Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/287/2015 z 16. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 16. mája 2016, sp. zn. 6Co/287/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7214230133.1 Krajský súd Košice | 6Co/287/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7214230133.1 | 2016-05-16 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c01faae1-43ff-42bb-a784-4d9de504c236 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7214230133.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/287/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214230133
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214230133.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Československá obchodná banka, a.s., so sídlom v
Bratislave, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpený Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, so sídlom
v Bratislave, Michalská 9 proti žalovaným: 1/ K. E., R. H. L., E. X, X/ Ľ. E., R. H. L., E. X, obaja zastúpení
JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Urbánkova 6, o návrhu žalovaných na
povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 38Rob/75/2012, o odvolaní
žalovaných proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 15.04.2015 č. k. 18C/226/2014-48

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) uznesením označeným v
záhlaví zamietol návrh na povolenie obnovy konania. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania a štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu na povolenie
obnovy konania.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalovaní boli platobným rozkazom Okresného súdu
Košice II sp. zn. 38Rob/75/2012 zo dňa 27.09.2012 zaviazaní na zaplatenie sumy 5.116,88 € s
príslušenstvom. Predmetná suma vyplývala zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 12.8.2004,
na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 11.617,84 Eur, ktorý sa zaviazali uhradiť
v splátkach vo výške 210,72 € so splatnosťou prvej splátky dňa 12.9.2004 a splatnosťou poslednej
splátky 12.8.2011. Pevná úroková sadzba predstavovala 12,9 % ročne a RPMN 7,05 %. Platobný rozkaz
nadobudol právoplatnosť 24.10.2012, nakoľko žalovaní odpor proti platobnému rozkazu nepodali.
Žalovaní podali návrh na obnovu predmetného konania.

S poukazom na ust. § 228 ods. 1 písm. a/, e/, § 228 ods. 2, § 230 ods. 1, 2 O.s.p. dospel k
záveru, že žalovaní neuviedli žiadne také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré by bez svojej
viny nemohli použiť v pôvodnom konaní, v ktorom nepodali odpor proti platobnému rozkazu. Zároveň
nebolo preukázané, aby rozhodnutie tunajšieho súdu bolo v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev. Okresný súd uviedol, že v skrátenom rozkaznom konaní podľa § 172 až § 174
O.s.p. sa nevykonáva dokazovanie, teda v zásade nepripadá do úvahy aplikácia ust. § 228 ods. 1 písm.
a/ O.s.p., pokiaľ účastník nepodal voči platobnému rozkazu odpor, keďže procesne zavinil, že takéto
skutočnosti, dôkazy, či rozhodnutia neboli pri rozhodovaní zohľadnené. Použitie uvedeného ustanovenia
O.s.p. by pripadalo do úvahy, pokiaľ by pre žalovaného priaznivejšie skutočnosti a dôkazy nemohol
žalovaný použiť do uplynutia lehoty na podanie odporu, alebo ak neskoršie rozhodnutie príslušného
orgánu, o ktorom sa navrhovateľ dozvedel po uplynutí lehoty k podaniu odporu, rieši inak predbežne



otázku vo veci, ktorej sa návrh na obnovu týka, a v ktorej bol súd viazaný rozhodnutím iného orgánu,
alebo v ktorej bol povinný z rozhodnutia iného orgánu vychádzať. Dôvodom pre povolenie návrhu
na obnovu konania je len také nové rozhodnutie iného súdu, ktoré bolo vydané v čase pôvodného
konania a ktoré nemohol účastník bez svojej viny použiť, pričom sa musí jednať o rozhodnutie, ktoré
rieši skutočnosti a dôkazy, ktoré boli predmetom pôvodného konania, teda rieši otázku významnú pre
výsledok pôvodného konania, ktoré sa návrhom na obnovu napáda. Poukázal pritom na rozhodnutie
R 105/98, II. ÚS 161/12, NS SR 3Cdo/193/10. Uviedol, že v súlade s vyššie uvedeným je potrebné
vykladať aj podmienky prípustnosti obnovy konania podľa § 228 ods. 1, písm. e/ O.s.p., teda dôvodom
na povolenie obnovy konania môže byť len také rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,
či iného orgánu Európskych spoločenstiev, ktoré rieši skutočnosti a dôkazy, ktoré boli predmetom
základného konania, týka sa sporových strán, účastník ho nemohol bez svojej viny použiť, alebo bolo
vydané po skončení pôvodného konania a vyriešilo pre spor významnú predbežnú otázku spôsobom
odlišným od rozhodnutia v pôvodnom konaní majúci vzťah k prejednávanej veci. Konštatoval, že
žalovaní poukázali na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré konštatujú povinnosti i práva
vnútroštátnemu súdu skúmať z úradnej moci existenciu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na to, či takáto námietka bola vznesená aj zo strany spotrebiteľa. Uvedením
základných právnych viet z rozsudkov ESD C-618/10 Banco Espanol de Crédiou SA, ESD C-76/10
Pohotovosť - Korčkovská, ESD C-473/00 Cofidis Sa, C-24/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial
dospel k záveru, že pokiaľ žalovaní uplatňujú návrh na povolenie obnovy konania z dôvodov, že súd
neuplatnil spotrebiteľské právo, uplatňujú tak návrh len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
skutkových okolností v spore, čo však nie je procesne prípustným dôvodom pre povolenie obnovy
konania. Dôvodom obnovy konania tak nie je ani iné súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5MCdo/20/09 zo dňa 25.1.2011, nakoľko skutkovo nesúvisí s konaním, ktorého sa obnova týka. Dospel
k záveru, že neznalosť (nevedomosť) žalovaných o ich právach a povinnostiach vyplývajúcich z platnej
právnej úpravy vnútroštátneho či komunitárneho práva nie je dôvodom obnovy konania. Konštatoval,
že je bez právneho významu, či žalovaní vedeli alebo nevedeli v čase pôvodného konania o obsahu
právnych noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľa, o právnom posúdení veci, keďže neznalosť zákona
ich neospravedlňuje. Subjektívna neznalosť právnej úpravy komunitárneho práva je teda bez právneho
významu.

S poukazom na čas zverejnenia rozhodnutí Súdneho dvora, na ktoré sa žalovaní odvolávali dospel
aj k záveru, že návrh na povolenie obnovy konania je oneskorene podaný, keď navrhovatelia obnovy
konania zmeškali subjektívnu trojmesačnú lehotu podľa ust. § 230 ods. 1 O.s.p. Poukázal na to, že
navrhovatelia obnovy konania neprodukovali žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné usúdiť, že nemohli
uplatniť návrh na obnovu konania v čase, od ktorého by do dňa podania návrhu (20.11.2014) neuplynula
lehota dlhšia ako tri mesiace. Výpoveďou žalovanej v 2.rade mal za preukázané, že v mesiaci marec
2014 kontaktovali so žalovaným v 1. rade združenie na ochranu spotrebiteľa za účelom pomoci v
spotrebiteľských úveroch získaných od nebankových spoločností, kedy získali informácie, „že sa to dá
riešiť, že sú neúnosné podmienky v zmluvách“. Vo vzťahu ku konkrétnej zmluve so žalobcom získali
žalovaní informácie o tom, že by mali byť porušené ich práva spotrebiteľa až v septembri 2014. Súd však
dospel k záveru, že všeobecnú vedomosť o neprijateľných zmluvných podmienkach ako sú vymedzené v
dôvodoch na povolenie obnovy konania, žalovaní získali najneskôr v mesiaci marec 2014 a od uvedenej
doby do času podania návrhu na obnovu konania (20.11.2014) uplynula trojmesačná prekluzívna lehota.

Pre úplnosť súd prvého stupňa konštatoval, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa
12.8.2004 bola založená na zmluve upravenej Obchodným zákonníkom, spĺňala podstatné náležitosti
tohto zmluvného typu. Dohodnuté úroky v zmluve 12,9 % zodpovedali v tom čase obvyklým úrokovým
mieram na spotrebiteľské úvery. RPMN v hodnote 7,9 % aj pre prípad, že by neodrážala skutočnú
hodnotu RPMN, nie je možné za každých okolností hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
keďže bola určená v súlade s výpočtovým vzorcom uvedeným v Prílohe k zák. č. 258/01 Z.z.,
aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka, či Obchodných podmienok neznamenali automaticky
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, a napokon i prednostná aplikácia ustanovení
Obchodného zákonníka na zmluvné vzťahy založené na zmluvách výlučne upravených Obchodným
zákonníkom vyplývala aj z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej a Českej republiky, napr. NS SR
6MCdo/4/12, NS ČR 32Cdo/3337/10.



O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V prejednávanom prípade
žalobca, ako procesne úspešná strana v konaní, by mal nárok na náhradu trov konania, avšak súd za
dôvody hodné osobitného zreteľa považoval postavenie žalovaných a ich finančnú situáciu.

O súdnom poplatku rozhodol podľa ust. § 2 ods. 2 zák.č. 71/92 Zb. o súdnom poplatku. Navrhovatelia
obnovy konania ako spotrebitelia boli oslobodení od úhrady súdnych poplatkov a táto poplatková
povinnosť nezaťažuje ani žalobcu, ktorý bol v konaní procesne úspešnou sporovou stranou s poukazom
na § 4 zák. č. 71/92 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní a navrhli, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 38Rob/75/2012, teda návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel a zaviazal žalobcu na
náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. V odôvodnení odvolania poukázali na to,
že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou a v zmysle prechodných ustanovení
Občianskeho zákonníka ust. § 879 ods. 3, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté pred dňom
nadobudnutiu účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona,
do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona. Z uvedeného vyplýva, že zmluva s ČSOB
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12.8.2004 mala byť daná do súladu s § 52 a § 53 OZ, to znamená
aj zmluvné záväzky z tejto úverovej zmluvy sa mali riešiť podľa Občianskeho zákonníka, respektíve
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázali na to, že nemali vedomosť o tom, že v
zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach sa vyskytujú neprijateľné podmienky, dozvedeli sa
to až z podnetu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a až po vydaní platobného rozkazu.
Už len samotná skutočnosť, že sa objavili pochybnosti o kvalite spotrebiteľskej zmluvy, vyvolávajúce
pochybnosti, či nejde o neprijateľné zmluvné podmienky v ich zmluve, je relevantná z hľadiska povolenia
obnovy konania. Túto skutočnosť nemohli v čase vydania platobného rozkazu nijako použiť, pretože
ani súd, ktorý by v zmysle judikatúry Súdneho dvora mal ex offo zakročiť, tak neučinil. Zastávali názor,
že v štádiu rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy konania by súd nemal s konečnou
platnosťou robiť závery o základnej veci, ale postačí, že nové zistenia môžu privodiť pre nich priaznivejšie
rozhodnutie po prelomení materiálnej právoplatnosti platobného rozkazu. Poukázali na to, že v zmluve je
uvedená výška RPMN 7,05 %, pričom skutočná výška RPMN mala byť 14,07 %. Uvedenie nesprávneho
údaja o výške RPMN je klamaním spotrebiteľa a nie je dôvod priznávať takejto praktike miernejšie
dôsledky ako pri neuvedení RPMN tak, ako ich predpokladá ust. § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z..
Poskytnutý úver tak mal byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Poukázali na to, že platobný
rozkaz bol vydaný v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Nestotožnili sa s posúdením subjektívnej
lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, učinenej súdom prvého stupňa. Žalovaní sa o dôvode
obnovy konania t. j. o rozhodnutiach ESĽP a SD EÚ dozvedeli v septembri 2014, pričom návrh bol
podaný na súde dňa 20.11.2014. Konštatovanie o zmeškaní trojmesačnej prekluzívnej lehoty nie je
preto správne. Ak v marci 2014 získali informácie o súdnych rozhodnutia EÚ a ESD nepredpokladali,
že aj zmluva o úvere uzatvorená s bankou môže obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky tak, ako
je tomu u nebankových subjektov. Uviedli, že neuvedením správneho údaja o RPMN došlo ku klamaniu
spotrebiteľa, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu, nesprávne uvedenú RPMN je potrebné
vyhodnotiť tak, ako keby RPMN v zmluve nebola uvedená vôbec, v dôsledku čoho sa úver stáva
bezúročný a bez poplatkov.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. V
celom rozsahu súhlasil s uznesením súdu a zotrval na obsahu svojho podania zo dňa 15.01.2015.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo žalovaným doručené dňa 20.08.2015.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenými
osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle



ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaných nie je možné vyhovieť.

Napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o nepreukázaní existencie dôvodov pre
povolenie obnovy konania, ako aj so záverom o podaní návrhu na povolenie obnovy konania po uplynutí
zákonnej lehoty v zmysle ust. § 230 ods. 1 O.s.p. (subjektívna lehota 3 mesiacov) z dôvodov, ako ich
veľmi podrobne a presvedčivo uviedol súd prvého stupňa. S týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje, konštatuje správnosť týchto dôvodov a na tomto mieste ich neopakuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Žalovaní v odvolaní iba opakujú argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa
súd prvého stupňa správne a náležite vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam žalovaných
odvolací súd uvádza:

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu. Je ňou prelomený princíp záväznosti a nezmeniteľnosti
právoplatného rozhodnutia ako jednej zo záruk právnej istoty, a preto ju zákon umožňuje len v
mimoriadnych prípadoch z mimoriadnych dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v ust. § 228 ods.1 O.s.p..
Týmto dôvodom je podľa písm. a/ tohto ustanovenia predovšetkým existencia skutočností, rozhodnutí
alebo dôkazov, ktoré účastník nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, ale aj to len za
predpokladu, že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Ak skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy existovali v čase pôvodného rozhodnutia, musí byť preukázané, že účastníkovi nemohli byť
známe, alebo že ich nemohol použiť z rôznych dôvodov nezávislých od neho.

Pokiaľ teda v pôvodnom konaní účastník neúspešne skutočnosti tvrdil alebo ohľadom ich preukázania
navrhol vykonať dôkazy, avšak tieto súd v pôvodnom konaní nevykonal, nejde o nové skutočnosti alebo
dôkazy. Dôvodom pre obnovu konania nie sú ani také skutočnosti, ktoré účastník tvrdil v pôvodnom
konaní, prípadne dôkazy, ktoré súd vykonal, a ktoré aj zohľadnil pri rozhodovaní vo veci, ale účastník
s takýmto hodnotením skutočností a dôkazov nesúhlasí. Obnova konania totiž nie je inštitútom, ktorým
by bolo možné „ napraviť “ alebo preskúmať právoplatné rozhodnutie z dôvodov iných ako vyplývajú z
ust. § 228 ods. 1 O.s.p. .

Rozhodovanie o návrhu na obnovu konania je dvojfázové:

Najprv súd rozhodne o tom, či návrhu na obnovu konania vyhovie, t.j. či obnovu konania povolí alebo
nie. V tomto štádiu súd skúma, či sú splnené podmienky pre obnovu konania z hľadiska ust. § 228 až
§ 230 O.s.p., t.j. či návrh bol podaný z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 228 ods.1 O.s.p., či smeruje proti
takému rozhodnutiu, ohľadne ktorého je možné povoliť obnovu konania a či bol návrh podaný včas.
Len v prípade, že sú splnené všetky zákonné podmienky obnovy konania, rozhodne súd tak, že obnovu
konania povolí. V druhej fáze po právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania potom už bez
ďalšieho súd vec opätovne prejedná.



Napadnuté rozhodnutie je procesným rozhodnutím v prvej fáze konania o obnove, t.j. ide o rozhodnutie
o tom, či sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania.

V prejednávanej veci žalovaní namietajú, že nebolo aplikované spotrebiteľské právo pri rozhodovaní vo
veci, t. j. nesprávne právne posúdenie veci.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v
zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne
alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri
právnom posúdení veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávnosti slúžia
podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietané nesprávnosti iné opravné prostriedky.

Nesprávne právne posúdenie veci nemožno subsumovať pod dôvod obnovy konania v zmysle ust. § 228
ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ani pod iný dôvod povolenia obnovy konania. Nesprávne právne posúdenie veci
je odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a tento dôvod bolo možné namietať iba
v odpore proti platobnému rozkazu resp. v odvolaní proti rozsudku, ak by došlo k zrušeniu platobného
rozkazu. Samotná skutočnosť, že súd mal ex offo skúmať pred vydaním platobného rozkazu neprijateľné
zmluvné podmienky a takto nepostupoval, teda nie je dôvodom pre obnovu konania. Obnova konania
totiž nie je prostriedkom nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Dôvody obnovy
konania sú ust. § 228 ods. 1 O.s.p. určené taxatívne a nie je prípustné ich rozširovať.

Nesprávne právne posúdenie veci, t. j. chyba v aplikácii práva na zistený skutkový stav, nie je
skutočnosťou (ani rozhodnutím alebo dôkazom), ktoré účastník nemohol bez svojej viny použiť v
pôvodnom konaní s odôvodnením, že nepoznal obsah spotrebiteľského práva.

Pokiaľ žalovaní uvádzajú ako dôvod pre obnovu konania rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 MCdo 20/2009
zo dňa 25.01.2011, správne okresný súd uzavrel, že uvedené rozhodnutie nerieši otázku významnú pre
výsledok pôvodného konania, preto jeho existencia nie je spôsobilým dôvodom pre obnovu konania.

Vecne správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že nie je naplnený dôvod obnovy konania v zmysle
ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Pokiaľ žalovaní uplatnili dôvod obnovy konania v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p., aj v prípade
uplatnenia tohto dôvodu platí lehota 3 mesiacov v zmysle ust. § 230 ods. 1 O.s.p., od kedy sa dozvedeli
o dôvode obnovy konania alebo od kedy ho mohli uplatniť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že návrh na obnovu konania bol podaný 20.11.2014, z čoho je
zrejmé, že návrh bol podaný v trojročnej objektívnej lehote, ktorej začiatok je zákonom stanovený
od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (24.10.2012). Začiatok trojmesačnej subjektívnej lehoty
je stanovený buď subjektívnym momentom získania vedomosti o dôvode obnovy konania alebo
subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy konania mohol uplatniť.

Žalovaní v návrhu na obnovu konania, resp. žalovaná v 2. rade v účastníckej výpovedi presne uviedla
okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela, pričom uviedla, že v mesiaci marec 2014 sa
oboznámila s viacerými rozhodnutiami súdov, týkajúcimi sa neprijateľných zmluvných podmienok, ako
sú vymedzené aj v dôvodoch povolenia obnovy konania. Správne súd prvého stupňa dospel k záveru,
že tak žalovaní získali všeobecnú vedomosť o neprijateľných zmluvných podmienkach. Žalovaní podali
návrh na súd až dňa 20.11.2014, preto nebola splnená zákonná podmienka pre podanie návrhu na
obnovu konania včas, keďže nebola dodržaná trojmesačná subjektívna lehota, stanovená v § 230 ods.



1 O.s.p., ktorej splnenie je pre podanie návrhu na obnovu konania nevyhnutné. Prvostupňový súd preto
posúdil správne skutočnosť, že návrh nebol podaný včas.

Zároveň sa žiada dodať, že rozhodnutie (platobný rozkaz zo dňa 27.09.2012) bolo vydané v čase,
kedy boli rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, na ktoré odkazujú žalovaní, uverejnené v Úradnom
vestníku EÚ, v Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora EÚ ako aj na internete a od momentu ich
uverejnenia platí domnienka, že sa stali známymi každému, koho sa týkajú, a teda aj žalovaným. Od
tohto momentu (uverejnenia v Úradnom vestníku EÚ) ich žalovaní mohli prípadne uplatniť ako dôvod
obnovy konania (v podstatne sa to týka len rozhodnutia C-473/00 Cofidis Sa, ktoré bolo uverejnené
v úradnom vestníku po vydaní platobného rozkazu dňa 10.01.2013). Pre tento dôvod obnovy konania
preto nie je významné, kedy sa o týchto rozhodnutiach skutočne dozvedeli a že sa tak malo stať
podľa ich tvrdenia až v septembri 2014, lebo vedomosť je zákonom predpokladaná (neznalosť zákona
neospravedlňuje). Rozhodujúci je teda okamih, kedy tento dôvod mohli uplatniť a od tohto okamihu plynie
subjektívna 3-mesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania. S poukazom na čas zverejnenia
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ táto lehota dodržaná nebola.

Vecne správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že nie je naplnený ani dôvod obnovy konania v zmysle
ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p..

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 /§3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011/.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.