{"guid": "b0ff95dc-10a2-4e73-9c01-48f3ff4539bd:6ddb0fd2-4c37-467f-8054-096aafcd4f86", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1", "spisova_znacka": "9Sa/3/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Sa/3/2016 z 18. 7. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 18. júla 2016, sp. zn. 9Sa/3/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1", "identifikacne_cislo": "7016200778", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "Mgr. Kazimíra Hallová", "sudca_id": 664, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kazimira-hallova-664", "datum_vydania": "2016-07-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-3", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ddb0fd2-4c37-467f-8054-096aafcd4f86", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Sa/3/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200778
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200778.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: I. T., narodený
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I. C. I. Ľ. S., naposledy bytom I. J., K.. I., P. F., I.S. C. Ľ. S., bez
platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú.Q. H. W. H. B., T. XX, XXX XX J., zastúpený
Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka
sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov, o správnej žalobe
voči rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e  rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov č. PPZ-
HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.06.2016 týkajúce sa žalobcu I. T., narodený XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť I. C. Ľ. S., bez platného cestovného dokladu a vec  v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

II./ N a r i a ď u j e  žalovanému, aby žalobca I. T., narodený XX.XX.XXXX bol  b e z o d k l a d n e
prepustený zo zaistenia.

III./ Žalobcovi  n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1 Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.06.2016 podľa  § 88 ods. 1 písm.
b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil účastníka konania  dňa  20.06.2016 o XX:XX hod.
na účel  výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený
dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň umiestnil účastníka konania do Ú. H. W. H. B. J. (§ 88
ods. 5 ZoPC).
2 V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 20.06.2016 sa na správny orgán dostavil
účastník konania za účelom podania žiadosti o tolerovaný pobyt, pričom pri kontrole oprávnenosti jeho
pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) účastník konania predložil preukaz žiadateľa
o azyl č. XXXXXX, platný do 19.07.2016, kópiu cestovného pasu č. XXXXXXXX s dobou platnosti
do 24.11.2016, ako aj rozsudok vydaný Krajským súdom v Košiciach č. 4Saz/2/2016-26 zo dňa
11.05.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.06.2016. Predmetným rozsudkom bolo potvrdené
rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-PO-189-14/2015-Ž
zo dňa 18.01.2016, ktorým tento zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie azylu a poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú
(ďalej len „zákon o azyle“).



3 Doplnil, že následne bola s ním dňa 20.06.2016 spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 zákona
o správnom konaní v ktorej uviedol, že dňa 14.05.2016 uzavrel manželstvo s L. T., narodenou
XX.XX.XXXX, trvale bytom S. F. R. XXX, Z. H., štátnou príslušníčkou J. S., ktorá je v tom čase v druhom
týždni tehotenstva. Od príchodu na územie SR nepracuje, žije len z príjmu jeho manželky, do rodinného
rozpočtu prispievajú aj súrodenci jeho manželky, ktorí pracujú a svokra poberá dôchodok. Finančne ho
zabezpečuje manželka a rodina jeho manželky.
4 Počas priepustiek z H. Q. S. v konaní o udelení azylu sa dostavil na správny orgán za účelom podania
žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov, pričom jeho žiadosť nebola prijatá z dôvodu, že nemal potrebné
doklady. Žalobca sa aj vyjadril, že chce ostať na Slovensku, chce si vybaviť riadny legálny pobyt, chce
žiť na Slovensku s manželkou, zo Slovenska nechce vycestovať, chce sa naučiť slovenský jazyk a chce
tu pracovať v oblasti architektúry, pretože má potrebnú atestáciu. Na otázku, ako si chce podať žiadosť
o trvalý pobyt na cudzineckej polícii, keď má neoprávnený pobyt na území SR odpovedal, že mu to
povedala právnička, ktorá ho zastupovala. Na otázku, ako si chce vyriešiť svoj neoprávnený pobyt na
území SR uviedol, že čaká od polície na nejaký doklad o potvrdení pobytu. Na otázku, či disponuje
finančnými prostriedkami, ktoré by mohol použiť na vycestovanie z územia SR uviedol, že prostriedky
na vycestovanie z územia SR nemá a opäť vyhlásil, že nechce vycestovať zo Slovenska.
5 Správny orgán v napadnutom rozhodnutí poukazoval na znenie § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a na
článok 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399, ktorým
sa ustanovuje kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských
hraníc). Konštatoval, že účastník konania nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom
únie, preto podľa § 2 ods. 4 ZoPC sa naňho vzťahujú všetky podmienky na vstup a pobyt na území
SR, ako na štátneho príslušníka tretej krajiny. Nemá platný cestovný doklad, ani platné vízum a preto
sa na území SR zdržiava v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc,
čím má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a naplnil dôvod administratívneho vyhostenia
podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Na základe tejto skutočnosti bolo voči nemu vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016, ktoré si prevzal dňa 20.06.2016 o
XX:XX hod.. Mal za to, že žalobca sa na území SR zdržiava bez platného dokladu alebo iného dokladu
oprávňujúceho ho na vstup a pobyt a teda nie je možné zabezpečiť jeho okamžité vycestovanie z územia
SR v súvislosti s výkonom administratívneho vyhostenia a z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť
o jeho zaistení a umiestnení v Ú.H. J. na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR.
Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle § 88 ods.
1 písm. b) ZoPC je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-
PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016.
6 Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia správny orgán uviedol, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC sa rozhodol
zaistiť účastníka na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov z dôvodu, že účastník konania
počas konania o administratívnom vyhostení neprejavil ochotu vycestovať a vyriešiť svoj neoprávnený
pobyt napríklad využitím inštitútu asistovaného dobrovoľného návratu, pričom policajný útvar bude
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 90 ods. 1 písm.
b) ZoPC).
7 Konštatoval, že sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z povinností v zmysle § 89
ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, avšak vzhľadom na skutočnosť, že účastník konania
nie je schopný zložiť peňažnú záruku, nie je možné mu uložiť túto povinnosť a aj keď účastník konania
bol ochotný plniť povinnosť hlásenia pobytu, správny orgán konštatoval, že vzhľadom na opakované
prehlásenia účastníka konania, že z územia SR nevycestuje, je uloženie tejto povinnosti neúčelné. Ďalej
správny orgán konštatoval, že účastníkovi konania bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia o
zaistení vyjadriť sa v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku v zápisnici podľa § 22 ods. 1 Správneho
poriadku.
8 Záverom dodal, že pri vydaní rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru,
ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, pričom uviedol citáciu týchto článkov Dohovoru. Teda po
zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu trestu
vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do základných práv a slobôd garantovaných v
zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.
-
9 V zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci)
podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, ktorým sa domáhal  zrušenia rozhodnutia
žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie a nariadenia jeho prepustenia zo zaistenia.
10 Mal za to, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Jeho



rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné a konanie pred žalovaným trpí vadou, ktorá má vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
11 V odvolacej námietke uviedol, že konanie pred žalovaným trpí vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť
celého procesného postupu konania o zaistení, ako aj jeho výsledku, t. j. napadnutého rozhodnutia o
zaistení žalobcu. Zo strany správneho orgánu nebola splnená základná povinnosť vyplývajúca z § 18
ods. 3 Správneho poriadku a § 3 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko tento nepoučil žalobcu, že voči
nemu začína konanie o zaistení podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov, ale ho iba poučil o pokračovaní
konania o jeho administratívnom vyhostení, ktoré bolo v minulosti prerušené. Zo zápisnice o vyjadrení
účastníka konania, spísanej dňa 20.06.2016 pod sp. zn. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-011/2016 vyplýva, že
žalobca nebol poučený o začiatku konania o zaistení, ani z obsahu celého spisu nevyplýva, že by tak
žalovaný spravil. Až v závere výsluchu mu položil otázku, či má nejaké návrhy na doplnenie dôkazov, či
sa chce vyjadriť k podkladom rozhodnutia o vyhostení a zaistení. Poukazoval na rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov v obdobných veciach (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/108/2015
zo dňa 26.10.2015).
12 Ďalej poukazoval na znenie Článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/
ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich  území, pričom mal za to, že žalovaný
žiadnym spôsobom neodôvodnil riziko úteku žalobcu, hoci v zmysle Návratovej smernice môže iba v
tomto prípade pristúpiť k zaisteniu cudzinca za účelom jeho administratívneho vyhostenia. Zdôraznil, že
v jeho prípade neexistuje riziko úteku, čo možno preukázať na základe jeho predošlého správania sa
na území SR, kedy vstúpil na územie schengenského priestoru dňa 16.12.2014 na základe udeleného
víza, pričom počas štúdia architektúry v Č. S. sa zoznámil so svojou manželkou L. T. T., narodenou
XX.XX.XXXX, trvale bytom S. F. R., za ktorou pricestoval na Slovensko a s ktorou sa dňa XX.XX.XXXX
zosobášil. Počas celej doby sa zdržiaval na území SR, a to aj počas konania o azyle, na základe
dlhodobej priepustky u svojej manželky a pravidelne si žiadal o predĺženie priepustky na pobyt mimo
azylového zariadenia.
13 Namietal aj tú skutočnosť, že žalovaný tvrdí, že sa zaoberal aj alternatívou zaistenia v zmysle
§ 89 zákona o pobyte cudzincov a aj keď bol žalobca ochotný plniť povinnosť hlásenia pobytu,
žalovaný skonštatoval, že vzhľadom na opakované prehlásenia žalobcu o tom, že nechce opustiť územie
Slovenskej republiky, je uloženie tejto povinnosti neúčelné. S daným záverom žalobcu nesúhlasil s
poukazom na to, že jeho snaha o zotrvanie na území SR má dôvod v tom, že má tehotnú manželku
a vysvetlenie si jeho vnútorných pohnútok pre zotrvanie na území SR nemožno vykladať ako snahu o
marenie vyhostenia a na tomto základe odôvodňovať neuloženie alternatívneho opatrenia voči zaisteniu,
hoci na to boli v danom prípade splnené všetky zákonné predpoklady. Žalobca v konaní uviedol, že je
schopný si plniť povinnosť hlásenia pobytu tak, ako si plnil všetky svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali
voči slovenským štátnym orgánom (Migračnému úradu a cudzineckej polície) ohľadom hlásenia svojho
pobytu a preto nebol dôvod nepristúpiť k tomuto alternatívnemu opatreniu.
14 Pokiaľ sa týka alternatívneho opatrenia vo forme peňažnej záruky mal za to, že žalovaný mu mal
poskytnúť náležité poučenie o obsahu tohto opatrenia a výške požadovanej záruky. Obmedzil sa však
iba na položenie otázky, či má dostatok peňažných prostriedkov na vycestovanie do krajiny pôvodu, na
čo žalobca pravdivo odpovedal, že nemá.
15 Zo strany žalovaného bola nedostatočne vyhodnotená možnosť, respektíve jeho schopnosť zložiť
peňažnú záruku ako menej závažný prostriedok na dosiahnutie účelu zaistenia. V tejto súvislosti
poukazoval na znenie Vyhlášky č. 499/2011 Z. z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na
pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorá je skutočne stanovená
vo výške 56 Eur na osobu/deň podľa odseku 1, avšak v zmysle odseku 2 sa uvádzajú jednotlivé položky
a sumy, z ktorých táto suma má pozostávať, pričom na území SR má čiastočne uhradený svoj pobyt,
pričom  náklady na ubytovanie aj stravu mu pomáha uhrádzať jeho manželka, na čo mal žalovaný
prihliadnúť aj pri vyhodnocovaní sumy potrebnej na zloženie peňažnej záruky, avšak dané nebral do
úvahy.
16 Odvolával sa na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/32/2007 zo
dňa 24.04.2008, pričom pri zohľadnení kritéria zdravého rozumu mal žalovaný v prejednávanej veci
uplatniť miernejšie opatrenie v podobe peňažnej záruky a hlásenia pobytu, ako aj v zmysle Návratovej
smernice.
17 Žalovaný sa nedostatočne zaoberal možnosťou uplatnenia alternatívnych opatrení voči zaisteniu,
čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko iba stroho a formalisticky skonštatoval, že žalobca
nedisponuje dostatočným množstvom peňažných prostriedkov bez náležitého zistenia skutkového stavu
a následného riadneho odôvodnenia svojho rozhodnutia. Podotkol, že jeho manželka bola aj prítomná v



čase jeho výsluchu u žalovaného na jeho oddelení z vlastnej iniciatívy, avšak v konaní nebola vypočutá.
Ohľadne tejto námietky poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2015, ako aj na
rozsudok sp. zn. 1Sza/1/2015 zo dňa 09.06.2015.
18 Žalobca rovnako namietal, že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s článkom 8 Dohovoru,
pretože nerešpektuje jeho právo na zachovanie jeho rodinného života. Nie je zrejmé, ako sa správny
orgán vyporiadal s jeho tvrdením, že má na území SR tehotnú manželku a preto nemôže vycestovať do
krajiny pôvodu. Nie je rovnako zrejmá ani žiadna správna úvaha žalovaného o súlade jeho rozhodnutia
s článkom 8 Dohovoru a prečo považuje jeho tvrdenia za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadnymi
vykonanými dôkazmi za vyvrátené. Iba v závere konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v súlade s
článkom 8 Dohovoru. V tejto súvislosti poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 264/09-81
zo dňa 19.10.2010.
19 Zdôraznil, že žalovaný sa nijakým spôsobom nevyporiadal s článkom 8 Dohovoru, hoci vzhľadom
na obsah jeho výpovede tak v priebehu konania mal urobiť, pričom obmedzenie osobnej slobody je
viazané na účel zaistenia a medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť a nemožno ignorovať zjavné
fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad
príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom nepreskúmal a v rámci napadnutého
rozhodnutia ani neodôvodnil, či je predmetný zásah v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z odseku
2 článku 8 Dohovoru. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zaručeného článkom 8 ods. 1 Dohovoru a nerešpektuje zásadu
primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami
zásahu do tohto jeho práva.
20 Dodal, že nespáchal žiaden trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody
jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu do jeho súkromného
a rodinného života. Aj keď Dohovor nezaručuje právo cudzinca vstúpiť alebo usadiť sa na území štátu,
ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, avšak vyhostenie jeho osoby z krajiny, v ktorej žijú blízki členovia
jeho rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8
ods. 1 Dohovoru (napríklad Moustaquim v. Belgicko rozsudok ESĽP z 18.02.1991; Boultif v. Švajčiarsko
rozsudok ESĽP z 02.08.2001. Podotkol, že vzťah navrhovateľa a jeho manželky spadá do sféry ochrany
poskytovanej prostredníctvom článku 8 ods. 1 Dohovoru a preto si kritériá, vyplývajúce z článku 8 ods.
2 Dohovoru, vyžadovali náležité právne posúdenie, či zaistenie (a vyhostenie) navrhovateľa možno
v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života
a ak áno, či tento zásah sledoval legitímny cieľ uvedený v článku 8 ods. 2 Dohovoru a taktiež, či
bol primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou a naliehavosťou
verejného záujmu, reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou žalobcovho rodinného
života. Primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa vždy posudzuje individuálne, podľa všetkých
okolností konkrétneho prípadu a aj v jeho prípade mala byť primeranosť prípadného zásahu do jeho
práva na rešpektovanie rodinného života posudzovaná komplexne. Žalovaný si túto povinnosť nesplnil,
pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa iba uspokojil s formalistickým a značne strohým
konštatovaním, že jeho rozhodnutie je v súlade s článku 8 Dohovoru bez toho, aby boli posúdené
všetky otázky relevantné na rozhodnutie a aby svoje konštatovanie aj žalovaný odôvodnil. Poukazoval
na rozhodnutie ESĽP vo veci Boultif, ktoré je prelomové pri  posúdení, či je vyhostenie, ako zásah do
článku 8 Dohovoru, primeraný legitímnemu cieľu a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
21 Rovnako žalobca poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia
rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky zaistenia, nakoľko z rozhodnutia vyplýva, že na zabezpečenie účelu
zaistenia stanovil vo výroku rozhodnutia „čas nevyhnutne potrebný na zaistenie žalobcu maximálnu
dobu zaistenia šesť mesiacov“, pričom v zmysle judikatúry všeobecných súdov Slovenskej republiky
správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, pričom v
rámci rozhodovania o zaistení je povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci
z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu
do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi, pričom podľa názoru odvolacieho súdu
lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite
odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne
potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä tiež, pokiaľ
využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť
rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v
Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach



sp. zn. 1Sp/36/2014 zo dňa 19.08.2014). Mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil
dĺžku stanovenej doby zaistenia, pričom mal tak urobiť o to väčšmi, keďže stanovil maximálnu dĺžku
doby zaistenia žalobcu. V zmysle rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou
vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou
inštitútu zaistenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neozrejmil svoju právnu úvahu, prečo pristúpil k
zaisteniu žalobcu až na maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov a aké konkrétne úkony si vyžadujú
až takúto dobu zaistenia.
-
22 Vo Vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 07.07.2016 správny orgán navrhol, aby krajský súd správnu
žalobu zamietol. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav a že si
nesplnil povinnosti vyplývajúce z § 18 ods. 3 Správneho poriadku, k tejto námietke uviedol, že konanie
o administratívnom vyhostení cudzinca a zaistení začalo podľa § 18 ods. 2 Správneho poriadku dňa
23.11.2015 spísaním zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Pred spísaním zápisnice tento
bol poučený, že začína voči nemu konanie o administratívnom vyhostení a zaistení, čím bola splnená
povinnosť uložená podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku. Daná zápisnica je evidovaná pod č. PPZ-
HCP-PO8-ZVC-15-009/2015. Dňa 23.11.2015 bolo konanie prerušené z dôvodu, že žalobca počas tohto
konania podal žiadosť o udelenie azylu.
23 Ďalej dodal, že predmetný administratívny spis bol v roku 2016 preprotokolovaný a vedený pod
číslom PPZ-HCP-PO8-ZVC-6/2016 a aj keď sa zmenila spisová značka, ide o to isté konanie, ktoré bolo
začaté dňa 23.11.2015, preto poučil dňa 20.06.2016 pred spísaním zápisnice evidovanej pod č. PPZ-
HCP-PO8-ZVC-6-011/2016 o tej skutočnosti, že týmto úkonom pokračuje v konaní, ktoré bolo začaté
dňa 23.11.2015 pod č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-15/2015 a prerušené podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov a dal mu v závere zápisnice možnosť vyjadriť sa k pokladom rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a zaistení.
24 Pokiaľ sa týkalo námietky žalobcu, že v rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil riziko úteku, k
tejto námietke uviedol, že žalobca je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
na účel výkonu administratívneho vyhostenia a nie podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte
cudzincov.
25 Ohľadne odvolacej námietky, že sa nezaoberal alternatívami zaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte
cudzincov uviedol, že sa podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov rozhodol zaistiť žalobcu na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov z dôvodu, že tento počas konania o administratívnom
vyhostení neprejavil ochotu vycestovať a vyriešiť svoj neoprávnený pobyt, napríklad využitím inštitútu
asistovaného dobrovoľného návratu, hoci bol o tejto možnosti poučený. Mal za to, že sa zaoberal
alternatívou zaistenia, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nie je schopný zložiť peňažnú
záruku, nie je možné mu uložiť túto povinnosť a aj keď žalobca bol ochotný plniť povinnosť hlásenia
pobytu, žalovaný konštatoval, že vzhľadom na opakované prehlásenia žalobcu, že z územia Slovenskej
republiky nevycestuje a skutočnosť, že po celý čas si nevybavil nový cestovný doklad, je uloženie tejto
povinnosti neúčelné. Pokiaľ sa týka  nevypočutia manželky doplnil, že táto bola prítomná iba zo začiatku
konania a žalobca nenavrhol žalovanému ju vypočuť, hoci bol pred spísaním zápisnice o tomto práve
podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku poučený.
26 Pokiaľ sa týkalo námietky žalobcu, že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s článkom 8 Dohovoru
uviedol, že žalobcu sa rozhodol administratívne vyhostiť z územia Slovenskej republiky, pretože má
na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. V rozhodnutí zohľadnil závažnosť protiprávneho
konania, dĺžku trvania protiprávneho konania, mieru zavinenia žalobcu, ako aj okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu zákona o pobyte cudzincov. Rovnako zobral do úvahy aj skutočnosť, že má na
území SR manželku, štátnu príslušníčku Slovenskej republiky, preto mu neuložil zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky. Vykonaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení by žalobca odstránil
protiprávny stav, ktorý spôsobuje svojim neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky a
zároveň by mohol požiadať o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov ako manžel občianky Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky. Po udelení trvalého pobytu by mohol viesť riadny rodinný a súkromný život. Ak by prejavil
ochotu rešpektovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, žalovaný by ho nezaistil, ale by mu určil
lehotu na vycestovanie.
27 K námietke, že jeho rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby
zaistenia uviedol, že preveril informácie uverejnené Úradom hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
policajného zboru Bratislava zverejnené na internetovej stránke, kde je uvedená dĺžka návratovej
procedúry štátnych príslušníkov I., pričom bolo zistené, že Ú. J. zasiela žiadosti o vybavenie náhradného
cestovného dokladu Ú. E., ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku náhradného



cestovného dokladu, pričom z doterajších skúseností vyplýva, že pri dĺžke vybavovania náhradného
cestovného dokladu prostredníctvom Ú. E. so zastupiteľským úradom I. je uvedené, že ak štátny
príslušník I. spolupracuje, vypíše žiadosť o náhradný cestovný doklad a z domovskej krajiny zabezpečí
kópiu podporného dokladu, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu je do šesť mesiacov.
Ak štátny príslušník I. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne
dopĺňané k žiadosti o náhradný cestovný doklad, v takomto prípade doba vystavenia náhradného
cestovného dokladu môže byť dlhšia, ako šesť mesiacov. Žalovaný podotkol, že žalobca počas celej
doby neoprávneného pobytu nevykonal preukázateľný úkon, ktorým by získal cestovný doklad, ale ako
žiadateľ o azyl nemal problém kontaktovať domovskú krajinu, aby získal doklady, potrebné k uzavretiu
manželstva, kópia rodného listu, potvrdenie o pobyte v domovskej krajine, osvedčenie o osobnom stave,
ktoré boli vydané dňa 08.02.2016 a dokonca prehlásil, že rozumie slovenskému jazyku a k uzavretiu
manželstva nepotrebuje tlmočníka, čo zistil správny orgán z matričného úradu.

28 Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil:

29 Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016
žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil účastníka
konania: I. T., narodený XX.XX.XXXX, z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov a podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa
§ 55 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.

30 Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-011/2016 zo dňa 20.06.2016 súd zistil, že pred úkonom bol účastník
konania upovedomený o tom, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov ako vecne a
miestne príslušný správny orgán podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov po vykonaní šetrenia
pokračuje v konaní, ktoré bolo začaté dňa 23.11.2015 pod č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-15/2015 a prerušené
podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene.
31 Ďalej navrhovateľ na otázku, či má nejaké väzby k Slovenskej republike uviedol, že na Slovensku
má manželku. Na otázku, či je schopný zložiť peňažnú záruku vo výške a v lehote určenej policajným
útvarom uviedol že nie.
32 Na otázku, či má pri sebe nejakú finančnú hotovosť uviedol, že nemá pri sebe žiadnu finančnú
hotovosť. Zároveň z jeho výsluchu súd zistil, že tento uzavrel dňa XX.XX.XXXX v H. manželstvo s L.
T., ktorá je v druhom týždni tehotenstva, jej príjem je 350 Eur a býva v rodinnom dome v obci S. F. R.,
ktorého majiteľkou domu je jeho svokra. od príchodu na Slovensko nepracuje, žije len z príjmu svojej
manželky, do rodinného rozpočtu prispievajú aj súrodenci jeho manželky, ktorí pracujú a svokra, ktorá
poberá dôchodok. Finančne ho zabezpečuje manželka a rodina jeho manželky. Potvrdil, že chce si
vybaviť riadny legálny pobyt, chce žiť na Slovensku s manželkou, zo Slovenska vycestovať nechce a
chce sa naučiť slovenský jazyk a tu pracovať v oblasti architektúry, pretože má potrebnú atestáciu.
§
33 Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

34 Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom
Slovenskej republiky.

35 Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

36 Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

37 Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.



38 Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

39 Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej
krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má
udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V
rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

40 Podľa § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení lehotu na vycestovanie, ak
a) možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo
sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť,
b) možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88, alebo
c) štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo
práva a slobody iných.

41 Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

42 Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

43 Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

44 Podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života)
1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

45 Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

46 Podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku, O začatí konania správny orgán upovedomí všetkých
známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to
ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou.



-
47 Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu správneho orgánu súd právne uzatvára:

48 Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou, ktorá spôsobuje
nezákonnosť jeho rozhodnutia, keďže v zmysle § 18 ods. 3 a § 3 ods. 2 Správneho poriadku nepoučil
žalobcu, že začína voči nemu konanie o zaistení, má súd za to, že daná námietka je dôvodná.

49 Súd zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania, spísanej dňa 26.06.2016 (PPZ-HCP-PO8-
ZVC-6/011/2016 zistil, že tento bol poučený, že voči nemu žalovaný pokračuje v konaní o jeho
administratívnom vyhostení. Z daného však nevyplýva, že pred jeho výsluchom ho poučil, že začína
voči nemu aj konanie o jeho zaistení. Pokiaľ predmetným výsluchom mienil žalovaný, že vypočúval
žalobcu aj v konaní o jeho zaistení, nemôže byť  zhojenie tohto nedostatku preklenuté tým, že sa ho v
závere výsluch dotazoval, či má nejaké návrhy na doplnenie dôkazov nielen k podkladom rozhodnutia
o vyhostení, ale aj zaistení, nakoľko nebolo zo strany správneho orgánu začaté voči žalobcovi konanie
o jeho zaistení.

50 Súd poukazuje na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pričom v zmysle ustanovení Správneho
poriadku (§ 18 ods. 3, § 3 ods. 2) mal žalovaný oznámiť žalobcovi, že začína voči nemu konanie o jeho
zaistení a v súvislosti s týmto konaním ho náležite poučiť.

51 Konanie o zaistení podľa ustanovenia § 88 a násl. zákona o pobyte cudzincov je samostatným
konaním a teda bolo povinnosťou žalovaného žalobcovi zákonným spôsobom oznámiť začatie aj tohto
konania, pričom ho mal následne v rámci tohto konania aj vypočuť.

52 Žalobca teda nemal vôbec vedomosť o tom, že by malo voči nemu prebiehať konanie o jeho zaistení.
Dané pochybenie nemožno vyhodnotiť inak ako vadu, ktorá nielen že mohla, ale ktorá mala vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
53 Pokiaľ sa týka vyjadrenia žalovaného, že konanie, v ktorom pokračoval dňa 20.06.2016, je
pokračovaním konania zo dňa 23.11.2015 nielen v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu, ale je aj
pokračovaním konania o jeho zaistení, sa s daným vyjadrením súd nemôže stotožniť. V zmysle § 77 ods.
4 ZoPC možno voči cudzincovi, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu prerušiť konanie o administratívnom
vyhostení iba v prípade, ak sa jedná o cudzinca, voči ktorému sa vedie konanie o administratívnom
vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa zákona o pobyte cudzincov a policajný útvar následne
vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti
o udelenie azylu, respektíve konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví.
54 Dané zákonné ustanovenie sa neviaže aj na prerušenie konania o zaistení. Konanie o zaistení je
samostatným druhom konania v zmysle zákona o pobyte cudzincov upravené v Štvrtej časti druhej hlavy
zákona. Teda nemohlo dôjsť k jeho prerušeniu podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ako to
dôvodil žalobca.
+
55 Pokiaľ sa týka námietky, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil existenciu rizika úteku,
aj keď v zmysle článku 15 ods. 1 Návratovej smernice tak urobiť mal súd má za to, že ohľadne tejto
námietky žalovaný nepochybil, nakoľko účastník konania bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b), pričom
existencia rizika úteku nie je podmienkou zaistenia v zmysle daného zákonného ustanovenia, podľa
ktorého bol žalobca zaistený.
+
56 Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné vzhľadom na
to, že sa nedostatočne zaoberal možnosťou uplatnenia alternatívnych opatrení podľa § 89 ZoPC voči
zaisteniu, súd má zato, že aj daná odvolacia námietka je dôvodná.

57 Žalovaný ohľadne neuloženia alternatív zaistenia v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca
nie je schopný zložiť peňažnú záruku a nie je mu možné uložiť túto povinnosť, aj keď účastník konania
bol ochotný plniť povinnosť hlásenia pobytu, avšak na jeho opakované prehlásenia, že z územia SR
nevycestuje je jej uloženie neúčelné.

58 Súd má za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležitým spôsobom v zmysle ustanovenia §
89 ZoPC neodôvodnil, prečo v prípade zaistenia žalobcu nemôžu byť využité iné miernejšie opatrenia,
ako je hlásenie pobytu, respektíve zloženie peňažnej záruky.



59 Pokiaľ sa týka alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) ZoPC, a to hlásenia pobytu
žalobcu, v rozhodnutí žalovaného chýba akákoľvek právna úvaha týmto smerom, aj keď mu boli známe
určité skutočnosti (dlhodobá priepustka udelená mu počas konania o azyle), avšak žiadnym spôsobom
neodôvodnil, prečo v prípade žalobcu neprichádzalo do úvahy dané miernejšie opatrenie.

60 Takisto aj pokiaľ sa týka alternatívy zaistenia v zmysle písmena b) citovaného ustanovenia, tak z
rozhodnutia žalovaného absolútne absentuje jeho vyporiadanie sa, prečo v prípade žalobcu nepristúpil k
uloženiu povinnosti zložiť peňažnú záruku. Konštatácia uvedená v rozhodnutí, že žalobca nie je schopný
zložiť peňažnú záruku je nedostačujúca.

61 Nemôže ostať bez povšimnutia v prípade uloženia miernejšieho opatrenia, že žalobca má na území
Slovenskej republiky manželku, že s touto býva v obci S. F. R. a že táto sa podieľa na úhrade nákladov
súvisiacich s jeho pobytom na území SR.

62 Žalovaný nevykonal dokazovanie v tom zmysle, či má žalobca dostatok finančných prostriedkov na
krytie svojho pobytu na území Slovenskej republiky počas trvania tejto povinnosti tak, ako mu to ukladá
citované ustanovenie § 89 ZoPC. Iba konštatoval, že žalobca nemá dostatok peňažných prostriedkov,
avšak nezisťoval skutočnosť, či má dostatok finančných prostriedkov na krytie svojho pobytu, pričom
v tejto súvislosti mu mal správny orgán oznámiť predpokladanú dobu jeho zaistenia ako aj výšku
predpokladanej peňažnej záruky.

63 V súvislosti s uložením danej alternatívy je na mieste aj zohľadnenie, či danú povinnosť môže v zmysle
§ 89 ods. 5 ZoPC splniť aj jemu blízka osoba, pričom správny orgán mal vedomosť, že žalobca je ženatý,
že býva spolu so svojou manželkou, ktorá sa podieľa na úhrade jeho potrieb. Súd len podotýka, že
nemožno v prípade zohľadnenia výšky peňažnej záruky opomenúť aj tú skutočnosť, na ktorú poukázala
zástupkyňa žalobcu, že v prípade zloženia peňažnej záruky, nemožno striktne jej výšku vyvodzovať zo
sumy 56 EUR na osobu a deň pobytu v zmysle vyhlášky č. 499/2011 Z.z. ale je potrebné zohľadniť, že na
úhrade určitých položiek zahŕňajúcu danú sumu sú uhrádzané, napr. aj zo strany blízkych osôb žalobcu.

64 Preto napadnuté rozhodnutie žalovaného, týkajúce sa vyporiadania sa s uložením alternatívnych
opatrení k inštitútu zaistenia je nepreskúmateľné, nakoľko v danom smere absentuje vzhľadom na vyššie
uvedené správna úvaha žalovaného, prečo v prípade žalobcu tieto nemohli byť zohľadnené.
+
65 Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že žalovaný nerešpektoval jeho právo na rodinný a súkromný
život a že vydanie napadnutého rozhodnutie je v rozpore s článkom 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práva slobôd má súd za to, že žalovaný, pokiaľ sa týka náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia, či rozhodnutie o zaistení nie je zásahom do rodinného a súkromné života žalobcu, sa
obmedzil iba na konštatovanie, že jeho rozhodnutie je v súlade s daným článkom Dohovoru bez toho,
aby posúdil všetky otázky relevantné na daný záver.

66 V danom smere rozhodnutie žalovaného nie je niečím odôvodnené. Niet ani z čoho dedukovať,
prečo sa žalovaný domnieva, že jeho rozhodnutie je v súlade s článkom 8 Dohovoru a preto možno
konštatovať, že je aj z daného pohľadu nepreskúmateľné.

67 V zmysle ustálenej judikatúry v tejto otázke absolútne chýba akákoľvek správna úvaha žalovaného,
že vydanie napadnutého rozhodnutia je v súlade s článkom 8 Dohovoru. Žalovaný sa vôbec vo
svojom rozhodnutí nezaoberá takou skutočnosťou, ako je manželský a rodinný život žalobcu, ako
aj tehotenstvo žalobcovej manželky a či v prípade zaistenia žalobcu bude tento zásah primeraný v
zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou a naliehavosťou verejného záujmu,
reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranu žalobcovho rodinného života.

68 Pokiaľ sa týka posúdenia súladu zaistenia s článkom 8 Dohovoru súd má za to, že žalovanému
bola známa tá skutočnosť, že žalobca uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky
(L. T.) dňa XX.XX.XXXX, ktorá je tehotná. Bez ohľadu na túto skutočnosť iba stroho konštatoval, že
jeho zaistenie nemá vplyv na jeho rodinný a súkromný život bez toho, aby akokoľvek produkoval svoju
správnu úvahu, v čom predmetné zaistenie nemá vplyv na jeho rodinný život, pričom nezobral do úvahy
tú skutočnosť, že žalobca uzavrel manželstvo, že jeho manželka čaká dieťa a či tieto skutočnosti môžu



mať vplyv na jeho zaistenie a či v danom prípade zaistenie bude aj v súlade s článkom 8, vzhľadom na
tieto skutočnosti, týkajúce sa jeho rodinného a súkromného života, ktoré však správny orgán nezohľadnil
a ani sa správnou úvahou týmito skutočnosťami nezaoberal, čím je jeho rozhodnutie z tohto pohľadu
aj nepreskúmateľné.

69 Súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci K. proti Veľkej Británii, v
zmysle ktorej rodinný život je vykladaný pomerne extenzívne, s dôrazom na faktickosť a fungovanie
daného vzťahu a nie na formálnosť zväzku, pričom za určitých okolností je možné za rodinný život
považovať tiež vzťah snúbencov, či druha a družky alebo partnerov, ktorí spolu nežijú v manželstve
(rozhodnutie ESĽP vo veci Abdulazis, Cabales a Balkandali proti Veľkej Británii z 28.05.1985).
+
70 Pokiaľ sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho
odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia súd má za to, že daná námietka je
dôvodná.

71 V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby
zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a to z dôvodu, že účastník konania počas
konania o administratívnom vyhostení neprejavil ochotu vycestovať a vyriešiť svoj neoprávnený pobyt
napríklad využitím inštitútu asistovaného dobrovoľného návratu, pričom jeho zaistenie bude monitorovať
s poukazom na § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC,

72 V prípade zaistenia žalobcu správny orgán stanovil maximálnu dobu zaistenia v zmysle § 88 ods.
4 ZoPC, t.j. šesť mesiacov.

73 Z rozhodnutia správneho orgánu však nevyplýva o aké konkrétne informácie, vyplývajúce z
administratívneho spisu, ktoré tvorili jeho obsah pred vydaním napadnutého rozhodnutia, svoje
rozhodnutie opiera a z ktorých by bolo možné potvrdiť záver správneho orgánu o stanovení maximálnej
dĺžky zaistenia, čím je jeho rozhodnutie aj v tejto časti nepreskúmateľné.

74 V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku bolo povinnosťou žalovaného priamo v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami k
podkladom rozhodnutia.

75 Žalovaný predložil na pojednávaní správu z Ú. J. zo dňa 18.07.2016, pričom v zmysle dôvodov v
nej uvedených vyplýva, aká dĺžka vybavovania je predpokladaná pre vydanie náhradného cestovného
dokladu v prípade ak cudzinec spolupracuje a v prípade ak nespolupracuje.

76 Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zo strany súdu, tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve
absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto
aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

77 Napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 20.06.2016. Odvolanie voči rozhodnutiu žalovaného bolo
podané opravným prostriedkom zo dňa 30.06.2016. Tento bol doručený na tunajší súd dňa 08.07.2016
t.j. za účinnosti nového procesného predpisu (zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok). Preto
súd v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 125/2016 Z.z. považoval daný opravný prostriedok za
včas podanú správnu žalobu v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku.

78 Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v
súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku
a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20. júna 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie



konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd podrobne
poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

79 Zároveň v súlade s § 229 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby
žalobca I. T., narodený XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

80 O trovách konania súd rozhodol tak, že ich žalobcovi nepriznal, nakoľko tento aj keď bol v konaní
úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
\"sťažnostné body\") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "870cb336-f7f1-4ed8-8c6d-ff7631d1953f:3d94417a-aac8-4d5c-91d8-d80af090398c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200158.1", "spisova_znacka": "4Saz/2/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Saz/2/2016 z 10. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-05-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200158.1"}, {"guid": "29fb171a-f79d-4fee-90ea-3823c0d5cbba:0dbe5440-de01-41c6-b87b-3b876c62da85", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1015201724.1", "spisova_znacka": "4Sp/108/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sp/108/2015 z 25. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-10-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1015201724.1"}, {"guid": "2d95737d-00cc-44d2-a019-d5eb13b4622e:bbb1e2ac-d44b-4878-8507-e7620deea3c0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3", "spisova_znacka": "1Sp/36/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Sp/36/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3"}, {"guid": "7265f15a-cfdf-4b58-89bd-67aa592fe8f5:88d6a288-dfef-470c-bd5d-6b682c1c54d8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1", "spisova_znacka": "1Sp/20/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sp/20/2012 z 13. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-08-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1"}], "citovane_v": [{"guid": "86ccac81-46d3-4e0d-bd60-e5dda2fa5597:ca22ee8c-115d-4334-8de2-595a5ae0e92a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016201073.1", "spisova_znacka": "3Sa/28/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/28/2016 z 29. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016201073.1"}, {"guid": "7ff309ed-5059-4044-8cd1-5bc62d6fa314:e35af16a-40f8-435a-ba86-d64c3d31edaf", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200953.1", "spisova_znacka": "8Sa/6/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Sa/6/2016 z 25. 8. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-08-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200953.1"}]}