Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/280/2018 z 11. 11. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 11. novembra 2018, sp. zn. 8CoP/280/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2 Krajský súd Košice | 8CoP/280/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2 | 2018-11-11 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 388 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a9540b5-c3bc-4a8d-95fa-2a1ac889de39 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/280/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116222943
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek
senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa P. K. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho na B. ul. č. XX v K. t.č. v A. C. Z. K. a A. Írska, CB XXXER R., XX A. P.
zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtajom so sídlom Advokátskej kancelárie na Štefánikovej ul.
č. 15 v Nitre proti povinnej L. I. nar. X.X.XXXX bývajúcej na Q. ul. č. XX v J. zastúpenej advokátkou JUDr.
Martinou Hopferovou so sídlom Advokátskej kancelárie na Bajzovej ul. č. 2 v Košiciach v konaní o návrat
maloletého A. K. nar. XX.XX.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny v Košiciach do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu
Košice I z 26.1.2017 č.k. 18P/149/2016-222 takto

r o z h o d o l :

Mení uznesenie súdu prvej inštancie tak, že návrh navrhovateľa na návrat maloletého A. K. nar.
XX.XX.XXXX do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil návrat maloletého A. do krajiny jeho obvyklého
pobytu do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v lehote 15 dní od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia. Rozhodol, že v prípade návratu matky s maloletým do miesta jeho obvyklého
pobytu je otec maloletého povinný zabezpečiť primerané bývanie matke a maloletému vo svojom
bydlisku, na svoje náklady, po dobu šiestich mesiacov od dátumu návratu matky s maloletým. O trovách
účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie povinná s návrhom, aby odvolací súd
zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrh na návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu
zamietne. Uviedla, že konajúci súd nesprávne zistil skutočný stav veci a nesprávne vec právne posúdil.
Konštatovala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, pretože súd prvej inštancie
sa dôsledne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. Zdôraznila, že obvyklý pobyt
maloletého bol a vždy bude na území Slovenskej republiky. Poukázala na to, že tak navrhovateľ ako aj
ona a maloletý majú na Slovensku všetkých rodinných príslušníkov. Maloletý má na Slovensku vytvorené
silné rodinné väzby a zázemie pre svoj zdravý duševný vývoj, pretože tu navštevuje materskú školu, má
tu kamarátov, ošetrujúceho lekára a celú svoju rodinu. Nesúhlasila s odôvodnením konajúceho súdu v
časti, v ktorej poukázal na rozhodnutie britského súdu o tom, že maloletý má obvyklý pobyt v Anglicku vo
Walese, nakoľko podľa jej názoru je tento názor súdu vo Veľkej Británii nezáväzný. Vytkla konajúcemu
súdu, že pri rozhodovaní vo veci samej nezohľadnil, že návrh bol podaný viac ako desať mesiacov
po tom, čo bol maloletý premiestnený na Slovensko, pričom od premiestnenia dieťaťa po rozhodnutie
konajúceho súdu uplynul viac ako rok. Zdôraznila, že z dôvodu domáceho násilia bola nútená opustiť
spoločnú domácnosť s navrhovateľom, pretože sa bála o svoje zdravie ako aj o zdravie maloletého.
Uviedla, že napriek spolužitiu s navrhovateľom bola slobodnou matkou, ktorá prevažne zabezpečovala
starostlivosť o maloletého sama, pričom navrhovateľ neprejavoval o maloletého záujem, nestretával
sa s ním od júla 2015 ešte pred tým ako s maloletým odišla na Slovensko. Poukázala na to, že jej



nepriaznivá finančná situácia spôsobila to, že len s ťažkosťami dokázala zabezpečiť základné potreby
maloletého. Vytkla konajúcemu súdu, že žiadnym spôsobom neprihliadol na absenciu navrhovateľa v
živote maloletého ani na jeho nezáujem o neho. Vyslovila presvedčenie, že konanie navrhovateľa je
účelové a nezohľadňuje najlepší záujem maloletého. Uviedla, že napriek tomu, že predmetom konania
nie je konanie o úprave styku, mal súd prvej inštancie vzhľadom na všetky významné okolnosti rozhodnúť
o úprave styku. Zdôraznila, že podľa jej názoru navrhovateľ jej po návrate do Anglicka nedokáže
zabezpečiť také podmienky, aké garantoval v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože mu to jeho
finančná situácia nedovoľuje. Poukázala na to, že maloletý si vzhľadom na diagnostikovaný syndróm
ADHD vyžaduje špecifický prístup, v dôsledku čoho navrhovateľ sám starostlivosť o neho nezvládne.
Povinná ďalej so zreteľom na ust. čl. 13 Dohovoru uviedla, že zo znaleckého posudku č. 17/2017
vypracovaného znalkyňou Mgr.. ktorý predložila s podaným odvolaním jednoznačne vyplýva, že návrat
maloletého do Veľkej Británie bez matky nie je v jeho záujme a povinná sa so svojím návratom do
Veľkej Británie nestotožňuje, pričom konajúci súd ju napadnutým rozhodnutím nepriamo núti vrátiť sa
s maloletým.

3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu povinnej navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne
správne. Uviedol, že z vykonaného dokazovania je nepochybné, že povinná neoprávnene premiestnila
maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu bez jeho súhlasu resp. bez súhlasu príslušného súdu .
Poukázal na to, že obvyklým pobytom dieťaťa je miesto, kde sa narodilo, vyrastalo a kde je začlenené
do sociálneho systému. Zdôraznil, že maloletý sa narodil a býval vo Veľkej Británii, kde navštevoval
škôlku a mal tam svojich ošetrujúcich lekárov až do momentu, kedy ho matka neoprávnene premiestnila
na územie Slovenskej republiky. Nesúhlasil s tým, že by bol maloletý návratom do Anglicka vystavený
fyzickej alebo duševnej ujme resp. by ho návrat inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Zdôraznil, že súd
nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
dieťaťa po jeho návrate. Poukázal na to, že konajúci súd mu uložil povinnosť zabezpečiť matke a
maloletému vhodné podmienky po dobu šiestich mesiacov od ich návratu. Nestotožnil sa so závermi
znaleckého posudku, nakoľko znalec ho vypracoval bez toho, aby ho vypočul a mal možnosť pozorovať
ho pri stretnutí s maloletým.

4. Povinná vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľa uviedla, že naďalej v plnom rozsahu zotrváva
na odvolacích dôvodoch, ktoré uviedla v podanom odvolaní. Opätovne vytkla konajúcemu súdu, že
nedostatočne zistil skutočný stav, nesprávne vec právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil. Zdôraznila, že je povinnosťou súdu hodnotiť dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na
všetko čo vyšlo v priebehu konania najavo. Nesúhlasila s tvrdeniami navrhovateľa, že sa o maloletého
riadne staral. Vyslovila presvedčenie, že povinnosť uložená navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím
o tom, že má zabezpečiť primerané podmienky pre návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu
spolu s matkou je nevykonateľná. Zdôraznila, že od začiatku konania navrhovateľ žiadnym spôsobom
neprispieva na výživu maloletého a podľa jej názoru ani nebude. Konštatovala, že sa informovala
o možnostiach liečby syndrómu ADHD vo Veľkej Británii, pričom existujú dve možnosti, jedna je
súkromná liečba, ktorá je veľmi drahá, a ktorú si nemôžu dovoliť a druhá možnosť je liečba cez
britský zdravotný systém, ktorá je zdĺhavá a priamo závisí od školy, ktorú dieťa navštevuje. Na základe
týchto skutočností dospela k záveru, že nie je v záujme maloletého vrátiť sa do Anglicka, nakoľko mu
tam nebude poskytnutá zdravotná starostlivosť, ktorú si jeho diagnóza vyžaduje. Poukázala na to, že
kontakt maloletého s navrhovateľom prostredníctvom skype sa v mesiacoch máj a jún zhoršil, pretože
navrhovateľ sa neozval v dohodnutom čase, vynechával dohodnuté termíny o čom ju žiadnym spôsobom
neupovedomil.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením z 31.8.2017 č.k. 8CoP/229/2017-391 potvrdil
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

6. Následne Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 7.8.2018 sp. zn. II. ÚS 736/2017-106 (ďalej
len ,,nález“) rozhodol, že základné právo L. a maloletého A. K. na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
rešpektovanie ich súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
8CoP/229/2017 a jeho uznesením z 31.8.2017 porušené, zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým



bol potvrdený návrat maloletého do SQ. nar. XX.XX.XXXX. do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného Írska a vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu vytkol
Krajskému súdu v Košiciach, že sa reálne a explicitne nezaoberal skutočnosťami svedčiacimi o potrebe
aplikovať výnimku z nariadenia návratu (čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru), napriek tomu, že povinná
v podanom odvolaní na takéto skutočnosti poukazovala, a napadnuté uznesenie v tomto smere konajúci
súd riadne neodôvodnil. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
konštatoval, že Krajský súd v Košiciach nedostatočne zohľadnil aj osobitné okolnosti prejednávanej veci
a nedostatočne prihliadol na najlepší záujem maloletého.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa
prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„ CMP“).

8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa ust. § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

11. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z.
prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú
republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len ,,Haagsky dohovor“) predmetom tohto Dohovoru
je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom
zmluvnom štáte.

12. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho
premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené
v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

13. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa
starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

14. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané
podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v
ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota
jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi
návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom
odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo
správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného
štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

15. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke
právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo
zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť
nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň



vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku
justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol
ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

16. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu
alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne
prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne
rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez
osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré
by sa inak muselo uplatniť.

17. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno
považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

18. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to
nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

19. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ,,Nariadenie Rady“) pojem „opatrovnícke
právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto
pobytu dieťaťa.

20. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“
znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
e) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá
má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a
f) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe
rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

21. Podľa článku 10 Nariadenia Rady v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania
dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne
obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo
pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa,
dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka
od vtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa,
sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa
premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť
o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského
štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo
zadržaním, skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom
práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa.

22. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia Rady pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z
roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na
jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže
odmietnuť vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže,
že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.



23. Odvolací súd viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 56 ods. 6 Zákona
o Ústavom súde) opätovne preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu
danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie povinnej je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa ust. § 388 CSP, pretože nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

24. Súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate
maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové
konanie sa týkalo členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a
v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného
návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3 Haagskeho
dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletého a
existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací
súd. Konštatuje, súd prvej inštancie správne ustálil, že obvyklý pobyt maloletého A. pred jeho
premiestnením bol v Spojenom Kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len ,,Veľká Británia“),
kde sama matka prežila 15 rokov, bola tu riadne zamestnaná a sociálne začlenená. Maloletý sa narodil
vo Veľkej Británii kde žil prevažnú väčšinu svojho života, vyrastal, navštevoval školské zariadenie,
našiel si kamarátov a začlenili sa do sociálneho prostredia až do jeho neoprávneného premiestnenia
na územie Slovenskej republiky. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci
aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne
pred premiestnením alebo zadržaním detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla
do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a
nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná interpretácia pre členské
štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora (napr. vo veci C-523/07),
z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho
a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky
a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť
dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,
ktoré dieťa udržiava v danom členskom štáte. Odvolacie námietky povinnej, ktorými odôvodňovala
obvyklý pobyt maloletého na území Slovenskej republiky, preto nie sú dôvodné. Bez právneho významu
je v tomto smere skutočnosť, že maloletý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo
príbuzenstvo rodičov. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého do inej krajiny
treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na
vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci
matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletým v decembri 2015 došlo k neoprávnenému
premiestneniu maloletého z Veľkej Británie na územie Slovenskej republiky. Medzi účastníkmi konania
nebola sporná skutočnosť, že otec podal návrh návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu v lehote
do jedného roka po neoprávnenom premiestnení v zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, a preto
podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie. Odvolací
súd sumarizuje, že pokiaľ ide o otázku obvyklého pobytu maloletého, výkon opatrovníckeho práva
otcom a otázku neoprávneného premiestnenia maloletého dieťaťa matkou zotrval na svojich doterajších
záveroch ustálených v pôvodnom zrušenom rozhodnutí z 31.8.2017 č.k. 8CoP/229/2017-391, napokon
z odôvodnenia zrušujúceho nálezu ani nevyplýva, že by tieto boli krajskému súdu Ústavným súdom SR
vytknuté.

25. Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorú bolo v tomto konaní potrebné posúdiť je, či návratu
maloletého nebránia okolnosti, ktoré by zakladali hrozbu jeho vystavenia fyzickej, prípadne duševnej
ujme alebo privedenia do neznesiteľnej situácie, ako to má na mysli čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru,
a či nie je potrebné v súlade s jeho najlepším záujmom odmietnuť návrat maloletého do Veľkej Británie,
pretože tomu bránia okolnosti súvisiace s jeho začlenením v rodinnom a sociálnom prostredí na
Slovensku.

26. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že v posudzovanej veci v ďalšom,
v smere naznačenom Ústavným súdom SR, vychádzal z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
Slovenskej republiky a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.



27. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. mája 2014 sp. zn. IV. ÚS 100/2014 vyplýva,
že pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu dieťaťa“ je potrebné tvrdenie matky
maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležité preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní
a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom. Ústavný súd
nespochybnil názor, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú
bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu,
avšak je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich
pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné
citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o
ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké
vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.

28. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ,,EĽSP“) vo svojom rozsudku z 06.07.2010 vo
veci č. 41615/07 Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku vyslovil, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,
keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem
dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností,
konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z
procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej
situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy

29. Z rozsudku ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci x v. Lotyšsko možno vyvodiť, že pri interpretácii
Haagskeho dohovoru je rozhodujúci najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské
súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 Dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o „vážnej
ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne
súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by
dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia aj náležité odôvodniť vo svojich
rozhodnutiach. Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige
posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od
matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru
ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita
opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický
posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená
s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto
dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy

30. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že v decembri 2015 došlo
k neoprávnenému premiestneniu maloletého A. na území Slovenskej republiky, správne súd prvej
inštancie v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b/) Haagskeho dohovoru, keďže obrana
povinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že dieťa by návratom bolo vystavené nebezpečenstvu
fyzickej i psychickej ujmy a v tomto kontexte posudzoval vo vzťahu k článku 13 písm. b/ Dohovoru aj
aplikáciu článku 11 ods. 4 Nariadenia Rady. Konštatuje, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
závery vyslovené v citovaných rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP dôsledne
nezohľadnil, čo vyvolalo potrebu zmeny napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Vychádzajúc
zo skutkového stavu veci ustáleného súdom prvej inštancie, zastáva odvolací súd právny názor, že
vykonané dôkazy posúdené v kontexte s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, na ktoré kritérium
keďže ide o konanie týkajúce sa ochrany práv maloletého dieťaťa je potrebné aj v návratovom konaní
prihliadať, preukazujú skutočnosti, pre ktoré nemusí justičný orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat
dieťaťa. Keďže ide o kritérium najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa treba uviesť, že napriek účelu
Haagskeho dohovoru, ktorým je okamžité navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého
pobytu, t.j. do prostredia z ktorého bolo vytrhnuté, v dôsledku čoho boli porušené už vytvorené
väzby dieťaťa na prostredie v ktorom žilo (sociálne, rodinné väzby), treba každý prípad posudzovať
individuálne. Maloletý A. sa na území Slovenskej republiky, konkrétne v obci J., zdržiava spolu s matkou
od decembra 2015, teda skoro tri roky. Je to dlhodobý pobyt maloletého na území Slovenskej republiky,
ktorý spôsobil, že v mieste terajšieho bydliska sa maloletý zapojil do predškolského systému a teraz
navštevuje Liečebno - výchovné sanatórium v C., kde sa cíti dobre a má tam kamarátske väzby. Maloletý
má blízko miesta terajšieho bydliska zabezpečenú špeciálnu zdravotnícku starostlivosť s poukazom
na diagnózu F900, poruchu aktivity a pozornosti, ktorá si vyžaduje špeciálny prístup, a ktorá bola



maloletému diagnostiková po premiestnení na Slovensko. U uvedeného rezultuje, že maloletý sa zžil s
novým prostredím, hovorí plynule po slovensky a spokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplýva aj
zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných pomerov. Zo znaleckého posudku č. 17/2017
podaného Mgr. L. L., znalkyňou z odboru klinická psychológia detí, ktorý matka predložila spolu s
odvolaním (čl. 268), vyvstáva záver, že dieťa otca asociačne marginalizovalo, síce ho neodmieta, ale
nespája si ho so žiadnymi hlbšími citovými väzbami a odlúčením od primárnej citovej osoby (matky)
by prežívalo zásadný zásah do psychického stavu. Navyše aj širšie rodinné zázemie maloletého je
sústredené na Slovensku, keďže v konaní nebolo preukázané ani účastníkmi potvrdené, že niektorá
vzťahová blízka osoba (okrem rodičov) by sa v mieste obvyklého pobytu maloletého zdržiavala).
Odvolací súd konštatuje, že v dôsledku týchto skutočností je teda bazálnou osobou, s ktorou dieťa
spája svoj život a existenciu nepochybne matka, ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje
jeho hmotné, ako aj emocionálne potreby. Vychádzajúc zo špecifickosti danej konkrétnej veci (zdravotný
stav maloletého), s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý aj v návratových konaniach nie
je možné opomenúť, odvolací súd dospel k záveru, že návrat dieťaťa aj keď do krajiny jeho obvyklého
pobytu by predstavoval pre dieťa nebezpečenstvo hroziacej ujmy, nakoľko nariadením návratu by došlo
k tak zásadným a závažným zmenám v živote dieťaťa, ktoré vo vysokej miere osvedčujú riziko ohrozenia
práv dieťaťa, tak ako ich charakterizuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Je pravdou, že článok
13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k dieťaťu, nie k rodičovi
únoscovi, v danej veci k matke, pokiaľ však ide o dieťa, ktorého zdravotný stav si vyžaduje zabezpečiť
pokojné prostredie, pravidelný denný režim s vylúčením neočakávaných zmien a praktizovanie filiálnej
terapie v domácom prostredí (čo vyplýva z lekárskych správ, ktoré sú súčasťou spisu), a ktoré je
fixované na osobu matky, nie je možné pri posudzovaní dôvodov uvedených v článku 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru jednoznačne oddeliť osobu matky od dieťaťa. V danej veci možno ako nesporný
fakt konštatovať, že návrat dieťaťa bez matky je vylúčený a aj návrat dieťaťa s matkou by predstavoval
ako pre dieťa, tak aj pre matku nebezpečenstvo ujmy. Pre dieťa z dôvodu, že v krajine obvyklého pobytu
nemá (okrem otca) vytvorené žiadne väzby, ako aj z dôvodu výraznej zmeny prostredia, ktorá nie je
v súlade s liečebným režimom maloletého. Odvolací sú pristúpil aj k skúmaniu primeraných opatrení
uložených súdom prvej inštancie, a to najmä s prihliadnutím na čas a obdobie, ktoré maloletý trávil
od jeho premiestnenia na Slovensko, jeho útly vek, citovú a fyzickú naviazanosť na svoju matku a
vybudovanie si citových väzieb na sociálne a rodinné zázemie na Slovensku. Naviazanosť maloletého
na všetky citové a príbuzenské väzby na Slovensko nastala aj vďaka tomu, že otec maloletého videl
značné obdobie pred premiestnením veľmi málo, čo nepoprel ani otec odôvodňujúc nezhodami s matkou
maloletého pri úprave styku.

31. V ďalšom sa odvolací sú zaoberal skutočnosťami objasňujúcimi možnosť návratu matky do krajiny
obvyklého pobytu spolu s maloletým, prípadne či existujú okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že matka
opodstatnene odmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. V prvom rade je potrebné poukázať na
skutočnosť, že pre matku by došlo k zhoršeniu životných podmienok týkajúcich sa bývania, najmä však
finančného zabezpečenia, ktoré skutočnosti by mali priamy dopad na maloleté dieťa v každej oblasti jeho
života. Uvedený záver podporuje aj súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie v rámci preukázania
primeraných opatrení k článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ponúknutých v konaní otcom. Z obsahu
spisu je nesporné, že ani jeden z rodičov nemá záujem na obnovení spolužitia, čo vylučuje aj vzhľadom
na konfliktné vzťahy rodičov, bývanie matky v prenajatom dome otca za podmienok prijatých súdom
prvej inštancie na dobu určitú (6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku o nariadení návratu), ktoré aj
keby sa otec odsťahoval na školský internát ako deklaroval, nemožno považovať za vyhovujúce. Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je možné od matky spravodlivo žiadať, aby sa vrátila do domácnosti,
ktorú pre nezhody s otcom opustila za asistencie polície v dôsledku domáceho násilia z jeho strany,
pričom sa tak udialo za asistencie polície (čl. 147). Pokiaľ ide o finančné zabezpečenie po návrate do
Veľkej Británie, ani toto nemožno považovať za vyhovujúce. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo
preukázané, že otec ako študent doktorandského štúdia nie je podľa právneho poriadku Veľkej Británie
povinný platiť výživné a podľa vyjadrenia matky bolo práve svojvoľné znižovanie dohodnutého výživného
zo strany otca rozhodujúcim faktorom, na základe ktorého sa rozhodla pre návrat na Slovensko k svojej
rodine, keď vzhľadom na uvedené bola jej finančná situácia neúnosná. Otec v konaní pred súdom
prisľúbil platiť dobrovoľné výživné 130 Eur mesačne, tento sľub ale podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno považovať za primerané opatrenie v zmysle článku 11 ods. 4 Nariadenia Rady. V neprospech
otca treba vyhodnotiť aj jeho samotné plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému, keď od augusta
2015 na výživu maloletého neprispieva, pričom jeho obranu, že ani po premiestnení maloletého na
Slovensko matke výživné neposielal lebo tak mu to poradili právnici odôvodňujúc, že ,,tak by nepriamo



uznal prítomnosť matky na Slovensku“, nemožno z pohľadu záujmu maloletého dieťaťa a krytia jeho
odôvodnených potrieb prijať. Z tohto pohľadu prísľub otca daný v konaní, že bude na výživu maloletého
prispievať 130 Eur mesačne sa javí ako účelový. Odvolací súd dodáva, že nespochybňuje schopnosť
otca riadne sa postarať o maloleté dieťa, avšak podľa názoru odvolacieho súdu by v prípade návratu do
Veľkej Británie dieťa v dôsledku núteného vytrhnutia z rodinného a sociálneho prostredia na Slovensku,
na ktoré je maloletý mimoriadne naviazaný a s ktorým je celkom zžitý a stotožnený, teda okamžitého
premiestnenia do (v súčasnosti už možno) neznámeho prostredia, utrpelo závažnú a nenapraviteľnú
psychickú ujmu s negatívnymi následkami na celý život. Konštatuje, že otec má možnosť obnoviť svoj
rodičovský vzťah s maloletým v prostredí, v ktorom sa cíti bezpečne, čo má pozitívny vplyv na rýchlosť
a intenzitu obnovenia a upevnenia ich citových väzieb ako aj na prinavrátenia jeho osoby do ich života
a okruhu blízkych osôb.

32. S poukazom na uvedené mal odvolací súd preukázané, že v tomto konaní boli splnené podmienky
pre nenavrátenie maloletého do krajiny obvyklého pobytu, a preto uznesenie súdu prvej inštancie zmenil
v zmysle ust. § 388 CSP tak, že návrh navrhovateľa na návrat maloletého A. K. nar. XX.XX.XXXX do
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska zamietol.

33. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.