Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/6/2018 z 4. 2. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 4. februára 2018, sp. zn. 2Sa/6/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200149.1
Krajský súd Košice | 2Sa/6/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200149.1 | 2018-02-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 206 ods. 3 SSP, § 167 SSP, § 229 SSP, § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/558dd0fd-a504-477d-a4e2-c2512bbaaef3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200149.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/6/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200149
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200149.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: Q. K. X., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. T., bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Ú. W. D. W. E.
B., zastúpená Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988
41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,
Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci
zaistenia zo dňa 16.01.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-86-015/2018-AV zo dňa
09.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Správnu žalobu   z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 16.01.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. PPZ-HCP-BB7-86-015/2018-AV zo dňa 09.01.2018 a nariadenia jej bezodkladného prepustenia
zo zaistenia. Mala za to, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nakoľko žalovaný dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie je zároveň aj
nepreskúmateľné. Poukázala na to, že v predmetnej veci ide o pozbavenie osobnej slobody cudzinca
za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu, a to na územie Bulharska v zmysle Dublinského
nariadenia III, pričom podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharsku sú nedostatočné a nehumánne a
tieto ju aj viedli k opusteniu jeho územia.

2. Doplnila, že na základe § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov už bola predtým zaistená na
základe rozhodnutia žalovaného o zaistení zo dňa 14.11.2017, ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 19.12.2017, pričom žalovaný ju opätovne následne zaistil za účelom odovzdania
do iného členského štátu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom zaistenie
považoval za účelné a efektívne, pretože Bulharsko akceptovalo prijatie žalobkyne na svoje územie
v zmysle Dublinského nariadenia III. Takisto vo veci rozhodol aj Migračný úrad, ktorý vydal svoje
rozhodnutie zo dňa 01.12.2017 o odovzdaní žalobkyne na územie Bulharska, ktoré však rovnako napadá
správnou žalobou.

3. Mala za to, že predmetné rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so
stanovenou dĺžkou doby zaistenia. Žalovaný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodnil príliš všeobecne
a formalisticky a stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených
Dublinským nariadením III, ktoré prísne stanovuje lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha
dublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovanie transferu týchto cudzincov. Tieto



ustanovenia majú vzhľadom na priamy účinok Dublinského nariadenia III prednosť pred zákonom
o pobyte cudzincov. Poukazoval na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva S.F. a ďalší proti
Bulharsku zo dňa 07.12.2017 (Sťažnosť č. 8138/16), kde bolo rozhodnuté, že zaistenie irackého páru a
ich troch detí v detenčnom zariadení v Bulharsku bolo v rozpore s článkom 3 Dohovoru pre nedostatočné
a nehumánne podmienky prevládajúce v tomto zariadení. Takisto Európska rada pre utečencov a
exilantov (ECRE) vo svojej správe zo dňa 15.12.2017 poukazuje na preplnené bulharské detenčné
zariadenia a na to, že všeobecne prevládajúce podmienky v Bulharsku doviedli vnútroštátne súdy,
napríklad v Taliansku a Holandsku k pozastaveniu dublinských transferov do Bulharska.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rovnako nie je zrejmé a teda ani preskúmateľné, či,
respektíve ako, sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením žalobkyne v čase od 14.11.2017 na
základe predošlého rozhodnutia žalovaného z daného dňa, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského
súdu, nakoľko sa jednalo o ten istý účel zaistenia a teda, či bola táto doba zaistenia žalobkyne
zohľadnená, respektíve započítaná do maximálnej prípustnej doby zaistenia. Poukázala nato, že
v zmysle rozhodnutí všeobecných súdov SR je nedostatočné odôvodnenie stanovenej dĺžky doby
zaistenia podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia
je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012,
1Sp/36/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012).

5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-86-015/2018-AV zo dňa 09.01.2018 podľa § 88
ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobkyňu (ďalej žalovaným označovaného ako
„účastník konania“) na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do
odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy
na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej
štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov
(ďalej „Dublinské nariadenie III“) najdlhšie však do 11.03.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o
jej umiestnení v Ú. W. D. W. E. B.Č. (ďalej „Ú. B.“).

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 09.01.2018 bol účastník konania
kontrolovaný pred Ú. B. z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky
(ďalej „SR“). Následne lustráciou bolo zistené, že nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o
udelenie azylu na území SR. Totožnosť a prvotné azylové konanie v Bulharskej republike bolo zistené
a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom bolo zistené, že Bulharská republika
zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území. Na Dublinskom stredisku SR bolo
zistené, že bolo vydané rozhodnutie o jeho odovzdaní do iného členského štátu.

7. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu,
že nedisponuje fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho
oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku, ktorý nie je oslobodený od vízovej
povinnosti. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej krajiny
z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Tento sa mal zdržiavať na území Bulharskej
republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného
štátu Únie bez príslušných oprávnení. Bulharská republika, ako zodpovedný štát, je povinná v zmysle
článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo
osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom
štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt. Nevyhnutným
podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je
preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia III a skutočnosť, že Bulharská
republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas konania o azyle sa mal
zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie štátu v ktorom požiadal
o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol zadržaný v úkryte
nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval do inej
krajiny bez oprávnenia.



8. Doplnil, že lustráciou v informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 27.11.2017 bol Migračnému úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „MÚ MV SR“)  doručený list z Dublinskej jednotky Štátnej
agentúry pre utečencov Bulharskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o
azyl, tohto prijme a súhlasí s jeho transferom.

9. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný
odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za
pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní,
ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii
počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj
neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez
akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie
Bulharskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

10. Mal zato, že v prípade účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia,
ale je potrebné zaistiť ich a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu, pričom
nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si
zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani
si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces postupu v zmysle Dublinského
nariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane.

11. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na
základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil
dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 11.03.2018, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti
dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu
konania v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom zobral do úvahy skutočnosť, že dňa 14.11.2017
bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony
k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí
so Slovenskom a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj
súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych
príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali
o udelenie azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu.
V rámci skúmania realizovateľnosti účelu zaistenia rovnako zistil, že Bulharská republika je ochotná a
schopná účastníka konania prijať.

12. Dodal, že skúmal aj podmienky v Bulharskej republike, ako aj to, či vrátením účastníka konania
nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia
princípu „non-refoulement“, ako aj čl. 3 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej
len „Dohovor“) a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom zabezpečil jednak správy z
Veľvyslanectva SR v Sofii, Úradu policajného pridelenca v Sofii a Migračného úradu MV SR týkajúcich
sa preverenia bezpečnostnej situácie v Bulharskej republike, ako aj k možnému porušeniu absolútneho
zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru, pričom išlo o správy
organizácií ako EASO (Európsky podporný úrad pre azyl), FRA (Agentúra Európskej únie pre základné
práva ), AIDA (Azylová informačná databáza), Európskej komisie, Bulharský helsinský výborom (BHC),
ECRE (Európska rada pre utečencov a exulantov) a EMN (Európska migračná sieť). Tieto správy sa
týkali jednak prijímacích podmienok v azylových zariadeniach v Bulharsku, informácií k azylovému
konaniu po tzv. Dublinskom návrate a stručného štatistického prehľadu Dublinských transferov v
roku 2017. Žalovaný vo svojom rozhodnutí konkrétne uvádzal obsah jednotlivých správ, pričom zo
štatistického prehľadu Dublinských transferov za rok 2017 napríklad vyplýva, že:
- v januári 2017 spracovala Európska migračná sieť- EMN odpovede členských štátov EÚ na ad-hoc
otázku Holandského národného kontaktného bodu, týkajúcu sa transferov do Bulharska na základe
Nariadenia Dublin III. Na otázky týkajúce sa realizácie dublinských transferov odpovedalo spolu 22
členských štátov EÚ. Celkovo 14 krajín sa vyjadrilo, že dublinské transfery realizujú, 9 odpovedajúcich
krajín zároveň spresnilo, že pokiaľ ide o zraniteľné skupiny osôb, vrátane rodín a detí, tieto sú z
dublinských transferov buď vyňaté alebo sa individuálne prihliada na ich špecifické potreby a záujmy.
- NCP Spojeného Kráľovstva v odpovedi na vyššie uvedenú EMN ad-hoc otázku uviedol, že v apríli
2016 vyšší súd (High Court) v prípade HK a ďalších [2016] EWHC 857 (Admin) rozhodol, že Transfer
navrhovateľov do Bulharska podľa Dublinského nariadenia nebude predstavovať porušenie článku 3



Európskeho dohovoru o ľudských právach alebo článku 4 Charty základných práv Európskej únie, ktoré
zakazujú neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Súd tiež rozhodol, že žiadny z navrhovateľov
nepreukázal skutočné riziko, že Bulharsko ich vráti do svojich krajín pôvodu bez riadneho rozhodovania
o ich žiadostiach o azyl.
Na základe predmetných správ žalovaný dospel k záveru, že ide o bezpečnú krajinu a transferom
účastníka konania nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Bulharskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu.

13. Správny orgán preto na základe šetrení, ako aj z listinných dôkazov dospel k záveru, že
zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by
znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza
a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že
uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka.

14. Zaoberal sa rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR
žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na
jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v
súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia
prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na
územie členského štátu Únie.

15. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu,
že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko
úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým
by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle
Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu
v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne
o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte
a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo
kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.

16. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.01.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že
pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe uvádza, že žalovaný vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že jeho právny záver na prijímacie podmienky žiadateľov o azyl v Bulharsku sú
dostatočné, je nesprávny. Na konci roka 2017 skúmal podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharsku,
pričom v rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Bulharsku dožiadal Veľvyslanectvo
Slovenskej republiky v Sofii, Úrad policajného pridelenca v Sofii a Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Bulharsku, ako aj možnému porušeniu
absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku
16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel
k záveru, že Bulharská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Bulharska
nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú
prekážky na jeho vrátenie do Bulharskej republiky, kde požiadal o azyl.

17. Pokiaľ sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia uviedol, že danú stanovil v súlade s ustanovením § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a v zmysle článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, najdlhšie do
11.03.2018. Daná doba podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní je priamo úmerná dobe
zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia
III.

18. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia bral do úvahy skutočnosť, že dňa
14.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v súčasnosti už prebieha a konávajú
sa úkony k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide o konanie smerom do iného štátu, ktorý
priamo nesusedí so Slovenskou republikou a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Dĺžka zaistenia



závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov SR so
štátnymi orgánmi Bulharska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania,
vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú
medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi. Z daných dôvodov rozhodol o dĺžke zaistenia
tak, ako je uvedené vo výroku, ktorá však v prípade skoršieho vybavenia môže byť skrátená. Správny
orgán určil dĺžku doby zaistenia konkrétnou dobou času zaistenia, nie však maximálnu, pričom bral do
úvahy aj prvú dĺžku zaistenia od 14.11.2017 do 09.01.2018, takže doba zaistenia do 11.03.2018 stále
nepredstavuje maximálnu dĺžku zaistenia 6 mesiacov. Rovnako situácia v oblasti migrácie, utečeneckej
krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského
nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu, je dôvodom na určenie
vyššie uvedenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu, pričom ide o hraničný termín
doby zaistenia. Účelnosť spočíva v riadnom a bezproblémovom odovzdaní účastníka konania v zmysle
Dublinského nariadenia III. Do uvedenej doby je preto potrebné zaistenie účastníka konania, ktoré
správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov a je potrebné aj z dôvodu, že
odovzdanie prebieha prostredníctvom policajného zboru. V kladnom prípade je následne potrebné
fyzicky zrealizovať odovzdanie účastníka konania do krajiny, kde požiadal prvotne o udelenie azylu,
pričom správny orgán počas celej dĺžky doby zaistenia bude skúmať, či trvá jeho účel v zmysle § 90
ods. 1 písm. b) ZoPC.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

20. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

22. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

25. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.



27. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

29. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

30. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

31. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,
že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

32. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto
nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením
a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

33. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť
nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto
nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch
týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje
sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo
ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť
dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

34. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

37. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.



38. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

39. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

40. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

41. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu
žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

42. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo
veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia
správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o
zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

43. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo
v čase vydania jeho rozhodnutia.

44. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-86-015/2018-AV zo dňa 09.01.2018, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil
žalobkyňu na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania
v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 11.03.2018 s tým, že ju umiestil v Ú. W. D. W.
E. M. B..

45. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

46. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území
Bulharskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod
na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Bulharská republika
dňa 27.11.2017 prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobkyne, túto prijme a súhlasí s
transferom.

47. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Bulharsko, kde
žalobkyňa požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

48. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Bulharska,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.



49. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú
členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a
stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej
rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011
Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do
vnútroštátnych právnych noriem.

50. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, s
ktorým sa stotožňuje aj správny súd, v zmysle ktorého:„... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“

51. Rovnako Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského
nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015), v zmysle ktorého priamy účinok tohto
druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249
ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré
označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné).
Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie
záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto
duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky
zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako
také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

52. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z
ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo
najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných
administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

53. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o
azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na
ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné
žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej
lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní
podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie
kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).

54. Vo veci žalobkyne Dublinského stredisko vydalo rozhodnutie, ktorým podľa § 46a ods. 4 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
„zákon o azyle“ resp. „ZoA“) rozhodlo o odovzdaní žalobkyne na územie Bulharskej republiky. Voči
predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa  správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach
dňa 17.01.2018, pričom konanie je vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 5Saz/11/2018. V tomto konaní
správny súd uznesením zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe odkladný účinok.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou
riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia do 11.03.2018
dospel k záveru, že žalovaný túto správne právne posúdil, jednak podľa § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj v
zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným stanovená
dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III.

56. Keďže správny súd priznal správnej žalobe vo veci azylu odkladný účinok, až do rozhodnutia súdu
vo veci samej nehrozí žalobkyni vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia III a teda ani
zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Zaistenie v danom



prípade môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu, čo vyplýva z čl. 28 ods.
3 tretí pododsek Dublinského nariadenia III.

57. Pri akceptácii stanovenej dĺžky doby zaistenia nie je bez významu ani tá skutočnosť, že v zmysle
§ 216 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správny súd musí o tejto správnej žalobe (voči rozhodnutiu
Dublinského strediska) rozhodnúť do 90 dní od jej doručenia.

58. Žalobkyňa bola predchádzajúcim rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 14.11.2017 zaistená podľa
§ 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pričom rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 19.12.2017 bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené z dôvodu, že žalovaný svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne
zisteného skutkového stavu  vo vzťahu k prijímacím podmienkam  žiadateľov o azyl v Bulharsku.

59. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších
rozhodnutiach (sp.zn. 1Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť
štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp.
sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie
naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť
naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia
aspoň potenciálne možný.“

60. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej
slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie
osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa
vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného
potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané
zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť
splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej
slobody jednotlivca.

61. V rámci preskúmavania  rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých
rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom
štáte, do ktorého má byť  zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp.
zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia  prípravy alebo prevozu
cudzinca  podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či
je krajina  zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III  ochotná a schopná
cudzinca prijať, pretože od postoja  tejto krajiny  závisí samotný účel zaistenia nakoľko jeho reálnosť
(realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou  podmienkou zákonnosti  zaistenia a taktiež je povinnosťou
žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má  byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením
(odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto
rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska  k vyššie uvedeným skutočnostiam  nie je možné dať
jednoznačnú odpoveď  na základnú otázku,  či by  v prípade zistenia  takýchto skutočností  nešlo
o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať.

62. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť žalobkyňa vrátená (odovzdaná), jednak správy z
Veľvyslanectva SR v Sofii, Úradu policajného pridelenca v Sofii a Migračného úradu MV SR týkajúcich
sa preverenia bezpečnostnej situácie v Bulharskej republike, ako aj k možnému porušeniu absolútneho
zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru. Išlo o aktuálne správy
organizácií ako EASO (Európsky podporný úrad pre azyl), FRA (Agentúra Európskej únie pre základné
práva ), AIDA (Azylová informačná databáza), Európskej komisie, Bulharský helsinský výborom (BHC),
ECRE (Európska rada pre utečencov a exulantov) a EMN (Európska migračná sieť), pričom sa týkali
prijímacích podmienok v azylových zariadeniach v Bulharsku,  informácií k azylovému konaniu po tzv.
Dublinskom návrate a štatistického prehľadu Dublinských transferov v roku 2017.



63. K rozhodnutiu ESĽP na ktoré poukazovala žalobkyňa v správnej žalobe (S.F. a ďalší proti Bulharsku)
správny súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že išlo o sťažnosť z roku 2016, teda aj podmienky v
táboroch boli posudzované k obdobiu pobytu irackého páru a ich detí v detenčnom zariadení. Naopak
správy zabezpečené žalovaným preukazujú tú skutočnosť, že v prípade vrátenia resp. odovzdania
žalobcu do Bulharska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru. Ak niektoré krajiny EÚ pristúpili k
pozastaveniu dublinských transferov treba konštatovať, že tak urobili iba dva štáty EÚ, pričom ako
vyplýva zo správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise, súdy v iných krajinách EÚ nepozastavili
transfery do Bulharska. Navyše súdy v Spojenom kráľovstve zaujali postoj, že transferom účastníka
konania do Bulharska nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru ani čl. 4 Charty základných práv Európskej
únie.

64. Správny orgán teda v čase zaistenia žalobkyne mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej
má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného.
Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny
odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto
informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu non-refoulement.

65. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má  byť zaistená osoba vrátená, pričom na základe
podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl
a ich prijímacích podmienok v Bulharsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobkyne do tejto
krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe týchto
skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné.

66. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s
alternatívami  zaistenia a teda či žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená
povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal
možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského
nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobkyne, avšak mal za to,
že nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia III je nutné
odovzdanie žalobkyne  a nie jej slobodný návrat do Bulharskej republiky, keďže porušila povinnosti v
štáte kde požiadala prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpila na
územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má teda zato, že v prípade žalobkyne nie je možné
uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné zaistiť ju a tak odovzdať do krajiny, ktorá je
príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobkyňa nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k
zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť,
ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Preto
má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobkyne nepristúpil
k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany
žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobkyne v posudzovanom prípade.

67. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia,
týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia, je náležite zo strany správneho orgánu popísaná
a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.

68. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval
vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia
správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo
dňa 16.01.2018 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

69. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle
hľadísk § 206 ods. 3  Správneho súdneho poriadku, pričom nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k prijatiu
iného záveru.

70. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich
náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobkyňa nebola v konaní úspešná a žalovanému právo na
náhradu trov konania nepatrí.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.