{"guid": "fc2658f9-bac3-4e62-ae41-c424bb87504d:40311754-a256-4db6-a1a0-900e77962444", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1", "spisova_znacka": "2Sa/24/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/24/2020 z 7. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 7. októbra 2020, sp. zn. 2Sa/24/2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1", "identifikacne_cislo": "7020200728", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Skyba", "sudca_id": 515, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-skyba-515", "datum_vydania": "2020-10-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88", "nazov": "§ 88 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/40311754-a256-4db6-a1a0-900e77962444", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/24/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200728
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: K. D. O., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D., bez cestovného dokladu, trvale bytom: D., toho času umiestnený
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpeného Centrom právnej
pomoci, Račianska 1523/71, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti
žalovanému Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce, Petrovce 30,
072 62 Koromľa, o správnej žalobe zo dňa 22.09.2020 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-
HCP-SO13-19-008/2020-ZAV zo dňa 21.08.2020 takto

r o z h o d o l :

I.  Žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím o zaistení zo dňa 21.08.2020  č. : PPZ-HCP-
SO13-19-008/2020-ZAV zaistil účastníka konania, t.j. žalobcu dňa 21.08.2020 o 12:00 hod. podľa
§ 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte
aj : „zákon o pobyte cudzincov,“ resp. „ZoPC“) ako žiadateľa o udelenie azylu, štátneho príslušníka
tretej krajiny zaisteného dňa 10.08.2020 o 19:00 hod. na základe rozhodnutia o zaistení č.: PPZ-
HCP-SO13-12-019/2020-ZAV podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu
administratívneho vyhostenia vydaného pod č.: PPZ-HCP-SO13-12-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020,
ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, ktorý podal
žiadosť o udelenie azylu a existuje dôvodné podozrenie, že túto žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť
alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Vo výroku preskúmavaného rozhodnutia žalovaný stanovil
dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 31.01.2021 (podľa § 88a ods. 2  ZoPC), s
tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné
jeho doručením. Zároveň bol účastník konania umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce (v ďalšom texte aj: „ÚPZC Sečovce“).

2. Žalovaný na odôvodnenie  rozhodnutia uviedol, že  žalobca bol dňa 09.08.2020 v čase o 9:02 hod.
kontrolovaný hliadkou polície v krovinatom poraste medzi obcami D. a H., okres I., pričom nevedel
hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka
tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky bez platného cestovného
dokladu a platného víza (§ 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov). Konanie správneho orgánu
o jeho administratívnom vyhostení  a uložení  zákazu vstupu bolo ukončené vydaním rozhodnutia
č.: PPZ-HCP-SO13-12-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bol účastník konania administratívne
vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, ktorou je D., a to bez určenia lehoty na



jeho vycestovanie. Následne rozhodnutím č.: PPZ-HCP-SO13-12-019/2020-ZAV z toho istého dňa bol
účastník konania zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na
účel výkonu administratívneho vyhostenia.

3. Dňa 19.08.2020 Oddeleniu hraničnej kontroly Policajného zboru v Petrovciach bola zaslaná informácia
o prijatí vyhlásenia o udelení azylu na území Slovenskej republiky, ktorým  účastník konania požiadal o
azyl počas doby umiestnenia v ÚPZC v Sečovciach. Po získaní telefonickej informácie od migračného
úradu, že v prípade účastníka konania, vzhľadom na súčasnú situáciu spôsobenú pandémiou COVID-19
nie je možné o jeho žiadosti o azyl rozhodnúť v zákonnej lehote podľa § 11, 12 ods. 1 zákona  č. 480/2002
Z.z. o azyle a o zmene  a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte aj: „zákon o azyle“), správny orgán
vyhodnotil, že zanikol účel zaistenia z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej
republiky a  mal za to, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo
zmariť jeho administratívne vyhostenie. Z tohto podstatného dôvodu začal konanie o zaistenie účastníka
podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. K uvedenému konaniu sa účastník konania
vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.  Správneho
poriadku,  spísanej dňa 21.08.2020 pod č.: PPZ-HCP-SO13-19-005/2020-ZAV, keď vyhlásil, že nechce
vo veci nič uviesť,  na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných a ani známych a nevie si
tu zabezpečiť ubytovanie.  Vyhlásil, že disponuje finančnou hotovosťou cca 63,02 EUR a 200,00 USD.
V závere uviedol, že sa chce dostať do azylového tábora v Humennom.

4. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný ďalej konštatoval existenciu rizika úteku účastníka konania z
územia Slovenskej republiky, pretože  na jej územie vstúpil neoprávnene, nemá tu udelený pobyt podľa
zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a ostatných členských štátov (§ 83 ods. 2 písm. b/ ZoPC) na dobu troch rokov. Žalovaný vyhodnotil,
že účastník konania nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a o azyl
požiadal iba zo špekulatívnych dôvodov tak, aby sa vyhol administratívnemu vyhosteniu. Takýto záver
potvrdzuje aj samotná výpoveď účastníka konania, ktorý počas spísania zápisnice podľa § 22 ods.
1 Správneho poriadku č.: PPZ-HCP-SO13-12-009/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 uviedol: „Z rodného
mesta v D. som vycestoval v roku 2018 letecky do Dubaja na tranzitné víza. Následne som cestoval
do Istanbulu v Turecku. V Turecku som pracoval 1 a pol roka vo fabrike s odevami. Tu mi bratranec
dohodol vycestovanie do Nemecka u jedného prevádzača za 5 000 USD. Prevádzač mi zobral všetky
osobné veci a doklady. Z Turecka ma prevážali s viacerými osobami rôznými dopravnými prostriedkami
asi rok. Cez aké krajiny sme prechádzali neviem uviesť. Asi pred šiestimi dňami som sa stretol s dvoma
krajanmi z Bangladéša a skupinou Afgáncov, s ktorými som ďalej pokračoval v ceste na mne neznáme
miesto. Následne prišli po nás 2 osobné MV. Po asi 3 hodinách sme došli do dvora rodinného domu, kde
nás prevádzači ubytovali po dobu 6 dní. Zabezpečovali nám aj stravu. Nachádzal sa tam spolu s nami
aj pravdepodobne majiteľ domu vo veku okolo 60 rokov. Následne po 6 dňoch prišlo väčšie dodávkové
auto, kde sme nastúpili a prevádzači nás zakryli dekou a cestovali sme asi 1 hodinu. Vodič mal na hlave
kuklu. Niekde v lesnom poraste nás vodič vyložil z auta. Bolo asi 01.00 hod. ráno. Tam už čakalo 5
prevádzačov. Ďalej sme pokračovali lesom peši. Dvaja prevádzači išli pred nami a traja za nami. Počas
cesty lesom sme postupovali ťažkým terénom (veľké kopce). Okolo 10.00 hod. sme došli na št. hranicu,
kde som si všimol nejaké stĺpy. Ďalej už s nami postupovali len dvaja prevádzači. Traja sa vrátili naspäť.
Po prekročení hranice už bol terén oveľa miernejší. Ďalej sme pokračovali do 22.00 hod. peši lesom na
mne neznáme miesto v lese. Ráno o 01.00 hod. k nám prišlo osobné MV zn. Opel, svetlo sivej farby.
Vodič nás odviezol na dvakrát do dvora rodinného domu, kde nás čakal muž vo veku asi 35 rokov. Tam
sme sa zdržali deň a noc. Nasledujúce ráno za svitania nás prevádzači zobudili a išli sme peši asi 30
minút pomedzi domy až na miesto, kde nás kontrolovala polícia. Cieľom mojej cesty bolo Rakúsko. Chcel
som tam žiť a pracovať. Slovenská republika mala byť len tranzitnou krajinou.”

5. Žalovaný poukázal na správanie sa účastníka konania, ktoré preukazuje, že nemá skutočný záujem
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože sa ukrýval a pri kontrole hliadkou polície sa
snažil ujsť. Z jeho vyjadrenia taktiež vyplynulo, že Slovenská republika bola len tranzitnou krajinou a
jeho skutočným cieľom bolo Rakúsko, prípadne Nemecko. Správny orgán preto mal za to, že žiadosť
o udelenie azylu bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a
pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne
vyhnúť svojmu vyhosteniu. Zároveň vyslovil názor, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo
odopreté jeho právo na riadne a spravodlivé konanie spojené so žiadosťou o udelenie azylu. Poukázal



aj na príslušné články Charty základných práv Európskej únie, ako aj na Smernicu rady 2013/33/EU,
ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

6. V rozhodnutí stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 31.01.2021, a to v
súlade s ustanovením § 88a ods. 2 ZoPC, čo odôvodnil tým, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom
vyhodnotení osoby účastníka konania  a aj s prihliadnutím  k § 20 zákona o azyle. Vzhľadom k tomu,
že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu dňa 19.08.2020, so zohľadnením aplikačnej praxe
migračného úradu, z ktorej vyplýva, že vzhľadom na početnosť a časovú náročnosť vykonávaných
úkonov je pre zhromaždenie potrebných podkladov pre vydanie rozhodnutia často potrebné využiť
maximálnu dobu šiestich mesiacov, podľa názoru správneho orgánu ním stanovená doba zaistenia je
primeraná. V ďalšej časti preskúmavaného rozhodnutia správny orgán zaujal stanovisko k prípadným
alternatívam k zaisteniu v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a uzavrel,
že zo samotného vyhlásenia účastníka konania vyplýva, že na Slovensku nemá žiadnych rodinných
príslušníkov a disponuje hotovosťou cca 63,02 EUR a 200,00 USD, z čoho vyplýva, že by nemohol
zabezpečiť zloženie peňažnej záruky, resp. splniť povinnosť hlásenia pobytu, pretože nevie preukázať
zabezpečené ubytovanie a na území Slovenskej republiky nemá  ani  žiadnych príbuzných alebo
známych, ktorý by mu poskytli ubytovanie.  Nemá ani dostatok finančných prostriedkov tak, aby si
takéto ubytovanie zabezpečil vo vlastnej réžii. Správny orgán tiež posúdil, že v konkrétnom prípade
miernejšie donucovacie opatrenia by neboli dostatočné a účinné a v prípade ich uloženia by bola zvýšená
pravdepodobnosť úteku účastníka konania.

7. V závere  preskúmavaného rozhodnutia žalovaný  konštatoval, že zaistenie účastníka konania nie
je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a ani v rozpore s čl. 8
ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Z. z. o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistením účastníka
konania nebude ani neprimerane zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd, pretože takýto zásah
je plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zdôraznil, že uprednostnenie verejného
záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, teda je preukázaná
zákonnosť jeho zaistenia.

8. Žalobca sa správnou žalobou z 22.09.2020, podanou prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV zo dňa 21.08.2020 a zároveň
žiadal bezodkladné prepustenie zo zaistenia. S rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom rozsahu z
dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so žiadosťou o priznanie
medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky žalobca poukázal na informácie o situácii v
Bangladéši, zverejnenej na internetovom sídle Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky, ktoré poukazujú na to, že :  „V ostatných rokoch sa rozmohli útoky cielené na
novinárov, sekulárnych a sociálnych aktivistov, náboženské, etnické a ďalšie (napr. LGBTI) menšiny,
a takisto na cudzincov. V krajine pôsobí niekoľko ilegálnych domácich islamistických skupín, ktoré
sú priamo alebo ideovo napojené na Islamský štát (Daíš). Zhoršenú bezpečnostnú situáciu potvrdil
teroristický útok v reštaurácii H. O. D. z júla 2016 v A., pri ktorom bolo zabitých 17 cudzincov. Viacero
štátov následne vydalo nové upozornenie pre cestujúcich a prekategorizovalo pracovné pozície v D.
ako nevhodné  pre  rodiny (non-family). Posledný teroristický útok v D. zameraný na bezpečnostné
sily sa uskutočnil v marci 2017. V auguste 2017 bangladéšske bezpečnostné sily prerušili hlásené
sprisahanie zamerané na pripomenutie Dňa trúchliacich v A.. V krajine je takisto trvalo zvýšené riziko
politického násilia. Politické skupiny pravidelne organizujú známe protesty (tzv. hartaly), ktoré väčšinou
trvajú jeden deň a niekedy začínajú už počas predchádzajúcej noci. S tým je tiež spojená rozsiahla
prítomnosť bezpečnostných síl a obmedzenie pohybu. Je dôležité sledovať informácie o aktuálnom
dianí vrátane masmédií a pokynov miestnych úradov.“ Z uvedeného žalobca vyvodil, že nemožno
vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany minimálne vo forme doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby
všeobecného neselektívneho násilia voči jednotlivcom, čo spôsobuje prekážku zaistenia, pretože jeho
žiadosť o azyl za takejto situácie nemožno vyhodnotiť ako zjavne účelovú.

9. Žalobca poukázal aj na právne názory vyslovené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, podľa ktorého: „ Správny orgán rozhodujúci o zaistení
je povinný pri svojom rozhodovaní sa zaoberať a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa
daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže
dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť (…)  Veľká pravdepodobnosť
udelenia azylu, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru



Ústavného súdu mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho
vyhostenia. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť považované za vykonané „v
rámci  konania o vyhostenie,“ pretože k vyhosteniu  by reálne nemohlo dôjsť.  Takéto zaistenie  by tak
v skutočnosti  predstavovalo  protiprávne zbavenie  osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté  druhou
alternatívou  ustanovenia  čl. 5  ods. 1 písm. f/ dohovoru,  ale naopak,  bolo by s ním v rozpore.“
Zároveň žalobca poukázal aj na právne názory vyslovené v rozsudkoch všeobecných súdov, napr. v
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Sp/20/2014 zo dňa 04.09.2014, ktorý uviedol : „Podanie
žiadosti o udelenie azylu  nebráni zaisteniu cudzinca (nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 147/2013-50).
Veľká pravdepodobnosť  udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá  už v okamihu
rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať  prekážku zaistenia cudzinca.“

10.   V správnej žalobe zdôraznil, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky požiadal po prvýkrát,
pričom doposiaľ nepožiadal o jeho udelenie v žiadnej inej krajine Európskej únie. V zariadení pre
cudzincov sa nachádza od 10.08.2020, počas doby zaistenia dodržiaval režim zariadenia a nikdy nemal
v úmysle oddialiť a ani zmariť svoje administratívne vyhostenie.  Vyslovil názor, že v prípade žiadateľov o
azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl, podľa ktorého ak
sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia
pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady
Európy [odporúčanie Rady ministrov Rec(2003) 5 z 16.04.2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl, má okrem
iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.  V
preskúmavanej  veci  však neboli zistené, či preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho
ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl. Zaistenie je neúčelné aj z dôvodu, že s ním nebol
vykonaný pohovor pred migračným úradom.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 29.09.2020 k správnej žalobe zopakoval argumentáciu
z preskúmavaného rozhodnutia a spresnil, že žalobca prostredníctvom ustanoveného tlmočníka vo
svojom vyjadrení uviedol, že pochádza z D. nemal pri sebe žiadne doklady preukazujúce uvedenú
skutočnosť a svoju domovskú krajinu sa rozhodol opustiť z ekonomických dôvodov. Cestu si dopredu
plánoval a organizoval, prechádzal cez viaceré krajiny, štátne hranice prekračoval nelegálne a vedome
mimo hraničný priechod, v nočných hodinách, pričom pred políciou sa skrýval, aby ho nechytili. Vo svojej
krajine bol nezamestnaný, preto sa chcel dostať do Nemecka, kde chcel žiť a pracovať. Slovenská
republika mala byť len tranzitnou krajinou. Z uvedeného preto vyplýva, že žalobca nemá k Slovenskej
republike žiaden vzťah, nemá tu žiadnu rodinu a ani žiadne iné väzby. U žalobcu ide o neznámu osobu,
ekonomického  migranta so snahou dostať sa do západnej Európy. Nemá žiaden platný cestovný doklad
a jeho identita nebola úradne, štátom, za ktorého občana sa považuje potvrdená. U žalobcu tak existuje
riziko úteku, ako aj  riziko, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o jeho
vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť. Žalovaný sa zároveň odvolal aj na
tú skutočnosť, že žalobca po jeho neoprávnenom pobyte, v konaní o administratívnom vyhostení a
pri prvotnom zaistení neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu a taktiež nežiadal o vyrozumenie
zastupiteľského úradu domovskej krajiny a neprejavil ani úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu.
Po vstupe na územie  Slovenskej republiky sa neprihlásil na príslušných úradoch, aby odôvodnil svoj
nezákonný vstup a pobyt, ale preukázateľne chcel ďalej migrovať v rámci štátov Európskej únie a jeho
cieľovou krajinou bolo Nemecko. Žalobca tak nevstúpil na územie Slovenskej republiky s úmyslom
požiadať o azyl, resp. o medzinárodnú ochranu.

12. Vo vzťahu k žalobnému dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, žalovaný vyslovil názor, že pri rozhodovaní vychádzal z jemu dostupných informácií
a tieto objektívne posúdil podľa príslušných právnych predpisov, najmä z pohľadu dôveryhodnosti
osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov  na zaistenie žalobcu. Uzavrel preto, že žalobou
napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, je zrozumiteľné a obsahuje aj všetky zákonom
požadované náležitosti. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplývajú všetky skutočnosti, ktoré tvorili
podklad pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov,
ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a taktiež to, ako sa
vyrovnal s jednotlivými vyjadreniami žalobcu. V závere písomného vyjadrenia v záujme hospodárnosti
konania navrhol spojiť na spoločné konanie veci  (týkajúce sa  zaistenia troch  rôznych  cudzincov),
ktoré sa začali na základe samostatných žalôb, ktoré spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých
skutočností.  Ide o veci doručené súdu dňa 30.09.2020 a sú vedené žalovaným pod číslami : PPZ-HCP-
SO13-19-011/2020-ZAV, č. PPZ-HCP-SO13-20-011/2020-ZAV a č. PPZ-HCP-SO13-21-011/2020-ZAV.



13. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa § 206 a nasl.
zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (SSP) a dospel k záveru o nedôvodnosti
správnej žaloby, preto túto podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol.

14. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.10.2020 sa zástupca žalobcu bez ospravedlnenia
nezúčastnil, preto súd v zmysle ustanovenia § 114 Správneho súdneho poriadku konal v neprítomnosti
zástupcu žalobcu. Zástupca žalovaného trval na všetkých písomných vyjadreniach doručených do spisu
v celom rozsahu a žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť.

15. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia  žalovaného o zaistení žalobcu ako
žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu špecifikovaného v ustanovení § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov, a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac  do 31.01.2021.

16. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je  viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

18. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

19. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, štátnym
príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom únie;
štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

20. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak
ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal
žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

21. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej
krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak    1. existuje riziko jeho úteku,    2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu
prípravy výkonu jeho  administratívneho vyhostenia,
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

22.  Podľa § 88 ods. 3  zákona o pobyte cudzincov,  podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu  nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

23.  Podľa § 88 ods. 4  zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar



rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

24. Podľa  § 89  ods. 1 písm. a/, b/  zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť  hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.  O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje
policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru
ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci
administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b)  /ods. 2 označeného
ustanovenia/.

25. Podľa čl. 5 ods. 1 písm.  f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej
judikatúry ESĽP,  môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo
vyhosťovacia väzba) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna
úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky
zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí
sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo
realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku,
zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa
25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní
proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15
ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v
členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej
len ,,Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého
navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v
prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba
príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť
len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak
miernejšie donucovacie opatrenia.

26.  Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie
cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe
zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv
jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných
nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto
zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

27.  Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva,  že žalobca bol  podľa § 77  ods. 1 a § 82
ods. 1 písm. b/ ZoPC  administratívne vyhostený  z územia Slovenskej republiky  do krajiny pôvodu,
ktorou je D.,  a to  rozhodnutím zo dňa 10.08.2020, č: PPZ-HCP-SO13-12-011/2020-ZAV  a podľa §
82 ods. 3 písm. b)  ZoPC  mu bol uložený  zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj na
územie všetkých členských štátov ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko,
Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko,
Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko,
Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na dobu
troch rokov, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na
vonkajšej hranici podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPC.  Na základe tejto skutočnosti správny orgán vydal
toho istého dňa  rozhodnutie  č.: PPZ-HCP-SO13-12-019/2020-ZAV, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88
ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu vyššie označeného administratívneho vyhostenia. V čase zaistenia
žalobcu v ÚPZC v Sečovciach bola žalovanému dňa 19.08.2020 zaslaná informácia o prijatí vyhlásenia
žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

28. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c)  ZoPC vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je
skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo
písm. b/ ZoPC, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, aj keď existuje dôvodné podozrenie, že podal
žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.



Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia je, že žalobca bol zaistený podľa §
88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ ZoPC. Správny súd konštatuje, že zaisteniu žalobcu predchádzalo
rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky
z dôvodu, že má  neoprávnený pobyt na jej území (§ 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC). V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie cudzinca a zároveň vylúčil
odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím predmetné rozhodnutie jeho doručením
nadobudlo vykonateľnosť.

29. Žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC
ako žiadateľ o azyl, pričom v jeho prípade bolo žalovaným vydané rozhodnutie o jeho administratívnom
vyhostení a až počas konania po jeho realizácii,  žalobca požiadal o udelenie azylu. Predchádzajúcim
rozhodnutím žalovaného bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC za účelom výkonu
rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o
udelenie azylu, musel žalovaný, pokiaľ mal za to, že dôvody zaistenia trvajú, pristúpiť k jeho zaisteniu
podľa § 88a  ZoPC,  týkajúceho sa zaistenia žiadateľov o udelenie azylu a z dôvodov v zmysle daného
ustanovenia.  Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal za to, že v prípade
žalobcu je daný dôvod na jeho zaistenie podľa písm. c/ príslušného zákonného ustanovenia, teda, že
existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo
zmariť jeho administratívne vyhostenie.

30.  Správny súd považuje za potrebné uviesť, že zo správania žalobcu s poukazom na jeho prvotné
vyjadrenia (zápisnica podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zo dňa 10.08.2020) vyplýva, že žalobca
je slobodný, bezdetný, nemá pri sebe žiadne doklady a jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde
chce žiť a nájsť si prácu. Takéto vyjadrenie žalobcu bolo prvotné po tom, čo bol zadržaný na území
Slovenskej republiky. Neskôr v zápisnici z toho istého dňa potvrdil (po vydaní rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu),  že na území Slovenskej republiky nemá možnosť
ubytovania, a nemá ani dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky. Žalobca v
zápisnici zo dňa 21.08.2020 (po   požiadaní o azyl) správnemu orgánu uviedol, že sa chce dostať
do azylového tábora v Humennom. Z uvedeného preto možno aj podľa názoru súdu konštatovať (v
súlade s názorom správneho orgánu), že žalobca pôvodne nemal úmysel požiadať o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky, pretože takémuto jeho následnému postupu nezodpovedajú prvotné
informácie, ktoré poskytol v rámci správneho konania. Svoj úmysel požiadať o udelenie azylu prejavil
až neskôr, a to v rámci prípravy jeho administratívneho vyhostenia. Z takéhoto správania sa, ako aj
zo zámeru dostať sa do Nemecka (možnosť pracovného pôsobenia a začiatok nového života) možno
uzavrieť, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca požiadal rýdzo z dôvodu oddialenia
administratívneho vyhostenia, pričom je nepochybné, že v jeho prípade existuje vykonateľné rozhodnutie
o administratívnom vyhostení, ktoré žalobcovi  stále hrozí  a jednou z možností ako dočasne pozastaviť,
je práve  žiadosť o udelenie azylu.  Rovnako je nepochybné, že v prípade, ak by žalobca nepožiadal o
azyl, zo strany príslušného správneho orgánu by bolo pokračované v realizácii jeho administratívneho
vyhostenia.
31. Pokiaľ žalobca namietal, že v jeho prípade neboli využité alternatívy, akými sú špecializované
ubytovacie centrá pre žiadateľov o azyl, súd poukazuje na to, že žalovaný sa v preskúmavanom
rozhodnutí dostatočným spôsobom zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ZoPC,
pričom aj samotné ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol žalobca zaistený
ako žiadateľ o udelenie azylu vyžaduje, aby boli skúmané menej závažné prostriedky, pričom žalovaný
sa v napadnutom rozhodnutí danými skutočnosťami dostatočne zaoberal. V konaní bolo preukázané,
že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na zloženie zábezpeky a rovnako nevie
preukázať zabezpečenie ubytovania, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadne príbuzenské
vzťahy a ani žiadnych známych. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí rozviedol svoju správnu
úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, preto
súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú.

32. Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho vyhostenia)  u žalobcu naďalej
trvá, aj keď vzhľadom na ním podanú žiadosť o azyl dočasne nie je možné toto rozhodnutie vykonať.
Zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom  nepriradil absolútnu prioritu, pretože v
príslušných ustanoveniach ZoPC s podaním takejto žiadosti o azyl nie je spojená povinnosť zastavenia
konania o administratívnom vyhostení. Z ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC výslovne vyplýva, že (vo vzťahu
k prebiehajúcemu zaisteniu) podanie žiadosti o udelenie azylu nie dôvodom na prepustenie zaisteného



štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje aj na § 77 ods. 7 ZoPC,
ktoré ustanovenie spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonávania
rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

33. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyhodnotiť jeho žiadosť o azyl ako zjavne neúčelnú,
v súvislosti s  tvrdením, že vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v domovskej krajine nemožno
vylúčiť  priznanie medzinárodnej ochrany, minimálne vo forme  doplnkovej ochrany  z dôvodu hrozby
všeobecného neselektívneho násilia  voči jednotlivcom, správny súd poukazuje na to, že uvedenú
skutočnosť, t.j. zisťovanie aktuálnej bezpečnostnej situácie v domovskej krajine žalobcu bude povinný
skúmať žalovaný aj pre potreby konania o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a bude jeho
povinnosťou tieto  skutočnosti aj priebežne vyhodnocovať a následne zohľadniť v rámci posudzovania
účelnosti ďalšieho zaistenia  žalobcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Z uvedeného dôvodu  správny
súd túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú.

34. Záverom správny súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC  vzhľadom
na vyššie uvedené  je  súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných
námietok aj účelné a efektívne.

35. Súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu žalobcu podľa § 229 SSP  ako
nedôvodnú  zamietol.

36. K procesnému návrhu žalovaného na spojenie vecí (§ 65  SSP), t.j. žalôb na  preskúmanie rozhodnutí
o zaistení, ktoré  boli doručené súdu dňa 30.09.2020, súd zaujal stanovisko, že ich spojenie by nebolo
účelné, pretože  pri preskúmavaní každého rozhodnutia   o zaistení musí súd posudzovať žalobné
dôvody prísne individuálne, tak, aby k zásahu do osobných práv jednotlivca došlo iba v zákonom
vymedzenom rozsahu a v nevyhnutnej miere.

37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP, tak, že účastníkom konania  nepriznal právo na
ich náhradu, pretože  žalobca  v konaní  nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania
nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
\"sťažnostné body\") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "fc2658f9-bac3-4e62-ae41-c424bb87504d:c61691fa-a0f0-4c52-86d5-09394b56b375", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1", "spisova_znacka": "2Sa/24/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/24/2020 z 7. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-10-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7020200728.1"}, {"guid": "8a884cae-400f-4ff9-8f8a-01a717f5d511:07728b99-49b3-4f5c-82c8-0469d0a6850e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014200952.1", "spisova_znacka": "4Sp/20/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Sp/20/2014 z 14. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200952.1"}], "citovane_v": []}