Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/108/2016 z 27. 4. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. apríla 2017, sp. zn. 3Cob/108/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7216206669.2 Krajský súd Košice | 3Cob/108/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7216206669.2 | 2017-04-27 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, predpis č. 99/1964 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a159f5af-b46e-4b38-b8d9-34334cdf4141 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7216206669.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/108/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216206669
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7216206669.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr.
Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v právnej veci žalobcu: 1/ G. I., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. XXXX/XX, U., 2/ D. I., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, U. a 3/ O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
XXXX/X, U., všetci žalobcovia zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Monika Marjanovič, Urbánkova
1562/6, Košice, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, Bratislava,
IČO: 36 854 140, zast. JUDr. Branislav Zuberec, advokát, Michalská 9, Bratislava, o povolenie obnovy
konania vo veci Okresného súdu Košice II vedenej pod spisovou značkou 33Cb/26/2013, o odvolaní
žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 33Cb/40/2016-36 z 11.5.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Žalovanému priznáva proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na
Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 33Cb/26/2013-78 zamietol.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia v 1/ až 3/ rade sa návrhom doručeným súdu
16.2.2015 domáhali, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
33Cb/26/2013 s poukazom na ust. § 228 ods. 1 písm.a/ a e/ O.s.p.. Svoj návrh odôvodnili tvrdením,
že sa dozvedeli o nových skutočnostiach a o nových rozhodnutiach, ktoré tu boli v čase napádaného
rozhodnutia, avšak o nich nemali vedomosť. Dôvod obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm.a/
O.s.p. odôvodnili tým, že súd v základnom konaní vec nesprávne posúdil, čo sa prejavilo v priznaní
uplatňovanej sumy. Podľa žalobcov súd neskúmal predmetnú žalobu a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere a teda vôbec neuplatnil spotrebiteľské právo a uzavretú zmluvu posúdil výhradne podľa pravidiel
Obchodného zákonníka. Dôvod obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm.e/ O.s.p. odôvodnili s
poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-618/10 Banco Espanol de Crédiou SA, uznesenie Súdneho
dvora C-76/10 Pohotovosť - Korčkovská, rozsudok súdu z 27.6.2000 Spojené prípady C-240/98 až
C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a rozsudok súdu z 21.11.2002 - prípad C-473/00 Cofidis SA.
Subjektívnu lehotu 3 mesiacov žalobcovia počítali od januára 2015 (bez uvedenia konkrétneho dátumu),
keď sa dozvedeli o existencii označených rozhodnutí Súdneho dvora.

3. Súd prvej inštancie preskúmal návrh na povolenie obnovy konania, prílohy k nemu, pripojil spis
Okresného súdu Košice II sp.zn. 33Cb/26/2013, z ktorého vyplýva, že vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom 10.9.2013, ktorým súd zaviazal žalovaných v 1/ až 3/ rade (v danej veci žalobcov) zaplatiť
žalobcovi (v danej veci žalovanej) spoločne a nerozdielne sumu 7.738,30 eura s úrokom z úveru zo
sumy 6.070,22 eura vo výške 9,50% ročne od 2.3.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania zo sumy
1.074,83 eura vo výške 9,25% ročne od 2.3.2012 do zaplatenia v mesačných splátkach po 50,00 eur
mesačne, počnúc mesiacom október 2013, vždy do posledného dňa v mesiaci do februára 2014 vrátane



a od marca 2014 v mesačných splátkach po 250,00 eur, vždy do posledného dňa v mesiaci s tým, že
omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 228 ods. 1 a/, e/, § 230 ods. 1,
§ 232 ods. 1, 2 a § 234 ods. 1, 2 O.s.p.) súd prvej inštancie návrh na povolenie obnovy konania zamietol,
keďže dospel k záveru, že je zrejme oneskorený. Na rozdiel od žalobcov súd nepočítal subjektívnu
lehotu 3 mesiacov od momentu, keď sa mali dozvedieť o existencii označených rozhodnutí Súdneho
dvora, pretože tieto obsahujú také skutočnosti a právne závery, ktoré sú súčasťou slovenskej legislatívy
(obligatórnosť zásahu súdu proti nekalej podmienke), a teda o nich žalobcovia mali a mohli vedieť v
čase konania vo veci 33Cb/26/2013 aj v čase, keď mohli proti rozsudku v predmetnej právnej veci podať
opravný prostriedok. Opačný záver súdu prvej inštancie (t.j. záver o zachovaní subjektívnej lehoty na
podanie návrhu na obnovu konania) by bol v rozpore so zásadou „právo patrí bdelým“. V závere súd
prvej inštancie zdôraznil, že neaplikovanie spotrebiteľského práva súdom nie je „skutočnosťou“ v zmysle
ustanovenia § 228 ods. 1 písm.a/ O.s.p., ale odvolacím dôvodom podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p..

5. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie preskúmal a v zmysle ust. § 221 O.s.p. uzensenie zrušil a
vydal uznesenie, ktorým by povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
33Cb/26/2013-78 a zároveň by nariadil odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa
10.9.2013, č.k. 33Cb/26/2013-78. Zároveň žiadali priznať trovy právneho zastúpenia prvoinštančného
konania vo výške 210,37 eur a odvolacieho konania vo výške 74,58 eur.

6. Poukázali na to, že Súdny dvor viackrát judikoval, že záväzok štátu, postarať sa o to, aby nekalé
podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v čl. 6 smernice Rady 93/13 EHS, treba považovať
za kogentné ustanovenie. V rozhodnutí sp.zn. C-76/10 (POHOTOVOSŤ/Korčkovská) povyšuje Súdny
dvor túto požiadavku na úroveň vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku a teda pravidiel, na
ktorých spoločnosť musí bezvýhradne trvať. Ide o princípy, ktoré sa musia považovať za podstatné
dôvody, aj na prelomenie materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Nemali by byť žiadne
pochybnosti o význame princípu právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu. Sú však
z celospoločenského hľadiska dôvody, pre ktoré je výnimočne dôležité upustiť od tejto zásady a to z
podstatných dôvodov (rozsudok ESĽP 6/2013).

7. Návrhom na povolenie obnovy konania v žiadnom prípade nedochádza k spochybňovaniu princípu
právnej istoty a zásady res iudicata. Naopak, princíp právnej istoty pripúšťa, aby v rámci konaní o
mimoriadnych opravných prostriedkoch pre zabezpečenie ochrany práv a právom chránených záujmov
účastníka boli preskúmané a prípadne aj zrušené už právoplatné rozhodnutia súdu. V tejto súvislosti
poukázali na viaceré rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora C-618/10 Banco Espanol de Crédiou
SA, rozsudok súdu z 27.6.2000 Spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA,
rozsudok súdu z 21.11.2002 C-473/00 Cofidis SA).

8. Majú za to, že už len samotná skutočnosť, že sa objavili pochybnosti o kvalite spotrebiteľskej zmluvy,
vyvolávajúce pochybnosti, či nejde o neprijateľne zmluvné podmienky v zmluve, je relevantná z hľadiska
povolenia obnovy konania. Túto skutočnosť nemohli v čase vydania rozhodnutí nijako použiť, pretože
ani súd, ktorý v zmysle judikatúry Súdneho dvora mal ex offo zakročiť, tak neučinil (OCEANO GRUPO
Editoriale, MOSTAZA CLARO). Ak by sa súd zaoberal pri vydávaní platobného rozkazu všetkými
zmluvnými podmienkami, tento návrh by sa nepodával. Aj zákonodarca novelou Občianskeho súdneho
poriadku č. 384/2008 Z.z. reagoval na nezanedbateľný problém a súdom sa zakázalo vydávať platobné
rozkazy, ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Na povolenie obnovy konania by mali
postačovať tvrdenia o existencii neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a po povolení obnovy
konania už vo veci samej, na základe dokazovania, by mal súd vyhodnotiť jednotlivé zmluvné podmienky
so zreteľom na všetky relevantné okolnosti podľa čl. 4 ods. 1 smernice 93/13.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené, že obnovou napádaný platobný rozkaz v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora, ktorý vo veci OCÉANO GRUPO Editoriále uviedol, „Cieľ článku 6 Smernice, ktorý
od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by
sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V
sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená
čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských



štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že
spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že
účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť
podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh.“ Obdobne, aj v rozsudku MOSTAZA CLARO, je kladený
vysoký dôraz na ochranu spotrebiteľa pred nekalými podmienkami a dôvod na obnovu konania, pre
rozpor vnútroštátneho rozhodnutia s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, je daný vo vzťahu k viacerým
rozhodnutiam Súdneho dvora.

10. V prípade neexistencie právnej úpravy spoločenstva pre príslušnú oblasť, je vecou vnútroštátneho
právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť
ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva spoločenstva podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada rovnocennosti), a že nespôsobujú faktickú nemožnosť
alebo nadmerné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom spoločenstva (zásada efektivity),
(rozsudky zo 16.5.2000, Preston a i., C-78/98, z 19.9.2006, i-21Germany a Arcor, C-392/04 a C-422/04).

11. Cieľom povolenia obnovy konania, po tom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých
bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, je snaha o vylúčenie zo života bežných ľudí neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú
kvalitu života a tak napĺňať cieľ čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS „postarať sa, aby spotrebiteľov
neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Priemerný spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že
zo strany dodávateľa dochádza k systémovému porušovaniu spotrebiteľského práva prostredníctvom
neprijateľných podmienok. Uvedená skutočnosť je priemernému spotrebiteľovi zrejmá až z kontaktu so
združeniami na ochranu spotrebiteľov a od iných informovaných subjektov.

12. Na podporu svojich tvrdení odvolatelia dali do pozornosti odvolaciemu súdu aj novšie rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ (C-618/10, Banco Espaňol de Crédito SA c/a Joaquín Colderón Camino, C-14/83 z
10.4.l984 Sabine von Calson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein - Westfalen, C-79/83 z 10.4.1984
Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH).

13. Odvolatelia ďalej uviedli, že to, že nepodali odpor proti platobnému rozkazu, je klasickým príkladom
konania spotrebiteľa, keď priemerný spotrebiteľ nedokáže posúdiť neprijateľné zmluvné podmienky,
ani nekalé obchodné praktiky v zmluvách, ktoré sú právnym základom uplatňovaného nároku a
nedokáže využiť procesné inštitúty na svoju obranu (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/05). Nečinnosť
spotrebiteľa nemôže byť v takom prípade považovaná za konkludentný súhlas, ale je prejavom len
rezignácie neinformovaného spotrebiteľa, ktorý nevie o neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré
napriek ich absolútnej neplatnosti, žalobca uplatňuje (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6MCdo/9/2012 zo 16.1.2013).

14. Obsahom poučenia v predmetnom platobnom rozkaze je aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podanie odporu, pričom o tom, že je žalovaný ako spotrebiteľ od platenia súdnych poplatkov oslobodený
podľa § 4 ods. 2 písm.za/ zák.č. 71/1992 Z.z., nie je v napadnutom platobnom rozkazu ani zmienky. K
zachovaniu subjektívnej 3-mesačnej lehoty pre podanie návrhu na obnovu konania sa vyjadril Krajský
súd v Prešove uznesením sp.zn. 13Co/147/2014 z 19.2.2015, v ktorom išlo o spor totožných účastníkov
ako v tomto konaní.

15. Zákonodarca v § 230 ods. 1 O.s.p. rozlišuje pojmy „dozvedel sa“ a „mohol uplatniť“. Zákonodarca
nehovorí, že návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto
obnovu konania navrhuje sa dozvedel, alebo mohol dozvedieť o pôvode obnovy, ale len „dozvedel sa“
a dodáva, alebo od času keď ho mohol uplatniť. Tieto podmienky nemusia byť splnené súčasne, ale
alternatívne. Z toho logicky vyplýva, že dôvod obnovy konania je možné uplatniť len vtedy, keď sa o ňom
žalovaný dozvedel. Ak sa o ňom nedozvedel, nemohol ho uplatniť. Na druhej strane, ak sa aj žalovaný



o dôvode obnovy aj dozvedel, nemusí mať vždy možnosť uplatniť ho v tej istej trojmesačnej lehote,
v akej sa o obnove konania dozvedel. Inak povedané, ak sa žalovaný o dôvode obnovy aj dozvedel,
ale ho nemohol uplatniť, môže návrh na obnovu konania podať v trojmesačnej lehote, ktorá plynie odo
dňa, keď dôvod na obnovu konania už môže aj uplatniť, aj keď sa o ňom dozvedel už skôr, ale ho skôr
uplatniť nemohol.

16. Nie je preto dôležité to, či sa žalovaní (v tomto prípade žalobcovia) mohli o dôvode obnovy
dozvedieť, ale to, či sa o dôvode obnovy dozvedeli. Pojem „možnosť“ je relevantný len vo vzťahu k
pojmu „uplatnenie“ a nie aj k pojmu „dozvedenie sa“. Od žalovaných ako bežných spotrebiteľov nemožno
vyžadovať, aby sledovali judikatúru Európskeho súdneho dvora a ešte aj posúdili so znalosťou veci, či
určité rozhodnutie uverejnené v úradnom vestníku EÚ je pre povolenie obnovy konania významné alebo
nie. Najvyšší súd SR konštatoval, že vo vzťahu k zásade „právo patrí bdelým“ je potrebné rozlíšiť, či
ide o spotrebiteľa, alebo nie. Podľa názoru súdu totiž platí, že pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka inej
osoby ako spotrebiteľa, nevyužitie vyššie uvedených procesných prostriedkov znamená „stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné“. Opačný záver však
Najvyšší súd SR zaujal v prípadoch, ak sa jedná o spotrebiteľa. Tu už v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/1/2012
uviedol, že „princíp “vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa“. Princíp, že práva patria bdelým, ktorý je dotvorením, resp. vyjadrením princípu právnej
istoty, je v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí súdov v spotrebiteľskom práve prekonaný práve
ochranou spotrebiteľa (viď. uznesenie NS SR zo 16.1.2013, sp.zn. 6MCdo/9/2012).

17. Spotrebitelia legitímne očakávali, že banka bude pri poskytovaní úveru postupovať voči ním s
odbornou starostlivosťou tak, ako jej to ukladá zákon o bankách. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú
zmluvu v banke s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré banka pripraví v písomnej podobe
a predloží klientovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Banka
ako odborník musela vedieť, že údaj o výške RPMN uvedený v zmluve (aj keď vypočítaný podľa vzorca
uvedeného v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z.) je nesprávny (4,57%) a v neprospech klienta skresľuje
cenu úveru. Banka neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN a voči klientovi postupovala
neodborne. Banka (na rozdiel od štátnych orgánov) môže podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konať čo nie
je zákonom zakázané, a teda mohla a mala v zmluve uviesť pravdivý údaj o cene úveru. Takýmto
postupom by banka naplnila zákonnú povinnosť postupovať pri vykonávaní bankovej činnosti s odbornou
starostlivosťou.

18. V závere odvolania odvolatelia poukázali na skutočnosť, že podľa výpočtu RPMN by pri údajoch
uvedených v predmetnej zmluve - výška poskytnutého úveru vyplatená žalovaným v sume 11.285,93 eur
a 118-tich dohodnutých splátkach vo výške 147,55 eur predstavovala 10,19% a nie v zmluve uvedených
4,5%. Žalobca do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za uzatvorenie úverovej zmluvy v sume 3.400,00
Sk (112,86 eur). Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn.
1Sžo/106/2007 z 16.2.2008 vyhodnotil ako klamanie spotrebiteľa. Klamanie a uvedenie spotrebiteľa do
omylu má za následok neplatnosť právneho úkonu. Je nemožné, aby RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola nižšia ako ročná úroková sadzba. Z uvedeného by bolo možné usudzovať bezúročnosť a
bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/105/2013 z
10.12.2013).

19. Správna výška RPMN je viac ako o 100% vyššia ako v zmluve uvedená hodnota. Vzhľadom
na takto výrazne nepravdivý údaj o RPMN je potrebné v tejto časti zmluvu vyhodnotiť tak, akoby
údaj o RPMN chýbal, keďže došlo tým k podstatnému oklamaniu spotrebiteľa. Práve údaj o RPMN
patrí totiž k najdôležitejším údajom úverovej zmluvy zohľadňujúci všetky náklady na úver vyjadrené
v percentuálnych bodoch. Zjednodušuje tým spotrebiteľovi možnosť porovnať obdobné produkty na
trhu a vybrať si pre neho ten najvýhodnejší úver. Ak by právny predchodca seriózne pristupoval k
tomuto údaju, nemohol uviesť hodnotu RPMN nižšiu ako bola úroková sadzba (9,50%), keďže RPMN
zohľadňuje všetky náklady na úver, ktorých úrok je len jednou časťou a logicky teda RPMN musí



byť vyššia ako je úroková sadzba. Žalobca žiadal úrok z omeškania nielen zo sumy istiny 6.070,22
eur, ale aj zo sumy zúčtovaných dohodnutých úrokov 939,93 eur a zúčtovaných poplatkov 134,90
eur (spolu 1.074,83 eur). Žalobcovi nárok na úrok z omeškania z dohodnutých úrokov nepatrí. Čo
je príslušenstvom pohľadávky vyplýva z § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Záväzkovým právnym
vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a
dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka). Pohľadávkou v zmysle tejto
zákonnej definície je peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového
vzťahu, ku ktorého zmene (v zmysle nároku na sankcie pre omeškanie s plnením), dochádza priamo
zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého
vznik je podmienený platným hlavným záväzkovým vzťahom. Tým, že dlžník včas nezaplatí úroky
z istiny dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného
dlhu (istiny). Veriteľ preto nemá právo nárokovať si voči dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva, teda
úroky z omeškania z dohodnutých úrokov nakoľko ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník to
neumožňuje, neupravujú sankčný nárok pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.
Branie úrokov z úrokov - anatocizmus, bolo zakázané už podľa rímskeho práva (obdobne, vychádzajúc
z totožnej právnej úpravy v rozhodnom období tak v Slovenskej ako aj v Českej republike, NS ČR v
rozhodnutí 35Odo/101/2002, 29Odo/689/2006).

20. Súd posúdil uzavretú zmluvu o úvere výhradne podľa pravidiel Obchodného zákonníka. Správne
sa mala vec rozhodnúť v civilnom registri Ro/C. Rozhodol preto nezákonný sudca. Súd zmluvu a aj
jej právny režim posúdil nesprávne a mal zmluvu posúdiť predovšetkým podľa pravidiel Občianskeho
zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy sú absolútnymi občianskoprávnymi vzťahmi v zmysle § 52 ods. 2 tretej
vety Občianskeho zákonníka v znení zák.č. 102/2014 Z.z. Najvyšší súd SR rozsudkami z 21.4.2015 so
sp.zn. 3MCdo/9/2014, 3MCdo/12/2014 a 3MCdo/14/2014 zhodne uviedol, že aj spotrebiteľské zmluvy
spred 1.4.2014 sú absolútnymi občianskoprávnymi vzťahmi. Navyše tieto rozhodnutia prešli aj kontrolou
Ústavného súdu SR. Na ústavný súd sa so sťažnosťou obrátila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.
a napadla všetky tieto tri rozhodnutia. Ústavný súd sťažnosti proti všetkým týmto trom rozhodnutiam
odmietol rozhodnutím III. ÚS 194/2016.

21. Preto podľa odvolateľov podmienky zmluvy spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach nemôžu obstáť už len so zreteľom na ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola platná už v čase rozhodovania okresného súdu.

22. Žalovaný k odvolaniu žalobcov uviedol, že sa stotožňuje s názorom Okresného súdu Košice II,
ktorý je uvedený tak v uznesení zo 6.5.2016 ako aj v uznesení z 11.5.2016. Má za to, že súd rozhodol
správne o neodložení vykonateľnosti rozsudku, ak okolnosti nasvedčovali tomu, že pravdepodobne
nedôjde ani k povoleniu obnovy konania. Podľa žalovaného žalobcovia mali množstvo prostriedkov už
v čase prebiehajúceho súdneho konania (sp.zn. 33Cb/26/2013), ktoré mohli pred súdom prvej inštancie
uplatniť (navrhnúť dôkazy, poukázať na ustanovenia právnych predpisov, podať opravný prostriedok proti
rozhodnutiu súdu, dať sa zastúpiť právnym zástupcom a pod.). Skutočnosť, že žalobcovia poukázali vo
svojom návrhu na rozhodnutia (všeobecných súdov a aj Európskeho súdneho dvora), ktoré boli vydané
v rokoch 2000, 2002, 2007 a 2010, neobstojí, nakoľko predmetné rozhodnutia súdov mali byť žalobcom
známe už v čase súdneho konania 33Cb/26/2013.

23. Zároveň sa žalovaný stotožnil s názorom súdu, že argument žalobcov ohľadom neaplikovania
spotrebiteľského práva súdom pri rozhodovaní, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania, ale je
odvolacím dôvodom, ktorý mohli žalobcovia uplatniť proti rozsudku č.k. 33Cb/26/2013-78 z 10.9.2013.

24. V prípade, že už z návrhu žalobcov boli zrejmé dôvody, ktoré mohli mať za následok nepovolenie
obnovy konania, žalovaný nevidí dôvod, pre ktorý by súd mal odložiť vykonateľnosť rozhodnutia.



25. Preto žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie zo 6.5.2016 ako vecne správne a navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby vo výške 590,21 eur.

26. Žalobcovia podaním z 3.4.2017 opätovne poukázali na rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-473/00, z ktorého vyplýva, že súd má možnosť skúmať ex offo nekalú povahu podmienky, ktorá
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou. Podľa komentára k ust. § 228 ods. 1 písm.e/ O.s.p. (zákon platný v čase vydania
uznesenia) „Z tohto dôvodu vzniká otázka, prečo je táto právna úprava - na rozdiel od dôvodu obnovy
konania podľa písmena a/ - taká veľkorysá, že neobmedzuje obdobie, v ktorom bol prijatý rozsudok
Súdneho dvora, neobmedzuje ani objektívnu lehotu na jeho uplatnenie troma rokmi (subjektívna lehota
zostáva zachovaná) a neurčuje ani žiadny súvis s konaním, ktorého obnova sa navrhuje.“ Pre úspešné
uplatnenie dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm.e/ O.s.p. teda možno poukázať aj na
„všeobecné“ rozhodnutie ESD, netýkajúce sa konkrétneho účastníka navrhujúceho obnovu konania,
je však potrebné preukázať rozpor rozhodnutia napadnutého obnovou konania s rozhodnutím ESD.
Žalobcovia obnovy konania poukázali na rozsudky ESD C-240/98 až C-244/98 a C-473/00. Z oboch
týchto rozhodnutí vyplýva, že národný súd má ex offo skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, majú žalobcovia za to, že súd prvej inštancie túto
povinnosť nesplnil, a preto navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie č.k. 33Cb/40/2016-36 z
11.5.2016 preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP uznesenie zmenil a povolil obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Košice II pod č.k. 33Cb/26/2013-78. Zároveň žiadali, aby nariadil odklad vykonateľnosti
rozsudku Okresného súdu Košice II z 10.9.2013 č.k. 33Cb/26/2013-78 a aby žalovaného zaviazal
nahradiť žalobcom 1/ až 3/ trovy odvolacieho konania vo výške 76,84 eur na účet právnej zástupkyne
žalobcov do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov 1/ až 3/, ktoré bolo
podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

29. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 30.5.2016, teda za účinnosti Zákona č.
99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

30. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania
začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

31. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

32. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základným princípov CSP o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i
eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (článok 3 ods. 1 CSP).



33. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu. Je ňou prelomený princíp záväznosti a
nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia ako jednej zo záruk právnej istoty, a preto ju zákon umožňuje
len v mimoriadnych prípadoch z mimoriadnych dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v ust. § 228
ods.1 O.s.p.. Týmto dôvodom je podľa písm. a/ tohto ustanovenia predovšetkým existencia skutočností,
rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré účastník nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, ale aj to
len za predpokladu, že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Ak skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy existovali v čase pôvodného rozhodnutia, musí byť preukázané, že účastníkovi nemohli
byť známe, alebo že ich nemohol použiť z rôznych dôvodov nezávislých od neho.

34. Rozhodovanie o návrhu na obnovu konania je dvojfázové:

Najprv súd rozhodne o tom, či návrhu na obnovu konania vyhovie, t.j. či obnovu konania povolí alebo
nie. V tomto štádiu súd skúma, či sú splnené podmienky pre obnovu konania z hľadiska ust. § 228 až
§ 230 O.s.p., t.j. či návrh bol podaný z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 228 ods.1 O.s.p., či smeruje proti
takému rozhodnutiu, ohľadne ktorého je možné povoliť obnovu konania a či bol návrh podaný včas.
Len v prípade, že sú splnené všetky zákonné podmienky obnovy konania, rozhodne súd tak, že obnovu
konania povolí. V druhej fáze po právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania potom už bez
ďalšieho súd vec opätovne prejedná.

Napadnuté rozhodnutie je procesným rozhodnutím v prvej fáze konania o obnove, t.j. ide o rozhodnutie
o tom, či sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania.

35. V prejednávanej veci žalovaný namieta, že nebolo aplikované spotrebiteľské právo pri rozhodovaní
vo veci, t. j. nesprávne právne posúdenie veci.

36. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených
v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne
alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri
právnom posúdení veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávnosti slúžia
podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietané nesprávnosti iné opravné prostriedky.

37. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno subsumovať pod dôvod obnovy konania v zmysle ust. §
228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ani pod iný dôvod povolenia obnovy konania. Nesprávne právne posúdenie
veci je odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a tento dôvod bolo možné namietať
iba v odpore proti platobnému rozkazu resp. v odvolaní proti rozsudku, ak by došlo k zrušeniu platobného
rozkazu. Samotná skutočnosť, že súd mal ex offo skúmať pred vydaním platobného rozkazu neprijateľné
zmluvné podmienky a takto nepostupoval, teda nie je dôvodom pre obnovu konania. Obnova konania
totiž nie je prostriedkom nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Dôvody obnovy
konania sú v ust. § 228 ods. 1 O.s.p. určené taxatívne a nie je prípustné ich rozširovať.

Nesprávne právne posúdenie veci, t. j. chyba v aplikácii práva na zistený skutkový stav, nie je
skutočnosťou (ani rozhodnutím alebo dôkazom), ktoré účastník nemohol bez svojej viny použiť v
pôvodnom konaní s odôvodnením, že nepoznal obsah spotrebiteľského práva.

38. Vecne správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že nie je naplnený dôvod obnovy konania v zmysle
ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

39. Pokiaľ žalobcovia uplatnili dôvod obnovy konania v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p., aj v
prípade uplatnenia tohto dôvodu platí lehota 3 mesiacov v zmysle ust. § 230 ods. 1 O.s.p., od kedy sa
dozvedeli o dôvode obnovy konania alebo od kedy ho mohli uplatniť.



40. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že návrh na obnovu konania bol podaný 16.2.2015, z
čoho je zrejmé, že návrh bol podaný v trojročnej objektívnej lehote, ktorej začiatok je zákonom
stanovený od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (28.12.2013). Začiatok trojmesačnej subjektívnej
lehoty je stanovený buď subjektívnym momentom získania vedomosti o dôvode obnovy konania alebo
subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy konania mohol uplatniť. Skutočnosť, že sa
žalobcovia v januári 2015 dozvedeli od ich právnej zástupkyne o existencii súdnych rozhodnutí je právne
bezvýznamné, pretože boli zverejnené na internete dávno predtým.

41. Preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie potvrdil.

42. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa §396 ods. 1,§ 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP, pretože žalobcovia nemali v odvolacom konaní úspech. O výške priznaných trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).