Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/22/2019 z 25. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 25. novembra 2019, sp. zn. 5Saz/22/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7019200647.2 Krajský súd Košice | 5Saz/22/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7019200647.2 | 2019-11-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z., § 191 ods. 1 písm. d) SSP, § 13a zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2bdcb87c-c093-4635-b271-6f8a3683b0db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7019200647.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/22/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200647
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7019200647.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD., v právnej veci žalobkyne: J. E. Y. E.,
narodená XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. Z. a s povolením na pobyt v Slovenskej republike č.
C. a jej maloletých detí: I. Y. S. F. R., nar. XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. Z., C. Y. S. F. R., nar.
XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. J. a S. Y. S. F. R., W.. XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č.
Z., všetci štátna príslušnosť N., toho času miesto pobytu L. R. XXXX/XX, V., zastúpení Ligou za ľudské
práva, občianske združenie, sídlo Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa
26.08.2019, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž zo dňa 19.07.2019, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž zo dňa 19.07.2019 týkajúce sa žalobkyne
J. E. Y. E., narodená XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. Z. a s povolením na pobyt v Slovenskej
republike č. C. a jej maloletých detí: I. Y. S. F. R., nar. XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. Z., C. Y. S.
F. R., nar. XX.XX.XXXX s N. cestovným pasom č. J. a S. Y. S. F. R., nar. XX.XX.XXXX s N. cestovným
pasom č. Z., všetci štátna príslušnosť N. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcom p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž zo dňa 19.07.2019 žalovaný podľa § 13 ods. 1
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“
resp. „ZoA“) neudelil azyl žalobkyni a jej trom maloletým deťom.

2. S poukazom na § 140 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
správny súd zhrnul doterajší priebeh správneho a súdneho konania a uvádza, že správny orgán
po komplexnom vyhodnotení prípadu žalobcov vydal dňa 10. apríla 2017 rozhodnutie ČAS: MU-
PO-4-27/2017-Ž, v ktorom žalobcom podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle azyl neudelil, no súčasne podľa
§ 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle im poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka od 19.
apríla 2017, kedy uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V zákonnej lehote prostredníctvom
právneho zastúpenia podali na Krajský súd v Košiciach žalobcovia správnu žalobu proti časti rozhodnutia
o neudelení azylu. Krajský súd v Košiciach vydal 21. augusta 2017 rozsudok 4Saz/1/2017, v ktorom
žalobu vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ČAS: MU-PO-4-7/2017-Ž z 10. apríla 2017 v časti
rozhodnutia o neudelení azylu zamietol, pričom sa plne stotožnil s rozhodnutím migračného úradu.
V zákonnej lehote podali žalobcovia prostredníctvom právneho zastúpenia proti tomuto rozhodnutiu
kasačnú sťažnosť na Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“), ktorý rozsudkom 10Sžak/18/2017 zo
13.12.2017 zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach tak, že rozhodnutie migračného úradu
ČAS: MU-PO-4-27/2017-Ž z 10. apríla 2017 v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na



ďalšie konanie. Na základe predmetného rozsudku sa migračný úrad opätovne zaoberal prípadom
žalobcov a posudzoval odôvodnenosť ich žiadosti o udelenie azylu na území SR v zmysle ustanovení
zákona o azyle, pričom dospel k záveru, že podmienky pre udelenie azylu v ich prípade naplnené
neboli. Preto dňa 25. mája 2018 vydal rozhodnutie ČAS: MU-PO-4-59/2017-Ž, v ktorom žalobcom azyl
neudelil. V zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali žalobcovi na Krajský
súd v Košiciach proti rozhodnutiu o neudelení azylu správnu žalobu. Krajský súd v Košiciach vo
svojom rozsudku 5Saz/56/2018 zo dňa 20. septembra 2018 zrušil rozhodnutie migračného úradu
ČAS: MU-PO-4-59/2017-Ž a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného posúdenia prípadu
menovaných v kontexte rozsudku NS SR a jeho požiadavky na jednoznačné a presvedčivé odôvodnenie
administratívneho rozhodnutia. Súčasne stanovil, že povinnosťou migračného úradu bude v ďalšom
konaní vydať rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo predmetné požiadavky nastolené kasačným súdom. V
prípade neudelenia azylu v právnom režime § 9 zákona o azyle má podľa názoru súdu v preskúmavanej
veci migračný úrad právnu povinnosť uviesť, prečo zložité rodičovské postavenie žalobkyne, do ktorej
sa dostala v súvislosti so starostlivosťou o ťažko nemocného syna, nepovažuje za dôvod postavený
svojou intenzitou a závažnosťou na roveň demonštratívne uvádzaných prípadov v článku 13 Nariadenia
ministra vnútra SR č. 34 z 21. februára 2014.

3. Žalovaný správny orgán teda pristúpil k opätovnému vyhodnoteniu a detailnému komplexnému
posúdeniu prípadu žalobcov aj v kontexte požiadaviek Krajského súdu v Košiciach a NS SR. Na vedomie
vzal aj stanovisko právneho zástupcu z 30. mája 2019, v ktorom v stručnosti popísal priebeh doterajšieho
konania žalobcov pred správnym orgánom, Krajským súdom v Košiciach a NS SR a navrhol, aby bol
žalobcom udelený azyl z humanitných dôvodov. Žalovaný konštatoval, že v konaní posúdil tak dôvody
na udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, ako aj opodstatnenosť udelenia azylu z humanitných
dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle sa medzinárodná ochrana udelí
vo forme udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany. Potrebné je poznamenať, že doplnková
ochrana bola žalobcom udelená ešte prvým rozhodnutím migračného úradu MU-PO-4-27/2017-Ž z
10.4.2017. Vzhľadom na to, že v ich prípade naďalej pretrvávali podmienky uvedené v § 13a zákona
o azyle a žalobcovia si v zákonom stanovenej lehote podali žiadosť o jej predĺženie, táto im bola
rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-47-15/2018-Ž zo 17.4.2018 predĺžená do 18.4.2020, teda
aj v súčasnej dobe je stále v platnosti.

4. V rámci komplexného posúdenia žiadosti žalobcov sa migračný úrad zaoberal aj posúdením
ich prípadu ako žiadateľov, resp. utečencov „sur place". Osoba sa nestáva utečencom „sur place"
automaticky iba tým, že vykonala určitú činnosť alebo následkom udalostí ku ktorým došlo v krajine
jej pôvodu, ale stáva sa ňou až po posúdení okolností jeho prípadu. Žalobcov však migračný úrad
do kategórie utečencov „sur place" nezaradil, nakoľko v konaní neboli preukázané žiadne indície, na
základe ktorých by tak bolo potrebné urobiť. Dospel k tomuto záveru po prehodnotení ich výpovede,
z ktorej je podľa neho zrejmé, že v N. a ani po odchode žalobkyne z tejto krajiny osobne nevyvíjala
žiadnu činnosť, ktorou by v prípade nedobrovoľného návratu mohla výrazným spôsobom ohroziť svoju
bezpečnosť. Migračný úrad nevylúčil, že po odchode žalobcov z N. sa všeobecná situácia v tejto krajine
podstatne zhoršila, avšak táto sama o sebe nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu. Aby mohli
byt' žalobcovia označení za utečenca všeobecne alebo „sur place", museli by objektívne preukázať
opodstatnenosť obáv z prenasledovania kvôli svojmu náboženskému alebo politickému presvedčeniu. V
tejto súvislosti považoval za nevyhnutné skonštatovať, že žalobkyňa sa nikdy, ako sama uviedla, politicky
neangažovala, nebola členom politickej strany, či hnutia.

5. Žalovaný správny orgán sa zaoberal aj opakovaným posúdením žiadosti žalobcov s ohľadom na
posúdenie opodstatnenosti udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle platnej legislatívy. V rámci
vyhodnotenia prípadu žalobcov si migračný úrad zabezpečil všetky dostupné dôkazy, detailne sa s nimi
oboznámil a s ohľadom na individuálne okolnosti ich prípadu sa rozhodol udeliť žalobkyni, jej manželovi
a ich trom maloletým deťom medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona
o azyle. Žalovaný ničím nespochybnil závažnosť ochorenia syna žalobkyne a s tým súvisiacu sťaženú
situáciu jej rodiny. Nestotožnil sa však s názorom, že ucelená rodina, vychovávajúca tri maloleté deti, z
ktorých jedno trpí závažným zdravotným problémom, napĺňa znaky zraniteľnosti v zmysle zákona o azyle
alebo európskeho azylového práva, a preto by jej mal byt' udelený azyl z humanitných dôvodov. Súčasne
poukázal na skutočnosť, že zraniteľnosť osoby v azylovom konaní nezakladá nárok na udelenie azylu.
Požiadavkou platnej EÚ legislatívy, ktorá bola premietnutá aj do slovenského zákona o azyle a do praxe
vo vzťahu zraniteľným osobám alebo skupinám žiadateľov je, aby tieto boli čím skôr v procese azylového



konania identifikované tak, aby im bolo možné poskytnúť potrebné procesné záruky a náležité prijímacie
podmienky. Z doterajšieho uplatňovania tohto konceptu sú za zraniteľné osoby považovaní napr. maloletí
žiadatelia bez doprovodu rodičov alebo dospelých príbuzných, obete prevádzačstva, sám rodič s deťmi.
a pod.. V danom prípade sa však jedná podľa žalovaného o plnohodnotnú rodinu, kde obaja rodičia
sa snažia poskytnúť svojim deťom potrebné zázemie a starostlivosť, ktorá sa ničím nevymyká z rámca
slovenskej rodiny s chorým dieťaťom. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že migračný úrad
sa snaží byt' rodine žalobcu plne nápomocný a vytvárať im čo najvhodnejšie podmienky na život na
Slovensku. Dôkazom toho je aj špeciálna pozornosť a široká podpora venovaná ich rodine vo forme
asistencie pri zabezpečovaní lekárskych vyšetrení a zdravotnej starostlivosti pre chorého syna, vrátane
psychologickej pomoci, sprevádzania terénnym sociálnym pracovníkom a kultúrnym mediátorom pri
návštevách lekárov a lekárskych zariadení, ako aj pri kontaktoch so základnou školou detí, ďalšími
úradmi a štátnymi inštitúciami. Rodina žalobcov je napojená na finančnú podporu z integračného
projektu vo výške 291,- euro mesačne, okrem toho sú im preplácané lieky, zdravotné potreby, školský
klub detí. Žalobcom je umožnené navštevovať kurz slovenského jazyka a rodine je poskytované sociálne
a právne poradenstvo podľa aktuálnej potreby. Konštatoval, že zákon o azyle v § 39 upravuje podmienky
ubytovávania žiadateľov o azyl (cudzincov) v azylových zariadeniach ministerstva vnútra a nemožno od
neho odvodzovať nárok na udelenie azylu. Zo samotnej citácie ustanovení tohto paragrafu je podľa neho
zrejmé, že zraniteľné osoby sú zmienené v kontexte zabezpečenia vhodných prijímacích podmienok v
azylových zariadeniach bez akéhokoľvek prepojenia alebo vplyvu na výsledok posudzovanej žiadosti
o poskytnutie ochrany v podmienkach SR, bez ohľadu na to, či ide o medzinárodnú ochranu alebo
azyl z humanitných dôvodov. Migračný úrad sa nestotožnil ani so vznesenou obavou, že by v prípade
neudelenia azylu v danom prípade mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia alebo života v súvislosti s návratom
rodiny žalobcov do krajiny pôvodu. Migračný úrad sa podľa svojich slov detailne oboznámil so situáciou
rodiny, ako aj zdravotnými problémami chorého syna a liečebnými možnosťami v krajine pôvodu. Práve
na základe dostupných informácií, týkajúcich sa závažnosti ochorenia syna a informácií zabezpečených
prostredníctvom odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, ktoré potvrdili
obmedzený prístup k liečbe vzhľadom na kolaps zdravotného systému v dôsledku bezpečnostnej
situácie a hospodárskej kríze v N., prijal rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany, ktorá umožňuje
menovaným zotrvať na území SR do 18. apríla 2020 (s možnosťou predĺženia) a súčasne im poskytuje
záruku pred núteným návratom do krajiny pôvodu. Poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR podľa
žalovaného zaručuje žalobcom nielen ochranu pred návratom do krajiny pôvodu, ale im umožňuje aj
plnohodnotný život a starostlivosť o rodinu, vrátane zdravotnej starostlivosti o chorého syna v potrebnom
rozsahu. Žalobkynine zložité rodičovské postavenie v súvislosti so starostlivosťou o svojho chorého
syna bolo posúdené v kontexte záruk, poskytnutých zo strany SR na základe udelenej doplnkovej
ochrany a starostlivosti poskytovanej rodine žalobcov s ohľadom na zdravotné problémy syna tak, ako
vyplýva z uvedeného vyššie. Posudzovanie bolo podľa žalovaného podrobené tiež analýze rozdielu
poskytovanej zdravotnej starostlivosti v prípade udelenia doplnkovej ochrany a azylu. Táto podľa
jeho názoru preukázala, že na základe platných právnych predpisov SR je zdravotná starostlivosť
osobám s udeleným azylom a osobám s poskytnutou doplnkovou ochranou poskytovaná v rozsahu
verejného zdravotného poistenia, a to v rovnakom rozsahu. Obom skupinám sú hradené aj finančne
nákladné úkony v zdravotníckych zariadeniach. Forma udelenej ochrany teda nemá žiaden vplyv na
rozsah a úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti synovi žalobcu. Podľa dostupných informácií
je synovi žalobkyne na základe poskytnutej doplnkovej ochrany poskytovaná adekvátna liečba, jeho
stav je stabilizovaný a ďalšie zváženie liečby, prípadne operačného zákroku, je len na lekároch a
špecialistoch. Čo sa týka udelenia azylu z humanitných dôvodov, považoval za potrebné poukázať na
to, že na jeho udelenie neexistuje právny nárok tak, ako to konštatoval aj NS SR vo svojom rozsudku
č. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13 . decembra 2017. Rovnaký právny názor a ustálenú prax v tomto smere
potvrdzujú aj ďalšie rozsudky krajských súdov Bratislava a Košice a NS SR (napr. 1SžoKS124/2005,
8Sža3/2008, 1Sža34/2008, 1Sža83/2010, 10SžaK/16/2017 a ďalšie).

6. Žalovaný ďalej uviedol, že z § 9 zákona o azyle vyplýva, že migračný úrad „môže" udeliť humanitný
azyl, nie je však povinnosťou správneho orgánu žiadateľovi udeliť azyl z humanitných dôvodov v každom
posudzovanom prípade. Napriek skutočnosti, že zložité rodičovské postavenie, do ktorého sa žalobkyňa
a jej rodina dostala v súvislosti so starostlivosťou o ťažko nemocného syna, by bolo možné vo svojej
podstate postaviť svojou intenzitou a závažnosťou na roveň demonštratívne uvádzaných prípadov v
článku 13 Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21. februára 2014, migračný úrad sa v danom prípade
rozhodol neudeliť azyl z humanitných dôvodov, nakoľko žalobkyňa so svojou rodinou požívajú na území
SR doplnkovú ochranu, ktorá im podľa názoru migračného úradu zaručuje tak ochranu pred návratom



do krajiny pôvodu, ako aj náležitú zdravotnú starostlivosť o chorého syna. Takéto odôvodnenie, je podľa
názoru migračného úradu logické a zhodné s názorom NS SR v rozhodnutí sp.zn. 1Sža/29/2015 z
25. augusta 2015, v ktorom NS SR v obdobnom prípade žiadateľov z N. po náležite zdôvodnenom
rozhodnutí migračného úradu jeho správnosť potvrdil a konštatoval, že poskytnutá doplnková ochrana
bola vzhľadom na zlú bezpečnostnú situáciu, ako aj zdravotný stav maloletých detí postačujúca.
Rozhodnutie o tom či udeliť, alebo neudeliť azyl z humanitných dôvodov je teda podľa žalovaného vecou
voľnej správnej úvahy správneho orgánu a na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok,
ani subjektívne právo. Poskytovanie azylu z humanitných dôvodov je dokonca nad rámec Ženevského
dohovoru z roku 1951. Zavedením tohto štatútu sa SR rozhodla, nad rámec svojich medzinárodných
záväzkov, v prípadoch hodných osobitného zreteľa ako prejav svojej humanity umožniť poskytnutie
azylu, aj keď osoba nespĺňa podmienky na jeho udelenie v súlade s medzinárodným právom, pričom
zodpovednosť za rozhodovanie o jeho udelení ponechala na Ministerstvo vnútra SR. Po komplexnom
posúdení prípadu žalobcov dospel migračný úrad k záveru, že neboli naplnené podmienky na udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, preto sa im azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle na území
SR neudelil. Súčasne nebola podľa žalovaného preukázaná opodstatnenosť obáv pre udelenie azylu
z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, preto sa migračný úrad rozhodol žalobcom azyl na
území SR neudeliť.

7. V správnej žalobe zo dňa 26.08.2019 v predmetnej veci, podanej v súlade s ustanoveniami §
207 a nasl. SSP, žalobcovia zastúpení Ligou za ľudské práva, občianske združenie poukázali na
obsah a priebeh súdneho preskúmavacieho konania od jeho počiatku a predovšetkým na závery
vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo 13.12.2017, ktorým NS SR zmenil rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Saz/1/2017 zo dňa 21.08.2017 a to tak, že pôvodné rozhodnutie
žalovaného ČAS: MU-PO-4-27/2017 zo dňa 10.04.2017 v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Taktiež poukázali na obsah a ďalší priebeh konania pred správnym súdom
(pozri bod 2. rozsudku). V predmetnom konaní pred správnym súdom žiadajú o preskúmanie v poradí
tretieho rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž zo dňa 19.07.2019. Vychádzajúc z právnej
úpravy obsiahnutej v § 8 a § 9 zákona o azyle žalobcovia namietali nesprávnosť a nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia zo dňa 19.07.2019 tvrdiac, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov a zároveň v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.

8. Žalobcovia ďalej citovali časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.07.2019 a tieto
konfrontoval so závermi a pokynmi, ktoré boli Najvyšším súdom SR uložené žalovanému správnemu
orgánu v citovanom rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13.12.2017 dotýkajúce sa
podmienok pre udelenie azylu.

9. V ďalšej časti žaloby citovali relevantné časti rozsudku NS SR č. k. 10Sžak/18/2017 zo 13.12.2017
a konštatovali, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu považuje za nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobkyňa pri podaní žiadosti o udelenie azylu ako rodič, ktorý
má voči svojmu synovi rodičovské práva, ale aj povinnosti, rovnako ako jej manžel, argumentovala
aj zlým zdravotným stavom svojho syna. Správny orgán však nedostatočne zistil skutkový stav veci
a nevykonal náležité dokazovanie, a to najmä tým, že nevyhodnotil správy a stanoviská ošetrujúcich
lekárov k zdravotnému stavu syna žalobcu, ktoré mal k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
azylu manželky žalobcu.

10. Žalovaný dňa 23.09.2019 doručil správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 20.09.2019 k správnej žalobe.
K tomuto podaniu žalovaného sa už právny zástupca žalobcov nevyjadril, avšak poslal súdu list (č.l. 58
súdneho spisu), v ktorom informoval súd o administratívnom postupe žalovaného, ktorým sa žalovaný
informoval o sociálnych pomeroch rodiny žalobcov.

11. Vo vyjadrení žalovaný poukázal na skutočnosť, že dňa 19.07.2019 rozhodnutím Ministerstva vnútra
SR migračného úradu ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž nebol žalobcom udelený azyl podľa § 13 ods. 1 zákona
č. 480/2002 Z.z. o azyle. Správny orgán rozhodoval o žiadosti opakovane. Žalobkyňa žije na Slovensku
od roku XXXX, kedy sa presťahovala za manželom, ktorý začal študovať na M. G. v V.. Pricestovali s ňou
aj ich dcéra I. Y. S. F. R., nar. XX.XX.XXXX. Manželka mala na území SR povolený pobyt na účel zlúčenia
rodiny a na účel zamestnania. Vyučovala na A. Š. L. U. R. E. a E. Q. E. J.. Na území SR sa im narodila



v V. dňa XX.XX.XXXX H. C. Y. S. F. R. E. U. F. L. S. Y. S. F. R., W.. XX.XX.XXXX. L. F. I. U. Y. XXXX W.
L. U. F.. Do N. sa nemôže vrátiť kvôli zlej bezpečnostnej situácii v krajine a zlému zdravotnému stavu jej
syna. Žalovaný správny orgán poukázal na doterajší priebeh súdneho a administratívneho konania. V
prípade neudelenia azylu v právnom režime § 9 zákona o azyle má podľa názoru súdu v preskúmavanej
veci migračný úrad právnu povinnosť uviesť, prečo zložité rodičovské postavenie žalovanej ako matky,
do ktorého sa dostala v súvislosti so starostlivosťou o ťažko nemocného syna, nepovažuje za dôvod s
ohľadom na článok 13 Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 postupu podľa § 9 zákona o
azyle a až následne vo veci rozhodnúť.

12. Správny orgán nespochybňoval zlý zdravotný stav žalobkyninho syna. Dôležité podľa jeho názoru
však je povedať, že zdravotne postihnutý je len syn, ostatní členovia sú zdraví a poskytnutie azylu
z humanitných dôvodov zdravým osobám nie je účelom zákona o azyle. O syna sa prevažne stará
jeho matka, avšak rozsah pomoci, ktorá bola rodine postihnutá, je plne ekvivalentná s pomocou, aké
dostávajú rodiny s chorými deťmi, ktoré sú občania Slovenskej republiky. Zložité rodičovské postavenie
žalobcov v súvislosti so starostlivosťou o svojho chorého syna bolo posúdené v kontexte záruk,
poskytnutých zo strany SR na základe udelenej doplnkovej ochrany. Posudzovanie bolo podrobené aj
analýze rozsahu poskytovanej zdravotnej starostlivosti osobám s udeleným azylom a s poskytnutou
doplnkovou ochranou. Táto potvrdila, že na základe platných právnych predpisov SR je zdravotná
starostlivosť osobám s udeleným azylom a osobám s poskytnutou doplnkovou ochranou poskytovaná v
rozsahu verejného zdravotného poistenia v rovnakom rozsahu. Obom skupinám sú hradené aj finančne
nákladné úkony v zdravotníckych zariadeniach. Forma udelenej ochrany teda nemá žiaden vplyv na
rozsah a úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti synovi menovaného. Synovi žalobkyne je na
základe poskytnutej doplnkovej ochrany poskytovaná adekvátna liečba, jeho stav je stabilizovaný a
ďalšie zváženie liečby, prípadne operačného zákroku, je len na lekároch a špecialistoch.

13. Správna žaloba podľa žalovaného vychádza z toho, že právny zástupca žalobcov formuluje
„nárok“ na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Je však podľa neho zrejmé, že na udelenie
azylu z humanitných dôvodov právny nárok neexistuje, ako vyplýva z judikatúry krajských súdov
a najvyššieho súdu. Možnosť udelenia takéhoto azylu nespadá pod udeľovanie azylu na základe
Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 ani z právnych noriem EÚ, ktoré
regulujú udeľovanie azylu, ale je suverénnym rozhodnutím poskytnutia azylu na základe národného
práva. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva SR na základe
svojej suverenity poskytovať tento druh ochrany z dôvodov, ktoré sú považované za výraz humanity. Je
potrebné zdôrazniť, že táto možnosť je v zákone o azyle od jeho prijatia v roku 2002 a mala za úlohu
umožniť výnimku z takej situácie, keď žiadateľ nespĺňal podmienky na udelenie azylu, ako sú stanovené
Ženevským dohovorom a návrat neúspešného žiadateľa do krajiny pôvodu v zmysle čl. 13 Nariadenie
MV SR č. 34/2014 pre neho predstavovalo nebezpečenstvo značných fyzických alebo psychických útrap,
prípadne až smrť. Udelením doplnkovej ochrany nehrozí menovanému návrat do krajiny pôvodu a s
tým spojené značné fyzické útrapy a smrť. Pokiaľ teda poskytnutie doplnkovej ochrany saturuje všetky
zdravotné nároky žalobkyninho syna, boli zdravotné dôvody posúdené ako dôvodné na poskytnutie
doplnkovej ochrany. Nemožno teda súhlasiť s právnym názorom právneho zástupcu, že správny orgán
nedostatočne vyhodnotil dôvody na poskytnutie azylu z humanitných dôvodov, keďže sa zdravotným
stavom syna žalobkyne zaoberal a na základe nich poskytol menovanému, ako aj manželovi a ich deťom
doplnkovú ochranu. Poskytnutím doplnkovej ochrany odpadol dôvod na udelenie azylu z humanitných
dôvodov, ktorý sa uplatní najmä vtedy, ak návrat neúspešného žiadateľa o azyl do krajiny pôvodu by
mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, čo však v prípade, ak má
poskytnutú doplnkovú ochranu, nie je možné.

14. Migračný úrad sa podľa vlastných slov dôsledne zaoberal prípadom žalobcov od podania ich
žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú odôvodnil zlou bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu
a komplikovaným zdravotným stavom maloletého syna. V rámci vyhodnotenia prípadu žalobcov si
migračný úrad zabezpečil všetky dostupné dôkazy, detailne sa s nimi oboznámil a s ohľadom na
individuálne okolnosti ich prípadu sa rozhodol poskytnúť žalobcovi medzinárodnú ochranu vo forme
doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Poznamenal, že doplnková ochrana bola žalobkyni,
ako aj jej manželovi a trom maloletým deťom, udelená ešte prvým rozhodnutím migračného úradu
MU-PO-3-17/2017-Ž, resp. MU-PO-4-27/2017-Ž zo dňa 10.04.2017. Vzhľadom na to, že v ich prípade
naďalej pretrvávali podmienky uvedené v § 13a zákona o azyle a žalobkyňa si v zákonom stanovenej
lehote podala žiadosť o jej predĺženie, táto jej a trom maloletým deťom bola rozhodnutím migračného



úradu MU-PO-47-15/2018-Ž zo dňa 17.04.2018 predĺžená do 18.04.2020. Rovnako bola dňa 17.04.2018
predĺžená rozhodnutím MU-PO-46-13/2018-Ž aj doplnková ochrana jej manželovi. Mal za to, že
nedostupnosť zdravotníckej starostlivosti v krajine pôvodu plne saturuje poskytnutie doplnkovej ochrany.
K uvedenému názoru sa priklonili vo svojich rozsudkoch Krajský súd v Košiciach (5Saz/3/2015-30) a
následne aj NS SR (10Sža/28/2015). Jednalo sa o obdobný prípad žiadateľa o azyl z N., otca dvoch
zdravotne postihnutých detí, kde po náležite zdôvodnenom rozhodnutí migračného úradu najvyšší súd
potvrdil správnosť rozhodnutia správneho orgánu a konštatoval, že poskytnutá doplnková ochrana bola
vzhľadom na zlú bezpečnostnú situáciu, ako aj zdravotný stav maloletých detí, postačujúca.

15. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu (§ 207 a
nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach žaloby (§ 212 ods. 1 písm.
d/, e/ SSP, § 182 ods. 1 písm. e/ SSP) oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného
správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

16. Správny súd vo veci rozhodol na nariadenom pojednávaní. Z pojednávania sa ospravedlnila včas
žalobkyňa J. E. Y. E. z dôvodu zakúpenia dovolenky v M., čo preukázala priloženým dokladom o
zakúpení leteniek. Správny súd ospravedlnil neúčasť žalobkyne J. E. Y. E. na pojednávaní z dôvodu, že
v čase predvolania na pojednávanie už mala zakúpené letenky pre seba a rodinu. (čl. súdneho spisu
67-70). Na pojednávaní sa teda vyjadrili právni zástupcovia žalobcov a žalovaného, ktorí zotrvali na
svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

17. Podľa § 27 ods. 2, prvá veta SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktorý orgán verejnej
správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava
iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

18. Správny súd teda nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy aplikoval svoju diskrečnú
právomoc vhodným spôsobom, ale predmet prieskumu sa bude vzťahovať na to, či preskúmavané
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Použitie
správnej úvahy preto nemôže byť nikdy arbitrárne a preto musí byť náležite odôvodnené a súčasne byť
v súlade so zásadami logického myslenia (Správny súdny poriadok - Komentár, Autorský kolektív
pod vedením JUDr. Jany Baricovej, C.A.Beck, 2018, str. 212).

19. Podľa § 9 zákona o azyle (udelenie azylu z humanitárnych dôvodov) ministerstvo môže udeliť azyl
z humanitárnych dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

20. Podľa § 52 ods. 1, prvá veta zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní.

21. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

22. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby
v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

23. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 4, 5 Správneho poriadku).

24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

25. Správny súd v preskúmavanej právnej veci, vychádzajúc zo znenia hore citovaných zákonných
ustanovení zákona o azyle a Správneho poriadku podrobil súdnemu prieskumu rozhodnutie žalovaného
zo dňa 19.07.2019 napadnuté správnou žalobou, a to v právnych medziach vznesených žalobných
námietok (bodov) a dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v rozhodnutí o neudelení azylu



žalobcom z 19.07.2019 nenaplnil právne závery obsiahnuté v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžak/18/2017
z 13.12.2018, ako ani tie uvedené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/56/2018 zo
dňa 27.09.2018, a to v zásadnej časti argumentácie týkajúcej sa posúdenia dôvodov pre udelenie azylu
žalobcovi z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle.

26. Správny súd dáva do pozornosti, že v predmetnej veci ide už o tretie rozhodnutie žalovaného týkajúce
sa žiadosti žalobcov o udelenie azylu. Žalobkyňa a jej maloleté deti požiadali o udelenie azylu ešte
dňa 10.01.2017. V priebehu konania o tejto ich žiadosti správny súd rozhodol trikrát tak, že žalobcom
azyl neudelil. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku, dotýkajúceho sa východiskových
právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 10Sžak/18/2017 zo
13.12.2017, kasačný súd upriamil pozornosť žalovaného správneho orgánu v súvislosti so zrušením
jeho rozhodnutia z 10.04.2017 v časti o neudelení azylu žalobcom na potrebu naplnenia obsahu jeho
diskrečnej právomoci vyplývajúcej z ustanovenia § 9 zákona o azyle upravujúcej právnu možnosť
udelenia azylu z humanitárnych dôvodov. Kasačný súd pritom stanovil jasné procesnoprávne medze
súdneho preskúmavacieho konania na jednej strane a argumentačnej povinnosti žalovaného na strane
druhej poznamenanej zákonodarcom predpokladanou potrebou vydania rozhodnutia s logickým a
nediskriminačným obsahom nemajúcim rozpor so zákazom ľubovôle vyplývajúceho pre orgány verejnej
moci z ústavne zakotvených náležitostí demokratického a právneho štátu. NS SR pritom poukázal na
obsah svojho rozhodnutia sp. zn. 10Sža/41/2015 z 03.02.2016, ktoré je kontinuálne premietané aj do
ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k diskrečnej právomoci žalovaného správneho orgánu
pri posudzovaní podmienok pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. V
preskúmavanej právnej veci však kasačný súd zároveň uviedol, že „sťažovateľka požiadala o humanitný
azyl, ktorý odôvodnila vážnym zdravotným stavom jej maloletého syna. Žalovaný však dôvod, pre ktorý
azyl z humanitných dôvodov neudelil neodôvodnil dostatočne, naopak uviedol len, že sťažovateľka
nespĺňa podmienky pre udelenie humanitárneho azylu a sťažovateľke dôvod na udelenie humanitárneho
azylu ďalej posudzoval v rámci poskytnutia doplnkovej ochrany, ktorú odôvodnil aj zdravotným stavom
sťažovateľkinho syna. Ako to ďalej vyplýva z obsahu bodu 37 uvedeného rozsudku, kasačný súd
považoval rozhodnutie žalovaného z 10.04.2017 v časti o neudelení azylu žalobkyni, ktorá žiadala aj
z dôvodu zlého zdravotného stavu jej maloletého syna, za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne za nelogické.“

27. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Saz/56/2018 zo dňa 27.09.2018 v tejto súvislosti
konštatoval, že žalovaný v rámci správnej úvahy v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
nedôsledným spôsobom, povrchne a bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia poukázal iba na text
uvedeného Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.01.2014.

28. V aktuálne preskúmavanom rozhodnutí žalovaného ČAS: MU-PO-4-81/2017-Ž sa žalovaný skôr ako
na riadne odôvodnenie svojho rozhodnutia v časti argumentácie týkajúcej sa posúdenia dôvodov pre
udelenie azylu žalobcom z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle obmedzil predovšetkým
na zjednodušené konštatovania, ktoré však v žiadnom prípade nenapĺňajú požiadavku na riadne
odôvodnenie správneho rozhodnutia v uvedenej časti. Správny súd má na zreteli predovšetkým
konštatovanie o tom, že sa žalovaný „nestotožňuje s názorom, že ucelená rodina, vychovávajúca tri
maloleté deti, z ktorých jedno trpí závažným zdravotným problémom, napĺňa znaky zraniteľnosti v
zmysle zákona o azyle alebo európskeho azylového práva, a preto by jej mal byť udelený azyl z
humanitných dôvodov“, prípadne že „v danom prípade sa však jedná o plnohodnotnú rodinu, kde obaja
rodičia sa snažia poskytnúť svojim deťom potrebné zázemie a starostlivosť, ktorá sa ničím nevymyká
z rámca slovenskej rodiny s chorým dieťaťom“ alebo že „zdravotná starostlivosť osobám s udeleným
azylom a osobám s poskytnutou doplnkovou ochranou je poskytovaná v rovnakom rozsahu verejného
zdravotného poistenia“.

29. V prvom rade žalovaný vôbec nevysvetlil na základe akých skutočností došiel ku záveru, že
žalobcovia nie sú zraniteľnými osobami v zmysle zákona o azyle alebo európskeho azylového práva.
Taktiež správnemu súdu nie je známe akým spôsobom došiel žalovaný správny orgán k záveru o tom, že
rodina žalobcov je plnohodnotná rodina, ktorá sa ničím nevymyká z rámca slovenskej rodiny s chorým
dieťaťom. Žalobkyňa J. E. Y. E. má v predmetnej veci právne postavenie žiadateľa o azyl v zmysle
ustanovení zákona o azyle, ktorej rozhodnutím žalovaného v zmysle § 13 ods. 1 daného zákona nebol
udelený azyl. Svoju žiadosť o udelenie azylu žalobkyňa opierala popri dôvodoch podľa ustanovenia §
8 zákona o azyle zároveň aj na udelenie azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle.



Správny súd je toho názoru, že jej právne postavenie nie je možné v žiadnom ohľade stotožniť so
situáciou „slovenskej rodiny s chorým dieťaťom“, a to ani pokiaľ ide o rozsah poskytovania zdravotnej
starostlivosti. Treba zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti na území
Slovenskej republiky z verejných zdrojov u žiadateľov o azyl, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana
v zmysle § 13a zákona o azyle je len dočasná a nemá trvalý charakter a trvá len do času kým neuplynie
doba, na ktorú bola poskytnutá. Závisí výlučne od rozhodnutia žalovaného, ktorý posúdi, či dôvody
doplnkovej ochrany v zmysle § 13a zákona o azyle naďalej trvajú.

30. V tejto súvislosti sa správny súd nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že poskytnutím
doplnkovej ochrany zanikli dôvody na udelenie azylu z humanitných dôvodov, nakoľko doplnková
ochrana žalobcov zaručuje tak ochranu pred návratom do krajiny pôvodu, ako aj náležitú starostlivosť
o chorého syna. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že doplnková ochrana v zmysle § 13a
zákona o azyle má len subsidiárny a dočasný charakter, na rozdiel od inštitútu azylu, ktorá má charakter
trvalý. Podstatným rozdielom pri udeľovaní azylu a poskytovaní doplnkovej ochrany je čas, na ktorý sa
ochrana udeľuje. V prípade azylu ide o trvalý pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky, v prípade
doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je možné
opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú. Z uvedeného jasne
vyplýva, že inštitút azylu sa poskytuje len z vážnych dôvodov, ktoré nasvedčujú tomu, že nepriaznivá
situácia žiadateľa sa ani v budúcnosti nezmení a preto treba ich situáciu riešiť komplexne a nastálo. V
prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho
dôvodu je stanovená lehota 1 roku.

31. Zároveň by správny súd chcel poukázať aj na argumentačnú nejednotnosť a rozpornosť,
ktorá spôsobuje to, že sa preskúmavané rozhodnutie žalovaného „javí ako nelogické“. Na uvedenú
nelogickosť rozhodnutia žalovaného už poukazoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom
rozsudku sp. zn. 10Sžak/18/2017 z 13.12.2017. Na jednej strane žalovaný nespochybňuje závažnosť
ochorenia syna žalobkyne J. E. Y. E., poukazuje na obmedzený prístup k liečbe v krajine pôvodu
vzhľadom na kolaps zdravotného systému v dôsledku bezpečnostnej situácie a hospodárskej kríze v
N., taktiež je toho názoru, že by bolo možné zložité rodičovské postavenie, do ktorého sa žalobkyňa
a jej rodina dostala v súvislosti so starostlivosťou o ťažko chorého syna vo svojej podstate postaviť
svojou intenzitou a závažnosťou na roveň demonštratívne uvádzaných prípadov v článku 13 Nariadenia
ministra vnútra SR č. 34 zo dňa 21.02.2014, avšak zároveň je žalovaný toho názoru, že žalobcovia
nenapĺňajú znaky zraniteľnosti v zmysle zákona o azyle alebo európskeho azylového práva, aby na inom
mieste konštatoval, že v podstate sa jedná o plnohodnotnú rodinu, ktorá sa ničím nevymyká z rámca
slovenskej rodiny s chorým dieťaťom.

32. Je pritom nesporné, že žalobkyňa J. E. Y. E., ako žiadateľka o azyl, formulovala ako druhý z dôvodov
žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany vážne zdravotné problémy jej syna, ktorý bol operovaný
na srdce, má podstúpiť ďalšiu operáciu a jeho zdravotný stav je natoľko vážny, že v prípade návratu do N.
by bol jeho život v ohrození. Najvyšší súd SR v rozsudku zo 13.12.2017 jednoznačne nastolil požiadavku
zaoberať sa týmto dôvodom žalobcov v ďalšej rozhodovacej činnosti žalovaného ako dôvodom pre
možné udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, a to bez ohľadu na to, či žalobcovi svoju žiadosť z
10.01.2017 v rámci administratívneho konania a súdneho preskúmavacieho konania takto jednoznačne
právne kategorizovali.

33. Právny výklad východiskových záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 10Sžak/18/2017 zo 13.12.2017 má byť podľa názoru súdu v preskúmavanej
právnej veci súladný s obsahovým významom postavenia žalobkyne J. E. Y. E. ako rodiča starajúceho
sa o ťažko nemocné dieťa. Takýto stav na strane žalobkyne Najvyšší súd SR postavil na roveň
k demonštratívnemu výpočtu prípadov „neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých,
traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať
značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne smrť.“

34. Ohľadom medzí a hľadísk správneho uváženia a diskrečnej právomoci žalovaného pri rozhodovaní
podľa § 9 zákona o azyle v obsahovej právnej konfrontácii s požiadavkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedenými v rozsudku zo 13.12.2017 teda správny súd právne uzatvára, že
žalovaný sa v rozhodnutí z 25.5.2018 o neudelení azylu žalobcom nevenoval náležitým spôsobom
obsahovému zameraniu rozsudku Najvyššieho súdu SR zvýrazňujúceho potrebu presvedčivého



odôvodnenia administratívneho rozhodnutia. Mimo právny základ uvedeného rozsudku kasačného súdu
je argumentácia žalovaného v odôvodnení rozhodnutia z 25.05.2018 poukazujúca na obsah článku 13
Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 takým spôsobom, že podľa názoru správneho orgánu
žalobkyňu nemožno označiť za osobu prestarnutú, traumatizovanú alebo ťažko chorú, ktorej návrat do
krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne smrť. Pokynom
Najvyššieho súdu SR totiž bolo vyhodnotiť v ďalšom administratívnom konaní osobu žalobkyne J. E. Y.
E. ako žiadateľku o azyl nie vo vzťahu k jej osobnému statusu, ale práve v špecifickom postavení rodiča
maloletého dieťaťa, ktoré je ťažko nemocné.

35. Jasné vymedzenie právnych požiadaviek na kvalitu administratívneho rozhodnutia v právnych
veciach týkajúcich sa azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle zadaný rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sža/41/2015 z 03.02.2016 je pritom potrebné považovať za konštantnú a
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR k danej právnej problematike. Takéto závery možno vyvodiť
napríklad z rozsudkov NS SR č. k. 10Sžak/9/2017 z 20.06.2017 a č.k. 10Sžak/9/2018 z 28.08.2018.

36. V ustanovení § 3 Správneho poriadku sú uvedené základné pravidlá správneho konania, medzi
ktoré patrí aj zásada legality, ktorá vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní správneho orgánu, ich súčasťou je
aj povinnosť správneho orgánu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť. Je pritom povinnosťou správneho orgánu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Správny orgán by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov
dospel, boli racionálne a presvedčivé.

37. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaného však vyššie uvedené požiadavky naplnené neboli. Bude
preto v ďalšom správnom konaní povinnosťou žalovaného vydať rozhodnutie v azylovej veci žalobcov,
ktoré by zohľadňovalo predmetné požiadavky nastolené kasačným súdom v rozsudku zo 13.12.2017,
ale aj požiadavky nastolené Krajským súdom v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Saz/56/2018 zo dňa
27.09.2018 ako aj v tomto rozhodnutí. Žalovaný by sa v novom rozhodnutí mal predovšetkým zamerať
na odstránenie načrtnutých argumentačných rozporov v rámci jeho posudzovania dôvodov pre udelenie
azylu žalobcom z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, tak aby tieto poskytovali logicky a
jednotný celok, aby bola naplnená požiadavka zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia správneho
orgánu. Za tým účelom by sa mal správny orgán opätovne a dôsledne venovať posúdeniu osoby
žalobkyne J. E. Y. E. a jej maloletých detí ako osoby zraniteľnej v zmysle § 39 zákona o azyle.

38. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov Krajský súd v Košiciach v
preskúmavanej právnej veci postupujúc podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného, pretože je nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Podľa § 191
ods. 6, prvá veta SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán
verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

39. Správny súd v danej právnej veci rozhodol v obsadení sudcom podľa § 23 ods. 2 písm. c) SSP.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich



skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.