Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/22/2018 z 18. 4. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. apríla 2018, sp. zn. 2Sa/22/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200419.1 Krajský súd Košice | 2Sa/22/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200419.1 | 2018-04-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6846fb6-11a3-4dfc-babc-d975a5c46440 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200419.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/22/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200419
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200419.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu : P. H., P. P. B. P. P.
A. H., N.. XX.XX.XXXX, C. A. J. J. T., Š. W. J. J. T., bez dokladov totožnosti, za účasti maloletého
účastníka P. B. P. P. P., N.. XX.XX.XXXX, Š. W. J. J. T., obaja toho času umiestnení v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpení JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, Štúrova 20,
040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej
polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci predĺženia zaistenia zo dňa
22.03.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-63-041/2018-AV zo dňa 13.03.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina,
Kuzmányho 26, Žilina č. PPZ-HCP-BB7-63-041/2018-AV zo dňa 13.03.2018, týkajúce sa žalobcu H. P.,
N.. XX.XX.XXXX, Š. W.B. J. J. T., bez cestovného dokladu a zúčastnenej maloletej cudzinky, ktorej
je účastník konania zákonným zástupcom B. P., N.. XX.XX.XXXX, Š. W. J., bez cestovného dokladu ,
oboch toho času umiestnených v Útvare policajného zaistenia v Sečovciach.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca H. P., N.. XX.XX.XXXX, P. D. V. E. B. P., N..
XX.XX.XXXX, obaja štátnej príslušnosti J. J. T., bez cestovných dokladov, toho času umiestnení v
Útvare policajného zaistenia Sečovce, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-63-041/2018-AV zo dňa 13.03.2018 v konaní
o zaistení cudzinca na základe rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj :
„zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) pod č. PPZ-HCP-BB7-120-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017
a rozhodnutia o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP-BB7-120-027/2017 - AV zo dňa 19.12.2017 a
rozhodnutia o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP-BB7-63-034/2018 - AV zo dňa 17.01.2018 predĺžil
zaistenie účastníka konania H. P., N.. XX.XX.XXXX a zúčastneného maloletého cudzinca B. P., N..
XX.XX.XXXX dňom 15.03.2018 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu prebiehajúcich
príprav realizácie dublinského transferu do Rumunska. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil lehotu
zaistenia do 14.05.2018, s tým, že doba predĺženia zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po
poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia a v zmysle § 88 ods. 5 ZoPC zostávajú účastník konania a
zúčastnený maloletý cudzinec umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej
„ÚPZC Sečovce“).



2. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný konštatoval, že totožnosť a prvotné azylové konanie v
Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, s tým,
že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území pod
identifikačným číslom : RO1AR101T1709121218. Na Dublinskom stredisku Migračného úradu MV SR
bolo zistené, že bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní do iného členského štátu (identifikačné číslo
dublinského konania : MU-DS-395/2017-DŽ, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 12.12.2017).
Správny orgán konštatoval, že bolo povinnosťou žalobcu ako aj zúčastneného maloletého cudzinca
sa zdržiavať na území Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadali o udelenie
azylu a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Rumunská republika, ako
zodpovedný štát, je povinná v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj : „Dublinské nariadenie III“, resp. „Dublin III“) prijať späť
štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté
a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu
bez povolenia na pobyt. Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení
v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského
nariadenia III a skutočnosť, že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o
azyl. Počas konania o azyle sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil
územie štátu v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie
SR, kde bol zadržaný v úkryte nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a
neoprávnene vycestoval do inej krajiny bez oprávnenia.

3. Správny orgán mal za to, že účastník konania a zúčastnený maloletý cudzinec cudzinci sú osobami,
u ktorých je značné riziko úteku (svojvoľný odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania
v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a ich nezaistením by hrozilo, že bude
zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto
je potrebné mať účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca k dispozícii počas procesu
návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť
vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek
dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej
republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača). Ďalej vyslovil, že v prípade účastníka
konania a zúčastneného maloletého cudzinca nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia,
ale je potrebné ich zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu,
pretože títo nemajú k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoje
osoby, nevedia si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť ani adekvátne ubytovanie z
vlastných zdrojov a ani si ich nedokážu zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces
postupu v zmysle Dublinského nariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým
odovzdaním prijímajúcej strane. Pokiaľ sa týka stanovenia predlženia doby zaistenia uviedol, že v
súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku
28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku doby predlženia zaistenia do 14.05.2018, pričom táto
doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia
všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovené
predlženie zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne
hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom
do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a
individuálneho prístupu k riešeniu. V rámci skúmania realizovateľnosti účelu zaistenia rovnako zistil, že
Rumunská republika je ochotná a schopná účastníka konania prijať. Dodal, že skúmal aj podmienky v
Rumunskej republike, ako aj to, či vrátením účastníka konania nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu
zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia princípu „non-refoulement“, ako aj čl. 3 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) a č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pričom zabezpečil jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu
policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad MV SR. Z vyhodnotenia týchto správ ako aj správ
organizácii ako EASO, AIDA, AGERPRES, Global Detention Project, žalovaný dospel k záveru, že ide
o bezpečnú krajinu a transferom účastníka konania nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na ich vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadali
o udelenie azylu. Ďalej sa správny orgán zaoberal rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom
účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani



relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území
SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu
konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku
a neoprávneného vstupu na územie členského štátu Únie.

4. Správny orgán preto na základe šetrení, ako aj z listinných dôkazov dospel k záveru, že zaistením
nie sú porušené práva účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca s ohľadom na platnú
legislatívu a prepustenie by znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa
účastník konania spoločne so zúčastneným maloletým cudzincom nachádza a pokračovanie v páchaní
priestupku na úseku pobytu. Účastník konania nepožiadal a ani nemal úmysel požiadať na správnom
orgáne o azyl a teda o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho
nelegálnom pobyte a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na
ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné
štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia a v závere vyslovil, že v
konaní postupoval aj v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, a bola mu daná vždy príležitosť, aby
mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať , najmä sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia o predĺžení
zaistenia a uplatniť svoje návrhy v prítomnosti tlmočníka. Účastníkovi konania a zúčastnenému
maloletému cudzincovi bola poskytnutá pomoc a poučenia, tak, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpel v konaní ujmu.

5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 22.03.2018 (doručenou konajúcemu správnemu súdu dňa
11.04.2018) prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal zrušenia vyššie označeného rozhodnutia
žalovaného o predĺžení zaistenia a nariadenia bezodkladného prepustenia zo zaistenia tak žalobcu
ako aj zúčastneného maloletého cudzinca. S rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom rozsahu
z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné. Poukázal na to, že prvotne
bol zaistený dňa 14.11.2017 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, následne bolo
žalobcom vydané opakovane rozhodnutie o predĺžení zaistenia. Zo správnej žaloby ďalej vyplýva, že
žalobca mal zato, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí nevyporiadal s príslušnými právnymi
predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte
cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa), ako aj nariadením Dublin III, pričom poukazoval na
článok 3 bod 1 a článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj článok 13 bod 20 úvodných
ustanovení Dublinského nariadenia III. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o
pozbavenie osobnej slobody žalobcu a maloletého dieťaťa (pozn. súdu : v čase rozhodnutia žalovaného
predlžení zaistenia do 14.05.2018 dcéra účastníka konania ešte nedosiahla vek 18. rokov), postupom
žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby a bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať
Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v
konaní vysporiada. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho
rozhodnutie je nepreskúmateľné a svojim postupom zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax
kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), v zmysle ktorej by deti nemali
byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez
sprievodu. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj
ESĽP a zdôrazňovala obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín s maloletými deťmi (napr. vo
veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 zo
17.10.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016 zo 14.06.2016 a sp. zn. 1Szak/14/2016 zo 04.11.2016, rozsudky
Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 9Sp/19/2016 a 1Sa/18/2016, tiež 1Sa/27/2016). Doplnil, že
medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom, či súdnom
konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie
nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl
v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované
ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé
(článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy [odporúčanie Rady
ministrov REC(2003)5 zo 16.04.2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba
po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Zároveň poukazoval na
to, že bol zaistený za účelom prípravy a následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle
Dublinského nariadenia III, pričom v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je potrebné preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania
odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. Žalovaný dôsledne neposúdil



a nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k prijímacím podmienkach žiadateľov o azyl v
Rumunsku. Z týchto dôvodov považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absentujúcu
právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského návratu žalobcu a jeho detí
a teda účelnosti ich zaistenia, ako aj z dôvodu absencie zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie
žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok. V rozhodnutí žalovaného tak chýba úvaha k prípustnosti
vrátenia žalobcu a zúčastneného maloletého cudzinca do Rumunska aj s ohľadom na potrebu
dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 06.04.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zopakoval
právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, na ktorej trval v celom rozsahu. Zdôraznil,
že zaistenie žalobcu a zúčastneného maloletého cudzinca je naďalej účelné, pretože je
potrebné v rámci medzinárodných dohovorov ich odovzdať do krajiny, kde prvotne požiadali o azyl.
Pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádza, že žalovaný vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že a nepreveril reálnosť neplnenia účelu zaistenia, teda neskúmal reálnosť
vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky, tak tento jeho
záver podľa žalovaného je nesprávny. Skúmal podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku, pričom v
rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Rumunsku dožiadal Veľvyslanectvo Slovenskej
republiky v Bukurešti, Úrad policajného pridelenca v Bukurešti a Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu
absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel k
záveru, že Rumunská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Rumunska
nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú
prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o azyl. V závere konštatoval, že v
zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov počas celej doby zaistenia žalobcu a
maloletých cudzincov bude skúmať, čí účel zaistenia trvá.

7. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206
a nasl. SSP a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného
zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu ako aj zúčastneného cudzinca zo
zaistenia.

8. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je
každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

9. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85)
ak existuje značné riziko jeho úteku.

10. K poznámke č. 85/ je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

11. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

12. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

13. Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených



právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

15. Podľa článku 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

16. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

17. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

18. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

19. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

20. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

21. Podľa článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa
zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú
ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho
zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

22. Podľa článku 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali
štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,
počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.

23. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

24. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, v súlade s Dohovorom Organizácie
Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by
členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri
posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny
rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej



osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu
mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

25. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,
že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

26. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto
nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením
a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

30. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

33. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd právne uzatvára.

34. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BB7-63-041/2018-AV zo dňa 13.03.2018, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC predlžil
zaistenie žalobcu spolu so zúčastneným maloletým cudzincom (dcérou žalobcu) dňom 15.03.2018
do 14.05.2018 a to v konaní o zaistení na základe rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1
písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov pod č.
PPZ-HCP-BB7-120-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017 a rozhodnutia o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-
HCP-BB7-120-027/2017 - AV zo dňa 19.12.2017 a rozhodnutia o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP-
BB7-63-034/2018 - AV zo dňa 17.01.2018 z dôvodu prebiehajúcich príprav realizácie dublinského
transferu do Rumunska, s tým, že naďalej zostávajú umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce.

35. Predpokladom zaistenia žalobcu a maloletého cudzinca ( v čase rozhodovania žalovaného) v zmysle
citovaných zákonných ustanovení je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy
alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ
L 180, 29.6.2013).



36. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal spolu s maloletou dcérou
o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán
Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného
medzinárodného právneho predpisu. totožnosť a prvotné azylové konanie v Rumunskej republike bolo
zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému.

37. V zmysle Správneho súdneho poriadku je správny súd povinný pri svojom rozhodovaní vychádzať
z ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pričom odklon od tejto praxe predstavuje samostatný
dôvod kasačnej sťažnosti voči jeho rozhodnutiu.

38. Správny súd poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že v prípade žalobcu a zúčastneného
maloletého cudzinca ide zaistenie, ktoré bolo predlžované už rozhodnutiami žalovaného zo dňa
19.12.2017 (do 17.01.2018) a zo dňa 17.01.2018 (do 14.03.2018) z toho istého dôvodu, keď prvýkrát
boli zaistení rozhodnutím žalovaného zo dňa 14.11.2017 podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu ( Dublin III), najdlhšie do
26.12.2017.

39. Správny súd v súvislosti so samotným zaistením žalobcu a zúčastneného maloletého cudzinca
poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý už vo viacerých
svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší
záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa opierajúc sa o judikatúru ESĽP ( napr.
rozsudok zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku, rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci
Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko a rozsudok zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva
i. v. Belgicko) poukazujúcu nato, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu
na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu, pričom tento súd vo viacerých prípadoch
rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl.3
Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.

40. V tomto kontexte súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle
predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v
článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej
najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa
ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu
s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší
záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie
je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej
slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov
najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

41. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd vyjadril právny názor, že deti
by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez
potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce
správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku (rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/14/2016 z
11.10.2016). V tomto rozhodnutí ďalej súd uviedol, že vo veci „spornosti zaistenia (umiestnenia)
maloletých detí s matkou a obozretného súdneho prieskumu tohto právneho stavu sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyslovil v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, judikoval svoj
právny názor (rozsudok sp.zn. 10/SZa/12/2016 zo dňa 14.06.2016), s právnymi názormi ktorého sa
kasačný súd stotožňuje s precedenčnými následkami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 3 spolu s § 139
ods. 2 a 3, § 440 ods. 1 písm. i/, § 464, ako aj § 469 S.s.p, ako aj so sankčnými dôsledkami podľa § 80
ods. 1 písm. c/ S.s.p. Kasačný súd v uvedenej súvislosti najmä poukazuje na judikatúru ESĽP (§ 131
veta druhá S.s.p.), z ktorej vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu
na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.“

42. V preskúmavanej právnej veci správny súd dopĺňa, že zákon o pobyte cudzincov neumožňuje zaistiť
deti bez sprievodu alebo odlúčené od rodičov (§ 88 ods. 8 ZoPC), hoci na druhej strane pripúšťa, aby



spolu s rodičom boli umiestnené do ÚPZC aj deti (§ 94 ods. 3 ZoPC), správny orgán musí s poukazom na
najlepší záujem dieťaťa zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupovať obozretne pri
umiestňovaní detí spolu s rodičom v ÚPZC a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší
záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie
je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na relevantnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa pozbavenia
osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých
cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov.

43. Správny súd rovnako poukazuje na judikatúru kasačného súdu, že žalovaný v súlade s vyššie
uvedenými záväzkami podľa čl. 3 ods. 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa pri úvahe o umiestnení detí
spoločne s rodičom do ÚPZC musí zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste
s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení. V tejto veci však ide o zaistenie maloletej osoby
od 14.11.2017, preto s prihliadnutím na ustanovenie § 88 ods. 8 ZoPC bolo možné od správneho orgánu
očakávať (vzhľadom na obmedzenia osobnej slobody maloletých detí), že sa vysporiada s požiadavkou
zákonodarcu, že zaistenie maloletých detí, ako zraniteľných osôb, musí byť obmedzené na čo najkratší
čas.

44. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu sa správny súd nemôže stotožniť s
názorom žalovaného prezentovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že v prípade zaistenia maloletých
cudzincov zobral do úvahy príslušné ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa a že jeho zaistenie je v
súlade s článkom 3 ods. 1 Dohovoru, ktorý sleduje najlepší záujem dieťaťa v každom prejednávanom
prípade.

45. Rovnako v prípade zaistenia maloletých cudzincov nie je bez významu aplikácia ustanovenia článku
28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, že možno dotknutú osobu zaistiť v súlade s týmto nariadením, avšak
len ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne
donucovacie opatrenia. Súd má zato, že ani táto podmienka v prípade zaistenia žalobcu a maloletých
cudzincov splnená nebola.

46. Pokiaľ sa týka iných menej závažných prostriedkov zaistenia kasačný súd vo svojej rozhodovacej
činnosti poukázal nato, že za tieto možno v prípade žiadateľa o azyl (aj keď v inom členskom štáte)
považovať zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky [§ 23 ods. 3 písm. c),
resp. § 23a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle], pričom daným sa však správny orgán nezaoberal,
resp. z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia to nevyplýva.

47. Preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených
v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a
nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu a zúčastneného cudzinca, nakoľko žalovaný
svojím rozhodnutím zasiahol do ich osobnej slobody, pričom čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje povinnosť
nariadiť prepustenie osoby, ktorej pozbavenie slobody bolo nezákonné. Správny súd pre rozhodnutie
v tejto veci nepovažuje za rozhodujúce, že ku dňu jeho rozhodnutia, t.j. 19.04.2018 bola zúčastnená
cudzinka už plnoletá, pretože nezákonnosť rozhodovania žalovaného sa viaže na obdobie, keď bola
maloletá, teda nedosiahla vek 18 rokov. Ostatnými žalobnými námietkami sa správny súd nezaoberal,
nakoľko zistil iný závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.

48. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku je orgán verejnej
správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.



V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.