednoznačne preukázalo, že na jeho strane reálne nedošlo k
vzniku akéhokoľvek zisku, ktorý by napĺňal predpoklady bezdôvodného obohatenia, teda majetkového
prospech na úkor iného subjektu. Práve naopak, využívaním predmetnej nehnuteľnosti plnil svoju
verejnoprospešnú funkciu. Vzhľadom na uvedené navrhoval potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.
5. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny.
8. Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zák., právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,



právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vyslúchnutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie.
O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí
byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Súčasne nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody.
10. Hlavnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 365 ods.1 písm. b) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zák.
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov.
12. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
13. Nevykonanie žalobcom navrhnutého dôkazu ustanovením znalca v odbore stavebníctvo, odvetvie
odhad hodnoty nehnuteľností nie je nesprávnym procesným postupom, ktorým mu bolo znemožnené
uskutočňovanie jemu patriaceho procesného práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, lebo súd pri vykonávaní dokazovania nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté
dôkazy, preto ich nevykonanie nie je vadou spôsobujúcou strane sporu znemožnenie, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože
podľa § 185 ods.1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná [porovnaj, napr. Uznesenie
NS SR 6Cdo 153/2011 zo 14.9.2011, Uznesenie Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR III.ÚS 430/2016-15
z 28.6.2016).
14. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 365 ods.1 písm. e) CSP] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho
nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami sporu
navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.
15. Súd správne nevykonal ďalšie znalecké dokazovanie, lebo vykonanými dôkazmi bol skutkový stav
pre závery, ku ktorým dospel dostatočne zistený, pretože za podstatnú otázku nepovažoval výšku trhovej
ceny nehnuteľnosti a zároveň výšku obvyklého nájomného za prenájom predmetnej nehnuteľnosti.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré



boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
17. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
19. Súd použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
20. Vo vzťahu k niektorým skutočnostiam uvedeným v odvolaní a na zdôraznenie správnosti rozsudku
(§ 387 ods.2 CSP) možno uviesť a doplniť nasledovné:
21. Podľa Čl.2 ods.1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
22. Podľa ods.2 cit. Čl. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
23. Ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach NS,
ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS alebo dokonca
aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia NS názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, príp. tieto názory akceptovali
a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na Čl.3 ods.1 CSP (Každé ustanovenie tohto zákona je
potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to
s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené) do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba
zahrnúť aj rozhodnutia ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, príp. Súdneho dvora Európskej únie.
Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia ÚS ČR a NS ČR, pod tento pojem nespadajú
(porovnaj Uznesenie NS SR 3Cdo/6/2017 zo 6.3.2017 a 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017 a Uznesenie ÚS
SR IV.ÚS 657/2018-14 z 29.11.2018), preto na ne nemožno prihliadať.
24. Vzhľadom na uvedené, preto nemožno brať zreteľ na rozsudky, resp. rozhodnutia NS ČR, ktorými
žalobca argumentoval v odvolaní.
25. Ako vyplýva z cit. Čl.2 ods.1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť, o. i., spravodlivá a napadnutý rozsudok tejto požiadavke zodpovedá, čo je zrejmé
najmä zo skutočností uvedených v bodoch 48.-53. a v bodoch 56.-58 jeho odôvodnenia.



26. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
27. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
29. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bolo prisúdené právo na náhradu jeho
trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
31. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.



Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.