Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/25/2019 z 26. 2. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. februára 2020, sp. zn. 5Saz/25/2019, ECLI:SK:KSKE:2020:7019200901.2 Krajský súd Košice | 5Saz/25/2019 | ECLI:SK:KSKE:2020:7019200901.2 | 2020-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 219 SSP, § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ccc6e9c-aa04-4256-a20c-1435f5df70d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7019200901.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/25/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200901
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200901.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: U. H. Z., narodená
XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka N., s miestom pobytu v Slovenskej republike: L. O. C. B. P., zastúpená
JUDr. Vierou Melkovou, právničkou Slovenskej humanitnej rady so sídlom v Bratislave, Budyšínska 1,
Bratislava, proti žalovanému: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pivonková ul. č. 6,
Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 27.11.2019, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
ČAS: MU-PO-76-33/2019-Ž zo dňa 22.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Správnou žalobou zo dňa 27.11.2019 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-76-33/2019-Ž zo dňa 22.10.2019, ktorým žalobkyni podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol
udelený azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej nebola poskytnutá doplnková
ochrana na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Mala za to, že rozhodnutie žalovaného vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ
napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Poukazovala na to, že v jej prípade
konanie o udelenie medzinárodnej ochrany začalo dňa 24.04.2019, kde počas dvoch pohovorov bližšie
vysvetlila dôvody podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, týkajúce sa jej konvertovania z islamu na
kresťanskú vieru. Je štátnou občiankou N. a počas pobytu vo Švédsku najprv morálne, neskôr aj oficiálne
konvertovala z islamu na kresťanstvo.

2. Namietala, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec a jeho rozhodnutie je v rozpore s obsahom
administratívneho spisu v otázke udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle, ktoré možno udeliť aj
z náboženských dôvodov, a to v prípade opodstatnených obáv z prenasledovania. Hoci samotný
zákon o azyle neobsahuje kritériá, podľa ktorých by bolo možné zhodnotiť vierohodnosť jej tvrdenia
o jej konverzii, jeho znenie je ovplyvnené harmonizáciou azylového práva medzi členskými štátmi
Európskej únie (ďalej „EÚ“). Významnú úlohu pre výklad zákona o azyle tak hrá Kvalifikačná smernica,
ktorá bola do zákona o azyle zapracovaná a jej úlohou bolo najmä zjednotenie výkladu niektorých
azylových relevantných pojmov a stanovenie základných požiadaviek pre udeľovanie jednotlivých foriem
medzinárodnej ochrany. O pojme náboženstvo, ktoré je súčasťou skutkovej podstaty § 8 zákona
o azyle v článku 10 ods. 1 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o
normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti,
aby mohli požívať medzinárodnej ochrany o jednotnom postavení utečencov alebo osôb, ktoré
majú nárok na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany (ďalej „Kvalifikačná smernica“)
sa výslovne uvádzajú hľadiská, ktoré majú správne orgány pri posudzovaní prenasledovania z



náboženských dôvodov posudzovať (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/32/2015 zo dňa 26.08.2015).
Sloboda náboženského vyznania zahŕňa právo prejavovať svoju vieru či už individuálne alebo v
komunite, v súkromí, ako aj navonok a p.. Prenasledovanie z náboženských dôvodov môže mať
rôzne formy, napríklad zákaz členstva v náboženskej komunite, zákaz uctievania na verejnosti alebo
v súkromí alebo vážne diskriminačné opatrenia namierené voči osobám praktizujúcim svoju vieru
alebo voči jednotlivým náboženským komunitám. Rovnako v spoločnostiach, kde funguje väčšinové
vierovyznanie v korelácii so štátom a náboženskými inštitúciami môže diskriminácia jednotlivca, ktorý sa
neprispôsobuje zvyklostiam a predpisom väčšinového vierovyznania v jednotlivých prípadoch dosiahnuť
úroveň prenasledovania. Aplikujúc štandardy Dohovoru jednotlivec by nemal byť nútený k skrývaniu, či
zmene svojho presvedčenia, aby sa vyhol prenasledovaniu. Samotné členstvo v jednotlivej náboženskej
komunite bežne nie je dostatočné na priznanie statusu utečenca, avšak za určitých okolností môže byť
aj samotné členstvo dostatočným podkladom (pre priznanie statusu utečenca). Poukazovala na znenie
napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa žalovaný venoval otázke, či konvertovanie žalobkyne v jej prípade
bude viesť k prenasledovaniu a mala za to, že žalovaný popiera aj svoje predošlé tvrdenia, pričom
v napadnutom rozhodnutí žalovaného sa nachádzajú protichodné tvrdenia. Rovnako poukazovala na
znenie článku 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorého
zmluvnou krajinou je aj Slovenská republika, pričom je neprijateľné pokiaľ členský štát tohto paktu
vyžaduje od žiadateľa, aby sa vzdal svojej viery, respektíve aby ju zatajoval, aby tak v krajine pôvodu
predišiel prenasledovaniu. Povinnosť zmluvných štátov chrániť náboženskú slobodu sa vzťahuje aj na
žiadateľov o azyl, a to v zmysle zabránenia vrátenia žiadateľa o azyl do krajiny pôvodu, v ktorej mu hrozí
prenasledovanie z dôvodu uplatňovania práva na náboženskú slobodu. Povinnosťou správneho orgánu
pri posudzovaní žiadosti o azyl bolo dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie žalobkyne na kresťanstvo
nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne na poskytnutie doplnkovej ochrany, a to na
základe všetkých zistených skutočností. Žalovaný, ako to vyplýva aj zo samotného odôvodnenia a z
obsahu administratívneho spisu, sa zameral výlučne na informácie v neprospech žalobcu, pričom tieto
informácie boli účelovo vyhodnotené. Rovnako odignoroval aj určité informácie o krajine pôvodu, ktoré
sám zhromaždil pod č. MU-ODZS-2018/000078-004. Rovnako poukazovala na informácie uvedené v
napadnutom rozhodnutí z ktorých vyplýva, že odpadlíctvo a konvertovanie je postihované v krajine
pôvodu žalobkyne. Rovnako mala za to, že tieto informácie jasne indikujú, že konvertiti, respektíve
odpadlíci od viery v N. môžu čeliť a aj čelia prenasledovaniu, a to forme psychického a fyzického násilia,
ďalej vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné
alebo vykonávané diskriminačným spôsobom alebo vo forme neprimeraného trestného stíhania alebo
trestu. Žalovaný pritom účelovo pracoval len s informáciami, ktoré vyznievajú v neprospech žalobkyne
a sú vytrhnuté z kontextu. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16..06.2017 a na rešpektovanie zásady v prípade pochybností v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu („benefit of doubt“). Preto na základe týchto skutočností mala za
to, že zistenie skutkového stavu, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádza, je v rozpore s obsahom
administratívneho spisu. Ďalej namietala, že v preskúmavanom rozhodnutí došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci a rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu aj v otázke
poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Žalovaný vo vzťahu k neposkytnutiu
doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle na strane 10 uviedol „Je zrejmé, že v minulosti
nebola zo strany N. štátnych orgánov, ani neštátnych aktérov vystavená mučeniu alebo neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonávala a ani v súčasnosti nevykonáva
žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne štátne orgány k neprimeraným opatreniam voči jej osobe v
prípade návratu“. Dodala, že miera dôkazu hrozby vážneho bezprávia vymedzuje aká vysoká musí byť
pravdepodobnosť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude vystavená vážnemu bezpráviu. Miera
dôkazu je v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany formulovaná odlišne, ako je to pri azyle.
„Reálna hrozba“ vážneho bezprávia sa v porovnaní „s opodstatnenými obavami“ z prenasledovania
opiera skôr o objektívne kritériá, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu. Zdrojom vážnych
dôvodov budú okrem tvrdení žiadateľa predovšetkým informácie o krajine pôvodu. Ich riadnou a
objektívnou analýzou môže správny orgán zistiť prítomnosť vážnych dôvodov, pre ktoré sa domnieva,
že žiadateľovi o azyle v krajine pôvodu reálne hrozí vážne bezprávie. Reálne nebezpečenstvo vážneho
bezprávia sa posudzuje z hľadiska ustálenia jeho hrozby pre prípad návratu žiadateľa o medzinárodnú
ochranu do krajiny pôvodu. Z toho vyplýva, že implicitným znakom definície osoby, ktorá má nárok
na poskytnutie doplnkovej ochrany je, že sa nachádza mimo krajiny svojho pôvodu. Hrozba vážneho
bezprávia sa teda posudzuje na základe informácií dostupných v čase rozhodovania s výhľadom do
budúcna, t. j. pre prípad návratu do krajiny pôvodu. Skutočnosť, že pred odchodom z krajiny pôvodu
žiadateľ o medzinárodnú ochranu nebol subjektom vážneho bezprávia ešte neznamená, že reálne



nebezpečenstvo vážneho bezprávia v budúcnosti nehrozí. Mala za to, že neobstojí argumentácia
žalovaného v tom zmysle, že žalobkyňa v minulosti nebola zo strany N. štátnych orgánov, ani neštátnych
aktérov vystavená mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a teda,
že sa nekvalifikuje na poskytnutie doplnkovej ochrany. Naopak mala za to, že na základe zhromaždených
informácií o krajine pôvodu nemožno v jej prípade vylúčiť, že by bola vážnemu bezpráviu vystavená.
Rovnako namietala nelogické odignorovanie tých informácií o krajine pôvodu, ktoré sú v jej prospech,
keďže žalovaný uvádza len také skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a
sú s ním v rozpore.

3. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-76-33/2019-Ž zo dňa 22.10.2019 podľa zákona č. 480/2002 Z.
z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“
respektíve „ZoA“) podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil žalobkyni azyl a súčasne podľa § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobkyni neposkytol doplnkovú ochranu. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa bola vrátená zo Švédska na územie SR na základe Dublinského
dohovoru, čím podľa § 4 ods. 6 ZoA sa považuje za žiadateľku o azyl a na konanie je príslušná SR.
Za účelom zdôvodnenia svojej žiadosti uviedla, že z krajiny pôvodu vycestovala legálnym spôsobom na
vlastný cestovný pas s platnými slovenskými vízami, kde po prílete do P. necestovala na Slovensko, ale
rozhodla sa cestovať do Švédska, kde požiadala o azyl. Cestovný pas si vybavila v O. bez problémov.
O udelenie azylu sa rozhodla požiadať z dôvodu, že na územie SR bola vrátená zo Švédska, kde
chcela zostať žiť. N. opustila preto, že sa jej tam ťažko žilo, bola rozvedená, bez manžela a nič ju tam
nedržalo. Jej deti majú vlastný život a chcela odísť do Švédska, ktoré miluje a kde už v minulosti žila.
Vo Švédsku oficiálne konvertovala na kresťanstvo a bola pokrstená švédskou cirkvou, ktorá patrí medzi
protestantské. Sama však uvádza, že je rímsko-katolíckeho vierovyznania. Ako však uvádza, nie je pre
ňu podstatná cirkev, ale podstatné je, že miluje Ježiša a je kresťankou. Ku kresťanstvu inklinovala už v
N., kde sa modlila a vnútorne kresťanstvo vyznávala. Nie sú pre ňu podstatné žiadne verejné prejavy
náboženstva, ale podstatné je žiť ako kresťanka a nie sa verejne prejavovať a dôležité je pre ňu cítiť vieru
vnútorne. Kvôli kresťanstvu v N. nikdy žiadny problém nemala a ani neuviedla žiadne konkrétne obavy
v súvislosti s jej konvertovaním. Iné dôvody žiadosti neuviedla, pričom predložila fotokópiu potvrdenia
o krste švédskou cirkvou z 18.03.2018.

4. Správny orgán uzavrel, že na základe výpovede žalobkyne a všetkých dostupných informácií
je zrejmé, že nesplnila zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jej
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení
utečencov a zákona o azyle. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne
adekvátna ochrana len tej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené
obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany
štátu alebo neštátnych pôvodcov, pričom Migračný úrad dospel k záveru, že v jej prípade k uvedenému
nedošlo, respektíve že jej uvedené nehrozí. Dodal, že z jej výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy
nečelila absolútne žiadnym problémom zo strany štátu, či neštátnych pôvodcov. Nikdy nebola v N. trestne
stíhaná, ani väznená, nikdy sa politicky neangažovala, nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia,
či organizácie, preto z daného jednoznačne vyplýva, že objektívne nebola nikdy vystavená žiadnemu
prenasledovaniu zo strany štátu, či neštátnych zložiek pred vycestovaním z krajiny pôvodu, čo naopak
sama svojimi vyhláseniami potvrdila. Krajinu pôvodu opustila dobrovoľne a legálne na svoj vlastný platný
cestovný doklad, nakoľko sa chcela dostať do Švédska, kde v minulosti žila.

5. Konštatoval, že menovaná nikdy nečelila žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť považované za
prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a preto objektívne nečelila v krajine pôvodu
žiadnym z foriem prenasledovania uvedených v danom ustanovení. Podľa Kritérií a postupov pri
udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení
utečencov (Ženeva 1992) kapitola II, časť B, Výklad znenia podmienok, odsek 4 písm. b) „osoba sa stáva
utečencom "na mieste" následkom udalostí, ku ktorým došlo k rodnej krajine počas jej neprítomnosti“.
Osoba sa môže stať utečencom na mieste svojim vlastným počínaním, napríklad ako dôsledok stykov,
ktoré udržuje s utečencami, ktorí boli uznaní už dávnejšie alebo v dôsledku svojich politických názorov,
ktoré vyjadrila v krajine, kde teraz sídli. Otázka, či takéto činnosti postačujú k preukázaniu predložených
obáv z perzekúcie musí byť rozhodnutá na základe hlbšieho skúmania okolností. Najmä je treba si overiť,
či sa o tomto počínaní dozvedeli orgány krajiny pôvodu a akým spôsobom uvedené počínanie danej



osoby posudzujú. V tejto súvislosti správny orgán konštatoval, že orgány štátu, z ktorého menovaná
pochádza, teda N., sa nemali ako dozvedieť o jej konvertovaní a Migračný úrad neposkytuje žiadne údaje
o žiadateľoch krajinám z ktorých pochádzajú a ktoré je možné potencionálne považovať za pôvodcov
prenasledovania. Rovnako v N. v poslednom období nedošlo k žiadnym takým zásadným udalostiam
a zmenám počas jej neprítomnosti, ktoré by mali vplyv na posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú
ochranu. Podstatné je preto posúdenie jej žiadosti len z hľadiska toho, či jej vlastným pričinením došlo k
situácii, ktorá by mohla byť posúdená v zmysle inštitútu utečenca „sur place“. Skutočnosť, že táto počas
azylového konania v marci 2019 vo Švédsku oficiálne konvertovala na kresťanskú vieru neznamená,
že v jej prípade boli automaticky splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 ZoA, respektíve
Ženevského dohovoru alebo že sa automaticky stáva utečenkyňou „sur place“. V jej prípade bolo
posúdené, či jej počínanie mimo N. (konvertovanie, nastali také skutočnosti, na základe ktorej by mohla
opodstatnene sa obávať prenasledovania z náboženských dôvodov, čím by sa stala utečenkyňou „sur
place“, pričom po komplexnom posúdení jej prípadu a vyhodnotení situácie v krajine pôvodu Migračný
úrad dospel k záveru, že v jej prípade takéto skutočnosti nenastali. Táto aj uviedla, že konvertovanie bolo
iba vrcholom zmeny náboženstva, nakoľko v N. diskrétne praktizovala náboženstvo už niekoľko rokov a
bez akýchkoľvek problémov. Náboženstvo prežíva vnútorne a necíti potrebu verejnej prezentácie, preto v
jej prípade absolútne nie je podstatné, či krstom samotné konvertovanie naplnila alebo nenaplnila. Pre ňu
je podstatné samotné prežívanie viery, čo v N. bežne praktizovala a čo by mohla kedykoľvek praktizovať
aj v prípade návratu. K uvedenému považoval za potrebné dodať, že sama menovaná uviedla, že v
súvislosti s kresťanstvom nemala v N. žiadne problémy a neuvádza ani žiadne obavy do budúcnosti.
Jedná sa iba o dôvod jej žiadosti. Samotný dôvod azylovej žiadosti uvádza najmä to, že na územie SR
bola vrátená zo Švédska, kde chcela zostať žiť. N. opustila preto, že sa jej ťažko žilo, bola rozvedená,
bez manžela, nič ju tam nedržalo a chce ísť do Švédska, ktoré miluje, kde už v minulosti bola. Zdôraznil,
že nie je úlohou Migračného úradu, ako správneho orgánu, za žiadateľku vyhľadávať a produkovať
obavy, ale úlohou azylového konania je posúdiť reálne hrozby. Tieto aj napriek samotnej neexistencii
obáv menovanej posúdil, pričom do spisu zabezpečil materiály, ktoré potvrdzujú, že kresťania, ktorí v N.
praktizujú náboženstvo diskrétnym spôsobom tak, ako to robila a aj v budúcnosti chce robiť, menovaná
nečelí z dôvodu konvertovania žiadnym problémom.

6. Dodal, že v prípade jej žiadosti bolo nevyhnutné posúdiť dve otázky:
- či motívom jej konvertovanie bolo skutočné a úprimné vnútorné presvedčenie
- či konvertovanie menovanej v jej prípade bude viesť k prenasledovaniu v prípade návratu do krajiny
pôvodu.
Pokiaľ ide o prvú otázku, mal žalovaný za to, že samotný akt konvertovania bol potvrdený krstom
a je nespochybniteľný a aj keď sa táto zle orientuje v spleti cirkiev a ich hierarchií je zrejmé a nie
je jasné a zrejmé na akú vieru vlastne konvertovala. Jej presvedčenie byť kresťankou sa javí ako
úprimné. Dokázala popísať dôvody prečo chce byť kresťankou a v jej prospech svedčí aj fakt, že
aj v N. dlhodobo inklinovala ku kresťanstvu a diskrétne ho vyznávala. Jej prežívanie kresťanstva jej
postačuje a nepotrebuje inštitucionálne zakotvenie v nejakej cirkvi, najmä keď sama nemá poriadnu
a ucelenú predstavu, aké sú rozdiely medzi rôznymi prúdmi kresťanstva, čo ju ani nijako nezaujíma.
Primárnym dôvodom na odchod z N. nebola snaha o konvertovanie a náboženské dôvody, ale bola
ním snaha dostať sa do Švédska, kde v minulosti žila a ktoré je jej „milovanou“ krajinou. V ďalšom
sa žalovaný zaoberal, či samotná skutočnosť, že menovaná je konvertitka, bude v jej prípade viesť
k prenasledovaniu v prípade jej návratu do krajiny pôvodu, pričom dospel k záveru, že nie a uviedol,
že menovaná osobne neuviedla žiadne dôvody, že by jej konvertovanie viedlo k prenasledovaniu a
Migračný úrad toto preskúmal výlučne z úradnej povinnosti, nakoľko v azylovom konaní existuje zo
strany rozhodujúceho orgánu povinnosť vyhodnotiť všetky možné riziká, teda aj tie, ktoré sú len v
teoretickej rovine. V zmysle správ a informácií o N. možno jednoznačne vyvodiť záver, že moslimovia
v N., ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej
viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov, čo v prípade menovanej nenastalo a z vyhodnotenia jej
výpovede ani to nie je reálne, nakoľko sama nepredpokladá, že by svoju vieru prezentovala nejako
verejne a úrady sa sústreďujú predovšetkým na lídrov a organizátorov cirkví. Zatýkaní sú predovšetkým
kresťania, ktorí sú aktívni vo svojej viere, čiže sú to pastori a učitelia zodpovední za ostatných. Poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 60342/16 zo dňa 19.12.2017 v prípade A. proti
Švajčiarsku, kde tento súd potvrdil, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť N. úradov, a to aj z iných
dôvodov, než z dôvodu konverzie a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným
rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Rovnako súd uviedol, že žiadatelia o azyl, ktorí prešli na
kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do N. reálne riziko zlého zaobchádzania v zmysle



článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju vieru spôsobom, ktorý by
N.B. orgány považovali za hrozbu. Teda to vyžaduje určitý stupeň informovanosti verejnosti, netýka sa to
však bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru a ktorí sa nedostali do pozornosti úradov
aj z iných dôvodov. V danom prípade bol navrhovateľ pokrstený vo Švajčiarsku (ide o obdobný prípad
ako u menovanej) a pravidelne sa zúčastňoval bohoslužieb a kurzov biblických štúdií. Podľa názoru
ESĽP je N. úradom známe, že N. štátni príslušníci sa niekedy snažia odvolávať na svoje nadobudnuté
kresťanstvo, aby získali v Európe štatút utečenca. Z uvedeného vyplýva, že kresťanskí konvertiti budú
čeliť riziku zlého zaobchádzania po návrate do N. iba vtedy, ak by svoju vieru prejavovali spôsobom, kvôli
ktorému by boli vnímaní ako hrozba štátu alebo ktorým by vzbudili pozornosť úradov, to by si vyžadovalo
istú úroveň verejného pôsobenia a vystavovania. Rovnako poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
z 05.09.2019 v spojených veciach C-71/11 a C-99/11. V zmysle uvedeného rozsudku je totiž článok 2
písmeno c) Smernice 2004/83 potrebné vykladať v tom zmysle, že „obava žiadateľa z prenasledovania
je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor,
že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské
úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti
o získaní postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôže odôvodnene požadovať, aby sa
týchto svojich náboženských úkonov vzdal. Migračný úrad v jej prípade nepožaduje aby sa od svojich
náboženských úkonov po návrate do krajiny vzdala, svoju vieru môže vykonávať presne tak, ako doteraz,
teda diskrétnym spôsobom bez akýchkoľvek problémov. Vo svojich výpovediach rovnako uviedla, že
verejné prejavovanie viery nie je pre ňu podstatné a že nemá ambíciu vyznávať svoju vieru verejným
spôsobom. Jej rodina o jej náboženstve vie a v prípade ostatných nie je potrebné na to upozorňovať.
Neexistujú žiadne konkrétne dôvody domnievať sa, že dokonaná konverzia na kresťanstvo mimo jej
krajiny pôvodu by viedla k zvýšenému riziku prenasledovania v prípade návratu. Na základe jej výpovede
a zhodnotenia jej prežívania viery nie je možné predpokladať, že bude po návrate žiť svoje náboženstvo
alebo ho akokoľvek manifestovať, či inak verejne prežívať. Okrem toho nemožno predpokladať ani to, že
by vzbudila pozornosť N. orgánov z hociakých iných dôvodov. Ako uviedla, nikdy žiadnym problémom
zo strany štátnych orgánov N. nečelila, nemala problémy so zákonom, nebola nikdy trestne stíhaná.
So svojou moslimskou rodinou žijúcou v N. je v pravidelnom kontakte. Z jej vyjadrení vyplýva, že ani
tá, v súvislosti s jej konverziou, nečelí žiadnym problémom, ani záujmu N. orgánov, to znamená, že
nič neindikuje, že by sama po svojom návrate mala na seba upriamiť akúkoľvek pozornosť N. úradov.
Správny orgán teda konštatoval, že v prípade menovanej nebolo preukázané, že by jej konvertovanie na
kresťanskú vieru malo viesť k prenasledovaniu v prípade jej návratu do N.. Taktiež nebolo preukázané,
že by menovaná za svojej osobnej situácie vzbudila, alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu mala
vzbudiť akúkoľvek pozornosť N. úradov a ani to, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu reálne v praxi
vykonávala náboženské úkony verejne alebo že by mala byť akokoľvek aktívnym vodcom v komunite
kresťanov alebo že by jej táto rola mala byť pripisovaná.

7. Rovnako sa správny orgán zaoberal postavením náboženských menších a konvertitov v N..
Uviedol, že samotné odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v N. trestnom zákonníku zakotvené
ako trestné činy a pre odsúdenie odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest. N. trestný
sadzobník nekriminalizuje odpadlíctvo, či konverziu. Za posledných 10 rokov nebol vydaný trest smrti
za konvertovanie. Úrady neohlasujú prípady proti konvertovaným a nikto v N. nebol zatknutý výlučne
kvôli konvertovaniu. Posledný prípad skutočne vykonaného trestu smrti za odpadlíctvo sa vyskytol v
roku 1990. Odpadlíctvo a konvertovanie však môžu byť trestané ako zločin na základe širšieho výkladu
ústavy odvolávajúcej sa na islamské právo, pričom zdroje uvádzajú, že odpadlíctvo a konvertovanie
sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu a ohrozenie
národnej bezpečnosti. Z dostupných informácií islamské právo výslovne nerozlišuje medzi odpadlíctvom
a konverziou na iné náboženstvo, keďže i tá je vnímaná ako forma odpadlíctva. Trest smrti sa vo
väčšine dnešného moslimského sveta prestal používať, stále sa však vynucujú občianske tresty spojené
s odpadlíctvom a môžu sa týkať vlastníctva majetku, manželstva a dedičstva. Podľa správy Land info
z 29.11.2017, je veľmi zriedkavé, že by boli vznesené formy obvinenia za odpadlíctvo. V prípadoch,
keď boli vznesené, tieto vyvolali masívnu medzinárodnú kritiku, čo predstavovalo výzvu pre N. orgány.
Medzinárodná kampaň za ľudské práva v N. preukázala, že od roku 1979 existujú tri zdokumentované
prípady, keď boli kresťania obvinení z odpadnutia. Dodal, že zákon síce zakazuje občanom oficiálne
konvertovať z islamu na iné náboženstvo, aj napriek tomu je konvertovanie rôznymi neformálnymi
spôsobmi v N. bežným javom. Vláda uznáva iba kresťanstvo u občanov, ktorí sú Arméni alebo Asýrski
kresťania, pretože prítomnosť týchto skupín v krajine predchádzala islamu alebo kresťanstvo občanov,
ktorí môžu dokázať, že oni alebo ich rodiny, boli kresťanmi pred revolúciou v roku 1979. Neuznáva za



kresťanov evanjelických protestantov. Vo výročnej správe za rok 2018 organizácia Human Rights Watch
napísala, že bolo známych 37 prípadov kresťanských konvertitov, ktorí boli uväznení za misionársku
prácu. Amnesty International v správe za rok 2018 uviedla, že kresťania, vrátane konvertitov, naďalej
čelili obťažovaniu, svojvoľnému zatýkaniu a zadržiavaniu, ako i prísnym trestom odňatia slobody.
Razie na domové kostoly pokračovali. Ohľadne súdneho systému v N. existuje veľa náznakov, že do
hry vstupuje náhodnosť, pokiaľ ide o to, ako sa s konvertitmi zaobchádza. Sudcovia majú rozsiahlu
diskrečnú právomoc. Mnoho z nezvyčajne dlhých trestov odňatia slobody uložených v lete 2017 podpísal
Mashallah Ahmadzadech 26. divízii revolučného súdu v O., ktorý odsúdil najmenej 16 kresťanov na 5 až
10 rokov väzenia, jeden dostal 5 rokov za rúhanie a trest v súhrnne predstavoval 15 rokov. Iní sudcovia
majú sklon k oslobodzujúcim rozsudkom a existuje niekoľko prípadov obvinených konvertitov, ktorí boli
oslobodení. Individuálne rozdiely zanechávajú dojem, že v súdnom konaní je značná nepredvídateľnosť.
Keďže v jednom prípade môžu viesť k oslobodeniu, v inom k odsúdeniu.

8. N. režim vyvíja tlak predovšetkým na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na domácich
kostoloch alebo za evanjelizačné aktivity. Činy a aktivita konvertitov a miera, do akej je ich konverzia
viditeľná potom určia, či by mohli alebo nemohli byť v skutočnom ohrození. Tí, ktorí konvertovali a
ktorých konverzia vzbudí pozornosť úradov prostredníctvom ich evanjelizačných alebo proselitizujúcich
aktivít môžu byť po návrate vystavení nejakej hrozbe násilia. Okrem toho je pravdepodobné, že v
prípade osôb, ktoré predtým vzbudili pozornosť úradov z iných dôvodov, môžu byť tieto v závislosti od
charakteru takejto pozornosti vystavené skutočnému riziku prenasledovania. Tí, ktorí sa však vrátia a
v zahraničí konvertovali a aktívne neusilujú ovplyvňovať ostatných aby konvertovali na kresťanstvo a
považujú náboženstvo za osobnú záležitosť a ktorí sa nebudú snažiť verejne prejavovať svoju vieru,
budú pravdepodobne schopní pokračovať v diskrétnom praktizovaní kresťanstva. Správa Land info z
29.11.2017 odkazuje na konverzáciu s organizáciou ELAM Ministries, že úrady zjavne nevyužívajú svoje
zdroje na stíhanie nových veriacich, pretože ich prioritou je zastavenie zakladania nových domových
zborov a preto majú najväčší záujem o lídrov domácich kostolov, cirkví a sietí. Snažia sa predovšetkým
ovplyvniť vodcov, ktorých úlohou je zabezpečiť rast zakladaním nových domových cirkví. Podľa správy
UK Home Office z mája 2019 N. vyšetrovatelia nemajú problém s občanmi, ktorí obmedzia svoje
presvedčenie na súkromie. Vo chvíli, ak dôjde vo forme uctievania spolu s ostatnými verejne v domových
kostoloch, môžu mať problémy. Austrálska vláda vo svojej informačnej správe o N. zo 07.06.2018
dospela k záveru, že pri malých samostatných zborových kostoloch, ktoré udržiavajú nízky rizikový profil
a nesnažia sa prijať nových členov, je nepravdepodobné, že by pritiahli nepriaznivú pozornosť zo strany
štátnych orgánov mimo ich monitorovania a prípadne nízkej úrovne obťažovania. V prípade väčších
zborov, ktoré sa angažujú pri získavaní nových členov a majú napojenie na širšie siete domových cirkví
je pravdepodobnejšie, že budú čeliť oficiálnym dôsledkom vo forme zatknutia a trestného stíhania. Ich
vedúci predstavitelia sú v tomto prípade zvlášť ohrození. Podľa spoločnej správy Danish Imigration
Servise a Danish Refugee Council (DIS-DRC z februára 2018) konvertovaní navrátilci, ktorí nebudú
vykonávať činnosti súvisiace s kresťanstvom po ich návrate, nebudú pre štátne orgány zaujímaví.
Konvertiti, ktorí oznámia svoju konverziu na verejnosti, môžu čeliť vážnym situáciám. Navrátilci by nemali
byť prísne potrestaní, ak nie sú vysoko rizikovo profilovaní a nie sú zapojení do šírenia kresťanstva
alebo aktivít vnímaných ako hrozbu pre národnú bezpečnosť. Žalovaný zdôraznil, že z dostupných
informácií je teda zrejmé, že tresty dostávajú zvyčajne lídry a osoby s významnou úlohou alebo ktorých
štátne orgány za takých považujú alebo im túto úlohu prisudzujú. Ďalšími faktormi, ktoré podľa všetkého
ovplyvňujú súdne rozhodnutia smerom ku konvertitom, sú rôzne formy aktivít, ako napríklad kontakt
s cirkvami v zahraničí, aktivita na internete, prevody peňazí, pôsobenie v roli hostiteľa podomových
kostolov alebo opakovaná činnosť po prvom zatknutí. Poukázal na to, že N. je zmiešaná pozornosť, kde
existuje konzervatívna a sekulárnejšia skupina ľudí a konzervatívci venujú väčšiu pozornosť verejným
prejavom náboženstva, zatiaľ čo sekulárnejšia nevenuje žiadnu pozornosť týmto verejným prejavom
a v krajine je čoraz viac ateistov, čo je viac prijateľné medzi niektorými N.. Poukazoval na znenie
§ 19a ods. 2 ZoA, ktorým došlo k transponovaniu článku 4 ods. 4 Kvalifikačnej smernice 2011/95/
EÚ z 23.12.2011, pričom ide o perspektívne rozhodovanie. Dodal, že uvedomuje si, že konanie o
medzinárodnej ochrane je špecifické aj v tom, že ide o prospektívne rozhodovanie, kedy je potrebné
posúdiť opodstatnenosť strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti. Je dôležité
konštatovať, že aj táto otázka, spolu s ostatnými, musí byť zohľadnená pri posudzovaní každej žiadosti
o medzinárodnú ochranu v súlade s platnou právnou úpravou. Táto otázka je v tomto prípade dôležitá
najmä v súvislosti s informáciami o N., respektíve s otázkou eventuálneho záujmu N.B. orgánov o
navracajúcich sa konvertitov. Tí sa môžu stať stredobodom ich záujmu najmä v prípade, ak v minulosti
vzbudili pozornosť úradov z iných dôvodov. Uvedené sa však u menovanej nepreukázalo. V súvislosti s



jej žiadosťou podrobne preskúmal všetky relevantné informácie o N. týkajúce sa slobody vierovyznania,
postavenia konvertitov v tejto moslimskej krajine, ako aj postupy iných európskych štátoch, či relevantné
judikáty SR, členských štátov EÚ, ako aj rozsudok ESĽP, či Súdneho dvora EÚ pri posudzovaní a
vyhodnocovaní obdobných prípadov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že rozhodujúcim faktorom
pri posudzovaní a vyhodnocovaní žiadosti N. štátnych občanov založených na dôvodoch konvertovania
vyššie uvedenými inštitúciami je, či došlo k skutočnej zmene náboženského presvedčenia s tým, že nová
viera je založená na pevnom a trvalom presvedčení a novej náboženskej identite a či dôkazy predložené
v takýchto konaniach dostatočne preukazujú motiváciu, ktorá viedla ku konverzii, respektíve či došlo k
úprimnej konverzii alebo naopak, či sa jedná len o oportunistický a formálny akt, ktorý by mal dopomôcť k
získaniu medzinárodnej ochrany. Ďalej je nevyhnutné posúdiť, či samotný akt konvertovania, respektíve
následného správania a konania v prípade žiadateľa o medzinárodnú ochranu po jeho návrate do
N. by bolo spôsobilé vzbudiť pozornosť štátnych orgánov a iniciovať jeho prenasledovanie. Samotný
akt konverzie neznamená automaticky prenasledovanie. Takéto riziko po návrate bude závisieť na
osobných okolnostiach jednotlivého žiadateľa. Rozhodujúce faktory v tomto hodnotení sú, ako žiadateľka
praktizovala svoje náboženstvo v krajine, kde žiadala o medzinárodnú ochranu a ako je pravdepodobné,
že ho bude praktizovať po svojom návrate. Po komplexnom posúdení žiadosti menovanej s ohľadom na
predložené dôkazy, dostupné informácie o N. a relevantnej slovenskej a európskej judikatúry Migračný
úrad dospel k záveru, že menovaná objektívne nečelila v krajine pôvodu žiadnej forme prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bola
prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle,
respektíve zo Ženevského dohovoru alebo že by jej takéto prenasledovanie v budúcnosti hrozilo. Dodal,
že povinnosť zistiť skutkový stav podľa § 31 zákona č. 71/1967 Zb. má správny orgán len v rozsahu
dôvodov, ktoré žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uviedol. Preto uzavrel, že v jej prípade
neboli zákonom stanovené dôvody na udelenie azylu podľa § 8 ZoA. Rovnako sa ďalej zaoberal, či v
prípade neudelenia azylu by nemal podľa § 20 ods. 4 posúdiť jej žiadosť, či jej nemá byť poskytnutá
doplnková ochrana podľa § 13a alebo § 13b ZoA. Správny orgán sa konkrétne zaoberal jednotlivým
zdôvodnením bodov v zmysle ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle, v zmysle ktorých za vážne
bezprávie možno považovať:
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon
2. mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

9. Pokiaľ sa týka prvej možnosti uviedol, že z jej výpovede je zrejmé, že nikdy nebolo proti nej vedené
trestné konanie, nebola väznená, zatknutá alebo zadržaná. Nevykonávala žiadnu činnosť, pre ktorú by
v prípade jej návratu jej hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia, trestu smrti alebo jeho výkonu,
preto v prípade návratu do krajiny pôvodu možno reálnu hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia
trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Pokiaľ ide o jej konvertovanie, tento čin nie je podľa N. trestného
práva ako taký stíhateľný sám osebe a konvertovanie neznamená, že by v jej prípade návratu do
krajiny pôvodu hrozil trest smrti. Navyše podľa dostupných informácií bol naposledy vykonaný trest smrti
za konvertovanie, respektíve odpadlíctvo v roku 1990. Podľa N. Human Rights bolo v N. od 01.01.
do 30.06.2019 popravených najmenej 110 osôb, ktorí boli obvinení z vrážd, znásilnení, z obvinenia
súvisiacimi s drogami, ozbrojených lúpeží, jedna za špionáž a 4 za „mohareb“ (vedenie vojny proti Bohu/
nepriateľstvo voči Bohu). Mohareb je N. trestným zákonom definovaným ako čin, ktorý spácha osoba ak v
špecifických prípadoch použije zbraň. Žiaden trest smrti nesúvisel s odpadlíctvom alebo konvertovaním,
pričom tento fakt dokumentujú aj údaje organizácie „Iránske dokumentačné centrum pre ľudské práva
(nezisková organizácia so sídlom v USA), Amnesty International, Human Rights Watch, Medzinárodná
federácia pre ľudské práva (International Federation for Human Rights - FIDH), či Svetová organizácia
proti mučeniu (World Organisation against Torture - ONCT). V skutočnosti kresťanskí konvertiti môžu
praktizovať svoju vieru do určitej miery bez toho, aby priťahovali pozornosť štátnych orgánov. Tí, ktorí
aktívne preukazujú svoju vieru na verejnosti, najmä získavaním veriacich, však môžu očakávať, že
budú čeliť problémom so štátnymi orgánmi. Teda nielen teoreticky, ale aj z praxe vyplynulo, že samotné
konvertovanie v N. nemá vo všeobecnosti za následok páchanie vážneho bezprávia zo strany štátu
na individuálnom základe a konvertita rešpektuje absolútne oprávnenie moslimov na moc a nie je
zapojený do misionárskej činnosti. Z vyhodnotenia prípadu menovanej jednoznačne vyplýva, že takejto
činnosti sa nevenovala a ani nie je predpoklad, že by sa jej mala venovať po svojom návrate, ako
ani inému verejnému praktizovaniu náboženských úkonov, ktoré by boli nevyhnutné v súvislosti s jej



kresťanským vierovyznaním. V jej prípade teda nehrozí, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu mala
vzbudiť akúkoľvek pozornosť N. úradov, respektíve že by jej mal byť uložený trest smrti. Pokiaľ sa týka
činnosti, ktorá by viedla oficiálne orgány k neprimeraným opatreniam voči jej osobe vo forme mučenia,
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania uviedol, že z jej výpovede vyplýva, že v minulosti
nebola zo strany N. štátnych orgánov, ani neštátnych aktérov vystavená mučeniu alebo neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonávala a ani v súčasnosti nevykonáva žiadnu
činnosť, ktorá by viedla oficiálne N. orgány k neprimeraným opatreniam voči jej osobe v prípade návratu.
Na základe relevantných informácií o krajine pôvodu v súvislosti so situáciou N. konvertitov možno
takéto opatrenia zo strany štátu voči jej osobe vylúčiť. Nemožno očakávať, že by po svojom návrate z
dôvodu svojho konvertovania a z hľadiska ďalšej manifestácie svojho vierovyznania, či aktívnej účasti
na náboženskom živote mala vzbudiť akúkoľvek pozornosť N. orgánov. Dané podčiarkuje aj miera
diskrétnosti, ktorú sama vo vzťahu k rodine a k okoliu v krajine svojho pôvodu zachováva. Pozornosť
N. úradov nevzbudila ani v minulosti, čo na základe dostupných informácií znamená, že by nemala byť
záujmovou osobou, na ktorú by sa mala sústrediť akákoľvek pozornosť, pričom z Iránu vycestovala
legálne s platným cestovným pasom.

10. Zo zistení Migračného úradu vyplýva, že zákon zaručuje slobodu vnútorného pohybu, cestovanie
do zahraničia, emigráciu a repatriáciu a vláda vo všeobecnosti tieto práva rešpektovala. Milióny N.
cestujú každý rok bez ťažkostí do N. a z N., vrátane N. J. v Severnej Amerike, Európe, Ázii a v
Spojených arabských emirátoch. Od všetkých sa vyžadovalo výjazdové povolenie pre zahraničné cesty.
Občania, ktorí boli vzdelávaní na vládne náklady alebo dostali štipendiá, museli tieto vrátiť alebo
získať dočasné povolenie na odchod z krajiny. Vláda obmedzila cestovanie do zahraničia niektorých
náboženských vodcov, príslušníkov náboženských menšín a vedcov v citlivých oblastiach, niekoľkých
novinárov, akademikov, opozičných poslancov, aktivistov za ľudské práva a práva žien, ako aj umelcom,
ktorí boli vystavení zákazu cestovania a mali zabavené pasy. Menovaná však nespadá do žiadnej z
uvedených skupín. Podľa medzinárodných pozorovateľov N. orgány venujú neúspešným žiadateľom o
azyl po návrate do N. málo pozornosti. Orgány akceptujú, že mnohí sa snažia žiť a pracovať v zahraničí z
ekonomických dôvodov. Medzinárodní pozorovatelia uvádzajú, že N. orgány majú malý záujem o trestné
stíhanie neúspešných žiadateľov o azyl za činnosti vykonávané mimo N.Á., a to v súvislosti s nárokmi
na ochranu. Preto Migračný úrad dospel k záveru, že neexistujú objektívne dôvody domnievať sa, že
by bola menovaná v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v
podobe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. V konečnom dôsledku sa Migračný
úrad zaoberal aj tým, či menovaná by v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla čeliť reálnemu,
vážnemu a individuálnemu ohrozeniu na živote alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom podľa dostupných
informácií je zrejmé, že v N. neprebieha v súčasnosti žiadny medzinárodný, či vnútroštátny konflikt,
ktorý by pre ňu predstavoval individuálnu hrozbu. V meste H. neboli zaznamená žiadne vážne incidenty
bezpečnostného charakteru. Preto uzavrel, že možno aj v tomto prípade vylúčiť reálnu hrozbu vážneho
bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia, počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Poukazoval
rovnako v súvislosti s neudelením doplnkovej ochrany na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/77/2010 zo
dňa 12.10.2010, v zmysle ktorého aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym
hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam
nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu a ale aj tak sú pri rozhodovaní
o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a
z nich je potrebné vychádzať. Preto konštatoval, že by na základe individuálneho posúdenia dôvodov
menovanej nebolo preukázané, že by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu, respektíve do miesta
svojho trvalého bydliska vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a ZoA. Záverom
svojho rozhodnutia poukazoval na obsah informácií, ktoré boli využité z analýz Odboru dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce Migračného úradu č. p. MÚ-ODZS-2019/000285-025 zo dňa 26.08.2019,
MÚ-ODZS-2019/000285-025 zo dňa 08.08.2019, MÚ-ODZS-2019/000285-019 zo dňa 01.08.2019,
MÚ-ODZS-2019/000285-015 zo dňa 11.07.2019, MÚ-ODZS-2019/000285-013 zo dňa 04.07.2019,
MÚ-ODZS-2019/000285-006 zo dňa 10.04.2019, MÚ-ODZS-2019/000285-002 zo dňa 19.03.2019 a
z verejne dostupných zdrojov, pričom po oboznámení sa s týmito informáciami právna zástupkyňa
žalobkyne formulovala stanovisko, ku ktorému žalovaný uviedol, že zo všetkých dostupných zdrojov
jasne vyplýva, že ohrození sú výlučne náboženskí vodcovia a osoby, ktoré svoju vieru vyznávajú verejne,
respektíve ju šíria, čo nie je prípad menovanej, teda
- Dostupné zdroje preukazujú, že trest smrti za odpadlíctvo nebol v N. vykonaný od roku 1990



- Pokiaľ ide o zneužívanie trestného činu „nepriateľstva voči Bohu“ na politické účely, tak tu ide o ničím
nepodloženú domnienku právnej zástupkyne, nakoľko podľa dostupných informácií k takýmto situáciám
síce môže dôjsť, ale ide väčšinou o prípady, kedy je trestané odpadlíctvo súbežne s inou činnosťou.
Ide väčšinou o náboženských, respektíve politických odporcov režimu. U bežných konvertitov sa s
podobným spájaním trestov nestretávame.
- Rovnako ani v jednom prípade nebolo preukázané, že by súd udelil trest smrti za odpadlíctvo na základe
práva Shari´ah. Pokiaľ právna zástupkyňa poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 23.01.2019 sp. zn. 8SaZ/7/2018 uviedol, že každú žiadosť o udelenie azylu je v zmysle §
19a ods. 1 zákona o azyle Migračný úrad povinný vyhodnotiť jednotlivo a v uvedenom prípade ide
o skutkovo absolútne odlišný prípad. V zmysle článku 10 ods. 3 písmena a) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.06.2013 (Procedurálna smernica) na účel toho, aby rozhodujúci
orgán prijal rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu, po primeranom posúdení členské štáty
zabezpečia, aby sa žiadosti posudzovali a rozhodnutia prijímali individuálne, objektívne a nestranne.
Rovnako kontinentálne právo na rozdiel od anglo-amerického (precedentný spôsob rozhodovania káuz)
je založené na normatívnych právnych aktoch, t. j. zákonoch a iných právnych predpisoch. Tie sú
vo väčšine prípadov dôsledne písomne zaznamenaná. V dôsledku toho je vytvorená prepracovaná
štruktúra zákonov. Právne akty sú však všeobecné a sú skôr návodom, ako daný právny problém
riešiť. To znamená, že rovnaké kauzy môžu byť rôznymi súdmi rozhodnuté rozdielne. V kontinentálnom
právnom systéme tak rozhodnutia súdov nie sú zdrojom všeobecne záväzných pravidiel. Obyčaje,
rovnako ako judikatúra, tak slúžia ako podporný prameň. Záverom doplnil, že N. právny poriadok síce
pozná trestné činy ako „nepriateľstvo proti Bohu“, či „propaganda proti štátu“, z ktorých môžu byť v
N. konvertiti z islamu na kresťanstvo obviňovaní a trestne stíhaní, treba však informácie vyhodnotiť
naozaj komplexne a objektívne a potom sa dôjde k záveru, že tieto sa netýkajú radových konvertitov,
ktorých sú za posledné roky v N. desaťtisíce, možno státisíce, ale režim ich využíva ako nástroj boja
proti náboženským vodcom, respektíve osobám, ktoré verejne svoju vieru prezentujú a snažia sa o
evanjelizáciu spoločnosti, čo nie je prípad menovanej. Nie je preto možné tieto prípady porovnávať s
prípadom menovanej, ktorá je radovou konvertitkou a svoju vieru nikdy verejne neprezentovala a ani
podľa vlastného vyjadrenia nemá záujem verejne prezentovať.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.12.2019 navrhol správnu žalobu
zamietnuť. K žalobným námietkam produkovaným v správnej žalobe, že napadnuté predmetné
rozhodnutie je nesprávne a nezákonné z dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pričom skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s
administratívnym spisom uviedol, že z odôvodnenia je zrejmé, že žalobkyňa z krajiny pôvodu vycestovala
legálne na svoj platný cestovný pas bez akýchkoľvek problémov a bez akýchkoľvek problémov si ho
vybavila. Krajinu opustila z dôvodu, že sa tam ťažko žilo, bola rozvedená, nič ju tam nedržalo, nakoľko
jej deti majú už vlastný život, preto chcela odcestovať do Švédska, ktoré si zamilovala a žila tam už
aj v minulosti. V tejto krajine oficiálne aj konvertovala na kresťanstvo, kde bola pokrstená Švédskou
protestantskou cirkvou, pričom sama uviedla, že je rímsko-katolíckeho vierovyznania. Už v N. začala
inklinovať ku kresťanstvu, aj sa tam modlila a kresťanstvo vnútorne vyznávala. Taktiež uviedla, že
verejné prejavy náboženstva nie sú pre ňu vôbec podstatné, ale podstatné je pre ňu žiť v kresťanskom
duchu a samotnú vieru je dôležité cítiť vnútorne. Tiež uviedla, že kvôli kresťanskému náboženstvu v
krajine pôvodu žiadne problémy nemala a sama ani neuviedla žiadne konkrétne obavy v súvislosti s jej
konvertovaním na kresťanstvo. To, že počas azylového konania (v marci 2019 vo Švédsku) oficiálne
konvertovala na kresťanskú vieru neznamená, že by boli v jej prípade automaticky splnené podmienky
na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, respektíve podľa Ženevského dohovoru z roku 1951
alebo že sa automaticky stala utečenkyňou „sur place“. V jej prípade bolo posúdené, či v danom
prípade jej počínaním mimo územia krajiny jej pôvodu, t. j. konvertovaním, nastali také skutočnosti,
kvôli ktorým by sa mohla opodstatnene obávať prenasledovania z náboženských dôvodov, čím by sa
mohla stať utečenkyňou „sur place“. Po vyhodnotení situácie v N. a komplexnom posúdení prípadu
žalobkyne žalovaný dospel jednoznačne k záveru, že v jej prípade takéto skutočnosti nenastali. Žalovaný
aj napriek samotnej neexistencii obáv menovanej z konvertovania tieto posúdil a do spisu zabezpečil
materiály, ktoré potvrdzujú, že kresťania, ktorí v krajine jej pôvodu praktizujú náboženstvo diskrétnym
spôsobom tak, ako to robila aj žalobkyňa a ako sama vypovedala že tak chce robiť aj v budúcnosti,
nečelia z dôvodu konvertovania žiadnym problémom. Zatýkaní v N. sú predovšetkým kresťania, ktorí
sú aktívni vo svojej viere, t. j. pastori a učitelia zodpovední za ostatných veriacich, čo však nie je prípad
menovanej. Potvrdzuje to aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. proti Švajčiarsku
č. 6342/16 zo dňa 19.12.2017, ktorý potvrdil, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť N. úradov, a to



aj z iných dôvodov než z dôvodu konverzie a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú
so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Pokiaľ sa týka doplnkovej ochrany, podľa §
13a a 13b ZoA dodal, že z jej výpovede jednoznačne vyplýva, že v prípade návratu do krajiny jej
pôvodu jej nehrozí vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, pretože tam
nevykonávala takú činnosť, za ktorú by jej takéto sankcie hrozili. Takisto žalovaný dospel k záveru, že
v krajine pôvodu by jej nehrozilo vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského zaobchádzania
alebo ponižujúceho zaobchádzaniu alebo trestu z dôvodu jej žiadosti o medzinárodnú ochranu na území
SR. Vzhľadom na to, že v N. v súčasnosti neprebieha žiadny vnútorný, či medzinárodný ozbrojený
konflikt, vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z dôvodov,
ktoré sú podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k názoru, že žalobkyňa
nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Na základe vyhodnotenia aktuálnych informácií
o krajine pôvodu takíto bežní veriaci nečelia prenasledovaniu kvôli konverzii a byť kresťanom ako takým
nie je v N. zvyčajne problém, ak sa konvertita správa diskrétne. Žalovaný si dovolil vysloviť názor, že
ak by sa žalobkyňa po návrate do N. správala vo vzťahu ku kresťanskej viere tak, ako na území SR,
tak by problémom prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle nečelila, pretože okrem krstu žiadne
náboženské úkony nevykonávala a nič tomu nenasvedčuje, že by takéto úkony v budúcnosti vykonávala.
Žalovaný považuje námietky uvádzané v správnej žalobe za účelové, takisto ani ostatné námietky
nemožno považovať za právne relevantné, pretože žalovaný riadnym a dostatočným spôsobom a na
základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu, zistil skutkový stav, na základe ktorého
vydal napadnuté rozhodnutie, pričom vychádzal z obsahu pohovoru vykonaného so žalobkyňou, posúdil
situáciu v krajine jej pôvodu, dôkladne sa zameral na dôvody, ktoré vo svojej výpovedi uvádzala. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých podkladov vychádzal pri posudzovaní jej
žiadosti o udelenie azylu, respektíve poskytnutí doplnkovej ochrany. V jej prípade nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 ZoA. Takisto neboli zistené dôvody
na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože jej v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie tak, ako to
má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f), vec bola správne právne posúdená, skutkový
stav bol dostatočne zistený a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. V správnej
žalobe neboli uvedené, ani neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by oprávňovali vydať rozhodnutie
o udelení azylu, respektíve poskytnutí doplnkovej ochrany. Rovnako správny orgán zistil, že žalobkyňa
nespĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení
utečencov a zákona o azyle.

12. Žalobkyňa prostredníctvom svojej zástupkyne vo svojom vyjadrení zo dňa 23.01.2020 k vyjadreniu
žalovaného zo dňa 23.12.2019 a k podaniu žalovaného zo dňa 07.01.2020 uviedla, že trvá na podanej
správnej žalobe v plnom rozsahu. Dodala, že chodí do kostola v C. B. P. a rovnako tak robila aj vo
Švédsku. Počas doby strávenej na území SR mala možnosť prehĺbiť si svoje vedomosti o kresťanskej
viere formou návštev farnosti. Následne začala cítiť potrebu nielen vnútorne vyznávať svoju vieru, ale
aj navštevovať kostol, zúčastňovať sa náboženských obradov a oficiálnych bohoslužieb a stretávať sa
s kresťanskou komunitou. Zdôraznila, že z jej strany nejde o dosiahnutie výhodnejšieho postavenia pre
získanie azylu, ale v snahe priblížiť sa Bohu. Je teda zrejmé, že v prípade jej vrátenia do krajiny pôvodu
bude praktizovať svoje náboženstvo tak, ako to v súčasnej dobe robí aj na Slovensku. Zástupkyňa
žalobkyne mala zato, že aj vzhľadom na jej naštrbené rodinné vzťahy bude mať žalobkyňa potrebu
zapojiť sa časom do spoločnosti a vytvoriť si nové vzťahy, kde možno predpokladať, že tak urobí
predovšetkým hľadaním a nadväzovaním priateľstiev v určitom kresťanskom spolku alebo komunite,
resp. inštitucionálne zakotviť v nejakej cirkvi. Ako dôkaz predložila vyjadrenie správcu farnosti zo dňa
21.01.2020.
Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že o jej konvertovaní vedia jej príbuzní a žeby sa mala skrývať
v prejavovaní svojej viery, pričom poukazovala na príručku UNHCR č. 6, že jednotlivec by nemal byť
nútený k skrývaniu, či zmene svojho presvedčenia, aby sa vyhol prenasledovaniu. Poukazovala pritom
na rozsudok NS SR sp. Zn. 1Sža/16/2014 z 12.08.2014, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora C-71/11 a
C-99/11 z 05.09.2012.
Dodala, že to, že doteraz nemala v krajine pôvodu kvôli kresťanskému náboženstvu žiadne problémy
a že neuviedla žiadne konkrétne obavy v súvislosti s jej konvertovaním na kresťanstvo, je už dnes
irelevantné, keďže navštevuje kostol, zúčastňuje sa náboženských obradov a snaží sa začleniť do
kresťanskej komunity, pričom sa vyjadrila, že takýto spôsob života mieni viesť aj v prípade jej návratu do
krajiny pôvodu a preto spĺňa podmienky na to, aby mohla byť kvalifikovaná ako utečenkyňa „sur place“.
Poukazovala na správy o medzinárodnej náboženskej slobode v N. vydanej Ministerstvom zahraničných



vecí USA v roku 2018 z ktorej vyplýva, že Ministerstvo kultúry a islamského poradenstva a ministerstvo
spravodajských informácii a bezpečnosti monitorujú náboženské aktivity. N. revolučné gardové zbory
tiež monitorujú cirkvi. Zákon zakazuje moslimským občanom zmeniť alebo vzdať sa náboženského
presvedčenia. Jediné uznané konverzie sú z iného náboženstva do islamu, pričom za odpadlíctvo možno
uložiť smrť.
Poukazovala nato, že žalobkyňa by mala byť vzhľadom posudzovaná v zmysle § 39 ZoA, keďže z
psychologických vyšetrení vyplýva, že jej bola diagnostikovaná úzkostná-depresívna zmiešaná porucha,
čím zároveň naplnila dôvody na udelenie azylu v zmysle § 9 ZoA. V danej súvislosti poukazovala na
viaceré rozhodnutia kasačného súdu. Mala zato, že v prípade žalobkyne ide o neúspešnú žiadateľku o
azyl, ktorú je možné, vzhľadom na jej zdravotný psychický stav, považovať za traumatizovanú osobu,
ktorej návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné psychické útrapy.

13. Na pojednávaní konanom dňa 27.02.2020 žalobkyňa počas svojej výpovede potvrdila, že v N. nikto
nevedel, že je kresťankou a z tohto dôvodu tam nemala žiadne problémy. Skutočnosť, že je kresťanka,
sama pred 9 mesiacmi oznámila túto skutočnosť prostredníctvom internetu, čím sa jej rodina a jej okolie
o tejto skutočnosti dozvedeli. Potvrdila, že jej rodina, resp. jej okolie, vzhľadom na tú skutočnosť, že
je kresťankou, nemajú nijaké problémy a nie sú prenasledovaní. Dodala, že niektorí členovia jej rodiny
sú samy členmi štátnych bezpečnostných zložiek. Obávala sa toho, že po návrate do N. nebude mať
čas vyznávať svoje náboženstvo, nakoľko bude daná ihneď do väzenia a vystavená trestu smrti, lebo
opustila vieru ako takú. Rovnako na otázku svojej právnej zástupkyne potvrdila, že jej zdravotný stav
je dobrý. Obávala sa trestu smrti, nakoľko z internetu mala vedomosť, že takýto trest nad konvertitom
bol vykonaný v posledných mesiacoch. Doplnila, že v Z. O. navštevuje kostol každý deň a tiež osobne
pozvala ďalších šesť ľudí na konvertovanie na kresťanstvo.

14. Zástupkyňa žalobkyne na nariadenom pojednávaní uviedla, že rozhodnutie žalovaného vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom. Mala za preukázané, že konvertiti, respektíve
odpadlíci od viery v N. môžu čeliť a aj čelia prenasledovaniu, a to vo forme psychického a fyzického
násilia, ďalej vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo vykonávané diskriminačným spôsobom alebo vo forme neprimeraného trestného
stíhania alebo trestu. Žalovaný účelovo pracoval len s informáciami, ktoré sú v neprospech žalobkyne
a naopak opomínal tie informácie, ktoré by mohli byť v jej prospech. Poukazovala na vyjadrenie
správcu farnosti v C. B. P. zo dňa 21.01.2020, ktoré dokazuje, že žalobkyňa si počas pobytu na
území Slovenskej republiky nielen prehĺbila svoje vedomosti o kresťanskej viere formou návštev
farnosti a diskusiami so správcom farnosti o otázkach kresťanstva, čo ju vlastne viedlo k tomu, že
žalobkyňa začala mať vnútornú potrebu nielen diskrétne vyznávať to náboženstvo, ale prejavovať
sa aj verejne, a to formou návštev kostola, účasti na bohoslužbách, na náboženských obradoch,
respektíve stretávaní sa s kresťanskou komunitou. Má v úmysle, v prípade návratu do krajiny pôvodu,
praktizovať svoje náboženstvo spôsobom takým, ako ho praktizovala na Slovensku, respektíve vo
Švédsku. Dodala, že žalobkyňa spĺňa podmienky na to, aby mohla byť posudzovaná ako utečenkyňa
sur place. Poukazovala na zdravotný stav žalobkyne podložený lekárskymi správami z psychiatrického
vyšetrenia, ktoré preukazujú, že žalobkyňa trpí labilnou afektivitou, má depresívne rozlady, panické
záchvaty v anamnéze, flashbacky a trpí predčasným prebúdzaním sa a preto naplnila znaky požadované
v § 39 zákona o azyle na to, aby jej bol udelený azyl z humanitárnych dôvodov v zmysle § 9 zákona
o azyle. Navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil v plnom rozsahu a vrátil žalovanému vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalovaný na nariadenom pojednávaní uviedol, že trvá na ich vyjadreniach vo veci a preskúmavané
rozhodnutie pokladal za správne a navrhol ho potvrdiť. K zdravotnému stavu žalobkyne uviedol,
že taktiež im boli doručené od ošetrujúceho lekára výsledky vyšetrení s tým, že ošetrujúca lekárka
predpísala žalobkyni medikamentnú liečbu a následne pri kontrole bolo zistené, že tieto lieky zaberajú a
stav sa jej v podstate stabilizuje alebo mierne zlepšuje. K udeleniu azylu z humanitných dôvodov podľa
§ 9 zákona o azyle uviedol, že ministerstvo vnútra môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, pričom je
to na jeho zvážení, či takýto azyl udelí alebo nie.

16. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákona o azyle“), Cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je odovzdaný na územie Slovenskej republiky
z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa



okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v minulosti
zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl; konanie
o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

17. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

18. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia
1. štát
2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho
územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo
ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

19. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

20. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

21. Podľa § 9 zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.

22. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.

23. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.

25. Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a
alebo § 13b zákona o azyle.

26. Podľa § 39 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo vytvára v azylových zariadeniach vhodné podmienky
na ubytovanie cudzincov a starostlivosť o nich, pritom zohľadňuje osobitné potreby zraniteľných
osôb zistené na základe individuálneho posúdenia ich stavu; vhodnými podmienkami sa rozumie aj
prijímanie primeraných opatrení na zabránenie útokom a násiliu, ako aj poskytnutie ochrany obetiam
obchodovania s ľuďmi. Zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté



osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi,
obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby,
ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického
násilia alebo sexuálneho násilia.

27. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

28. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie ČAS: MU-PO-76-33/2019-Ž zo dňa 22.10.2019,
ktorým žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil žalobkyni azyl a súčasne podľa § 13c ods.
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej neposkytol doplnkovú ochranu.

29. O udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany žalobkyňa požiadala na území SR z
dôvodu, že na územie SR bola vrátená zo Švédska, kde sa rozhodla žiť. N. opustila z dôvodu ťažkého
života, bola rozvedená, bez manžela a nič ju tam nedržalo. Chce žiť vo Švédsku, ktoré miluje. Tam aj
oficiálne konvertovala na kresťanstvo. Bola pokrstená Švédskou cirkvou patriacou medzi protestantské
cirkvi. Kresťanstvo vyznávala vnútorne aj v N.. Uviedla, že pre ňu nie sú podstatné verejné prejavy
náboženstva, ale podstatné je žiť ako kresťanka a nie sa verejne prejavovať. Kvôli kresťanstvu v N.
nikdy žiadny problém nemala a ani neuviedla žiadne konkrétne obavy v súvislosti s jej konvertovaním.
Žiadne iné dôvody žiadosti neuviedla.

30. Tradičným dôvodom udeľovania azylu je prenasledovanie z dôvodu náboženstva. Príručka UNHCR
konkretizuje v nadväznosti na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Dohovor o ochrane ľudských práv
a slobôd, že ide o právo slobody myslenia, svedomia a náboženstva, ktoré zahrňuje i slobodu človeka
zmeniť svoje náboženstvo, ako i jeho slobodu náboženského prejavu, či už verejne alebo súkromne,
formou výuky, náboženskej praxe, bohoslužieb a plnenia náboženských povinností. Perzekúcia z
náboženských dôvodov môže mať rôzne formy, ako napr. zákaz príslušnosti k náboženskej komunite,
zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí alebo na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať
náboženskú výchovu alebo tiež zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto,
že praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu.

31. V konaní pred žalovaným okrem iného žalobkyňa uviedla, že bola kresťankou ešte pred svojim
príchodom do Európy a kresťanskú vieru vyznávala v tichosti a takto ju bude aj naďalej vyznávať. Dodala,
že v krajine pôvodu nebola členom žiadnej politickej strany, ani hnutia, ani organizácie. Nebola trestne
stíhaná a žiadnemu vážnemu problému zo strany štátu, jeho bezpečnostných zložiek, nečelila.

32. V zmysle ustálenej judikatúry je povinnosťou žalovaného zistiť skutkový stav podľa § 32 Správneho
poriadku len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uviedol, pričom
zo žiadneho ustanovenia zákona o azyle, ani Správneho poriadku nemožno vyvodiť, žeby mu vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a
následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok NS SR 1 Sžo KS/154/2005
z 27.02.2007). Teda správny orgán nemá žiadnu povinnosť vykonať dokazovanie na preukázanie
skutočností, ktoré žiadateľ netvrdí a nemôžu mu byť teda ani známe.

33. Správny súd na tomto mieste konštatuje, že nebolo povinnosťou žalovaného za žiadateľa o azyl
vyhľadávať aj iné, ako ním prezentované dôvody žiadosti o azyl. Preto ak žalovaný posúdil žalobkyninu
žiadosť v intenciách ňou uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne. Pritom za účelom
posúdenia samotnej jej žiadosti o azyl, resp. za účelom posúdenia bezpečnostných rizík jej návratu do
krajiny jeho pôvodu správny orgán vyhľadal a do spisu založil relevantné správy, ktoré reagovali na ňou
tvrdené skutočnosti.

34. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe
ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené
podmienky. V súlade so stanoviskom Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov
za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne
závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich
znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v článku 1A
Ženevského dohovoru.



35. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu.

36. K samotnej žiadosti žalobkyne o udelenie azylu, ktorú možno vnímať ako žiadosť o udelenie azylu z
náboženských dôvodov správny súd udáva, že žalobkyňa vôbec neuvádzala ani v konaní pred správnym
orgánom, ani v súdnom konaní, žiadnu takúto skutočnosť, že by bola prenasledovaná z náboženských
dôvodov v krajine pôvodu N.. Z jej výpovedi však možno vyvodiť, že mala obavu o návrat do krajiny
pôvodu z dôvodu udeľovania trestu smrti konvertitom.

37. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nijako nespochybňuje, že žalobkyňa je kresťankou. Aj keď sa
zle orientuje v spleti cirkiev a v hierarchii v rámci Európy, nie je jasné na akú vieru vlastne konvertovala,
jej presvedčenie byť kresťankou sa javí žalovanému ako úprimné, pričom aj v N. dlhodobo inklinovala ku
kresťanstvu a diskrétne ho vyznávala. Takéto prežívanie kresťanstva jej postačovalo a nepotrebovala
nejaké inštitucionálne zakotvenie v nejakej cirkvi, najmä keď sama nemá poriadnu a ucelenú predstavu
aké sú rozdiely medzi rôznymi prúdmi kresťanstva, o čo sa ani nijako nezaujímala. Možno sa stotožniť
s tvrdením žalovaného, že primárnym dôvodom jej odchodu z N. nebola snaha o konvertovanie a
náboženské dôvody, ale bola ním snaha dostať sa do Švédska, kde v minulosti žila.

38. K posudzovanej veci súd dáva do pozornosti rozsudok sp. zn. 8Sža/41/2009 z 04.08.2009 z ktorého
vyplýva, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom
kontexte, uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie
zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej
bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané
objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle
alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,
teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

39. K výroku o neudelení azylu žalobkyni správny súd konštatuje, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v
tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie
(§,2 písm. d/), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne
konanie subjektov smerujúce voči konkrétnej osobe - žalobkyni. V prejednávanej veci však faktor
prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov
môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv,
čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí podrobne
zaoberal dôvodmi žiadosti žalobkyne o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska
kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku
1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu žalobkyni
v zmysle zákona o azyle.

40. Možno preto zhrnúť, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný náležite svojou správnou úvahou
objasnil, prečo v prípade žalobkyne nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o
azyle. Ohľadne daného uviedol, že v prípade žalobkyne, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, nebola
preukázaná opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine. Navyše z jej výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelila absolútne žiadnym problémom
zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v
zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobkyne neboli preukázané opodstatnené obavy
z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, keďže objektívne nebola vystavená
žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu, resp. zo strany neštátnych pôvodcov, v zmysle zákona o
azyle ani Ženevskej konvencie.



41. Teda možno konštatovať, že v prípade žalobkyne neboli preukázané opodstatnené obavy z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S danými závermi žalovaného
sa súd v celom rozsahu stotožňuje.

42. Správny súd má zato, že je zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov žalovaný pri svojom rozhodovaní
vychádzal, pričom súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v
riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u žalobkyne
existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 ZoA.

43. Rovnako aj pokiaľ sa týka poskytnutia doplnkovej ochrany možno zhrnúť, že takisto nič nenasvedčuje
tomu, žeby jej obava z návratu do krajiny pôvodu bola opodstatnená, nakoľko neexistujú žiadne dôvody
domnievať sa, žeby v prípade jej návratu do krajiny pôvodu bola vystavená reálnej hrozbe vážne
bezprávia tak, ako ju definuje zákon o azyle. Z jej výpovede vyplýva, že nikdy nebola vystavená
mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nečelila zo strany štátu, ani zo
strany neštátnych pôvodcov žiadnym konkrétnym individuálnym problémom alebo hrozbám. Rovnako
potvrdila, že tak, ako pred odchodom z krajiny pôvodu, bude svoju vieru vyznávať v súkromní ako
doposiaľ. Nemala v úmysle sa angažovať verejne, pričom zo správ zabezpečených žalovaným vyplýva,
že iba tí, ktorí svoju vieru vyznávajú verejne, a hlavne čelní predstavitelia náboženských obcí, sú
vystavení perzekúcii. Sama žalobkyňa považuje svoje vierovyznanie za rímskokatolícke, aj keď bola
pokrstená v protestantskom kostole, čo svedčí o tom, že nie je zorientovaná v spletí kresťanských cirkiev.
Túto skutočnosť však rovnako ako ani žalovaný, ani súd, nepovažuje za skutočnosť svedčiacu v jej
neprospech. Dané však potvrdzuje jej tvrdenia, že pre ňu je podstatná jej viera a nie cirkev a stav jej
vnútorného preciťovania kresťanstva a nie sú pre ňu podstatné verejné prejavy jej náboženstva.

44. Na posudzovaný prípad je aplikovateľný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A v.
Švajčiarsko (č. 60342/16 zo dňa 19.12.2017), na ktorý vo svojom odôvodnení poukazuje aj žalovaný.
V predmetnom rozsudku ESĽP poukázal na judikatúru Veľkej Komory vo veci F. G. v. Švédsko, č.
43611/11, rozsudok Veľkej komory z 16.01.2014, §110-127, v ktorom zhrnul základné zásady použiteľné
v obdobných veciach a dodal, že Súd riziko zlého zaobchádzania spravidla posudzuje podľa skutočností,
ktoré žalovanému štátu boli alebo mali byť známe v čase vyhostenia. Pokiaľ k nemu však nedošlo,
vychádza sa podľa aktuálnej situácie v čase konania pred Súdom (Saadi proti Taliansko, č. 37201/06,
Rozsudok Veľkej komory z 28.02.2008, §133), pričom sťažovateľ v danej veci mal trvajúce predbežné
opatrenie a doposiaľ vyhostený nebol.
Súd nepovažoval súčasnú všeobecnú situáciu v Iráne z ľudsko-právneho hľadiska za natoľko
nebezpečnú, aby sama o sebe predstavovala prekážku vyhostenia akéhokoľvek iránskeho štátneho
príslušníka. Preto posudzoval sťažovateľove osobné okolnosti, najmä tie, či ho jeho prestup na
kresťanskú vieru ho môže pri vyhostení do Iránu vystaviť skutočnému riziku porušenia článku 2
a 3 Dohovoru. Pri svojom odôvodnení sa Súd odvolával na vec T. M a Y. A. v. Holandsko (č.
209/16, rozhodnutie z 5.7.2016) kde Súd s ohľadom na prechádzajúce vnútroštátne konanie nemal
dôvod spochybniť dôkladne odôvodnené závery vnútroštátnych orgánov, podľa ktorých nebol prestup
sťažovateľa ku kresťanstvu dôveryhodný. V prejednávanej veci síce vnútroštátne orgány, napriek určitým
pochybnostiam, svoje zamietavé rozhodnutie nezaložili na nevierohodnosti tvrdení sťažovateľa, že sa
obrátil na kresťanskú vieru, ale predovšetkým zdôraznili, že takéto osoby by boli vystavené riziku zlého
zaobchádzania v Iráne iba za predpokladu, že by svoju vieru prejavovali spôsobom, ktorý by tamojšie
úrady vnímali ako hrozbu. To by však vyžadovalo určitú mieru verejnej exponovanosti, čo však nebol
sťažovateľov prípad.
Záverom Súd poukázal nato, že vnútroštátne orgány osobne vypočuli sťažovateľa k otázke jeho prestupu
na kresťanstvo, že jeho vec bola preskúmaná na dvoch stupňoch v dvoch konaniach a že nie sú známky
toho, že by konanie trpelo vadami. Prihliadol rovnako k odôvodneniu prijatému vnútroštátnymi orgánmi,
ako aj k správam o situácii v Iráne a podotkol, že Súdu neboli predložené žiadne nové dôkazy alebo
argumenty k tomu, aby mohol považovať posúdenie vnútroštátnymi orgánmi za neadekvátne. Preto by
sťažovateľovo vyhostenie do Iránu nepredstavovalo porušenie článku 2 a 3 Dohovoru.

45. V posudzovanej veci správny súd dáva do pozornosti aj rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1 Sža
9/2011 zo dňa 08.03.2011, v ktorom súd odmietol označiť za prenasledovanie z dôvodu náboženstva
dôvody, pre ktoré účastník konania /žalobca/ žiadal udeliť azyl, nakoľko samotnou výpoveďou bolo
preukázané, že žiadateľ o azyl v Iraku žiadnym konkrétnym problémom kvôli jezidskému vierovyznaniu



nečelil. V prípade navrhovateľa, problémy, ktorým čelil, nedosahujú intenzitu prenasledovania, tak
ako je definované v § 2 písm. d) zákona o azyle. Ten definuje prenasledovanie ako závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení, ktoré postihuje jednotlivca podobným spôsobom. Z podstaty azylového práva plynie, že azyl je
špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá
spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou
perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho orgánov, prípadne,
že štátne orgány nedokážu takejto perzekúcii zabrániť. V prípade menovaného neboli preukázané
opodstatnené obavy z takéhoto prenasledovania.

46. Z postoja žalobkyne je zrejme, že kresťanské náboženstvo (aj keď nemá v tom jasné, ktorú jeho
vetvu, resp. ktorú cirkev uznáva za materskú) vyznávala v tichosti ešte pred príchodom do Európy, nemá
v úmysle vykonávať žiadne aktivity v hierarchii v cirkvi (ani doma, ani na Slovensku), naďalej chce svoju
vieru vyznávať v tichosti a v súkromí. Dané nie je v protiklade s tým, že v súčasnosti navštevuje kostol a
zúčastňuje sa náboženských aktivít v rámci obce, kde navštevuje farnosť. Pred žalovaným sama pred
podaním správnej žaloby potvrdila, že v súkromí má v úmysle praktizovať svoju vieru. S poukazom
na takto samotnou žalobkyňou deklarovaný postoj možno analogicky použiť na posúdenie jej prípadu
rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 2.10.2010, v ktorom kasačný súd zaujal stanovisko,
podľa ktorého „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie
je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má
dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani
v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických
názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli
verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu
navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych orgánov“. V posudzovanom prípade teda zo strany
štátnych orgánov v krajine jej pôvodu nedošlo k verejnému proklamovaniu jej vierovyznania, resp. zmeny
jej vierovyznania pred štátnymi orgánmi, preto nemožno ani predpokladať, žeby žalobkyni po jej návrate
do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie v zmysle § 2 ods. píms. d) ZoA, resp. hrozba vážneho
bezprávia v zmysle § 2 písm. f) ZoA. V prípade žalobkyne navyše ani neboli preukázané opodstatnené
obavy z takéhoto prenasledovania po návrate do krajiny pôvodu.

47. Žalovaný v konaní zabezpečil dostatočné množstvo podkladov z ktorých vychádzal aj pri možnom
riziku žalobkyne z jej návratu do krajiny pôvodu. Táto udávala až počas súdneho konania, že má obavu
z vykonania trestu smrti voči jej osobe vzhľadom na konvertovaniu ku kresťanstvu. Aj ohľadne danej
skutočnosti žalovaný zistil dostatočným spôsobom skutkový stav. Do spisu zabezpečil správy aj ohľadne
danej skutočnosti, pričom z týchto materiálov vyplýva, že odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v
N. trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdenie odpadlíkov nie je stanovený žiaden
konkrétny trest. Trestný sadzobník nekriminalizuje odpadlíctvo, či konverziu a za posledných 10 rokov
nebol vydaný trest smrti za konvertovanie. Nie sú známe prípady proti konvertovaným a nikto v N. nebol
zatknutý výlučne kvôli konvertovaniu. Posledný prípad skutočne vykonaného trestu smrti za odpadlíctvo
sa vyskytol v roku 1990. Odpadlíctvo a konvertovanie však môžu byť trestané ako zločin na základe
širšieho výkladu ústavy odvolávajúcej sa na islamské právo, pričom zdroje uvádzajú, že odpadlíctvo a
konvertovanie sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu
a ohrozenie národnej bezpečnosti. Z dostupných informácií islamské právo výslovne nerozlišuje medzi
odpadlíctvom a konverziou na iné náboženstvo, keďže i tá je vnímaná ako forma odpadlíctva. Ba práve
naopak, v skutočnosti kresťanskí konvertiti môžu praktizovať svoju vieru do určitej miery bez toho, aby
priťahovali pozornosť štátnych orgánov.

48. Žalovaný preukázal, že trest smrti z dôvodu odpadlíctva, t.j. aj konvertovania, nebol v krajine pôvodu
žalobkyne v poslednom období udelený. Priznal však, že vzhľadom na rozsiahlu diskrečnú právomoc
súdu, sú prípady tvrdých trestov, avšak aj oslobodzujúcich trestov, v závislosti od toho, akému sudcovi
je vec pridelená. Preto námietka, žeby rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného
skutkového stavu, rovnako neobstojí.

49. K otázke udelenia azylu z humanitných dôvodov správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR v zmysle ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona
o azyle a keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok



správneho uváženia správneho orgánu, nie je možné žalovanému vyčítať, že účastníkovi konania azyl
z humanitných dôvodov neudelil.

50. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 ZoA je vecou voľnej
správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný
(1Sža/34/2008 z 13.01.2009), pričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či
nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a
či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ by žalovaný
nepovažoval dôvody účastníka konania pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by
zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v
odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je možné považovať uvedenú námietku za dôvodnú.

51. V posudzovanej veci žalobkyne však požiadavka na udelenie azylu z humanitných dôvodov bola
prednesená až na pojednávaní konanom dňa 27.02.2020. Správny súd k danému udáva, že v priebehu
správneho konania žalobkyňa, ani jej zástupca, v konaní pred žalovaným danú požiadavku pred
vydaním preskúmavaného rozhodnutia nevzniesli. Teda danou požiadavkou udelenia azylu žalobkyni z
humanitných dôvodov sa nemohol ani žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zaoberať a nebol teda
povinný daným smerom viesť svoju správnu úvahu. Preto neposúdenie udelenia azylu žalobkyni z
humanitných dôvodov zo strany žalovaného nemožno akceptovať.

52. Právna zástupkyňa žalobkyne žiadala, aby žalobkyňa bola posudzovaná ako zraniteľná osoba
podľa § 39 ZoA, keďže psychiatrické vyšetrenia preukazujú, že žalobkyňa trpí labilnou afektivitou,
má depresívne rozlady, panické záchvaty v anamnéze, flashbacky a trpí predčasným prebúdzaním.
Žalovaný k danému uviedol, že ostatné lekárske správy potvrdzujú, že u žalobkyne zabrala
medikamentózna liečba. Dané potvrdzuje aj samotná výpoveď žalobkyne, ktorá počas svojej výpovede
dané problémy vôbec neuviedla, ani nespomenula a ohľadne otázky (zo strany svojej právnej
zástupkyne), týkajúcej sa jej zdravotného stavu uviedla, že jej zdravotný stav je dobrý. Preto má súd
zato, že daná námietka nie je dôvodná.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil
skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z
vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný
teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona
o azyle žalobkyni azyl neudelil a neposkytol jej doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
zákon o azyle.

54. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 27.11.2019 podľa § 219
Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
nie je dôvodná, nakoľko v prípade žalobkyne neboli preukázané dôvody pre udelenie azylu podľa § 8
alebo § 10 zákona o azyle, ani poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle.

55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich
náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobkyňa nebola v konaní úspešná a žalovanému právo na
náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).



Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.