{"guid": "db4f9640-df86-48b1-a46c-cfb09c1d3b77:4553971a-d7f4-4af7-88f7-7c6e7657003b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2", "spisova_znacka": "1Co/399/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/399/2017 z 30. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 30. októbra 2018, sp. zn. 1Co/399/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2", "identifikacne_cislo": "7112203378", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Usačevová", "sudca_id": 619, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-usacevova-619", "datum_vydania": "2018-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4553971a-d7f4-4af7-88f7-7c6e7657003b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/399/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112203378
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112203378.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov
JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne: P. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom E.B. XX,
F., zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Košiciach,
Kmeťova 26, proti žalovanej: P.. Y. W. - VAMP, nar. XX.X.XXXX, Moyzesova 48, Košice, IČO: 30 658
225, o zaplatenie 1 812,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 18. mája 2017 č.k. 38C/186/2013 - 393 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

O d m i e t a   odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.535,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne
zo sumy 1.535,- eur od 30.1.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyni priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, podanej na súd dňa 8.2.2012, ktorou sa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.812,08 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v užívaní pozemkov bez právneho titulu žalovanou za rok 2011, predstavujúceho obvyklé
nájomné za užívanie predmetných nehnuteľností, vychádzajúc pritom zo záverov znaleckého posudku
Ing. Dušana Šoltýsa č. 33/2011, ktorý určil obvyklé nájomné vo výške 0,947 eur/m2/rok, s odôvodnením,
že je podielovou spoluvlastníčkou v žalobe špecifikovaných pozemkov v katastrálnom území F., obec F.,
na ktorých má žalovaná umiestnené stavby a na ktorých si žalovaná vybudovala ranč, ktorý si oplotila a
od roku 1997 tam prevádzkovala podnikateľskú činnosť v rámci agroturistiky, chovala kone, zaoberala
sa predajom vajec, pštrosov, usporiadavala detské tábory, a to bez právneho dôvodu, akéhokoľvek
obmedzenia a bez platenia nájmu, pričom sklad žalovaná užívala ako krytú jazdiareň a priestory ošipárne
ako priestory pre ubytovacie služby.

3. V odôvodnení súd poukázal i na obranu žalovanej založenú na tvrdení, že na predmetných pozemkoch
podnikala na základe platného živnostenského oprávnenia od roku 1998, mala riadne uzatvorenú
písomnú nájomnú zmluvu s vtedajšími nájomcami, bývalými družstvami Kráľovce a Vajkovce, pričom
po zániku družstiev od správcu konkurznej podstaty odkúpila budovy, ktoré stáli na pozemkoch vo
vlastníctve žalobkyne, prvú v roku 2004 a ďalšiu v roku 2007, od roku 2011 na pozemkoch podnikateľskú



činnosť nevykonáva, ako i že vzhľadom na lokalitu pozemkov je hodnota nájomného uvedená v
znaleckom posudku Ing. Dušana Šoltýsa č. 33/2011 značne nadhodnotená a nereálna, lebo stavby boli
postavené ešte pred rokom 1991, a je preto potrebné tento fakt zohľadniť pri výške nájomného, čo sa
však neodzrkadlilo ani v jednom z vypracovaných znaleckých posudkov predložených žalobkyňou.

4. Vychádzajúc zo zistenia, že: a/ žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov evidovaných v
katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX, okres O. - E., obec F., kat. úz. F., ako parcela registra
E KN č. XXX/X o výmere 12377 m2 a ako parcela registra E KN č. XXX/XX o výmere 2931 m2, v
podiele 22/176 k celku, čo predstavuje výmeru o veľkosti 1913,50 m2, b/ že na pozemkoch žalobkyne sa
nachádzajú stavby vo výlučnom vlastníctve žalovanej - sklad zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. F., parcele
č. XXX/XX, súpisné č. XX, ošipáreň zapísaná na LV č. XXXX, kat. úz. F., na parc. č. XXX/XX, súpisné
č. XX, c/ že žalovaná ako vlastníčka predmetných stavieb nemá so žalobkyňou ako spoluvlastníčkou
pozemkov uzatvorenú písomnú nájomnú zmluvu, pričom podľa záverov znaleckého posudku č. 74/2016
Ing. Stanislava Szőllőssyho, vypracovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/182/2013, výška
nájomného za rok 2012 za m2 predstavuje 0,802 eur, súd prvej inštancie nárok žalobkyne voči žalovanej
právne posúdil podľa § 132 ods. 1 CSP, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1,
2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov. Dôvodil, že „v danom prípade išlo o
bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o užívanie
pozemkov bez nájomnej alebo inej zmluvy alebo bez iného titulu oprávňujúceho tieto pozemky užívať.
Vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch žalobkyne je potrebné posudzovať
ako komplexný ucelený priestor využívaný práve v súvislosti s týmito stavbami, to znamená ako
areál ranč. Žalovaná tieto priestory užívala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorú ukončila dňa
14.1.2013. Tvrdenie žalovanej, že v roku 2011 opustila areál a tento začal užívať jej bývalý manžel,
nemá vplyv na jej pasívnu legitimáciu, lebo sama tvrdila, že sa tak udialo na základe nájomných zmlúv
uzavretých s bývalým manželom. Žalovaná, i keď mala v úmysle previesť svoje vlastnícke právo k
stavbám na základe darovacej zmluvy, k uzavretiu darovacej zmluvy nedošlo z dôvodu prebiehajúceho
súdneho konania o neúčinnosť darovacej zmluvy. Znalecký posudok č. 74/2016 súdneho znalca Ing.
Szőllőssyho, z ktorého súd pri určení výšky obvyklého nájomného za rok 2011 vychádzal, spĺňa všetky
zákonné kritériá pre znalecký posudok, jeho zdôvodnenie je presvedčivé, logické, je v súlade s ostatnými
vykonanými dôkazmi, berúc pritom na zreteľ reálne využitie oceňovaného pozemku“. Vychádzajúc z
výšky nájomného za rok 2011 v čiastke 1.535 eur (0,802 eur/m2/rok x 1913,50 m2), súd potom zaviazal
žalovanú vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.535,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.

5. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou § 517
ods. 1 a 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a úsudkom, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po doručení žaloby
žalovanej 29.1.2013, t.j. od 30.1.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % (základná úroková sadzba ECB
vo výške 0,75 % + 8 bodov) a v prevyšujúcej časti  o zaplatenie úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 225 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko výška nároku závisela od znaleckého posudku.

7. Proti všetkým výrokom rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Navrhla zrušiť „napadnutý 1. a 2. výrok rozsudku“ a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.
ÚS 105/2011, IV. ÚS 115/03, I. ÚS 154/05, IV. ÚS 110/09, IV. ÚS 403/2010, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/122/2010, 6Sžf/20/2010, 6Cdo/139/2011, 6Sžo/65/2008, žalovaná
rozsudok prvoinštančného súdu označila za arbitrárny a nepreskúmateľný, vyčítajúc súdu, že si
nesplnil svoju povinnosť uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Podčiarkla, že dôkazné bremeno zaťažuje v konaní žalobkyňu, ktorá podľa žalovanej
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia o vykonávaní podnikateľskej činnosti,
ani nepreukázala, že žalovaná za obdobie, ktoré bolo premetom žaloby žalobkyne, obmedzila výkon
jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou. Dodala, že nebola
preukázaná žiadna činnosť a ani užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobkyne za obdobie, ktoré bolo
predmetom konania. Mala za to, že v konaní nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Zopakovala, že pozemky
vo vlastníctve žalobkyne sa nachádzajú pod bývalým JRD Královce a Nová Polhora, pričom na dvore



prebieha neprerušená poľnohospodárska činnosť, je na nej registrovaná farma, všetky budovy boli
postavené pred rokom 1991 a poľnohospodársky dvor je riadne zakreslený v mapách a historicky
existuje v katastri obce, pozemok je v katastri nehnuteľností zapísaný ako zastavané plochy a nádvoria,
na ktorých je dvor, budovy ako poľnohospodárske objekty a budova, ktorá sa nachádza na predmetnom
pozemku je vo výlučnom vlastníctve žalovanej v užívaní exmanželom U.. P. W. a je nemožné ju užívať
bez prechodu cez časť pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne. Podčiarkla, že nezapríčinila stav,
že stavby sú postavené na pozemku žalobkyne, pretože stavby nachádzajúce sa na predmetných
pozemkoch boli postavené na poľnohospodárske účely v rokoch 1953 - 1976, a tak v podľa    § 1
ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991, na základe vtedy platných právnych predpisov boli družstvá oprávnené na cudzích
pozemkoch zriaďovať stavby potrebné pre činnosť družstva, a na takto postavené budovy a zastavané
pozemky sa preto podľa žalovanej vzťahuje právna úprava zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v zmysle ktorého je potom nárok žalobkyne
prekludovaný, pretože právo podľa § 16 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. si mala uplatniť žalobkyňa, resp.
jej právny predchodca, a na túto skutočnosť bol súd povinný prihliadať ex offo. Tvrdila, že nárok
žalobkyne na náhradu za zastavaný pozemok zanikol. Podľa názoru žalovanej preto nie je možné, aby
si žalobkyňa uplatňovala nárok z titulu, že žalovaná užíva nehnuteľnosti, na ktorých boli postavené
stavby v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi v čase ich výstavby. Ďalej žalovaná namietla
správnosť záveru súdu prvej inštancie, že v prejednávanom prípade ide o bezdôvodné obohatenie,
nakoľko podľa žalovanej v konaní bolo preukázané, že pozemky žalobkyne neužívala, lebo sa na
pozemkoch nezdržiavala, čo potvrdila aj svedecká výpoveď jej bývalého manžela U.. P. W., a preto
žalobkyňa nemá v konaní pasívnu vecnú legitimáciu. Doplnila, že v prípade, ak by sa odvolací súd bol
toho názoru, že vzhľadom na vlastníctvo žalovanej má v konaní pasívnu vecnú legitimáciu, tak tá je
podľa žalovanej limitovaná a ohraničená jej vlastníckym právom k stavbám nachádzajúcim sa na časti
pozemkov žalobkyne a vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobkyne bývalým manželom žalobkyne U..
P. W. za účelom vstupu do budov vo vlastníctve žalovanej, je v konaní pasívne legitimovaný U.. P. W.,
a to v rozsahu nevyhnutnom na prechod cez pozemky žalobkyne do budov vo vlastníctve žalovanej.
Následne žalovaná prvoinštančnému súdu vytkla, že sa v konaní nezaoberal otázkou, v akom rozsahu
sa budovy vo vlastníctve žalovanej nachádzajú na pozemkoch žalobkyne, keď z konania je podľa
názoru žalovanej zrejmé, že žalovaná neužívala pozemky žalobkyne v rozsahu, v akom sa žalobkyňa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaná nikdy nebránila žalobkyni užívať pozemky
v jej podielovom spoluvlastníctve, a pretože zastavaná plocha budov vo vlastníctve žalovanej, ktoré sú
umiestnené na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a ktorú je podľa žalovanej v konaní
potrebné skúmať, dosahuje výmeru 476 m2 pri parcele č. 739/42 a výmeru 1122 m2 pri parcele 739/51,
tak by bezdôvodné obohatenie pri podiele žalobkyne 22/176 k celku predstavovalo maximálne sumu
cca 160, 20 eur/rok v zmysle znaleckého posudku, na ktorý sa odvoláva vo svojom rozhodnutí súd.
Žalovaná zdôraznila, že  v žiadnom prípade nie je možné žiadať zaplatenie nájomného alebo vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške ako požaduje žalobkyňa, nakoľko podľa názoru žalovanej znalecký
posudok, v ktorom bola určená výška nájomného a na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, nie je použiteľný,
pretože je nezákonný z dôvodu, že znalec z odboru stavebníctva nie je oprávnený vypracovať znalecký
posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú v zmysle ustanovenia § l ods. 1, 2 zákona
č. 504/2003 Z.z. pozemkami pre poľnohospodárske účely, a to z dôvodu, že predmetný pozemok je
pozemkom zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991, na ktorom je dvor. Vzhľadom
na uvedené sa na určenie výšky nájomného podľa žalovanej vzťahuje právny predpis č. 504/2003
Z.z., podľa ktorého výška nájomného je najmenej 1 % hodnoty pozemku určenej podľa osobitného
predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška č. 38/2005 Z.z., a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z o stanovení
všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal znalec. Žalovaná preto namietla, že súd pri hodnotení
dôkazov nesprávne vychádzal zo znaleckého posudku vyhotoveného znalcom z odboru stavebníctva p.
Šoltýsom, lebo mal vychádzať zo znaleckého posudku znalca Ing. O. Kevického ako znalca z odboru
poľnohospodárstva a súčasne vzniesla námietku premlčania nárokov žalobkyne. Poukázala pritom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.4.2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 a tvrdiac, že
k pozemkom žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý sa podľa ustanovenia §24 zákona
č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzťahuje aj na iné budovy, ktoré nemajú
charakter bytového domu. Tvrdila, že za vecné bremeno vzniknuté zo zákona k pozemku patrí žalobkyni
jednorazová náhrada a tak nárok žalobkyne je premlčaný, nakoľko nedošlo k uplatneniu nárokov
žalobkyne v zákonom stanovenej dobe, t.j. do l.9.l996.



8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako
vecne správny a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že súd
prvej inštancie postupoval správne, lebo vykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správnu právnu normu a konanie nemá ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. K odvolacím námietkam žalovanej žalobkyňa upozornila, že pokiaľ
žalovaná vo svojom odvolaní poukazuje len na svoje tvrdenia, že podnikateľskú činnosť v rozhodnom
období nevykonávala žiadnu činnosť na pozemku vo vlastníctve žalobkyne, žalobkyňa predložila výpis
žalovanej zo živnostenského registra, z ktorého je zrejmé, že v rozhodnom období žalovaná vykonávala
podnikateľskú činnosť. V tejto súvislosti žalobkyňa podčiarkla, že pre podnikanie nie je nevyhnutná
aktívna fyzická účasť podnikateľa, lebo či už niekto podniká s úspechom alebo bez úspechu, je pre
danú vec irelevantné. Zdôraznila, že podstatnou pre rozhodnutie vo veci je skutočnosť, že žalovaná
je vlastníčkou stavieb na cudzom pozemku, a nie je rozhodujúci faktický stav, resp. či sa stavby
a pozemky v areáli ranča užívajú na rôzne účely alebo sa vôbec nevyužívajú, pretože zastavaný
pozemok je užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, t.j. užívanie stavby je konzumované jej
vlastníctvom. Dodala, že posúdenie, či medzi účastníkmi ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí
od naplnenia znakov skutkovej podstaty § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukazom
na bod 28 a 29 rozsudku žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie sa správne vyporiadal aj s
otázkou ohodnocovania pozemkov znalcom z odboru stavebníctva. Zároveň žalobkyňa poukázala na
skutočnosť, že je potrebné vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch žalobkyne
posudzovať s prihliadnutím, na to, že stavby tvoria spolu s okolím (okolitými pozemkami) komplexný
ucelený priestor, využívaný (konzumovaný) práve v súvislosti s týmito stavbami ako tzv. areál - ranč.
Ranč E. predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok, nie je možné oddeliť funkcionalitu budov
a samotných pozemkov. K budovám je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo potvrdzuje aj sama žalovaná v
podanom odvolaní na str. 2. K žalovanou vznesenej námietke prekludovanosti nároku žalobkyňa uviedla,
že ak žalovaná v podanom odvolaní tvrdí, že stavby nachádzajúce sa na predmetných pozemkoch
žalobkyne boli postavené na poľnohospodárske účely v rokoch 1953 - 1976, a teda podľa ustanovení
§ 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely
do 24. júna 1991 a upriamila pozornosť na skutočnosť, že sklad vo vlastníctve žalovanej slúžil ako
krytá jazdiareň a priestory ošipárne slúžili ako priestory pre ubytovacie služby a podávanie jedál a
nápojov, čo vyplýva aj zo zápisnice z obhliadky súdu zo dňa 12.9.2013 v konaní, sp.zn. 19C/253/2012,
ktorý konštatoval, že stavba - zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako ovčín, sa reálne využíva ako
klubovňa - s miestami na sedenie jednak vo vnútri a čiastočne vonku - využitie pre jazdcov a pre
návštevníkov (str. 1 zápisnice). Doplnila, že žalovaná doteraz relevantne nepreukázala využitie pozemku
na poľnohospodárske účely, a pretože súd i súdom ustanovení znalci, pri obhliadke konštatovali, že
pozemok sa nevyužíva na poľnohospodárske účely, na uvedený stav nemožno aplikovať ani tento
zákon a ani zákon č. 504/2003 Z. z. len z dôvodu, že ide o pozemky zastavané pred 24.6.1991,
bez ohľadu na ich skutočné využitie, a ani vyhláška č. 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a
porastov na nich na účely pozemkových úprav, na ktorú odkazuje § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.
z. pri určovaní výšky nájomného. Za irelevantné a nevzťahujúce sa na posudzovaný prípad žalobkyňa
označila aj tvrdenia žalovanej v odvolaní, že povinnosťou súdu bolo ex offo skúmať, či právny nárok
žalobkyne nie je prekludovaný, poukazujúc pritom aj na § 1 ods. 1 písm. b), § 11 písm. d), § 14
ods. 1 druhá veta a § 16 ods. 1 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku. V tejto súvislosti žalobkyňa argumentovala, že je vlastníčkou
pozemkov a  žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na predmetných pozemkoch nachádzajú, vlastnícke
vzťahy k týmto nehnuteľnostiam sú vysporiadané. Žalobkyňa zdôraznila, že si neuplatňuje nárok k týmto
budovám, ktoré žalovaná nadobudla od jednotného poľnohospodárskeho družstva a užívala ich, ale
nárok na odplatu za užívanie pozemkov, na ktorých sa tieto budovy nachádzajú. Žalobkyňa nesúhlasila
ani s argumentáciou žalovanej v odvolaní, že „výška nájomného určená znaleckým posudkom, na
ktorý sa žalobkyňa odvoláva, t.j. znalecký posudok z odboru stavebníctvo, nie je v predmetnom konaní
použiteľný, pretože je nezákonný. Znalec z odboru stavebníctva nie je oprávnený vypracovať znalecký
posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú v zmysle ustanovenia   § 1 ods. 1, 2 zákona
č. 504/2003 Z. z. pozemkami pre poľnohospodárske účely, keďže predmetný pozemok je pozemkom
zastavaným stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, na ktorom je dvor.“, a že „znalec pri
vypracovaní znaleckého posudku nezistil dostatočným spôsobom skutkový stav, a to, že ide o pozemky
zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, a vzhľadom na uvedené sa na určenie
výšky nájomného vzťahuje zák. č. 504/2003 Z.z. podľa ktorého výška nájomného je najmenej 1 %
hodnoty pozemku určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška č. 3812005



Z.z., a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal
znalec.“. Na tomto mieste žalobkyňa argumentovala, že predmetné pozemky, o ktorých ocenenie v tomto
konaní ide, nemajú stanovenú bonitovanú pôdno ekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom na to, že sú
zastavané, BPEJ nemožno ani určiť a upozornila, že ustálená judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v
obdobných prípadoch hovorí, že pri vyčíslení nároku žalobkyne sa musí vychádzať zo sumy určenej
znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, či odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia
vyhlášky MS SR č. 492/2004 Zz. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, s tým, že cena nájmu,
resp. od neho sa odvodzujúce bezdôvodné obohatenie, sa má určiť s prihliadnutím na účel nájmu
(podnikateľský účel) a danú lokalitu (15 minút autom z O.), i fakt, že v blízkosti pozemkov žalobkyne
sa na nachádzajú pozemky určené na realizáciu projektu \"Zelené údolie\" zameraného na výstavbu
rodinných domov, pozemky v obvode ranča majú aj inžinierske siete (plynová prípojka a vodovod), a
pod., pričom skutočný účel pozemku bol ustálený na základe vykonaných dôkazov a obhliadky znalcov
Ing. Szőllőssyho, Ing. Šoltýsa (konanie sp. zn. 38C/171/2008), či Ing. Daňka, skutočné využitie sa
preukázalo výpoveďou účastníkov, ako aj obhliadkou znalcom aj súdom. Dodala, že v skutkovo a
právne obdobných veciach, kde si uplatňovala svoj nárok žalobkyňa za iné obdobie, bolo už rozhodnuté
Krajským súdom v Košiciach (napr. vo veci sp. zn. 2Co/198/2015. sp. zn. 1Co/323/2015. sp. zn.
6Co/773/2014), pričom odvolací súd sa v týchto prípadoch zaoberal aj otázkou, či sa jedná alebo nejedná
o poľnohospodárske pozemky, ako aj spôsobom ich oceňovania a dospel k názoru, že sa nejedná o
poľnohospodárske pozemky, ako aj potvrdil správnosť oceňovania týchto sporných pozemkov znalcom z
odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ako aj aplikáciu vyhlášky
č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku. Žalobkyňa za nesprávnu označila i odvolaciu
námietku žalovanej, založenú na tvrdení, že „k pozemkom žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno
v zmysle    § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý sa podľa
ustanovenia § 24 zákona č. 182/1993 Zb. vzťahuje aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového
domu“ a že nárok žalobkyne je premlčaný, nakoľko nedošlo k uplatneniu nárokov v zákonom stanovenej
dobe, t.j. do 1.9.1996. Tvrdenia žalovanej v odvolaní v tomto smere žalobkyňa označila za v rozpore
s Ústavou SR (čl. 20 ods. 1 a 4), článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, i so všeobecnými predpismi. Podčiarkla, že je nedôvodný i poukaz žalovanej
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 49/2014, lebo toto rozhodnutie nie je totožné so
skutkovým a právnym stavom, ako je vec žalovanej, nakoľko je založené na tom, že: „Žalobca sa v konaní
domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 6/ zaplatiť mu do troch dní náhradu za obmedzenie jeho
vlastníckeho práva, ku ktorému došlo v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011. Uviedol,
že je vlastník pozemku v katastrálnom území P. zapísaného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X.
- zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len \"sporná parcela\"). ktorý nadobudol kúpnou
zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím sp. zn. V 262/2007.
Na spornej parcele stavebné bytové družstvo v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku
postavilo bytový dom súpisné č. X. (ďalej len \"bytový dom\") so štyrmi bytmi, ktoré sú v súčasnosti - podľa
výpisu z listu vlastníctva č. X. - vo vlastníctve žalovaných; na tomto liste vlastníctva je poznamenané. že
k spornej parcele je zriadené vecné bremeno pod/'a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov.“. Upozornila, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 20.3.2008 sp. zn. 5Cdo 3212007 sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aplikáciou
§ 24 zákona o bytoch v konaní o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu
v budove, ktorej určenie, či je alebo nie je bytovým domom bolo sporné, v ktorom najvyšší súd o.i.
uviedol, že „z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. sa primerane
vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova,
ktorá nemá charakter bytového domu“ je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno -
technické usporiadanie a účel užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako
na bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre obytné
domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností, pripadajú aspoň
dve tretiny na nebytové priestory, obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu
považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne budovy,
budovy reštaurácií, školské budovy a pod.). Z uvedeného je zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri
nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, a
výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov ...“ Žalobkyňa mala za to,
že názor žalovanej, podľa ktorého by si každý mohol postaviť stavbu na cudzom pozemku za poskytnutie
jednorazovej finančnej odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, nemá oporu v zákone a prieči
sa základným princípom ochrany vlastníckeho práva, a preto je námietka premlčania nároku žalobkyne,
ktorú vzniesla žalovaná, neopodstatnená a nemá oporu v zákone.



9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné odmietnuť.

10. Z odvolania žalovanej je zrejmé, že žalovaná podala odvolanie proti všetkým úrokom napadnutého
rozsudku. Žalovaná teda podala odvolanie aj proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti tomuto
výroku, keďže žalovaná ním nebola dotknutá na svojich právach, a preto v zmysle § 386 písm. b) CSP
odvolanie žalovanej proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti odmietol.

11. Vo zvyšnej časti odvolací súd následne preskúmaval napadnutý rozsudok v jeho ďalších výrokoch,
a to vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 535,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 535,- eur od 30.1.2013 do zaplatenia, a
súvisiaceho vo výroku o trovách konania sporových strán (§ 379 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej proti výroku v časti, ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vo výroku o trovách konania
je neopodstatnené.

12. V posudzovanom prípade žalovaná odôvodnila odvolanie odvolacími dôvodmi podľa        § 365 ods.
1 písm. b), d) e), f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade musí
ísť o porušenie procesných práv, zabezpečujúcich spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov a to tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie súdu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je potrebné uviesť,
že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na
preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku
skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení
strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou
neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy
stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol
navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej
inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom na to, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo



vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov z úst strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska
závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP. K
odvolaciemu dôvodu  podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne  závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tieto
žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie  a zo zisteného skutkového stavu potom vyvodil aj
správny právny záver. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku zodpovedá súčasne
aj požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej
obrany použil, súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odvolací súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade aplikácií zákonných predpisov
neodchýlil od ich znenia, nepoprel ich účel a význam, ak svoj výrok o vyhovení žalobe založil na závere o
vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej užívaním pozemkov vo vlastníctve žalobkyne bez
právneho dôvodu za sporné obdobie. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, pritom zrozumiteľne
uviedol v odôvodnení preskúmavanej časti rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne
predpisy, ktoré aplikoval. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaná sa
s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 188/06). Do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp.zn. IV. ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (ÚS SR sp.zn. II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

16. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody preskúmavanej časti rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani skutočnosti uvedené žalovanou v
odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v jeho
vyhovujúcej časti. Vo svojom odvolaní žalovaná v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie
aj správne a vyčerpávajúco pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Preto len na
zdôraznenie správnosti tejto časti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací
súd uvádza nasledovné:

17. Odvolací súd dospel k záveru, že vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalovaná je vlastníčkou
stavieb, postavených na označených pozemkoch, ktorých je žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou,
že žalovaná užívala predmetné pozemky v rozhodnom období bez toho, aby so žalobkyňou ako ich
(spolu)vlastníčkou uzatvorila dohodu, na základe ktorej by žalovaná užívala predmetnú nehnuteľnosť,
súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanou za



žalované obdobie správne posúdil podľa  ustanovení § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
vyložil v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, podľa ktorej je zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie
objektívneho charakteru, ktorého predpokladom je iba to, že stav obohatenia vznikol, t.j. objektívne
vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (por. napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 124/2002, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 33Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Plnením bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii
právneho titulu nadobudnuté (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 MCdo 17/2009).

18. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej, či inej zmluvy, spočíva bezdôvodné
obohatenie v užívaní cudzej veci bez platenia úhrady za jej užívanie. Užívateľ (v danej veci žalovaná)
prirodzene nie je schopná spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu vrátiť, a je tak povinná
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Odvolací súd je toho názoru, že pozemky
žalobkyne boli žalovanou užívané už tým, že sa na pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, a
pretože stavby, ktoré žalovaná vlastnila, boli spojené so zemou pevným základom, takto zastavaný
pozemok bol (je) užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, a je bez právneho významu, akým
spôsobom je vlastnícke právo k stavbám vlastníkom stavieb konzumované, t.j. či vlastník tieto užíva
osobne alebo ich prenajíma tretím osobám tak, ako to opakovane konštatoval Krajský súd v Košiciach vo
svojich rozhodnutiach sp.zn. 1Co/323/2015 a sp.zn. 6Co/161/2017 v obdobných veciach. Žalovaná preto
neopodstatnene namieta, že vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobkyne bývalým manželom žalobkyne
U.. P. W. za účelom vstupu do budov vo vlastníctve žalovanej, je v konaní pasívne legitimovaný U.. P.
W., a to v rozsahu nevyhnutnom na prechod cez pozemky žalobkyne do budov vo vlastníctve žalovanej.

19. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku možno takisto uzavrieť, že súd prvej inštancie pri úvahe o
rozsahu bezdôvodného obohatenia žalovanej následne postupoval v súlade                  s ustanovením
§ 458 Občianskeho zákonníka a určenie výšky bezdôvodného obohatenia správne odvodzoval od
prospechu, ktorý žalovaná získala v dobe jeho vzniku. Správne pritom prvoinštančný súd vychádzal
premisy, že majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam
vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou nájmu a
ktorú by žalovaná za obvyklých okolností bola povinná platiť podľa nájomnej zmluvy. Správne nato
súd vyšiel zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby
a odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel vo
výške zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne, aplikujúc oceňovaciu vyhlášku MS SR č.
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Predmetom konania totiž nie je určenie výšky
nájmu v zmysle zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale bezdôvodné obohatenie, pri určení
výšky ktorého sa vychádza z výšky obvyklého nájmu za pozemok, ktorého užívanie je dôvodom vzniku
bezdôvodného obohatenia.

20. Nemožno prisvedčiť ani námietke žalovanej, že predmetné pozemky, ktorých užívanie je
dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej, sú poľnohospodárskymi pozemkami, lebo slúžia
na poľnohospodárske účely. O opaku svedčia výsledky vykonaného dokazovania, jednak výsluch
sporových strán, znalecké posudky, ako aj znalecký posudok č. 74/2016 Ing. Stanislava Szőllőssyho.
Predmetné pozemky, ktorých užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej, aj podľa
názoru odvolacieho súdu nie sú poľnohospodárskymi pozemkami, s určenou BPEJ. Zákon č. 504/2003
Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a
o zmene niektorých predpisov, ktorého aplikácie sa domáha žalovaná, v § 1 ods. 2 ustanovuje, že
pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť
tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj
iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku s tým, že tým nie sú
dotknuté ustanovenia osobitného predpisu - vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov, a vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde odkazuje na zákon č. 220/2004 Z.z.
o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej
prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý
poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potenciálnu pôdu evidovanú v katastri nehnuteľností
(ďalej len \"kataster\") ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty (§ 2



písm. b/ cit. zák.). Na tomto mieste je potrebné poukázať i na znenie § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže
opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie
nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho
územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej
jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach,
ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak (odsek
2 cit. ust.).

21. Z uvedeného je zrejmé, že je treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetné pozemky nemožno
považovať za poľnohospodársku pôdu a podľa toho posudzovať ceny pôdy, ak sú evidované ako orná
pôda, a to za stavu, ak sú síce evidované ako orná pôda, ale v rámci parcely „E“, pri ktorej nie je druh
pozemku záväzným údajom katastra (§ 70 ods. 2 posledná veta zák. č. 162/1995 Z.z.), skutočným
druhom pozemku pritom nie je orná pôda, ale prevažne ostatné plochy, zastavané plochy a trvalé
trávnaté porasty, pričom orná pôda a trvalé trávnaté porasty predstavujú iba cca 3,3% z celkovej výmery,
čo je zanedbateľná časť a zároveň vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že pozemok
sa nevyužíva na poľnohospodárske účely, keďže na ňom žalovaná pod obchodným menom P.. Y. W. -
VAMP podnikala (od 10.3.2000) v Ploskom - Ortáše - ranč v oblasti agroturistiky.

22. Ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalovanej o možnosti žalobkyne
užívať nezastavané časti pozemkov, a to vzhľadom na zistenia znalca Ing. Šoltýsa, že žalovaná užíva
ranč v celom rozsahu, ktorý je potrebné posudzovať ako jeden celok, ako to správne vyvodil súd prvej
inštancie vo svojom rozsudku. Odvolací súd pripomína, že znalec zásadne rieši otázky skutkové a
nesmie sa vyjadrovať k právnym otázkam, ktoré v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo) rieši
súd. Súd potom v rámci dokazovania hodnotí znalecký posudok ako dôkaz, aby zistil, či tento dôkaz
využije pre svoje rozhodnutie alebo nie. Okrem toho v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
prísluší súdu rozhodnúť, ktoré z dôkazov navrhovaných stranami sporu v konaní vykoná a ktoré nie,
a vo svojom rozhodnutí nato náležite vyložiť, z akých dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym
predpisom, ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým na skutkovom základe veci dospel a na ktorých
založil svoje rozhodnutie) navrhnuté dôkazy nevykonal. Ani v tomto smere nemožno súdu prvého stupňa
vytknúť žalovanou namietané pochybenia.

23. Nedôvodná je i odvolacia námietka žalovanej o nepreukázaní jej podnikateľskej činnosti na
pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne. Z výpisu zo živnostenského registra, predloženého v spore
žalobkyňou, totiž plynie, že žalovaná v rozhodnom období pod obchodným menom P.. Y. W. - VAMP
prevádzkovala (od 10.3.2000) v Ploskom, Ortáše - ranč, zariadenie slúžiace na regeneráciu a rekondíciu
(činnosť pozastavená od 1.2.2014 do 31.1.2017), vyučovanie rekreačnej jazdy na koni, predaj na priamu
konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych nápojov, koktailov, vína a destilátov,
predaj na priamu konzumáciu zmrzliny, ak sa na jej prípravu použijú priemyselne vyrábané koncentráty
a mrazené krémy, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a
obvyklých príloh, ako aj bezmäsitých jedál, ak k ich priamej konzumácii nie je k dispozícii viac ako 8
miest, predaj na priamu konzumáciu jedál, nápojov a polotovarov ubytovaným hosťom v ubytovacích
zariadeniach s kapacitou do 10 lôžok, ubytovacie služby v kategórii po triedu * * *  a maloobchod a
veľkoobchod v rozsahu voľných živností s tým, že prevádzku na ranči E. žalovaná zrušila až dňom
14.1.2013 a svoju činnosť (vyššie uvedenú) pozastavila až od 1.2.2014 do 31.1.2017, a svedčí o tom
napokon i ohliadka vykonaná okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/253/2012 tak, ako
na to poukázala žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.

24. Nenáležitá je aj námietka žalovanej, že na predmetnú vec sa vzťahuje právna úprava zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a s tým
súvisiaca povinnosť súdu ex offo skúmať, či žalobou uplatnený nárok nie je prekludovaný, a to z dôvodu,
že v posudzovanom prípade ide o vyporiadanie vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku
a žalovanou ako vlastníčkou stavieb na týchto pozemkoch, teda vlastníctvo zastavaných pozemkov je
vyporiadané, a nie nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za zastavané pozemky,
ktoré jej neboli vydané a ktorú náhradu má poskytnúť štát. Nárok na náhradu za zastavané pozemky,
ktoré sa nevydávajú, a to voči štátu, nemožno stotožňovať s nárokom vlastníka pozemku voči vlastníkovi
stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov zastavaných týmito stavbami. V tomto konaní sa



žalobkyňa nedomáha finančnej náhrady za nevydané pozemky, ale domáha sa náhrady za užívanie
pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou, teda právnym titulom je bezdôvodné obohatenie
v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, a nie nárok v zmysle zák. č. 229/1991 Zb., a tak akékoľvek
úvahy o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto bezpredmetné.

25. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo
(§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z obsahu spisu je nepochybné, že žalobkyňa svoj nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2011 uplatnila žalobou podanou na súd v roku 2012, a teda
bezpochyby včas, a preto k premlčaniu nároku nedošlo ani v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka.

26. Priznať relevanciu nemožno ani ostatným odvolacím námietkam žalovanej, a to pokiaľ tieto žalovaná
založila na úsudku, že k pozemkom žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 23 ods.
5 zákona č. 182/1993 zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý sa podľa § 24 zákona
č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzťahuje aj na iné budovy, ktoré nemajú
charakter bytového domu, že žalobkyni vznikol nárok len na jednorazovú peňažnú náhradu, a ak pritom
žalovaná odkázala na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 49/2014. Odvolací súd je v tomto smere v zhode s argumentáciu žalobkyne v jej vyjadrení k
odvolaniu žalovanej, na ktorú v tomto smere odkazuje.

27. Zo všetkých týchto dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, sú
neopodstatnené odvolacie námietky žalovanej spochybňujúce správnosť napadnutého vyhovujúceho
výroku a výroku o trovách konania, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v tejto jeho časti potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania procesne úspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady
trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala,
preto jej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e  j e  prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.  Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "38C/186/2013", "guid": "77ab018d-28e9-4e4a-8fe8-0a64fae4bc59:f2bc74d8-f450-433b-90a0-126a844bdbb9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:94881aa7-4181-48c3-89e0-1ea79757b48a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 105/2011 z 14. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-14", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94881aa7-4181-48c3-89e0-1ea79757b48a"}, {"guid": "ussr:50dd469d-22ac-4e4e-909d-1b1cb08c9173", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 403/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 3. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50dd469d-22ac-4e4e-909d-1b1cb08c9173"}, {"guid": "ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 1005, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "85df3bba-3a9f-48a8-82f0-6b825739ba41:91144d5e-dab7-4d66-84db-b96c7d94a86f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7108207925.3", "spisova_znacka": "6Co/161/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/161/2017 z 4. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-12-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7108207925.3"}, {"guid": "49d7da67-c7c6-4825-967f-71fe68695305:0f40b8a4-d898-4bd6-a6cf-7d15ff964e92", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Co/323/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/323/2015 z 4. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/49d7da67-c7c6-4825-967f-71fe68695305:0f40b8a4-d898-4bd6-a6cf-7d15ff964e92"}, {"guid": "3343025f-d4e8-4995-87b9-41ab7e6041ac:1cf59676-a1bc-4de1-bad6-2c60989640e9", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213596.1", "spisova_znacka": "2Co/198/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Co/198/2015 z 15. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-10-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213596.1"}, {"guid": "7392cda7-e479-43e9-bcdd-6219df5a7793:516b76ea-9155-4559-89fc-2228560c2f8b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3214203227.1", "spisova_znacka": "6Co/773/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/773/2014 z 7. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-09-07", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3214203227.1"}], "citovane_v": []}