Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Saz/1/2019 z 9. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 9. apríla 2019, sp. zn. 4Saz/1/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7019200015.2 Krajský súd Košice | 4Saz/1/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7019200015.2 | 2019-04-09 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 219 SSP, § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/49add3fb-6478-4c0a-a325-0f1af1be11d0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7019200015.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Saz/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200015
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7019200015.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou, v právnej veci žalobcu: Z. K. F. F.-F.,
narodeného XX.XX.XXXX v meste M., gubernia M., štátnej príslušnosti V. L., toho času miesto pobytu V.
XXXXX/XX, Z., zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Baštová 5, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o
správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 10.01.2019 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-
PO-118-46/2018-Ž zo 07.12.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Košiciach správnu žalobcu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-PO-118-46/2018-Ž zo 07.12.2018 žalovaný podľa § 13 ods. 1
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“)
neudelil azyl žalobcovi a podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na
dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

2. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že cudzinec (žalobca) po prílete na Slovensko z egyptskej
K. pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko
XX.XX.XXXX požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej
republiky z humanitárnych dôvodov. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol s ním vykonaný vstupný
pohovor, počas ktorého uviedol, že nebol nikdy trestne stíhaný, ani odsúdený, nebol členom žiadnej
politickej stany alebo hnutia, vojenskú službu v krajine pôvodu nevykonal a v žiadnych ozbrojených
zložkách neslúžil, problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi zložkami štátu nikdy nemal. Z
krajiny pôvodu vycestoval spolu so svojou maloletou dcérou a manželkou v apríli 2018, kedy sa dopravili
autobusom zo M. do mesta F., letecky do tureckého R., odkiaľ sa po dvoch dňoch prepravili do egyptskej
N. a následne autobusom do K., kde strávili 10 dní v byte manželkiných rodičov a XX.XX.XXXX sa
letecky dopravili z K. do Z.. Cestoval na svoj V. cestovný doklad a diplomatický pas svojej manželky,
v ktorom bol zapísaný spolu so svojou maloletou dcérou. S manželkou sa rozhodli, že opustia V. z
dôvodu obavy o svoje životy kvôli nepokojom a na územie SR vycestovali s cieľom požiadať o azyl. Pre
Slovensko sa rozhodli preto, lebo na diplomatický pas môžu vycestovať okrem Slovenskej republiky do
Českej republiky a Maďarska a hoci pôvodne plánovali vycestovať do Maďarska, ale v R. ich nechceli
do Maďarska pustiť, rozhodli sa pricestovať na Slovensko. Je členom rodu Hášimovcov, ktorí odvodzujú
svoj pôvod od rodovej línie proroka Mohameda a na základe toho je považovaný za prívrženca Húsiov,
ktorí sú jednou z bojujúcich strán v konflikte v V.. Húsiovia ho považujú za spojenca a chceli, aby s
nimi spolupracoval, pridal sa k nim, zanechal zamestnanie a nepracoval pre neveriacich cudzincov.
Obviňovali ho, že pracuje ako agent pre cudzincov, preto ho kontaktovali, vyhrážali sa mu telefonicky,



zastavovali ho na ceste, čo chápal ako znepríjemňovanie života. S výzvami, aby sa k nim pridal, ho
trikrát telefonicky kontaktovali neznáme osoby v priebehu novembra až decembra 2017. Následne ho
nikto do februára 2018 nekontaktoval, až XX.XX.XXXX ho zastavil počas cesty z práce pick up značky
Toyota, z ktorého vystúpili dvaja ozbrojenci a pýtali sa ho, či stále pracuje pre agentov, pričom ho
obvinili, že ak pre nich pracuje, tým pôsobí proti nim. Tiež povedali, že voči nemu ešte nepoužili žiadne
násilie ale radili mu, aby sa pridal k nim. Potom mu opäť volali a dva dni na to dostal list, že sa má
pridať k bojom na frontoch. O ďalšie dva dni ho opäť zastavili ozbrojenci na aute značka Toyota pred
jeho domom, pýtali sa ho, či obdržal list, pričom im ho musel odovzdať. Po tomto incidente išiel podať
oznámenie na políciu, ktoré však polícia neprijala. Domnieva sa, že tak postupovali zrejme z dôvodu, že
sami sú prívrženci Húsiov. Obrátil sa preto na ministerstvo pre ľudské práva, kde mu povedali, že jeho
sťažnosť môžu odstúpiť prokurátorovi. Ministerstvo sa teda listom obrátilo v tejto veci na prokurátora
XX.XX.XXXX. Domnieva sa, že Húsiovia mu neublížili, respektíve ho nasilu neodvliekli preto, lebo sa
ho snažili presvedčiť na spoluprácu a z náboženského dôvodu ho považovali za jedného z nich. Tiež
ho rešpektovali, lebo pochádza zo známej rodiny. Napriek tomu sa však obával, že by sa niečo mohlo
stať a preto sa rozhodol z krajiny vycestovať. Ďalej žiadal o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej
republiky z dôvodu bezpečnostnej situácie v V., kde panuje neistota a bombarduje sa. Obáva sa, že
Húsiovia by sa mu naďalej vyhrážali a znepríjemňovali mu život. V prípade ich porážky sa obáva, že
by mohol byť prenasledovaný režimom prezidenta Hádího, preto považuje svoj život v V. za ohrozený.
Tiež uviedol, že v roku XXXX U. Z. Š. O. T. G. I. R. F. G. J. W. U. O. W., po jeho absolvovaní vystriedal
niekoľko zamestnaní, respektíve podnikal vo vlastnej firme a od roku 2014 až do odchodu z krajiny
pôvodu pracoval pre nemeckú humanitárnu a rozvojovú organizáciu Q. v meste M. na oddelení riadenia
personálnych rizík. V súvislosti so svojou pracou nečelil žiadnym problémom v krajine pôvodu. Iné
dôvody svojej žiadosti neuviedol.

3. Do konania o azyle žiadateľ predložil niekoľko potvrdení súvisiacich s jeho žiadosťou a jeho právna
zástupkyňa doplňujúce informácie a materiály k žiadosti (uvedené v rozhodnutí na strane 3 odsek 1,
2 rozhodnutia).

4. Právna zástupkyňa žiadateľa o azyl sa oboznámila so spisom 19.11.2018 v priestoroch Migračného
úradu (§ 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov) a vo
svojom stanovisku z 23.11.2018 doručenom Migračnému úradu uviedla, že žiadateľ bol ohrozený
prenasledovaním, keďže sa mu opakovane vyhrážali príslušníci povstaleckého hnutia Húsiov z dôvodu
jeho práce pre medzinárodné organizácie a zahraničné firmy, čo vnímajú ako prejav opozičného
politického zmýšľania, t. j. pripisovali mu tieto názory, obdobne mu pripisovali opozičné politické názory
z dôvodu jeho nezáujmu alebo neochoty spolupráce s Húsiami pri dosahovaní politických cieľov, napriek
spriaznenej rodovej príslušnosti k Hášimovcom. Žiadateľa považuje za príslušníka sociálnej skupiny
vzhľadom k jeho vzdelaniu a kvalifikácii, pre ktoré sa mal cítiť ohrozený a pre ktoré ho Húsiovia verbovali,
v čom vidí príčinnú súvislosť individuálne hroziacim prenasledovaním, nemal možnosť požiadať o účinnú
vnútroštátnu ochranu pred prenasledovaním, ani nemal účinnú možnosť vnútroštátneho presídlenia v V.,
má teda oprávnené dôvody sa obávať prenasledovania z politických dôvodov a z dôvodov príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, pre ktoré sa nemôže a nechce vrátiť do V.. Na základe toho navrhla udeliť
žiadateľovi azyl podľa § 8 písm. a) zákona o azyle a v prípade, ak by Migračný úrad mu neudelil azyl
v zmysle § 8 alebo § 9 (azyl z humanitných dôvodov), navrhla mu poskytnúť doplnkovú ochranu podľa
§ 13a zákona o azyle z dôvodu reálnej hrozby vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona
o azyle.

5. Správny orgán uviedol, že z výpovede žiadateľa je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelil absolútne
žiadnym problémom zo strany štátu, či neštátnych pôvodcov, v V. nebol nikdy trestne stíhaný ani
väznený, nikdy sa politicky neangažoval, lebo nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či obdobnej
organizácie, z čoho vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany
štátnych zložiek pred vycestovaním z krajiny pôvodu, čo napokon sám svojimi vyhláseniami potvrdil.
Krajinu pôvodu opustil legálne na svoj platný cestovný doklad, respektíve na diplomatický pas svojej
manželky a to bez akýchkoľvek problémov.

6. Správny orgán obdobne vyhodnotil aj konanie neštátnych pôvodcov voči osobe žiadateľa, a to,
že sa ho snažili naverbovať predstavitelia jednej zo zúčastnených strán v V. konflikte, konkrétne
Húsiovia, ešte samo o sebe nepredstavuje prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Z výpovede
žiadateľa vyplýva, že od februára XXXX až do odchodu z V. koncom apríla XXXX nečelil žiadnym



pokusom o kontaktovanie jeho osoby Húsiami a okrem údajných pokusov o jeho naverbovanie žiadnym
iným konkrétnym problémom v domovskej krajine nečelil. Žiadnym takýmto, ani iným konkrétnym
problémom nečelila ani jeho najbližšia rodina (manželka a dcéra), preto možno skonštatovať, že žiadateľ
neopustil krajinu pôvodu pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom prenasledovania. Správny
orgán chápe, že ak žiadateľa skutočne kontaktovali zástupcovia Húsiov s tým, aby sa k nim pridal,
teda predstavitelia jedného z aktérov prebiehajúceho vnútroštátneho konfliktu, do ktorého sú zapojení
aj zahraniční aktéri, subjektívne mohol pociťovať obavu a strach o svoju bezpečnosť. Túto skutočnosť,
respektíve konanie neštátnych aktérov však možno len s ťažkosťami vyhodnotiť ako prenasledovanie
v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, kedy sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktoré
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v:
použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným
spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému
potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo
treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal
trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle, v konaní namierenom proti osobám
určitého pohlavia alebo proti deťom.

7. Žiadateľ nečelil žiadnym z vyššie uvedených závažných a opakovaných konaní spôsobujúcich mu
vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho
postihovali podobným spôsobom. Teda nečelil žiadnemu fyzickému násiliu, žiadnym diskriminačným
opatreniam, žiadnemu trestu, či trestnému konaniu a podobne. Je možné pripustiť, že uvedené
verbovanie alebo nútenie na spoluprácu pociťoval subjektívne ako formu psychického nátlaku. V
žiadnom prípade však nemožno považovať dané konanie Húsiov za prenasledovanie v zmysle §
8 zákona o azyle a možno teda skonštatovať, že objektívne nebol žiadateľ vystavený žiadnemu
prenasledovaniu neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve
nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to
vyplýva zo zákona o azyle, respektíve zo Ženevského dohovoru.

8. Žiadateľ sám vo svojej výpovedi uviedol, že Húsiovia mu neublížili a ho ani nasilu neodvliekli. Uviedol,
že tomu bolo tak asi preto, lebo sa ho snažili presvedčiť na spoluprácu a z náboženského dôvodu ho
považovali za jedného z nich. Uviedol, že Húsiovia ho považujú za spojenca a tiež ho rešpektovali,
lebo pochádza zo známej rodiny. Uvedené konanie Húsiov (telefonovanie, zastavovanie na ulici, atď.)
chápal ako znepríjemňovanie života a napriek tomu sa však obával, že by sa niečo mohlo stať, preto
sa rozhodol z krajiny vycestovať.

9. Uvedené tvrdenia žiadateľa svedčia o tom, že mu zo strany Húsiov nebol pripisovaný nepriateľský
alebo opozičný postoj, práve naopak, považovali ho za svojho, čo aj sám potvrdil. Sami Húsiovia sú totiž
Hášimovia, rovnako ako žiadateľ. Dokonca sa neobával z tohto dôvodu obrátiť sa na políciu, kde mu
údajne nepomohli, lebo ako sa domnieva, policajti boli tiež Húsiovia. Obrátil sa preto na ministerstvo
pre ľudské práva, ktoré o jeho sťažnosti vyrozumelo generálneho prokurátora. Je evidentné, že napriek
tomu, že sa obrátil na policajtov, ktorých považuje za Húsiov, žiadne dôsledky to voči nemu nevyvolalo.
Žiadateľ postupoval správne, že sa pokúšal obracať na príslušné zložky štátu. Samozrejme v konflikte
zmietanej krajine je vymožiteľnosť práva takmer nemožná, štátna administratíva nemá dosah na celú
krajinu, len na časť krajiny na juhu s centrom v F., aj to v obmedzenom rozsahu, preto z dôvodu situácie
v V. mu kompetentné orgány neboli schopné pomôcť.

10. Je teda evidentné, že Húsiovia, ak sa v skutočnosti snažili ho zverbovať na spoluprácu, robili to
z dôvodu, že ho považovali za svojho, t. j. za jedného z nich, nepripisovali mu žiadne iné črty, či
charakteristiky a už vôbec nie opozičné. Ako to vyplýva aj z informácie o krajine pôvodu, Húsiovia verbujú
V. zo všetkých náboženstiev. Verbujú dokonca aj ženy, aby budovali ženské bezpečnostné sily a deti,
obdobne, ako ostatné zúčastnené strany konfliktu. O tom, že v dôsledku svojej osobnej situácii nečelil
žiadnemu prenasledovaniu svedčí aj jeho výpoveď, keď tvrdil, že ho Húsiovia rešpektujú, že pochádza
zo známej rodiny a napokon aj vzhľadom na jeho finančné zabezpečenie. Ako sám uviedol, z finančného
hľadiska bol na tom dobre, keďže vedel zabezpečiť pre rodinu dôstojný život aj vo vojne zmietanej



krajine, dokázal ju ochrániť pred konfliktom aj tým, že s ňou legálne vycestoval z V. a využil skutočnosť,
že jeho manželka, ako dcéra bývalej ministerky, bola držiteľkou diplomatického pasu.

11. Všetky eventuálne problémy žiadateľa súvisia s vnútroštátnym konfliktom a nie s jeho osobnými
charakteristikami. Čelia im prakticky všetci obyvatelia bez rozdielu. Ako vyplýva z informácií o V.,
všetky strany konfliktu sú zodpovedné za obete z radov civilného obyvateľstva, za svojvoľné a
nezákonné zabíjanie, zmiznutia osôb, únosy, verbovanie, mučenie a kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzania alebo trestania. Jednotlivé strany konfliktu sú zodpovedné za páchanie vojnových
zločinov. V dôsledku tejto situácie sa v krajine humanitárna situácia výrazne zhoršila.

12. Žalovaný zdôraznil, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu,
kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, v ktorej je
občanom. Azyl, ako právny inštitút, nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany
pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú
zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré
sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v
obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, keď je týmto
inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.

13. Konštatoval, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom
objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe výpovede žiadateľa a všetkých dostupných
informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o
právnom postavení utečencov a zákona o azyle alebo, že by mu takéto prenasledovanie hrozilo.

14. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len
tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne
prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu alebo
neštátnych pôvodcov (§ 2 písm. e/ zákona o azyle), pričom žalovaný dospel k záveru, že v prípade
žiadateľa k uvedenému nedošlo.

15. S poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný
alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho
bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby
vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne
bezprávie sa už nebude opakovať, jednoznačne konštatoval, že žiadateľ nikdy nečelil žiadnym hrozbám
prenasledovania zo strany štátu, ako ani zo strany neštátnych aktérov.

16. Situácia žiadateľa nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej
ochrany zo strany Slovenskej republiky cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Dôvody jeho
žiadosti v zmysle uvedeného možno preto považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu v zmysle
§ 8 zákona o azyle.

17. K stanovisku právnej zástupkyne žiadateľa (z 23.11.2018) uviedol, že pripisovanie žiadateľovi
opozičných politických názorov zo strany Húsiov pre jeho neochotu spolupracovať s nimi, respektíve
pre jeho prácu v medzinárodných spoločnostiach, nepovažuje Migračný úrad za preukázané, naopak,
žiadateľa považovali predstavitelia Húsiov za spojenca na základe odvodzovania spoločného pôvodu
od proroka Mohameda, teda na základe príslušnosti k rodu Hášimov. Žiadateľ sa vyjadril, že si ho
vážili, pretože pochádzal zo známej rodiny, nikdy a žiadnym spôsobom otvorene neodmietol spoluprácu
s nimi, politicky sa nikdy neprejavoval, pritom ciele Húsiov sú podľa dostupných informácií o krajine
pôvodu striktne politické a žiadateľ považoval konanie Húsiov za znepríjemňovanie života. Obdobne
možno vyhodnotiť aj údajné pripisovanie opozičných politických názorov žiadateľovi z dôvodu výkonu
jeho práce pre medzinárodnú organizáciu, keďže pracovný pomer v nepolitickej organizácii nie je predsa
zastávaním politických názorov, mať nejaké vzdelanie a kvalifikáciu tiež neznamená byť ani príslušníkom
sociálnej skupiny a žiadateľ sám uviedol, že v súvislosti s výkonom svojej práce nemal žiadne problémy.



18. S poukazom na § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle a vyplývajúcu úvahu, kedy skupina
tvorí určitú sociálnu skupinu, uviedol, že výkon akejkoľvek pracovnej činnosti, či vzdelanie alebo
kvalifikácia nepredstavujú vrodenú charakteristickú črtu, ani nemennú črtu, či vnímateľne odlišnú črtu.
Nepredstavuje ani pôvod, či zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca.
Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu,
kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú)
obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzeným. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou
azylu, musí byť preukázané, že žiadateľ je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského
a podobne), pre ktoré je v krajine svojho pôvodu reálne prenasledovaný alebo je prenasledovaný z
dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, respektíve má dôvodnú obavu, že by k
takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. V tomto prípade to preukázané nebolo. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/16/2015 z 18.06.2015, ktorý sa týkal výkonu tlmočníckej profesie
žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorým mu nebol rozhodnutím Migračného úradu ČAS: MU-204-22/
PO-Ž-2014 zo 16.09.2014 udelený azyl a s týmto rozhodnutím sa najvyšší súd stotožnil. Analogicky
preto možno daný postup uplatniť aj v prípade zamestnanca spoločnosti (organizácie), pre ktorú žiadateľ
pracoval, či jeho kvalifikácie. Na tomto mieste poznamenal, že je pravda, že Húsiovia svojvoľne zatýkajú
mnoho ľudí z rôznych oblastí v V. a jedným z dôvodov je, že buď títo ľudia nesúhlasia s ústnym prejavom
Húsiov, alebo kvôli politickému zázemiu, ak ich považujú za protivníkov a teda na potlačenie nesúhlasu v
oblastiach pod ich kontrolou. Podľa dostupných informácií (SAM pre práva a slobody 26.09.2017) ľudia,
ktorí sú proti Húsiom, vrátane novinárov, obhajcov ľudských práv alebo aktivistov „akéhokoľvek druhu“,
sú zatknutí a postihnutí rôznymi druhmi závažných porušovaní ľudských práv, vrátane mučenia, únosu,
zmiznutia a zabíjania. Ten istý zdroj však poznamenáva, že „obyčajná“ osoba nebude veľmi postihovaná
zo strany Húsiov, pokiaľ nebude oponovať alebo sa nebude otvorene vystavovať proti húsijskej kontrole
vzdelania alebo náboženských praktík. Evidentne sa jedná teda aj o prípad žiadateľa, ktorému, ako
už bolo vyššie uvedené, Húsiovia nepripisovali žiaden opozičný politický postoj, a to i z dôvodu jeho
osobnej situácie, či skutočnosti, že nijako sa politicky neangažoval a neprejavoval. V opačnom prípade
by čelil uvedeným ohrozeniam.

19. K otázke zváženia udelenia azylu žiadateľovi z humanitných dôvodov, ktorú právna zástupkyňa vo
svojom stanovisku (23.11.2018) načrtla a o ktorých viac menej požiadal aj žiadateľ vo svojom vyhlásení,
uviedol, že z dikcie § 9 zákona o azyle je zrejmé, že Migračnému úradu, ako správnemu orgánu,
nevyplýva žiadna povinnosť pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a teda na ne neexistuje právny
nárok, pretože ide o fakultatívne oprávnenie správneho orgánu a tento druh ochrany nemožno odvodiť zo
Ženevského dohovoru, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v
rámci práva Európskej únie. Rozhodnutie o udelení alebo neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa
§ 9 zákona o azyle je výsledkom voľnej správnej úvahy Migračného úradu, ktoré nie je preskúmateľné
súdom (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/28/2015 z 26.08.2015). Migračný úrad nemá žiaden problém
s využívaním tohto inštitútu v odôvodnených prípadoch, za ktorý však nepovažuje prípad žiadateľa aj
vzhľadom na výrok o poskytnutí medzinárodnej ochrany v podobe doplnkovej ochrany, ako jeho ochrany
pred prebiehajúcim vnútroštátnym konfliktom v V. a z toho plynúcich eventuálnych ohrození v podobe
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktorú považuje v tejto situácii za adekvátnu. Na tomto
mieste správny orgán poukázal na nariadenie ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 v znení nariadenia
ministra vnútra SR č. 84 z 11.08.2016 o postupe Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, Útvarov
policajného zboru a centier podpory pri vykonávaní zákona o azyle, ktoré za humanitné dôvody, na
základe ktorých môže Migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z
dôvodu prenasledovania, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých,
traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať
značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. V tomto prípade na ochranu žiadateľa pred
prípadnými následkami neselektívneho násilia a z toho plynúceho vážneho a individuálneho ohrozenia
života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, bola žiadateľovi poskytnutá doplnková forma ochrany v súlade so
zákonom o azyle.

20. V prípade žiadateľa neboli splnené z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych
rodinných príslušníkov s udeleným azylom, podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10 zákona o azyle,
t. j. na účel zlúčenia rodiny.



21. Správny orgán vzhľadom na to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, v zmysle zákona
o azyle posudzoval, či žiadateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR,
ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by žiadateľ bol v prípade návratu do
krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Na tomto mieste poukázal na § 2 písm. f)
zákona o azyle, že vážnym bezprávím sa rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu.

22. V tejto súvislosti uviedol, že počiatky ozbrojeného konfliktu v V. možno vystopovať v roku 2014,
kedy šiítski povstalci, známi ako Húsiovia, postúpili na juh a dobyli metropolu M., čo donútilo vládu
medzinárodne uznávaného V. prezidenta Abda Rabbuha Mansúra Hádiho ujsť a požiadať o vojenskú
intervenciu susednú Saudskú Arábiu a štáty perzského zálivu. V súčasnosti proti sebe bojujú menšinoví
šiítski Húsiovia podporovaní Iránom a vláda prezidenta Abda Rabbuha Mansúra Hádiho, ktorej od marca
2015 pomáha západom podporovaná koalícia 12 krajín na čele so Saudskou Arábiou. Koalícia zahŕňa
štáty Rady pre spoluprácu v Perzskom záliv (s výnimkou Ománu), Egypt a Sudán, ako aj USA a Spojené
kráľovstvo. Húsiovia ovládajú väčšinu severnej krajiny, vrátane hlavného mesta M.. Cez hranicu už
vystrelili desiatky rakiet na ciele v Saudskej Arábii. Organizácia Spojených národov, západné krajiny,
aj Saudská Arábia tvrdia, že Irán zásobuje Húsiov raketami s dlhým doletom, ktoré môžu dosiahnúť
až Riád. Irán však vyzbrojovanie povstalcov popiera. Situáciu v krajine komplikujú aj sporadické útoky
Islamského štátu a teroristickej siete Al-Káida. Vojna si vyžiadala viac ako 10 000 ľudských životov
a prinútila viac ako 3 milióny ľudí opustiť domov. Medzinárodné organizácie na ochranu ľudských
práv uviedli, že kvôli bojom pozdĺž západného pobrežia V. prišlo v posledných mesiacoch o strechu
nad hlavou asi 100 000 ľudí. Tisíce civilistov zápasia s podvýživou, cholerou a ďalšími ochoreniami.
V. zdravotníctvo sa v dôsledku vojny prakticky rozpadlo. Väčšina nemocníc trpí nedostatkom liekov,
chýbajú peniaze na zaplatenie lekárov a značná časť populácie nie je zaočkovaná. Generálny tajomník
António Guterres v Ženeve 03.04.2018 oznámil, že sa podarilo získať prísľuby humanitárnej pomoci pre
V. vo výške viac ako 2 miliardy dolárov. Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty prisľúbili miliardu
dolárov na tento humanitárny plán. USA oznámili takmer oznámili 87 miliónov dolárov ďalšej pomoci a
Európska únia oznámila pre tento rok 132 miliónov dolárov ďalších financií.

23. Organizácia Spojených národov a jednotliví darcovia urýchlene posielajú potraviny do zúfalého
kúta severného V., kde sa hladom trpiaci vidiečania živia listami rastlín. Humanitárni pracovníci hľadajú
spôsoby, ako zaistiť, aby sa potravinová pomoc dostala k ľuďom v núdzi. Vládnu obavy, že kríza hladu
v krajine sa zhoršuje natoľko, že doterajšie humanitárne metódy už nebudú stačiť. Najnovšia pomoc je
namierená do okresu F., kde agentúra AP zistila, že niektoré rodiny sa sýtia listami. Situácia v V. sa blíži
k hladomoru a jej mapovanie je náročné. Humanitárni pracovníci tiež zistili, že podmienky sú rovnako
zlé, ak nie horšie, v susednom okrese H.. Skupina expertov pracujúcich pre najvyšší ľudskoprávny orgán
OSN dospela k presvedčeniu, že vlády V., Spojených arabských emirátov a Saudskej Arábie môžu
niesť zodpovednosť za vojnové zločiny, ako sú znásilňovanie, mučenie, nútené zmiznutia, svojvoľné
zadržiavanie, nábor detských bojovníkov, či odopieranie práva na život. Tie boli spáchané počas
uplynulých troch rokov v rámci stupňujúcich sa bojov proti V. povstalcom. Následky vojny, ktorá sa začala
v roku 2014 obsadením hlavného mesta M. šiítskymi povstalcami známymi ako Húsiovia, znášajú najmä
civilisti.

24. V prípade bezpečnostnej situácie v V. teda možno v súčasnosti na základe aktuálne dostupných
informácií uplatniť rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07, ktorý relevantné ustanovenia
„Smernice Rady 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie
štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré
inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, vyložil nasledovne“. Existencia
vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená
podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho
osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ
miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými
vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu
dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná
osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej
prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia.



25. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ v čísle 35 konštatuje, že riziká, ktorými
je spravidla vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú
individuálne ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie. Súdny dvor v predmetnom
rozsudku ďalej skonštatoval, že „iba samotné objektívne konštatovanie rizika spojeného so všeobecnou
situáciu v krajine v zásade nepostačuje na preukázanie, že na strane určitej osoby sú splnené
podmienky uvedené v článku 15 písmena c), jeho znenie napriek tomu použitím formulácie „obvykle“
vyhradzuje hypotézu výnimočnej situácie, ktorá by bola charakterizovaná takou vysokou úrovňou
rizika, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba by utrpela
individuálne predmetné riziko. Výnimočná povaha tejto situácia je rovnako potvrdzovaná skutočnosťou,
že predmetná ochrana je doplnková a systematikou článku 15 Smernice, keďže formy bezprávia
definované uvedeným článkom písmena a) a b) predpokladajú jasnú individualizáciu. Hoci je pravda,
že kolektívne prvky majú v uplatňovaní článku 15 písmena c) významnú úlohu v tom zmysle,
že dotknutá osoba patrí, ako iné osoby, k okruhu potencionálnych obetí neselektívneho násilia v
situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, skutočnosťou zostáva, že toto
ustanovenie musí byť predmetom systematického výkladu vzhľadom na ďalšie situácie, ktoré uvádza
predmetný článok 15, a teda musí byť vykladané v tesnej spojitosti s touto individualizáciou“. Teda „o čo
viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných
jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť
oprávnený na doplnkovú ochranu“.

26. Správny orgán posudzovaním kritéria vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho
posudzovania každej jednej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany sa priklonil k záveru,
že v prípade návratu žiadateľa do krajiny jeho pôvodu nemožno z dostatočnou istotou predpokladať, že
by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej
bezpečnostnej situácie v V., preto v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v V. sa priklonil
k potrebe poskytnutia doplnkovej formy medzinárodnej ochrany žiadateľovi a v tomto prípade sa plne
stotožnil so stanoviskom právnej zástupkyne žiadateľa, ktoré do konania pred vydaním rozhodnutia
doložila. Migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu žiadateľa do krajiny jeho pôvodu, berúc
do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia
ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to
uvedené v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle, preto žiadateľovi poskytol doplnkovú ochranu na území
Slovenskej republiky (§ 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle) na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

27. Správny orgán tiež poznamenal, že žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území SR podala aj jeho manželka L. A. K. F.-F., narodená XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti V.
republiky, ktorej Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-117-43/2018-Ž zo 07.12.2018 taktiež podľa
§ 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl a súčasne jej poskytol doplnkovú ochranu na území SR podľa
§ 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žiadateľ, ako zákonný zástupca, požiadal o udelenie azylu na
území SR aj v mene svojej maloletej dcéry I. Z. K. F. F.-F., narodenej XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti V.
republiky, ktorej Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-149-29/2018-Ž zo 07.12.2018 taktiež podľa
§ 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl a súčasne jej poskytol doplnkovú ochranu na území SR podľa
§ 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

28. Za účelom posúdenia žiadosti žiadateľa boli využité informácie z verejne dostupných zdrojov,
agentúrnych a tlačových správ, ako aj z materiálov vedených v internej databáze Migračného úradu.
V žiadnom prípade však nemožno považovať dané konanie Húsiov za prenasledovanie v zmysle
ustanovenia § 8 zákona o azyle. Možno teda skonštatovať, že objektívne nebol menovaný vystavený
žiadnemu prenasledovaniu neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako
to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevského dohovoru.



29. Žalobca sa správnou žalobou z 10.01.2019 (č.l. 1-6 spisu) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
ČAS: MU-PO-118-46/2018-Ž zo 07.12.2018 v časti o neudelení azylu a vrátenia veci žalovanému na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Žalobca sa so záverom žalovaného v napadnutom výroku rozhodnutia o neudelení azylu nestotožnil
z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok) z dôvodu,
že rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia opodstatnenosti
obáv žalobcu z prenasledovania z politických, rasových, národnostných a náboženských dôvodov a
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej, a to porušením povinnosti správneho orgánu posudzovať prípady individuálne
podľa § 19a zákona o azyle aj v prípade osôb, ktoré krajinu opúšťajú v kontexte prebiehajúceho
ozbrojeného konfliktu. Z jeho výpovedí v konaní je zrejmé, že okrem ohrozenia všeobecným násilím
počas vojenského konfliktu a zlej bezpečnostnej situácie v V., pre ktorú mu bola poskytnutá doplnková
ochrana, boli primárne dôvody, ktoré uvádzal ako dôvody žiadosti o azyl vydieranie a individuálne
ohrozenie jeho života súvisiace s jeho vzdelaním, vysokou kvalifikáciou, skúsenosťami a cennými
zručnosťami v oblasti R. N., R. G., čo možno vnímať ako príslušnosť k určitej sociálnej skupine, pre ktorú
sa ho Houthis pokúšali verbovať po dobrom, ale aj vyhrážkami smerujúcimi proti jeho osobe a rodine,
politické prenasledovanie (ohrozenie života) pre jeho prácu pre medzinárodné organizácie a zahraničné
firmy zo strany Houthiou, ktorí toto vnímajú ako prejav opozičného zmýšľania a z dôvodu kmeňovej
(etnickej) príslušnosti ku kmeňu/rodu Hašimiin, ktorý odvodzuje svoj pôvod od proroka Mohameda, sa
tiež obával násilia zo strany Huthiou a z určitého uhla pohľadu má tento dôvod aj náboženský a politický
rozmer, čo vysvetlili právnou zástupkyňou pred vydaním rozhodnutia v stanovisku z 23.11.2018.

31. V časti označenej ako nesprávne právne posúdenie: vojnoví utečenci s poukazom na celosvetové
skúsenosti v žalobe uviedol, že dejiny svedčia, že svojim trvaním ozbrojený konflikt postupne prechádza
do perzekúcie rôznych častí obyvateľstva z jedného alebo viacerých dôvodov podľa Dohovoru, o čom
hovorí aj UNHCR vo svojich odporúčaniach, ako vykladať Dohovor o právnom postavení utečencov
(Usmernenie UNHCR o medzinárodnej ochrane č. 12: Žiadosti o štatút utečenca v kontexte situácie
ozbrojeného konfliktu a násilia z 02.12.2016). Aj UNHCR uznáva, že fakticky v mnohých prípadoch
vojnových utečencov môžu dôvody byť právne posúdené aj ako dôvody pre udelenie azylu, aj ako
dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Ani jedno z toho nie je nesprávnym právnym posúdením,
ale medzinárodná ochrana vo forme azylu, respektíve štatútu utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 má
prednosť a doplnková ochrana má pôsobiť iba subsidiárne, o ktorej ministerstvo rozhoduje v prípade,
ak rozhodlo o neudelení azylu (§ 20 ods. 4 zákona o azyle). Vzhľadom na to, že azyl je vyššia
forma ochrany, výrok o neudelení azylu je podmienkou pre posudzovanie splnenia podmienok pre
poskytnutie doplnkovej ochrany, t. z. že aj v prípade osôb prichádzajúcich z vojnových oblastí je potrebné
najprv riadne preskúmať dôvody, z ktorých vyplýva individuálne ohrozenie žalobcu vrátane podrobného
skúmania individuálnych okolností prípadu, vrátane etnického, náboženského a politického pozadia
konfliktu, ako aj individuálneho ohrozenia žalobcu. Žalovaný sa nemôže vyviniť z riadneho skúmania
splnenia podmienok pre udelenie azylu odkazom na to, že žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu.
O kontexte vojnového konfliktu v V. napokon pojednávajú aj informácie o krajine pôvodu založené v
spise žalobcu, ktoré aj v prípade V. dokumentujú spleť etnických, náboženských a politických motívov
rôznych strán medzinárodného a vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ktorý v V. pretrváva už dlhé
roky a v ktorých sa civilisti stávajú obeťou nielen všeobecného násilia, s ktorým je vojnový konflikt
neodmysliteľné spätý, ale aj náboženského, etnického a politického prenasledovania. V tomto kontexte
bolo povinnosťou žalovaného, aby čo najbližšie sa zaoberal individuálnymi dôvodmi, ktoré žalobca v
konaní označil ako dôvod jeho žiadosti o azyl. V stanovisku pred vydaním rozhodnutia z 23.11.2018 tieto
dôvody dostatočne podložili a vysvetlili prečo skutkové okolnosti prípadu je správne posúdiť ako splnenie
dôvodov podľa § 8 zákona o azyle a na týchto dôvodoch zotrvávajú. V časti označenej ako nesprávne
právne posúdenie: opodstatnené obavy z prenasledovania s poukazom na § 2 písm. d) zákona o azyle
zdôraznil stanovisko právnej zástupkyne z 23.11.2018, kde za prenasledovanie označili ohrozenie života
žiadateľa a násilie, ktorého sa obával vo vzťahu k sebe, ako aj svojej rodine, nakoľko odmietnutím
spolupráce s Húsimi mu takéto zaobchádzanie hrozilo. Za prenasledovanie neoznačili konanie Húsiov,
ktorí sa snažili žalobcu presviedčať alebo prinútiť k spolupráci, ale naopak hrozbu násilím, až ohrozením
života žiadateľa a jeho rodinných príslušníkov. Na základe toho opakované tvrdenia Migračného úradu o
tom, že konanie Húsiov, ktorí sa ho snažili naverbovať, nemožno označiť za prenasledovanie, považujú
za irelevantné, nakoľko sám žiadateľ to považoval skôr za „znepríjemňovanie života“, ale obával sa



materializácie hrozieb na živote a zdraví. Argument založený na tom, že konanie Húsiov označil za
„iba“ nepríjemnosti, nepovažuje za relevantný vzhľadom na to, že sa opiera o doslovný výklad slova
nepríjemnosti v slovenskom jazyku, pričom neberie do úvahy možné skreslenie prekladom z arabčiny,
preto ho nemožno používať ako argument zľahčujúci ostatné jeho tvrdenia o ohrození jeho života a
zdravia. Prenasledovanie v tomto prípade možno chápať ako vážne porušenia ľudských práv, ktorých
sa Houthis podľa COI vo vzťahu k svojim oponentom dopúšťajú od únosov, svojvoľného zadržiavania,
nútených zmiznutí až po mučenie, násilie a zabitie.

32. V ďalšej časti žaloby žalobca citoval relevantné časti rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/17/2016
z 11.10.2016, podľa ktorej „vo všeobecnosti by mal byť strach žiadateľa o medzinárodnú ochranu
opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine jeho
pôvodu sa pre neho už stal z niektorého z dôvodov uvedených v definícii neznesiteľný, respektíve
by sa stal neznesiteľným, keby sa tam vrátil. Takéto úvahy nemusia nevyhnutne vychádzať z osobnej
skúsenosti žiadateľa, ale to, čo sa stalo príbuzným, priateľom alebo iným príslušníkom tej istej sociálnej
skupiny, môže nasvedčovať tomu, že jeho obavy z toho, že sa sám stane obeťou prenasledovania, sú
opodstatnené, preto pojem obavy sa vzťahuje nielen na osoby, ktoré už boli prenasledované, ale tiež na
osoby, ktoré sa chcú vyhnúť situáciám prinášajúcim riziko prenasledovania.

33. Žalobca ďalej citoval časť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/19/2016 z
09.01.2017, kde sa súd vyjadruje k miere dôkazu, ktorým sa opodstatnenosť obáv z prenasledovania
preukazuje, keď uvádza, že „v prípade, že žiadateľ uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny
výpočet dôvodov pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané
skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa“
a „správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o
krajine pôvodu“ a „ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu
základných ľudských práv došlo, alebo by mohlo vzhľadom na postavenie žiadateľa o azyl v spoločnosti,
názoru, správania atď. dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo alebo
nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze
zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl“.

34. V tejto súvislosti uviedol, že Migračný úrad vlastne konštatuje, že ak sa hrozby zo strany Húsiou
nematerializovali, obavy o život a zdravie seba a rodiny žalobcu boli neopodstatnené. To, že Húsiovia
žalobcovi neublížili, ani ho nasilu neodvliekli, neznamená, že mu takéto konanie z ich strany nehrozilo.

35. S poukazom na najaktuálnejšie COI o zaobchádzaní zo strany Húsiov s oponentmi a skúsenosti
žiadateľa s nimi, kde odzneli z ich úst priame vyhrážky, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré v konaní predložili,
ako aj list ministerstva vnútra ľudských práv pre generálnu prokuratúru a podporný list zo strany
nadriadeného žalobcu v jeho ostatnom zamestnaní vo firme Q., podporne svedčia o tom, že jeho obavy
zo zaobchádzania zo strany Húsiov, ktoré by naplnilo znaky prenasledovania ohrozením jeho života
alebo zdravia, boli opodstatnené. Rovnako za irelevantné považuje konštatovanie Migračného úradu,
že „menovaný neopustil krajinu pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom prenasledovania“,
nakoľko požiadavku opodstatnenosti obáv nemožno stotožňovať s požiadavkou bezprostrednosti
hrozieb, ktorá nemá v zákone o azyle oporu a 6 týždňové prípravy na odchod z krajiny nepreukazujú,
že by obavy z prenasledovania neboli dostatočne opodstatnené a § 8 zákona o azyle na žalobcu také
požiadavky nekladie. V tejto súvislosti uviedol, že ak by žalovaný sa bližšie zaoberal individuálnymi
okolnosťami, ktoré žiadateľ o azyl počas týchto šiestich týždňov riešil, prišiel by na to, že žalobca
v záujme bezpečnosti minimalizoval svoj pohyb a usiloval o získanie vnútroštátnej ochrany (obrátil
sa so žiadosťou o pomoc bezúspešne na policajtov, na ministerstvo ľudských práv, ktorého list je
datovaný 01.04.2018, následne sa ešte snažil niečo vyriešiť s generálnou prokuratúrou, ale neúspešne)
a následne vycestoval z krajiny pôvodu aj s rodinou, preto nemožno tento časový odstup posudzovať v
neprospech žalobcu. Skutočnosť, že z V. neodišiel už skôr počas posledných štyroch rokov prebiehajúcej
vojny tiež nasvedčuje, že príčinou neboli dôvody spočívajúce výlučne alebo prevažne vo všeobecnom
ohrození ozbrojeným konfliktom. Individuálne hrozby zamerané na neho boli podľa jeho výpovedí
otázkou ostatného obdobia v V., ktoré sa zintenzívnili, až viedli k jeho rozhodnutiu neriskovať svoj život
a zdravie ani svojej rodiny a opustiť V.. Preto možno konštatovať, že dôvody pre opustenie V. súviseli
primárne s individuálnymi hrozbami prenasledovaním, ktoré nasvedčujú potrebe medzinárodnej ochrany
podľa Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.



36. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, situáciu v krajine a skúsenosti iných osôb v podobnej situácii
má za to, že podstata jeho obáv sa týkala strachu z konania Húsiov, ktoré možno bez potreby ďalšej
argumentácie subsumovať pod pojem prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Incidenty
so zastavovaním auta a vyhrážky od Houthis svedčia o priamych hrozbách a sú dôležitým znakom
opodstatnenosti jeho obáv a vzhľadom na informácie o krajine pôvodu, ktoré dokumentujú zatýkania a
násilné zmiznutia alebo úmrtia osôb v podobnej situácii ako žiadateľ, za ktoré sú zodpovedné Houthis,
nie je rozumné očakávať, že v individuálnom prípade žiadateľa o azyl mu takéto prenasledovanie
nehrozí, preto ho považujú za opodstatnené. Migračný úrad otázku prenasledovania opodstatnenosti
obáv z neho nesprávne právne vyhodnotil, na čom postavil svoj záver pre neudelenie azylu, z toho
dôvodu žiadajú zrušenie rozhodnutia.

37. V časti žaloby označenej ako nesprávne právne posúdenie: dôvody podľa Dohovoru, uviedol, že
správny orgán nesprávne právne posúdil aj otázku príčinnej súvislosti prenasledovania s dôvodmi podľa
definície v ustanovení § 8 zákona o azyle. Žalobca dosiahol vynikajúce vzdelanie technického smeru
v zahraničí, mal v krajine pôvodu veľmi dobré zamestnanie, nakoľko pracoval pre zahraničné alebo
medzinárodné organizácie, zarábal nad pomery bežné v V. a tieto zamestnania mu zabezpečili cennú
kvalifikáciu, skúsenosti a zručnosti v oblasti R. G., G., O. L. a sledovania na mori a bezpečnostného
manažmentu a o tento druh zručností mali záujem nielen zahraničné firmy a medzinárodné organizácie,
ale aj Houthis, ktorí ho opakovane oslovovali, aby sa pridal na ich stranu. Ako žiadateľ o azyl podrobne
vypovedal na pohovore „tlačili na mňa, aby som zanechal svoje zamestnanie a pridal sa k nim za účelom
využitia mojich vedomostí, ako aj Houthis chceli, aby som zanechal prácu s cudzincami, ktorých považujú
za neveriacich a aby bojoval s nimi. Obvinili ma, že pracujem ako agent pre cudzincov“ a tiež „ja som
nechcel zaujať politické stanovisko, preto som v ohrození. Avšak v súčasnosti nie je možné v V. zostať
nestranný a ten, kto pôjde touto cestou, je v ohrození“. V tejto súvislosti poukázal na dokument COI sp.
zn. MU-ODZS-2018/000419-002 z 18.06.2018, správu Human Rights Watch z januára 2018 a vyjadrenie
výkonného riaditeľa spoločnosti SAM (správa Prisťahovaleckej a utečeneckej rady v Kanade).

38. V prvom rade jeho prácu pre medzinárodné organizácie a zahraničné firmy Húsiovia vnímajú ako
prejav opozičného politického zmýšľanie, respektíve zrady V. v prospech zahraničnej moci, ako bolo
popísané v COI. Vyhrážky Húsiov, ktoré reprodukoval na pohovore, dokumentujú myšlienkový svet
pôvodcu prenasledovania. Pohnútku pre vyhrážky a prenasledovanie zo strany Húsiov vidí v opozičných
politických názoroch, ktoré mu z dôvodu jeho práce „cudzích“ Húsiovia pripisovali.

39. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má sociálne
alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, podstatné je, že sú mu
prisudzované pôvodcom prenasledovania. Vzhľadom na výkladové ustanovenia v § 19a ods. 4 písm.
d) v kombinácii s § 19a ods. 6 zákona o azyle politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov,
myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politikách alebo postupoch
bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal, a tiež bez ohľadu
na to, či žiadateľ o azyl tieto názory mal, ak mu boli pripisované pôvodcom prenasledovania. Migračný
úrad nezohľadnil ustanovenie § 19a zákona o azyle a v rozpore s ním dospel k nesprávnemu právnemu
záveru. Ak by z neho vychádzal, má za to, že by nemohol uvádzať argumenty, na základe ktorých dospel
k záveru, že sa pripisovanie opozičných politických názorov zo strany Húsiov žalobcovi nepreukázalo.

40. Skutočnosť, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, opierajú aj o závery
Migračného úradu (strana 8 odôvodnenia), kde argumentuje ďalšími podmienkami, ktoré si stanovil pre
udelenie azylu, ktoré však nemajú oporu v zákone. Podľa neho „aby mohol byť azyl poskytnutý, musí
byť preukázané, že žiadateľ je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského a podobne),
pre ktoré je v krajine pôvodu reálne prenasledovaný alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k
určitej sociálnej skupine, respektíve má dôvodnú obavu, že by k takémuto prenasledovaniu mohlo dôjsť.
Takéto vyjadrenie podmienok pre udelenie azylu nielen že nemá oporu v zákone o azyle, ale je aj v
priamom rozpore s ustanovením § 19a ods. 6 zákona o azyle.

41. Žalovanému je zrejmé, že ak by sa preukázalo v konaní, že žalobcovi Húsiovia pripisovali
určitý opozičný politický názor, čelil by ohrozeniu prenasledovaním, ako to konštatuje na strane 8
odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný prípad žalobcu vyhodnotil ako prípad „obyčajnej osoby“, ktorej
Húsiovia nepripisovali žiaden opozičný názor, lebo sa politicky neangažoval a neprejavoval. S týmto
právnym názorom nesúhlasia a považujú ho za nesprávny právny názor. Vychádzajúc z definície



politického názoru podľa § 19a ods. 4 písm. d) z výkladového pravidla podľa § 19a ods. 6 zákona
o azyle, ako aj vo svetle COI nemožno osobné okolnosti v prípade žalobcu prehliadnuť a označiť
ho za „obyčajnú“ osobu. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že pôvodca prenasledovania žalobcovi
nepripísal iné vlastnosti ako tie, ktoré by z neho mali robiť jeho spojenca vzhľadom na spoločný etnický
pôvod.

42. Druhý dôvod žiadosti o azyl sa týkal skutočnosti, že Húsiovia samotní sa dovolávali jeho spolupráce
z dôvodu ich spriaznenej kmeňovej (etnickej) príslušnosti ku kmeňu/rodu Hašimiin, ktorú odvodzovali
od náboženskej tradície a v reakcii na jeho odmietanie si vyvodili jeho nesúhlas s ich politickými cieľmi,
prečo mu hrozilo prenasledovanie.

43. Z informácií o vzťahu medzi Hašimiin a Houthis obsiahnutý v spise a na základe COI možno
konštatovať, že spoločný etnický pôvod Hašimiin a Houthis má aj náboženský a politický rozmer. V
zmysle hesla „Kto nie je s nami, je proti nám“, z dôvodu neochoty a nezáujmu žalobcu spolupracovať s
Húsijmu na dosahovaní ich politických cieľov, a to napriek tomu, že je Hašimiin, bol potom jeho odmietavý
postoj vnímaný ako opozičný politický názor. Podľa Migračného úradu „Húsiovia ho považovali za
jedného z nich, spojenca“ a „rešpektovali ho, lebo pochádza zo známej rodiny“, vzhľadom na vzťah medzi
Húsiami a Hašimiin tieto argumenty Migračného úradu neobstoja. Migračný úrad nesprávne právne tieto
skutočnosti vyhodnotil, lebo nevzal do úvahy dokument COI, z ktorého vyplýva, že Húsiovia očakávajú,
že ich Hášimovia podporia, ale ak sa tak nestane, vnímajú ich ako oponentov. Vychádzajúc zo slov
žalobcu, žalovaný konštatuje, že Húsiovia ho považovali za svojho, záver, že „Húsiovia mu nepripisovali
žiadne iné črty, či charakteristiky, už vôbec nie opozičné“, je púhym dohadom a žalovaný ho nemá čím
podložiť. Ak nebola spochybnená výpoveď žiadateľa o azyl, nemožno v jednej veci z nej vychádzať a
v inej jeho výpoveď spochybniť. Navyše, takýto záver nie je celkom možný vo svetle už spomínaného
COI vysvetleného v žalobe.

44. Napokon sa žiadateľ o azyl cítil byť ohrozený na svojom živote z dôvodov vydierania, ktoré
súviseli, okrem vyššie spomínaných dôvodov, aj s jeho vzdelaním, vysokou kvalifikáciou, skúsenosťami
a cennými zručnosťami O. T. R., N., R. G., Z. W. a podobne. Majú za to, že tieto jeho schopnosti,
respektíve profesionálnu kvalifikáciu a zručnosti možno vnímať ako charakteristickú črtu, ktorú žiadateľ
nemôže zmeniť a zároveň je okolitou spoločnosťou vnímaná ako odlišná a preto ju v zmysle § 19a
ods. 4 písm. e) zákona o azyle možno označiť ako príslušnosť k určitej sociálnej skupine v zmysle
definície utečenca podľa Dohovoru z roku 1951. Nakoľko išlo o vlastnosť, respektíve charakteristickú
črtu, pre ktorú sa ho Houthis pokúšali verbovať stupňujúcimi sa vyhrážkami, videli aj v tomto dôvode
príčinnú súvislosť s individuálne hroziacim prenasledovaním v prípade žalobcu. S poukazom na § 19a
ods. 4 písm. e) zákona o azyle nesúhlasili so záverom Migračného úradu, že „byť zamestnancom
nejakej organizácie, mať nejaké vzdelanie a kvalifikáciu tiež neznamená byť príslušníkom sociálnej
skupiny“ a že „výkon akejkoľvek pracovnej činnosti či vzdelanie alebo kvalifikácia nepredstavujú vrodenú
charakteristickú črtu, ani nemennú črtu, či vnímateľne odlišnú črtu. Nepredstavujú ani pôvod, či zdieľané
presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca“. V tejto súvislosti zdôraznili stanovisko
pred vydaním rozhodnutia z 23.11.2018, kde vysvetlili, prečo považujú osobitné charakteristické črty a
profesionálnu kvalifikáciu žalobcu za príslušnosť k určitej sociálnej skupine, ale protiargumentácie zo
strany žalovaného sa nedočkali, iba konštatovania, že výkon činnosti, vzdelanie, ani kvalifikácie nie sú
nemennou črtou, ani vnímateľne odlíšiteľnou črtou. Oni sa domnievajú, že sú. Argument žalovaného s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/16/2015 z 18.06.2015, ktorý sa týkal výkonu
tlmočníckej profesie žalobcu, ktorému nebol udelený azyl, vyjadrili názor, že takýto argument žalovaného
ostáva až flagrantne všeobecný a neprináša hlbšie argumenty, ktoré by im pomohli porozumieť, prečo
sa žalovaný rozhodol, že žalobcova kvalifikácia nepredstavuje určitú sociálnu skupinu. Napokon ani
samotný rozsudok sa osobitne výkladom otázky sociálnej skupiny nezaoberá. Žalovaný nevysvetlil v
čom podľa neho spočíva obdobnosť prípadov žalobcu v tejto veci a v predmetnom citovanom rozsudku
a prečo by teda mal byť záver o neudelený azylu analogicky aplikovaný na ich prípad, ktorý je skutkovo
úplne odlišný od prípadu v citovanom rozsudku.

45. Na základe vyššie uvedených argumentov dospeli k záveru, že žiadateľ o azyl má oprávnené dôvody
sa obávať prenasledovania z politických dôvodov a z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
pre ktoré sa nemôže a nechce vrátiť do V.. Splnil podmienky podľa § 8 písm. a) zákona o azyle a má
mu byť udelený azyl. Pokiaľ Migračný úrad dospel k opačnému záveru a azyl neudelil, pochybil, nakoľko



svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení. Z tohto dôvodu žiadajú časť rozhodnutia
o neudelení azylu zrušiť.

46. Žalovaný vo vyjadrení uviedol dôvody svojho rozhodnutia a námietky žalobcu proti rozhodnutiu
o neudelení azylu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že správny orgán
v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal aj jednotlivými dôvodmi, ktoré zakladajú nárok na udelenie
azylu, konkrétne na strane 4-8, kde vysvetľuje svoju správnu úvahu, prečo nepovažuje žalobcu za
utečenca z dôvodu politického presvedčenia, respektíve z dôvodu pripisovania mu opozičných názorov a
rovnako aj dôvody nepreukázania opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných
a náboženských dôvodov. K eventuálnej príslušnosti k určitej sociálnej skupine odkazuje na rozsudok
NS SR sp. zn. 1Sža/16/2015. Správny orgán sa preto domnieva, že žalovaný sa nevyhol posudzovaniu
splnenia podmienok pre udelenie azylu, i keď návrhu právnej zástupkyne vyhovel v tej časti, kde
žiadala poskytnúť doplnkovú ochranu (ak jej mandantovi nebude udelený azyl). So žalobcom bol
uskutočnený pohovor, v ktorom mal príležitosť vypovedať o svojich obavách v krajine svojho pôvodu a
bol mu poskytnutý priestor, aby odpovedal na všetky položené otázky. Z takto uskutočneného pohovoru
vyplynulo, a to aj žalobca výslovne uviedol, že príslušníci Húsiov mu (doslova) znepríjemňovali život
tým, že ho volali k spolupráci. Správny orgán sa domnieva, že i keď tieto stretnutia žalobca mohol
vnímať negatívne, ich intenzita aj s ohľadom na to, že jeho rodina je v tom sociálnom prostredí známa
a vážená, nenadobudla taký rozsah, aby mohli konštatovať, že ide o prenasledovanie v zmysle § 2
písm. d) zákona o azyle. Výzvy na spoluprácu, i keď uskutočnené s určitým tlakom, podľa správneho
orgánu nepredstavujú závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv, t. j. prenasledovanie. Tento postoj odôvodnil tým, že: žalobcovi, ani nikomu z jeho blízkych
nebolo nijakým spôsobom ublížené, žalobca pochádza z váženej rodiny, ktorá má v spoločnosti určité
postavenie, je pôvodom Hášim, ktorých Húsiovia rešpektujú, lebo majú od Hášimov podporu, žalobca
pracoval pre nemeckú spoločnosť už od roku 2014 a problémy z jeho zamestnania z dôvodu, že pracuje
pre „západ“ doposiaľ žiadne nemal a počas viac ako šesť týždňovej prípravy na odchod z krajiny žalobcu
nikto z Húsiov nekontaktoval. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že (pôvodne) hlavné mesto M.
je celé pod kontrolou Húsiov, ktorí prítomnosť a aktivity nemeckej, teda „západnej“ spoločnosti Q., kde
žalobca pracoval, tolerujú. Čo sa týka absencie kontaktov zo strany Húsiov, viac ako 1,5 mesiacov pred
jeho odchodom z V. túto skutočnosť si možno vysvetliť aj tým, že Húsiovia sa rozhodli (opäť s ohľadom na
žalobcove spoločenské postavenie), že ho už nebudú žiadať o spoluprácu, alebo aj tým, že postúpením
jeho sťažnosti na generálnu prokuratúru mohlo dôjsť k určitej protekcii zo strany ľudí s tiež dôležitým
postavením v spoločnosti. I keď sú to len úvahy a skutočné dôvody správnemu orgánu nie sú známe,
v každom prípade možno konštatovať, že žalobca bezprostredne pred odchodom z V. nečelil žiadnym
tlakom k spolupráci zo strany Húsiov.

47. Nesúhlasil s právnou zástupkyňou ani v tom, že dôvody pre opustenie V. súviseli s primárne s
individuálnymi hrozbami prenasledovania a v súvislosti s týmto konštatovaním odkazuje na správy,
ktoré hovoria o zatýkaní, zmiznutiach, úmrtiach „osôb v podobnej situácii ako žiadateľ“. Správny
orgán sa domnieva, že tieto skutočnosti práve naopak vypovedajú o svojvoľnom násilí ako dôsledku
ozbrojeného konfliktu, kde k tomu na území M. a v jeho regióne, a to najmä zo strany odporcov vládneho
režimu Húsiov, dochádza. Napokon aj žalobca počas osobného pohovoru sa sám vyjadril, že opustili
s manželkou V. „preto, že sme sa z dôvodu nepokojov báli o svoj život“. A tieto hrozby všeobecného
násilia, ako dôsledky vojny, boli v rozhodnutí jednoznačne konštatované, na základe čoho bola žalobcovi
a jeho rodine poskytnutá doplnková ochrana.

48. V bodoch 30 a 31 právna zástupkyňa cituje správy, kde sa hovorí o svojvoľnom zadržiavaní
mnohých aktivistov, novinárov, kmeňových vodcov, politických oponentov. Na tomto mieste správny
orgán zdôraznil, že žalobca nie je ani jedným z uvedených. Do politiky nevstupoval, neaktivizoval sa ani
ako novinár, dokonca výslovne povedal, že sa považuje za nestranného. Teda z tohto pohľadu nie je
žiadny aktér, ani sa nijakým spôsobom aktívne nezapája do politiky ozbrojeného konfliktu v V. a preto
mu z týchto dôvodov ani nemôže hroziť prenasledovanie.

49. Právna zástupkyňa uvádza, že žalobcovi sú pripisované opozičné politické názory, nakoľko pracoval
pre „cudzích“. Ani v tomto smere správny orgán nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu. V prvom rade z
jeho výpovede, ako aj z informácie o krajine pôvodu vyplýva, že medzi Húsimi a Hášimii (ako je aj
žalobca) panujú dobré vzťahy. Húsiovia ho teda apriori považovali za podporovateľa. Tým sa dá vysvetliť
aj skutočnosť, že voči žalobcovi nebolo vyvíjané násilie, ale sa ho snažili presvedčiť k spolupráci.



Následná strata záujmu žalobcu v období pred jeho odchodom z V. tiež vypovedá o tom, že Húsiovia
nemali záujem ho uniesť. V druhom rade žalobca dlhodobo pracoval pre nemeckú spoločnosť a
podľa konceptu právnej zástupkyne by ho „mohli prenasledovať“ v podstate hocikedy práve kvôli
pripisovaným opozičným politickým názorom. To sa však nestalo. Žalobca (bod 45) tvrdí, že okrem
vyššie spomenutého je tu prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny
orgán má za to, že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením, že vzdelanie menovaného, jeho
kvalifikácia, či profesijné skúsenosti možno subsumovať pod sociálnu skupinu. Vychádzajúc z definície
sociálnej skupiny v zmysle zákona o azyle u žalobcu predovšetkým nejde o vrodené charakteristické
črty, ani o spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo nejde ani o charakteristiku alebo presvedčenie,
ktoré by boli tak závažné pre jeho identitu alebo svedomie, že by nemal byť nútený, aby sa ich zriekol a
okolitou spoločnosťou by bol vnímaný ako odlišný. Rozsudok NS SR 1Sža/16/2015, na ktorý sa správny
orgán odvolával aj v napadnutom rozhodnutí, v tomto smere jednoznačne pojednáva o tom, ako určitá
profesia (tlmočník pracujúci pre americkú armádu v Afganistane) nemôže byť považovaná za osobu
patriacu do určitej sociálnej skupiny na účel posudzovania jeho nároku na medzinárodnú ochranu. V
tomto konkrétnom prípade na základe analógie konštatoval, že žalobca, i keď pracoval pre nemeckú
spoločnosť v V., vďaka svojmu vzdelaniu, schopnostiam a skúsenostiam, táto skutočnosť ho na účely
posudzovania medzinárodnej ochrany nedeterminuje ako príslušníka sociálnej skupiny. K námietke
porušenia povinnosti posúdiť prípad individuálne uviedol, že takto v úvode formulovaná námietka právnej
zástupkyne však v ďalšom texte nenašla svoju konkretizáciu a potrebné vysvetlenie, na základe čoho
správny orgán navrhol, aby súd na ňu neprihliadol. Bez ďalšej argumentácie nie je zrejmé, prečo sa
domnieva, že prípad jej mandanta nebol posúdený individuálne.

50. Vzhľadom na to, že na základe vyššie uvedených dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za
vecne správne a zákonné, správny orgán navrhol, aby krajský súd rozsudkom správnu žalobu proti
rozhodnutiu ČAS: MU-PO-118-46/2018-Ž zo dňa 07.12.2018 zamietol.

51. Žalobca a jeho právna zástupkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zopakovali svoju
argumentáciu uvedenú v správnej žalobe a dodali: správna žaloba netvrdí, že sa dôvodmi podľa §
8 zákona o azyle žalovaný nezaoberal, ani, že sa ich posúdeniu vyhol, ale tvrdí, že sa nimi správny
orgán nezaoberal riadne a dostatočne, čím dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu nesplnenia
podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Žalovaný nemôže žalobcovi vytýkať, že za
posledných šesť týždňov pred jeho odchodom z krajiny sa mu nič nestalo a už vôbec neprichádza
do úvahy, aby žalovaný ponúkal akési vlastné „špekulatívne“ dôvody, pre ktoré sa zrejme pôvodca
prenasledovania už naďalej o žalobcu nezaujímal. Tieto špekulácie nemožno považovať za zistený
skutkový stav. V azylových veciach platí pravidlo v pochybnostiach v prospech žiadateľa, nie v prospech
žalovaného správneho orgánu. Záver žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe, že ho Húsiovia preto
„apriori považovali za podporovateľa“, je skôr špekuláciou, nie skutkové zistenie, o ktoré by mohol
žalovaný oprieť tento svoj záver. Správny orgán sa opakovane vo vyjadrení k správnej žalobe uchyľuje
k špekuláciám, keď neuskutočnenie vyhrážok, nerealizáciu násilia a nekontaktovanie v posledných
týždňoch pred odchodom vykladá ako jasný dôkaz o nezáujme Húsiov o žiadateľa o azyl a to napriek
COI, vyhrážkam a podporným listom, vrátane listu ministerstva pre ľudské práva, ktoré svedčia o
opaku. S poukazom na obsah správnej žaloby (Príčinná súvislosť medzi hrozbami a politickými dôvodmi
danými skrz odmietnutie žalobcu spolupráce napriek osobitnému záujmu o jeho osobu pre jeho
výnimočné profesionálne a kvalifikačné charakteristiky) k vyjadreniu žalovaného dodala, že nešlo len
o prácu pre nemeckú firmu Q., pre ktorú pracoval až do odchodu z krajiny pôvodu, ale išlo o záujem
pôvodcu prenasledovania o jeho schopnosti a zručnosti, ktoré odmietal vynaložiť v prospech dosiahnutia
politických cieľov Húsiov, ktoré žalobca nepovažoval za hodné. Nesedí preto argument žalovaného
vo vyjadrení k správnej žalobe, že „podľa konceptu právnej zástupkyne by ho mohli prenasledovať v
podstate hocikedy práve kvôli pripisovaným opozičným politickým názorom.“ Majú za to, že preukázali,
že v prípade žalobcu ide o osobitný prípad a tiež preukázali priame vyhrážky prenasledovaním.

52. Poukázali na to, že žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe naďalej trval na tom, že záver o tom, že
v prípade, o ktorom rozhodol NS SR rozsudkom sp. zn. 1Sža/16/2015 z 18.06.2015, možno analogicky
aplikovať na prípad žalobcu. V tejto súvislosti poukázala na to, že potvrdzujúci rozsudok NS SR sp. zn.
1Sža/16/2015 sa osobitne výkladom otázky sociálnej skupiny nezaoberal a v tejto otázke len odkázal
na závery Krajského súdu v Bratislave, ktorý vo svojom rozsudku rovnako neponúka výkladové kritériá
k príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Žalovaný nevysvetlil, v čom podľa neho spočíva obdobnosť
prípadov žalobcu v tejto veci a v predmetnom citovanom rozsudku a prečo by teda mal byť záver o



neudelení azylu analogicky aplikovaný na ich prípad, ktorý je skutkovo odlišný od prípadu v citovanom
rozsudku. Po podrobnom preštudovaní oboch rozsudkov je zrejmé, že v nich nie je nič, čo by umožnilo
ich analogickú aplikáciu na prípad žalobcu, o ktorú žalovanému ide.

53. Žalovanému správnemu orgánu, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia, nie je bez ďalšej argumentácie
zrejmé, prečo sa domnievajú, že prípad žalobcu nebol posúdený individuálne. Je pravdou, že túto
žalobnú námietku v štruktúre správnej žaloby osobitne nerozoberali, ale majú za to, že našla svoje
premietnutie v otázke nesprávneho právneho posúdenia žalobcu ako vojnového utečenca. Žalovaný
zlyhal v individuálnom právnom posúdení individuálnych okolností prípadu žalobcu, ak v rozhodnutí na
strane 6 konštatuje, že „všetky eventuálne problémy menovaného súvisia s vnútroštátnym konfliktom
a nie jeho osobnými charakteristikami“ a tiež aj vo vyjadrení k správnej žalobe uvádza, že „nemôžeme
súhlasiť, že dôvody pre opustenie V. súviseli primárne s individuálnymi hrozbami prenasledovania“. Jeho
obava sa týkala strachu z konania Húsiov, ktoré možno bez potreby ďalšej argumentácie subsumovať
pod pojem prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Incidenty so zastavovaním auta
a vyhrážky od Houthis svedčia o priamych hrozbách a sú dôležitým znakom opodstatnenosti obáv
žiadateľa o azyl. Konštatovanie Migračného úradu, že „menovaný neopustil krajinu pred bezprostredne
hroziacim nebezpečenstvom prenasledovania“, nakoľko požiadavku opodstatnenosti obáv nemožno
stotožňovať s požiadavkou o bezprostrednosti hrozieb.

54. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca svojim podaním „prípis k azylovej veci sp. zn. 4Saz
1/2019, v ktorom doplnil svoju doterajšiu argumentáciu, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/17/2016 a na správu Ministerstva zahraničných veci USA o dodržiavaní ľudských práv v
V. za rok 2017. Zároveň na podporu svojich tvrdení priložil články zo zahraničných denníkov, týkajúce
sa bezpečnostnej situácie (únosy pracovníkov medzinárodných organizácií Húsimi). Konštatoval, že
Húsiovia vnímajú skupinu pracovníkov medzinárodných organizácii za zahraničnú moc, ktorá sa snaží
v V. presadzovať západný vplyv a infiltruje špiónov. Preto mal za to, že možno subsumovať cielené
útoky na týchto zamestnancov pod pripisované opozičné názory. Mal za preukázanú opodstatnenosť
jeho obáv z prenasledovania Húsiskými rebelmi z pripísaných politických dôvodov, čim boli splnené
podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle a rozhodnutie žalovaného je podľa jeho názoru
v časti o neudelení azylu postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

55. Na pojednávaní konanom dňa 10.04.2019 sa zúčastnil žalobca a jeho zástupca a taktiež žalovaný
osobne. Žalobca pri svojom vypočutí zotrval na podanej správnej žalobe v plnom rozsahu. Poukázal
na niekoľko dôvodov jeho žiadosti o udelenie azylu a to priame vyhrážanie na živote voči jeho osobe.
Vzhľadom na svoj pôvod, že je z rodu Hašimovcov, mal by sa pridať k Húsiovým. V tejto súvislosti uviedol,
že v ideológii Húsiov je „Keď nie si s nami, tak si proti nám“. Ďalej uviedol, že mal obavu o svoj život,
preto svoju prítomnosť redukoval na verejnosti na najmenšiu mieru a zmenil pracovnú dobu rovnako
na najmenšiu mieru podľa možností, aby čo najmenej dochádzalo k možnosti stretu s Húsiovými. V V.
každý občan má právo robiť v humanitárnej organizácii, ale skupina Husi sa snaží naverbovať ich na ich
stranu, obzvlášť človeka, ktorý má vyššiu kvalifikáciu a zvlášť ešte človeka, ktorý je z rodu Hašimových.
Od roku 2013 bol zamestnaný v humanitárnej organizácii, všetko prebehlo v poriadku, až do konca roku
2017, kedy začali dochádzať rôzne vyhrážky zo strany Húsiov. V krajine pôvodu bol zamestnaný, naďalej
je ženatý, má dve deti, v krajine pôvodu mal rodinný dom, niekoľko áut, dalo by sa povedať, že každý
mu mohol závidieť. Všetko som to nechal a opustil z obavy o svoju bezpečnosť. Nesúhlasil so záverom
Migračného úradu, že opustil krajinu pôvodu pre vojnový stav. Podľa žalobcu, ak by tomu tak bolo, bol
by opustil krajinu pôvodu pred 4, resp. 5 rokmi, ale odišiel som z krajiny pôvodu pre obavy o svoj život a
o obavu o život svojich blízkych. Migračný úrad vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca nie je politický
utečenec, s čím súhlasím, pretože nie je politik, ani nemá politické názory, ale tým, že prišiel do stretu
so skupinou Húsiov a mám iné názory, automaticky som sa stal pre nich ako človek s iným názorom.
Migračný úrad vo svojom rozhodnutí tiež uvádza, že žalobca nie je ohrozený legitímnou vládou, pretože
je z rodu Hašimovcov a vláda na neho hľadí ako keby som bol Húsii. Migračný úrad deklaruje, že nebol
vystavený nebezpečenstvu. Žalobca poukázal na to, že keby zostal v V., nevie povedať čo by sa stalo.
Nesúhlasil s tvrdením žalovaný, že jeho problémy majú všetci V., pretože jeho kmeňová príslušnosť
a vzdelanie, rovnako aj povaha jeho práce ho dostávajú do pozície, že budem vystavený vyhrážaniu
a verbovaniu zo strany Húsii. Súhlasil s konštatovaním Migračného úradu, že práca v humanitárnej
organizácii nie je politická práca, ale pracovníci humanitárnych organizácii robia v prospech obetí vojny
a tým sa dostávajú do pozície politiky voči jednej alebo druhej strane. V V. je mnoho prípadov vyhrážania
a únosov, ktorým boli vystavení zamestnanci humanitárnych organizácií a žalobca predložil o tom aj



niektoré prípady, ako napríklad prípad jeho priateľa K.. Žalobca objasnil na otázku správneho súdu, že
pod Húsii patria viaceré kmeňové príslušnosti, ale voči týmto sa nepostupuje pod rovnakým tlakom,
pretože väčšina a podstata Húsii skupiny je nasmerovaná voči Hašim. Voči žalobcovi bol vyvíjaný nátlak
kvôli tomu, že je mladý človek, má vzdelanie, možno keby išlo o starého človeka bez vzdelania, tak takýto
by nebol vystavený tlaku. Mal na mysli občanov, ktorí sú z rodu Hašim. Žalobca uviedol, že v Egypte
sa nezdržiavali u manželkiných rodičov, ale býva tam jej teta a keďže mal žalobca skeptický názor voči
arabským krajinám vo vzťahu k poskytovaniu medzinárodnej ochrany a bol presvedčený, že by mi tam
azyl neposkytli, tak sa o to ani nepokúsil. Čo sa týka samotných žalobných bodov, zástupkyňa žalobcu
doplnila, že v správnej žalobe, aj v následných podaniach právnej boli podľa jej názoru jasne rozpísané
dôvody, na ktorých zakladá ich správnu žalobu, takisto aj v administratívnom, aj v súdnom konaní
žalobca preukazoval opodstatnenosť svojich obáv či už samotnou výpoveďou v E. tábore K., ktorá z
nášho pohľadu bola konzistentná, dôveryhodná a neodporovala či už informáciám o krajine pôvodu
alebo nejakej základnej logike a takisto túto opodstatnenosť svojich obáv preukazoval aj informáciami
teda o zaobchádzaní s inými humanitárnymi pracovníkmi, ktorí boli a aj naďalej sú v V. zadržiavaní, sú
obeťami vyhrážok, ba až vrážd. Na základe toho mala zástupkyňa žalobcu za to, že v prípade žalobcu
sú identifikované individuálne dôvody ohrozenia života nielen z dôvodu toho všeobecného násilia, ktoré
v V. momentálne prebieha, ale aj z dôvodov, ktoré súvisiac s jeho prácou, aj samotnou špecializáciou,
vzhľadom na jeho vzdelanie a následné kurzy.

56. Žalovaný zotrval na pojednávaní na svojich skorších vyjadreniach a považoval za nepreukázané
prenasledovanie v žalobcovom prípade, nakoľko žalovaný vyhodnotil kontakty žalobcu s Húsimi za
také, ktoré nepredstavujú závažné alebo opakované konanie, ktoré by spôsobovalo vážne porušovanie
základných ľudských práv. V ďalšom uviedol, že problémy ktoré mal, alebo obavy ktoré mal v krajine
pôvodu, Migračný úrad nijako neumenšuje jeho obavy o život, nakoľko naozaj pochádza z krajiny
pôvodu, ktorá je zmietaná vojnou, avšak Migračný úrad na túto skutočnosť reflektoval tým, že poskytol
žalobcovi doplnkovú ochranu, ako formu medzinárodnej ochrany a týmto aj zareagoval na jeho prejav, že
ho žalovaný neposiela naspäť do V., kde by mu hrozila smrť alebo jeho rodine, ale môže tu spokojne žiť
na Slovensku alebo aj v Európe a požívať výhody medzinárodnej ochrany. Žalovaný chcel zdôrazniť, že
nie je relevantné hovoriť o tom, či bude žalobca eventuálne postihovaný zo strany vládneho režimu v V.,
pretože žalobca pochádza z oblasti, ktorá je ovládaná Húsimi a Húsiovia považujú Hašiminov, ktorých
je vlastne členom alebo príslušníkom žalobca, považujú za svojich vlastných. A keďže Húsiovia ovládajú
územie, odkiaľ žalobca pochádza, nie je podľa žalovaného relevantná otázka, či, ako by ho považovala
vláda, ktorá vôbec nemá dosah v danom teritóriu. Preto nie je relevantné hovoriť o prenasledovaní z
hľadiska vlády. Podľa žalovaného žalobcova profesia a jeho pracovné skúsenosti nie sú sami o sebe
určujúcim kritériom pre udelenie azylu a to preto, že chýba jeden z dôvodov, pre ktorý by mal byť ten
azyl udelený. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že v správnej žalobe zástupkyňa žalobcu vyjadruje
určitý koncept, podľa ktorého profesia je sociálna skupina, príslušník určitej profesie je vlastne príslušník
sociálnej skupiny, ale s týmto právnym hodnotením sa žalovaný nestotožnil a nestotožnil sa s ním ani
najvyšší súd v judikáte, K informáciám z prípisu, ktorý bol zaslaný žalovanému minulý týždeň s novými
informáciami o krajine pôvodu, tieto žalovaný hodnotí ako informácie, ktoré preukazujú násilie v krajine
pôvodu, ktoré nie je, všeobecné násilie v krajine pôvodu, ktoré nie je sporné v tomto konaní, nakoľko
Migračný úrad to aj zohľadnil a udelil, poskytol doplnkovú ochranu žalobcovi.

57. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa
právnych procesných podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/
SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho
súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné vyhovieť.

58. Správny súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom
pripojeného administratívneho spisu žalovaného, z obsahu ktorého zistil, že žalobca vyhlásením zo dňa
18.05.2018 požiadal u žalovaného správneho orgánu o udelenie azylu. Predmetom súdneho prieskumu
je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-118-46/2018-Ž zo 07.12.2018, a to v časti, v ktorej žalovaný
podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle rozhodol neudeliť žalobcovi azyl.



59. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
ako „zákon o azyle“), Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo
§ 10.

60. Podľa § 8 zákona o azyle Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

61. Podľa § 10 ods. 1 až 4 zákona o azyle Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a
azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej
starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa musia zdržiavať na území Slovenskej republiky a nesmú mať na území
Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt podľa osobitného zákona. Ministerstvo udelí azyl osobám
uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8.
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5. Podľa § 9 Zákona o azyle Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných
dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

62. Podľa § 2 písm. d) Zákona o azyle, prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie
spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
a) použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
b) zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
c) odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
d) neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
e) trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
f) konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

63. Podľa § 2 písm. e) Zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je
a) štát,
b) politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho
územia, alebo
c) neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

64. Podľa § 2 písm. f/ Zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie
a) uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
b) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
c) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

65. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

66. Podľa §19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.



67. K námietkam uvedeným v správnej žalobe žalobcu správny súd právne uzatvára:

Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
opodstatnenosti obáv žalobcu z prenasledovania z politických, rasových, národnostných, náboženských
dôvodov a dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho
poriadku) a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, a to porušením
povinnosti správneho orgánu posudzovať prípady individuálne podľa § 19a zákona o azyle, aj v prípade
osôb, ktoré krajinu opúšťajú v kontexte prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu (§ 191 ods. 1 písm. d)
SSP).

68. Správny súd sa oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračný úrad
ČAS: MU-PO-118-46/2018-Ž zo 07.12.2018 a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobcom
uplatnené námietky v správnej žalobe nie sú dôvodné.

69. Konanie o udelenie azylu je na území Slovenskej republiky upravené v zákone o azyle. Inštitút azylu
nepokrýva celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd žiadateľa o udelenie azylu v krajine pôvodu
a aplikuje sa iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa,
náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv
a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa
o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle
§ 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby (prospektívnosť rozhodovania). Žiadateľ o udelenie
azylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo
nasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.

70. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o
neudelení azylu žalobcu ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 a § 10 zákona o
azyle, konkrétne že nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp.
neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa,
že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o
azyle, respektíve zo Ženevského dohovoru. Zásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie
azylu u žalobcu je teda otázka existencie, resp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu
a to v tom zmysle ako ho definuje citované ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle. Samotný žalobca
má za preukázanú otázku jeho prenasledovania neštátnymi subjektmi - Húsimi (jedna z bojujúcich
strán v konflikte v V.), keď opakovane poukazoval na vydieranie jeho osoby a individuálne ohrozenie
jeho života v súvislosti s jeho pracovnou N. O. T. R., B. B. a ohrozenie života výkonom práce pre
medzinárodné organizácie a zahraničné firmy a obavy z násilia voči jeho osobe a jeho rodine. Správny
súd však poukazuje na definíciu prenasledovania v zmysle citovaného zákona o azyle, ktorým je len
závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo
súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktorý je vymedzený v zákone.
V uvedenom sa správny súd stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v predmetnej veci nie je
definícia prenasledovania, tak ako ju vymedzuje zákon o azyle, naplnená. A to z dôvodu, že z výpovedí
žalobcu v rámci konania o jeho žiadosti o azyl, ako ani z vykonaných dôkazov v rámci správneho konania
pred žalovaným totiž nevyplýva konanie Húsiov proti žalobcovi, ktoré by bolo možné subsumovať pod
vyššie uvedené konanie. Nesporným podľa názoru správneho súdu je fakt, že zo strany Húsiov išlo o
pokus o naverbovanie žalobcu do ich služieb, aby sa pridal v rámci prebiehajúceho vojnového konfliktu
na ich stranu. Uvedené potvrdzuje to, že žalobca bol v priebehu novembra - X. XXXX trikrát telefonický
kontaktovaný. Nasledoval incident, pri ktorom žalobcu dňa XX.XX.XXXX zastavili ozbrojený príslušníci
Húsiov pri jeho ceste motorovým vozidlom z práce, opätovný telefonický rozhovor s výzvou vo forme
listu, aby sa pridal na ich stranu a následné opätovné zastavenie jeho motorového vozidla ozbrojencami,
pri ktorom musel údajne vrátiť list, ktorý mu bol adresovaný. Uvedené vyústilo k tej skutočnosti, že
žalobca opustil krajinu svojho pôvodu, spoločne s jeho rodinou. Z uvedených skutočností má aj správny
súd za preukázanú zrejmú jednotiacu dejovú líniu, ktorú je možné interpretovať ako stupňujúci sa tlak
voči žalobcovi, z ktorého dôvodu žalobca a jeho rodina opustili krajinu pôvodu. Správny súd je však toho
názoru, že uvedené konanie nedosahuje zákonom predvídanú a požadovanú intenzitu zásahu do jeho
základných ľudských práv.



71. Z výpovedí žalobcu jednoznačne vyplýva, že tento mal obavy predovšetkým z prebiehajúceho
vojenského konfliktu v V., z panujúcej neistoty v krajine pôvodu ako aj z bombardovania, ktoré skutočnosti
aj sám uviedol v priebehu osobných pohovorov u žalovaného. K uvedenému správny súd uvádza, že
tieto aspekty, týkajúce sa zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v V. sú nesporným faktom vyplývajúcim
aj z administratívneho spisu žalovaného, z článkov z krajiny pôvodu predložených žalovaným ako aj
žalobcom o únosoch humanitárnych pracovníkov a podobne a tieto boli v plnej miere zohľadnené
v rámci rozhodnutia žalovaného o poskytnutí medzinárodnej ochrany vo forme doplnkovej ochrany,
ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území
Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale zároveň
u ktorých by z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle bolo neúnosné, neprimerané, či inak
nežiaduce požadovať ich vycestovanie do krajiny pôvodu. Aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany
sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu. Správny
súd však v predmetnej veci ani z výpovedí žalobcu, ani z ďalšieho vykonaného dokazovania pred
žalovaným správnym orgánom nemal za preukázanú existenciu prenasledovania osoby žalobcu v
krajine pôvodu tak, ako ju predpokladá § 2 písm. d) zákona o azyle. Správny súd nemal za preukázané
ani dôvody na strane žalobcu, ktoré uviedol v správnej žalobe vo veci azylu ako „primárne dôvody
žiadosti o azyl“. Správny súd má za to, že konanie Húsiov tak ako bolo popísané samotným žalobcom
nenaplnilo skutkovú podstatu vydierania a taktiež individuálneho ohrozenia jeho života. Taktiež nebolo
preukázané jeho politické prenasledovanie, resp. ohrozenie jeho života. Môžeme však pripustiť jeho
obavy z možného násilia zo strany Húsiov ak by v krajine pôvodu zostal, ktoré však vychádzajú podľa
názoru správneho súdu skôr z obáv z prebiehajúceho vojnového konfliktu, ktorého sú Húsiovia súčasťou.
Ide teda o hrozby a obavy vychádzajúce z objektívnej vojnovej situácie prebiehajúcej v krajine pôvodu
žalobcu, nie z individuálne opakovaných konaní spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských
práv.

72. Správny súd pri svojich úvahách vychádzal z rodinných pomerov žalobcu v krajine pôvodu, nakoľko
pochádzal z rodiny, ktorá požívala vážnosť a rešpekt, išlo o rodinu, ktorá bola „všeobecne známa“,
bola materiálne zabezpečená, žalobca bol členom rodu Hášimovcov, ktorí odvodzujú svoj pôvod od
rodovej línie proroka Mohameda, pričom samotní Húsiovia ho považujú za spojenca, chceli aby s nimi
spolupracoval. Uvedené je obsahom jeho výpovede v rámci dotazníka žiadateľa o udelenie azylu (č.l.
48 administratívneho spisu žalovaného). Žalobca opakované pokusy o jeho nábor považoval, ako sám
uviedol za „znepríjemňovanie života v V.“. Tieto jeho konštatovania sú potom v rozpore s argumentáciou
právnej zástupkyne žalobcu, že žalobca predstavoval v očiach Húsiov „opozičný smer“, resp. že išlo o
„agenta cudzích mocností“, nakoľko tieto tvrdenia nie sú preukázané dôkazmi a nie sú ani podporené
ďalšími skutočnosťami. V tomto smere treba prisvedčiť úvahám ktoré rozvinul žalovaný, že v prípade
ak by pre Húsiov predstavoval žalobca opozíciu, zahraničného agenta, resp. inými slovami nepriateľa
pre Húsiov, intenzita útokov voči žalobcovi by bola podstatne vyššia. Z uvedených dôvodov správny súd
nemal za preukázané u žalobcu ani zastávanie určitých politických názorov, ktoré by mu prisudzoval
pôvodca prenasledovania v zmysle ustanovenia § 8 v spojitosti s § 19a ods. 4 písm. d) a ods. 6
zákona o azyle, na ktoré odkazovala právna zástupkyňa žalobcu. Ďalšou podstatnou skutočnosťou, na
ktorú poukázal aj žalovaný je aj ten fakt, že napriek stupňujúcej tendencii nátlaku voči žalobcovi (T.
X. XXXX X. XX.XX.XXXX bol žalobca 3x telefonicky kontaktovaný, 2x bolo zastavené jeho motorové
vozidlo ozbrojenými príslušníkmi Húsiov a 1x bol kontaktovaný listom), aby sa pridal na stranu Húsiov,
tieto aktivity po tom, čo sa žalobca obrátil listom na ministerstvo pre ľudské práva V. republiky (č.l.
238-239 administratívneho spisu), ktoré jeho list postúpilo generálnej prokuratúre V. republiky ustali.
Ustal akýkoľvek kontakt Húsiov vo vzťahu k žalobcovi a to po dobu približne 1 a pol mesiaca, kým
žalobca aj s rodinou opustili krajinu pôvodu, to znamená že až do svojho odchodu už neboli konfrontovaní
s výzvami, aby sa žalobca pridal na ich stranu. Všetky uvedené skutočnosti vo vzájomnom súhrne
dotvárajú záver správneho súdu, že v predmetnej veci nemožno definovať konanie neštátneho subjektu
(Húsiov) ako prenasledovanie vo vzťahu k žalobcovi v zmysle ustanovenia § 8 v spojitosti s § 2 písm.
d) zákona o azyle.

73. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré
uviedol žalobca, resp. jeho zástupkyňa v rámci konania o jeho žiadosti o udelenie azylu. Žalobné
dôvody, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd
nepovažuje za dôvodné. Správny súd má za to, že žalovaný rozhodol o žiadosti žalovaného na základe
náležite zisteného skutkového stavu, keď rozhodol, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu



v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle. Zároveň však žalovaný postupoval správne, keď priznal žalobcovi
doplnkovú ochranu v zmysle § 13a zákona o azyle.

74. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu
konania o jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol. Zo zákonnej úpravy nemožno vyvodiť povinnosť,
aby si žalovaný domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žalobcom neuplatnené a
následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Správny súd mal za to, že žalovaný
pri zisťovaní skutkového stavu postupoval dôsledne, starostlivo, obstaral dostatok informácii o krajine
pôvodu žalobcu, jeho tvrdenia následne s týmito informáciami porovnal a mohol tak učiniť objektívny
a správny záver.

75. K žalobnému dôvodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c)
SSP správny súd konštatuje, že účelom azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za
uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z
dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá právna ochrana vo veci azylu, musí byť
preukázané že je nositeľom určitého či už politického, náboženského a podobne, pre ktoré je v krajine,
ktorej je občanom, reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne
vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho
prípade dôjsť. Správny súd je však toho názoru, že v predmetnej veci k naplneniu vyššie uvedeného
nedošlo.

76. Vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré boli uvedené žalobcom, resp. jeho právnou zástupkyňou na
pojednávaní konanom dňa 10.04.2019, tieto správny súd nevyhodnotil ako také, ktoré by preukázali
existenciu opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania žalobcu z dôvodu jeho príslušnosti k nejakej
sociálnej skupine, ale opätovne skôr potvrdzujú objektívnu vojnovú situáciu prebiehajúcu v krajine
pôvodu žalobcu. Nové skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal až v rámci jeho výsluchu na pojednávaní
(zmena pracovného času na najmenšiu mieru, vyhýbanie sa účasti na verejných miestach za účelom,
aby čo najmenej dochádzalo k stretom s Húsimi) a ktoré neboli predmetom dokazovania v rámci
správneho konania pred žalovaným správny súd vyhodnotil ako účelové.

77. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci azylu
podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti nie je dôvodná.

78. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že
účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému
žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.



Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.