Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/12/2017 z 13. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 13. júna 2017, sp. zn. 2Sa/12/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:1017200614.2 Krajský súd Košice | 2Sa/12/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:1017200614.2 | 2017-06-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 125 zákona č. 404/2011 Z. z., § 229 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e20cb8d0-3a5f-45e1-8d47-08e6013945e1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:1017200614.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/12/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200614
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:1017200614.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: W. Y. J., nar.
X.X.XXXX, štátneho príslušníka U. I. D., aktuálne s miestom pobytu v S. A. W., zastúpený: Liga
za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, Bratislava proti žalovanému: Prezídiu
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava so sídlom Paulínska 13, Trnava,
v konaní o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného č..p.: PPZ-HCP-
BA9-17-061/2017-AV zo dňa 6.4.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Košiciach ako súd správny žalobu z a m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 21.4.2017 správnu žalobu zo dňa 11.4.2017,
doručenú žalovanému 12.4.2017 proti jeho rozhodnutiu č.p.: PPZ-HCP-BA9-17-061/2017-AV zo dňa
6.4.2017, ktoré vydal podľa § 125 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z. ") a podľa § 5 a § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v konaní a rozhodol o zaistení žalobcu, podľa § 88a ods. 1 písm. b) a § 88 ods.
4, 5 zákona č. 404/2011 Z. z., dňom 6.4.2017, najdlhšie do 6.7.2017, za účelom zistenia potrebných
informácii na vybavenie jeho žiadosť o udelenie azylu, keď podľa žalovaného existuje riziko úteku
žalobcu a umiestnil tohto do Ú. U. S. U. K. L..

2. Žaloba bola krajským súdom postúpená Krajskému súdu v Košiciach, ako súdu miestne príslušnému
podľa § 9 ods. 1, 13 ods. 3 §17 písm. b/ a § 31 ods. 1 SSP, konštatujúc, že žalobca bol 19.4.2017
prepustený zo zaistenia a prevezený do S. A. W..

3. Napadnuté rozhodnutie o zaistení zo dňa 6.4.2017 žalovaný odôvodnil tak, že žalobca už bol dňa
8.2.2017 zaistený rozhodnutím pod č.p.: PPZ-MCP-BA9-17- 017/2017-AV do 8.2.2017, podľa § 88 ods.
1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. Krajský súd v Bratislave dňa 11.3.2017 pod sp. zn. č. 8Sa/l1/2017
rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o zaistení žalobcu z 8.2.2017. Dublinské stredisko
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod číslo MU-DS-38/2017-DŽ požiadalo
Bulharsko, kde žalobca požiadal o azyl, o späťvzatie žalobcu.

4. Žalobca dňa 17.2.2017 účastník konania požiadal v priestoroch Ú. U. S. U. K. L. o azyl na území
Slovenskej republiky. Dňa 20.2.2017 Bulharsko akceptovalo žiadosť Dublinského strediska akceptáciou
prijatia účastníka konania. Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 zastavilo konanie o návrate do Bulharskej



republiky. Stalo sa tak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl na území Slovenskej
republiky.

5. Pri svojom rozhodovaní o zaistení žalovaný vychádzal z toho, že žalobca požiadal o udelenie azylu
na území Bulharskej republiky prvotne. Túto krajinu svojvoľne opustil, nelegálne vstúpil na územie iného
štátu Únie, ukrytý v nákladnom automobile /Slovensko/, to všetko za pomoci prevádzača, na ktorého
sa nakontaktoval už na území Bulharskej republiky. Vyhodnotil, že je preto osobou, u ktorej je riziko
úteku a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o jeho žiadosti o azyl na území
Slovenskej republiky. Ďalej zistil, že žalobca mal pri sebe malú hotovosť, nevie si zabezpečiť žiadne
ubytovanie na území Slovenska. V Pakistane, odkiaľ pochádza, mu nehrozí žiadny trest, ani neprebieha
voči jeho osobe žiadne konanie nakoľko nič nespáchal. Je U. národnosti, z kmeňa J., má problém s
políciou, ktorá ho prenasleduje pre jeho národnosť. Žiadal o prepustenie zo zaistenia, lebo uplynula
šesťtýždňová lehota na jeho odovzdanie do Bulharska a Dublinské stredisko nevydalo rozhodnutie vo
veci žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky a on sa nachádza v režime pôvodného zaistenia
podľa § 88a ods. 1 písm. b).

6. Hoci Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 zastavilo konanie o návrate do Bulharskej republiky, vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, žalovaný konštatoval, že
súčasťou toho bude pokračovanie Dublinského konania a transfer do Bulharska, potom čo nepodá
správnu žalobu proti rozhodnutiu o azyle v jeho neprospech. Podľa správnej úvahy žalobcu podanie
žiadosti o azyl na území Slovenskej (predtým podal žiadosť o azyl v inej krajine Únie) žalobcom,
smeruje k mareniu pôvodného účelu zaistenia. Správny orgán tak o zaistení rozhodol, aby nebol
narušený samotný proces azylového konania a vychádzal z toho, že žalobca je stále žiadateľom o
azyl na území Bulharska a jeho podanie žiadosti na území Slovenskej republiky preto považoval za
vytvorenie prekážky s cieľom zmariť návrat do tejto krajiny. Navyše predchádzajúcim pobytom a životom
si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej
republiky. Uzavrel teda, že existuje riziko, že sa bude naďalej pohybovať nekontrolovateľne, pre značné
riziko úteku a skrývania sa ho zaistil. Žalovaný konštatoval, že podanie žiadosti o udelenie azylu v SR,
nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia automaticky, lebo ďalej prebieha konanie o udelenie azylu a
počas lehoty 60 dní od začatia konania o udelení azylu stále trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že
je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať výkon odovzdania v rámci maximálnej
zákonnej lehoty zaistenia. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II US 147/2013-50. O žiadosti
o udelenie azylu nebolo rozhodnuté, šesťdesiat dňová lehota na rozhodnutie o udelení azylu na území
Slovenskej republiky, mala uplynúť 18.4.2017 a deväťdesiatdňová zákonná lehota 18.5.2017 a právny
názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo l0Sža/14/2015 zo dňa 30.3.2015

7. Žalovaný nepristúpil k žiadnemu druhu a uloženiu povinností v zmysle § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011
Z. z. a pri rozhodovaní o možnosti využitia iných dostatočných, menej prísnych donucovacích opatrení /
čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, ako aj podľa § 89 ods. 1 písm. a), b)/ a
konštatoval, že povinnosť zložiť peňažnú záruku bola nemožná, preto v prípade žalobcu neuplatnil menej
prísne donucovacie opatrenia, ako je ohlasovanie v zmysle článku 15 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/115/ES. Žalovaný konštatoval, že so zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza
humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym
právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie.
Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
d) zákona č. 404/2011 Z. z. a skúmať, či trvá účel zaistenia. (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.
9Sža/23/2010 zo dňa 27.4.2011).Konštatoval tiež, že pri rozhodovaní rešpektoval súkromný a rodinný
život žalobcu v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách uverejneného v Z. z..

8. Vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, rizika, je podľa žalovaného zaistenie v súlade s článkom 5
ods. 1 písm. l) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v
Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z.. So žalobcom sa zaobchádzalo humánne a
dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú
taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Bral do úvahy
aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra. Konštatoval napokon, že
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo
kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor, ani jeho protokol, nezaručujú právo



na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. Ústavným základom pre obmedzenie
osobnej slobody zaistením je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o
zákon č. 404/2011 Z. z.. V zmysle § 88a ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. „Žiadateľ o udelenie azylu je
oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis

II.
Správna žaloba žalobcu a žalobné body

9. Žalobca podal v zákonnej 7-dňovej lehote správnu žalobu podľa ustanovení § 221 a nasl. SSP, v
ktorej uviedol, že rozhodnutie o zaistení by malo byť zrušené z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d),
e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Namietal, že „rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci“, „ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov“ a „zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci“, „skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu“ a „došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej“.
Uviedol, že :

10. Ad 1) V konaní pred žalovaným došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej a preto je daný dôvod
na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

11. Žalobca tvrdí, že neboli splnené viaceré podmienky potrebné na aplikáciu §88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov, preto je možné kvalifikovať rozhodnutie žalovaného ako vydané na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je zároveň dôvod na jeho zrušenie podľa ustanovenia § 191
ods. 1 písm. c) SSP s poukazom na porušenie ústavného princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva
obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že z hľadiska princípu právnej istoty
podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota a poukázal na
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PĽ ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008 a Nález Ústavného súdu sp. zn. PĽ
ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania podľa žalobcu je garancia čitateľnosti
správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským
zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PĽ ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
10/04 zo dňa 06.02.2008).

12. Žalovaný začal voči žalobcovi nové konanie vo veci zaistenia bez toho, aby bolo jeho predchádzajúce
zaistenie ukončené. Žalobca v deň začatia konania, t.j. 6.4.2017, nebol ani fyzicky (umožnením
opustenia priestorov a areálu Ú. L.), ani po právnej stránke prepustený zo zaistenia. Skutočnosť,
že žalobca nebol fyzicky prepustený zo zaistenia, možno zistiť z obsahu administratívneho spisu,
kde sa nenachádza žiadna písomnosť („úradný záznam") týkajúca sa predvedenia žalobcu zo strany
žalovaného na útvar po tom, čo by bol prepustený zo zaistenia, za účelom uskutočnenia ďalších úkonov.
Taktiež sa v administratívnom spise ako ani u žalobcu nenachádza príkaz na prepustenie z dôvodu, že
by účel jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov pominul. Žalobca sa
totižto po celú dobu nachádzal v priestoroch Ú.U. L., kde s ním boli uskutočnené aj všetky úkony zo
strany žalovaného.

13. Podľa žalobcu nebolo možné začať nové konanie vo veci zaistenia bez toho, aby bolo
predchádzajúce zaistenie žalobcu ukončené z dôvodu, že pominul účel jeho zaistenia v zmysle § 88
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Takýmto postupom žalovaného došlo k porušeniu právnej
istoty a legitímneho očakávania žalobcu, ktorý predpokladal, že bude za zaistenia prepustený (keďže
uplynula 6-týždňová lehota na jeho odovzdanie), k čomu v skutočnosti vôbec nedošlo. Žalovaný v konaní
nepostupoval predvídaným spôsobom, na základe čoho došlo v jeho konaní k vade, ktorá mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný začal konanie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov bez toho, aby bolo predchádzajúce zaistenie žalobcu v zmysle § 88 ods. 1
písm. c) ukončené. Závažným je procesné pochybenie, lebo dňa 04.04.2017 bola žalovanému doručená
žiadosť o bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.



14. V podanej žiadosti o bezodkladné prepustenie žalobca poukazoval na článok 28 Nariadenia Dublin
III, a právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014
a právny názor vyslovený aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/68/2016-55 zo dňa 28.
novembra 2016. Podľa žalobcu dňom 03.04.2017 uplynula maximálna a neprekročiteľná šesť týždňová
lehota na prijatie späť Bulharskom a žalovaný povinný bez ohľadu na to, či mu bola doručená žiadosť o
prepustenie žalobcu alebo nie, bezodkladne konať a prepustiť žalobcu zo zaistenia. Žalovaný pri svojom
postupe nerešpektoval lehoty stanovené v priamo aplikovateľnom a záväznom Nariadení Dublin III,
nerešpektoval ani zákon o pobyte cudzincov, ktorý mu ukladá povinnosť skúmať trvanie účelu zaistenia
a taktiež nerešpektoval ani jemu z predchádzajúceho konania o zaistení žalobcu známu judikatúru
slovenských súdov vo vzťahu k lehotám daným v Nariadení Dublin III.

15. Žalovaný sa podľa žalobcu nevysporiadal so žiadosťou o bezodkladné prepustenie žalobcu ako ani
s vyjadrením právnej zástupkyne do zápisnice č.p.: PPZ-HCP- BA9-17-057/2017-AV, čím porušil svoju
povinnosť v zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku (Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne
sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci.).

16. Ad 2) Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto je daný
dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP

17. Rozhodnutie žalovaného týkajúce sa stanovenia dôvodu zaistenia žalobcu ako žiadateľa o azyl preto
považuje za nesprávne právne posúdenie, ktoré je v rozpore s platnou právnou úpravou SR ako aj EÚ,
čo predstavuje dôvod na jeho zrušenie správnym súdom. Podľa žalobcu je zrejmé, že s ním naďalej
prebiehalo dublinské konanie a jeho žiadosť o azyl nie je posudzovaná v merite veci, keďže naďalej nie
je určený členský štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti. Táto skutočnosť je a bola žalovanému
známa, vzhľadom na to, že sa jedná o písomnosť, ktorá je súčasťou spisu.

18. Žalobca bol pôvodne zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Keďže žalobca požiadal
o udelenie azylu, bolo s ním zahájené zo strany Dublinského strediska MÚ MV SR nové azylové konanie,
súčasťou ktorého je pokračovanie predchádzajúceho dublinského konania (dôkaz odpoveď DS MÚ
MV SR - č.p.: MU-DS-38/2017-DŽ zo dňa 20.02.2017). Dňa 03.04.2017 uplynula neprekročiteľná šesť-
týždňová lehota od explicitného akceptovania dožiadania o prijatie späť žalobcu Bulharskom, žalobca
žalovaného po žiadal o jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Keďže šesť týždňová lehota môže
byť predĺžená o čas trvania odkladného účinku podaného opravného prostriedku a v danom prípade
žalobca žiadny opravný prostriedok do dnešného dňa nemal proti akému rozhodnutiu podať, nie je dôvod
čakať na zánik odkladného účinku, resp. rozhodnutie o jeho priznaní súdom a žalobca by mal byť zo
zaistenia bez zbytočného odkladu prepustený. Žalobcu v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e),
nebolo možné zaistiť, keďže šesť-týždňová lehota stanovená nariadením začala v jeho prípade plynúť
tri dni po tom, čo bol v právnom postavení žiadateľa o azyl a ostatné zákonné dôvody pre zaistenie
žalobcu ako žiadateľa o azyl nie sú v jeho prípade aplikovateľné, keďže naďalej prebieha konanie o
určenie členského štátu zodpovedného za rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl.

19. Uviedol, že Smernica EP a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, stanovuje normy pre prijímanie
žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) a jej článok 8, ktorý upravuje zaistenie
žiadateľov o azyl:„3. Žiadateľa možno zaistiť iba: (...) f) v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov."

20. Podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov v prípadoch, kedy je súčasťou azylového
konania cudzinca aj dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho
žiadosti o azyl, prichádza do úvahy, ak nie je možné uplatniť iné miernejšie donucovacie prostriedky
a v súlade s článkom 28 Nariadenia Dublin III, zaistenie cudzinca v zmysle tohto ustanovenia. Podľa
žalobcu žalovanému bola známa skutočnosť o pokračovaní dublinského konania žalobcu a neexistencia
rozhodnutia v danom konaní aj skutočnosť, že pri zaistení žiadateľa o azyl v zmysle § 88a ods. 1 písm. e)



je viazaný lehotami na zaistenie stanovenými v Nariadení Dublin III a nie lehotami uvedenými v zákone
o pobyte cudzincov v prípadoch zaistenia žiadateľov o azyl (maximálna lehota 6 mesiacov).

21. Ad 3) Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového
stavu je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a je v rozpore s obsahom spisov, a preto je daný dôvod
na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) SSP.

22. Podľa žalobcu žalovaný vydal nové rozhodnutie o zaistení žalovaného, v ktorom zdôvodnil potrebu
jeho opätovného zaistenia s poukazom na § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. „na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku." Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť, keďže žalobca odôvodňuje potrebu zaistenia skutočnosťami, ktoré nasvedčujú
zaisteniu v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a nie písm. b), za účelom ktorého
žalobcu zaistil.

23. Nepodložené sú jeho tvrdenia „podľa správnej úvahy správneho orgánu podanie azylu na území
Slovenskej republiky účastníkom konania (predtým podal žiadosť o azyl v inej krajine Únie) je pozdržať
resp. zmariť pôvodný účel zaistenia." Taktiež žalovaný na str. 6, že považuje podanie žiadosti o azyl
žalobcom „za vytvorenie prekážky zo strany účastníka konania s cieľom zmariť návrat". Žalovaný
nesprávne dospel k záveru o riziku úteku v prípade žalobcu s poukazom na jeho svojvoľný odchod
z Bulharska za pomoci prevádzača ako aj na jeho vyjadrenia v predchádzajúcich zápisniciach a jeho
podanie žiadosti o azyl po vydaní rozhodnutia o zaistení, ktoré považuje za účelové. Žalovaný je povinný
pri rozhodovaní vychádzať aj zo samotného obsahu vyjadrenia žalobcu v novom konaní o zaistení,
keďže mohlo dôjsť k zmene skutkových okolností prípadu žalobcu, inak by bolo samotné konanie a
vypočúvanie žalobcu do zápisnice iba formálnym splnením povinnosti žalovaného v zmysle zákona
o správnom konaní. Správny orgán (v tomto prípade žalovaný) je vždy povinný bližšie špecifikovať z
čoho pramenia obavy správneho orgánu, teda z akého dôvodu a z čoho vyplýva, že by mal žalobca
mať záujem ujsť po požiadaní o azyl na území Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. lSža/23/2014). Žalobca sa nikdy nevyjadril, že by chcel opustiť územie Slovenskej republiky a
pokračovať v ceste do iných členských štátov ako v tomto, tak ani v predchádzajúcom konaní (kde na
str.2 zápisnice č.p.: PPZ-HCP-BA0-17-011/2017-AV zo dňa 8.2:2017 uviedol, že chcel ísť pôvodne do
N. alebo M., ale dnes mu to je v podstate jedno, kde v EÚ bude). Žalovaný neadekvátne prešetril riziko
úteku žalobcu s ohľadom na všetky okolnosti jeho prípadu, najmä s poukazom na závažnosť dôvodov,
pre ktoré opustil Bulharsko. Žalovaný neuviedol, ako posudzoval prípadné riziko jeho úteku z hľadiska
jeho intenzity.

24. Žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. lSža/5/2015 zo
dňa 06.02.2015 „v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení v jeho odôvodnení musí byť
zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne
zrozumiteľne odôvodňovali či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo
byť zisťovanie vykonané resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada, najmä ak je zrejmé, že
navrhovateľ potom čo požiadal o azyl už dňa 22.09.2014 absolvoval v azylovom konaní vstupný pohovor.

25. Z rozhodnutia žalovaného podľa žalobcu nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia
menej závažných opatrení, v rámci ktorých by v prípade žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle
zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona č. 48/2002 Zb.) zdržiavanie sa v azylovom
zariadení bez možnosti udelenia priepustky, čim sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho
rozhodnutia to nevyplýva." Žalovaný si nezabezpečil v čase konania žiadne podklady, na základe ktorých
by mohol dospieť k záveru o potrebe zisťovania ďalších skutočností v azylovom konaní, čo predstavuje
dôvod pre zrušenie rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Neprihliadnutím na skutočnosti
uvedené žalobcom sa žalovaný dopustil vady konania, následkom ktorej je, že zistenie skutkového
stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu v zmysle § 191 ods.
1 písm. f) SSP. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR odôvodnenie žalovaného, že
žalobca by nemal mať možnosť využiť zdržiavanie sa v azylovom zariadení takýmto spôsobom namiesto
zaistenia na náklady štátu pokladal za absurdné a v rozpore s ustanoveniami zákona o azyle, ktoré
garantujú žiadateľom o azyl zabezpečenie ubytovania, stravovania a iných potrieb (§ 22 ods. 4 zákona
o azyle) ako aj ustanoveniami smernice 2013/33/EÚ (články 17 a 18). (Toto nebolo právne významné v
odôvodnení rozhodnutia žalovaného, lebo aj tak o alternatívach uvažoval.)



26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, žalovaného záver o riziku úteku vychádza z nepodloženého
predpokladu, ktorý nie je riadnym spôsobom zdôvodnený. Poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 10SZa/8/2016 zo dňa 29.03.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 10Szak/3/2017
zo dňa 09. 02. 2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10sža/51/2014 zo dňa 05. 01. 2015.
Žalovaný nerešpektoval požiadavky Správneho poriadku na náležité odôvodnenie svojho rozhodnutia,
čo predstavuje zákonný dôvod v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP na zrušenie rozhodnutia.

27. Ad 4) Nesprávne právne posúdenie možnej aplikácie alternatív zaistenia v prípade žalobcu a
nesprávna aplikácia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, je dôvod na zrušenie
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.

28. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného o neuložení alternatív k zaisteniu v prípade žalobcu za
nesprávne právne posúdenie, ktorého odôvodnenie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, čo
predstavuje dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, lebo existovali menej závažné
prostriedky, ktorými sa dali docieliť rovnaké výsledky ako prípadným zaistením, pričom sa žalovaný
náležíte s alternatívnymi riešeniami nevysporiadal.

29. V súlade so smernicou č. 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o azyl
zaistenie žiadateľov by sa malo uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nemožno
zaistiť len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu, a to najmä v súlade s medzinárodnými
právnymi záväzkami členských štátov a článkom 31 Ženevského dohovoru. Žiadatelia môžu byť zaistení
len za veľmi jasne vymedzených výnimočných okolností stanovených v tejto smernici a v súlade so
zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, pokiaľ ide o spôsob a účel takéhoto zaistenia. Bod 20 smernice
č. 2013/33/EÚ hovorí, že „s cieľom lepšie zabezpečiť fyzickú a psychickú integritu žiadateľov, zaistenie
by malo byť krajným opatrením a môže sa uplatňovať len potom, ako sa riadne preskúmajú všetky
alternatívne opatrenia k zaisteniu, ktoré nezahŕňajú pozbavenie osobnej slobody. Akékoľvek alternatívne
opatrenie k zaisteniu musí rešpektovať základné ľudské práva žiadateľov." ČI. 8 ods. 2 smernice znie: „ak
je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu
žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia."
Žalovaný sa vo vzťahu k aplikácii alternatív k zaisteniu síce zaoberal aj alternatívami zaistenia v zmysle
§ 89 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. a konštatoval, že účastník konania nesplnil podmienku
podľa § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože „to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl". Je zrejmé,
že riziko a hrozba úteku je v jeho prípade existuje, nie je možné využiť menej závažné prostriedky na
dosiahnutie účelu a preto je potrebné účastníka konania zaistiť v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č.
404/2011 Z.z." Je zrejmé, že ide o oprávnenie policajného útvaru, ktorý môže uložiť uvedené alternatívy
na základe vlastných zistení, prihliadnutím na osobu účastníka konania a podkladov k rozhodnutiu,
nejde o povinnosť a za každých okolností. (...) Sme toho názoru, že účastník konania by nemal na túto
jeho povinnosť využiť štátne orgány, aby mu zabezpečili ubytovanie vo svojich zariadeniach na náklady
štátu." Žalovaný mal iné zákonné možnosti, pomocou ktorých mohol dosiahnuť taký istý výsledok ako
pri aplikácii právneho inštitútu zaistenia, pričom však bude do cudzincových práv zasiahnuté v značne
menšej miere.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

30. Na základe doručenej správnej žaloby proti napadnutému rozhodnutiu žalovaný uviedol:

31. „Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„Dublinské stredisko“) vydalo v konaní o udelenie azylu na území Slovenskej republiky pod ČAS:
MU-DS-17-/2017-Ž dňa 7.4.2017 rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej,
pretože na konanie o azyle je príslušný iný štát. Rozhodnutie nie je ku dňu spracovania tejto správy
právoplatné.

32. Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 zastavilo konanie o návrate do Bulharskej republiky, vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, súčasťou toho bude pokračovanie
Dublinského konania, a transfer do Bulharska. K dublinskému transferu do Bulharska môže fyzicky dôjsť
až po nadobudnutí právoplatnosti a vyhodnotení súčasnej účelnosti zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm.



b) zákona č. 404/2011 Z. z. (Dublinské stredisko už vydalo rozhodnutie, vykonalo všetky úkony, na
ktorých bola založená žiadosť o udelenie azylu a fyzická realizácia dublinského transferu do Bulharska
nie je známa - čakanie na právoplatnosť). Žalovaný rozhodol a vydal dňa 19.4.2017 bezodkladne príkaz
na prepustenie účastníka konania zo zaistenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-17-071/2017-AV. Zanikol účel
zaistenia a v spolupráci s H.) bol bez zbytočného odkladu dňa 19.4.2017 zabezpečený prevoz účastníka
konania do S. A. W.. Je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky do právoplatnosti
rozhodnutia Dublinského strediska. Žalobca sa od 19.4.2017 už nenachádza v zaistení, ale v S. A.Q. W..

33. Ad 1) V konaní pred žalovaným došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, a preto je daný dôvod
na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

34. Žalobca dňa XX.XX.XXXX v Ú. L. požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky aj
napriek tomu, že už je žiadateľom o azyl v Bulharsku. Podanie žiadosti o udelenie azylu nebolo v
tom čase dôvodom na prepustenie zo zaistenia účastníka konania. Žalobca sa až do právoplatného
rozhodnutia o jeho žiadosti o azyl považuje za žiadateľa o azyl. Účastník konania požiadal o azyl,
bolo zahájené azylové konanie, súčasťou ktorého je pokračovanie Dublinského konania, po ktorom ak
účastník konania nepodá správnu žalobu proti rozhodnutiu, bude možné pripravovať transfer (ku dňu
spracovaniu správy nebolo rozhodnutie o zamietnutí azylu právoplatné). Zopakoval argumentáciu podľa
§ 11 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, policajný
útvar, ktorý rozhodol o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny a ak sú na to dôvody, ho následne
zaistí podľa § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. a umiestni v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
Žalovaný pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. ešte pred uplynutím 60
dní od začatia konania o udelenie azylu, lebo na základe vyhodnotenia skutočného stavu veci dospel k
záveru, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa citovaného ustanovenia bude účelnejšie.
Šesťdesiatdňová lehota na rozhodnutie o udelení azylu na území Slovenskej republiky mala uplynúť
dňa 18.4.2017 a deväťdesiatdňová zákonná lehota na rozhodnutie uplynie dňa 18.5.2017. Taktiež bola
dňa 06.04.2017 zaslaná žiadosť na Migračný úrad a následne preposlaná z dôvodu vecnej príslušnosti
na Dublinské stredisko v akom stave sa nachádza konanie s účastníkom konania, avšak Migračný úrad
na túto žiadosť do vydania rozhodnutia o zaistení neodpovedal. Z uvedených dôvodov žalovaný dňa
06.04.2017 zaistil účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

35. K tvrdeniu žalobcu, že dňa 3.4.2017 uplynula maximálna a neprekročiteľná šesťtýždňová lehoty
od explicitného akceptovania dožiadania o prijatie späť Bulharskom účastníka konania a tento mal byť
prepustený zo zaistenia uvádza, že, vzhľadom k tomu že účastník konania požiadal dňa 17.2.2017 o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky, Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 podľa § 46b ods. 1
písm. a) zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. zastavilo konanie o návrate účastníka konania do Bulharska a
konalo v konaní o udelení azylu. Lehoty na odovzdanie účastníka konania do Bulharska prestali plynúť.
Vzhľadom k tomu, že konanie o vrátení účastníka konania do Bulharska bolo dňa 23.2.2017 zastavené,
nemohla dňa 3.4.2017 uplynúť šesťtýždňová lehota na jeho odovzdanie do zodpovedného členského
štátu a preto nebol prepustený zo zaistenia ako požadovala právna zástupkyňa. Napriek uvedenému
dublinský transfer pokračuje. /poznámka súdu/

36. Ad 2) Ad 2) Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto
je daný dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP /uplynutím maximálnej a
neprekročiteľnej šesťtýždňovej lehoty od explicitného akceptovania dožiadania o prijatie žalobcu späť
Bulharskom prečo mal byť účastník konania prepustený zo zaistenia/.

37. K argumentu, že v prípade žalobcu je na jeho zaistenie možné použiť iba ustanovenie § 88a ods. 1
písm. e) zákona o pobyte cudzincov. V jeho prípade žalobcu prebiehalo azylové konanie a zároveň aj
dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Žalobca
sa odvoláva sa na písomnú odpoveď Dublinského strediska zo dňa 20.02.2017, evidovanú pod číslom
písomnosti PPZ-HCP-BA9-17-031/2017-AV, v ktorej sa uvádza, že s účastníkom konania bude zahájené
nové azylové konanie, súčasťou ktorého bude pokračovanie dublinského konania. Dňa 20.2.2017 ešte
nebolo zastavené konanie podľa § 46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. návrate účastníka
konania do Bulharska. K tomuto zastaveniu došlo až dňa 23.2.2017. Podľa názoru žalovaného vydaním



rozhodnutia o zastavení tohto konania netrvá situácia, keď prebieha konanie o udelení azylu účastníkovi
konania na území Slovenskej republiky a dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za
posúdenie jeho žiadosti o azyl. Žalovaný považuje vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania
podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za zákonné.

38. Ad 3) Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového
stavu je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a je v rozpore s obsahom spisov, a preto je daný dôvod
na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) SSP.

39. Riziko úteku, správny orgán v prípade účastníka konania považuje za značné. Bolo zistené,
že účastník konania požiadal o udelenie azylu na území Bulharska. Svojvoľne opustil za pomoci
prevádzača. Následne po opustení krajiny, v ktorej požiadal o udelenie azylu v SR. Nelegálne vstúpil
na územie iného štátu Únie ukrytý v nákladnom automobile za pomoci prevádzača. Svojvoľný odchod
na územie iného štátu, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača preto nezaistením by hrozilo, že bude
zmarený samotný účel konania na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva značné riziko
úteku, nezotrvanie na území Slovenskej republiky počas úkonov v rámci konania o azyle resp. následne
v rámci Dublinského konania. Dňa 06.04.2017 sa žalovaný vyjadril v tom zmysle, že chce zostať žiť na
území Slovenskej republiky, chce tu pracovať a podnikať, nechce už pokračovať vo svojej ceste do P.
D. M. alebo N.. Svoje tvrdenia o svojom budúcom konaní účastník konania zmenil po svojej konzultácii
s právnou zástupkyňou. Z uvedeného pre správny orgán vyplýva a sme názoru, že jeho tvrdenia boli
zavádzajúce, nové skutočnosti tvrdil len za účelom prepustenia svojej osoby zo zaistenia, aby mohol
pokračovať vo svojej ceste do ekonomicky vyspelejších krajín ako je Slovenská republika.

40. Ad 4) Nesprávne posúdenie možnej aplikácie alternatív zaistenia v prípade žalobcu „ reaguje
nasledovne:

41. Podľa § 89 ods. 3 zákona číslo 404/2011 Z. z. žiadateľ o azyl nemusí preukazovať ubytovanie a
finančné zabezpečenie ako ostatní cudzinci na Slovensku na čas trvania alternatívy k zaisteniu. Správny
orgán sa zaoberal vo svojom rozhodnutí aj alternatívami zaistenia a medzi požiadavky pri rozhodovaní
o možnosti využitia iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení a naplnenia článku
15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, ako aj podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona
č. 404/2011 Z. z. povinnosť hlásenia pobytu, alebo podľa § 89 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.
z. Správny orgán sa počas konania o zaistení, ktoré súvisí s konaním s účastníkom konania, zaoberal
tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity výkonu. V zmysle § 89 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.
z. „ O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhodol policajný útvar, pričom prihliadol
na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia“. Podľa ods.
3 „Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny
preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo
výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl“. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že
ide o oprávnenie policajného útvaru, ktorý môže uložiť uvedené alternatívy na základe vlastných zistení,
prihliadnutím na osobu účastníka konania a podkladov k rozhodnutiu, nejde o povinnosť a za každých
okolností. Taktiež je potrebné prihliadať pri uvedených možnostiach na osobu účastníka konania, jeho
pomery, riziko úteku, individualitu účastníka konania a mieru ohrozenia zaistenia. Alternatívy k zaisteniu
často zahŕňajú obmedzenia slobody pohybu. Podľa Dohovoru je právo na slobodu pohybu garantované
článkom 2 protokolu č. 4 za predpokladu, že štát tento protokol ratifikoval. Žalovaný sa komplexne a
individuálne zaoberal podkladmi ku konaniu, ktoré prebiehalo dňa 6.4.2017 a zabezpečil si v písomnej
forme podklady, na základe ktorých nepristúpil k žiadnemu druhu a uloženiu povinností v zmysle §
89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. i keď mu to priamo zo zákona nevyplýva, pretože správny orgán
nekoná vo veci administratívneho vyhostenia. Napriek uvedenému sa tomu správny orgán venoval
a zdôvodnil neuloženie. Pritom vychádzal hlavne zo správnej úvahy, osoby účastníka konania, jeho
pomermi na území Slovenskej republiky, dôvodmi vstupu a zotrvania a zabezpečením, mierou ohrozenia
účelu zaistenia a zo záverov, ktoré z nich vyplynuli, ako aj skutočnosťami, že je stále žiadateľom o
azyl na území Bulharska a podanie žiadosti na území Slovenskej republiky považujeme za vytvorenie
prekážky zo strany účastníka konania s cieľom zmariť návrat. Predchádzajúcim pobytom a životom
si nevytvoril a nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území
Slovenskej republiky, či už po stránke materiálnej alebo nemateriálnej, čo vyplýva z jeho súčasnej
finančnej situácie (účastník konania bez finančných prostriedkov za pomoci prevádzačov prechádzal
krajiny Únie, aby sa dostal do vopred vytypovanej krajiny). Existuje tu tak reálne riziko, že sa bude naďalej



pohybovať nekontrolovateľne (uvedené bolo aj jeho zámerom, keďže bol zadržaný v úkryte nákladného
automobilu), ako aj je značné riziko úteku a skrývania sa, pretože sa na území Slovenskej republiky
nachádza sám, bez rodinných príslušníkov, príslušným na konanie o azyle je stále iná krajina, do ktorej
sa odmieta vrátiť a na území Slovenskej republiky bol zadržaný v úkryte dopravného prostriedku. Aj z
uvedeného bolo zrejmé riziko úteku, že v prípade, ak by nebol zaistený jeho pobyt by bol neznámy a
časom by opustil územie Slovenskej republiky a nezotrval do doby rozhodnutia o jeho žiadosti, o ktorej
ešte nebolo rozhodnuté a zisťujú sa všetky skutočnosti. Správny orgán uviedol, že je toho názoru, že
na základe vtedy dostupných informácii a podkladov ku dňu 6.4.2017 bolo zaistenie účastníka konania
v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje
riziko jeho úteku za zákonné a oprávnené. Až následnými úkonmi ako vydanie rozhodnutia o zamietnutí
azylu a vyhodnotenia ďalšej účelnosti zaistenia (plynutie lehôt od vydania rozhodnutia o zamietnutí
azylu po fyzický výkon dublinského transferu vo vzťahu k zaisteniu) prišlo dňa 19.4.2017 k prepusteniu
účastníka konania zo zaistenia na základe príkazu na prepustenie vydaného správnym orgánom a
prevozu do S. A. W.. Krokmi, ktoré vykonal účastník konania a ktoré považujeme za účelové (podanie
žiadosti o azyl, následná možnosť podania správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti 0 azyl,
plynutie lehôt, nemožnosť v súčasnosti ihneď realizovať transfer do Bulharska) musel správny orgán
vyhodnotiť opätovne vzniknutú situáciu vo vzťahu k ďalšej účelnosti zaistenia zmysle § 88a ods. 1 písm.
b) zákona č. 404/2011 Z. z..

IV.
Právna úprava

42. Konanie vo veciach zaistenia je v zákone č. 162/2015 Z. z Správny súdny poriadok /ďalej len SSP/
upravené v ustanoveniach § 221 až §230 a ustanoveniach § 240 a § 241 SSP.

43. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach stanovených týmto zákonom.
44. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

45. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

46. Podľa § 223 SSP žalobcom je fyzická osoba, ktorá je alebo bola zaistená.

47. Podľa § 224 SSP žalovaným je policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, o predĺžení zaistenia alebo
o predĺžení lehoty zaistenia podľa osobitného predpisu.

48. Podľa § 225 ods. 1,2,3 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich
dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania
zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu
žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie
správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť. Správna žaloba sa
podáva žalovanému.

49. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe vo veci zaistenia na pojednávaní do
siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo
zaistenia prepustený.

50. Podľa § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.



51. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu. ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku

52. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo , právom
chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom. t

53. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
54. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
55. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
56. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
57. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
58. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
59. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: 0 zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
60. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.
61. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

62. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
63. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
64. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
65. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
66. Nariadenia EP a Rady /EU/č. 604/2013 /č.l. 28/
67. Smernica EP a Rady /EU/ č, 2013/33 EU /čl. 9 a 10/

V.
Posúdenie a závery správneho súdu



68. Krajský súd v Košiciach, ako súd vecne a mieste príslušný na konanie, preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu ako aj konanie,
ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 14.6.2017,
oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu,
súd právne uzatvára:
69. Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody
zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. ZoPC. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok
žalobcu, súd právne uzatvára:

70. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA9-17-017/2017-AV zo dňa 6.4.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil
žalobcu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu prvotne na území Bulharska, a to za
účelom jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 z 26.06.2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 6.7.2017 s tým, že
ho umiestil v H., ktorého dôvodom bol možný útek žalobcu.
71. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že k dublinskému transferu do Bulharska môže fyzicky
dôjsť až po nadobudnutí právoplatnosti a vyhodnotení súčasnej účelnosti zaistenia podľa § 88a ods. 1
písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. (Dublinské stredisko už vydalo rozhodnutie, vykonalo všetky úkony, na
ktorých bola založená žiadosť o udelenie azylu a fyzická realizácia dublinského transferu do Bulharska
nie je známa - čakanie na právoplatnosť). Žalovaný rozhodol a vydal dňa 19.4.2017 bezodkladne príkaz
na prepustenie účastníka konania zo zaistenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-17-071/2017-AV. Zanikol účel
zaistenia a v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „UPZC
Medveďov“) bol bez zbytočného odkladu dňa 19.4.2017 zabezpečený prevoz účastníka konania do S. A.
W.. Je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky do právoplatnosti rozhodnutia Dublinského
strediska. Žalobca sa od 19.4.2017 už nenachádza v zaistení, ale v S.K. A. W..

72. K argumentu, že v prípade žalobcu je na jeho zaistenie možné použiť iba ustanovenie § 88a
ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. V jeho prípade žalobcu prebiehalo azylové konanie a
zároveň aj dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o
azyl. Žalobca sa odvoláva na písomnú odpoveď Dublinského strediska zo dňa 20.2.2017, evidovanú
pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA9-17-031/2017-AV, v ktorej sa uvádza, že s účastníkom konania
bude zahájené nové azylové konanie, súčasťou ktorého bude pokračovanie dublinského konania. Dňa
20.2.2017 ešte nebolo zastavené konanie podľa § 46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle č. 480/2002
Z. z. návrate účastníka konania do Bulharska. K tomuto zastaveniu došlo až dňa 23.2.2017. Podľa
názoru súdu vydaním rozhodnutia o zastavení tohto konania netrvá situácia, keď prebiehalo konanie o
udelení azylu účastníkovi konania na území Slovenskej republiky a dublinské konanie o určení členského
štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Aj súd považuje vydanie rozhodnutia o zaistení
účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za zákonné.

73. Žalovaný správne pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. ešte pred
uplynutím 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, lebo na základe vyhodnotenia skutočného stavu
veci dospel k záveru, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa citovaného ustanovenia bude
účelnejšie. Šesťdesiatdňová lehota na rozhodnutie o udelení azylu na území Slovenskej republiky mala
uplynúť dňa 18.4.2017 a deväťdesiatdňová zákonná lehota na rozhodnutie uplynie dňa 18.5.2017. Dňa
6.4.2017 zaslal žalovaný žiadosť na Migračný úrad a následne preposlal z dôvodu vecnej príslušnosti
na Dublinské stredisko v akom stave sa nachádza konanie s účastníkom konania. Migračný úrad na túto
žiadosť do vydania rozhodnutia o zaistení neodpovedal. Z uvedených dôvodov žalovaný dňa 06.04.2017
správne zaistil účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. na účel zistenia
tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo
možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

74. Vzhľadom k tomu že účastník konania požiadal dňa 17.2.2017 o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky, Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 podľa § 46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle č. 480/2002
Z. z. zastavilo konanie o návrate účastníka konania do Bulharska a konalo v konaní o udelení azylu.
Lehoty na odovzdanie účastníka konania do Bulharska prestali plynúť.



75. Riziko úteku žalovaný v prípade žalobcu považoval za značné. Bolo zistené, že účastník konania
požiadal o udelenie azylu na území Bulharska. Svojvoľne opustil za pomoci prevádzača. Následne
po opustení krajiny, v ktorej požiadal o udelenie azylu v SR. Nelegálne vstúpil na územie iného štátu
Únie ukrytý v nákladnom automobile za pomoci prevádzača. Svojvoľný odchod na územie iného štátu,
nelegálny pohyb za pomoci prevádzača preto nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel
konania na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva značné riziko úteku, nezotrvanie na území
Slovenskej republiky počas úkonov v rámci konania o azyle resp. následne v rámci Dublinského konania.
Dňa 6.4.2017 sa žalovaný vyjadril v tom zmysle, že chce zostať žiť na území Slovenskej republiky, chce
tu pracovať a podnikať, nechce už pokračovať vo svojej ceste do Spolkovej republiky Nemecko alebo
Francúzska. Svoje tvrdenia o svojom budúcom konaní účastník konania zmenil po svojej konzultácii
s právnou zástupkyňou. Z uvedeného pre správny orgán vyplýva a sme názoru, že jeho tvrdenia boli
zavádzajúce, nové skutočnosti tvrdil len za účelom prepustenia svojej osoby zo zaistenia, aby mohol
pokračovať vo svojej ceste do ekonomicky vyspelejších krajín ako je Slovenská republika.

76. V prípade žalobcu bolo zistené a žalobca to nepoprel, že požiadal o udelenie azylu na území
Bulharska a Bulharská republika žalobcu ako žiadateľa o azyl na ich území vedie pod identifikačným
číslom Q..

77. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly 111 článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Bulharsko,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Mal sa teda zdržiavať na území
Bulharska počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu
únie bez príslušných oprávnení.
78. Z administratívneho spisu PPZ-HCP-BA9-17/2017-AV-Č.1.55 bolo preukázané, že dňa 10.2.2017
bolo so žalobcom začaté konanie o odovzdaní do iného štátu a bola odoslaná žiadosť o prevzatie späť
žiadateľa na ktorú dňa 20.2.2017 Bulharská republika písomne odpovedala akceptovaním prijatia späť
žiadateľa. Žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 6.4.2017 tak, že dňa
17.2.2017 účastník konania požiadal v priestoroch Ú. U. S. U. K. L. o azyl na území Slovenskej republiky,
dňa 20.2.2017 Bulharsko akceptovalo žiadosť Dublinského strediska akceptáciou prijatia účastníka
konania a Dublinské stredisko dňa 23.2.2017 zastavilo konanie o návrate do Bulharskej republiky. Stalo
sa tak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl na území Slovenskej republiky. K námietke
žalobcu že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ktoré malo spočívať v
zaistení, keď zo zaistenia z 8.2.2017 nebol prepustený, súd dospel k záveru že táto nie je dôvodná.

79. Žalovaný správne pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. ešte pred
uplynutím 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, lebo na základe vyhodnotenia skutočného stavu
veci dospel k záveru, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa citovaného ustanovenia
bude účelnejšie. Šesťdesiatdňová lehota na rozhodnutie o udelení azylu na území Slovenskej republiky
mala uplynúť dňa 18.4.2017 a deväťdesiatdňová zákonná lehota na rozhodnutie uplynie dňa 18.5.2017.
Taktiež bola dňa 06.04.2017 zaslaná žiadosť na Migračný úrad a následne preposlaná z dôvodu vecnej
príslušnosti na Dublinské stredisko v akom stave sa nachádza konanie s účastníkom konania, avšak
Migračný úrad na túto žiadosť do vydania rozhodnutia o zaistení neodpovedal. Z uvedených dôvodov
žalovaný dňa 06.04.2017 zaistil účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.
z. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. .

80. K argumentu, že v prípade žalobcu je na jeho zaistenie možné použiť iba ustanovenie § 88a ods. 1
písm. e) zákona o pobyte cudzincov. V jeho prípade žalobcu prebiehalo azylové konanie a zároveň aj
dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Žalobca
sa odvoláva sa na písomnú odpoveď Dublinského strediska zo dňa 20.2.2017, evidovanú pod číslom
písomnosti PPZ-HCP-BA9-17-031/2017-AV, v ktorej sa uvádza, že s účastníkom konania bude zahájené



nové azylové konanie, súčasťou ktorého bude pokračovanie dublinského konania. Dňa 20.2.2017 ešte
nebolo zastavené konanie podľa § 46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. návrate účastníka
konania do Bulharska. K tomuto zastaveniu došlo až dňa 23.2.2017. Vydaním rozhodnutia o zastavení
tohto konania netrvá situácia, keď prebieha konanie o udelení azylu účastníkovi konania na území
Slovenskej republiky a dublinské konanie o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho
žiadosti o azyl. Žalovaný považuje vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88a ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za zákonné.

81. Samotnému faktickému prevozu navrhovateľa do krajiny zodpovednej za posúdenie ním podanej
žiadosti o azyl podľa Dublinského nariadenia predchádza samostatné konanie, ktoré vykoná Dublinské
stredisko Migračného úradu MVSR, pričom k realizácii prevozu môže dôjsť až vydaním vykonateľného
rozhodnutia tohto orgánu. Pri rozhodovaní o zaistení správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že sa
budú sa vykonávať úkony jednak k jeho realizácii a jednak žalobca určil zaistenie, pre účely potrebného
vybavovania konania o žiadosti žalobcu o azyl, ktorého detaily nebol schopný sám posúdiť. S poukazom
na súčasnú situáciu v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia
štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 smerom do krajiny kde
prvý krát požiadali o udelenie azylu, je podľa názoru súdu dôvod na určenie zaistenia po vyhodnotení
individuálneho prípadu žiadateľa o azyl, voči ktorému už bolo zahájené i konanie o vrátenie na územie
odkiaľ pricestoval ilegálne z krajiny, kde prvotne požiadal o azyl. Účelnosť zaistenia spočíva v riadnom a
bezproblémovom prípadnom odovzdaní účastníka konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013.
Do uvedenej dobyje preto potrebné zaistenie, ktoré priamo vyplýva zo zákona č. 404/2011 Z. z. je
potrebné. Počas uvedenej doby je potrebné, aby príslušný orgán žiadosť o azyl posúdil a rozhodol a v
kladnom prípade následne bolo možné fyzicky zrealizovať odovzdania neúspešného žiadateľa do krajiny
kde požiadal prvotne o udelenie azylu.

82. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.: „Policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia “.Súd sa stotožnil s názorom
žalovaného, že v čase jeho rozhodovania za stanovených právnych podmienok bolo nevyhnutné
zaistenie žalobcu. Účel zaistenia trval do rozhodnutia o udelenie azylu vzhľadom na riziká úteku
žalobcu, ktorý v minulosti neprejavil záruky trvalého názoru o svojom pobyte a za situácie, že svojvoľne
opustil krajinu kde požiadal o udelenie azylu prvotne, riziko úteku do inej krajiny trvá, rovnako ako
jeho neoprávnene pobývanie v iných členských štátoch, a v nie poslednej miere nemožnosti vlastnej
starostlivosti o svoju osobu. Zaistenie žalobcu tak plnilo im záruku vykonania úkonov v zmysle
Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, potom, čo by jeho žiadosti o azyl na území SR nebola úspešná,
alebo aj naopak ak by mala byť úspešná pre preukazovanie potrebných informácií. Ich rozsah a obsah
mohol žalovaný vzhľadom na okolnosti okolo žalobcu v čase rozhodovania posúdiť.

83. Pokiaľ ide o žalobný dôvod žalobcu, že je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné podľa
názoru súdu je plne aplikovateľný právny názor Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozhodnutí sp.zn.
l0SZa/23/2015, podľa ktorého, je vhodné podotknúť, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy žalobcu o tom, ako podrobne
by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav,
znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je
zrejmé, že odôvodnenie a dĺžka zaistenia okolnosťami, za ktoré označil nutnosť vybavenia všetkých
potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu nutnému k reálnemu výkonu prevozu
navrhovateľa, ktoré upravujú medzinárodné dohody, nároky uskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho
odôvodnenia tieto atribúty spĺňa“. Podľa súdu tak námietka žalobcu, že žalovaným nariadené zaistenie
nebolo dostatočne odôvodnené existujúcimi skutočnosťami, nemôže vzhľadom na dôvody rozhodnutia
žalovaného obstáť. Zaistenie žalovaný odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru súdu
odôvodňujú zaistenie cudzinca, pričom samozrejme trvala povinnosť žalovaného skúmať podmienky
zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte
cudzincov, ako to aj uviedol žalovaný vo svojom rozhodnutí.

84. Žalobca vo vzťahu ku krajine do ktorej má byť odovzdaný žalobca uviedol, v Bulharsku bol vystavený
podmienkam , ktoré prezentoval v zápisnici dňa 6. 4. 2017, preto požiadal o udelenie azylu v Slovenskej
republike, kde chcel, ako uviedol žiť a pracovať.



85. Súd uvádza, že Bulharská republika je štát Európskej únie a neboli vydané žiadne odporúčania na
zastavenie Dublinských transferov. K situácii v Bulharsku nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania
alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie
stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácií cudzincov a porušovania Dohovoru. Preto súd má za to,
že zaistením žalobcu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, /útek/ nedošlo ani
k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom.
Súd len dodáva, že v prípade akceptovania žiadosti o prijatie žalobcu podľa článku 18 Dublinského
dohovoru bulharským partnerským úradom podľa Dublinského Nariadenia ma byť vydané rozhodnutie
v konaní o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a následne bude v súlade s článkom
29 odsek 1 Dublinského nariadenia vykonaný transfer do Bulharska Súd má teda zato, že zaistením
žalobcu, ako žiadateľa o azyl v SR nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o Bulharsko, krajina e zaradené medzi európske demokratické krajiny,
ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú
známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou Nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Preto
žiadosť o udelenie azylu na území Slovenska žalobcom, posúdená ako špekulatívna a to s poukazom
na názor žalobcu na Bulharsko, krajinu prvotnej jeho žiadosti o azyl pôsobí málo dôveryhodne a držanie
žalobcu v zaistení aj za účelom prípadného výkonu Dublinského transferu nie je v rozpore s článkom
5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
86. Súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok žalobcu, ktoré určujú rozsah
súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil súd žiadne pochybenie v postupe
žalovaného a na základe vyššie uvedeného súd správnu žalobu podľa § 229 Správneho súdneho
poriadku zamietol.
87. O trovách konania súd rozhodol podľa §167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich
náhradu žalobcovi, nakoľko tento nebol v konaní úspešný.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,



e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.