{"guid": "f6ed408b-5586-4d41-8620-29766f314c8d:362ea1e6-79b3-44eb-a863-eb83c1acaa13", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5", "spisova_znacka": "2Co/46/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/46/2016 z 27. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 27. apríla 2016, sp. zn. 2Co/46/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5", "identifikacne_cislo": "7806200002", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Lubor Šebo", "sudca_id": 816, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubor-sebo-816", "datum_vydania": "2016-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/362ea1e6-79b3-44eb-a863-eb83c1acaa13", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/46/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806200002
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr.
Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej žalobkyne N. O., bývajúcej na M. Č.. XXX/X v Z.
Z.i, prechodne na M. Č.. XX v L.e, zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom AK so sídlom na
Českej č. 5 v Košiciach, proti žalovanej v 1. rade Allianz - Slovenskej poisťovni, a. s., Dostojevského
rad č. 4, Bratislava, OZ Košice Štúrova 7 a žalovanému v 2. rade Q. N., bývajúcemu na Q. Č.. X v
Ž.e, zastúpenému JUDr. Ladislavom Korfantom, advokátom AK so sídlom na ulici Cyrila a Metoda č.
4 v Rožňave , o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 1.rade proti
rozsudku Okresného súdu v Rožňave, č.k. 12C/57/2013-321 zo dňa 19.8.2015 takto

r o z h o d o l :

M e n í  napadnutý   rozsudok tak, že zaväzuje žalovaných v 1. a 2.rade  zaplatiť žalobkyni spoločne a
nerozdielne sumu 128.400,70 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu  z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zaviazal žalovaných  v 1., 2. rade zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu
80.250,43 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.  V prevyšujúcej časti nad  túto sumu s prísl.
žalobu zamietol. O trovách konania  rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa  sa domáhala  zaplatenia sumy 240 000,- Sk s 13 % ročným
úrokom z omeškania od 31. 10. 2003 do zaplatenia a sumy 11 317 500,- Sk s 13 % ročným
úrokom z omeškania  z titulu náhrady škody na zdraví, a to  bolestného,  aj sťaženia spoločenského
uplatnenia, ako aj  mimoriadneho zvýšenia základného bodového hodnotenia bolestného vo výške 60-
násobku základného bodového hodnotenia a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50-násobku
základného bodového hodnotenia,  vyčísleného posudkom W.. V. K. z  15. 8. 2003, vzniknutej v dôsledku
poškodenia zdravia žalobkyne,  utrpeného pri dopravnej nehode dňa  22. 11. 2002, ku ktorej došlo na
štátnej ceste I/67 v Rožňave o 18,00 hod. tak, že žalovaný v 2. rade riadil vozidlo Peugeot Partner
po ceste  smerom od Betliara na Košice, keď na križovatke  v Rožňave prechádzala po priechode pre
chodcov žalobkyňa,  smerom od Gemtexu do centra  Rožňavy, pričom potom, ako vstúpila na vozovku
na priechode chodcov spravila pohyb späť smerom k Gemtexu, na čo vodič začal brzdiť a následne
došlo k zrážke medzi vozidlom a chodkyňou. V dôsledku úrazu utrpela žalobkyňa  mnohopočetné
krvácanie do mozgu, mnohopočetné pomliaždenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie, zlomeniny lebečnej
klenby, bočnej steny očnice, jarmového oblúka a temporálneho oblúka vľavo, priečneho výbežku stavca
C7, dolného a horného ramena lonovej kosti, oboch členkov, tracheostomiu, traumatický šok ťažkého
stupňa, pomliaždenia a krvné výrony na tvári s následkom vážnych mozgových porúch po ťažkom
poranení hlavy s poruchou pamäti, organickým psychosyndrómom a pseudocerebelárnym syndrómom,
tetraparézy, defektov lebky, inkontinencie moča, obmedzení pohyblivosti ľavého ramenného kĺbu



ťažkého stupňa, ľavého lakťa stredného stupňa, znehybnenie pravého členku v zlom postavení a
obmedzenie pohyblivosti ľavého členkového kĺbu  ťažkého stupňa.  Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie výsluchom svedkov, znaleckými posudkami, aj pripojeným vyšetrovacím spisom ČVS:
OÚJP-139/RV-203, prílohou ČVS: 547/RV-2002, posudkom Okresného úradu v Rožňave, rozhodnutím
Sociálnej poisťovne o invalidite žalobkyne, kópiou preukazu občana so ZŤP s pripojeným spisom
Okresného súdu v Rožňave sp.zn. 6C/6/2006, 8C/83/2011, aj ich obsahom, posudkom o bolestnom
a sťažení spoločenského uplatnenia W.. V. K. z roku 2003 písomnými vyjadreniami žalobkyne a
žalovaných v 1. a 2.rade , znaleckým posudkom č. 35/2003 znalca W.. V. H., znaleckým posudkom R.. N.
N.  č. 096/2003, výpoveďami znalcov, zápisnice o výsluchu svedkov, zápisnice o výsledku rekonštrukcii
znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, posudkom
Okresného úradu v Košiciach, odboru sociálnych vecí oddelenia posudkových činností z roku 2003,
lekárskymi správami žalobkyne, znaleckým posudkom znaleckej organizácie Lege Artis s.r.o. č. 15/2014,
dodatkom k tomuto posudku č. 8/2015 z 28.4.2015 a ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou
spisu a zistil takýto skutkový stav. Z vyšetrovacieho spisu ČVS: OÚJP - 139/RV-2003/H vyplynulo, že
skutkový dej v čase dopravnej nehody 22.11.2002 o 18.00 hod., pri ktorom došlo k ublíženiu na zdraví
žalobkyne, nebol jednoznačne zistený. Z vykonaných dôkazov sa nedala vyvodiť trestná zodpovednosť
žalovaného v 2.rade, preto bolo uznesením Okresnej prokuratúry v Rožňave sp.zn. Pv 1162/2005 zo
dňa 30.7.2008 trestné stíhanie proti nemu zastavené. Zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity v
Žiline, Ústavu súdneho inžinierstva č. 90/2008 vyplynulo, že z analýzy dopravnej  nehody vozidlo riadené
žalovaným v 2.rade pred nehodou sa pohybovalo rýchlosťou cca 56,4 až 62,4 km/h.  Žalovaný v 2.rade
na situáciu začal  reagovať zo vzdialenosti 27,2 m pred miestom zrážky. Vtedy podľa verzie A/ bola
chodkyňa V. v jazdnom pruhu vozidla 1,24 m od pravej vodiacej čiary a žalobkyňa v tom čase bola
0,67 m pred pravým okrajom vozovky. Podľa verzie B/ bola v tom čase chodkyňa V. na vozovke 1,24
m od pravej vodiacej čiary a žalobkyňa   0,6 m   od pravej vodiacej čiary. Ak by žalovaný v 2. rade
v čase dopravnej nehody išiel rýchlosťou 41,0 km/hod. a reagoval 27,3 m od miesta zrážky, zastavil
by pred miestom zrážky a to aj v prípade, že by sa vyhol chodkyniam vpravo. Pri včasnej reakcii
žalovaného v 2. rade zo vzdialenosti 36,3 m pred miestom zrážky by zastavil v rýchlosti 50,7 km/hod.
± 5 %.  Ak mal žalovaný v 2. rade podľa zákonných predpisov povinnosť  ísť nižšou rýchlosťou, ako
41,0 km/hod. ± 5 % resp. 50,89 km/hod. ± 5 %, ako v skutočnosti išiel rýchlosťou 59,4 km/hod. ± 5
%, potom technickou príčinou dopravnej nehody bolo, že žalovaný išiel vyššou rýchlosťou, ako bola
primeraná pre danú situáciu. Ak túto povinnosť nemal, potom technickou príčinou dopravnej nehody
je vstup chodkýň do jazdnej dráhy vozidla, ktoré viedol žalovaný v 2. rade.  Podľa tohto posudku pre
súd prvého stupňa vyplynulo, že žalobkyňa spolu s V. pri správnom zhodnotení dopravnej situácie
nemali vstupovať do pravého jazdného pruhu, v ktorom viedol vozidlo žalovaný v 2.rade, keďže mali
dostatočne veľký časový priestor na správnu reakciu a následne správne konanie. Zo zákonných
predpisov vyplýva, že chodec pred vstupom na vozovku sa musí presvedčiť, že tak môže urobiť bez
nebezpečenstva, aby neprinútil druhého účastníka nebezpečne meniť rýchlosť a smer jazdy. Na druhej
strane podľa tohto znaleckého posudku z analýzy dopravnej nehody,  žalovaný v 2. rade začal reagovať
na chodkyne zo vzdialenosti 27,3 m od miesta zrážky,  pri rýchlosti 59,4 km/hod. ± 5 %, keď chodkyňa
V. bola už 1,24 m v jeho jazdnom pruhu a poškodená  žalobkyňa 0,87 m.  Avšak podľa názoru súdu
žalovaný v 2. rade pri dostatočnom venovaní sa jazde, patričnej pozornosti, uvedomujúc si, že vchádza
do križovatky, kde sú vyznačené prechody pre chodcov a kde mu nič nebránilo vo výhľade, musel
spozorovať prichádzajúcich chodcov ku križovatke a tým zvýšiť pozornosť na reakciu týchto chodcov
a práve v tom vidí súd, že žalovaný v 2. rade pred samotnou nehodou, nevynaložil všetko úsilie  za
daných podmienok, aby nehode predišiel. Dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade, ako prevádzateľ
uvedeného motorového vozidla sa nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti podľa § 428 OZ úplne
v súvislosti s touto nehodou. Žalovaný v 2. rade nepreukázal skutočnosť, že škode , ktorá vznikla
zrážkou jeho motorového vozidla na zdraví žalobkyne nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno od neho objektívne požadovať. Práve pri najpravdepodobnejšej verzii rovnajúcej
sa istote, ktorú popísala pre účely trestného konania  svedkyňa V.  a to, že ani ona ani žalobkyňa si
nevšimli prichádzajúce motorové vozidlo zľava pri príprave na prechod cez uvedenú križovatku (pričom
podľa výsledkov trestného konania vozidlo žalovaného v 2. rade prichádzajúce od Betliara ku križovatke
bolo riadne osvetlené a jazdilo aspoň s tlmenými svetlami blížiac sa ku osvetlenej križovatke), a preto
vkročili na vozovku z chodníka pričom svedkyňa V. bezpečne prešla do oblasti takzvaného ostrovčeka
križovatky a všimla si až následný zvukový efekt z nárazu vozidla do žalobkyne, a preto sa otočila a
sama preto predpokladala, že s ňou prechádzajúca žalobkyňa inštinktívne v časti prechodu  sa musela
náhle zastaviť a otočiť,  v úmysle vrátiť sa na miesto odkiaľ prechod spolu začali. Z toho   vyplýva,  že
sa vytvoril medzi vracajúcou sa žalobkyňou a svedkyňou V. priestor dostatočne široký  na to, aby už



v tejto vyostrenej dopravnej situácii žalovaný v 2. rade so svojím motorovým vozidlom prešiel medzi
žalobkyňou a svedkyňou V., nebyť jeho manévrov s volantom pri prudkom brzdení svojho vozidla,  ako to
potvrdil kontrolný znalecký posudok posudzujúci práve túto verziu skutkového deja. Podľa súdu prvého
stupňa ide o to, že žalovaný v 2. rade síce zo svojho subjektívneho hľadiska snažiac sa o to,  aby
sa vyhol priamemu stretu svojho vozidla s prekážkou, ktorú v tom momente predstavovala žalobkyňa,
urobil svoje vodičské úkony a manévroval s volantom, ako najlepšie podľa svojho subjektívneho odhadu
dokázal. Neznamená to ovšem, že iný vodič s inými skúsenosťami túto okamžitú dopravnú situáciu by
riešil bez týchto manévrov, držiac sa rovného smeru a bol by teda prešiel medzi obidvoma chodkyňami
aj za cenu porušenia dopravných predpisov o nedodržaní bezpečnej vzdialenosti medzi týmito dvomi
chodcami. Z týchto dôvodov súd uznal objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade v rozsahu 50 %,
pričom k výške jeho zodpovednosti dospel úvahou, ktorá sa opiera o výsledok znaleckého dokazovania
z odboru dopravy oboch znalcov   R.. N., aj Ústavu súdneho inžinierstva, že na tejto dopravnej nehode sa
podieľajú aj chodkyne a to hlavne žalobkyňa, ktorá svojím správaním tiež ovplyvnila negatívne správanie
sa vodiča žalovaného v 2. rade. Súd jej zodpovednosť a spoluvinu ohodnotil rovnako v rozsahu 50
%. Súd poukázal predovšetkým na porušenie povinností žalovaného v 2. rade  v zmysle § 4 ods.
1/ písm. f/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách, podľa ktorých má vodič motorového
vozidla povinnosť  dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie
ohroziť ani obmedziť. Na ten účel je povinný zastaviť vozidlo. Podľa písm. e/ tohto ustanovenia má
vodič motorového vozidla povinnosť dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, osobitne starým osobám.
Podľa písm. c/  má vodič motorového vozidla povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať
situáciu v cestnej premávke. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že  žalovaný v 2. rade v čase pred
dopravnou nehodou mal dostatok času a priestorovej vzdialenosti reagovať na prechádzajúce chodkyne
k prechodu pre chodcov cez šrafovaný trojuholník a zvýšiť opatrnosť, rýchlosť spomaliť a prípadne
motorové vozidlo zastaviť. Ak by dodržal povinnosti, ktoré ukladá zákon, dal prednosť chodkyniam,
venoval sa plne vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej premávke a zvýšil opatrnosť voči chodcom,
k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť. Rýchlosť vozidla bola vypočítaná na základe brzdných stôp.
Na začiatku brzdenia išiel žalovaný v 2.rade povolenou rýchlosťou, nie je však preukázané,  či išiel
povolenou rýchlosťou aj pred začiatkom intenzívneho brzdenia, resp. či nezačal intenzívne brzdiť až po
znížení rýchlosti na povolenú hranicu. Minimálna vzdialenosť na ktorú mohol žalovaný v 2. rade vidieť
správanie chodkýň pri vstupe na prechod pre chodcov podľa znaleckého posudku je 120 metrov. Aj
podľa výpovede žalovaného v 2. rade vyplýva, že chodkyne videl od tabule „Rožňava mesto“. Videl aj
dopravné označenie „prechod pre chodcov“, pričom chodkyne išli plynulo.  Potom súd prvého stupňa
citoval ust. § 415, 420, 427 a 823 a 797 ods. 1 OZ. Z uvedených ustanovení vyvodil, že žalovaný v 2. rade
zodpovedá za škodu na zdraví žalobkyne v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s porušením
jeho povinností, vyplývajúcich zo Zákona o premávke na pozemných komunikáciách, resp. v spojení s
§ 415 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať škodám
všetkým účastníkom občianskoprávnych vzťahov. Na túto subjektívnu zodpovednosť žalovaného v 2.
rade nemá chovanie chodkyne V. žiadny právny význam. Prezumpcia zavinenia je na strane škodcu.
Bez ohľadu na preukázanú subjektívnu zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, žalovaný
v 2. rade naplnil aj ako prevádzkovateľ motorového vozidla všetky zákonom určené predpoklady na
stanovenie jeho zodpovednosti,  v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, t. j. aj objektívnu
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.

Z objektívnej zodpovednosti v zmysle § 427  OZ by sa žalovaný v 2.rade mohol liberovať, ak by škoda
bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke a keby škode nemohol zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Podľa  ods. 2. prvej vety § 428 Obč. zákonníka sa
prevádzkovateľ zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Doteraz nebolo preukázané, že zo strany žalovaného v 2.
rade bolo vynaložené všetko kvalifikované úsilie na zabránenie vzniku škody. Pod kvalifikovaným
úsilím judikatúra rozumie všetku objektívnu možnú starostlivosť, ktorú možno v konkrétnom prípade
požadovať od prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Potom citoval ust. § 53 ods. 3 zákona č.
315/1996 Zb., podľa ktorého chodci, ktorí prechádzajú cez priechod určený pre chodcov, musia brať
ohľad na vodičov, prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. V
iných prípadoch chodci smú prechádzať cez vozovku len s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy
prichádzajúcich vozidiel, nedonútia ich vodičov na zmenu smeru, alebo rýchlosti jazdy. V rozpore s
uvedeným predpisom  konala žalobkyňa, keď pred vstupom na vozovku sa nepresvedčila, či tak môže
urobiť bez nebezpečenstva (viď § 53 ods. 2/ cit. zákona).  Potom v odôvodnení opätovne zopakoval,
že z vykonaného dokazovania takto bolo preukázané, že žalovaný porušil povinnosti vodiča a jeho



konanie nebolo v súlade s pravidlami premávky na pozemných komunikáciách, keď nevynaložil všetko
úsilie na zabránenie vzniku nehody, ktoré bolo možné od neho požadovať. Príčinou vzniku predmetnej
dopravnej nehody bolo rovnako aj konanie žalobkyne,  ktorá žalovanému v 2. rade vytvorila pri jeho
jazde v dôsledku svojej neopatrnosti náhlu prekážku a spoluzavinením spôsobila škodu na zdraví.  Preto
spôsob prechádzania vozovky chodkyňou t. j. žalobkyňou možno označiť za nesprávny, nepochopiteľný
a nepredvídateľný. Chodkyňa mohla zrážke zabrániť za predpokladu obvyklého prechádzania cez
vozovku tak, ako to urobila aj svedkyňa V.. Predmetnú skutočnosť preukazujú aj znalecké posudky z
odboru dopravy.

Pri rozhodnutí o následku sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal zo záverov znaleckého
posudku znaleckej organizácie Lege Artis a z posudku MUDr. V. K., podľa ktorých po úraze sa
stala žalobkyňa ťažko mobilnou, je schopná chôdze len s pomocou  dvoch osôb, aj to len  na
krátke vzdialenosti (na WC, inak na invalidnom vozíku je plne odkázaná na pomoc druhej osoby -
24 hodinová opatrovateľská starostlivosť, pomoc pri bežných denných úkonoch, strava, obliekanie,
hygiena, má čiastočne postihnutú hybnosť všetkých končatín, je dezorientovaná časom, má poruchu
pamäťových funkcií podľa záverov psychiatrického vyšetrenia je jej psychomotorické tempo výrazne
inhibované, poznávacie funkcie vzhľadom na predúrazové obdobie výrazne oslabené, intelektový
výkon je znížený až v pásme ľahkej mentálnej retardácie pre organické poškodenie mozgu, má
poruchy koncentrácie, pozornosti, hypoaktivitu, emočnú labilitu, odbúranie produktívnej činnosti a stratu
záujmov. V ďalšom živote žalobkyňu ohrozuje zdravotný stav, hlavne vekom sa zhoršujúca hybnosť,
schopnosť samostatného pohybu, kontroly zvieračov, čo je už teraz po úraze značne narušené a vekom
sa tieto ťažkosti zhoršujú. Rovnako sú ohrozené duševné funkcie, ktoré sú úrazom pre organické
poškodenie mozgu narušené a vekom, starnutím organizmu sa zhoršujú. Nie je schopná plne chápať
svoje poškodenie zdravia, čo je vlastne prejav jej duševnej demencie a postraumatického mozgového
syndrómu. Tieto skutočnosti teda celodennú starostlivosť potvrdili aj svedkovia sestry žalobkyne S. Y.,
Š. Y., syn V. O.I. a dcéra V. J.. Znalci z posudku uviedli, že žalobkyňa  po stránke objektívnej prežila silné
bolesti a útrapy, výrazné a ťažké psychické strádanie a rozsiahle a závažné psychické zmeny trvalého
charakteru, ako aj trvalé poruchy nervového ústrojenstva s nemožnosťou aktívneho pohybu s nutnosťou
starostlivosti druhej osoby, straty samostatnosti spojené so 7 mesačným pobytom v nemocnici, po úraze
dlhodobým bezvedomím, dočasnou stratou kontroly nad zvieračmi, nemožnosťou prijímať potravu cez
ústa a nutnosťou kŕmenia cez sondu zavedenú cez brušnú stenu do žalúdka s plnou odkázanosťou
a fyzickú a psychickú starostlivosť ošetrujúceho personálu a opatrovateľstva  príbuzných. Vytrpela aj
bolesti spojené s opakovanými operačnými zákrokmi, bolestivou ťažkou a dlhodobou rehabilitáciou).

Súd prvého stupňa pri posúdení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z právnej
úpravy platnej ku dňu 22.11.2002, kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne, teda z vyhlášky r. 32/65
Zb. v znení vyhlášky 19/1999 Zb., predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1 § 3 ods. 2, § 4 a zásad pre
hodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj prílohy predmetnej vyhlášky. Potom z
posudku primára W.. V. K. zo dňa 15.8.2003, ktorým bol stanovený počet bodov za bolestné na 987,50
so zvýšením na dvojnásobok spolu 1.975 bodov, čo pri hodnotení 60,- Sk za 1 bod predstavuje 118.550,-
Sk, po odpočítaní položky 239 (plánovaná extrakcia OS mat (skrutky z pr. členka)v hodnote 35 bodov. Z
toho 2/3-iny  predstavujú 26,25 bodov,  takto  bolestné bez navýšenia predstavuje hodnotu 961,25 bodu

Pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z počtu 2.587,50 bodov, čo pri  60,-
Sk za jeden bod  predstavuje  155 250,- Sk.  Po ustálení bolestného a sťaženia  spoločenského
uplatnenia posudzoval zvýšenie odškodnenia a dospel k záveru, že  v prípade žalobkyne sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce zvýšenie odškodnenia bolestného aj sťaženia spoločenského
uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky 32/65 Zb., pretože bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa
skutočne trpela mučivými a dlhodobými bolesťami,  podrobila sa opakovaným operáciám, minimálne
piatim. Bola v liečebnom režime  od úrazu až do júna 2003 teda 8 mesiacov, tým jej liečba ale
neskončila a pokračuje a bude pokračovať až do konca života. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia v tejto súvislosti  zdôraznil, že žalobkyňa bola pred úrazom v
dobrom zdravotnom stave, neprekonala žiadne úrazy, operácie,  nemala žiadne zdravotné problémy.
Bola aktívna a sebestačná. Úraz jej spôsobil závažne následky poškodenia zdravia,  ako to vyplýva
z lekárskych posudkov. V čase úrazu mala  54 rokov a v dôsledku úrazu sa stala invalidnou a
ťažko postihnutou osobou.  Fatálne následky bude prežívať a pociťovať do konca života. Znaleckými
posudkami boli  preukázané subjektívne tvrdenia žalobkyne, pretože sa stala ťažko zdravotne
postihnutou, invalidnou, utrpela vážne mozgové poruchy po ťažkom poranení hlavy s poruchou pamäti,



znášala zvlášť bolestivé stavy počas celého liečebného procesu, ktoré pretrvávajú doposiaľ, doživotne
je postihnutá jej mentálna úroveň a tým aj kvalita jej života, keďže  sa stala absolútne nesebestačnou,
odkázanou na pomoc druhých osôb,  natrvalo vylúčenou z plnohodnotného osobného a spoločenského
života, ktorý  stav možno považovať za trvalý. Do konca života je už vylúčená z možnosti uplatniť
sa pracovne, v osobných záľubách, v kultúrnom vyžití, turistike, pričom znalecké posudky  potvrdili
jednoznačnú príčinnú súvislosť súčasného stavu žalobkyne s úrazom  v roku 2002.  Vychádzajúc z
uvedených úvah, súd dospel k záveru, že zmeny v zdravotnom stave žalobkyne, ako aj vytrpené bolesti
spojené s liečbou a jej zdravotný stav v porovnaní pred úrazom odôvodňujú mimoriadne zvýšenie
základného bodového ohodnotenia u bolestného na 30-násobok a u sťaženia  spoločenského uplatnenia
na  20-násobok,  preto celková suma odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
spolu s mimoriadnym zvýšením predstavuje sumu  80 250,43 Eur.  K tejto sume dospel tak, že bolestné
po odpočítaní 26,25 bodov za položku 239 a po priznaní 50 % spoluzavinenia predstavuje sumu
28.837,50 Sk x 30 násobok, čo predstavuje 865.125,- Sk, teda 28.716,88 €.  Sťaženie spoločenského
uplatnenia bolo vyčíslené na 2587,50 bodov, čo zodpovedá sume 155.250,- Sk, z čoho 50 % predstavuje
77.650,- Sk x 20 násobok, čo činí 1.552.500,- Sk, čo v prepočte činí 51.533,55 €.

Súd nepriznal žalobkyni uplatnené úroky z omeškania,  s poukazom na  skutočnosť, že nebol daný a
preukázaný základ nároku na náhradu škody a sporný bol aj rozsah miery zodpovednosti žalobkyne
a žalovaného za spôsobenú škodu, preto súd žalobkyni nepriznal uplatnené úroky z omeškania  za
obdobie, uvedené v žalobe.  V súvislosti  s pasívnou legitimáciou žalovanej v 1. rade  poukázal  na
ustanovenie § 4 ods. 1/ zákona č. 381/2001 Z. z.  o zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu,
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého,
kto zodpovedá za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedeného v poistnej zmluve
a podľa odseku 2/ písm. a/ citovaného zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví.
Nárok poškodeného voči poisťovni je možné uplatniť v zmysle ustanovenia § 15 citovaného zákona
za rovnakých podmienok, ako voči poistenému a je povinný tento nárok preukázať. Poškodený môže
uplatniť svoje právo na náhradu voči tomu, kto za túto zodpovedá. Vychádzajúc z uvedeného  mal za
nesporne preukázané, že zodpovednosť žalovaných v 1., 2. rade  je daná v zmysle ustanovenia §§ 420
a 427 OZ,  preto je dôvodne uplatňovaný nárok aj voči žalovanej v 1. rade a žalovaná v 1. rade je tak
pasívne legitimovaná v tomto konaní.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. 151 ods. 3/ O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a žalovaná v 1.rade. Žalobkyňa žiadala, aby
odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaní v 1. a 2.rade sú povinní zaplatiť žalobkyni spoločne
a nerozdielne  149.584,26 € s 13 % ročným  úrokom z omeškania od 31.10.2003 do zaplatenia zo
sumy 7.966,54 €, trovy konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom konaní tak, ako
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. V dôvodoch odvolania uviedla, že v súvislosti so
zamietavou časťou napadnutého rozsudku žalobkyňa namieta okrem súdom stanovenej 50 % spoluviny
tiež výšku priznanej náhrady za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a nepriznanie
úročenia základného ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške
7.966,54 €. Podľa odvolateľky osobitná povaha prevádzky dopravného prostriedku spočíva v tom, že
z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou
a pohybom dopravného prostriedku. V prejednávanej veci zdroj zvýšeného nebezpečenstva spočíval
v neprimeranej rýchlosti motorového vozidla vzhľadom na dopravnú situáciu v mieste nehody. Preto
je záver súdu o vytvorení náhlej prekážky žalobkyňou nachádzajúcou sa na prechode pre chodcov v
príkrom rozpore s pravidlami cestnej premávky a znaleckými zisteniami. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. f/
zákona 315/96 Z.z. vodič je povinný dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez prechod pre chodcov,
pritom nesmie ich ohroziť, ani obmedziť a na tento účel je povinný aj zastaviť vozidlo. Pod pojmom
neohroziť zákon rozumie povinnosť vodiča počínať tak, aby inému účastníkovi premávky nevzniklo
nejaké nebezpečenstvo, teda pokiaľ by chovanie chodca vyvolávalo pochybnosti, ako sa bude na
prechode správať, je vodič povinný znížiť rýchlosť. Tieto okolnosti vyžadujú aj s vozidlom zastaviť.
Podľa zistenia súdu vstup chodkýň do jazdnej dráhy vozidla nemohol byť príčinou dopravnej nehody,
nakoľko nešlo o vstup náhly, pričom žalovaný v 2.rade mal dostatok času a priestorovej vzdialenosti
reagovať na prechádzajúce  chodkyne cez prechod pre chodcov a šrafovaný trojuholník a teda mal zvýšiť
opatrnosť, znížiť rýchlosť, príp. motorové vozidlo zastaviť. Na druhej strane v konaní bolo preukázané,
že žalobkyňa bola zrazená na mieste určenom pre chodcov, ktorí sa len chystajú vstúpiť na prechod.



Podľa oboch verzií znaleckého posudku bola žalobkyňa v čase zrazenia motorovým vozidlom 0,6
až 0,67 m od pravého okraja vozovky. Z toho je zrejmé, že jej spôsob prechádzania cez vozovku
nemožno označiť za nesprávny, nepochopiteľný a nepredvídateľný, nakoľko žalobkyňa reagovala na
náhle ohrozenie pred neprimeranou rýchlosťou prichádzajúcim  motorovým vozidlom  ku prechodu pre
chodcov útekom späť na chodník. Podľa stanoviska znaleckej inštitúcie ak mal žalovaný v 2.rade podľa
zákonných predpisov povinnosť ísť nižšou rýchlosťou ako 41 k/h, než v skutočnosti išiel (takmer 60 km/
h), potom technickou príčinou dopravnej nehody bolo, že žalovaný v 2.rade šiel vyššou rýchlosťou, ako
bola primeraná pre danú situáciu. Preto odvolateľka tvrdí, že neporušila žiadnu právnu, ani generálnu
prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 OZ. Ani jedna z dvoch alternatív vyšetrovaním stanoveného
nehodového deja neumožnila súdu použiť ust. § 441 v neprospech žalobkyne, preto zodpovednosť
žalovaného v 2.rade mala byť daná v celom rozsahu a tým aj pasívna legitimácia žalovaného v
1.rade. U priznanej náhrady za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nebola prvým
stupňom rešpektovaná zásada primeranosti medzi poškodením zdravia a priznanou peňažnou náhradou
zdôraznená Ústavným súdom v náleze pod sp.zn. III. ÚS 350/03. Tiež súdom priznaná výška škody
na zdraví je v rozpore so zásadou proporcionality, ako zákonným princípom primeranej náhrady, ktorá
spočíva na úvahe súdu. Súd prvého stupňa preto dostatočne nevyhodnotil, že žalobkyňa bude ochrnutá
do konca svojho zničeného života a pri obmedzení uplatnenia žalobkyne vo všetkých oblastiach života
výška odškodnenia z titulu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia len vo výške
20 násobku základného počtu bodov je neprimeraná následkom ovplyvňujúcich ďalší život a psychiku
žalobkyne, ale aj jej rodinných príslušníkov. Pred úrazom žila aktívne, bola zdravá a plne sebestačná.
Tým, že je odkázaná výlučne na pomoc iných osôb stratila dôstojnosť nezávislého človeka, má mentálne
poruchy, trpí bolesťami a je vylúčená z plnohodnotného života zodpovedajúceho jej veku. Zistený stav
podľa odvolateľky preukázal opodstatnenosť 35 násobného zvýšenia základného bodového hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia. Ďalej namietala, že  podľa znenia ustanovenia § 7 vyhl. 32/65 Zb.
zaplatenie nároku na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ods. 2 nie je
podmienené rozhodnutím súdu, t.j. žalovaný ho mohol zaplatiť aj bez rozhodnutia súdu pred alebo po
podaní žaloby. Tým, že tento peňažný dlh nesplnil sa dostal do omeškania a žalobkyni vzniklo právo
požadovať od žalovaných v 1. a 2.rade popri plnení aj úrok z omeškania od 31.10.2003 do zaplatenia
podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 OZ.

Žalovaná v 1.rade podala odvolanie proti vyhovujúcim výrokom rozsudku zo dňa 19.8.2015 a to v časti
nad sumu 27.305,31 €. V dôvodoch uviedla, že zo znaleckého posudku znaleckého ústavu aj z posudku
znalca z odboru cestnej dopravy V.. N. je nepochybné, že spôsob jazdy žalovaného v 2.rade ako vodiča
motorového vozidla zúčastneného na dopravnej nehode tesne pred vznikom dopravnej nehody nebol v
rozpore s pravidlami cestnej premávky. Jeho reakcia na vzniknutú situáciu na vozovke bola vyhodnotená
ako obvyklá a správna, t.j., že reagoval na chodkyne nachádzajúce sa na vozovke, z ktorých jedna
prechádzala po vozovke a druhá žalobkyňa sa náhle otočila a rozbehla sa späť, pričom strhnutie volantu
doľava nebolo možné, nakoľko sa v tomto priestore nachádzala chodkyňa V.. Technika jazdy vodiča
motorového vozidla tesne pred nehodovým dejom bola v súlade s pravidlami cestnej premávky, nebolo
preukázané, aby sa pohyboval rýchlosťou vyššou ako bola povolená. Pohyb žalobkyne po vozovke bol
v znaleckých posudkoch hodnotený ako nesprávny, nepochopiteľný a nepredvídateľný a z technického
hľadiska nevysvetliteľný a nezdôvoditeľný, pričom ňou vytvorená prekážka bola taká, ktorej už nemohol
vodič úspešne zabrániť.  Žalovaná  v 1.rade má za to, že v zmysle platnej právnej úpravy všetkým
účastníkom cestnej premávky zákon stanovuje povinnosť dodržiavať pravidlá cestnej premávky, správať
sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Aj chodci,
ako účastníci cestnej premávky prechádzajúci cez prechod určený pre chodcov musia brať ohľad na
vodičov prichádzajúcich vozidiel, pričom smú prechádzať cez vozovku, len ak s ohľadom na vzdialenosť
a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosť jazdy.
Ďalej má za to, že okolnosť, že škoda vznikla pri prevádzke motorového vozidla sama nepostačuje pre
vznik objektívnej zodpovednosti podľa ust. § 427, ale musí byť preukázané, že škoda bola vyvolaná
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke.
Je bez pochybností, že žalobkyňa ako účastníčka cestnej premávky bezprostredne vyvolala kolíznu
situáciu na vozovke, pričom jej konanie bolo prvotný vyvolávajúcim momentom nehody. Jej porušenie
povinnosti vykazuje podstatnú vyššiu mieru zodpovednosti ako zodpovednosť vodiča, preto by bolo
namieste rozhodnúť a ustáliť mieru spoluzavinenia žalobkyne v rozsahu 70 %. Žalovaná v 1.rade
rozporuje aj výšku náhrady, ktorú prvostupňový súd žalobkyni priznal.  Z vykonaného dokazovania a
to z posudku o bolestnom, ako aj výsluchu žalobkyne je zrejmé, že v čase po utrpenom úraze bola
dlhodobo v bezvedomí a liečbu, ktorú absolvovala vrátane hospitalizácie v nemocnici v Rožňave a v



Banskej Bystrici a rehabilitácie na NRC Kováčová nevnímala a ani túto nevedela popísať. Vychádzajúc
z toho je zrejmé, že pokiaľ bola žalobkyňa v bezvedomí počas ktorého sa podrobovala liečbe vrátane
chirurgických ošetrení chýbal u nej samotný vnem bolesti, t.j. vedomie schopné spracovávať impulzy
ako nepríjemný pocit alebo emocionálny zážitok. Nemohla vnímať priame dôsledky poškodenia zdravia
v dôsledku samotného úrazu a ani prípadné druhotné stavy tejto bolesti. Je nesporné, že bolesť ako
subjektívny pocit môže popísať a kvalifikovať len sám poškodený, pričom v danom prípade túto reakciu
žalobkyne nie je možné objektívne zistiť, a preto žalovaný v 1.rade poukazuje na to, že takto nemohlo
byť a ani nebolo preukázané, že by žalobkyňa trpela mučivými a dlhodobými bolesťami. Za daného
stavu nie je možné prisvedčiť rozhodnutiu súdu prvého stupňa o tom, že priznanie 30 násobku zvýšenia
odškodnenia titulom bolestného je primerané. Ďalej žalovaný v odvolaní rozporoval rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým priznal žalobkyni za sťaženie sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšenie
v rozsahu 20 násobku vychádzajúc z lekárskeho hodnotenia W.. K. z dôvodu, že v konaní bol
vykonaný dôkaz a to znalecký posudok znaleckej organizácie Lege Artis, z ktorého vyplynulo zlepšenie
zdravotného stavu žalobkyne. Vzhľadom k tomu, že podľa ust. § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, preto mal z týchto skutočností súd prvého stupňa vychádzať.
Podľa posudku organizácie Lege Artis je pri časti trvalých následkov konštatované zlepšenie, a to
obmedzenia pohyblivosti ľavého ramenného  kĺbu, ťažkého stupňa na ľahký stupeň u obmedzenia
pohyblivosti ľavého lakťového kĺbu stredne ťažkého na ľahký stupeň a  u obmedzenia pohyblivosti ľavého
členkového kĺbu ťažkého stupňa na ľahký stupeň a časť následkov a to inkontinencia moča a stolice nie je
prítomná vôbec. Žalovaná vyčíslila počet bodov za sťaženia spoločenského uplatnenia na 1765, keďže
došlo k zlepšeniu zdravotného stavu žalobkyne a aj napriek skutočnosti, že zranenie zanechalo trvalé
následky na zdraví žalobkyne, žalovaná v 1.rade poukazuje na to, že žalobkyňa žila bežným životom
bez mimoriadnych pracovných, spoločenských, kultúrnych i športových záujmov a aktivít. Vzhľadom na
vykonané dokazovanie žalovaný považuje za dôvodný nárok žalobkyne, čo do základu v rozsahu 30 % a
čo do výšky titulom zvýšenia odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/65 Zb. u bolestného v rozsahu 20
násobného zvýšenia a u sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 15 násobného zvýšenia. Preto
sa domáha zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu a žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že nárok žalobkyne nad sumu 27.305,31 € zamietne, pričom sa zároveň domáha
priznania trov konania.

K odvolaniu žalovanej v 1.rade sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá opäť zdôraznila, že technickou príčinou
dopravnej nehody bolo, že žalovaný v 2.rade išiel vyššou rýchlosťou ako bola primeraná na danú
situáciu, mal dostatok času a priestorovej vzdialenosti  reagovať na prichádzajúce chodkyne ku
prechodu pre chodcov cez šrafovaný trojuholník, teda mal zvýšiť  opatrnosť, znížiť rýchlosť, príp.
motorové vozidlo zastaviť. Zdôraznil, že žalovaná bola zrazená motorovým vozidlom na prechode
pre chodcov a nevytvorila náhlu prekážku. Právne posúdenie veci musí preto rešpektovať princíp
objektívnej zodpovednosti prevádzateľom motorových vozidiel. Má byť tiež v súlade so súčasnou
judikatúrou SR a EÚ týkajúcej sa stretov chodcov a motorových vozidiel osobitne na priechodoch pre
chodcov. Vodiči často ignorujú vstup chodcov na priechod a štatistika dopravnej nehodovosti chodcov
to potvrdzuje.  Obrana žalovaného v 1.rade nasvedčuje tomu, že si dostatočne neuvedomuje tieto
skutočnosti a najmä záujem zákonodarcu zvýšiť ochranu poškodených osôb pri dopravných nehodách
na základe princípu objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa  dopravných prostriedkov. Nedôvodné
sú aj odvolacie námietky žalovaného v 1.rade v súvislosti  s výškou prvostupňovým súdom priznanej
náhrady škody, t.j. náhrady za mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Zdôraznil, že žalovaná sa podrobila 5-tim náročným operáciám chrbtice, po ktorých bola pripútaná
na lôžko bez možnosti pohybu. Od júna 2003 bola 8 mesiacov hospitalizovaná a dlhodobo bola v
horizontálnej polohe, liečebný a rehabilitačný proces bol sprevádzaný celkovým strádaním, utrpením
a mnohými komplikáciami. Odvolacej námietke žalovaného v 1.rade, že žalobkyňa nemohla vnímať
priame dôsledky poškodenia zdravia ani druhotné stavy tejto bolesti je obtiažné sa vyjadriť, nakoľko
z tejto strany ide zrejme o obyčajný cynizmus prevádzaný zrejmou motivácou plniť čo najmenej. Tzv.
správna špecifikácia počtu bodov uvedená v odvolaní žalovaného v 1.rade postráda položky 312 a č.
314 c inkontinenciu stolice a moču, tieto položky boli súdom priznané na základe lekárskeho posudku
primára W.. K. z 15.8.2003, čo bolo potvrdené znalcom. Zdôraznila, že má 67 rokov a jej zlý zdravotný
stav pretrváva.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná v 1. rade, ktorá naďalej poukazuje na to, že žalobkyňa
nepreukázala dôvodnosť nároku v celom rozsahu tak, ako to tvrdí vo svojom odvolaní poukazujúc
na to, že neporušila prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ. Žalovaný 1. rade zdôraznil, že pohyb



žalobkyne bol znalcami hodnotený ako nesprávny, nepochopiteľný, nepredvídateľný a z technického
hľadiska nevysvetliteľný a neodôvodniteľný, pričom ňou vytvorená prekážka bola taká, ktorej žalovaný v
2. rade nemohol úspešne zabrániť. Aj chodci ako účastníci cestnej premávky prechádzajúci cez priechod
určený pre chodcov musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel, pričom smú prechádzať cez
vozovku len, ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nedonútia vodičov
k zmene smeru alebo rýchlosti jazdy. Pokiaľ išlo o namietanie nesprávneho posúdenia primeranosti
odškodnenia titulom sťaženia spoločenského uplatnenia uviedla, že je zrejmé, že podľa posudkov došlo
k zlepšeniu zdravotného stavu žalobkyne a žalobkyňa je len čiastočne nesebestačná a napriek tomu,
že zranenie zanechalo trvalé následky na zdraví, žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že žalobkyňa žila
bežným životom bez mimoriadnych, spoločenských, kultúrnych a športových záujmov, či aktivít, takže
po zranení nie je dôvod pre priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie uplatnenia nad
15-násobok.

K odvolaniam sa vyjadril aj žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, že závermi dvoch znaleckých posudkov
z odboru dopravy počas prípravného trestného konania bolo konštatované, že príčinou dopravnej
nehody bola skutočnosť., že chodkyňa N. O. počas prechádzania vozovky č. 1/67 po priechode pre
chodcov svojim zavinením vytvorila prekážku z technického hľadiska náhlu. Zo strany chodkyne išlo o
nepredvídateľný skrat, nepredvídateľné chovanie, keď sa nachádzala v strede odbočovacieho pruhu, sa
náhle otočila a rozbehla sa späť. Túto skutočnosť presne opísala svedkyňa V. v trestnom konaní, keď
si dej presne pamätala. V tej súvislosti poukázal na to, že trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené.
Znaleckými posudkami bola jeho technika jazdy vyhodnotená v súlade s pravidlami cestnej premávky.
Reakcia vodiča na vzniknutú situáciu bola obvyklá a správna. Pokiaľ išlo o výšku náhrady, poukazuje
na dôvody uvedené v odvolaní žalovanej  v 1. rade.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu, keďže odvolaniami
bol napadnutý jednak základ uplatneného nároku, jednak miera spoluzavinenia, preto všetky výroky
rozhodnutia vzájomne súvisia a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní
rozhodnutia dospel k záveru, že boli dôvody pre zmenu napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom súdom prvého stupňa,
pokiaľ išlo o priebeh dopravnej nehody, aj pokiaľ išlo o vyčíslenie výšky náhrady a násobku za bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa v oboch prípadoch
správne zistil skutkový stav a pokiaľ išlo o určenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia,
správne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že boli dôvody pre zvýšenie bolestného aj sťaženia
podľa § 7 vyhl. č. 32/1965 Zb., keď správne skonštatoval, že pokiaľ išlo o bolestné, ktorého rozsah
popísal vo svojom rozhodnutí, rozsah poškodenia viedol k sťaženiu zdravotnej pohody počas liečby,
v ktorom bola žalobkyňa do júna 2003 teda v trvaní 8 mesiacov, znášala zvlášť bolestivé stavy počas
celého liečebného procesu, pričom jej liečba pokračuje a bude pokračovať až do konca života. Pokiaľ
išlo o sťaženie spoločenského uplatnenia správne uviedol, že sa žalobkyňa stala zdravotne ťažko
postihnutou osobou, invalidnou, utrpela vážne mozgové poruchy po ťažkom poranení hlavy s poruchou
pamäti. Je postihnutá jej mentálna úroveň, a to doživotne a tým aj kvalita jej života, keď sa následkom
úrazu stala absolútne nesebestačnou, odkázanou na pomoc iných osôb a na trvale vylúčenou z
plnohodnotného, osobného a spoločenského života. Bola od úrazu vylúčená z možnosti uplatniť sa
pracovne, v osobných záľubách aj v kultúrnom vyžití. Preto odvolací súd považuje bolestné určené na
30 násobok a sťaženie spoločenského uplatnenia na 20 násobok za primerané.

Odvolací súd sa však nestotožnil s určenou mierou spoluzavinenia súdom prvého stupňa. Podľa
odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne skonštatoval, že podľa § 428 druhej vety OZ sa
prevádzkovateľ zodpovednosti zbaví len, ak preukáže, že škode nemohol za brániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Doteraz nebolo preukázané, že zo strany žalovaného v 2.
rade bolo vynaložené všetko kvalifikované úsilie na zabránenie vzniku škody vo vzťahu k žalobkyni,
pričom úsilie treba kvalifikovať ako objektívne možnú starostlivosť, ktorú možno v konkrétnom prípade
požadovať od prevádzateľa dopravného prostriedku. Z dokazovania mal preukázané, že žalovaný v 2.
rade porušil povinnosti vodiča a jeho konanie nebolo v súlade s pravidlami premávky na pozemných
komunikáciách, keď nevynaložil všetko úsilie na zabránenie vzniku nehody, ktoré bolo možné od neho
požadovať. Žalovaný v 2. rade v čase pred dopravnou nehodou mal dostatok času a priestorovej
vzdialenosti reagovať na prechádzajúce chodkyne k prechodu pre chodcov cez šrafovaný trojuholník a
zvýšiť opatrnosť, rýchlo spomaliť, prípadne motorové vozidlo zastaviť. Ak by dodržal povinnosti, ktoré



ukladá zákon, dal prednosť chodkyniam, venoval sa plne vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej
premávke a zvýšil opatrnosť voči chodcom, k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že minimálna vzdialenosť, na ktorú mohol žalovaný vidieť správanie
chodkýň pri vstupe na prechod pre chodcov podľa znaleckého posudku bolo 120 m. Sám vodič - žalovaný
v 2. rade potvrdil, že chodkyne vidiel už od tabule Rožňava mesto a videl aj dopravné označenie
prechod pre chodcov. Preto správne súd prvého stupňa skonštatoval, že objektívne za dopravnú nehodu
zodpovedá žalovaný v 2. rade.

K tomuto záveru súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa, že judikatúra slovenských súdov aj
európskeho súdu zvýrazňuje ochranu chodcov pri strete s motorovým vozidlom a predovšetkým pri
prechode pre chodcov. Povinnosť vyplývajúca z § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 15/96 Z.z. o premávke na
pozemných komunikáciách jednoznačne ukladá vodičovi dať prednosť chodcom prechádzajúcich cez
priechod pre chodcov, pritom ich nesmie ohroziť ani obmedziť. na tento účel je povinný zastaviť vozidlo.
V písm. e/ uvedeného zákona je vodičovi uložená povinnosť dať zvýšenú pozornosť voči chodcom,
osobitne starým osobám, ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa. Z týchto úvah však nevyvodil
podľa odvolacieho súdu správny právny záver, pokiaľ išlo o mieru spoluzavinenia chodkýň, v tomto
prípade najmä žalobkyne. Tým, že vozidlo je možné považovať za zbraň, je uložené vodičom motorových
vozidiel venovať zvýšenú pozornosť práve pri príchode prechodu pre chodcov. Preto nie je možné
hodnotiť spoluzavinenie chodkýň, ktoré porušili v podstatnej nižšej miere svoje povinnosti vyplývajúce
z dopravných predpisov ako vodič mierou 50 %. Podľa konštatovania súdu prvého stupňa žalobkyňa
vytvorila pri jazde žalovanému v 2. rade v dôsledku svojej neopatrnosti náhlu prekážku a spoluzavinením
spôsobila škodu na zdraví. Mohla zrážke zabrániť za predpokladu obvyklého  prechádzania cez vozovku
tak, ako to urobila svedkyňa V.. Z toho sa dá vyvodiť, že keby svedkyne boli spolu prechádzali cez
priechod, nebolo by došlo k stretu s motorovým vozidlom.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že podľa zák. č. 15/1996 Zb., § 53 ods. 2 chodci, ktorí
prechádzajú cez priechod určený pre chodcov musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel
najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. Podľa odvolacieho súdu len túto povinnosť
porušili chodkyne, preto mieru zodpovednosti nie je možné ustáliť na 50 % vzhľadom na hrubé porušenie
ust. § 4 zo strany vodiča. Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie, pokiaľ išlo o mieru spoluzavinenia
chodkýň a určil ju tak, že vodič zodpovedá za vzniknutú nehodu v rozsahu 80 % a žalobkyňa v rozsahu 20
%. Potom vychádzajúc z takto stanovenej zodpovednosti určil bolestné tak, že z priznaného bolestného
súdom prvého stupňa vo výške 961,25 bodov x 60,- Sk za 1 bod činí 57.675,- Sk. Z toho 80 % predstavuje
64.140,- Sk x 30 násobok, spolu činí 1.384.200,- Sk, čo je v prepočte 45.947 €.

Sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd prepočítal vychádzajúc zo súdom prvého stupňa
priznaného bodového hodnotenia za sťaženie v počte 2.587,50 bodov x 60,- Sk čo sa rovná 155.250,-
Sk, z toho 80 % predstavuje 124.200,- Sk a x 20 % činí 2.484.000,- Sk, čo v prepočte na eurá znamená
82.453,70 €. Spolu potom zaviazal zaplatiť žalovaných žalobkyni spoločne a nerozdielne 128.400,70 €
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti nároku, pokiaľ išlo o nárok na bolestné,
sťaženie spoločenského uplatnenia a úrok z omeškania žalobu zamietol.
Nárok na úrok z omeškania odvolací súd nepriznal, lebo základ aj výška nároku závisela od rozhodnutia
súdu a znaleckých posudkov a až po právoplatnosti sa žalovaní dozvedia o skutočnej výške škody a
svojej povinnosti, preto sa do tej doby nemohli dostať do omeškania.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa ako je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku vo veci samej, ako to uviedol vo svojom rozhodnutí.

K odvolaniam a vyjadreniam odvolací súd udáva, že pokiaľ išlo o určenie objektívnej zodpovednosti
a priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, odvolatelia dostali odpoveď na všetky
námietky vznesené v priebehu konania. Súd poskytol žalovaným náležitú súdnu ochranu ich odvolacím
námietkam, pretože sa súd prvého stupňa nimi zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
odvolatelia dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokovaného prípadu. Preto okrem miery
zavinenia niet dôvodu, aby sa spochybňovali skutkové a právne závery rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré nielenže majú oporu vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne presvedčivo odôvodnené.
Odvolatelia uvádzajú identické námietky v odvolaniach aj vo svojich vyjadreniach k odvolaniam ako
uviedli už pred súdom prvého stupňa. Keďže odôvodnenie je v tomto rozsahu zrozumiteľné a logické,



vychádzajúc zo zistených skutkových okolností, odvolací súd nemal dôvod pre zmenu rozhodnutia,
okrem miery zavinenia, čo vyššie zdôvodnil. Pokiaľ išlo o námietku žalovanej v 1. rade, že nie je
pasívne legitimovaná, k tomu odvolací súd vychádzajúc z rozhodnutí I. ÚS 206/2015 z 29.4.2015 a
III. ÚS 646/2015 a z rozhodnutia NS 2M Cdo 9/13 uvádza, že uplatnením nároku poškodeného proti
poisťovni nedochádza zároveň k uplatneniu nároku voči škodcovi, voči ktorému má žalobca samostatný
nárok. Keďže je možnosť nárok uplatniť voči každému z nich ako náhradu škody, môže nárok žalobca
uplatniť spoločne a nerozdielne. Ide výlučne o právo žalobcu rozhodnúť sa voči komu žalobu uplatní.
Prevádzkovateľ zodpovedá bez zreteľa na zavinenie a v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení
je poistený pre oba prípady zodpovednosti, teda subjektívnej aj objektívnej. Potom poisťovňa ako
poisťovateľ rizík zodpovedá analogický popri žalovanom v 2. rade a má aj povinnosť plniť podľa § 15
ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, je preto daná jeho pasívna legitimácia v konaní, keďže
k poistnej udalosti došlo. Súd preto môže uložiť povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, teda solidárne
podľa § 511 ods. 1 OZ, aj keď takáto zodpovednosť zákonom vyslovene nie je upravená.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004  Z.z. v znení
neskorších predpisov).
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/57/2013", "guid": "fa554a99-1166-4a3f-be43-6965fedc2db5:3f8fb424-3ee6-44fc-8133-4bacf73a02cf", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:27f864a4-f369-4385-90b4-1b482a31f619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1"}, {"guid": "f6ed408b-5586-4d41-8620-29766f314c8d:9b1e44a4-6bf1-4c38-800f-b9d8fdfaa922", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5", "spisova_znacka": "2Co/46/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/46/2016 z 27. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7806200002.5"}], "citovane_v": [{"guid": "fc4a2f47-c2f4-403e-89cd-e7c5a6b53663:ddfb6319-186d-496a-bbcd-2e804ba744d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6912212876.1", "spisova_znacka": "1XObdo/124/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1XObdo/124/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6912212876.1"}]}