Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/9/2020 z 19. 8. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 19. augusta 2020, sp. zn. 2Co/9/2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7516210233.1
Krajský súd Košice | 2Co/9/2020 | ECLI:SK:KSKE:2020:7516210233.1 | 2020-08-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/664d66ca-1e49-462e-82ba-46e09bb2367a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7516210233.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/9/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516210233
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7516210233.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr.
Zuzany Matyiovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu L.. W. P., D.. XX.X.XXXX, bývajúceho
v D., J. Z. X, XXXXX C., zastúpeného JUDr. Annou Lacovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Pražská 4, proti žalovanej O.. V. H., A.., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej vo S., C. XX, zastúpenej JUDr.
Petrom Molitorisom, PhD., advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o náhradu škody 610,53
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č.k.
7C/583/2016-115 zo dňa 25.3.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok v napadnutom zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

O d m i e t a odvolanie proti zamietavému výroku rozsudku.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú
povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 602,53 € a úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne
od 16.11.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 % s tým, že o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa od žalovanej domáhal zaplatenia 610,53 € s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanej do
zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že ide o náhradu škody, ktorá
mu vznikla porušením právnej povinnosti žalovanej, ktorú mala uloženú súdnym rozhodnutím a to
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 8CoP/244/2014 zo dňa 30.12.2014. Zmarila totiž jeho
styk s maloletými deťmi v termíne od 2.4.2016 do 5.4.2016 upravený súdnym rozhodnutím, napriek
tomu, že dňa 21.3.2016 jej zo svojho telefónu zaslal SMS správu, ktorou jej oznámil, že v apríli 2016
plánuje využiť svoje právo na osobné stretnutie s obidvomi deťmi v stanovenom termíne od soboty
2.4. do utorka 5.4. denne podľa rozhodnutia súdu a ako miesto stretnutí prvé dva dni navrhuje detské
ihrisko Jaymo na sídlisku Nad Jazerom, v pondelok a utorok podľa výberu a možností detí. Žalovaná
na túto SMS správu žiadnym spôsobom nereagovala a 2.4.2016 v sobotu sa jeho stretnutie s deťmi ani
neuskutočnilo. Mobilný telefón mu žalovaná zdvihla až 3.4.2016 v nedeľu o 14.00 hod., keď jej oznámil
a následne SMS potvrdil, že ju aj s deťmi čaká o 15.00 hod. pred obchodným centom Idea Košice
na sídlisku Nad Jazerom, avšak stretnutie sa neuskutočnilo. Následne až 4.4.2016 v pondelok osobne
navštívil žalovanú na jej pracovisku, kde nebola ochotná konštruktívne komunikovať o zrealizovaní jeho
styku s deťmi. Po tomto osobnom stretnutí mu formou SMS 4.4.2016 navrhla náhradný termín styku s



deťmi 20. až 30.4.2016, čo však nemohol prijať, keďže žije a pracuje v Nemecku, za účelom realizácie
styku s deťmi si zabezpečil pracovné voľne čerpaním dovolenky, dňa 2.4.2016 pricestoval do Košíc
a tak mu zmarením styku s deťmi vznikla škoda spočívajúca vo vynaložení zbytočných nákladov na
dopravu do miesta stretnutia s deťmi vlastným motorovým vozidlom  v sume 583,73 €, z čoho je 463,36
€ základná náhrada za prejazdené kilometre a 120,37 € náhrada za spotrebované pohonné hmoty, ďalej
mal náklady na kúpu diaľničných známok 10 dňovej v Rakúsku v sume 8,80 € a 10 dňovej na Slovensku
v sume 10 € a mal náklady na umytie auta v Nemecku 8 €.

3. Žalovaná navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a uplatnila si náhradu trov konania, pretože
nesúhlasila s podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu. Poprela, že by dostala SMS správu avizujúcu
príchod žalobcu na Slovensko v rozhodnom období. Napriek súdom určenej periodicite návštev žalobcu
každý párny mesiac v roku sa v praxi stretnutia žalobcu s deťmi zďaleka v takomto rozsahu nerealizovali
a žalobca obvykle avizoval svoj príchod s dostatočným predstihom vopred tak formou SMS ako aj
potvrdzujúcim telefonátom. Navrhla, aby žalobca preukázal tvrdenú komunikáciu v žalobe, pretože ona
nedostala žiadnu správu avizujúcu návštevu žalobcu, odišla spolu s deťmi a svojimi rodičmi tráviť víkend
na rodičovskú chalupu, kde nie je mobilný signál. Až po odchode z chalupy 3.4.2016 v nedeľu okolo 14.00
hod. jej bola operátorom doručená SMS o tom, že žalobca sa jej opakovane pokúšal dovolať 2.4.2016.
Požadoval stretnutie v nedeľu o 15.00 hod., pričom v tom čase bola iba na ceste do Košíc a nebolo v jej
možnostiach stretnutie podľa predstáv žalobcu zabezpečiť, čo mu telefonicky aj uviedla. Na predmetný
dátum 3.4.2016 pripadlo tiež súdom nariadené stretnutie maloletých detí s rodičmi žalobcu prvá nedeľa
v mesiaci, ktoré sa riadne uskutočnilo, pričom rodičia žalobcu sa správali spôsobom, akoby o pláne
svojho syna, teda žalobcu na jeho stretnutie s deťmi v tú istú nedeľu medzi 15.00 hod. a 18.00 hod.
nemali žiadnu vedomosť a kolíziu neriešili v prospech žalobcu. Je pravdou, že v pondelok 4.4.2016 ju
žalobca vyhľadal na jej pracovisku, vystupoval však agresívne, požadoval zabezpečiť stretnutia s deťmi
v nasledujúcich dňoch, išlo však o pracovné dni a jej pracovná doba si vyžadovala jej fyzickú prítomnosť
a nebolo možné situáciu vyriešiť k spokojnosti žalobcu. Navrhla mu náhradný termín stretnutia s deťmi,
ktorý však odmietol. Má za to, že žalobca sa nesprával spôsobom, ktorý by umožnil predchádzať
hroziacim škodám na jeho majetku, žiadne SMS avizujúce návštevu jej neboli doručené, odoslanie
týchto SMS správ žalobca nepreukázal a neubezpečil sa, či jeho správy dostala. Poukázala tiež na
to, že podmienkou pre uplatnenie náhrady škody je preukázanie, že ku škode došlo a v akej výške,
ale aj tiež príčinná súvislosť medzi jej protiprávnym konaním a vznikom škody, ktorá v tomto prípade
podľa nej nie je daná. Na vyjadrenie žalovanej žalobca reagoval, naďalej tvrdil, že v dňoch 4.4.2016
a 5.4.2016 bola žalovaná v Košiciach a napriek jeho osobnej návšteve na jej pracovisku mu styk s
deťmi neumožnila bez objektívneho dôvodu, pričom poprel, že by vystupoval hrubo a agresívne. Uviedol,
že poukaz žalovanej na nesplnenie si prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka je
nenáležitý a na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu prehľad SMS správ, ktoré si so žalovanou
vymenili v čase od 2.6.2016 do 30.11.2016.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a v prvom rade zistil z rozsudku Krajského súdu v
Košiciach z 30.12.2014 sp.zn. 8CoP/244/2014-286, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.1.2015, že bol
upravený styk žalobcu ako otca s maloletými deťmi sporových strán Veronikou a Michalom tak, že otec
je oprávnený stýkať sa s nimi každý párny mesiac v roku od prvého dňa toho-ktorého mesiaca do
5. dňa denne v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky - žalovanej na mieste podľa
dohody rodičov. Matke bola uložená povinnosť, aby v prípade, ak sa otec v určený čas nebude môcť s
deťmi z akýchkoľvek dôvodov stretnúť, poskytla otcovi náhradný termín stretnutia v tom istom mesiaci
v rovnakom rozsahu a čase. Súd mal tiež preukázané, že žalobca čerpal dovolenku od 1.4.2016 do
8.4.2016, vykonal dokazovanie technickým preukazom motorového vozidla, pokladničným blokom od
spoločnosti Slovnaft a.s., spoločnosti Fuel, AVIA Station Majer KG Neuenstein, Autogrill Deutschland,
dokladu o úhrade diaľničnej známky od Národnej diaľničnej spoločnosti Slovenskej republiky, ale aj
vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej, výpisom z knihy návštev u zamestnávateľa žalovanej a
vec právne posúdil podľa ust. § 415, § 420 ods. 1,3, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
§ 7 ods. 2 prvá veta, ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, podľa § 1 písm. b/
Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady
za používanie cestných motorových vozidiel a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čo do základu
dôvodná.

5. Súd mal preukázané, že právoplatným rozsudkom mal žalobca upravený styk s maloletými deťmi
sporových strán a bol oprávnený stýkať sa s nimi, každý párny mesiac v roku od prvého dňa do



piateho dňa denne od 15. do 18.00 hod. za prítomnosti matky, ale miesto stretnutia malo byť dohodnuté
rodičmi. Napriek tomu, že žalobca nevyužíval v plnom rozsahu súdom upravený styk a obvyklá prax
bola taká, že ak sa mienil s deťmi stretnúť v konkrétnom termíne súdom upraveného styku informoval
žalovanú vopred a že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne doručenia SMS správ žalovanej, súd dospel
k záveru, že žalovaná zmarila styk žalobcu s maloletými deťmi tým, že neumožnila žalobcovi stretnúť
sa s nimi v dňoch 4.4.2016 a 5.4.2016 súdom stanovenom čase od 15.00 hod. do 18.00 hod., pričom
mala preukázateľne vedomosť o tom, že žalobca pricestoval na Slovensku a má záujem využiť súdom
upravený styk s deťmi, čo mu neumožnila. Procesná obrana žalovanej, že žalobcovi vznikla škoda
zmarením styku s deťmi jeho vinou, keď ju vopred nekontaktoval a neinformoval o svojom úmysle napriek
obvyklému spôsobu neobstojí, pretože žalovaná od 3.4.2016 preukázateľne mala vedomosť o tom, že
žalobca mieni využiť stanovený termín styku s deťmi, neposkytla mu potrebnú súčinnosť a styk s deťmi
žalobcovi neumožnila. Neobstojí ani procesná obrana žalovanej s tým, že nevedela zabezpečiť z dôvodu
výkonu svojej práce v predmetnom období styk, resp., že ho vedela zabezpečiť až po 17.00 hod., pretože
z rozhodnutia súdu mala žalovaná vedomosť o termínoch,  v ktorých má žalobca styk upravený a nič jej
nebránilo zabezpečiť si vopred, aj na celý rok v práci v predmetných dňoch v rozsahu, v akom pripadli
na dni pracovné, pracovnú dobu tak, aby sa mohol styk otca s deťmi uskutočniť v jej prítomnosti. Taktiež
žalovanej nič nebránilo konať iniciatívne a kontaktovať žalobcu za účelom zistenia, či styk využije, najmä
ak chcela tráviť s deťmi víkend na chalupe, kde nie je signál a za tejto situácie zablokovala žalobcovi
svoj e-mail. Súd prvej inštancie napokon tiež uzavrel, že čo sa týka nezrealizovaného styku žalobcu s
deťmi v dňoch 2.4.2016 a 3.4.2016 je potrebné prisvedčiť žalovanej, že uvedené zavinil svojím konaním
aj sám žalobca, keďže zohľadniac zaužívanú prax, že žalovaná na jeho SMS nereagovala, neoveril si, či
SMS dostala, opätovne ju nekontaktoval a keby bol tak učinil, žalovaná by zistila, že mieni využiť súdom
upravený termín styku s deťmi.

6. Po právnom posúdení nároku žalobcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka žalobcovi ako otcovi detí
vznikli zbytočné náklady v dôsledku toho, že žalovaná ako matka zmarila jeho styk s deťmi upravený
súdnym rozhodnutím, neumožnila mu styk s deťmi dňa 4.4.2016 a 5.4.2016, ide o jej všeobecnú
zodpovednosť za škodu, založenú na princípe prezumovaného zavinenia a ide o zodpovednosť za
priame porušenie právnej povinnosti, ktorá pre matku detí vyplýva zo súdneho rozhodnutia o úprave
styku otca s deťmi. Čo sa týka existencie škody v konaní nebolo sporné, že žalobca pricestoval z mesta
C. v Nemecku za účelom stretnutia sa s deťmi na Slovensko do mesta Košice a škoda, ktorá mu vznikla
spočíva vo vynaložení zbytočných nákladov, keďže napokon k stretnutiu s deťmi vôbec nedošlo, na jeho
dopravu z miesta svojho bydliska do Košíc a späť. Je daná aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti žalovanou a škodou, pretože ak by žalovaná rešpektovala súdne rozhodnutie o úprave styku a
umožnila žalobcovi styk s deťmi v dňoch 4.4.2016 a 5.4.2016, keďže vedela priamo od žalobcu, že mieni
využiť súdom stanovený termín styku s deťmi, nevynaložil by žalobca náklady na dopravu do miesta
bydliska detí zbytočne a k škode by nebolo došlo. V súvislosti s výškou škody súd uviedol, že priznal
žalobcovi náhradu cestovných výdavkov za cestu vykonanú dňa 1.4.2016 z C. v Nemecku do Košíc  a
následne späť motorovým vozidlom značky Volkswagen Golf ev. č. C. XXXXX za spotrebované pohonné
hmoty pri príjazde prejazdených 2532 km a pri priemernej cene pohonných hmôt 1,0115 € za liter, ako
aj základnú náhradu za prejazdené kilometre 2.532 km x 0,183 € za km, t.j. 463,36 €. Priznal aj náhradu
za zakúpené diaľničné známky v Rakúsku a na Slovensku. Nepriznal náhradu žalobou uplatnených
nákladov za umytie motorového vozidla 8 €, pretože žalobca súdu tvrdené náklady nepreukázal, t.j.
nepreukázal, že vozidlo umýval, kedy, kde a aké mal s tým spojené výdavky, preto v tomto rozsahu
žalobu súd zamietol. Ak žalovaná namietala, že žalobca si nesplnil všeobecnú prevenčnú povinnosť
podľa § 415 Občianskeho  zákonníka tým, že ju vopred neinformoval o svojom úmysle využiť termín styk
s deťmi, tak náhrada škody žalobcovi bola priznaná z dôvodu, že styk s deťmi mu neumožnila v dňoch
4.4.2016 a 5.4.2016, pričom od nedele 3.45.2016 preukázateľne mala vedomosť o tom, že žalobca je v
Košiciach a chce využiť zostávajúce dni na styk s deťmi v zmysle úpravy jeho styku súdnym rozhodnutím.
Ak navrhla žalobcovi náhradný styk s deťmi v dňoch 20.4.2016 až 30.4.2016 žalovanej muselo byť
zrejmé, že s ohľadom na vzdialenosť miesta bydliska žalobcu, vzhľadom k tomu, že žalobca pracuje a
musel by, ak by to jeho zamestnávateľ vôbec akceptoval čerpanie ďalšej dovolenky v rovnakom mesiaci,
tak tento návrh je pre žalobcu neakceptovateľný. Žalobca napokon poprel, že mu navrhla žalovaná
náhradný termín styku po 17.00 hod. v týždni počas ktorého sa zdržiaval na Slovensku. V tejto súvislosti
ani súd prvej inštancie už nevykonával ďalšie dokazovanie, pretože v kontexte vysloveného právneho
názoru súdu nemá predmetná skutočnosť vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaná nepreukázala, že
škodu nezavinila a dôvody na moderáciu škody, teda na jej zníženie podľa § 450 Občianskeho zákonníka
súd nezistil. Súd prvej inštancie sa napokon vyporiadal aj s tým, prečo zamietol návrhy sporových strán



na ďalšie dokazovanie. Podľa § 517 ods. 1,2 vl. a § 3 nar. č.87/1995 Z.z. priznal súd aj zákonný úrok
z omeškania z priznanej sumy od 16.11.2016, teda druhým dňom po doručení žaloby žalovanej až do
zaplatenia.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1,2 a 262 ods. 1,2 CSP a podľa pomeru úspechu
žalobcu v spore priznal od žalovanej náhradu trov konania.

8. V zákonnej lehote proti všetkým výrokom rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP.  Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne ako nedôvodnú a prizná jej plnú náhradu trov konania proti žalobcovi.
Podľa jej názoru v konaní žalobca nepreukázal v dostatočnej miere zavinenú protiprávnosť jej konania
ani vznik škody v uplatnenej výške a tiež podstatnú skutočnosť spočívajúcu v príčinnej súvislosti medzi
jej konaním a tvrdeným vznikom škody. Už v priebehu konania tvrdila, že bolo medzi nimi dlhodobo
zavedenou praxou, že v prípade, ak sa rozhodol využiť svoje právo na styk s deťmi, avizoval svoj
príchod s dostatočným predstihom vopred, čo teraz neurobil. Žalobca svoje právo dlhodobo realizoval
výlučne podľa vlastných predstáv a potrieb. V praxi to znamenalo, že žalobca v niektorých termínoch
nepricestoval vôbec, inokedy síce pricestoval, avšak z piatich dní, ktoré mal v zmysle súdnej úpravy
k dispozícii využil iba niektoré. Závery súdu prvej inštancie týkajúce sa dní 2.4. a 3.4. sú správne,
avšak čo sa týka ďalších dvoch dní 4.4. a 5.4. nie sú správne a zákonné z hľadiska hodnotenia jej
konania ako zavineného protiprávneho konania majúce za následok vznik škody u žalobcu. Okresný
súd bezdôvodne odmietol vykonať ňou navrhované dokazovanie vo vzťahu k jej tvrdeniu o tom, že
žalobcovi v uvedené dni ponúkla možnosť realizácie styku s deťmi v čase po 17.00 hod., teda po
skončení jej pracovnej doby. O tom mohol svedčiť ako svedok jej otec O. G., ktorý bol prítomný pri
jej telefonáte so žalobcom, v ktorom mu takúto možnosť ponúkla. Tiež záver súdu prvej inštancie
ohľadne dopredu dojednať so zamestnávateľom pracovnú dobu v čase upraveného styku otca s deťmi
nezohľadňuje vôbec realitu doterajšej realizácie stykov žalobcu s maloletými  deťmi a stavia ju tak
jednoznačne do znevýhodnenej pozície voči nemu. Poukázala na doterajší spôsob a využívanie styku
otca s deťmi na jeho nepravidelnosť počas celej existencie doby súdnej úpravy, ale aj na charakter
jej zamestnania pracovníčky v rakúskej knižnici, keď prevádzku mohol jej zamestnávateľ zabezpečiť
iba zamestnancom, ktorý ovláda nemecký jazyk, teda nebola zastupiteľná akýmkoľvek zamestnancom
univerzitnej knižnice. Úprava pracovnej doby prípadným skrátením počas 21 pracovných dní v roku 2016
absolútne neprichádza do úvahy. Taktiež samotná súčinnosť pri realizácii súdom nariadeného styku s
maloletými deťmi nepatrí medzi taxatívne stanovené prekážky v práci podľa § 136 a nasl. Zákonníka
práce a jediným spôsobom by bolo žiadať zamestnávateľa o dovolenku. Čerpanie dovolenky v rozsahu
21 pracovných dní podľa doby úpravy styku otca s maloletými deťmi stanovené súdnym rozhodnutím
bez akejkoľvek záruky, že žalobca skutočne aj takýto styk by realizoval predstavuje 21 pracovných dní,
a teda vyčerpanie celej dovolenky neprichádza taktiež do úvahy. Zaužívaný spôsob styku bol taký, že
aj s ohľadom na zamestnanie žalobcu v Nemecku bolo potrebné, aby strany rešpektovali zavedenú
prax vopred oznámených príchodov a na základe potvrdenia príchodu žalobcu .  U zamestnávateľa
vybavovala voľno na presné určené dni, na čo navrhla vypočuť svedkyňu, čo súd však odmietol. Uvedené
skutočnosti len potvrdzujú jej  tvrdenie, že žalobca porušením zaužívanej praxe a neoznámením svojho
príchodu dostatočne vopred sám spôsobil, že styk sa nemohol realizovať v stanovenom rozsahu, preto
nie je možné jednostranne konštatovať jej zavinenie a tým aj zodpovednosť za škodu. Namietala aj výšku
škody, ktorú priznal súd s tým, že žalobca nepreukázal účelnosť vynaložených cestovných nákladov. Z
hľadiska voľby spôsobu dopravy žalobca zvolil finančne relatívne nákladný spôsob osobným motorovým
vozidlom, ktorý mu následne umožňuje uplatniť si náhrady za použitie podľa osobitného predpisu, hoci
mal bezpochyby možnosť využiť aj verejnú dopravu v podstatne menšími nákladmi. Napr. cesta vlakom
z C. do Košíc a späť by ho vyšla na sumu 162 €. Vyjadrila sa aj k príčinnej súvislosti ako ju ustálil súd
s tým, že uplatňovanie zodpovednosti za škodu spočívajúcu u žalobcu v jeho zbytočne vynaložených
nákladoch na cestu do Košíc by prichádzalo do úvahy jedine v prípade, pokiaľ by žalobca preukázateľne
cestoval v danom čase iba za účelom realizácie styku s deťmi. Už zo skutočnosti, že jeho pobyt v
Košiciach, resp. v Piešťanoch, kde žije otec žalobcu trval od 2.4.2016 do 9.4.2016, čo vyplýva so
žalobcom predložených bločkov o tankovaní pohonných hmôt, zatiaľ čo styk mal prebehnúť podľa tvrdení
otca v dňoch 2.4. a 5.4. je zrejmé, že žalobca mal od začiatku plánované na Slovensku aj iné aktivity,
ktoré v dňoch mimo rámca plánovaného styku s deťmi aj realizoval, keďže ešte dňa 9.4.2016 tankoval
pohonné hmoty v Piešťanoch. Zároveň žalobca vlastní na Slovensku nehnuteľnosť v obci B., ktorá v
rámci vyporiadania BSM je už  v jeho výlučnom vlastníctve, taktiež žalobca má v Košiciach starú matku,
bezprostredne pri Košiciach žije jeho brat s rodinou. Už v minulosti sa stalo, že žalobca nevyužil svoje



právo na styk s deťmi, napriek tomu, že v Košiciach sa nachádzal, napr. v apríli 2015 a prišiel do Košíc za
iným účelom. Zároveň namietala, že celé konanie okresného súdu trvalo bez zavinenia účastníkov, teda
sporových strán neprimerane dlho, čo v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa prejaví na
výške priznaného úroku z omeškania, a teda aj prieťahy v postupe okresného súdu negatívne dopadnú
na ňu ako žalovanú, čo nepovažuje za spravodlivé.

9. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca s tým, že žalovaná opätovne len opakuje svoje subjektívne
tvrdenia s ktorými sa zákonným spôsobom vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Bolo
jednoznačne preukázané, že žalobca v dňoch od 1.4.2016 do 5.4.2016 podľa právoplatného rozsudku
sa mal právo stretnúť so svojimi maloletými deťmi a žalovaná mala povinnosť tento styk mu umožniť.
Ona však svojvoľne vycestovala v čase, kedy sa styk mal realizovať spolu s deťmi mimo miesta ich
trvalého bydliska bez toho, aby na takúto cestu mala vážny dôvod a že by o tom svojom úmysle
vopred informovala žalobcu. Súd prvej inštancie zákonným spôsobom posudzoval nárok žalobcu a
všetky predpoklady vzniku škody žalobcovi za zmarený styk posúdil vo vzájomných súvislostiach a
mal preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti žalovanej.
Námietka žalovanej, že súd odmietol bezdôvodne vykonať ňou navrhované dôkazy je nenáležitá,
pretože vykonaním dôkazu výsluchom jej otca nemohlo žiadnym spôsobom zmeniť konečné rozhodnutie
súdu. Keďže žalobca sa so žalovanou v daný čas nestretol a každé tvrdenie svedka by bolo jeho
subjektívnym názorom, resp. názorom žalovanej podaným sprostredkovane súdu prostredníctvom
ňou navrhnutého svedka. S výsluchom svedka žalovaný v konaní nesúhlasil aj z dôvodu osobného
negatívneho postoja svedka voči nemu. Výška škody spočívajúca v zbytočných nákladoch na dopravu
do miesta bydliska je minimálnou výškou, na ktorú žalobcovi vznikol zmareným stykom nárok. Žalobca
sa nedomáhal náhrady nákladov za bezdôvodne čerpanú zmarenú dovolenku náhrady na ubytovaní,
strave mimo miesta bydliska a pod.. Trasu cesty si zvolil tak, že nemôže mať vplyv na preukázanosť
výšky nákladov na cestu. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že žalobca mohol sa dopraviť do Košíc vlakom, keďže
táto forma dopravy je najlacnejšia, je to len subjektívny názor a žiadnym spôsobom nepreukázaný, že
zohľadňuje objektívnosť žalobcom zvolenej formy prepravy. Žalobca sa mal stretnúť s deťmi v priebehu
5 dní, deti majú trvalý pobyt mimo Košíc a predpokladal ich prepravu, ako aj prepravu za aktivitami s
nimi a podobne, pritom preukázateľne cesta vlakom pri plánovej dĺžke trvania prepravy jej jednej osoby,
by bola v trvaní 189 hodín a 32 minút, čo je absolútne neúčelné. Súd prvej inštancie plne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou preskúmal a priznal výšku vyčíslenej škody. Na základe uvedeného žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel  k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený
na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. 8. 2020, pričom  verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust.  § 219
ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.

11. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba o zaplatenie 10 € s prísl.
zamietnutá a ktorým bolo rozhodnuté v jej prospech. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne
odvolanie podané neoprávnenou osobou. Osobou na podanie odvolania je teda tá osoba, v ktorej
neprospech bolo rozhodnuté.  v tomto prípade chýba subjektívna procesná legitimácia žalovanej ako
odvolateľky na podanie odvolania proti tomuto výroku. Žalovanej týmto zamietavým výrokom nebola
spôsobená ujma, preto odvolací súd v tejto časti odvolanie žalovanej odmietol.

12. Žalovaná použila  odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm.  e/,  h/ CSP.    Odvolací dôvod podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP  znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný
na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii  práva  ide vtedy, ak súd použil  právny predpis iný, než ktorý použiť
mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.



13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené.
zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť,
že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli
a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo
zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie
alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného
stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je precízne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa  § 220 ods. 2 CSP.
Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa
s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní
neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého  rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Poukazujúc na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne,
mimoriadne podrobné sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
uvádza:
15. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Ak je rodičovi zverené dieťa do osobnej starostlivosti a je jeho povinnosťou strpieť
právo druhého rodiča na realizáciu styku s dieťaťom, a zároveň je povinný dieťa na takýto styk riadne
pripraviť. Rodič zodpovedá druhému rodičovi za škodu, ktorá mu nerealizáciou (zmarením) styku vznikla.
Pôjde najmä o  vynaložené náklady v súvislosti s cestou do miesta bydliska dieťaťa a späť a podobne.
Predpokladom možnosti uplatniť si náhradu škody je, že rodičovi oprávnenému na styk vznikla skutočná
a preukázateľná škoda, zavinenie rodiča, ktorý má dieťa zverené do osobnej starostlivosti, a zároveň
príčinná súvislosti medzi porušením povinnosti rodiča a vznikom škody. Rodič, ktorý má dieťa zverené,
nezodpovedá iba za škodu, ktorá vznikla úmyselným zmarením styku dieťaťa s druhým rodičom, ale
aj prípadnou pasivitou. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Argumentácia žalovanej
ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka v preskúmavanom prípade postihuje predovšetkým ju,
keďže žalobca nechcel styk s deťmi realizovať v inom termíne, než mu bolo určené súdom a bola to
práve žalovaná, ktorá mala byť aktívna a ubezpečiť sa, či žalobca svoje právo na styk využije.
16. Odvolací súd nevzhliadol ani objektívny dôvod nemožnosti realizácie styku, ako je napr. ochorenie
dieťaťa, pričom je aj v tomto prípade povinný rodiť druhého rodiča včas informovať o nemožnosti
realizácie styku, a predísť tak vzniku škody. Žalovaná nepreukázala a ani netvrdila, že by jej objektívne
niečo bránilo včas informovať žalobcu o jej úmysle odísť mimo miesto bydliska zvlášť, keď na tomto
mieste nie je signál mobilnej siete. Odvolací súd pritom poukazuje na judikát R 12/1990 a to aj v
súvislosti s namietanou výškou škody použitím motorového vozidla a nie prostriedku hromadnej dopravy.
Podľa uvedeného judikátu potrebu použitia vlastného motorového vozidla rodiča na uskutočnenie
styku s maloletým dieťaťom pri výchove druhého z rodičov treba posúdiť jednak z hľadiska prepravy
rodiča do miesta styku a jednak z hľadiska účelnosti využitia vozidla v priebehu styku s dieťaťom. Pri
vyčíslení nákladov spojených s týmto použitím vozidla možno prihliadať na paušálne náhrady nákladov
obdobného používania osobných vozidiel na iné účely. Žalobca dostatočne zdôvodnil potrebu použitia
vlastného motorového vozidla časovým hľadiskom ale i prípadnými aktivitami s deťmi.
17. Napokon, tvrdenie žalovanej o aj inom účele cesty žalobcu na Slovensko nie je právne relevantné
pre posúdenie tohto prípadu, pretože žalobca preukázal dostatočne, že primárne bol účel jeho cesty
styk s deťmi podľa právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP  v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaná nebola so svojím odvolaním úspešná, preto má úspešný žalobca proti nej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.



20. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie     n i e    j e    prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.  Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).