Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/536/2016 z 20. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 20. februára 2018, sp. zn. 11Co/536/2016, ECLI:SK:KSKE:2018:7212226030.2 Krajský súd Košice | 11Co/536/2016 | ECLI:SK:KSKE:2018:7212226030.2 | 2018-02-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3c470b29-0ac7-4e45-a68b-46bf46cc155f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7212226030.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/536/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212226030
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7212226030.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne Ing. Arch. W. G., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom Z. Z., W. H. XX, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák,
PhD., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, proti žalovanému W. N., Tr. M. XX/A, N., o zaplatenie 86,48
€ s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 17C/62/2013-87 z 19.10.2015 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 86,48 € s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne od 1.10.2013 do zaplatenia,
a nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 16,50 € titulom zaplateného súdneho poplatku a 147,84 €
titulom trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 86,40 € s
prísl. titulom plnenia z bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným užívaním časti nehnuteľnosti
(vyčlenenej geometrickým plánom č. 43/2012 vyhotoveným SK GEO s.r.o. zo dňa 23.5.2012, ako parc.
č. XXXX/XX, zastavané plochy o výmere 53 m2, diel č. 19), nachádzajúcej sa v kat. území N. I. O.,
okres N. R., T. N. - N. I. O., zapísanej na LV č. XXXX ako parc. registra E č. 693 - orná pôda o
výmere 1953 m2, ktorej žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 28/120 z celku, pričom
náhradu za užívanie nehnuteľnosti vyčíslila vo výške obvyklého nájomného 6,993 €/m2, za obdobie
od 1.9.2010 do 31.8.2011 v sume 86,48 € spolu s úrokmi z omeškania 8,5 % ročne od 1.10.2013
do zaplatenia. Žalovaný žalobu považoval za nedôvodnú a v spore sa bránil tým, že na pozemku
parc. č. 1225/14 v kat. území N. I. O. sa nachádza časť miestnej komunikácie 2. triedy - ulica W. v
MČ N. I. O., ktorá prešla do vlastníctva mesta podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov, dňa 1.7.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý má umožniť riešenie problematiky
usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli na obce a VÚC podľa
osobitných zákonov. Ak nemal vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.7.2009, zmluvne
dohodnuté k pozemku pod stavbou iné právo, v súlade s ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo
vo verejnom záujme ku pozemkom pod stavbami užívanými vlastníkmi stavby v prospech vlastníka
stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vecné bremeno vzniknuté na základe zákona nie je
definitívnym riešením a obmedzuje vlastníka pozemku v prospech obce len do usporiadania vlastníckych
vzťahov formou zámennej zmluvy (poskytnutím náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a



druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním) alebo do času vykonania pozemkových úprav v
zmysle zákona č. 330/1991 Zb. Žalovaný bol toho názoru, že žalobkyňa nemá nárok na finančnú náhradu
za nemožnosť užívania časti nehnuteľnosti, keďže na tento prípad sa vzťahuje režim zákona a bude
riešený v súlade so zákonom č. 66/2009 Z.z.

3. Súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, §
123, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 1 až 4, § 4 zákona č.
66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zák. č. 66/2009 Z.z.) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Konštatoval, že jedným zo spôsobov vzniku vecných bremien je ich zriadenie priamo zákonom (§ 151o
ods. 1 veta prvá OZ), kedy obsah vecného břemena a zodpovedajúce práva a povinnosti môžu byť
upravené priamo zákonom alebo vyplývajú z účelu zákona, ktorým boli zriadené. Zákon č. 66/2009
Z.z. upravuje rozsah práv a povinností z vecného bremena tak, že jeho obsahom je držba a užívanie
pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, pričom vlastník pozemku
pod stavbou je povinný strpieť výkon práva z vecného bremena do vykonania pozemkových úprav.
Aj keď zákon výslovne neuvádza právo vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti na poskytnutie náhrady za
zriadené vecné bremeno, vychádzajúc z princípu ochrany vlastníckeho práva, bol súd toho názoru,
že „mlčanie zákona“ neznamená vylúčenie takého nároku. Ústava Slovenskej republiky (úst. zákon
č. 460/1992 Z.z.) vymedzuje základný rámec ochrany vlastníckych práv, ktorý musí byť rešpektovaný
v súkromných aj vo verejnoprávnych právnych vzťahoch. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu
práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. V zmysle čl. 20 ods. 4
Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere
a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Tento princíp je vyjadrený
aj v ust. § 128 ods. 2 OZ, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke
právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a
za náhradu. Vecné bremená zriadené na základe zákona sú špecifické tým, že sa v nich spája prvok
verejnoprávny (ingerencia štátu, ochrana spoločenských verejných záujmov), ktorý vyplýva zo spôsobu
ich vzniku i účelu, ktorému slúžia, s ich súkromnoprávnou povahou, keďže zasahujú do práva iného
vlastníka veci, ktorého obmedzujú v tom, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Ak špeciálna práva úprava (zákon, ktorým vecné bremeno bolo zriadené) nemá inú zvláštnu
úpravu, pre zákonné vecné bremená sa analogicky uplatňujú ustanovenia občianskoprávnej úpravy.
Ak by zákonom alebo jeho účelom bolo vylúčené poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva vo verejnom záujme, išlo by o úpravu v rozpore s ústavnou ochranou vlastníctva.
Preto nemožno odôvodňovať nepriznanie náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009
Z.z. tým, že zákonodarca nemal v úmysle takúto náhradu poskytnúť, lebo inak by to výslovne uviedol,
ako je to v prípade iných zákonných vecných bremien (zriadených napr. zákonom č. 656/2004 Z.z.
o energetike). Je pravdou, že vecné bremeno zriadené na základe dohody vlastníkov, môže byť
bezodplatné, avšak v danom prípade vecné bremeno na nehnuteľnosti žalobkyne nevzniklo dohodou,
ale núteným obmedzením jej vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Aby toto obmedzenie vlastníckych
práv bolo ústavne akceptovateľné, je prijateľné len v nevyhnutej miere a za primeranú náhradu. Pokiaľ
zákon upravuje riešenie situácie, keď vlastník pozemku nie je vlastníkom stavby na nej postavenej
tak, že vlastníkovi pozemku bude poskytnutý náhradný pozemok alebo primeraná finančná náhrada,
ide o plnenia poskytované v súvislosti s definitívnym usporiadaním vlastníckych vzťahov s cieľom,
aby sa vlastník stavby stal aj vlastníkom pozemku, nejedná sa preto o plnenie titulom náhrady za
zriadené vecné bremeno (§ 2, § 3 zák. č. 66/2009 Z.z.). Do času vykonania pozemkových úprav,
dokedy je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, má právo na poskytnutie primeranej náhrady za nútené obmedzenie svojich vlastníckych
práv. Plnenie náhrady za vecné bremeno nevylučuje, aby z vecného bremena oprávnený sa stal
neskôr vlastníkom nehnuteľnosti vecným bremenom zaťaženej, pričom dovtedy poskytnuté plnenia z
titulu náhrady za vecné bremeno sa nestávajú bezdôvodným obohatením. Záveru, že žalobkyňa ako
vlastníčka nehnuteľnosti, ktorá je nútene obmedzená v jej užívaní, má právo na finančnú náhradu za
vecné bremeno do času usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbou, nasvedčuje aj
judikatúra súdov, ktorá v prípade užívania nehnuteľností majúcich charakter verejných priestranstiev,
ktoré mali charakter súkromného vlastníctva a ku ktorým nebolo zriadené vecné bremeno, ustálila
práva vlastníkov týchto nehnuteľností na vydanie bezdôvodného obohatenia (napr. NS SR sp. zn. 4
Cdo 52/2009). Pokiaľ by nebolo na pozemku vo vlastníctve žalobcu zriadené vecné bremeno, patrilo



by im za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Priznanie bezdôvodného obohatenia by nevylučovalo neskoršie iné vysporiadanie vlastníckych práv
medzi oprávneným a povinným vlastníkom nehnuteľnosti. Právnou úpravou vykonanou zákonom č.
66/2009 Z.z. sa nezmenil spôsob užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, došlo len k zmene
právneho titulu, z ktorého jej nárok na peňažné plnenie vznikol. V danom prípade žalobkyňa preukázala,
že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti - pozemku parc. registra E č. 693 o výmere 1953 m2,
zapísanej na LV č. XXXX, pre okres N. R., kat. úz. N. I. O., v podiele 28/120 z celku, z ktorej časť
vyčlenenú geometrickým plánom č. 43/2012 z 23.5.2012 ako parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy o
výmere 53 m2, diel č. 19 (z toho podiel pripadajúci žalobkyni o výmere 12,367 m2), na ktorej je zriadená
časť miestnej komunikácie 2. triedy - W. ulica v MČ N. I. O., prešla do vlastníctva žalovaného na základe
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a užíva ju žalovaný. Vzhľadom
na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na finančnú náhradu za nemožnosť užívania
časti nehnuteľnosti, pri aplikácii všeobecnej občianskej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 151 n/ ods.
1 OZ (vecné bremeno predstavuje obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci a takéto obmedzenie sa riadi
všeobecnou úpravou v § 128 ods. 2 OZ, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť, alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel
a za náhradu), v ktorom je premietnutý aj čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu 86,48 €, titulom náhrady za vecné bremeno
spočívajúce v obmedzení jej vlastníckeho práva za obdobie od 1.9.2010 do 31.8.2011. Pri určení výšky
primeranej náhrady súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 2/2012 zo dňa 4.1.2012 vypracovaného
znalcom Ing. W. O. (ktorý žalovaný nenamietal), v ktorom znalec vyčíslil výšku obvyklého nájomného
pozemkov v sume 6,993 €/m2 (12,367 m2 x 6,993 € = 86,48 €). Námietku žalovaného, že žalobkyni
nepatrí náhrada za vecné bremeno vo výške nájmu, súd neakceptoval, nakoľko žalovaný ju žiadnym
spôsobom bližšie neupresnil, ani nenavrhol žiadnu sumu, na ktorú by podľa neho žalobkyňa mala nárok.
Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. súd priznal
žalobkyni aj úroky z omeškania vo výške 8,5 % od 1.10.2013 do zaplatenia, ako dôvodne uplatnené.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaného, ktorý nemal v spore
úspech, nahradiť žalobkyni a zaplatiť jej advokátovi (§ 149 ods. 1 O.s.p.) trovy konania pozostávajúce
zo zaplateného súdneho poplatku v sume 16,50 € a 147,84 € titulom trov právneho zastúpenia podľa
ust. § 10 ods. 1, 2 v spojení s § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205
ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Citujúc relevantné ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky, čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 13 ods. 1 a čl.
20 ods. 1 Ústavy SR, § 128 ods. 2 OZ, nepopieral, že k pozemku vo vlastníctve žalobkyne, vzniklo
zo zákona vecné bremeno v prospech žalovaného. Zákon však nerieši, či za toto vecné bremeno
patrí aj náhrada a v tejto súvislosti citoval z dôvodovej správy k ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.,
podľa ktorej sa ako spôsob riešenia vzťahov k neusporiadaným pozemkom navrhuje zriadenie vecného
bremena podľa ustanovení § 151 n) a nasl. OZ. Poukázal na právny názor vyslovený v uznesení
Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005 (ktorý citoval) a mal za to, že prípadnú
odplatnosť vecného bremena je potrebné odvodiť z právnej úpravy, ktorú ustanovuje OZ. Zákonné
ustanovenia týkajúce sa vecného bremena, konkrétne ust. § 151 n) OZ neurčujú, či so zriadením
vecného bremena a jeho trvaním je spojená povinnosť oprávneného z vecného bremena poskytnúť
povinnému nejakú náhradu. Podľa názoru žalovaného neexistuje v danom prípade právny titul, na
základe ktorého by bol povinný poskytnúť žalobkyni náhradu za vecné bremeno. V prípade ust. § 4
zákona č. 66/2009 Z.z. bolo zriadené dočasné vecné bremeno, pričom koncepcia celého zákona má
smerovať k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov a tento zákon podľa názoru žalovaného
neustanovuje odplatnosť vecného bremena z dôvodu, že zriadením náhrady za vecné bremeno by bol
zmarený samotný účel zákona. Podľa žalovaného odplatnosť vecného bremena zriadeného zákonom č.
66/2009 Zb. nie je možné vyvodiť ani s poukázaním na ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky týkajúce
sa ochrany základných práv a slobôd, konkrétne práva vlastníckeho. Z použitia formulácie „zákonný
obsah vlastníckeho práva“ vyplýva, že vlastnícke právo nie je v slovenskom právnom poriadku upravené
ako právo absolútne neobmedzené, ale predpokladá sa, že zákonodarca v rámci svojej legislatívnej
právomoci stanoví obsah vlastníckeho práva. Stanovením obsahu vlastníckeho práva sa rozumie
určenie medzí, priestoru, v ktorom sú jednotlivé subjekty oprávnené na výkon svojho vlastníckeho
práva. Obdobne článok 13 ods. 2 Ústavy SR stanovuje, že medze základných práv a slobôd, medzi



ktoré vlastnícke právo nepochybne patrí, možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou
len zákonom. „Vymedzením práva sa identifikuje priestor práva, teda rozsah spoločenských vzťahov,
v ktorých sa dané právo priznáva. Mimo svojho priestoru právo neexistuje“ (doc. JUDr. Ján Drgonec,
DrSc., Ústava Slovenskej republiky, Komentár). Na základe uvedeného teda stanoviť medze základných
práv, a teda aj práva vlastníckeho je oprávnená Národná rada Slovenskej republiky ako reprezentant
zákonodarnej moci, ktorá v rámci realizácie právomoci jej zverenej Ústavou SR v súlade s Listinou
základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd stanovila zákonom č. 66/2009 Z.z. medze vlastníckeho práva, a to konkrétne ust. § 4, keď zriadila
k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov v prospech týchto subjektov
právo zodpovedajúce vecnému bremenu a stanovila všetkým vlastníkom pozemkov pod stavbami obcí
povinnosť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu strpieť. Od vymedzenia vlastníckeho práva
treba odlišovať jeho obmedzenie podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR, ktorým sa rozumie samotný
zásah do priestoru vlastníckeho práva, medzí určených zákonom. Rozlišovanie medzi vymedzením
vlastníckeho práva ako práva základného a jeho obmedzením je zrejmé aj z článku 13 Ústavy SR, kde
je druhý odsek venovaný úprave medzí základných práv a slobôd a tretí a štvrtý odsek samotnému
obmedzeniu základných práv, jeho formálnym a materiálnym podmienkam. Tiež z porovnania článkov 20
ods. 1 a 20 ods. 4 Ústavy SR vyplýva rozdiel medzi stanovením zákonného obsahu vlastníckeho práva
a obmedzením vlastníckeho práva zásahom do jeho zákonom stanovených medzí. Na rozdielny účel
úpravy uvedených ustanovení poukazuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (PL. ÚS 38/95). Citovala
ďalej čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu, pričom účelom uvedenej úpravy je zaručenie ochrany vlastníka pred zásahom do vlastníctva
bez jeho súhlasu. Ústava predpokladá dva druhy zásahov do vlastníckeho práva: vyvlastnenie a nútené
obmedzenie, pričom tieto sa navzájom odlišujú mierou intenzity zásahu. Kým pri vyvlastnení dochádza
k zbaveniu vlastníka jeho vlastníckeho práva bez časového obmedzenia, jeho následky sú trvalé, pri
nútenom obmedzení dochádza k menej intenzívnemu zásahu do vlastníckeho práva, v dôsledku ktorého
vlastník nemôže vykonávať svoje práva v pôvodnom rozsahu, pričom tieto obmedzenia môžu mať tak
trvalý ako aj dočasný charakter, avšak k zmene vlastníctva na rozdiel od vyvlastnenia nedochádza.
„Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka, pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby
vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného
práva vlastniť majetok“ (PL. ÚS 8/97). K vyvlastneniu ako intenzívnejšiemu z dvoch zásahov obsahu
vlastníckeho práva stanoveného zákonom môže dôjsť za splnenia taxatívne vymedzených podmienok
podľa predmetného článku ústavy, pričom predpokladom „úspešného“ vyvlastnenia je existencia zákona,
na základe ktorého je orgán verejnej správy oprávnený na vyvlastnenie. Až po splnení tejto podmienky,
môže dôjsť k vyvlastneniu, ktoré musí spĺňať podmienku nevyhnutnosti, verejného záujmu a poskytnutia
náhrady. Podmienka „na základe zákona“ nie je splnená v prípade, ak má dôjsť k vyvlastneniu samotným
zákonom, keďže Ústava SR zhodne s Listinou základných práv a slobôd neumožňuje vyvlastnenie
zákonom, teda neoprávňuje Národnú radu Slovenskej republiky na vyvlastnenie (PL.ÚS 38/95).
„Ústava Slovenskej republiky dovoľuje vyvlastnenie na základe zákona, ale nedovoľuje vyvlastnenie zo
zákona. To znamená, že s prihliadnutím na historické skúsenosti ústava vylučuje odňatie vlastníctva
znárodnením.“ (doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava Slovenskej republiky, Komentár). Na základe
uvedeného mal žalovaný za to, že pojmy „zákonom“ a „na základe zákona“ je nevyhnutné rozlišovať,
o čom svedčí aj skutočnosť, že samotná Ústava SR týmto pojmom pripisuje rozdielny význam. Článok
20 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje pre vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva rovnaké
podmienky, čo vedie k záveru, že k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť len na
základe zákona, nie zákonom. Preto nemohlo podľa názoru žalovaného ustanovením § 4 ods. 1 a 2
zákona č. 66/2009 Z.z. dôjsť k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva, keďže naň Národná rada
Slovenskej republiky nie je oprávnená, a teda nemôže účinne zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť
vlastnícke právo. Vzhľadom na uvedené, keďže vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho
práva v takom prípade nemôže byť dané, nemôže byť daný ani nárok na poskytnutie náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Nesúhlasila preto s názorom súdu prvej inštancie o tom, že
neposkytnutie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zo
strany žalovaného by bolo v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, keďže v tomto prípade sa nejedná o
nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Preto akékoľvek odvodenie nároku na náhradu s odvolávaním
sa na ustanovenia Ústavy SR v danom prípade neobstojí a zaťažuje rozhodnutie súdu vadou z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovanej k záveru o existencii nároku v tomto ani v
obdobných prípadoch nie je možné dôjsť ani s odvolaním sa na ust. § 128 ods. 2 OZ, ktoré je len
premietnutím obsahu ústavnej normy zakotvenej v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, To, či samotné stanovenie



obsahu vlastníckeho práva zákonom č. 66/2009 Z.z. spĺňa ústavné požiadavky kladené na zákonodarcu
pri tvorbe predpisov určujúcich medze výkonu vlastníckeho práva nie je otázkou, ktorej riešenie patrí
do právomoci všeobecných súdov a v žiadnom prípade preto nie je možné a ani akceptovateľné, aby
všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami zasahovali do právomocí zákonodarcu do takej miery, že ak
ten v prípade zákona č. 66/2009 Z.z. neprejavil vôľu ustanoviť za zákonom zriadené vecné bremeno
náhradu, súdy túto jeho vôľu nahradia a v rozpore s ústavnou zásadou „secundum et intra legem“
priznajú nad rámec zákona nárok na náhradu aj tam, kde nie je. Žalovaný odmieta závery o odplatnosti
vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. Pre prípad, že by si odvolací súd osvojil závery
o existencii nároku žalobkyne, žalovaný vytkol súdu, že pri určení výšky náhrady nepostupoval správne,
keď žalobkyni priznal nárok vo výške nájomného stanoveného znaleckým posudkom. Priznanie náhrady
vo výške nájomného nie je opodstatnené a ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho
súd náhradu v takomto rozsahu priznal. Bol toho názoru, že pri určovaní výšky náhrady je nevyhnutné
vychádzať z výšky náhrady za zriadenie vecného bremena, a nie z výšky bežného nájomného. Je predsa
nemysliteľné a neobhájiteľné a s poukazom na súdnu prax aj nanajvýš neobvyklé a nesystematické
priznávať pri inštitúte, pre ohodnocovanie ktorého sú právnymi predpismi riadne stanovené postupy,
uplatňovať výpočet hodnoty pre iný inštitút, navyše bez náležitého odôvodnenia takéhoto postupu, ako
to je v prípade napádaného rozhodnutia. Skutočnosť, že žalovaný „neupresnil ani nenavrhol žiadnu
sumu, ktorá by mala žalobkyni patriť“, nie je vyjadrením nespornosti nároku, naopak, poukázanie na
to, že znalecký posudok, ktorým bola určená výška nájmu, nie je použiteľný na účely tohto konania,
je spolu so súdu známou skutočnosťou, že odplaty za zriadenie vecného bremena sú nižšie ako
pri určovaní výšky nájemného, dostatočným dôvodom na nepriznanie náhrady v uplatnenej výške a
doplnenie dokazovania. Ak by sa súd predsa len uchýlil k úprave náhrady za vecné bremeno, mal
žalovaný za to, že takáto úprava by mala smerovať k zníženiu náhrady, a to najmä vzhľadom na spôsob
nadobudnutia komunikácie do vlastníctva W. N. (zákon č. 138/1991 Zb.), zhodnotenie nehnuteľností
v danej lokalite, ku ktorému došlo v dôsledku vybudovania komunikácie a ktoré sa paradoxne odráža
na zvýšení náhrad za zriadenie vecných bremien a v neposlednom rade je nevyhnutné zohľadniť aj
to, že vybudovanie komunikácie sledovalo všeobecný záujem na rozvoji mesta a zlepšení životných a
sociálnych podmienok jeho obyvateľov, tiež žalobkyne samotnej. Dal tiež do pozornosti odvolaciemu
súdu, že v obdobnej veci proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 20C 214/2012
z 5.2.2013, potvrdenému rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2Co 176/2013 z 27.2.2014, bolo dňa
5.3.2015 podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, sp. zn. VI/l
Pz/738/14/1000-6, ktorý vyslovil názor, že neexistuje titul na priznanie náhrady za zriadenie vecného
bremena zákonom č. 66/2009 Z.z., a teda jej priznanie nemá oporu v platnej právnej úprave, čo má za
následok nesprávne právne posúdenie veci. Taktiež v obdobnej veci vedenej Okresným súdom Košice
II sp. zn. 42C 64/2012 bolo proti potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Košiciach 2Co 145/2013
podané mimoriadne dovolanie. Záverom žalovaný z dôvodu opatrnosti vzniesol námietku premlčania, s
odvolaním sa na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 6Co/6/2014 z 26.5.2015, podľa ktorého finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia.
Ako z podanej žaloby vyplýva, táto bola podaná dňa 13.9.2012, pričom vecné bremeno bolo zriadené
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., teda 1.7.2009, z čoho vyplýva, že k premlčaniu prípadného
nároku došlo dňa 1.7.2012.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že judikatúra súdov sa už ustálila na názore, že vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nie je a ani nemôže byť bezodplatné, lebo takýto výklad by
bol v rozpore s čl. 20 Ústavy SR a ust. § 128 OZ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.4.
2015 sp. zn. 4 MCdo 2/2014; rozsudky Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co/512/2013 a 6Co/6/2014,
rozsudky Okresného súdu Košice II č.k. 42C/64/2012, 43C/181/2013, 24C/124/2011). Poukázala na to,
že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora vo veci sp. zn. VI/1 Pz 738/14/1000-6 z 5.3.2015
bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté. Poukázala ďalej na účel zákona č. 66/2009 Z.z, ktorým je
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, vecné bremeno je zriadené dočasne, t.j.
do usporiadania vlastníckych vzťahov, teda podľa úmyslu zákonodarcu a cieľa vyjadreného v zákone nie
je to natrvalo, pričom sú dve kategórie vlastníkov: 1. tí, ktorí majú nájomné zmluvy - v takomto prípade
sa vecné bremeno nezriadilo a 2. vlastníci, ktorí nemajú nájomné zmluvy - v takomto prípade sa vecné
bremeno zriadilo, to, či dôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov závisí výlučne na vôli žalovaného,
teda nie je v moci žalobkyne ako vlastníčky pozemku, aby došlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov,
vlastníci nevedia dať návrh na začatie konania o vysporiadaní vlastníckych vzťahov. Citujúc čl. 20 ods. 1
a 4 Ústavy SR, § 123, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1 prvá veta, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 Občianskeho
zákonníka, tiež relevantné ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. bola toho názoru, že ak teda zákonom č.



66/2009 Z.z. dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva, tak vždy to musí byť za primeranú náhradu.
Uviedla ďalej, že nespochybňuje právo žalovaného užívať predmetný pozemok na základe práva
vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z., a to až do vykonania pozemkových úprav v
príslušnom katastrálnom území (§ 4 ods. 2) a sporným je to, či za obmedzenie vlastníckeho práva
žalobkyne za takéto obdobie patrí náhrada. Pritom nie je možné opomenúť, že zákon č. 66/2009
Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil
ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia
pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je
dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových
úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy
sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v
obvode úprav alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok:
a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod
stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej
náhrady požiada vlastník pozemku. Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku
žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným
vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o
neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu
vopred neurčiteľnú nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 23.4.2015 sp. zn. 4 MCdo 2/2014). Námietku premlčania vznesenú žalovaným považovala za
nedôvodnú a mala za to, že ak by žalovaný uspel s touto námietkou, tak už nikdy nedôjde k pozemkovým
úpravám, ani k zámene, nikdy nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, lebo pozemkové úpravy
a akákoľvek aktivita na usporiadanie vlastníckych vzťahov sa podľa zákona č. 66/2009 Z.z. môže
konať len na návrh vlastníka stavby, teda žalovaného. Obce ani žalovaný nebudú nútené k podaniu
návrhov na pozemkové úpravy, k tomu, aby dávali náhradné pozemky dobrovoľne alebo čokoľvek robili
za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov, a to z toho dôvodu, že obec by za pozemkové úpravy
musela platiť, teda mala by s tým nemalé finančné náklady. Tvrdenie Krajského súdu v Košiciach v
označenom rozhodnutí o tom, že odplata za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. by mala
byť jednorazová, považovala za arbitrárne a mala za to, že toto rozhodnutie nie je vôbec odôvodnené. Ak
ktokoľvek tvrdí, že odplata má byť jednorazová, tak zákonodarca to mal výslovne ustanoviť podobne ako
to stanovil v iných zákonoch. Ak to ale zákonodarca takto nestanovil, nemôžeme hovoriť o jednorazovej
odplate za vecné bremeno. Pri výklade zákona č. 66/2009 Z.z. sa musí použiť ústavne konformný
výklad, teda zákon vykladať v súlade s čl. 1, čl. 2 ale aj s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v súlade
s medzinárodnými zmluvami. Krajský súd sa nevysporiadal v označenom rozhodnutí ani s otázkou
dočasnosti vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., nevysporiadal sa ani s tým, že vlastník
pozemku nemôže iniciovať návrh na začatie konania o pozemkových úpravách. Žiadne ustanovenie
Občianskeho zákonníka nehovorí o tom, že náhrada za vecné bremeno je jednorazová alebo že musí
byť len jednorazová. Ak zákonodarca nestanovuje obligatórne jednorazovú náhradu za vecné bremeno,
tak táto môže byť vo forme opakujúceho sa plnenia - renty, a najmä v tých prípadoch, ak ide o časovo
obmedzené vecné bremeno, o čom svedčí aj doterajšia judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 20.6.2014 sp. zn. 6ECdo 230/2013, uznesenie NS SR zo dňa 23.4.2015 sp.zn. 4 MCdo 2/2014).
Ak by zákonodarca chcel zriadiť zákonom č. 66/2009 Z.z. vecné bremeno za jednorazovú odplatu, tak
by to stanovil priamo v zákone tak, ako to urobil v iných zákonoch, ktorými došlo k zriadeniu zákonných
vecných bremien (§ 11 ods. 9 zákona č. 251/2012 Z.z. § 10 ods. 9 zákona č. 257/2004 Z.z. § 10 ods. 5
zákona č. 656/2004 Z.z., § 9 ods. 9 zákona č. 70/1998 Z.z., § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb.), v ktorých
sa priamo hovorí o nároku na jednorazovú náhradu za vecné bremeno, kde zákonodarca stanovil aj
lehotu na uplatnenie finančnej náhrady. Na rozdiel od zákona č. 66/2009 Z.z. zákonodarca v uvedených
zákonoch stanovil jednorazovú náhradu, lebo v týchto zákonoch nejde o dočasné riešenie, vecné
bremeno sa zriaďuje na všetky nehnuteľnosti uvedené v týchto zákonoch, a to bez výnimky, zákonodarca
neumožňuje riešiť veci ináč napr. nájomnou zmluvou. Zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov, teda cieľom zákona nie je zriadiť vecné bremeno, ktoré je len dočasné, ale cieľom
je, aby obce sa stali vlastníkmi pozemkov pod stavbami, teda usporiadanie vlastníckych vzťahov. Uviedla
ďalej, že v súlade s judikatúrou súdov odplata za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia,
teda renty má byť minimálne vo výške nájomného, aby pre obec bolo výhodnejšie uzatvoriť nájomnú
zmluvu, ako platiť opakujúcu sa odplatu za vecné bremeno. Obce sú nútené v ich vlastnom záujme veci
riešiť a usporiadať vlastnícke vzťahy čo najskôr, ak existujú dve skupiny vlastníkov, s nájomnou zmluvou



alebo iným právom a s vecným bremenom, tak nemôže dôjsť k ich diskriminácii tým, že niektorých
zvýhodnime. Ak obce pristúpia k zámene alebo čo najrýchlejšie usporiadajú vlastnícke vzťahy, tak o to
menej zaplatia vo forme opakujúceho sa plnenia za vecné bremeno. V súlade s judikatúrou ústavného
súdu súd musí pri výklade právnych predpisov použiť ústavne konformný výklad. Ak by odplata za vecné
bremeno mala byť jednorazová a lehota by mala začať plynúť od účinnosti zákona, teda od 1.7.2009, tak
v podstate zákonom č. 66/2009 Z.z. dôjde k vyvlastneniu, lebo vlastníkom ostane len holé vlastníctvo,
čo je ale v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, lebo nemôže sa vyvlastňovať zákonom. Žalovanému
v súčasnosti vyhovuje tvrdiť, že odplata za vecné bremeno je jednorazová, lebo bude môcť vznášať
námietky premlčania a nikto ho už nedonúti usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami,
ani zákon č. 66/2009 Z.z. a takýmto vlastníkom sa deje ďalšia krivda. Žalobkyňa k odvolaniu pripojila
citované rozsudky Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice II a na základe uvedeného
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

6. Vyjadrenie žalobkyne bolo žalovanému doručené dňa 7.11.2016; avšak naň nereagoval a nevyužil
právo na podanie odvolacej repliky.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP odvolací súd posúdil podmienky prípustnosti
a dôvody podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol
účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania žalobkyňou (odvolanie podané
dňa 9.12.2015), prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti
ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta CSP] a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie
sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.2.2018 o 10.10 hod. v pojednávacej
miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a
času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219
ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i procesný postup súdu prvej inštancie v konaní z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu vymedzenom námietkami žalovaného uvedenými
v odvolaní, a nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne,
nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo
nesprávne aplikoval či interpretoval právne predpisy. Súd prvej inštancie správne skutkové zistenia
podradil po relevantné právne normy, ktoré aj správne vyložil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a so záverom súdu prvej inštancie o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni finančnú náhradu za obmedzenie jej (spolu)vlastníckeho práva
k pozemku, resp. jeho časti, zaťaženému vecným bremenom zriadeným zákonom č. 66/2009 Z.z. v
prospech žalovaného, a to za žalované obdobie od 1.9.2010 do 31.8.2011. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu dočasne po dobu trvania vecného bremena patrí žalobkyni náhrada za zriadené vecné bremeno,
a to vo forme opakujúceho sa plnenia zodpovedajúceho výške jej spoluvlastníckeho podielu k pozemku,
až do času vykonania majetkoprávneho vysporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku zastavanému
miestnou komunikáciou niektorým zo spôsobov predpokladaným cit. zákonom, t.j. poskytnutím
náhradného pozemku vlastníkovi alebo usporiadaním vlastníckych vzťahov v konaní o pozemkových
úpravách podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení
neskorších predpisov.



11. Zároveň odvolací súd konštatuje aj správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

12. Skutočnosti a argumenty, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkového základu, na ktorom
je preskúmavané rozhodnutie založené, ani právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie. Námietky uvedené v odvolaní boli žalovaným namietané už v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktorý sa s obranou žalovaného v spore a jeho podstatnými námietkami i argumentmi náležite,
správne a presvedčivo vysporiadal pri svojom rozhodovaní a v dôvodoch napadnutého rozsudku.

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, aj vzhľadom na odvolacie námietky
žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že otázka finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom zriadeným zákonom č. 66/2009 Z.z. bola
už vo viacerých prípadoch riešená v súdnej praxi, ktorá sa priklonila k možnosti poskytnutia náhrady
aj vo forme opakovaného plnenia (porov. rozsudky Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co/521/2013 z
12.11.2014, 11Co/204/2016-136 z 12.4.2017, 11Co/66/2017-100 zo 4.10.2017, tiež rozsudky Okresného
súdu Košice II č.k. 43C/181/2013-208 z 10.6.2015, Okresného súdu Bratislava I č.k. 18C/23/2013 z
27.10.2016).

14. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala
použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ tieto špeciálne predpisy
nemajú osobitnú úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (porov. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL.ÚS 25/2004 z 25.1.2005).

15. Odvolací súd k námietkam žalovaného považuje za potrebné tiež pripomenúť, že vlastnícke právo
všetkých subjektov je rovnocenné a má zaručenú rovnakú ústavnoprávnu ochranu, garantovanú v
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Zákon neumožňuje, aby
ktokoľvek (hoci by sa jednalo o obce alebo vyššie územné celky) užíval pozemky iných osôb bez
právneho dôvodu a/alebo bez primeranej náhrady. Toto právo je síce možné zásahom štátu obmedziť pri
rešpektovaní toho, aby obmedzenie zodpovedalo aj cieľom slúžiacim všeobecnému záujmu, prípadný
zásah však so zreteľom na sledovaný cieľ nesmie byť zjavne neprimeraný vo vzťahu k právam
vlastníka. Pokiaľ teda zo strany žalovaného dochádza k obmedzeniu vlastnického práva žalobkyne
formou realizácie vecného bremena (zriadeného osobitným zákonom), zakladá to zásadnú povinnosť
žalovaného poskytnúť vlastníkovi pozemku primeranú finančnú náhradu za takéto obmedzenie jeho
vlastníckeho práva, a to do času, kým nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemku v súlade
s cit. osobitným zákonom. Neobstojí preto argumentácia žalovaného, že v danom prípade sa nejedná o
nútené obmedzenie vlastníckeho práva a žalobkyni nepatrí žiadna náhrada, pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z.
neupravuje otázku náhrady za zriadené vecné bremeno, pričom taký nárok podľa názoru žalovaného
nemožno odvodiť ani s odvolaním sa na ust. § 128 ods. 2 OZ a Ústavy SR. K uvedenej námietke
žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že vecné bremeno, ktoré vzniklo vo verejnom záujme v
prospech obcí a vyšších územných celkov na základe zákona č. 66/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2009,
zakladá oprávnenie obcí a VÚC držať a užívať pozemky (vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu
stavby), na ktorých sú umiestnené stavby vo vlastníctve obce a VÚC, a to dobudúcna, resp. do času
usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami spôsobmi upravenými cit. zákonom, čo nepochybne
podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje nútené obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti, resp. jeho
vlastníckeho práva s cieľom slúžiacim všeobecnému záujmu, ktoré (obmedzenie) podľa zákona a Ústavy
SR (§ 128 ods. 2 OZ, čl. 20 ods. 4 Ústavy SR) je možné iba za (primeranú) náhradu.

16. K danej problematike Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že rovnováha verejného
a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného
práva alebo slobody (Pl. ÚS 7/1996). S proporcionalitou verejného a súkromného záujmu nepriamo
súvisí aj povinnosť náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Keďže zákon č. 66/2009 Z.z. však
priamo nerieši otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov zaťažených
vecným bremenom zriadeným týmto zákonom, neustanovuje ani spôsob jej určenia (v ust. § 4 odkazuje
na všeobecnú úpravu v ustanoveniach § 151n až §151p Občianskeho zákonníka), pri riešení tejto otázky
preto treba vychádzať zo všeobecnej úpravy v Občianskom zákonníku, v ust. §§ 151n a nasl., § 128



ods. 2 OZ v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy, podľa ktorých právnych noriem aj súd prvej inštancie
správne posúdil nárok uplatnený v danom spore. Žalovaný preto nedôvodne namieta nesprávne právne
posúdenie prejednávanej veci a uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. preto nie
je preukázaný.

17. Neobstojí ani námietka žalovaného týkajúca sa určenia výšky prisúdenej finančnej náhrady. Súd
prvej inštancie správne priznal žalobkyni náhradu vo výške obvyklého nájomného podľa vyčíslenia
znalcom (znaleckým posudkom) z príslušného odboru, ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je
namieste a spravodlivým riešením a práve opakované plnenie slúži ako určitý donucovací prostriedok
pre žalovaného, aby čím skôr vyvíjal aktivitu na konečné majetkoprávne vysporiadanie v zmysle zákona
č. 66/2009 Z.z.

18. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v odvolacom konaní, odvolací súd vychádzajúc z ust.
§ 100 a § 101 OZ konštatuje, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. Žalobkyňa uplatnila peňažný nárok
za obdobie od 1.9.2010 do 31.8.2011 žalobou podanou na súde 13.9.2012, preto nedošlo k uplynutiu
trojročnej všeobecnej premlčacej doby v zmysle ust. § 101 OZ a žaloba bola podaná včas (§ 100 ods.
1 OZ).

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

20. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný vzhľadom na neúspech v odvolacom konaní
nemá právo na náhradu trov a žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto odvolací súd
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu s tým,
že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
(§ 262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania



len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).