Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7To/109/2018 z 13. 3. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 13. marca 2019, sp. zn. 7To/109/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7516010100.3 Krajský súd Košice | 7To/109/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7516010100.3 | 2019-03-13 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Rodina a mládež Citované ustanovenia: TP, § 209 ods. 1 TZ, § 319 TP, TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf69c1b5-f46f-4363-85ab-c0f3ed2b8465 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7516010100.3 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/109/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516010100
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Tomčovčík
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7516010100.3

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Tomčovčíka a sudcov
JUDr. Karola Kučeru a JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa
14. marca 2019, v trestnej veci proti obžalovanej T. Z.T., pre zločin únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák.,
o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.6.2018 sp.zn.
6T/23/2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. zamieta odvolanie obžalovanej T. Z.T..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.6.2018 sp.zn. 6T/23/2016 bola obžalovaná T. Z.
uznaná vinnou zo zločinu únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 25.8.2014 v poobedňajších hodinách v obci M. Č.. X, X. E. - X., v E. Z. K. prikázala Z. Ž., H..
X.X.XXXX, ktorá bola v E. na týždennom pobyte od 20.8.2014, aby si zbalila svoje veci, lebo pôjde do Z.
a následne bez vedomia a súhlasu pestúnov Z. F. B. E. F., ktorý bola zverená do pestúnskej starostlivosti
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. Nc 407/00 zo dňa 16.11.2000, odviezla Z. Ž. do E.
na nezistené miesto v Z. a odtiaľ v ten istý deň iným motorovým vozidlom ju previezla do U. M. Z. K..A..

Za to bol obžalovanej podľa § 209 ods.1, § 36 písm. j/, § 38 ods.2, ods.3 Tr.zák. uložený trest odňatia
slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods.1 písm.a/ Tr.zák., § 51 ods.1, ods.2 Tr.zák. súd výkon trestu obžalovanej podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov, počas ktorej súd uložil probačný dohľad nad
správaním sa obžalovanej.

Podľa § 51 ods.4 písm.i/ Tr.zák. bola obžalovanej uložená povinnosť počas skúšobnej doby zúčastniť
sa na psychologickom poradenstve.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení, odôvodnení, poučení o opravnom prostriedku podala
obžalovaná odvolanie proti výroku o vine a výroku o treste.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne uviedla, že nemala
motív, ani úmysel konať trestný čin, nakoľko konala v záujme dieťaťa -Z. Ž. v krajnej núdzi. Z dokazovania
vyplynulo, že menovaná nebola odňatá, ale slobodne odišla vykonať výpoveď o sexuálnom zneužívaní
na neutrálnej pôde v členskom štáte EÚ, kde sa nemusela obávať pomsty pestúnov Z. F. B. E. F..
Obžalovaná verila, že polícia členských štátov EÚ spolupracuje, ako to bolo v prípade D. Z.. V pondelok
25.8.2017 sa mala Z. Ž. vrátiť domov a nebolo by jej možné už poskytnúť pomoc. Z minulosti mala
obžalovaná skúsenosť, že Z. Ž. nemá odvahu vypovedať na sociálke, ani na polícii zo strachu pred
pestúnmi.



Z. Ž. podľa názoru obžalovanej nebola povinná znášať sexuálne zneužívanie, a preto ak bola odňatá
osobe, ktorá na nej násilie páchala, nejednalo sa o trestný čin. V závere sa obhajkyňa pridržiavala
záverečnej reči, kde poukázala aj na Chartu základných práv Európskej únie.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovanej T. Z. nie je
dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie
skutkového stavu veci a pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.

Prvostupňový súd vykonané dôkazy vecne vyhodnotil riadiac sa pritom ustanovením § 12 ods.12 Tr.por.
jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr.por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,
ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonne odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že sa obžalovaná dopustila konania tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na ne
ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Okresný súd pri uznaní viny vychádzal aj z výpovede obžalovanej, ktorá sa v podstate ku skutku priznala
tým, keď uviedla, že Z. Ž.Ú. s jej súhlasom spolu s ďalšou mariánskou sestrou odniesli cez Z. M. U..
Konala tak z dôvodu kresťanskej lásky k maloletej, ktorú chcela ochrániť pred negatívnym prostredím,
v ktorom sa nachádzala a najmä od vplyvu pestúna Z. F., ktorý ju podľa vyjadrenia Z. Ž. mal sexuálne
obťažovať. Dôvod, prečo ju odviedla do U. bol ten, aby bola príslušnými policajnými orgánmi vypočutá
bez toho, aby mali pestúni na ňu nejaký vplyv.

V tomto smere je výpoveď obžalovanej zhodná s výpoveďou svedkyne A. M., od ktorej sa obžalovaná
dozvedela, že aj jej sa Z. Ž. zdôverila s tým, že za ňou chodí do izby jej otec pestún, kde ju obchytáva,
čo bolo pre ňu veľmi nepríjemné. Ďalej svedkyňa A. M. uviedla, že spolu s obžalovanou a sestrou
predstavenou si chceli overiť, či Z. Ž. hovorí pravdu a spísali v bodoch skutočnosti, o ktorých im Z.
hovorila a tento papier dali kňazovi Z.. S. D..

Táto výpoveď je však v rozpore s výpoveďou kňaza Z.. S. D., ktorý následne po oznámení Z. K.
vyspovedal Z. Ž., pričom skutočnosti, ktoré sa dozvedel počas spovede nepovedal nikomu, nakoľko
podliehajú spovednému tajomstvu. Sestrám v E. povedal len to, čo sa dozvedel mimo spovede Z. Ž. pri
osobnom rozhovore a tieto skutočnosti sa týkali len toho, ako Z. žila v E..

Skutočnosť, že Z. Ž. mala byť pestúnom Z. F. obchytkávaná, bozkávaná na ústa, bola potvrdená aj
výpoveďou mariánskej sestry, svedkyne T. C., ktorá sa o týchto skutočnostiach dozvedela pri rozhovore
s poškodenou Z. Ž.. Obdobne vypovedala aj svedkyňa E. Z., ktorá prišla do osobného kontaktu s Z. Ž.
v auguste 2014 v E. N. U.Ú..

Celá obrana spočívajúca v tom, že obžalovaná odniesla poškodenú Z. Ž. do E. N. U. z dôvodu, aby
zabránila jej ďalšiemu sexuálnemu zneužívaniu pestúnom a aby tieto skutočnosti vyšetrovala U. polícia
je v celom rozsahu vyvrátená výpoveďou nasledujúcich svedkov.

Svedkyňa E. F. pestúnka Z. Ž., vo svojej výpovedi uviedla, ako sa s Z. dohodla, že kedy príde domov,
zisťovala jej aj odchody vlakov. Keď jej chcela oznámiť, ktorým vlakom má pricestovať, tak už sa jej
nevedela dovolať ani na jej mobilný telefón, ani do E. na pevnú linku, kde sa Z. Ž. mala nachádzať. Do



E. sa dovolala až na druhý deň, kedy sa dozvedela, že maloletá Z. Ž. domov neodišla a ani sa nevráti,
a že ju odviezli do iného E., do ktorého jej však K. F. nepovedala. Čakala 3 dni a potom podala trestné
oznámenie. Asi po mesiaci čakania im oznámili, že Z. je vo U., kde pre ňu s právnym zástupcom išli.

Z. Ž. na hlavnom pojednávaní uviedla, že keď oznámila obžalovanej, že ide domov, tak jej obžalovaná
povedala, že nikam nepôjde, lebo jej rodina je pre ňu nebezpečná. V čase, keď mala ísť domov, tak išla
dobrovoľne s Z. K. s tým, že idú do Z. a že jej rodičia o tom vedia. Neskôr odišla so K. M. U., kde jej
zakázali telefonovať domov a kázali jej písať listy, ktorý obsah jej sami diktovali a následne tieto listy po
nej čítali. Vo U. bola aj na polícii, kde hovorili za ňu väčšinou sestry.

O svojom pestúnovi Z. F. sa rozprávala len s jednou sestrou, ktorá jej povedala, že jej pestún si myslí,
že Z. má vzťah s nejakým chlapcom, čo nemala.

Z výpovede svedkyne Z.. Ľ. M. vyplynulo, že ako samostatný radca na Úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny riešili návrat Z. Ž. na územie K. a taktiež v roku 2014 anonymné oznámenie pre podozrenie
zo sexuálneho obťažovania, ktoré sa nepotvrdilo. Uvedené vyplýva z uznesenia OR PZ OKP zo dňa
11.2.2015, kde bolo trestné stíhanie zastavené, pretože sa skutok nestal.

V neprospech obžalovanej svedčia aj prečítané výpovede svedkýň, a to predstavenej v E. Z. K. N. M.Q.
B. K., ktorá uviedla, že celá cesta obžalovanej do U. bola bez jej vedomia a bola to iniciatíva obžalovanej.
Pokiaľ obžalovaná odišla z E. preč s Z. Ž., tak to bolo z dôvodu, že mali ísť do Č. v rámci misie.

Svedkyňa Z. Z. B. K. M. S. vypovedala, že dňa 25.8.2014 za ňou prišla obžalovaná s tým, že potrebuje ísť
do Č., kde vykonávala misiu. Spolu s nimi išla aj poškodená. V Č. nezastavili, obžalovaná jej povedala,
že idú ďalej a navigovala ju do Z., kde zastavili pri nejakom dome. Obžalovaná s poškodenou vystúpili
z auta, kedy jej obžalovaná povedala, že sa môže vrátiť. To, že obžalovaná chce ísť do U. nevedela.

Pokiaľ obhajoba predložila listy poškodenej zo dňa 27.8.2014 a 30.8.2014, ktorých obsahom je to, že vo
U. sa má dobre a že pestún za ňou mal chodiť do izby, ľahať si ku nej, priťahovať ju k sebe a bozkávať,
tak tieto skutočnosti sú v rozpore s trestným oznámením poškodenej Z. Ž., ktoré podala dňa 27.10.2014
(sp.zn. ČVS:ORP-2214/1-VYS-KE-2014). Z obsahu trestného oznámenia vyplynulo, že pestún Z. F. mal
Z. Ž. obchytávať na rukách, prsiach, na bruchu, asi 2-krát pred troma rokmi. Listy z U. písala Z. Ž.
nútene, lebo to po nej chceli Z. sestry a vo U. nikdy nehovorila, že je doma sexuálne zneužívaná.

V uvedenej trestnej veci bola Z. Ž. vypočutá ako svedkyňa, kedy uviedla, že ju pestún hladkal po líci,
rukách, po bruchu a neľahal si ku nej, lebo spala na poschodovej posteli hore.

Podľa § 209 ods.1 Tr.zák., kto dieťa alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne
nedostatočne vyvinutú odníme z opatrovania toho, kto má podľa zákona alebo podľa úradného
rozhodnutia povinnosť starať sa o nich, potrestá sa odňatím slobody na 3 až 8 rokov.

Odňatím z opatrovania sa rozumie zásah, ktorý znemožní ďalšiu starostlivosť o osobu tomu, kto
má povinnosť sa o ňu starať. Ide o aktívne konanie páchateľa, napríklad odvedenie, odvezenie, na
navedenie na útek z ústavnej výchovy a podobne.

Z hľadiska naplnenia tohto zákonného znaku nie je rozhodujúce to, či bola osoba odňatá natrvalo alebo
na prechodnú dobu; je však potrebné, aby išlo o takú dobu, ktorá by bola pociťovaná zo strany osoby,
ktorá má povinnosť sa starať o osobu uvedenú v ods.1 ako porušenie mocenských práv.

Únos sa môže uskutočniť i zo súhlasom unesenej osoby, pričom nie je podstatné, aký cieľ páchateľ
odňatím osoby z opatrovania sledoval.

V predmetnej trestnej veci aj krajský súd konštatuje, že obžalovaná T. Z. svojím konaním naplnila všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák., a to po objektívnej stránke
v tom, že bez vedomia a súhlasu pestúnov Z. F. B. E. F., ktorým bola Z. Ž. zverená do pestúnskej
starostlivosti rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. Nc/407/00 zo dňa 16.11.2000, túto
obžalovaná T. Z. dňa 25.8.2014 odviezla do E. na nezistené miesto v Z. a odtiaľ v ten istý deň ju previezla



do E. v meste K.. A. N. U.. Tam Z. Ž. zotrvala bez súhlasu svojich pestúnov, ktorí potom, ako sa Z. Ž.
25.8.2014 nevrátila domov, požiadali políciu o jej vypátranie.

Konanie obžalovanej neospravedlňuje a predovšetkým nezbavuje ju trestnej zodpovednosti tá
skutočnosť, že tak konala v mene kresťanskej lásky a že neverila orgánom polície Slovenskej republiky.
Na území Slovenskej republiky je viacero inštitúcií a orgánov, ktorým mohla obžalovaná údajné sexuálne
obťažovanie Z. Ž. pestúnom Z. F. oznámiť.

Z týchto dôvodov aj krajský súd potvrdil, že obžalovaná po subjektívnej stránke konala v úmysle
nepriamom podľa § 15 ods.1 písm.b/ Tr.zák.

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že tento možno
považovať za správny a zákonný. Výrok o treste zodpovedá kritériám uvedeným v § 34 Tr.zák.

Správne postupoval súd, keď u obžalovanej zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr.zák. -
viedla pred spáchaním trestného činu riadny život a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Trestná sadzba
pre zločin únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák. je v rozmedzí od 3 do 8 rokov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má aj krajský súd za to, že trest uložený obžalovanej na dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu v trvaní 2 rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním sa obžalovanej
je dostatočný a zodpovedá nielen závažnosti trestnej činnosti, ale aj jej rozsahu a taktiež aj osobe
obžalovanej.

Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia, keď nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie, prípadne zmenu
napadnutého rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.