Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/224/2015 z 1. 3. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 1. marca 2016, sp. zn. 9Co/224/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1
Krajský súd Košice | 9Co/224/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1 | 2016-03-01 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa2e6273-81c7-4653-9570-c3f31e7b9416
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/224/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113214202
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov
JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613
843, proti žalovaným 1) W. I., I., O..M. XX, zast. JUDr. Petrom Rybárom, advokátom, Advokátska
kancelária, Košice, Kuzmányho 29, 2) K. I., D., A. XX, zast. opatrovníčkou O.. Z. K., zamestnankyňou
Okresného súdu Košice I a 3) A. Š., D., A. XX, zast. JUDr. Petrom Rybárom, advokátom, Advokátska
kancelária, Košice, Kuzmányho 29, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. Legionárov 5, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, Advokátska kancelária, Svidník, ul. Sov. hrdinov 66, o zaplatenie 3 595,59 eur
istiny s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1. a 3. rade proti rozsudku 25C/20/2014-215 z 20.1.2015
Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, okrem výroku o trovách
konania.

Z r u š u j e  rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.240,48 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 133,17
eur od 21.5.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 133,17 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, vo
výške 9% ročne zo sumy 133,17 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 133,17 eur
od 21.8.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 133,17 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, vo výške
9% ročne zo sumy 133,17 eur od 21.10.2010 do zaplatenia a vo výške 9% ročne zo sumy 441,40 eur
od 23.11.2010 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 50,- eur splatných k 20.dňu toho-
ktorého mesiaca vopred pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou rozsudku, v prevyšujúcej
časti žalobu zamieta a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vychádzajúc z § 397, § 497, § 499, § 501 ods. 1, 2, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1, 3, § 504, § 506, § 391
ods. 1, § 392 ods. 1, 2, § 397, § 387 ods. 1 Obch. zák., § 4 ods. 2 písm. j), k), ods. 3 zák. č. 258/2001
Z.z. (účinného do 31.3.2008), z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade
uzatvorili s právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou a.s. Bratislava 12.4.2005 zmluvu o
úvere, v zmysle ktorej sa zaviazali Slovenskej sporiteľni a.s. Bratislava ako veriteľovi  splácať poskytnutý
úver vo výške 250.000,- Sk s dohodnutým úrokom vo výške 9,10% ročne v mesačných splátkach
splatných od 20.5.2010 do 20.7.2012, že zároveň žalovaná v 3. rade uzatvorila s právnym predchodcom



žalobcu Slovenskou sporiteľňou a.s. dohodu o ručení, ktorou sa zaviazala v prípade neuhradenia
pohľadávky právneho predchodcu žalobcu na základe jeho výzvy uhradiť pohľadávku, ako ručiteľka.
Na základe  oznámenia o postúpení pohľadávky  z 20.11.2009 vznikol žalobcovi ako postupníkovi
nárok na plnenie dlžnej sumy , na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s.
Bratislava a žalovanými v 1. a 2. rade, pričom z predmetného oznámenia o postúpení pohľadávky nemal
za preukázané, že týmto oznámením došlo k zosplatneniu celého zostatku nesplatenej časti úveru.
Konštatoval, že predmetným oznámením právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaných na úhradu
celého zostatku dlžného úveru, naopak , len oznámil postúpenie nesplatenej časti úveru na postupníka
- spoločnosť žalobcu. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu  žalovaným v 1. až 3. rade nevyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru , mu vyplynulo aj z jeho písomného vyjadrenia  z 15.12.2014. Uviedol, že k
zosplatneniu zostatku úveru došlo až na základe oznámenia žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru  z 11.11.2010, ktorým žalovaným oznámil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 11.11.2010. Urobil
záver, že v danom prípade zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným v 1. a 2. rade
je upravená ust. § 497 až 507 Obch. zák., že ide o absolútny obchod, že  ust. Obch. zák. sa použijú
na tento záväzkovo právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov, že použitie ust. Obč. zák.
preto neprichádza do úvahy,  ani pri posudzovaní otázky premlčania, že v danom prípade je toho
názoru, že ust. Obch. zák. o premlčaní, nie je ustanovením diskriminujúcim spotrebiteľa vo vzťahu k
veriteľovi a jeho aplikácia nespôsobuje preváženie povinnosti dlžníka nad jeho právami. K námietke
žalovaných, že žalobca mohol uplatniť svoje právo už 1.10.2006 na súde v dôsledku neplnenia splátky
splatnej 20.9.2006, uviedol, že žalobca mohol uplatniť svoj nárok na súde 1.10.2006 len vo vzťahu
k tejto neuhradenej splátke, keďže právny predchodca žalobcu neoznámil žalovaným zosplatnenie
celého zostatku úveru pre omeškanie splátky splatnej 20.9.2006, pričom oznámenie zosplatnenia celého
zostatku úveru je jeho právom v zmysle všeobecných obchodných podmienok, nie jeho povinnosťou. Z
výpisu prehľadu splátok predložených žalobcom v konaní mu vyplynulo, že žalovaní poslednú splátku
úveru uhradili 20.8.2006. Nakoľko žalobca v konaní uplatnil len neuhradený zostatok úveru a to splátky
splatné od 20.5.2010 do 20.10.2010 a zostatok úveru splatného po zosplatnení, t.j. po 11.11.2010,
prihliadnuc na § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z., zohľadniac, že zmluva o úvere uzatvorená medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade neobsahovala náležitosti v zmysle § 4 ods.
2 písm. k) cit. zák., teda ročnú percentuálnu mieru nákladov ako aj na vznesenú námietku premlčania
žalovanými v súlade s § 397 Obch. zák., dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úhradu len istiny
poskytnutého úveru, bez úrokov a poplatkov, t.j., vo výške 8.298,48 eur, pričom v zmysle vyjadrenia
žalobcu žalovaní uhradili z poskytnutej sumy právnemu predchodcovi žalobcu 2.018,35 eur. Konštatoval,
že po odrátaní uvedených úhrad , by žalobcovi vznikol nárok na úhradu zostatku istiny poskytnutého
úveru 6.274,53 eur a pri zohľadnení premlčania splátok za obdobie od 09/2006 do 05/2009,  t.j., 37
splátok po 133,17 eur, t.j., sumy 4.927,29 eur, ako aj  časti splátky splatnej v auguste 2006 112,37 eur,
po odrátaní spolu premlčanej časti splátok 5.039,66 eur, vznikol žalobcovi nárok na úhradu zostatku
nepremlčaných splátok úveru v sume 1.240,48 eur. Na základe uvedeného v súlade s cit. zák. ust.
zaviazal žalovaných na plnenie nepremlčaného zostatku nesplateného úveru. Vychádzajúc z § 517 ods.
2 Obč. zák., § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Zb. účinného do 31.1.2013, uviedol, že žalovaní sa
dostali do omeškania s úhradou jednotlivých splátok zostatku istiny úveru a zaviazal žalovaných na
plnenie úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy jednotlivých splátok splatných od 21.5.2010
do 21.10.2010 a po zosplatnení celého úveru od 23.11.2010 so zostatkom celej istiny nesplateného
úveru tak. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a nakoľko mal žalobca v konaní úspech
čiastočný, rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalované v 1. a 3. rade.

Žalobca sa odvolal proti rozsudku a to v časti, v ktorej súd žalobu zamietol (v sume 2 355,11 eur a v
časti prísl.) z odvolacích dôvodov - nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia
skutkového stavu.

Uviedol, že sa stotožňuje s posúdením predmetnej zmluvy o splátkovom úvere v zmysle právnej
úpravy zák. č. 258/2001 Z.z., citujúc znenie § 1 ods. 2 . Poukázal na čl. I zmluvy o splátkovom úvere,
ktorý je označený ako základné podmienky, kde v bode 1 je uvedený účel úveru, ktorým je v danom
prípade rekonštrukcia bytu a na to, že na uvedené nemožno pri posudzovaní náležitostí zmluvy na
splátkovom úvere vychádzať z ust. zák. č. 258/2001 Z.z., nakoľko tento sa na daný prípad nevzťahuje,
že v danom prípade je nutné vychádzať z ust. Obch. zák., bez ohľadu na povahu zmluvných strán,
nakoľko ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je



spotrebiteľ. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2MCdo/3/2011 z 28.4.2011 a na rozhodnutie
6MCdo/4/2012 z 27.3.2013. Vzhľadom na uvedené,  zastával názor, že nemožno súhlasiť s posúdením
úveru ako bezúročného a bez poplatkov, že jeho nárok uplatnený v tomto konaní je oprávnený a súd mu
mal priznať sumu požadovaných splátok , pozostávajúcich z istiny a riadneho úroku , spolu s úrokom z
omeškania z každej splátky , odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky. Navrhol rozsudok
v napadnutom výroku preskúmať a zmeniť ho, žalobe v plnom rozsahu vyhovieť, resp. rozsudok v
napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si voči žalovaným v 1.
až 3. rade a vedľajšiemu účastníkovi uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, spolu 131,57 eur s DPH.

Žalované v 1. a 3. rade v odvolaní napadli rozsudok a to v jeho časti o trovách konania, ktorým súd
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poukázali na to, že súd žalobcovi z uplatňovanej sumy priznal len istinu v rozsahu 1 240,48 eur s prísl.,
čo predstavuje len 1/3 žalovanej sumy, presne 34,5%, že boli úspešní v podstatnej časti v rozsahu 1/3,
presne v rozsahu 65,5% a , že od úspechu, ktorý mali vo veci 65,5%,  mal odpočítať ich neúspech
34,5% a priznať im čiastočný pomerný nárok v rozsahu rozdielu, t.j. v rozsahu 31%. Navrhli napadnutý
rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a zaviazať žalobcu na zaplatenie 172,06 eur z titulu trov
právneho zast. a  trovy odvolacieho konania 139,52 eur.

Rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania  odvolaním
nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), preto nebol v uvedenom rozsahu
v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti , okrem výroku o trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny,
súd úplne zistil skutkový stav veci, vec v podstate správne právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má
podklad zisteného skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v prevažnom rozsahu  stotožňuje, na
čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní. Rozsudok vo výroku o trovách konania
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, lebo účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom pre
nepreskúmateľnosť rozsudku v uvedenom výroku, pre nedostatok dôvodov.

Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p., t.j., že
súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.)  je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho
nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi
navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva,
že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci
bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd
nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je
nepochybné zrejme z obsahu spisu.

V odvolaní žalobca, o. i., neoznačil žiaden dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý a súd ho nevykonal, preto
tento odvolací dôvod nie je daný.

Je potrebné dodať, že žalobca bol súdom uznesením 19C/389/2013-85 zo 14.10.2013 poučený o tom,
že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O.s.p.) a



aj na pojednávaní 20.1.2015 (zápisnica na č.l. 209)  a účastníci, t.j., aj zást. žalobcu ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania nemali, preto súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd, pokiaľ ide o právne posúdenie námietky premlčania, mal aplikovať ust. Obč. zák., o premlčaní ,
avšak na vecnej správnosti jeho rozhodnutia to nič nemení, lebo nárok žalobcu - čo do splátok úveru za
obdobie 09/2006 do 05/20009., t.j., 37 splátok, celkom v sume 4.927,29 eur  a splátky splatnej v 08/2006
112,37 eur, považoval aj pri aplikácii Obch. zák. a 4 ročnej premlčacej doby, za premlčaný.

S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter v prejednávanej právnej veci bola namieste  aplikácia § 101
a nasl. Obč. zák., vychádzajúc aj zo súdnej praxe v obdobných právnych veciach.

Predmetná úverová zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými má spotrebiteľský
charakter, lebo žalovaným v 1., 2. rade bol poskytnutý úver právnym predchodcom žalobcu ako
spotrebiteľovi, nie ako podnikateľovi.

Úverová zmluva v prejednávanej právnej veci je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahuje
osobitná právna úprava, zák. č. 258/2001 Z.z., z čoho možno jednoznačne vyvodiť záver, že ide o
občianskoprávny vzťah a občianskoprávny nárok, že z titulu poskytnutia spotrebiteľského úveru je
potrebné tento vzťah posudzovať v zmysle zák.  258/2001 Z.z. V prípade vznesenej námietky premlčania
sa pri uvedenom zmluvnom vzťahu posudzuje premlčacia doba podľa ust. Obč. zák. a to § 100 ods.
1 a nasl.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110).

Podľa § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Aj pokiaľ ide o úver, ktorý patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. medzi tzv. „absolútne obchody“,
nie je možné ani v tomto prípade určovať premlčaciu dobu podľa Obch. zák., ale tá sa má určovať podľa
Obč. zák.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
je žalobcom uplatňované právo zo spotrebiteľskej zmluvy, a v takom prípade je nevyhnutné na
predmetnú vec aplikovať všetky ustanovenia spotrebiteľského práva, transformovaného právneho
poriadku členského štátu EÚ, ktorým je aj Slovenská republika, s cieľom harmonizovať zmluvné právo
so zásadami komunitárnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že vstupom Slovenskej republiky do Európskeho
hospodárskeho právneho systému boli aj do slovenského  Občianskeho zákonníka začlenené ust. o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a n.) a, že uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Napokon je potrebné prihliadnuť aj na to, že celkové nastavenie spoločenských vzťahov v oblasti
ochrany spotrebiteľa je nepochybné, že smeruje k maximalizácii ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany
v právnych vzťahoch a, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na ochranu ktorého
je primárne určená.



K výhrade žalobcu, že v prejednávanej veci nebolo namieste použitie zák. č. 258/2001 Z.z., že sa na
predmetný právny vzťah cit. zák. nevzťahuje, že išlo o splátkový úver, ktorý bol označený v bode 1 a
uvedený účel úveru - rekonštrukcia bytu, , že ide o obchodno-záväzkový vzťah , aj napriek tomu, že
jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci neide o prípad
podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého sa zákon, o. i., nevzťahuje na zmluvy  o
poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo v projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Cit. ust. odkazuje pod bod 1) na §
2 ods. 1 písm. d) zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, podľa tohto ust. banka môže okrem prijímania vkladov a poskytovania úverov
vykonávať, ak ich má uvedené v bankovom povolaní ďalšie činnosti , poskytovanie investičných služieb,
investičných činností a vedľajších služieb podľa osobitného zákona a investovanie do cenných papierov
na vlastný účet, pri tomto ust. je  odkaz pod bodom 1a, na § 6 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch).

Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že predmetný úver bol poskytnutý žalovaným v 1., 2. rade
vyslovene len za účelom rekonštrukciu bytu, že bol naň účelovo viazaný, že poskytnuté finančné
prostriedky nebolo možné použiť na iný účel , ako je rekonštrukcia bytu. Z vykonaného dokazovania
nevyplýva, a netvrdí to ani žalobca, že žalovaní preukazovali právnemu predchodcovi žalobcu
účelovosť čerpania úveru faktúrami, zálohovými faktúrami potrebnými a vystavenými dodávateľom alebo
subdodávateľom za účelom rekonštrukcie bytu a použitia finančných prostriedkov poskytnutých bankou
za účelom rekonštrukcie bytu.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdiť
ako vecne správny.

Rozsudok vo výroku o trovách konania bolo potrebné zrušiť, lebo odôvodnenie rozsudku, pokiaľ ide o
trovy konania, je nepreskúmateľné.

Aj keď v prejednávanej veci súd  správne citoval  § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je potrebné nárok
účastníkov na náhradu trov konania posúdiť, avšak okrem jeho citácie opomenul vysvetliť a zdôvodniť,
prečo náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Je potrebné, o. i., prihliadnuť na pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaných v konaní, že žalobca
mal vo veci úspech len v rozsahu 1 240,48 eur istiny s prísl., t.j., v rozsahu 34,5%, že žalovaní mali
úspech v rozsahu 2/3, t.j. v  65,5%, že od úspechu vo veci 65,5% mal súd odpočítať ich neúspech 34,5%,
že  rozdiel je tak 31% a priznať žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov konania prislúchajúcu v rozsahu
uvádzaných percent.

Súd sa pripomína, že nerozhodol o trovách vedľajšieho účastníka, ktorý výrok a odôvodnenie absentuje
celkom.

Povinnosťou súdu preto bude o trovách konania, vrátane trov konania vedľajšieho účastníka opätovne
rozhodnúť, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí (§ 226) a
rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné.

V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 O.s.p.).



Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.