Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/48/2018 z 27. 8. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 27. augusta 2018, sp. zn. 6Co/48/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7511202626.2 Krajský súd Košice | 6Co/48/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7511202626.2 | 2018-08-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5468d31f-8fb3-4116-be59-a2a867683f8b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7511202626.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/48/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511202626
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7511202626.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: W. A., nar. X.X.XXXX, bytom v
K., W. XX, zastúpený JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Čajakova 5 proti
žalovanému: M. V., nar. XX.X.XXXX, bytom v K., X. XX, zastúpený JUDr. Petrom Molitorisom, PhD.,
advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 200.000 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 25. augusta 2017 sp. zn. 7C/177/2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 25.
augusta 2017 č. k. 7C/177/2011-259 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 200.000 €
s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 24.8.2009 a žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že strany sporu uzavreli v písomnej forme dňa
24.8.2009 zmluvu o pôžičke, ktorú žalovaný podpísal dňa 24.8.2009 na Miestnom úrade Mestskej časti
Košice - Juh, ktorý overil jeho podpis na zmluve. Spornou v konaní bola skutočnosť, či na základe
uzavretej zmluvy o pôžičke došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky - sumy 200.000 € žalobcom
žalovanému, keď žalobca tvrdil, že peniaze odovzdal žalovanému u seba doma, v rodinnom dome,
po podpise zmluvy na miestnom úrade a žalovaný tvrdil, že predmet pôžičky mu žalobca neodovzdal,
zmluva bola fiktívna, mala zabezpečovací charakter a súvisela s ďalšími zmluvami, týkajúcimi sa
hotelového komplexu v S.. Zo zmluvy o pôžičke súd zistil, že v čl. III. ods. 1 bolo uvedené, že veriteľ
poskytuje dlžníkovi pôžičku vo výške dohodnutej v čl. I. ods. 1, teda 200.000 €, v hotovosti pri podpise
zmluvy, pričom žalovaný zmluvu o pôžičke podpísal 24.8.2009 na miestnom úrade. Z výpovede žalobcu
ale vyplynulo, že predmet pôžičky neodovzdal žalovanému pri podpise zmluvy na miestnom úrade, ako
bolo uvedené v zmluve, ale až následne u seba doma, v rodinnom dome na W. ulici v K., kam sa
mali strany sporu presunúť z miestneho úradu. Pokiaľ mal teda žalovaný podpisom zmluvy o pôžičke
potvrdiť reálne poskytnutie pôžičky žalobcom pri podpise zmluvy, uvedené bolo vyvrátené výpoveďou
samotného žalobcu. Žalobcom navrhnutí svedkovia na preukázanie skutočnosti reálneho odovzdania
predmetu pôžičky R. A. a Q. K. vo svojich výpovediach potvrdili, že boli osobne prítomní v rodinnom
na W. ulici v K. a videli, ako žalobca odovzdal finančné prostriedky žalovanému, pričom svedok Q.
K.K. uviedol, že išlo o vyšší obnos peňazí a svedok R. A. (otec žalobcu - poznámka odvolacieho súdu)
uviedol, že išlo o sumu 200.000 € titulom pôžičky. Žalovaným navrhnutí svedkovia W. A. a Q.. D. K. sa
k otázke reálneho poskytnutia pôžičky nevedeli vyjadriť. Z výpovede svedka Q.. D. K. však súd zistil, že



vyhotovoval zmluvu o pôžičke a táto mala súvisieť s nehnuteľnosťou v S.. Zo správy Miestneho úradu
Mestskej časti Košice - Juh, ako z pripojeného spisu Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 13C/10/2011
(o určenie vlastníckeho práva medzi sporovými stranami Ľ. A. a L.G.M. s.r.o. - poznámka odvolacieho
súdu) vzal súd za preukázané, že dňa 24.8.2009 boli uzavreté tri zmluvy, a to 1. zmluva o pôžičke medzi
žalobcom a žalovaným, 2. kúpna zmluva medzi PLB SERVIS s.r.o., ktorej spoločníkom a konateľom bol
žalobca, ako predávajúcim a L.G.M. s.r.o., ktorej spoločníkom a konateľom bol W. A., ako kupujúcim,
predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v katastrálnom území S. za kúpnu cenu 200.000 €, ktorá nebola
zaplatená, čo bol dôvod následného odstúpenia od zmluvy a 3. zmluva o tichom spoločenstve medzi
L.G.M. s.r.o. a R. A., otcom žalobcu, ako tichým spoločníkom, ktorý sa zaviazal zúčastňovať sa na
podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti L.G.M. s.r.o. poskytnutím finančných prostriedkov v sume
200.000 €, pričom nezložením vkladu do 24. novembra 2009 zmluva zanikla.

3. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach súd dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že disponoval finančnými prostriedkami na poskytnutie
pôžičky. Tvrdenie, že 10.000,- € mal z vlastných zdrojov v hotovosti, 10.000,- € od otca a zostatok
od známeho, ktorého odmietol označiť, nepreukázal. Otec žalobcu R. A. síce vo svojej svedeckej
výpovedi potvrdil, že synovi poskytol finančnú hotovosť na pôžičku pre žalovaného, avšak tvrdil, že išlo
o sumu 80.000,- €, nie 10.000,- €, ako tvrdil žalobca, pričom uvedený rozpor neodstránili. Ohľadom
zdroja finančných prostriedkov 80.000,- € svedok R. A. najprv tvrdil, že peniaze dal žalobcovi on,
následne uviedol pri opakovanom výsluchu, že na túto sumu sa poskladala celá rodina, pričom
peniaze mali mať, rovnako ako žalobca, v hotovosti. Zmätočná bola výpoveď svedka R. A. aj ohľadom
okolností uzavretia zmluvy o pôžičke, keď na jednej strane uviedol, že prehovoril svojho syna - žalobcu,
ktorý mal peniaze, pretože robil v zahraničí, aby poskytol pôžičku žalovanému, pričom o poskytnutie
pôžičky žiadal žalovaný najprv jeho, na druhej strane uviedol, že 80.000,- € z celkových 200.000,-
€ na poskytnutie pôžičky dal synovi on, resp. celá rodina a z výpovede žalobcu bolo zistené, že z
vlastných zdrojov mal mať na poskytnutie pôžičky len 10.000,- €. Súd posudzoval aj vykonaným
dokazovaním zistené širšie okolnosti uzavretia zmluvy o pôžičke. Za situácie, keď obchodná spoločnosť
žalobcu PLB s.r.o., ktorej spoločníkom bol aj otec žalobcu R. A., predala svoje nehnuteľnosti v k.ú. S.
obchodnej spoločnosti L.G.M. s.r.o., ktorej spoločníka a konateľa nepoznala, a učinila tak len na základe
odporúčania žalovaného, ktorý ani nebol zmluvnou stranou, za kúpnu cenu 200.000,- € bez akejkoľvek
zábezpeky, v rovnaký deň žalobca požičia žalovanému 200.000,- €, ktoré ani nemá a musí si ich
zabezpečiť od príbuzných a ďalších osôb, opätovne bez žiadnej zábezpeky, nepožaduje ani písomné
potvrdenie žalovaného o prevzatí finančnej hotovosti podľa čl. III. ods. 3 zmluvy o pôžičke, následne
odchádza pracovať do zahraničia, aby si zabezpečil finančné prostriedky, pričom uvedené konanie
nejaví známky racionálneho obchodu, súd dospel k záveru, že zmluva o pôžičke bola súčasťou širších
obchodných vzťahov, pri ktorých žalovaný prezentoval možnosť získať úver na rekonštrukciu hotela
vo vlastníctve spoločnosti, ktorej spoločníkom bol žalobca a jeho otec s tým, že na získanie takéhoto
úveru by musel byť hotel vo vlastníctve spoločnosti, ktorá nemá finančné problémy, je platobne schopná,
a z tohto dôvodu došlo k prevodu hotela na spoločnosť L.G.M. s.r.o., dospel k záveru, že zmluva o
pôžičke bola uzavretá ako forma krytia pre prípad, že by sa nepodarilo získať finančné prostriedky na
rekonštrukciu hotela a nedošlo by k spätného prevodu vlastníctva hotela na spoločnosť žalobcu a jeho
otca, a to aj s poukazom na to, že pokiaľ spoločnosť L.G.M. s.r.o. chcela získať úver, z ktorého by
financovala rekonštrukciu hotela, ručila by práve týmto hotelom a teda nemohol byť zaťažený záložným
alebo iným právom. Pre prípad, že by sa úver na rekonštrukciu získal a podnikateľský zámer vydaril,
bola uzavretá zmluva o tichom spoločenstve, na základe ktorej sa mal otec žalobcu R. A. podieľať
na podnikaní a financiách z toho plynúcich. S uvedeným korešponduje aj výpoveď svedka W. A.,
konateľa a spoločníka spoločnosti L.G.M. s.r.o., že predmetná spoločnosť nedisponovala finančnými
prostriedkami na zaplatenie kúpnej ceny hotelového komplexu v S., ani finančnými prostriedkami na
jeho rekonštrukciu.

4. Súd vyhodnotil výpovede svedkov R. A. a Q. K., ktorými žalobca preukazuje reálne odovzdanie
predmetu pôžičky žalovanému, v kontexte uvedeného ako účelové, s cieľom privodiť pre žalobcu
priaznivé rozhodnutie vo veci, zrejme ako satisfakciu za nevydarený obchod, a neuveril im.

5. Nakoľko zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému, súd žalobu zamietol.



6. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech žalovaného
v spore, priznal mu voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, alternatívne zmeniť rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Rozhodnutie súdu považuje
za nesprávne a jeho odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobou uplatnený nárok
vychádza zo zmluvy o pôžičke, uzavretej dňa 24.8.2009 medzi stranami sporu, na základe ktorej žalobca
požičal žalovanému v hotovosti 200.000 €. Podľa čl. III. ods. 1 zmluvy o pôžičke veriteľ poskytuje
dlžníkovi pôžičku v dohodnutej výške v hotovosti pri podpise zmluvy. Podľa čl. III. ods. 3 zmluvy o
pôžičke dlžník písomne potvrdí veriteľovi prevzatie finančnej pôžičky, t. j. podpisom dlžníka na zmluve
o pôžičke tento potvrdil, že mu boli peňažné prostriedky v sume 200.000 € odovzdané a tieto aj prevzal.
Súd na základe tej skutočnosti, že predmet pôžičky nebol odovzdaný žalovanému na miestnom úrade,
ale až následne u žalobcu doma, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
odovzdania peňažných prostriedkov. Povinnosťou žalobcu ako veriteľa bolo preukázať uzavretie zmluvy
o pôžičke, ale aj to, že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Túto skutočnosť pritom veriteľ môže preukázať
aj písomnou zmluvou o pôžičke. Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky
od veriteľa potvrdzuje svojim podpisom na zmluve, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez
ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, respektíve vyvodzovať, že zmluva o
pôžičke nie je dostatočným dôkazom na preukázanie opaku. V prejednávanej veci bola platne uzavretá
zmluva o pôžičke, v ktorej je jednoznačne uvedené, že jej podpisom žalovaný ako dlžník potvrdzuje
prevzatie finančnej pôžičky, pričom podpis žalovaného ako dlžníka na tejto zmluve je úradne osvedčený.
Navyše žalobca preukázal odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému aj svedeckými výpoveďami R.
A.P. a Q. K., ktorí boli osobne prítomní pri odovzdaní peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému,
čo súd nevzal do úvahy a považoval ich výpovede za účelové. Žalovaným navrhnutí svedkovia pritom
nepotvrdili tvrdenie žalovaného, že k odovzdaniu peňazí nedošlo. Argumentoval ďalej tým, že pokiaľ
došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou PLB SERVIS s.r.o. a L.G.M. s.r.o., kúpna cena za
predávané nehnuteľnosti, zapísané na LV č. 204 katastrálne územie S.P., vo výške 200.000 € zaplatená
nebola. Už na základe tejto kúpnej zmluvy mala spoločnosť PLB SERVIS s.r.o. voči spoločnosti L.G.M.
s.r.o. pohľadávku vo výške 200.000 €, a preto nebolo logické, aby ako forma zábezpeky bola uzavretá
zmluva o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný nebol konateľom spoločnosti L.G.M. s.r.o., ani
voči nej nebol v žiadnom inom vzťahu, preto ak by žalobca ako konateľ spoločnosti PLB SERVIS s.r.o.
požadoval nejaké zabezpečenie kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou L.G.M. s.r.o., logicky by toto
zabezpečenie požadoval od W. A., ktorý bol konateľom spoločnosti L.G.M. s.r.o. a nie od žalovaného.
Zmluva o pôžičke teda nemala s uzatvorenou kúpnou zmluvou a zmluvou o tichom spoločenstve žiadny
súvis a skutočnosť, že tieto tri zmluvy boli uzatvorené v jeden deň, nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý
v konaní preukázal reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania. K argumentácii žalobcu, že žalovaný podpisom zmluvy o pôžičke
potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 200.000, € žalovaný uviedol s poukazom na čl.
III. bod 1 a bod 3 zmluvy o pôžičke, že z formulácie týchto článkov nevyplýva, že by sa samotný
podpis na zmluve zároveň považoval za písomné potvrdenie prevzatia pôžičky. Z kontextu uvedeného
ustanovenia je zrejmé, že zmluvné strany predpokladali osobitné potvrdenie prevzatia peňazí, keďže k
nemu zjavne nedošlo pri podpise zmluvy, čo bolo nepochybne preukázané. Keďže reálne k odovzdaniu
peňazí nedošlo, nikdy nebolo realizované ani potvrdenie o prevzatí pôžičky. Súd pritom zohľadnil širšie
okolnosti uzatvárania zmluvy o pôžičke, ktoré aj podrobne opísal v odôvodnení rozsudku. Poukázal
aj na zmluvu medzi PLB SERVIS s.r.o., ktorú za túto spoločnosť uzatváral žalobca a spoločnosťou
L.G.M. s.r.o., ktorú za túto spoločnosť uzatváral W. A., v ktorej v čl. III. bolo rovnako ako v zmluve o
pôžičke dohodnuté, že kupujúci uhradí v hotovosti kúpnu cenu bezprostredne pri podpise zmluvy, k čomu
však preukázateľne nedošlo a kúpna cena nebola nikdy uhradená. Samotnú konštatáciu, že peniaze
budú odovzdané pri podpise zmluvy, teda nie je možné vykladať spôsobom, že skutočne aj odovzdané
boli a podpis na zmluve to potvrdzuje. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne neprevzatia peňažných prostriedkov žalovaný poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24.2.2010, sp.zn. 6M Cdo/17/2010 zo
dňa 28.3.2012). V predmetnom spore teda nebolo úlohou žalovaného uniesť dôkazné bremeno tým,



že súdu predloží priame dôkazy o neodovzdaní peňazí tvoriacich predmet pôžičky, ale jeho úlohou
bolo, aby prostredníctvom nepriamych dôkazov v dostatočnej miere spochybnil tvrdenia a dôkazy
žalobcu. K odvolacej námietke žalobcu, že zmluva o pôžičke nemohla slúžiť ako „poistka“ alebo krytie
pre prípad, že by nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny z kúpnej zmluvy medzi obchodnou spoločnosťou
žalobcu PLB SERVIS s.r.o. a spoločnosťou L.G.M. s.r.o., a to z dôvodu, že žalovaný nebol konateľom
spoločnosti L.G.M. s.r.o., ani voči nej nebol v žiadnom právnom vzťahu, a teda zabezpečenie by žalobca
požadoval od W. A., konateľa L.G.M. s.r.o. ako kupujúceho, žalovaný poukázal na to, že žalobca
opomenul významné tvrdenie svedka W. A. na pojednávaní konanom dňa 27.3.2017, ktorý opisoval
okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy medzi vyššie uvedenými spoločnosťami dňa 24.8.2009 tak, že bol síce
konateľom spoločnosti L.G.M. s.r.o. a zmluvu podpísal, avšak celú transakciu dohodol s A. žalovaný a W.
A. sa o bližšie okolnosti nezaujímal. V rámci celého obchodu svedok W. A.r nebol v kontakte so žalobcom
a s ním sa zoznámil prostredníctvom žalovaného až bezprostredne pred uzavretím zmluvy. Svedok W.
A. zároveň uviedol, že ani on, ani spoločnosť L.G.M. s.r.o. nemali prostriedky na kúpu hotela, ani na
jeho rekonštrukciu. V skutočnosti teda celý obchod prebehol medzi žalovaným a spoločnosťou žalobcu,
preto práve od žalovaného osobne ako od fyzickej osoby považoval žalobca garanciu formou zmluvy o
pôžičke. Zmluva o pôžičke bola teda len súčasťou širších obchodných vzťahov, pri ktorých prezentoval
žalobcovi podnikateľský zámer a možnosť získať úver na rekonštrukciu hotela vo vlastníctve spoločnosti
žalobcu PLB SERVIS s.r.o. Na získanie úveru však musela byť nehnuteľnosť vo vlastníctve spoločnosti
L.G.M. s.r.o., ktorá nemala žiadne finančné problémy, úvery a pod. a za tým účelom sa žalovaný dohodol
s W. A., že úver by mohol byť získaný pre jeho spoločnosť L.G.M. s.r.o. a bolo so žalobcom dojednané, že
hotel bude prevedený na spoločnosť L.G.M. s.r.o.. Keďže však aj žalobca vedel, že kupujúca spoločnosť
L.G.M. s.r.o. nedisponuje prostriedkami na zaplatenie kúpnej ceny, bola za účelom poistky vytvorená
zmluva o pôžičke. Z tejto si mal žalobca realizovať svoje nároky voči žalovanému ako garantovi celého
obchodu v prípade, ak by sa úver nepodarilo získať a ak by L.G.M. s.r.o. z nejakého dôvodu odmietla
previesť nehnuteľnosť opätovne na spoločnosť PLB SERVIS s.r.o. Pre prípad, že by sa získal úver a
zámer podaril, tu bola v rovnakom čase ako ostatné zmluvy vytvorená aj zmluva o tichom spoločenstve,
na základe ktorej sa mal pán A. starší, otec žalobcu, ako tichý spoločník podieľať na ďalšom podnikaní
spoločnosti L.G.M. s.r.o., vlastniacej hotel a na financiách z neho plynúcich. Všetky tieto tvrdenia podporil
predloženými dôkazmi, najmä uzavretými zmluvami.

9. Žalobca v replike zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní.

10. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a §
380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

12. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.augusta 2018 o 9.40 hod
v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
zverejnené dňa 21.augusta 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods.1, 3 CSP.

14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.



16. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

21. Žalobca argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli
predmetom dokazovania a s ktorými sa súd správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a ani počas
odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ktoré by umožňovali prijať iné závery a boli by spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

22. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle
ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálneho odovzdania sumy 200.000 €
žalovanému ako predmetu pôžičky v zmysle písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 24.8.2009, ako aj so
záverom súdu, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo v rámci širších obchodných vzťahov sporových
strán, ktorých existenciu žalovaný v konaní preukázal.

23. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno
vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

24. Žalobca v konaní preukazoval svoje tvrdenie o poskytnutej pôžičke žalovanému písomnou
zmluvou o pôžičke a tvrdil, že jej podpisom žalovaný potvrdil prevzatie predmetu pôžičky, t.j. sumy
200.000 €. Zároveň označil aj svedkov pôžičky Q. K. a R. A.. V odvolacom konaní tvrdil unesenie
dôkazného bremena tak na uzavretie zmluvy o pôžičke, ako aj na reálne odovzdanie finančných
prostriedkov vzhľadom na vyššie označené dôkazy a na druhej strane poukazoval na neunesenie
dôkazného bremena žalovaným na jeho tvrdenie, že finančné prostriedky mu neboli odovzdané. Zároveň
spochybňoval tvrdenia žalovaného o skutočnom účele zmluvy o pôžičke ako zábezpeky na kúpnu cenu
v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťami PLB SERVIS s.r.o. a L.G.M. s.r.o. z dôvodu, že
žalovaný nemal k spoločnosti L.G.M. s.r.o. žiaden vzťah.

25. So všetkými týmito tvrdeniami sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal vo svojom rozsudku a
dospel k správnemu záveru, že reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalobcom žalovanému bolo
spochybnené a vyvrátené dôkazmi predloženými žalovaným.



26. Predovšetkým vychádzajúc zo zmluvy o pôžičke zo dňa 24.8.2009 (č.l. 4 spisu) nie je možné dospieť
k záveru, že podpisom tejto zmluvy o pôžičke žalovaný potvrdil prevzatie predmetu pôžičky, t.j. 200.000
€.

27. Ako totiž vyplýva z článku III. bod 1 tejto zmluvy, veriteľ sa síce zaviazal poskytnúť pôžičku v
dohodnutej výške pri podpise tejto zmluvy, avšak zároveň v zmysle bodu III. bod 3 dlžník mal písomne
potvrdiť veriteľovi prevzatie finančnej pôžičky.

28. V žiadnom ustanovení zmluvy sa však zmluvné strany nedohodli, že by žalovaný ako dlžník
podpisom zmluvy o pôžičke potvrdil prevzatie peňazí, práve naopak z článku III. bod 3 vyplýva, že
zmluvné strany predpokladali osobitné potvrdenie prevzatia peňazí, a to aj vzhľadom na vykonaným
dokazovaním preukázanú skutočnosť, že k vyplateniu finančných prostriedkov nedošlo pri podpise
zmluvy žalovaným na miestnom úrade Mestskej časti Košice-Juh, ako to vyplynulo z výpovede žalobcu,
ale k odovzdaniu finančných prostriedkov malo dôjsť až následne v rodinnom dome žalobcu.

29. Zmluvu o pôžičke teda nemožno považovať za dôkaz o reálnom odovzdaní finančných prostriedkov
žalovanému.

30. Aj keď svedkovia Q. K. a R. A.Ň. vo svojich výpovediach potvrdili, že boli osobne prítomní v
rodinnom dome na W. ulici v K. a videli, ako žalobca odovzdal peniaze žalovanému, pričom svedok Q.
K. sa nevedel vyjadriť k presnej výške požičaných finančných prostriedkov, súd vzhľadom na ostatné
vykonané dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo, správne vyhodnotil výpovede týchto
svedkov ako účelové s cieľom privodiť pre žalobcu priaznivé rozhodnutie vo veci.

31. V konaní boli preukázané tvrdenia žalovaného, že v deň uzavretia zmluvy o pôžičke dňa
24.8.2009 boli uzavreté aj ďalšie zmluvy, a to kúpna zmluva medzi spoločnosťou PLB SERVIS s.r.o.,
ktorej spoločníkom a konateľom bol žalobca, ako predávajúcim a spoločnosťou L.G.M. s.r.o., ktorej
spoločníkom a konateľom bol W. A., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v katastrálnom území S. za
kúpnu cenu 200.000 € a zmluva o tichom spoločenstve medzi L.G.M. s.r.o. a R. A., otcom žalobcu ako
tichým spoločníkom, ktorý sa zaviazal zúčastňovať sa na podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti
L.G.M. s.r.o. poskytnutím finančných prostriedkov v sume 200.000 €. Preukázané bolo aj nezaplatenie
kúpnej ceny v zmysle vyššie uvedenej kúpnej zmluvy, hoci jej úhrada bola dohodnutá bezprostredne pri
podpise tejto zmluvy, pričom k neuhradeniu tejto kúpnej ceny nedošlo z dôvodu, že spoločnosť L.G.M.
s.r.o. nemala finančné prostriedky na kúpu tejto nehnuteľnosti, ako to vyplynulo z výsluchu svedka W. A.,
ktorý bol konateľom tejto spoločnosti a ktorý zároveň potvrdil, že o uvedený obchod sa nezaujímal, že
celý obchod dohodol žalovaný a svedok kúpnu zmluvu iba ako konateľ podpísal. Uzavretie kúpnej zmluvy
sprostredkoval žalovaný, a preto nebol dôvod neuveriť jeho tvrdeniu, že žalobca ako zábezpeku kúpnej
ceny, ktorá mu nebola vyplatená, hoci došlo ku vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy,
uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke na sumu totožnú s kúpnou cenou predávaných nehnuteľností
v kat. úz. S.P.. Logickým sa javí tvrdenie žalovaného, že nehnuteľnosti boli predané spoločnosti L.G.M.
s.r.o. aj napriek tomu, že nemala finančné prostriedky na kúpnu cenu, pretože táto spoločnosť mohla
získať úver, z ktorého by bolo následne možné nehnuteľnosti rekonštruovať na spoločný podnikateľský
zámer žalobcu a jeho otca a spoločnosti L.G.M. s.r.o., t.j. zriadenie domova dôchodcov alebo využitie
na rekreačné účely a tomu korešponduje aj uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve medzi L.G.M. s.r.o.
a R. A., otcom žalobcu, ktorý sa touto formou ako tichý spoločník mal podieľať na podnikaní spoločnosti
L.G.M. s.r.o.

32. Za situácie, že kúpna zmluva medzi spoločnosťou PLB SERVIS s.r.o. a L.G.M. s.r.o., ktorú dojednal a
sprostredkoval žalovaný, nebola žiadnym spôsobom zabezpečená, pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny,
či už záložným právom alebo iným spôsobom, je logické, že žalobca požadoval garanciu formou zmluvy
o pôžičke od žalovaného ako fyzickej osoby, keďže tento nebol v žiadnom právnom vzťahu k spoločnosti
L.G.M. s.r.o. a konateľa tejto spoločnosti W. A. žalobca spoznal až bezprostredne pred uzavretím kúpnej
zmluvy.

33. Podstatným v prejednávanom spore bolo, že zmluva o pôžičke (§ 657 Obč. zák.) je neformálnou
zmluvou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom
dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou, teda



z ruky do ruky a vykonaným dokazovaním odovzdanie predmetu pôžičky bez akýchkoľvek pochybností
žalobcom žalovanému preukázané nebolo.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje odôvodnenie napadnutého
rozsudku, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
vrátane výroku o náhrade trov konania.

35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, keďže súd jeho
odvolaniu nevyhovel, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému
žalovanému. Odvolací súd preto priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalobcovi.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je



podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).