{"guid": "a2bc2a5f-1157-4ba9-993a-cf659be95f0b:05656937-4233-4d6d-8e2d-b39872629eae", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "spisova_znacka": "4Co/283/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/283/2014 z 2. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 2. marca 2016, sp. zn. 4Co/283/2014, ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "identifikacne_cislo": "7102899122", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2016-03-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/05656937-4233-4d6d-8e2d-b39872629eae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/283/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899122
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Ota Jurča a JUDr. Andrey Galdunovej v právnej veci žalobcu Š. G., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX,
M., zastúpeného JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, so sídlom Košice, Floriánska 16, proti
žalovaným 1. Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava, 2. Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 23C/95/2012-56 zo dňa 17.1.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.1.2014 tak, že návrh voči odporcovi v 2. rade  zamietol
a zároveň rozhodol o trovách konania tak, že vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade
náhradu trov konania odporcovi v 1. rade  nepriznal a vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2.
rade náhradu trov konania odporcovi v 2. rade nepriznal.

Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 12.6.2002, ktorou  sa domáhal žalobca pôvodne voči
žalovanému v 1.rade zaplatenia sumy 1.272.101,20 Sk (42.226,02 eur)  s prísl.. Žalobca svoj návrh
odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach bolo dňa
11.11.1997 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie voči nemu pre podozrenie spáchania trestného
činu neoprávneného podnikania a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, spáchaných
formou spolupáchateľstva a po vznesení obvinenia  Krajská prokuratúra v Košiciach dňa 5.2.1998 vydala
opatrenie, ktorým zaistila peňažné prostriedky na podnikateľských, ako aj súkromných účtoch žalobcu,
ktoré boli vedené v ČSOB, a.s., pobočka Košice a v AG Banke, a.s., pobočka Košice. Pretože  v roku
1999 odborníci začali avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a.s., žalobca  požiadal listom
zo dňa 22.7.1999 Krajskú prokuratúru v Košiciach o prevod zaistených peňažných prostriedkov v AG
Banke, a. s. do inej bankovej inštitúcie, ktorej  žiadosti nebolo odporcom v 1.rade vyhovené. Následne
listom zo dňa 1.12.1999 opätovne požiadal príslušného dozorujúceho prokurátora o prevod zaistených
peňažných prostriedkov do inej bankovej inštitúcie, avšak bezúspešne.  Po ukončení vyšetrovania
vyšetrovateľ rozhodol uznesením zo dňa 29.6.2001 o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, lebo
skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci
a zároveň dňa 28.6.2001 vydal rozhodnutie o zrušení príkazu na zaistenie účtov, ktoré mal žalobca
vedené v AG Banke a.s. pobočka Košice v konkurze.  Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi finančnú
náhradu, avšak len vo výške 216.461,97 Sk, čo predstavuje len časť z celkovej sumy 1.413.786,20 Sk,
nachádzajúcich sa na účtoch žalobcu, ktoré boli postihnuté (zaistené). Vznikla mu tak škoda v sume



1.197.324,20 Sk a zároveň si vyčíslil  ďalšiu škodu vo výške 74.777,- Sk, ktorá vznikla v dôsledku
toho, že bol nútený požiadať správcu dane - Daňový úrad Košice III o povolenie odkladu zaplatenia
dane z príjmu fyzických osôb, ktorej žiadosti bolo vyhovené, avšak bol mu vyrubený úrok vo výške 140
% dvojnásobku diskontnej sadzby vo výške 106.824,- Sk. Neskôr mu bola z tejto  čiastky povolená
úľava vo výške  32.047,- Sk.  Žalobca teda  utrpel v príčinnej súvislosti so zaistením účtov dozorujúcim
prokurátorom škodu vo výške spolu 1.272.101,20 Sk (1.197.324,20  + 74.770,- Sk) a je toho názoru, že
táto škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom prokurátora.

Žalovaný v 1.rade sa k návrhu vyjadril tak, že Generálna prokuratúra SR  nie je vecne legitimovaná v
konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej v trestnom konaní rozhodnutím prokuratúra alebo jeho
nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Namietal nedostatok pasívnej legitimácie
v tomto spore s poukazom na znenie ustanovenia § 162 ods. 2 zákona o prokuratúre a § 9 ods. 1
v nadväznosti na § 25 ods. 2 zákona 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru žalovaného v I. rade, ak je rozhodnutie
vydané v trestnom konaní je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti. Iba v ostatných prípadoch
je týmto orgánom ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané. Podľa názoru žalovaného v I. rade ust. § 40 ods. 2 zákona o prokuratúre,
podľa ktorého je generálna prokuratúra SR ústredným štátnym orgánom, nie je novelizáciou zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Ust. § 9 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 citovaného zákona ustanovuje, že za škodu spôsobenú
v trestnom konaní rozhodnutím prokurátora, alebo jeho neprávnym úradným postupom zodpovedá štát,
nie je však ním v mene štátu Generálna prokuratúra, pretože to nie je výslovne uvedené v právnom
poriadku SR.
Žalovaný v I. rade ďalej vyjadril stanovisko, že za škody spôsobené žalobcovi zodpovedá jednoznačne
banka ako súkromný subjekt. Žalovaný v I. rade postupoval zákonom stanoveným spôsobom, v danom
prípade a v danom čase, preto je vylúčené hovoriť o jeho nesprávnom úradnom postupe.

Okresný súd Košice I uznesením č.k. 23C/415/2002-94a  zo dňa 28.7.2003 v spojení s opravným
uznesením č. k. 23C/415/2002-341 zo dňa 3.8.2009 pripustil, aby do konania na strane žalovaného v 2.
rade vstúpila SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Žalovaný v II. rade SR- Ministerstvo spravodlivosti SR vo vyjadrení k žalobe poukázal na dôvodnosť
pasívnej legitimácie na strane žalovaného v I. rade podľa § 9 ods. 1 písm. b/ zákona 58/1969 Zb. voči
žalovanému v II. rade žiadal návrh zamietnuť.

Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 návrh zamietol v celom
rozsahu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal
na to, že zavedenie inštitútu zaistenia účtu upraveného v § 79 písm. b/ Trestného poriadku bolo snahou
zákonodarcu uľahčiť orgánom činným v trestnom konaní prejednávanie, vyhľadávanie a vyšetrovanie
najmä závažnej trestnej činnosti s cieľmi zamedziť jej ďalšiemu pokračovaniu a zabezpečiť prípadnú
náhradu škody vzniknutej trestným konaním. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v
štádiu vyšetrovania dal vyšetrovateľ podnet dozorujúcemu prokurátorovi na prijatie opatrenia podľa §
79b Trestného poriadku, pretože výsledky tohto vyšetrovania zrejme odôvodňovali takýto postup. Prijaté
opatrenie o zaistení účtu žalobcu bolo v čase jeho vydania efektívnym prostriedkom vedenia trestného
stíhania z dôvodu existencie obavy z pokračovania v trestnej činnosti a jeho cieľom bolo zamedziť jeho
pokračovaniu a zabezpečiť realizáciu právoplatného rozsudku v priebehu celého trestného konania.  Aj
v tomto konkrétnom prípade štátne orgány sledujúc cieľ daný Trestným poriadkom využili oprávnenia
upravené v Trestnom poriadku, sledovali legitímny cieľ, potlačenie, objasnenie a potrestanie trestného
činu.  Súd prvého stupňa sa oboznámil aj s obsahom vyšetrovacieho spisu, ktorý v priebehu rokov 1999
a 2000 obsahoval aj korešpondenciu medzi Krajským úradom vyšetrovania v Košiciach a Ministerstvom
vnútra, Ministerstvom financií, ako aj Colným riaditeľstvom v Bratislave, Colným úradom v Košiciach a
Národnou bankou Slovenska (zväzok III vyšetrovacieho spisu). Súd sa stotožnil s názorom žalovaného
v 1.rade, že v prípade pôvodného ustanovenia § 79b Trestného poriadku ide o špeciálne opatrenie
smerujúce k zabezpečeniu výsledkov trestného konania, ktoré nie je možné nahradiť zhabaním veci, ani
vzatím do väzby žalobcu.  Súd prvého stupňa poukázal na to, že prejednával civilnoprávnu vec, ktorej
hranice sú dané žalobným návrhom, a to z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý titul v tomto
prípade neobstojí. Voči žalovanému v 2.rade súd návrh zamietol, pretože v zmysle platnej právnej úpravy



danej zákonom 58/1969 Zb. je tento orgán zastupujúci štát mimo rámca zodpovednosti za nesprávny
úradný postup.

Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č.k. 14Co/301/04-188 zo dňa 20.9.2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že žalobca
dôvodil nesprávnosť úradného postupu prokurátora, nie proti zaisteniu prostriedkov, ale nesprávnosť
úradného postupu videl v tom, že prokurátor nevykonal príslušné opatrenia v rámci trestného poriadku
na zaistenie cieľov sledovaných v opatrení o zaistení účtov žalobcu, a tak mu vznikla škoda zlým
hospodárením peňažného ústavu, kde boli jeho finančné prostriedky zaistené na účte v čase, keď
nemohol s týmto účtom disponovať a v tom čase ich ochranu nezabezpečil ani štátny orgán, ktorý
zaistenie jeho účtu nariadil, a to ani na jeho žiadosť.  Odvolací súd bol toho názoru, že nebolo preukázané
porušenie úradného postupu prokurátora v prípade zaistenia veci, keď poukázal na to, že podľa ust.
§ 79b Trestného poriadku prokurátor môže dať príkaz, aby boli peniaze zaistené priamo na účte
alebo môže podľa § 79c ods. 4 Trestného poriadku, ak zaistenie účtu na účely  trestného konania,
už nie je potrebné v stanovenej výške, zaistenie sa obmedzí. O zrušenie alebo obmedzenie zaistenia
rozhodne predseda senátu. Z uvedených ustanovení podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že bol
dodržaný procesný postup upravený v Trestnom poriadku a nebolo zákonného ustanovenia, podľa
ktorého žalobcom navrhovaný postup spočívajúci v prevode peňažných prostriedkov do inej banky bolo
možné uskutočniť. Žiadne ustanovenie platného Trestného poriadku nedávalo možnosť prokurátorovi
disponovať na žiadosť trestne stíhanej osoby peniazmi na zaistenom účte, a preto bolo  potrebné
uzavrieť, že prokuratúra postupovala zákonne stanoveným spôsobom.

Ústavný súd  Slovenskej republiky nálezom zo dňa 23.8.2006 č. k. III ÚS 117/06-53  rozhodol tak, že
základné právo žalobcu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 20.9.2005 č. k. 14Co/301/2004-144 porušené bolo. Ústavný súd uvedený rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu na  ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ústavný súd dôvodil, že v danom
prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe bolo posúdenie postupu orgánov
činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi  v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku jeho
škody a poukázal na to, že cieľom základného princípu - prezumpcie neviny je okrem iného aj to,
aby obvinený z trestného činu neznášal negatívne dôsledky z tohto obvinenia, čo zahŕňa aj právo na
ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu tohto konania, ktorému korešponduje zákonná
povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu
okolnostiam prípadu. Preto mal ústavný súd za to, že povinnosťou krajského súdu bolo posúdiť, či
orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia trestného poriadku,
resp. zákona o prokuratúre súvisiace so zaistením peňažných prostriedkov, ako aj ochrany zaistených
peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou.  Nakoľko rozhodnutie krajského súdu, ktoré
bolo zrušené neobsahovalo ucelenú analýzu relevantných ustanovení Trestného poriadku a zákona o
prokuratúre, bolo nepreskúmateľné.  Ústavný súd vyjadril, že povinnosťou krajského súdu po vrátení
veci bude zabezpečiť, aby bola vec posudzovaná zo všetkých relevantných ústavnoprávnych hľadísk a
vysporiadať sa právne korektným spôsobom s podstatou argumentáciou sťažovateľa, že orgán verejnej
moci, ktorý obmedzil jeho dispozičné právo s jeho majetkom, ani na jeho výzvy neurobil opatrenia a ani
mu neumožnil ich vykonanie na zabránenie vzniku škody na jeho majetku.

Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 4Co/96/2007-219 zo dňa 10.10.2007 zrušil rozsudok Okresného
súdu Košice I č. k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009 zaviazal  žalovaného v 2.
rade k povinnosti zaplatiť  žalobcovi sumu  39.616,54 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne
zo sumy 38.281,68 eur od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 eur od 1.1.2002 do zaplatenia
a v prevyšujúcej časti návrh zamietol voči žalovanému v 2. rade a návrh v celom rozsahu zamietol
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Zároveň rozhodol  aj o trovách konania. Súd dospel k záveru, že
žalobcovi patrí náhrada škody  za finančné prostriedky zaistené v sume 27.025,85 USD, čo je v prepočte
kurzom 1.153.274,10 Sk (38.281,68 €), znížená o sumu vyplatených prostriedkov z fondu ochrany
vkladov 216.461,- Sk (7.185,19 €), teda neuhradená suma činí 936.813,- Sk (31.096,49 €).  Ďalej mu
patrí náhrada zo zaisteného podnikateľského účtu v sume 256.675,- Sk (8.520 eur) a po spočítaní súm
31.096,49 € (nevyplatený zostatok dolárového účtu) a sumy 8.520 € (zostatok na účte podnikateľskom)



vznikla suma 39.016,54 €, ktorú sumu súd priznal ako preukázanú škodu vzniklú žalobcovi. V časti
žaloby o náhradu škody spôsobenej nezaplatením daňových povinností žalobcu voči daňovému úradu
vyčíslenú v sume 74.777,- Sk súd žalobu zamietol. Vychádzal pritom z tvrdení samotného žalobcu, ktorý
pri argumentácii prečo mali orgány činné v trestnom konaní možnosť nahradiť zaistenia na ohrozených
účtoch v AG Banke iným zaistením tvrdil, že mal dostatok iných finančných prostriedkov, a preto v
takomto prípade vyrovnanie daňových povinností z jeho strany bolo možné z iných prostriedkov a nebolo
priamo viazané na finančné prostriedky na zaistených účtoch. V tejto časti pokladal súd preto žalobu za
neopodstatnenú, pretože zaplatené sankcie daňovému úradu nie je možné pokladať za škodu vzniknutú
v príčinnej súvislosti so zaistením finančných prostriedkov na označených účtoch.
Výrok o zamietnutí nároku v časti 74.777,- Sk nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 4Co/53/2010-406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil vyššie uvedený
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania a
zaviazal žalovaného v 2. rade nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcu. Odvolací súd sa plne stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, ktorý  sa vyjadril, že ak peňažné prostriedky podľa názoru žalobcu boli
v ohrození, bolo povinnosťou štátnych orgánov sa týmto zaoberať, pričom prokurátor neurobil opatrenia
vhodné k zaisteniu ochrany vlastníctva žalobcu s tým, že obmedzenie žalobcu disponovať s jeho
vlastníctvom nevylučuje povinnosť štátneho orgánu jeho vlastníctvo ochraňovať, ak tak vlastník nemôže
spraviť sám v dôsledku obmedzenia vykonaného štátnymi orgánmi na základe zákona. Rovnako sa
odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaných
a teda, že pokiaľ ide o legitimáciu žalovaných v zmysle právnej úpravy platnej v čase, keď došlo k
nesprávnemu úradnému postupu zo zákona o prokuratúre nevyplývalo, že Generálna prokuratúra je
ústredným štátnym orgánom.  Zákon charakterizoval prokuratúru ako samotný štátny orgán, ktorý chráni
práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. V tom čase Generálna
prokuratúra nebola ústredným štátnym orgánom podľa § 25 ods. 1 a 2 zák.č. 58/1969.
Odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu a poukázal na to, že žalobca ako vlastník
finančných prostriedkov poskytol informáciu o podozrení vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré
boli zaistené a prokurátor neurobil opatrenia vhodné k ochrane vlastníctva žalobcu, pričom mohol tieto
opatrenia vykonať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3M Cdo 18/2011 zo dňa 13.9.2012 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2010 sp. zn. 4Co 53/2010 aj rozsudok Okresného súdu Košice I
z 8.10.2009 č. k. 23C/415/2002-367 vo výroku, ktorým bola  žalovaná v 2. rade zaviazaná zaplatiť
žalobcovi 39.616,54 eur  s príslušenstvom a zároveň zrušil výrok tohto rozsudku o trovách konania. Vec
v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Najvyšší súd poukázal na to, že v prejednanej veci sa žalobca voči štátu domáhal náhrady škody,
ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánom činných v trestnom konaní
(§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.), pričom zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, a to nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je teda existencia nesprávneho úradného
postupu, pričom zákon č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie nevysvetľuje čo treba rozumieť pod nesprávnym
úradným postupom. Najvyšší súd vyslovil, že bezpochyby nesprávnym  úradným postupom môže byť
akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci, pokiaľ pri ňom alebo v súvislosti s ním
dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Jedná sa teda o postup, ktorým štátny
orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy a postupoval nie tak, ako mu
to prikazoval alebo umožňoval  ten-ktorý všeobecne záväzný právny predpis, ale v rozpore s pravidlom
vyplývajúcim z tohto právneho predpisu.  Najvyšší súd ďalej vyslovil, že súdy nižších stupňov dospeli
k záveru, že v danej veci sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, avšak dostatočne nevysvetlil v čom spočíva ich danosť. Najvyšší súd
sa stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že
postup prokurátora v preskúmavanej veci bol nesprávny je  normatívne vyjadrenie „správneho úradného
postupu“ a zistenie, že prokurátor tento postup nezachoval.  V predmetnom konaní žalobca netvrdil,
že by samotné zaistenie jeho finančných prostriedkov bolo nesprávnym úradným postupom; namietal,
že prokurátor nereagoval primerane na jeho upozornenia o ohrození prosperity banky, v ktorej boli
zaistené finančné prostriedky. Pri posudzovaní opodstatnenosti tohto tvrdenia bolo potrebné zohľadniť
§ 79b ods. 1 až 4 Trestného poriadku vymedzujúci podmienky, za ktorých môže prokurátor zrušiť alebo



obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy nižších stupňov konštatovali, že prokurátor
sa dopustil nesprávneho úradného postupu v odôvodneniach svojich rozhodnutí, ale nevysvetlili
konkrétne, ktoré ustanovenia prokurátor porušil (nerešpektoval)  aký mal byť podľa ich názoru správny
(zákonu zodpovedajúci) postup prokurátora po doručení predmetného upozornenia. Odôvodnenie ich
rozhodnutia nekonkretizovali podľa ktorého ustanovenia  a akého všeobecne záväzného právneho
predpisu mal prokurátor konať tak, aby jeho postup nebol súdmi považovaný na nesprávny úradný
postup a aby nedošlo ku škode náhrady, ktorej sa žalobca domáhal.  Najvyšší súd poukázal na to, že
v odôvodneniach rozsudkov súdov nižšieho stupňa ostalo nevysvetleným predovšetkým to, konkrétne
ktorú (z ktorého ustanovenia vyplývajúcu) povinnosť prokurátor nesplnil. Z uvedeného dôvodu boli
rozhodnutia nepreskúmateľné.  Zároveň sa Najvyššiemu súdu javili ako nezrozumiteľné a dostatočným
spôsobom neodôvodnené rozhodnutia ani vo vzťahu k podstate údajnej žalobcovej škody, najmä s
poukazom na to, že doposiaľ nebolo právoplatne skončené konkurzné konanie voči banke. Rovnako
neodôvodnenými zostali aj závery súdov o existencii príčinnej súvislosti medzi postupom prokurátora a
vznikom žalobcovej škody a obdobne súd prvého stupňa nevysvetlil z čoho vyvodil záver, že žalobcovi
patrí úrok z omeškania.

Okresný súd Košice I po vrátení veci Najvyšším súdom SR vykonal vo veci dokazovanie a
rozhodol rozsudkom č.k. 23C/95/2012-56 zo dňa 17.1.2014 ( ktorý je predmetom preskúmavania
odvolacím súdom) tak, že návrh voči žalovanému v 2.rade zamietol a zároveň rozhodol o trovách
konania. V odôvodnení rozhodnutia okrem vyššie uvedenej chronológie rozhodnutí súd prvého stupňa
poukázal na to, že rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/53/2010-406 zo dňa 30.9.2010 nadobudol
právoplatnosť vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol  vo vzťahu k žalovanému v
2.rade a vo výroku, ktorým súd návrh v celom rozsahu zamietol vo vzťahu k žalovanému v 1.rade.
Výrok rozsudku, ktorým súd žalovanému v 1.rade náhradu trov konania nepriznal, bol zrušený, preto
žalovaný v 1.rade (voči ktorému návrh bol zamietnutý v celom rozsahu právoplatne) zostal účastníkom
tohto konania v časti trov konania.
Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (§ 1 ods. 1,2,
§ 18 ods. 1,2, § 20, § 25 ods. 2), a to aj v spojitosti s príslušnými ustanoveniami zákona č. 141/1961
Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení účinnom do 31.10.1999 (§ 2 ods. 4, § 79b
ods. 1, 3, 4).
Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného v 2.rade uvedeným v jeho písomnom podaní zo dňa 22.5.2003,
podľa ktorého nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania, keďže ako už bolo vyššie uvedené
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009 návrh zamietol v celom
rozsahu vo vzťahu k odporcovi v 1. rade (tento výrok nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2010) nakoľko
žalovaný v 1. rade v čase, kedy došlo k nesprávnemu úradnému postupu nebol ústredným štátnym
orgánom podľa § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb., teda súd návrh voči žalovanému v 1. rade zamietol
z dôvodu chýbajúcej pasívnej legitimácie  v konaní. Keďže teda žalovaný v 1. rade nebol pasívne
legitimovaným účastníkom konania (nebol ústredným štátnym orgánom) pri určení pasívnej legitimácie
žalovaného v 2. rade bolo  potrebné vychádzať z ust. § 1, § 9 ods. 1 písm. b), § 18 a § 25 ods. 1, 2
zák. č. 58/1969 Zb., z ktorých vyplýva, že ak ide o rozhodnutie vydané okrem iného v trestnom konaní je
ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, na území ktorého má sídlo orgán,
ktorý rozhoduje v prvom stupni. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v prejednávanej právnej
veci ustálil, že je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v 2. rade v tomto konaní.
Prvostupňový súd mal za to, že v prejednávanej právnej veci súdu bolo nepochybne preukázané, že
uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené
obvinenie a začaté trestné konanie voči navrhovateľovi pre trestný čin neoprávneného podnikania a
trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaných formou spolupáchateľstva a že Krajská
prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 5.2.1998 vydaného podľa § 79b Trestného poriadku zaistila
peňažné prostriedky  navrhovateľa v sume 27.576,96 USD v sume 256.675,163 Sk vedených na účtoch
navrhovateľa v AG Banke a.s., pobočka Košice. Z vykonaného dokazovania bolo súdu ďalej preukázané,
že navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1998 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach o
prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch v AG Banke a. s. na účet v iných bankách, ktorým
Krajská prokuratúra nevyhovela a následne vyhlásením Národnej banky Slovenska zo dňa 3.12.1999
bola AG Banka a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady a rozhodnutím Národnej banky Slovenska
zo dňa 13.4.2000,  právoplatným dňa 3.5.2000 bolo AG Banke a.s. povolenie ako banke odobraté.
Uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach zo dňa 29.6.2001, právoplatného dňa



20.7.2001 trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie
trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajská prokuratúra v Košiciach
opatrením zo dňa 28.6.2001 zrušila zaistenie finančných prostriedkov navrhovateľa nachádzajúcich sa
na účtoch vedených v AG Banke a.s..
Vyššie uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, keďže spornou medzi nimi zostala
otázka, či konanie resp. nekonanie prokurátora, ktorý nevyhovel žiadostiam navrhovateľa o prevod
finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho zaistených účtoch v AG Banke a.s., odôvodnených
ohrozením prosperity tejto banky,  je daný nesprávny úradný postup prokurátora a tým preukázaná
zodpovednosť odporcu v 2. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zák.
č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie nedefinuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom podľa § 18 uvedeného zákona môže
byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone
alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych
okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej
alebo v jej dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu
pri jeho činnosti. Aby bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny, musí byť úradný
postup normatívne záväzne predpísaný. Aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného
postupu kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená
možnosť dotknutého orgánu konať. Podľa  čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasťou
princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia aj štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý
orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže
môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu
moc uplatňovať vrátane druhu a obsahu sankcii, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona
bez akejkoľvek výnimky zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty,
čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj
nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
Z uvedeného vyplýva, že ak má prokuratúra ako štátny orgán pri výkone jej činnosti pri ukladaní
povinnosti na základe zákona (uloženie povinnosti strpieť obmedzenie dispozície s bankovým účtom
jeho zaistením)   uloženú povinnosť v zmysle čl. 13 ods. 4  Ústavy a čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 20 ods.
4 Ústavy chrániť vlastníctvo navrhovateľa, je takáto možnosť zo strany prokuratúry daná výlučne jej
zákonnými možnosťami.
Podľa ust. § 79b ods. 1 zák. č.141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), ďalej len
„Trestný poriadok“ účinného do 31.10.1999 (v čase, kedy navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1999 a
1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach o prevod finančných prostriedkov z jeho účtu v AG
Banke a.s. do iných bánk), prokurátor môže v prípravnom konaní dať príkaz, aby peniaze boli zaistené
priamo na účte v prípade ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone
vecou dôležitou pre trestné konanie.
Podľa § 79b ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31.10.1999 prokurátor môže v prípravnom konaní
rozhodnúť o zrušení a obmedzení zaistenia v prípade, ak zaistenie účtu na účely trestného konania už
nie je potrebné, alebo ak nie je potrebné v stanovenej výške.

Prvostupňový súd bol toho názoru, že vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti navrhovateľa o presun
finančných prostriedkov na iný účet, podľa  Trestného poriadku platného v čase podania žiadosti
navrhovateľom prokurátor mohol zrušiť zaistenie, ktoré však v zmysle vtedy platného právneho poriadku
bolo možné výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo pre účely trestného
konania potrebné, čomu podľa názoru súdu tak nebolo, pretože voči navrhovateľovi bolo trestné stíhanie
zastavené až uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach, právoplatného
dňa 20.7.2001. Z uvedeného vyplýva, že zaistenie účtov navrhovateľa v čase podania jeho žiadosti
bolo pre účely trestného konania potrebné. Druhou možnosťou  prokurátora bolo nevyhovieť žiadosti
navrhovateľa v prípade, ak neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie zaistenia. Prokurátor v rámci
svojich zákonom daných oprávnení daných Trestným poriadkom (ktoré nemôže prekročiť) nemohol
vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa, keďže nemal
dispozičné právo nakladať s finančnými prostriedkami navrhovateľa na účte a preto nemohol prikázať
banke, aby finančné prostriedky previedla na iný účet v inej banke. Na tomto mieste je potrebné uviesť,



že možnosť nakladania so zaistenými peňažnými prostriedkami na účte so súhlasom prokurátora bola
zavedená až novým Trestným poriadkom teda zák. č. 301/2005 Z. z. konkrétne § 95 ods. 7, v ktorom je
uvedená možnosť prokurátora konať v prospech ochrany vlastníctva obvineného.

Súd prvého stupňa vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená
na súčasnom splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže prvotnou podmienkou
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom je existencia
nesprávneho úradného postupu súd na základe vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup
prokurátora. Keďže táto prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom nebola v konaní preukázaná súd návrh navrhovateľa
považoval za nedôvodný a preto ho zamietol. Preto v ďalšom už súd nevykonal dokazovanie na zistenie
tej skutočnosti či navrhovateľovi vznikla škoda prípadne v akej výške, keďže  ďalšie dokazovanie v tomto
smere by už bolo nadbytočné.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdil, že prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala iné účty navrhovateľa
na ktorých mal finančné prostriedky prípadne iný jeho  majetok, keďže prokuratúra tvrdila, že by bol
zmarený účel trestného konania odblokovaním účtov navrhovateľa, súd túto argumentáciu považoval
bez právneho významu, keďže súd vyššie už v odôvodnení  podrobne uviedol, aké možnosti mal
prokurátor podľa platného Trestného poriadku.

O trovách konania odporcu v 1. rade súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého,
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s ust. § 151 ods. 1 a
ods. 2 O.s.p., podľa ktorých o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko odporca v 1. rade v lehote ustanovenej podľa § 151 ods.
1 trovy  si nevyčíslil a zo súdneho spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia iné trovy nevyplývali, súd  vo
vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade náhradu trov konania odporcovi v 1. rade nepriznal.

O trovách konania odporcu v 2. rade, súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.  v spojení s ust. §
151 ods. 1 O.s.p.  Nakoľko z ust. § 151 ods. 1, prvá veta O.s.p. vyplýva, že o povinnosti nahradiť trovy
konania rozhoduje súd na návrh a úspešný odporca v 2. rade trovy konania si nežiadal priznať  súd
vyslovil, že vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade  náhradu trov konania odporcovi v
2. rade nepriznáva.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca  (voči všetkým výrokom rozsudku), a to z dôvodov
uvedených  v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a vo veci určil povinnosť žalovaného v 2.rade zaplatiť žalobcovi sumu 42.226,32 € s úrokom 17,6
% z omeškania zo sumy 46.929,10 € od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 39.744,18 € od 1.1.2002 do
zaplatenia a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu. Vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným v 1.rade navrhol náhradu trov konania žalovanému v 2.rade nepriznať. V odôvodnení
opakovane poukázal na tú skutočnosť, že zaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva,
jedného zo základných práv žalobcu garantovaného Ústavou SR, pričom článok 13 ods.4 Ústavy
SR zakotvuje povinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a
zmysel. Podľa názoru žalobcu je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenia účtu podľa Trestného
poriadku, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto rozhodnutie nekládol dôraz
na zabezpečenie ochrany týchto peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred
zlým hospodárením banky, ktorá vedie zaistený účet a to najmä vtedy, ak ho na to samotný žalobca ako
vlastník peňažných prostriedkov na zaistených účtoch niekoľkokrát písomne upozornil. Podľa názoru
žalobcu všeobecné súdy opakovane nedostatočne zdôvodnili svoje rozhodnutia a poukázal na potrebu
posúdenia činnosti prokurátora v intenciách ústavných práv. Podľa názoru žalobcu  nie je zrejmé ako súd



prvého stupňa dospel k záveru, že potreba zaistenia žalobcových peňazí práve na účtoch v AG Banke
mala trvať počas doby trvania trestného stíhania voči žalobcovi. Žalobca nepovažoval za správny záver
o potrebe zaistenia peňazí práve na predmetných účtoch počas celej doby trvania trestného stíhania
s poukazom na to, že súdu boli predložené dôkazy o inom majetku, ktorý vôbec postihnutý a ani len
preverovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebol. Ďalej poukázal na to, že nikdy nebolo
vysvetlené prečo nedošlo k zaisteniu všetkého majetku žalobcu, ak  tvrdená škoda uvedená v uznesení
o vznesení obvinenia mala dosiahnuť čiastku 1.018.701 USD (v prepočte viac 34.000.000,- Sk). Žalobca
preukázal, že v čase začatia trestného stíhania disponoval okrem peňažných prostriedkov na účtoch
v iných bankách aj hotovosťou v AG Banke a tieto peňažné prostriedky boli žalobcom do vyhlásenia
nútenej správy AG Banky, t.j.  do 1.12.1999  v celom rozsahu vybraté, pričom sa jednalo o kroky žalobcu
smerujúce k ochrane svojho majetku vediac o zlej hospodárskej situácii v AG Banke a.s.. Žalobca v čase
začatia trestného stíhania mal disponibilné peňažné prostriedky aj na iných účtoch, pričom prokurátor
nepovažoval za potrebné v tom čase preverovať akým majetkom žalobca disponuje, z čoho je zrejmé,
že zaistenie účtu bolo tiež možné považovať za nesprávny úradný postup, keďže došlo k zaisteniu bez
vykonania náležitého šetrenia majetkových pomerov obvineného. Ďalej žalobca poukazoval na svoje
vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktorých hodnota sa pohybovala okolo 3.000.000,- Sk, ktoré neboli nijako
blokované v rámci trestného stíhania. Vo vzťahu k preukázaniu výšky škody žalobca poukázal na to, že
súdy mali k dispozícii potvrdenie správcu konkurznej podstaty zo dňa 3.9.2009, z ktorého jasne vyplýva,
že žalobca nebude uspokojený v rámci konkurzného konania ani len čiastočne. Podľa názoru žalobcu, ak
jeho peňažné prostriedky boli v ohrození, bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zaoberať
sa jeho upozorneniami, že situácia banky je zlá a jeho peňažné vklady v nej sú  ohrozené, no napriek
tomu neprijali opatrenia zabezpečujúce ohrozené prostriedky žalobcu a došlo k vzniku škody, za ktorú
zodpovedá štát. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie
rozhodnutia, nielen v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, ale aj
nepochopenie účelu a zmyslu jednotlivých úkonov a rozhodnutí a znaky nesprávneho úradného postupu
má aj nečinnosť štátneho orgánu.  O nesprávny úradný postup preto podľa názoru žalobcu ide vždy
ak orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zabezpečia majetok osoby, v prípade ak došlo k jej
obmedzeniu nakladať s majetkom a na takomto majetku vznikla škoda. Žalobcom tvrdenú nečinnosť a
nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní je potrebné považovať za postup, ktorý
mal za následok  vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb..

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. prejednal  bez nariadenia
pojednávania a po  preskúmaní rozsudku  súdu prvého stupňa  v medziach odvolania, t.j. v rozsahu
vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní, spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods.1,3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3. marca 2016, pričom miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p., t.j., že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda  v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. nevyšli počas
konania najavo inak alebo  neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyšli počas konania
najavo. O nesprávne skutkové zistenia môžu ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli  z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, a to so
zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť, príp. vierohodnosť dôkazov. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 133 až 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia na základe ktorých súd prvého
stupňa vec posúdil po právnej stránke.



K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením  je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu  normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak  použil síce  správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

Pri odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm.b) sa inou vadou  rozumie také porušenie procesných
predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie
procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1, ale ich dôsledok sa mohol
(nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel k záveru,
že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho
rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenie zakladajúce záver o naplnení niektorého z uvedených
dôvodov odvolania (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.). Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť
nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo inak, rovnako ani to,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Rovnako mu nemožno vytknúť, že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne interpretoval.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil aj správny právny záver. Neboli zistené ani
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia.
Podrobné aj zákonu zodpovedajúce je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na neho (§ 219 ods. 2 O.s.p..).

Podľa ust. § 219 ods. 1,2  O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd  v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Podrobné aj zákonu zodpovedajúce je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na neho (§ 219 ods. 2 O.s.p a na doplnenie dôvodov uvádza:
Pretože v predmetnej veci predchádzajúce rozhodnutia Okresného súdu Košice I a Krajského súdu
v Košiciach boli zrušené nálezom Ústavného súdu SR (vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 20.9.2006 č.k. 14Co/301/2004-188) a uznesením Najvyššieho súdu SR (vo vzťahu k
rozhodnutiu Okresného súdu Košice I č.k. 23C/415/2002-367 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 4Co/53/2010) bolo nevyhnutné posúdiť napadnutý rozsudok prvostupňového súdu aj z toho
hľadiska , či boli splnené pokyny dané Ústavným súdom SR a Najvyšším súdom SR v zrušujúcich
rozhodnutiach.
Ústavný súd SR vyslovil, že povinnosťou súdov je predovšetkým posúdiť, či orgány v trestnom konaní
interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia Trestného poriadku, resp. zákona o prokuratúre,
súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných
prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou ústavne súladným spôsobom podľa článku 152 ods.
4 Ústavy. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu povinnosťou súdov je zabezpečiť, aby bola vec
sťažovateľa posudzovaná zo všetkých relevantných ústavnoprávnych hľadísk a vysporiadať sa právne
korektným spôsobom z podstatou argumentáciou sťažovateľa (že orgán verejnej moci, ktorý obmedzil
sťažovateľovi dispozičné právo s jeho majetkom, ani na sťažovateľovi výzvy neurobil opatrenia a
ani sťažovateľovi neumožnil ich vykonanie na zabránenie vzniku škody na jeho majetku, s ktorým
sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej moci nemohol disponovať). Ústavný súd zároveň
jednoznačne vyjadril, že v prípade ak dôjde k posúdeniu v uvedenom kontexte a súd urobí ucelenú
analýzu relevantných ustanovení Trestného poriadku, pričom sa vyrovná s relevantnými okolnosťami



prípadu a prednesenými argumentmi sťažovateľa jeho ústavné právo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy
porušené nie je.
Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení vytkol súdom prvého stupňa, že dostatočne nevysvetlili v
čom podľa ich názoru spočíva danosť predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, nevysvetlili konkrétne ustanovenia prokurátor porušil (nerešpektoval)
a aký mal byť správny (zákonu zodpovedajúci) postup prokurátora po  doručení upozornenia.

Odvolací súd je toho názoru, že v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa odstránil vytýkané
nedostatky a jednak urobil ucelenú analýzu relevantných ustanovení Trestného poriadku a zákona o
prokuratúre tak, ako je to vyššie uvedené a zároveň vec posudzoval z relevantných ústavnoprávnych
hľadísk, pričom vysvetlil svoje úvahy vo vzťahu  k otázke, čo možno považovať za správny úradný
postup, resp. nesprávny úradný postup, a to aj v intenciách článku 13 ods. 4 Ústavy a článku 20 ods.
1 a ods. 4 Ústavy.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy v znení platnom v čase zaistenia majetku žalobcu, každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.

Podľa čl. 20 ods.4 Ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 50 ods.2 Ústavy, každý proti komu sa vedie trestné konanie považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 13 ods.1 až 4 Ústavy v znení platnom do 30.6.2001 povinnosti možno ukladať len na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Medze základných práv a
slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenie
základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia
sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Odvolací súd je toho názoru, že tak ako je to vyššie uvedené na rozdiel od predchádzajúceho rozsudku
č.k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 Okresný súd Košice I posúdil nárok žalobcu a jeho argumenty
aj zo všetkých relevantných ústavnoprávnych hľadísk, a správne dospel k záveru, že žalobe nie je možné
vyhovieť.

Tak ako na to súdy už opakovanie poukazovali objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je založená na kumulatívnom splnení troch základných podmienok
a to existencii nesprávneho úradného postupu, vzniknutej škode a preukázaní príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd pri rozhodovaní správne vychádzal zo
stanoviska, že prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je teda existencia nesprávneho úradného postupu, pričom zák. č. 58/1969 Zb. v ust.
§ 18 bližšie nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Za takýto nesprávny
úradný postup môže byť považovaný akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci,
pokiaľ ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Jedná sa teda o postup, ktorým
by štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy, v dôsledku čoho by
štátny orgán postupoval odlišne od toho, ako mu to prikazuje alebo umožňuje všeobecne záväzný právny
predpis alebo pravidlo vyplývajúce z tohto právneho predpisu. Súd prvého stupňa správne vychádzal
z úvahy, že aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného postupu kvalifikovať ako
nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená možnosť dotknutého orgánu
konať.  V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa správne poukázal na čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah
právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje, čo



napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty a je tým vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať
podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonom ustanoveným
postupom. Prvostupňový súd správne poukázal na ust. § 79b ods.1 a ods.4 o trestnom konaní súdnom
v znení účinnom do 31.10.1999, ktoré ustanovenie interpretoval tak, že v čase podania žiadosti žalobcu
prokurátor mohol zrušiť zaistenie výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo
pre účely trestného konania potrebné, čo v tomto prípade nebolo splnené ani preukázané. Prokurátor
v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane
finančných prostriedkov žalobcu, keďže nemal dispozičné právo nakladať s finančnými prostriedkami
žalobcu na účte a rovnako nemal možnosť umožniť s týmito prostriedkami nakladať žalobcovi, nakoľko
jeho dispozícia bola zo zákona obmedzená.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s analýzou ustanovení Trestného poriadku (§ 79b ods. 1,4 zák.č.
141/1961 Zb. v znení účinnom do 31.10.1999) na základe ktorej súd prvého stupňa dospel k záveru, že
prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne   iné úkony smerujúce
k ochrane finančných prostriedkov žalobcu a v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup
prokurátora.

Odvolací súd tu zdôrazňuje, že zavedenie inštitútu zaistenia účtu upraveného v § 79 písm. b/
Trestného poriadku bolo snahou zákonodarcu uľahčiť orgánom činným v trestnom konaní prejednávanie,
vyhľadávanie a vyšetrovanie najmä závažnej trestnej činnosti s cieľmi zamedziť jej ďalšiemu
pokračovaniu a zabezpečiť prípadnú náhradu škody vzniknutej trestným konaním. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že v štádiu vyšetrovania dal vyšetrovateľ podnet dozorujúcemu
prokurátorovi na prijatie opatrenia podľa § 79b Trestného poriadku, pretože výsledky tohto vyšetrovania
odôvodňovali takýto postup. Prijaté opatrenie o zaistení účtu žalobcu bolo v čase jeho vydania
efektívnym prostriedkom vedenia trestného stíhania z dôvodu existencie obavy z pokračovania v trestnej
činnosti a jeho cieľom bolo zamedziť jeho pokračovaniu a zabezpečiť realizáciu právoplatného rozsudku
v priebehu celého trestného konania.
Aj v tomto konkrétnom prípade teda štátne orgány sledujúc cieľ daný Trestným poriadkom využili
oprávnenia upravené v Trestnom poriadku, sledovali legitímny cieľ, potlačenie, objasnenie a potrestanie
trestného činu. V konaní bolo nesporne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu
vyšetrovania PZ Košice bolo vznesené obvinenie a začaté trestné konanie voči žalobcovi pre trestný čin
neoprávneného podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a v súvislosti s uvedeným
bolo vydané opatrenie, ktorým došlo k zaisteniu peňažných prostriedkov žalobcu, pričom žalobca
nepovažoval aj v priebehu celého tohto konania uvedené rozhodnutie za nezákonné, ale uplatňoval svoj
nárok s poukazom na danosť nesprávneho úradného postupu prokurátora, ktorý videl v jeho nečinnosti a
nedostatočnej ochrane zaistených finančných prostriedkov , napriek jeho upozorneniam. V nadväznosti
na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že účelom zaistenia peňažných prostriedkov v rámci trestného
konania je práve odňatie možnosti disponovať peňažnými prostriedkami na účte v banke (alebo v
pobočke zahraničnej banky alebo s inými peňažnými prostriedkami), ktoré inak patrí majiteľovi týchto
prostriedkov a to na neurčitý čas.  Z uvedeného je zrejmé, že aj v prípade, ak by zákon umožňoval
prokurátorovi nakladať a disponovať s finančnými prostriedkami zaistenými na účte, resp. umožňoval by
mu dať súhlas vlastníkovi, aby nakladal s takýmito prostriedkami nie je možné očakávať od prokurátora,
že vyhovie akejkoľvek (každej) žiadosti osoby obmedzenej v práve disponovať so zaisteným účtom
(obsahujúcej  návrh na disponovanie s finančnými prostriedkami na zaistenom účte), pretože by to
bolo v rozpore s účelom inštitútu zaistenia účtu. Takáto žiadosť by musela byť dostatočným spôsobom
odôvodnená a obsahovať konkrétne dôvody a relevantné informácie, vysvetľujúce výnimočnosť daného
prípadu .
V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nielen zákon neumožňoval prokurátorovi konať, ale
žalobca ani dostatočným spôsobom neosvedčil ,že jeho žiadosti obsahovali takéto relevantné informácie
aby osvedčili danosť potreby ochrany finančných prostriedkov na zaistených účtoch.

V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že žalobca doručoval orgánom činným v trestnom
konaní tri žiadosti, z ktorých prvá žiadosť zo dňa 17.3.1998 sa týkala iba uvoľnenia čiastky 250.000,-
Sk z podnikateľského účtu a súkromného devízového účtu za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej
činnosti žalobcu, teda táto žiadosť neobsahovala žiadne upozornenie na situáciu v AG banke a.s.
Vo vzťahu k žiadosti zo dňa 22.7.1998 odvolací súd poukazuje na to, že táto žiadosť obsahovala iba
všeobecnú informáciu, resp. konštatovanie žalobcu o situácii v spoločensko-politickom živote, ktorá
vládne okolo bankových inštitúcii a nepriaznivo sa odzrkadľuje v postavení AG banky, pričom poukázal



na to, že sa nedá predpokladať termín ukončenia vyšetrovania, a preto sa cíti byť obmedzený na svojich
právach ako občan Slovenskej republiky ,preto požiadal o uvoľnenie prostriedkov alebo nahradenie
nehnuteľnosťou v hodnote zodpovedajúcej finančným prostriedkom blokovaným na jeho peňažných
účtoch. Uvedená žiadosť neobsahuje v žalobe uvádzanú informáciu o tom, že odborníci začali avizovať
rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a.s. a už vôbec žiadne konkrétnejšie skutočnosti, vyjadrenia
či správy odborníkov, ktoré by odôvodňovali potrebu ochrániť finančné prostriedky nachádzajúce sa na
zaistenom účte.

K poslednej žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že táto už
nebola spôsobilá privodiť zmenu v situácii, nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané (z vyjadrenia
Národnej banky Slovenska zo dňa 19.12.2003), že AG banke a.s. bolo rozhodnutím Národnej banky
Slovenska č. UBD-2337/2/1999 zo dňa 1.12.1999 bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a
zároveň jej bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. UBD-1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené
zdržať sa prijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších činností uvedených v povolení
na výkon bankových činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie pohľadávok a
záväzkov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia. Vyhlásením Národnej banky
Slovenska č. SGU-2451/1/1999 zo dňa 3.12.1999 bola AG banka a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať
vklady podľa ust. § 8 ods.3 zák. č. 118/1996 Z.z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Po vydaní týchto rozhodnutí už by prokurátor nemohol žiadnym
spôsobom ovplyvniť konanie banky a ani disponovať s finančnými prostriedkami (ani v prípade, ak by
mu to zákon umožňoval),t.j. nemohol žiadosti z 1.12.1999 vyhovieť ani z tohto dôvodu.

K účinnej ochrane prostriedkov na predmetnom účte mohlo dôjsť iba pred vydaním vyššie uvedených
rozhodnutí Národnej banky Slovenska týkajúcich sa AG banky a.s., keďže po zavedení nútenej správy
by už nebolo možné disponovať s finančnými prostriedkami na zaistenom účte, ani keby k zaisteniu
nebolo došlo alebo by toto zaistenie už netrvalo. Pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu môže byť
preto relevantné iba posúdenie potreby zaistenia účtu ( a konanie prokurátora) v období od nariadenia
zaistenia 5.2.1998 do 1.12.1999 (resp. 3.12.1999) a preto nemožno považovať za správnu námietku
žalobcu uvedenú v odvolaní  o nesprávnom závere súdu o potrebe zaistenia finančných prostriedkov
žalobcu na účtoch v AG banke počas celej doby trvania trestného stíhania voči žalobcovi, teda až do
29.6.2001 (1326 dní).
Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj keď v súčasnosti žalobca opakovane
poukazuje na to, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol vlastníkom nehnuteľnosti,
uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu ,ani  v žiadostiach o uvoľnenie prostriedkov neoznámil
orgánom činným v trestnom konaní ani žiadnym spôsobom nepreukázal.
Napokon k námietke žalobcu, že výška finančných prostriedkov zaistená na predmetných účtoch bola
výrazne nižšia ako výška škody, ktorú deklarovali trestné orgány v predmetnej veci pri vyšetrovaní,
odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť pre rozhodnutie v danej veci o náhrade prípadnej škody
spôsobenej orgánmi štátu nie je relevantná a nie je spôsobilá ovplyvniť závery súdu na rozdiel od opačnej
situácie, kedy by boli zaistené prostriedky v nepomerne vyššej sume ako je deklarovaná škoda. Naopak
svedčí to o skutočnosti, že v danom prípade mohlo dôjsť zo strany orgánov činných v trestnom konaní
k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov patriacich žalobcovi, preto by neprichádzala do úvahy
v súčasnosti žalobcom navrhovaná „zámena“, t.j. uvoľnenie finančných prostriedkov na predmetnom
účte a zablokovanie na inom účte. Možno predpokladať, že ak by orgány činné v trestnom konaní zistili
vlastníctvo žalobcu vo vzťahu k ďalším finančným prostriedkom, pravdepodobne práve s poukazom na
výšku deklarovanej škody došlo by k zaisteniu  aj ďalších  finančných prostriedkov žalobcu.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia nielen v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie, ale aj nepochopenia účelu a zmyslu jednotlivých úkonov a rozhodnutí a znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že toto
tvrdenie je správne, avšak iba v prípade, ak príslušný orgán mal povinnosť alebo možnosť vydať určité
rozhodnutie alebo konať navrhovaným spôsobom, čo v tomto prípade nebolo splnené tak ako je to
už vyššie popisované. Vo všeobecnosti by teda bolo možné považovať za nesprávny úradný postup,
ak orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zabezpečia majetok osoby v prípade, ak došlo k jej
obmedzeniu nakladať s majetkom a na takomto majetku vznikla škoda, avšak iba v prípade, ak existoval
spôsob konania, ktorým by orgány činné v trestnom konaní vzniku takejto škody mohli zabrániť a rovnako



iba v prípade, ak by bolo preukázané, že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť (resp. mohli
mať vedomosť), že takáto škoda hrozí, čo v danom prípade preukázané nebolo.

Odvolací súd dospel k záveru, že škoda nevznikla žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s úradným
postupom orgánov činných v trestnom konaní, ale v dôsledku objektívnej okolnosti ku ktorej došlo mimo
rámca pôsobnosti týchto orgánov, ktorú OČTK nemohli ovplyvniť ani jej zabrániť.

Za správne považuje odvolací súd aj výroky rozsudku o náhrade trov konania, pretože súd prvého stupňa
správne použil ust. § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods.1 O.s.p.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1
O.s.p.  Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho
konania a žalovaní si trovy odvolacieho konania neuplatnili. Preto o nich odvolací súd nerozhodoval.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č.
757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/95/2012", "guid": "75f99d91-237f-4e28-8e4e-b890ce46b609:10f8b9fc-1b09-4f45-8f3d-acf233fc58be", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445"}], "citovane_v": [{"guid": "a2bc2a5f-1157-4ba9-993a-cf659be95f0b:b5eda71b-e511-40cd-a7f1-24426907b97a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "spisova_znacka": "4Co/283/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/283/2014 z 2. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5"}]}