Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Sp/15/2015 z 26. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. januára 2017, sp. zn. 7Sp/15/2015, ECLI:SK:KSKE:2017:7015200645.1 Krajský súd Košice | 7Sp/15/2015 | ECLI:SK:KSKE:2017:7015200645.1 | 2017-01-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 179 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., § 250q ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b22624bf-7df8-4a1a-9cc0-58f74901416a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7015200645.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Sp/15/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7015200645.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď v právnej veci navrhovateľa M. G., N. U. D. Č.. XX,
XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom, advokátom so sídlom Hlavná ulica č. 108,
040 01 Košice proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. Augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava,
o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 5757-19/2015-BA z 22.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. d) O . s. p. s použitím
§ 250l ods. 2 O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie odporkyne č. 5757-19/2015-BA z 22.04.2015 a vec v
r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Odporkyňa - Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava rozhodnutím č. 5757-19/2015-BA rozhodla ako
vecne príslušný správny orgán podľa § 179 ods. 1 písm. a), prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) vo veci nároku
navrhovateľa na úrazovú rentu tak, že navrhovateľ M. G., D.. XX.XX.XXXX, ktorý utrpel poškodenie
zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 21.08.1974, podľa § 88 zákona o sociálnom poistení nemá
nárok na úrazovú rentu. Rozhodnutie odporkyňa odôvodnila nasledovne:

„Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) náhrada za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a
náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po
tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra
2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. Pánovi M. G. (ďalej len „poškodený“) k 31.
decembru 2003 nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku").

Poškodený podal žiadosť o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona, ktorá bola doručená Sociálnej
poisťovni, pobočka Košice, dňa 18. februára 2011. Vzhľadom na to, že poškodený podal dňa 4.
mája 2007 na Okresný súd Košice I. žalobu o náhradu škody - strata na zárobku po skončení
práceneschopnosti v zmysle pracovnoprávnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, Sociálna
poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 29822-2/2011-BA zo dňa 28. marca 2011 prerušila konanie o
priznanie úrazovej renty do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke Sociálnej
poisťovni, ústredie.



Okresný súd Košice I. rozsudkom sp. zn. 16C/73/2007-99 zo dňa 19. septembra 2012 (ďalej len
„rozsudok OS KE I.“) návrh poškodeného o určenie pravdepodobného zárobku z rozhodného obdobia
2003 zamietol. Po podaní odvolania poškodeného proti rozsudku OS KE I. rozhodol Krajský súd v
Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Co/44/2013-125 zo dňa 30. januára 2014 (ďalej len „rozsudok KS KE“)
tak, že rozsudok OS KE I. potvrdil. Krajský súd v rozsudku KS KE konštatoval, že rozhodovanie o výške
pravdepodobného zárobku poškodeného na účely náhrady za stratu na zárobku je v právomoci Sociálnej
poisťovne.

Sociálna poisťovňa, ústredie, pokračovala v konaní a listom zo dňa 16. apríla 2014 vyzvala správcu
konkurznej podstaty Východoslovenské strojárne, a. s., na odovzdanie dokladov preukazujúcich nárok
na výplatu plnení podľa § 272 zákona, na základe ktorých môže rozhodnúť, či poškodenému patrí
úrazová renta podľa § 272 zákona alebo je potrebné rozhodnúť o nároku na úrazovú rentu podľa § 88
zákona. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 5983-11/2014-BA zo dňa
4. júla 2014 prerušila konanie.

Dňa 17. júla 2014 boli Sociálnej poisťovni, ústredie, doručené podklady, ktoré však nepreukazovali nárok
poškodeného na náhradu za stratu na zárobku do 31. decembra 2003. Sociálna poisťovňa, ústredie,
pokračovala v konaní o úrazovú rentu podľa § 88 zákona a požiadala Sociálnu poisťovňu, pobočka
Košice, o posúdenie poklesu pracovnej schopnosti poškodeného na účely úrazovej renty. Keďže o
nároku poškodeného môže Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnúť až po posúdení zdravotného stavu
poškodeného na účely úrazovej renty, prerušila rozhodnutím č. 5983-13/2014-BA zo dňa 22. júla 2014
konanie o úrazovú rentu do doručenia lekárskej správy z posúdenia poklesu pracovnej schopnosti
poškodeného na účely úrazovej renty a dokladov nevyhnutných k rozhodovaniu o nároku na úrazovú
rentu.

Sociálnej poisťovni, ústredie, bola dňa 16. apríla 2015 doručená lekárska správa z posúdenia poklesu
pracovnej schopnosti poškodeného na účely úrazovej renty a preto pokračuje v konaní o úrazovú rentu
podľa § 88 zákona.

Podľa § 83 zákona v znení neskorších predpisov poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je
zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný
úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.

Podľa § 88 ods. 1 zákona v znení neskorších predpisov poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v
dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len
„pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný
dôchodok.

Sociálna poisťovňa, ústredie, pri posudzovaní nárokov poškodeného vychádzala z nasledovných
podkladov: záznam o úraze spísaný dňa 21. augusta 1974, protokol Slovenského úradu bezpečnosti
práce zo dňa 28. septembra 1974, žaloba o náhradu škody podaná na Okresný súd Košice I., rozsudok
OS KE L, rozsudok KS KE, list správcu konkurznej podstaty Východoslovenské strojárne, a. s., zo dňa
15. júla 2014, lekárska správa zo dňa 18. marca 2015, po oprave údajov doručená Sociálnej poisťovni,
ústredie, dňa 16. apríla 2014.

Podľa lekárskej správy Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, vystavenej dňa 18. marca 2015, ktorá
je prílohou tohto rozhodnutia, má poškodený v dôsledku pracovného úrazu zistený pokles pracovnej
schopnosti v rozsahu 50 %, ale od 1. januára 2004 nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti
s pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974, v dôsledku čoho podľa § 88 zákona v znení neskorších
predpisov nespĺňa podmienku nároku na úrazovú rentu.

Poškodený je vyučený drevomodelár, pracujúci ako údržbár. Dňa 21. augusta 1974 utrpel úraz ako
študent odborného učilišťa - poranenie kotúčovou pílou, pri ktorom došlo k odrezaniu palca a ďalších
troch prstov pravej ruky, kde ostal jeden článok. Následne bol chirurgicky riešený na úrazovej chirurgii.
Klinicky je prítomná ťažká porucha úchopovej schopnosti pravej ruky. Nakoľko poškodený nepoberal
stratu na zárobku je miera pracovnej schopnosti 50 %, od 1. januára 2004 nedošlo k zhoršeniu
zdravotného stavu.



V prípade poškodeného bola miera poklesu pracovnej schopnosti síce určená v rozsahu 50 %, no v tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že posudkový lekár pobočky uvedenými percentami vyjadril mieru poklesu
pracovnej schopnosti poškodeného, ak by sa táto posudzovala pred 1. januárom 2004.

Ak poškodenému nevznikol nárok na úrazovú rentu v zmysle § 272 ods. 3 zákona a zdravotné ťažkosti v
príčinnej súvislosti s chorobou z povolania s dátumom prvého zistenia do 31. decembra 2003 pretrvávajú
aj po tomto dátume, sa na účely nároku na úrazovú rentu podľa § 88 a nasledujúcich zákona posudzuje
progresia choroby z povolania od 1. januára 2004, a to v porovnaní s klinickými prejavmi vyskytujúcimi
sa u poškodeného do 31. decembra 2003.

V tomto smere je potrebné poukázať na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Sp 35/2014-40 zo
dňa 19. septembra 2014, v ktorom tento uvádza, že „zákon o sociálnom poistení v žiadnom ustanovení
nerieši nároky tých poškodených zamestnancov, ktorým do 31. decembra 2003 nevznikol nárok na
náhradu za stratu na zárobku, hoci napr. v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania nemohli doterajšiu
činnosť zamestnanca vykonávať.“

Preto Sociálna poisťovňa s prihliadnutím na skutočnosť, že následky poistnej udalosti (pracovný úraz
alebo choroba z povolania) vzniknutej pred účinnosťou zákona môžu trvať, resp. progredovať aj po 31.
decembri 2003, metodickými postupmi stanovila, že v takomto prípade sa na účely nároku na úrazovú
rentu posudzuje zhoršenie zdravotného stavu od 1. januára 2004 (dátum účinnosti zákona). Nárok na
úrazovú rentu sa týmto čiastočne posudzuje, ako keby poistná udalosť vznikla za účinnosti zákona.“

II.

Navrhovateľ vo včas podanom opravnom prostriedku (danom na poštovú prepravu 28.05.2015) sa
domáhal preskúmania hore uvedeného rozhodnutia odporkyne a prostredníctvom právneho zástupcu
formuloval jednotlivé výhrady ku skutkovým zisteniam a právnym záverom uvedeným v rozhodnutí
odporkyne z 22.04.2015. Nesprávnosť rozhodnutia odporkyne o zamietnutí uplatneného nároku na
úrazovú rentu odôvodňoval navrhovateľ predovšetkým prvotnými skutkovými okolnosťami súvisiacimi s
pracovným úrazom z 21.08.1974, ku ktorému došlo počas študentskej praxe navrhovateľa v študijnom
odbore modelár. Tvrdil, že išlo lukratívny študijný odbor a po ukončení štúdia sa mohol uplatniť v rôznych
štátnych a súkromných podnikoch a inštitúcií umeleckej sféry, ako aj v samostatnom podnikaní ako
dizajnér, konštruktér a modelár, resp. technológ, k čomu však v dôsledku pracovného úrazu nemohlo
dôjsť. Ďalej voči obsahu preskúmavaného rozhodnutia argumentoval nasledovne:

„Navrhovateľ bol pred úrazom zdravý, pretože zdravotné požiadavky na prácu modelára sú náročné.

Požadované osobnostné predpoklady, zdravotná spôsobilosť, vlastnosti a schopnosti na výkon práce
modelára sa vyznačuje a vyžaduje predovšetkým odolnosť voči záťaži, telesná obratnosť, pohyblivosť a
vysoká manuálna zručnosť, cit pre polohu a rovnováhu, toleranciu nepohodlia a schopnosťou pracovať
v nepohodlnej polohe, priestorovú a plošnú predstavivosť, cit pre presnosť, zmysel pre súmernosť a
cit pre vodorovnú a zvislú rovinu, manuálnu zručnosť, vykonávanie presnej práce rukami, dobrý hmat,
čuch, zrak, musí rozlišovať tvary, farby a zvuky.

Vydané rozhodnutie odporkyne zaoberajúce sa mnohými nepodstatnými otázkami spolu s lekárskou
správou je arbitrárne, nezohľadňujúce žiadnu z prísne požadovaných vlastnosti, predovšetkým
zdravotné požiadavky na prácu modelára.

Navrhovateľ v profesii modelár so zameraním viac na strojárenskú výrobu musel byť samostatný,
pracovať v rôznych polohách, pracovať s rôznymi materiálmi (piesok, drevo, železo, plasty a chemické
látky) musel byť v dobrej kondícií a tomu zodpovedajúcom podporno-pohybovom aparáte, mať v rukách
cit, zručnosť a silu.

S týmito požiadavkami sa závery posudkového lekára odporkyne rozchádzajú.



Dokumentované zistenie posudkového lekára, že u navrhovateľa došlo k odrezaniu palca a ďalších
3 prstov pravej ruky, kde ostal jeden článok, ukazovák pravej ruky bol tiež operovaný, operovaný bol
na úrazovej chirurgii, tiež konštatovanie, že pravá ruka je nefunkčná, ukazovák nevie riadne vystrieť,
má problém s úchopom, stále vykonáva v práci len pomocné práce, vyznieva ako ironizovanie činnosti
a zdravotných požiadaviek na pracovný výkon navrhovateľa v pripravovanom pracovnom obore s
možnosťou širokého uplatnenia a dosahovania lukratívnych zárobkov.

Preto priznaný pokles pracovnej schopnosti (ďalej len PPS) v rozsahu 50 % nie je správny, je nízky
vzhľadom k tomu, že jeho vyradenie z týchto pracovných činnosti je v rozsahu 100%.

Na základe týchto skutočnosti navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporkyni na nové
konanie.

Navrhovateľ si uplatňuje trovy právneho zastúpenia vo výške 167,78 EUR.

Takto nesprávne určený PPS je v rozpore s § 88 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
v platnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), pretože posudkový lekár sa musí podľa § 88 ods.
3 zákona č. 461/2003 Z.z vyrovnať s celým rozsahom pracovného potenciálu poškodeného a nie iba
z jeho časťou. Vyplýva to aj z § 88 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. „Pokles pracovnej schopnosti sa
posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh...“

V tomto smere nebol ani riadne zistený skutočný stav veci z dôvodu, že posúdenie PPS nebolo
zamerané na opis pracovnej činnosti, preto je jednostranné. Opis pracovnej činnosti a posúdenie musí
byť zamerané na činnosť modelára, ale závery posudkového lekára odporkyne nezohľadňujú skutočný
obsah predovšetkým pokiaľ ide o požiadavky kladené na profesiu modelár už od prijímania na štúdium.

Podľa § 88 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. „Pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1
v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods.
2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami.“

Z tohto dôvodu vydané rozhodnutie odporkyne nie je správne, je v rozpore s ustanovením § 88 ods. 3,
§ 195, § 196 a § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z..

Preto navrhovateľ tvrdí, že vydané rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné pokiaľ ide o posúdenie
miery PPS navrhovateľa. Podľa obsahu lekárskej správy PPS na účely úrazovej renty ak navrhovateľ nie
je schopný vykonávať žiadnu z činnosti modelára, nedokáže ovládať potrebné strojné a iné technické
zariadenie, musí byť priznaný 100% rozsah PPS. Ovládanie strojov ako píla, cirkulár, brúska, fréza,
pechovačka, dlabacie a vŕtacie zariadenia, práca s chemickými látkami pre rôzne odlievanie, práca so
zváracím zariadením, práca pri odlievaní kovov o vysokej o teplote je absolútne vylúčená už pri menšom
zdravotnom postihnutí, než aké má navrhovateľ.

Lekársky posudok odporkyne preto neobsahuje žiadne skutkové zdôvodnenie práve (len) 50
percentného PPS navrhovateľa vykonávať doterajšiu prácu modelára, najmä akými úvahami sa
posudkový lekár pri stanovení percentuálneho vyjadrenia tejto miery riadil. V konaní o výšku úrazovej
renty ide pritom o posudzovanie takej otázky, u ktorej je nevyhnutné v posudku vyjadriť a kvantifikovať
všetky relevantné medicínske východiská pre posúdenie schopností vykonávať doterajšiu prácu.

Okrem toho lekársky posudok a vydané rozhodnutie musí pre konkrétnu prácu modelára uviesť logické
závery a kvantifikovať aj všetky relevantné medicínske východiská pre posúdenie rozsahu zostatku 50%
PPS vykonávať doterajšiu prácu.

Podľa tvrdenia navrhovateľa je nutné odstrániť rozpory aj v tom, že je preukázané závažné poškodenia
navrhovateľovho zdravia v takom rozsahu, že mu znemožňuje akýkoľvek výkon pracovnej činnosti (v
súlade s § 88 ods. 3), a napriek tomu odporkyňa konštatuje posúdenie iba na 50% PPS.



Z uvedeného dôvodu navrhovateľ tvrdí, že jeho PPS v zmysle citovanej právnej úpravy je 100 %, čoho
dôkazom je aj jeho vyradenie z pracovného procesu v rozsahu 100%. Návrat na pôvodné pracovisko
a pôvodný výkon práce nie je možný.

Toto je rozhodujúca skutková a právna rovina a nie subjektívny názor posudkového lekára bez
opory v zákone a bez vysvetlenia ostatných 50% percent možného pracovného potenciálu. Okrem
toho pretrvávajúce zdravotné ťažkosti preukazujú, že rozsah poškodeného zdravia a následky mu
znemožňujú akýkoľvek výkon pracovnej činnosti. V jeho pracovnej pozícií osoba musí byť dostatočne
silná, flexibilná a vysoko zručná. Navrhovateľ navštevuje lekára, lieči sa a užíva lieky.

Postup odporkyne nie je správny ani v časti určenia vzniku nároku, ktorú posudkový lekár priznal od
1.1.2004. V tomto smere musí platiť zákon a nie subjektívne vyjadrovaný názor.

Preto prihliadajúc na to, že k pracovnému úrazu došlo podľa pracovnoprávnej úpravy, pre odškodňovaciu
prax musia platiť podobné pravidla ako platili pri strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
odvíjajúce sa od skutočného zárobku, alebo zárobku, aký by zrejme navrhovateľ dosahoval, keby k
pracovnému úrazu nedošlo.

Súdna prax priznávala stratu na zárobku aj nezamestnanému (R 53/1955, R 75/1994, R 29/2004), ale aj
osobám, ktoré do zamestnania ešte len mali nastúpiť. Podstatné pre také posúdenie je, že poškodený
po skončení pracovnej neschopnosti by sa zamestnal, alebo sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k
čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia.

Súdna prax dospela k záveru, že pri veciach, kde nie je možné určiť výšky nároku na náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti treba vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by
poškodený dosiahol, nebyť poškodenia jeho zdravia.

Obdobná právna úprava na určenie pravdepodobného zárobku (pravdepodobného denného
vymeriavacieho základu) platí aj v súčasnom zákone č. 461/2003 Z.z.

V tomto smere sa žalobkyňa obmedzila iba na citovanie súdneho rozhodnutia, ktoré bolo žiaľ pre
navrhovateľa neúspešné, podľa obsahu rozsudku z dôvodu procesného pochybenia. Tiež sa obmedzila
iba na podklady zamestnávateľa, ktoré údajne nepreukázali stratu na zárobku.

Odporkyňa v tomto smere podľa § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. v rámci plnenia vlastnej procesnej
povinnosti nevykonala v prospech navrhovateľa vôbec nič, napr. na špecifikáciu existujúcich príjmoch
navrhovateľa, ktoré eviduje vo svojom evidenčnom systéme, a z ktorých vie aj keď nesprávne či
nepresne určiť mesačný príjem.

V tomto smere jednotlivé otázky sa mohli prerokovať na ústnom pojednávaní, kde by sa navrhli dôkazy,
tiež je tu ustanovenie § 198, podľa ktorého by odporkyňa vec postúpila príslušnému súdu na vyriešenie
predbežnej otázky tykajúcej sa výšky zárobkov v profesii modelár, ktorá by bola použitá na určenie DVZ,
alebo pravdepodobného DVZ.“

Na základe uvedených námietok navrhol, aby Krajský súd v Košiciach v preskúmavanej právnej veci
rozsudkom zrušil rozhodnutie odporkyne z 22.04.2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil právo na náhradu trov konania.

III.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení z 08.07.2015 k obsahu opravného prostriedku argumentovala
nasledovne:



„Dňa 21. augusta 1974 o 08:45 hod. navrhovateľ utrpel v drevomodelárni Východoslovenských strojárni
n. p. Košice pracovný úraz (ďalej len „pracovný úraz zo dňa 21. augusta 1974“), jednalo sa o amputáciu
palca a jeden a pol článku tretieho, štvrtého a piateho prsta pravej ruky spôsobenú stiahnutím ruky do
okružnej píly na drevo. Navrhovateľ bol ihneď ošetrený v ambulancii Východoslovenských strojárni a
prevezený do štátnej nemocnice v Košiciach.

Navrhovateľ utrpel pracovný úraz za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 65/1965 Zb.“), ktorý zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri
pracovných úrazoch a chorobách z povolania upravuje v § 190 a nasledujúcich. V zmysle § 193 zákona
č. 65/1965 Zb. zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania,
je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na
zárobku.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov
od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom
úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného
invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred
vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie
tohto dôchodku podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov
podľa týchto predpisov ani na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

V zmysle § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon“) náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity
alebo čiastočnej invalidity (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“) a náhrada za stratu na dôchodku,
ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.
januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej
renty platí § 82 primerane.

Je nesporné, že navrhovateľovi z titulu vzniknutého pracovného úrazu zo dňa 21. augusta 1974 nebola
k 31. decembru 2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej schopnosti, preto
v nadväznosti na § 272 ods. 3 zákona sa táto od 1. januára 2004 nemohla transformovať na úrazovú
rentu (ďalej len „transformovaná úrazová renta“).

Navrhovateľ podal žiadosť o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona, ktorá bola doručená Sociálnej
poisťovni, pobočka Košice dňa 18. februára 2011. Na základe tejto žiadosti vydala Sociálna poisťovňa,
ústredie rozhodnutie č. 5757-19/2015-BA zo dňa 22. apríla 2015 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 22.
apríla 2015“), v ktorom navrhovateľovi podľa § 88 zákona nepriznala nárok na úrazovú rentu v dôsledku
pracovného úrazu zo dňa 21. augusta 1974.

Záväzným podkladom pre vydanie rozhodnutia zo dňa 22. apríla 2015 bola Lekárska správa posudkovej
lekárky Sociálnej poisťovne, pobočky Košice (ďalej len „posudková lekárka pobočky KE“) zo dňa 18.
marca 2015, ktorá mieru poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa na účely úrazovej renty podľa
§ 88 ods. 1 zákona stanovila v rozsahu 50%. V II. časti s názvom „POSUDOK“, oddiele „celkový
posudok“ posudková lekárka pobočky KE uvádza, že navrhovateľ je vyučený drevomodelár, ktorý
pracuje ako údržbár. Dňa 21. augusta 1974 ako študent odborného učilišťa utrpel pracovný úraz -
poranenie kotúčovou pílou, pri ktorom došlo k odrezaniu palca a článkov III-V prsta pravej ruky, okrem
ukazováka. Následne bol chirurgicky riešený na úrazovej chirurgii. Ďalej posudková lekárka pobočky
KE dodáva, že u navrhovateľa je klinicky prítomná ťažká porucha úchopovej schopnosti pravej ruky.
Nakoľko navrhovateľ nepoberal stratu na zárobku, miera poklesu pracovnej schopnosti je na úrovni
50 % a záverom posudková lekárka pobočky KE uvádza, že od 1. januára 2004 nedošlo k zhoršeniu
zdravotného stavu.

Proti rozhodnutiu zo dňa 22. apríla 2015, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 30. apríla 2015, podal
navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, JUDr. Dušan Antol, advokát, so sídlom Hlavná
č. 108, 040 01 Košice (ďalej len „právny zástupca“) v zákonom ustanovenej lehote, opravný prostriedok,



ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni, ústredie dňa 15. júna 2015 (ďalej len „opravný prostriedok zo
dňa 15. júna 2015“).

Navrhovateľ v opravnom prostriedku zo dňa 15. júna 2015 vyjadril nesúhlas s rozhodnutím zo dňa
22. apríla 2015 s odôvodnením priznaného nesprávneho postupu pri určovaní rozhodného obdobia,
pri určení denného vymeriavacieho základu a nízkeho poklesu pracovnej neschopnosti. Navrhovateľ
nesúhlasí s vydaným rozhodnutím a dôvodí to najmä tým, že bol študentom stredného odborného
učilišťa v lukratívnom študijnom odbore modelára, že po ukončení štúdia sa mohol uplatniť okrem svojej
firmy aj v štátnych a súkromných podnikoch a inštitúciách umeleckej sféry, vo vlastných návrhárskych a
realizačných firmách, ako dizajnér, konštruktér a modelár, alebo technológ. Podľa tvrdení navrhovateľa
je priznaný pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 50 % nesprávny, je nízky vzhľadom k tomu, že
jeho vyradenie z pracovných činností je v rozsahu 100 %. Ďalej navrhovateľ tvrdí, že takto nesprávne
určený pokles pracovnej schopnosti je v rozpore s § 88 ods. 3 zákona a v tomto smere nebol ani riadne
zistený skutočný stav veci z dôvodu, že posúdenie poklesu pracovnej schopnosti nebolo zamerané
na opis pracovnej činnosti, preto je jednostranné. Navrhovateľ tvrdí, že vydané rozhodnutie odporkyne
je nepreskúmateľné pokiaľ ide o posúdenie miery poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa, podľa
obsahu lekárskej správy pokles pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty ak navrhovateľ nie je
schopný vykonávať žiadnu z činností modelára, nedokáže ovládať potrebné strojné a iné technické
zariadenie, musí byť priznaná 100 % miera poklesu pracovnej schopnosti. Vo štvrtej časti opravného
prostriedku zo dňa 15. júna 2015 navrhovateľ uvádza, že postup odporkyne nie je správny ani v časti
určenia vzniku nároku, ktorý posudkový lekár priznal od 1. januára 2004 a že v tomto smere musí
platiť zákon a nie subjektívne vyjadrovaný názor. Záverom navrhovateľ uvádza, že by sa jednotlivé
sporné otázky mohli prerokovať na ústnom pojednávaní, kde by sa navrhli dôkazy a dodáva, že je tu
ustanovenie § 198 zákona, podľa ktorého by odporkyňa vec postúpila príslušnému súdu na vyriešenie
predbežnej otázky týkajúcej sa výšky zárobkov v profesii modelár, ktorá by bola na určenie denného
vymeriavacieho základu, alebo pravdepodobného denného vymeriavacieho základu. Na základe týchto
skutočností žiada navrhovateľ rozhodnutie zo dňa 22. apríla 2015 zrušiť a vec vrátiť Sociálnej poisťovni,
ústredie na ďalšie konanie.

V zmysle § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“)
poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má
viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca.

Zákon v citovanom ustanovení § 272 ods. 3 zákona upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, ktorej
existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto
nároku aj po 31. decembri 2003.

V tomto smere poukazujeme na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, ústredie, pri rozhodovaní o nároku
navrhovateľa na úrazovú rentu vychádzala okrem príslušných lekárskych správ posudkových lekárov
sociálneho poistenia aj zo skutočnosti, že v súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974
navrhovateľovi nebola k 31. decembru 2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti.
V prípade poškodených, ktorým nevznikol nárok na transformovanú úrazovú rentu v zmysle § 272
zákona, no ich zdravotné ťažkosti v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom pretrvávajú aj po 1. januári
2004, sa na účely priznania, resp. nepriznania nároku na úrazovú rentu posudzuje progresia následkov
tohto pracovného úrazu, a to v porovnaní s klinickými prejavmi vyskytujúcimi sa u poškodeného do 31.
decembra 2003.

Vyššie spomínaná 50 % miera poklesu pracovnej schopnosti sa vzťahuje ku dňu 31. decembra 2003, čo
samo osebe nezakladá splnenie nároku na vyplácanie transformovanej úrazovej renty, nakoľko neboli
splnené ďalšie dva obligatórne predpoklady na jej priznanie a to povinnosť vyplácania náhrady za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a progresia následkov pracovného úrazu.

Posudková lekárka pobočky KE v Lekárskej správe zo dňa 18. marca 2015 v II. časti - POSUDOK, v bode
s názvom „Celkový posudok“ okrem iného uviedla, že u navrhovateľa nedošlo k zhoršeniu zdravotného
stavu po 1. januári 2004.



Z lekárskej správy posudkovej lekárky pobočky KE, ktorá riadne a úplne vysvetľuje a odôvodňuje
zistené medicínske závery vyplýva, že navrhovateľovi nárok na priznanie úrazovej renty nevznikol. U
navrhovateľa nedošlo po 1. januári 2004 k zhoršeniu zdravotného stavu a nevznikla žiadna nová právna
skutočnosť, ktorá by bola dôvodom na priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že na námietky navrhovateľa súvisiace s
určovaním rozhodného obdobia, určovaním denného vymeriavacieho základu a nízkeho poklesu
pracovnej schopnosti nie je možné prihliadať a považujeme ich za nedôvodné. Z tohto dôvodu máme
za to, že Sociálna poisťovňa postupovala v prípade navrhovateľa v súlade so zákonom, náležíte zistila
skutočný stav veci, a preto nie sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci
Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie v nadväznosti na § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok.“

Odporkyňa navrhla, aby krajský súd nevyhovel opravnému prostriedku navrhovateľa a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ako zákonné a vecne správne.

IV.

V priebehu súdneho preskúmavacieho konania navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil
súdu podanie z 08.10.2015 (č.l.20-22 spisu), na ktoré reagovala odporkyňa podaním z 12.01.2016
(č.l.24-25 spisu). Na ďalšie podanie právneho zástupcu navrhovateľa z 22.02.2016 (č.l. 27-29 spisu s
prílohami na č.l. 30-33 spisu) reagovala odporkyňa na základe výzvy súdu zo 14.03.2016 písomným
vyjadrením z 28.06.2016 (č.l.42-43 spisu), v ktorom odporkyňa argumentovala nasledovne:

„K podaniu zo dňa 22. februára 2016 navrhovateľ predložil prepúšťaciu správu zo dňa 18. decembra
2015, pričom uvádza, že táto je dôkazom jeho zdravotných ťažkostí, ktoré sú podľa názoru navrhovateľa
v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974.

Ďalej navrhovateľ uvádza nevyhnutnosť posúdenia jeho zdravotného stavu za účelom stanovenia miery
poklesu pracovnej schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie s prihliadnutím na prepúšťaciu správu
zo dňa 18. decembra 2015. Zároveň navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 22. februára 2016 uvádza,
že vyjadrenie odporkyne zo dňa 8. júla 2015 je v rozpore s § 272 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), nakoľko odmieta existenciu pracovného úrazu
s prihliadnutím na § 251 ods. 1 zákona, vrátane posúdenia alebo určenia pravdepodobného zárobku
k nároku na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom pred 1. januárom 2004, o ktorom sa však
ešte nerozhodlo.

Na základe uvedeného navrhovateľ opakovane navrhuje rozhodnutie č. 5757-19/2015-BA zo dňa 22.
apríla 2015 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 22. apríla 2015“) zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Na základe Výzvy zo dňa 14. marca 2016 a podania zo dňa 22. februára 2016 bol zdravotný stav
navrhovateľa opätovne posúdený posudkovou lekárkou, Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (ďalej
len „posudková lekárka pobočky“) dňa 13. apríla 2016, ktorá po celkovom opakovanom zhodnotení
a prehodnotení zdravotného stavu navrhovateľa s prihliadnutím na prepúšťaciu správu zo dňa 18.
decembra 2015 stanovila 50 % mieru poklesu pracovnej schopnosti, pričom uviedla, že predložená
prepúšťacia správa nemá súvis s pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974.

Vzhľadom na skutočnosť, že podaniu zo dňa 22. februára 2016 nebolo vyhovené, bola kompletná
spisová dokumentácia odstúpená posudkovej lekárke Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté
pracovisko Košice (ďalej len „posudková lekárka ústredia").

Po preskúmaní kompletnej zdravotnej dokumentácie navrhovateľa posudková lekárka ústredia stanovila
opätovne 50 % mieru poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa.



V II. časti Lekárskej správy zo dňa 26. mája 2016 v bode s názvom „Celkový posudok“ posudková
lekárka ústredia okrem iného uvádza, že podľa ortopedického vyšetrenia je stav od roku 1974 trvalý a
liečbou neovplyvniteľný, pričom od 1. januára 2004 nedošlo k progresii následkov zdravotných ťažkostí
spôsobených pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974. Ďalej uvádza, že podľa prepúšťacej správy
zo dňa 18. decembra 2015 navrhovateľ prekonal cievnu mozgovú príhodu (krvácanie do mozgu pri
neliečenej hypertenzii), ktorá nesúvisí s pracovným úrazom zo dňa 21. augusta 1974.

Odporkyňa sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 8. júla 2015 a rovnako aj vyjadrenia
zo dňa 12. januára 2016 a dodáva, že navrhovateľ sa v novom podaní zo dňa 22. februára 2016 v
niektorých bodoch pridržiava svojej argumentácie z opravného prostriedku zo dňa 15. júna 2015 a z
podania zo dňa 8. októbra 2015, na ktorú odporkyňa už reagovala.

K nevyhnutnosti posúdenia zdravotného stavu navrhovateľa za účelom stanovenia miery poklesu
pracovnej schopnosti s prihliadnutím na prílohu podania zo dňa 22. februára 2016, uvádzame, že
požiadavke navrhovateľa bolo vyhovené, nakoľko dňa 13. apríla 2016 posudková lekárka pobočky
a dňa 26. mája 2016 posudková lekárka ústredia, vykonali opätovné posúdenie zdravotného stavu
navrhovateľa na účely nároku na úrazovú rentu v nadväznosti na obsah prepúšťacej správy zo dňa
18. decembra 2015, pričom ako je už vyššie uvedené, zdravotné ťažkosti navrhovateľa vyplývajúce
z prepúšťacej správy zo dňa 18. decembra 2015 nemajú súvislosť s pracovným úrazom zo dňa 21.
augusta 1974 a rovnako nedošlo ani k zhoršeniu zdravotného stavu.

V tomto smere odporkyňa uvádza, že v predmetnej prepúšťacej správe zo dňa 18. decembra 2015
sa okrem iného na strane 3 píše „Diagnózy...Neliečená arteriová hypertenzia 3. st....“ Z uvedeného
vyplýva, že predmetná cievna mozgová príhoda je u navrhovateľa následkom neliečenej hypertenzie
- neliečeného vysokého krvného tlaku. Uvedené tvrdenie bolo potvrdené aj posudkovými lekármi
sociálneho poistenia. Preto tvrdenie právneho zástupcu, že jedinou príčinou mozgovej príhody u
navrhovateľa je „dlhodobé pôsobenie stresu a psychickej záťaže ako následok pracovného úrazu",
považuje odporkyňa za nepravdivé. Navyše, v samotnej prepúšťacej správe dňa 18. decembra 2015
navrhovateľ neuvádza ako možný dôvod utrpenia cievnej mozgovej príhody pracovný úraz zo dňa 21.
augusta 1974. Zmienka o jeho utrpení a prípadnom psychologickom liečení je len v úvode predmetnej
prepúšťacej správy.

V spornom prípade uplatnenia nároku na transformovanú úrazovú rentu je rozhodujúce, aby bola
navrhovateľovi vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti,
pričom z dokladov odovzdaných správcom konkurznej podstaty zamestnávateľa Východoslovenské
strojárne, a. s., so sídlom Južná trieda 82, 042 73 Košice, jednoznačne vyplýva, že navrhovateľovi
nebola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, tzn. k
31. decembru 2003 neexistovala suma (plnenie), ktorá by sa transformovala na úrazovú rentu v zmysle
§ 272 zákona.

K námietke navrhovateľa, že vyjadrenie odporkyne zo dňa 8. júla 2015 je v rozpore s § 272 zákona,
nakoľko odmieta existenciu pracovného úrazu s prihliadnutím na § 251 ods. 1 zákona, vrátane posúdenia
alebo určenia pravdepodobného zárobku k nároku na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom
pred 1. januárom 2004, o ktorom sa však ešte nerozhodlo, uvádzame, že Sociálna poisťovňa s
prihliadnutím na skutočnosť,, že ..následky poistnej udalosti vzniknutej pred účinnosťou zákona môžu
trvať aj po 31. decembri 2003, metodickými pokynmi stanovila, že vtákom prípade sa na účely nároku
na úrazovú rentu posudzuje zhoršenie zdravotného stavu od 1. januára 2004, nakoľko zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva spôsob riešenia nároku poškodených, ktorým do 31. decembra 2003
nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, aj keď v dôsledku
pracovného úrazu nemohli doterajšiu činnosť zamestnanca vykonávať (rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 9Sp 35/2014-40 zo dňa 19. septembra 2014).

Pokiaľ právny zástupca poukazuje na popretie znenia § 251, § 259 a § 272 zákona, uvádzame, že opak
je skutočnosťou, a síce, že, Sociálna poisťovňa postupuje v súlade s právnymi predpismi Slovenskej



republiky. Ustanovenie § 272 upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, pričom na jej priznanie musí
poškodený spĺňať určité podmienky. Toto ustanovenie zakotvil do zákona sám zákonodarca, no nakoľko
ustanovenie nerieši nároky tých poškodených, ktorí utrpeli pracovný úraz pred 1. januárom 2004 v celom
rozsahu, Sociálna poisťovňa metodickými pokynmi upravila postup pri ich priznávaní, pričom zásadne
postupuje v súlade so zásadou „in dubio mitius. “ No nakoľko u navrhovateľa je nepochybné, že mu
nevznikla k 31. decembru 2003 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, a nedošlo ani
k progresii následkov pracovného úrazu zo dňa 21. augusta 1974, nebolo možné navrhovateľovi nárok
na úrazovú rentu priznať.

Podľa § 251 ods. 1 zákona pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred
1. januárom 2004 sa považujú od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto
zákona.

Podľa § 259 ods. 1 zákona v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia,
dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o
nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku
zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná
náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých
nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo
podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v zmysle § 251 ods. 1 zákona sa pracovný úraz utrpený pred 1.
januárom 2004 posúdi podľa § 8 zákona v nadväznosti na jeho definíciu a § 259 ods. 1 zákona poukazuje
na zákaz retroaktivity, čo bolo v danom prípade splnené. Sociálna poisťovňa postupovala podľa stavu
účinného k 31. decembru 2003. § 259 ods. 1 zákona v poslednej vete odkazuje na odchýlky ďalej
ustanovenými, čo v nadväznosti na derogačné pravidlo „lex specialis derogat legi generáli“ v spojení so
zásadou „analógia legis“ poukazuje v konečnom dôsledku opätovne na použitie § 272 zákona. Preto
námietku navrhovateľa, považuje odporkyňa za bezpredmetnú.

Tak ako vyplýva z predmetného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, zo žiadneho ustanovenia zákona
nevyplýva obligatórny postup Sociálnej poisťovne pri posudzovaní nároku poškodených v situáciách
obdobných prípadu navrhovateľa. No za účelom aspoň čiastočného zlepšenia spoločenskej situácie
poškodených, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich vyskytla choroba z povolania pred účinnosťou
zákona a do 31. decembra 2003 nepoberali náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, Sociálna poisťovňa nárok na úrazovú rentu vyššie uvedeným postupom čiastočne
posudzuje, ako keby poistná udalosť vznikla za účinnosti zákona.“

Právny zástupca navrhovateľa v podaní z 25.01.2017, ktoré doručil súdu na pojednávaní 27.01.2017
poukazujúc na obsah a závery administratívneho konania a zmeny v zdravotnej spôsobilosti
navrhovateľa na výkon práce - nové lekárske správy uviedol nasledovnú argumentáciu:

„Navrhovateľ predkladá nové lekárske správy preukazujúce u navrhovateľa po dlhodobo zvýšenom
krvnom tlaku súčasný zdravotný stav.

Súčasne k posudzovanej veci uvádza, že sa na predvolanie posudkovej lekárky odporkyne v odvolacom
konaní mal zúčastniť posúdenia poklesu pracovnej schopnosti pre účely úrazovej renty.

Navrhovateľ sa na posúdenie dostavil včas, ale po dlhom čakaní na zavolanie - po vstupe do kancelárie
posudkovej lekárky mu táto oznámila, že „nemá nárok na úrazovú rentu.“

Táto skutočnosť navrhovateľa nahnevala a posudkovej lekárke povedal, že či kvôli tejto hlúposti ho
predvolala a nechala tak dlho čakať v čakárni!



V hneve navrhovateľ odišiel, a predmetné lekárske správy v prílohe neodovzdal. Neskôr si uvedomil, že
ešte v čase prítomnosti u posudkovej lekárky, ktorá ho upokojovala, údajne podpísal niečo, čoho obsah
mu nie je vôbec známy, čo bolo spôsobené vznikom opísanej situácie.

Navrhovateľ uvedeným súčasne chce preukázať nesprávny a nezákonný postup odporkyne pri
posudzovaní a rozhodovaní o úrazovej rente.

Dôkaz tvrdeného vyplýva so zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v platnom znení, (ďalej len
zákon č. 461/20003 Z.z.), podľa ktorého, v zmysle § 88 ods. 1 „Poškodený má nárok na úrazovú rentu,
ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil
dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Toto posúdenie - podľa § 88 ods. 3 zákona „Pokles pracovnej schopnosti (ďalej len PPS) sa posudzuje
na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami
uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti
s týmito činnosťami.

Rovnako sa určí, podľa § 89 ods. 1 zákona, ale pre aplikáciu tohto ustanovenia je nevyhnuté poznať
1) DVZ a 2) PPS. Bez poznania týchto veličín, nie je možné vec správne, objektívne a zákonne vec
posúdiť ani zákonne rozhodnúť.

Posudzovanie PPS podľa § 88 ods. 1 citovaného zákona v súvislosti s plnením pracovných úloh
uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením
pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami vykonáva posudkový lekár Sociálnej
poisťovne, ktorého kompetencia je daná v § 153 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v platnom znení.

Z uvedeného vyplýva, že základom pre zákonný postup určenia straty na zárobku (po skončení
pracovnej neschopnosti, teraz úrazovej renty) je u poškodenej osoby určenie PPS vykonávať doterajšiu
činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a podľa § 88 ods. 3 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom posúdení v platnom znení.

Všeobecná prax Sociálnej poisťovne pri podávaní odborných posudkov s určením PPS poškodenej
osoby preukazuje, že PPS je v zásade vždy vyšší, ako je určená miera poklesu schopnosti zárobkovej
činnosti v % (ďalej len MPSZČ“) pre účely invalidného dôchodku. Je to dané tým, že toto posúdenie (§ 88
ods. 1) na rozdiel od všeobecného ochorenia (§ 71 ods. 1 a ods. 8) nahradilo pôvodnú stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti a vyjadruje mieru individuálneho vylúčenia z možnosti vykonávať
svoju pôvodnú prácu (§ 88 ods. 3).

K tomu poukazujeme aj na právny názor Krajského súdu v Prešove, sp. zn: 2Sp/7/2011 zo dňa 9.11.2011,
tohto znenia: ... “musí súd konštatovať, že nárok na invalidný dôchodok a úrazová renta sú dve
samostatné dávky a aj miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u jednotlivých týchto
dávok sa posudzuje samostatne. Pri výpočte úrazovej renty nie je možné vychádzať z percentuálnej
miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ustálenej pre účely priznania invalidného
dôchodku.“

Navrhovateľ má priznaný invalidný dôchodok. Navrhovateľ v súčasnosti nepozná skutočný PPS
(nevyhnutný koeficient podľa § 88 ods. 3), ale ani správnu výšku denného vymeriavacieho základu (ďalej
len „DVZ“) ako nevyhnutný číselný údaj podľa § 89 ods. 1 v spojení s § 84 zákona č. 461/2003 Z.z..

Charakter a rozsah poškodenia zdravia navrhovateľa je v takom rozsahu, že ho z profesionálneho
výkonu práce z pracovného procesu (vzťah k § 88 ods. 3) vyraďuje úplne, v celom rozsahu a zodpovedá
100% PPS.



Taktiež navrhovateľ poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. februára
2010, sp. zn. 4 Sžso 44/2009 a prijatú právnu vetu, že „Pri posudzovaní nároku na úrazovú rentu nie
je pre záver o poklese pracovnej schopnosti rozhodujúce len posúdenie zhoršenia zdravotného stavu,
ale treba posúdiť aj vplyv takéhoto zhoršenia na pokles pracovnej schopnosti vykonávať doterajšie
zamestnanie.

Navrhovateľ tvrdí, že posudkovou lekárkou vyslovený záver, v skutočnosti ale ide o právny záver, je
prekročením jej kompetencii pri súčasnej absencií potreby venovať pozornosť odborným otázkam podľa
§ 88 zákona č. 461/2003 Z.z.. Záver, či úrazová renta patrí alebo nepatrí má vyplynúť až z celkové
dokazovania (pri potrebnom zaobstaraní podkladov a presnom a úplnom zistení stavu veci). Ide vlastne
o procesné pochybenie správneho orgánu s takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá má
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto navrhovateľ tvrdí, že o PPS nebol dostatočne zistený skutkový stav a to aj bez h ľadu na to, čo
posudková lekárka v posudku môže napísať.

Druhé procesné pochybenie odporkyne sa týka DVZ, súvislosti s určením DVZ a z pravdepodobného
zárobku, ktorý by dosiahol dosiahol/dosahoval, nebyť poškodenia jeho zdravia.

Obdobná právna úprava na určenie pravdepodobného zárobku (pravdepodobného denného
vymeriavacieho základu) platí aj v súčasnom zákone č. 461/2003 Z.z.“

V.

Súd v konaní podľa tretej hlavy, piatej časti O. s. p. s použitím ustanovenia § 492 ods. 1 SSP, podľa
ktorého konania podľa tretej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov, preskúmal rozhodnutie
odporkyne napadnuté opravným prostriedkom navrhovateľa a dospel k záveru o potrebe zrušenia
preskúmavaného administratívneho rozhodnutia z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm.
d) O. s. p. procesným postupom podľa § 250q ods. 2 O. s. p. s použitím § 250l ods. 2 O. s. p.

Súd na preskúmavanú právnu vec aplikoval procesnoprávny stav účinný do 30.06.2016 a postupoval
podľa Občianskeho súdneho poriadku vychádzajúc zo znenia § 492 ods. 1 SSP.

Nedostatok dôvodov a tým nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia ako procesnoprávny
dôvod jeho zrušenia podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. s použitím § 250l ods. 2 O. s. p. súd vyvodil
z nasledovných zistení a na ne nadväzujúcich právnych záverov:

Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu, navrhovateľ utrpel pracovný úraz dňa 21.08.1974
a nárok na úrazovú rentu podľa zákona o sociálnom poistení si uplatnil v právnej nadväznosti na
pokles pracovnej schopnosti vyplývajúci z uvedeného pracovného úrazu z 21.08.1974, ktorý podľa
navrhovateľa trvá aj za účinnosti zákona o sociálnom poistení, t.j. po 31.12.2003.

Medzi účastníkmi konania nie je spornou ani tá skutočnosť, že navrhovateľovi nevznikol po nadobudnutí
účinnosti zákona o sociálnom poistení nárok na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272
ods. 3 zákona o sociálnom poistení na základe zistenia, že k 31.12.2003 navrhovateľovi nevznikol
nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity
alebo čiastočnej invalidity. Navrhovateľ, teda ako poškodený podal žiadosť o priznanie úrazovej renty
podľa § 88 zákona o sociálnom poistení doručenú Sociálnej poisťovni, pobočka Košice 18.02.2011. Z
obsahu administratívneho spisu odporkyne zároveň vyplýva, že navrhovateľ bol účastníkom súdneho
konania vedeného na Okresnom súde Košice I, ktorý rozsudkom č.k. 16C/73/2007-99 z 19.09.2012
zamietol návrh navrhovateľa o určenie pravdepodobného zárobku z rozhodného obdobia 2003. Uvedený
rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/44/2013-125 z 30.01.2014 a



odvolací súd v ňom konštatoval, že rozhodovanie o výške pravdepodobného zárobku poškodeného na
účely náhrady za stratu na zárobku je v právomoci Sociálnej poisťovne.

Ako to ďalej vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia odporkyne č. 5757-19/2015-BA z
22.04.2015 odporkyňa, odvolávajúc sa na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Sp 35/2014-40
z 19.09.2014 právne argumentovala aj záverom súdu v označenom konaní, podľa ktorého „zákon o
sociálnom poistení v žiadnom ustanovení nerieši nároky tých poškodených zamestnancov, ktorým do
31.12.2003 nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku, hoci napr. v dôsledku úrazu alebo choroby
z povolania nemohli doterajšiu činnosť zamestnanca vykonávať.“

S prihliadnutím na uvedené konštatovanie poukázala odporkyňa na metodický postup, ktorým sa riadi
pri posudzovaní nárokov na úrazovú rentu za predpokladu, že následky poistnej udalosti (pracovný
úraz alebo choroba z povolania) vzniknutej pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení trvajú aj po
31.12.2003, podľa ktorého v takomto prípade sa na účely nároku na úrazovú rentu posudzuje zhoršenie
zdravotného stavu od 01.01.2004 (dátum účinnosti zákona). Nárok na úrazovú rentu sa týmto čiastočne
posudzuje, ako keby poistná udalosť vznikla za účinnosti zákona. Rozhodujúcou skutočnosťou pre
odporkyňu pri takomto právnom nazeraní na nároky na úrazovú rentu je teda zistenie, či v období po
31.12.2003 došlo u účastníka konania k zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti s poistnou udalosťou,
ku ktorej došlo pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnom poistení.

Práve vo vzťahu k uvedenej argumentácii odporkyne absentuje v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia, ako aj v písomných stanoviskách odporkyne predkladaných správnemu súdu v priebehu
súdneho preskúmavacieho konania právna argumentácia opierajúca sa o konkrétne ustanovenia
zákona o sociálnom poistení a prípadne právnych predpisov účinných do 31.12.2003, z ktorej by bolo z
právneho hľadiska jasne čitateľné právne odôvodnenie nemožnosti priznania nároku na úrazovú rentu
u účastníka konania, u ktorého nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu po 31.12.2003 v súvislosti s
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti zákona
o sociálnom poistení. Poukazovanie na metodický pokyn platný pre postup odporkyne bez aplikácie
platného právneho stavu a z toho vyplývajúcej právnej argumentácie nepovažuje súd za dostatočné
odôvodnenie zamietavého rozhodnutia odporkyne o nároku navrhovateľa na úrazovú rentu.

V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č.k. 9 So 224/2008 z 28.10.2008 (uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov SR č. 5/2011 pod č. 57), podľa ktorého vznik nároku na náhradu za stratu na zárobku počas
práceneschopnosti k 31.12.2003 a vznik nároku na jej výplatu nie je skutočnosťou, ktorá samotná môže
vylúčiť vznik nároku na úrazovú rentu podľa § 88 zákona o sociálnom poistení.

Ďalej súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti účastníkov konania aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 4Sžso 44/2009 zo 16.02.2010 (Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov
SR č. 7/2011, pod č. 107), obsahom ktorého je posudzovanie otázky poklesu pracovnej schopnosti pri
nároku na úrazovú rentu. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že pri posudzovaní
nároku na úrazovú rentu nie je pre záver o poklese pracovnej schopnosti rozhodujúce len posúdenie
zhoršenia zdravotného stavu, ale treba posúdiť aj vplyv takéhoto zhoršenia na pokles pracovnej
schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie.

Súd aj z uvedených rozhodnutí NS SR, vychádzajúc zároveň zo znenia dotknutých ustanovení zákona
o sociálnom poistení zaoberajúcich sa problematikou úrazovej renty konštatuje, že zákon o sociálnom
poistení explicitne v ustanovení § 88 a nasl. ani v iných ustanoveniach neobsahuje takú jednoznačnú
právnu úpravu, z ktorej by bolo možné vyvodiť záver, že relevantným dôvodom pre priznanie nároku
na „originálnu“ úrazovú rentu môže byť iba právne významná skutočnosť vo vývoji zdravotného stavu
žiadateľa o úrazovú rentu, ktorá nastala po 31.12.2003. Bude preto úlohou odporkyne v ďalšom
administratívnom konaní vysporiadať sa aj v naznačenom smere s aplikáciou a výkladom všetkých
dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení vo vzťahu nároku navrhovateľa na úrazovú rentu.

Pokiaľ odporkyňa argumentovala v tejto súvislosti znením odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č.k. 9Sp 35/2014-40 z 19.09.2014, ide o zrušujúce súdne rozhodnutie vo vzťahu k
administratívnemu rozhodnutiu práve pre nedostatok právnych dôvodov, na ktoré poukazuje súd aj v
preskúmavanej právnej veci. Úlohou odporkyne preto v ďalšom konaní bude predovšetkým odôvodniť,



v prípade zotrvania na negatívnom stanovisku k uplatnenému nároku navrhovateľa, na základe akých
právnych úvah (nielen s poukázaním na interné usmernenie) dospela odporkyňa k záveru, že u
navrhovateľa nie je daný nárok na úrazovú rentu, ak u neho nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu v
súvislosti s pracovný úrazom z 21.08.1974, po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení.

Podľa § 250r O. s. p. správny orgán je viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. s použitím § 250l ods. 2 O. s. p. tak, že
žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v dôsledku zrušenia preskúmavaného rozhodnutia priznal právo
na náhradu trov konania. Keďže však navrhovateľ (jeho právny zástupca) trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia
súdu (§ 151 ods. 1 O. s. p.), súd postupujúc podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o
prisúdení náhrady trov konania a nepriznal tak navrhovateľovi náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s, druhá veta O. s. p. a contrario).