Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/48/2018 z 8. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 8. mája 2018, sp. zn. 5Saz/48/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200205.2 Krajský súd Košice | 5Saz/48/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200205.2 | 2018-05-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z., § 191 ods. 1 písm. c) SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, § 167 SSP, § 11 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/11422d9e-9032-4727-8094-ccec2cc4ab13 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200205.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/48/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200205
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200205.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: F. J. alias F. M. alias
F. Z. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R.I. R. L. alias F. R. L., za účasti maloletej cudzinky: F.
M. alias F. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. R. L. alias F. R. L., toho času miesto pobytu v Ú.
B. E. B. H. M., Z. XX, M., zastúpení JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6,
812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 08.02.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:
MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa 23.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.:MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 týkajúce
sa žalobcu: F. J. alias F. M. alias F. Z. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. R. L. alias F. R. L., bez
cestovného dokladu a maloletej cudzinky: F. M. alias F. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. R.
L. alias F. R. L.a a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 08.02.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
ČAS.:MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 a náhrady trov konania. S napadnutým rozhodnutím
žalovaného v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav
veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň
nepreskúmateľné.

2. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu uviedol, že hlavným dôvodom prečo sa do Rumunska nechce
vrátiť je ten, že počas cesty vymenili prevádzačov a že sa im teraz vyhrážajú, že ak sa vrátia do
Rumunska, tak sa im za to pomstia.

3. Ďalej uviedol, že správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s výpoveďou žalobcu a
nie je zrejmé ako ju posúdil a akými myšlienkami sa riadil. Mal za to, že dané má významný vplyv
na výsledok konania o azyle, ako aj na posúdenie žiadosti, ktorá bola zamietnutá ako neprípustná.
Rovnako poukazoval na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci žalovanému vyplýva z § 32 Správneho
poriadku, ktorú má žalovaný v rozsahu dôvodov, ktorú žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol,
pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť aby
si sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k
týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa
01.07.2009). Takisto poukazoval na znenie článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, ako aj na rozsudok
NS SR 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 a 1Sža/73/2008 zo dňa 27.05.2008.



4. Zároveň svoje námietky odôvodňoval tým, že v Rumunsku môže byť vystavený možnému
zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej
„Dohovor“) a článku 4 Charty základných práv EÚ práve s poukazom na jeho predchádzajúce zlé
skúsenosti a systémové nedostatky v azylovom konaní a v prijímacích podmienkach.

5. Poukazoval na to, že za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru NS SR
považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť ako vlastne správny
orgán vo veci rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú
prípady, keď sa nedá rozoznať čo je výrok a čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto
bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností a podobne.

6. Žalovaný rozhodnutím ČAS.: MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
„zákon o azyle“ respektíve „ZoA“) zamietol žiadosť cudzincovi (žalobcovi) a jeho maloletej dcéry (ďalej
žalovaným označovaných ako „cudzinec“) o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona
o azyle určil, že v prípade cudzinca je príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika.
V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013,
ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca do
Rumunska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo
rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29
ods. 2 Dublinského nariadenia III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie
nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba
na úteku.

7. V odôvodnení konštatoval, že cudzinec bol kontrolovaný dňa 14.11.2017. Lustráciou v informačných
systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu a taktiež nie je žiadateľom
o udelenie azylu na území SR. Rovnako bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na
území Rumunska. Dňa 15.11.2017 bola policajným útvarom doručená žiadosť Dublinskému stredisku
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“) na začatie
konania podľa Dublinského nariadenia. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov v systéme
EURODAC bola zistená zhoda z dôvodu, že cudzinec dňa 11.09.2017 požiadal o udelenie azylu
v Rumunsku. Následne dňa 15.01.2018 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Žalovaný preto postupoval podľa § 53b ods. 1 ZoA a Dublinského nariadenia a dňa 22.11.2017 zaslal
dožiadanie o prijatie späť rumunskému partnerskému úradu (ako zodpovednému členskému štátu), ktorý
dňa 06.12.2017 písomne akceptoval prijatie späť cudzinca a jeho maloletej dcéry podľa článku 18 ods.
1 písm. b) Dublinského nariadenia III, čím zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo
s odovzdaním cudzinca na svoje územie.

8. Ďalej žalovaný konštatoval, že Rumunská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán
potvrdil svoju zodpovednosť a vyslovil súhlas s ich odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia
ich žiadosti o udelenie azylu. Zároveň je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z
čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú
Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa
vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.

9. Vzhľadom na tú skutočnosť, že rumunská akceptácia z konania o odovzdaní je platná aj v konaní
o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 ZoA sa v určovaní zodpovedného štátu príslušného
na konanie o udelenie azylu pokračuje v konaní o udelení azylu a keďže v zmysle článku 18 ods. 1
písm. b) Dublinského nariadenia III, členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu
podanej cudzincom je Rumunská republika, bola zamietnutá jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade
s článkom 26 Dublinského nariadenia III, podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA ako neprípustná a cudzinec
bude odovzdaný z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III.



10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 07.03.2018 uviedol, že žiada správnu
žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že z rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané na základe zistení, že
účastník konania požiadal o udelenie azylu v Rumunsku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že bolo vydané na základe zistení, že účastník konania požiadal o udelenie azylu v Rumunsku.
Dňa 06.12.2017 Rumunsko písomne akceptovalo jeho prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b)
Dublinského nariadenia.

11. Pokiaľ sa týka dôvodov uvedených v správnej žalobe uviedol, že v zápisnici spísanej na Ú. B. E. B. H.
O. M.T. dňa 22.01.2018 žalobca netvrdil, že by v Rumunsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne
skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede tomu nenasvedčovali. Rovnako žalovaný nedisponuje takými
informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k
takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.
Takisto právna zástupkyňa nepredložila do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska.

12. V Zápisnici na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach dňa 22.01.2018 uviedol iba
to, že v Rumunsku vedome o udelenie azylu nepožiadal, pričom bol údajne prinútený podpísať nejaké
papiere, ktorým nerozumel a ktoré mu neboli ani preložené.

13. Dodal, že vo všeobecnosti platí, že členské krajiny si nepreverujú prijímacie podmienky iného
členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ, prezumuje
adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym
právom, iba že by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností právny zástupca však ničím nepodložil.
Na základe týchto skutočností konštatoval, že pri posudzovaní konkrétneho prípadu žalobcu a jeho
odovzdanie do členského štátu - Rumunska - neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ.

14. Z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé ako a podľa ktorého ustanovenia zákona o azyle
žalovaný rozhodol. Z odôvodnenia je zrejmé, prečo žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia a aká správna úvaha ho k takémuto rozhodnutiu viedla. Námietky
uvádzané v správnej žalobe považoval za irelevantné a účelové.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 14.03.2018 (replika) uviedol, že žalovaný má v napadnutom
rozhodnutí za to, že nemôže dôjsť k porušeniu práv a slobôd štátneho príslušníka tretej krajiny tým, že
členský štát rozhodne o jeho odovzdaní do iného členského štátu ako zodpovedného štátu, pričom sa
formalisticky spolieha iba na fakt ratifikácie medzinárodných dohovorov zodpovedným členským štátom,
pričom s takýmto právnym záverom nemožno súhlasiť.

16. Skutočnosť, že Rumunsko je členom EÚ neznamená, že sú v krajine adekvátne prijímacie podmienky
a zaobchádzanie so žiadateľmi je v súlade s medzinárodným a európskym právom. Z napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé aké dôkazy v konaní žalovaný vykonal za účelom zistenia, že transferom
žalobcu a jeho maloletej dcéry na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku
16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a preto
nepreskúmateľné. Žalovaný pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci keď si v konaní nezadovážil
žiadne informácie o situácii v Rumunsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie
Rumunska. Na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo
vrátený, dlhodobo poukazuje aj rozhodovacia prax kasačného súdu (rozsudok sp. zn. 1Sža/31/2014).
Podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú podľa vlastnej skúsenosti žalobcu nedostatočné a
nehumánne a viedli ho k opusteniu jeho územia. Aj z tohto dôvodu sa nechce vrátiť na jeho územie.
Vzhľadom na túto skutočnosť bolo povinnosťou žalovaného v právnej veci žalobcu uplatniť ustanovenie
článku 3 ods. 2 druhá veta Dublinského nariadenia III. Keďže tak žalovaný nespravil, vec nesprávne
právne posúdil.

17. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú, ak
c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

18. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje,
či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.



Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie
o udelenie azylu.

19. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za
posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov
Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie;
20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje
územie.

20. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003,
ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej
štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/
zv. 6) v platnom znení.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III,
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní
kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane
sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

22. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť, ani podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

23. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých
sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych
predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.



28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

29. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

30. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

31. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

34. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej
moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 22aa)

35. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.

36. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára:

37. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS.: MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa
23.01.2018 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi), ktorým žalovaný podľa
§ 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu a jeho maloletej dcéry o udelenie azylu
ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v ich prípade je príslušná na konanie o
udelenie azylu Rumunská republika.

38. Žalobca a jeho maloletá dcéra požiadali o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa
15.01.2018. V konaní však bolo preukázané, že žalobca a jeho maloletá dcéra požiadali o udelenie azylu
na území Rumunska ako členského štátu Európskej únie (11.09.2017). Táto krajina dňa 06.12.2017
písomne akceptovala ich prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III.

39. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie, zodpovedného
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských
štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské
nariadenie III).

40. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k
podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé aké dôkazy
vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu a jeho maloletej dcéry na územie Rumunska nedôjde
k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné.

41. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému
nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové



konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby
z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade
premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho
zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp.
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor).

42. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu
činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia
III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III,
týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez
ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015,
č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Rumunska existujú
závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle
a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o
medzinárodnú ochranu.

43. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité
podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte
EÚ, do ktorého má byť žalobca a jeho maloletá dcéra vrátení v rámci dublinského konania. Žalovaný
okrem konštatovania, že Rumunsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho
mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú
Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa
vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne
informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Rumunsku dochádza k
uvedeným systémovým chybám.

44. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci
preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke
skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený
žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa
11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského
nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za
účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože
od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je
vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať
aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby
nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel,
že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď
na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky,
aj právne, bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani
zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.

45. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného
nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok
vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III, skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil
vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o
azyl v Rumunsku. Žalovaný ohľadne Rumunskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce
sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v
Rumunsku.

46. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III.
ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu
(v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať
štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a
slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania
v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné



úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty
dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“

47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o
absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach
v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil)
za účelom zistenia, že by transferom žalobcu a jeho maloletej dcéry na územie Rumunska nedošlo k
porušeniu čl. 4 Charty, resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.

48. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho
súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku
napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS.: MU-DS-8-/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré
súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným
správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj
náležite odôvodniť.

49. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3
odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne
určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä
vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s
tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou
administratívneho spisu.

50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.