{"guid": "712f5de2-63bc-4fc5-9ae9-6291e3b10ddf:7135e2f0-12c6-4f74-b717-ab689da1c92e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1", "spisova_znacka": "3Sp/16/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sp/16/2016 z 30. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 30. mája 2016, sp. zn. 3Sp/16/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1", "identifikacne_cislo": "7016200584", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "Mgr. Kazimíra Hallová", "sudca_id": 664, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kazimira-hallova-664", "datum_vydania": "2016-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "nazov": "§ 250k ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250k"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250l.odsek-2", "nazov": "§ 250l ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250l.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250l"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250q.odsek-3", "nazov": "§ 250q ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250q.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250q"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250k", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250l", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250q", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7135e2f0-12c6-4f74-b717-ab689da1c92e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200584
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200584.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: O. S.,
narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. W. O., trvale bytom S. W. O., bez cestovného dokladu,
toho času umiestnený v Ú. G. X. G. Q., J.L. XX, XXX XX D., zastúpený Centrom právnej pomoci, so
sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova
18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
BA6-108-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, takto

r o z h o d o l :

I./ P o t v r d z u j e  rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-108-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-108-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 88
ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľa na základe skutočnosti, že je
žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu
podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov dňom 30.04.2016 a umiestnil ho v Ú. G. X. G. Q. D.Č. (ďalej len „Ú. D.“) a podľa § 88
ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do 29.10.2016.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 29.04.2016 kontrolovaný
hliadkou na ul. T. E. J. smerom k diaľnici K., pričom počas kontroly sa nevedel preukázať dokladom
totožnosti a uviedol, že má štátnu príslušnosť S. a ide spoločne so svojou rodinou z Maďarskej republiky
(ďalej len „MR“) do Francúzskej republiky. Toho istého dňa správny orgán oznámil aj Dublinskému
stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“)
dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorým sa stanovujú kritériá a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov a rovnako bolo požiadané aj o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa vyššie
uvedeného nariadenia. Na základe tejto skutočnosti správny orgán dňa 29.04.2016 začal konanie vo veci
zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia
prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013
z 26.06.2013.



Doplnil, že v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa
29.04.2016 navrhovateľ uviedol, že na územie schengenského priestoru vstúpil spoločne so svojou
rodinou loďou do Grécka. Následne vycestoval do Macedónska, Srbska a následne do Maďarska, kde
ho zadržali policajti, ktorí ho umiestnili v tábore a zobrali mu aj odtlačky prstov a kde požiadal o udelenie
azylu, pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade, ak
by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť. Potvrdil, že nemá
žiadne finančné prostriedky a ani ubytovanie na území Slovenskej republiky.
Správny orgán vychádzal z dikcie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c), v zmysle ktorého navrhovateľa zaistil,
ako aj na možné riziko úteku vyplývajúce z ustanovenia § 88 ods. 2 ZoPC. Mal zato, že navrhovateľ, ako
štátny príslušník tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi
na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej
ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň
právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky
na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky
slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického
a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie
týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je
potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z
pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim
svedomitým konaním dlhodobo buduje. Má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o
medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko.
Napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú
pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto má správny orgán za to, že v prípade účastníka
konania je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území
schengenského priestoru žiada na území Maďarska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je
Maďarsko. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je
potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na
území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi.
Zdôraznil, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie
Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na územie Rakúskej republiky. Týmto svojim konaním neoprávnene
opustil Maďarsko a túto skutočnosť potvrdil aj v spísanej zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko
úteku, nakoľko sa chce dostať do Rakúskej republiky za každú cenu a nechce sa vrátiť do Maďarska,
pričom na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z
jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku.
Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle
ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých
by mu mohla byť uložená niektorá v ňom uvedených povinností z dôvodu, že prípadným uložením
uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko
SR je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. Doplnil, že v
jeho prípade je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, na čo slúži inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC.
Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 29.10.2016 podľa § 88 ods. 4 ZoPC, počas ktorej
doby vykoná správny orgán všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom pôjde hlavne
o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, ako aj samotná príprava prevozu,
jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Doplnil,
že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne
presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe a z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od
množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR
a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu,
ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné
okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.
Správny orgán ďalej poukazoval aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné
aplikovať postup v zmysle článku 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku,



alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu
ako sedem dní.
Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o
prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie
účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd,
nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území
Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia
SR na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území
Maďarska, čo účastník konania sám potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom k výkonu prevozu
podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.
-
V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci),
podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal
za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho
posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je  čiastočne nepreskúmateľné.
Napadnutým rozhodnutím odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, a
to na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa dublinského nariadenia na územie
Maďarska.
Poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva,
že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto
rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mal za to, že jeho
vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho
dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jeho návrate na
územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračným úradom MV SR. Dodal, že slovenské
súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a
konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť
a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.
Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo
vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému,
ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach
azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho
transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom
zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru
a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a
jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia,
trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o
zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo.
Rovnako poukazoval aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a
emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl
a cudzincov v Maďarsku správu v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej
ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme
k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku
dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu
utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra
na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne
rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera
žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu.
Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových
detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia.
V podanom opravnom prostriedku do pozornosti dávala skutočnosť, že Európska komisia začala konanie
voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry MTI
Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom konaní



v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že odvolanie
automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť maďarské
územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému rozhodnutiu a
pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom konaní,
ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy poskytujúce
obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a na preklady
dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Takisto poukazoval na aktuálnu správu Úradu Vysokého
komisára OSN pre utečencov o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných
nedostatkov v Maďarsku.
Mal za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude navrhovateľ
vystavený podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru
a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec
nesprávne právne posúdil.
Podotkol, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj
Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09,
rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré
vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to
napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov
(článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z
31.05.2011).
Odvolával sa aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný
tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní
s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a
kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie
je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad
z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania
dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným
dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných
dohovorov o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.
Podľa jeho názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí
absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky s ohľadom
na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase
vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia
žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti
tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské
práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za
bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola
individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho
dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľa
podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko
ochotné a schopné navrhovateľa prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia,
nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež
je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto
vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement najmä ak je zjavné, že
podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti
tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná
osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takéto
nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam
nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností
nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom
viacerých závažných skutkových okolností v danej právnej veci. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje
odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vzhľadom na uvádzané
všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému.



V ďalšom poukazoval na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko
úteku, možno aplikovať konanie o odovzdaní a to len vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie
alternatívne donucovacie opatrenia. Mal za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho
odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním
podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo
Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá
aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere
keď odporca len konštatuje, že navrhovateľ si nevie sám zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej
republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre
žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľa teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody
jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti
Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50),
ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp,
respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov.
Navrhovateľ takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu o riziku jeho  úteku, ktoré vyvodil na základe tej
skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne
známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl
v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky
preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodal, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho
následne vec aj nesprávne právne posúdil.
-
Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-108/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľa, súd
zistil nasledovné:

Žiadosťou zo dňa 30.04.2016 adresovanú Ministerstvu vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko
odporca požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia
Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských
štátov u 32 osôb (medzi nimi aj navrhovateľa).

Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa
29.04.2016 súd zistil, že navrhovateľ popísal svoju cestu z domovskej krajiny až na Slovensko. Do
Maďarska prišiel približne pred dvomi mesiacmi.
Potvrdil, že po tom, čo sa dostal do Maďarska, požiadal tam o azyl a boli mu aj odobraté odtlačky prstov.
Rovnako potvrdil, že jeho cieľovou krajinou je Rakúsko, kam by aj ušiel, ak by ho polícia prepustila,
pričom do Maďarska sa v žiadnom prípade nechce vrátiť, pričom cestuje spolu so svojou rodinou. Takisto
uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si ani zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej
republiky.
-
Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa
31.05.2016.
§
Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak
b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.



Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie.
+
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku,  Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.



Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
*
Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

M. E. K.E. O. G. D. D. uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa navrhovateľa.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku a podrobne
špecifikovanými nižšie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodu,
že nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho
rozhodnutie je čiastočne nepreskúmateľné.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
BA6-108-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil
navrhovateľa na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel
zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia
navrhovateľa do 29.10.2016 s tým, že ho umiestil v Ú. G.Y. X. G. Q. E. D..

Predpokladom zaistenia navrhovateľa v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia
zdôvodňoval.

V prípade navrhovateľa tento sám správnemu orgánu oznámil, že požiadal o udelenie azylu na území
Maďarskej republiky. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 29.04.2016 Dublinskému stredisku
ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

V akom štádiu sa jeho žiadosť o udelenie azylu na území Maďarska navrhovateľ neuviedol, pričom
do Maďarska sa dostal približne pred dvomi mesiacmi. Potvrdil, že cestuje so svojou rodinou. Takisto
potvrdil, že nemá žiadne finančné prostriedky, ani možnosť zabezpečiť si ubytovanie na území SR,
pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade, ak by bol
prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť.

Z konania vedeného na  tunajšom súde pod sp. zn. 10Sp/16/2016 je súdu známe, že navrhovateľ
cestoval spolu so svojou manželkou O. Y., nar. XX.XX.XXXX a so svojimi deťmi - 1. O. N., nar.
XX.XX.XXXX, 2. O. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. O. W., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. D., nar. XX.XX.XXXX, 5.
O. C., nar. XX.XX.XXXX, 6. O. C., nar. XX.XX.XXXX. Maloleté deti navrhovateľa boli zaistené spolu so
svojou matkou v zmysle rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-109-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016,
ktoré bolo predmetom súdneho preskúmania vo vyššie uvedenom konaní.

Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území
Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia -



Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas
samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia
na území Maďarska.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti
niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti
požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na
územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku
7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa
určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde mu boli aj
odobraté odtlačky prstov a kde navrhovateľ požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na území Maďarska,
počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez
príslušných oprávnení.
-
Pokiaľ sa týka námietok, uvedených navrhovateľom v opravnom prostriedku, že správny orgán
nedostatočne zistil skutkový stav a že v prípade navrhovateľa došlo k porušeniu článku 3 Európskeho
dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jeho vrátením na
územie Maďarska, súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že do dnešného dňa nebola zo strany Európskej
komisie pozastavená platnosť Nariadením EÚ č. 604/2013 a rovnako nebolo v súvislosti s transfermi
vykonávanými v zmysle predmetného nariadenia do dnešného dňa odporúčané štátom Európskej únie
uplatňujúcim predmetné nariadenie pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska.

Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby Maďarsko bolo považované za
krajinu, kde by v prípade navrhovateľovho vrátenia do tejto krajiny mu tam hrozilo trestné stíhanie,
prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom
dané navrhovateľ ani neuvádzal, len mal zato, že do Maďarska sa už nechce vrátiť, keďže chce ísť do
Rakúska.

Maďarsko, ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu, je štandardným štátom
schengenského priestoru a má zároveň povinnosť účinne chrániť vonkajšiu schengenskú hranicu pred
neoprávneným vstupom resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov,
ktorí účelovo vstupujú do schengenského priestoru práve cez vonkajšiu hranicu schengenského
priestoru, t.j. cez hranicu Maďarska.

Ohľadne týchto námietok správny orgán vo svojom stanovisku uviedol, že Maďarsko je riadnym členom
európskeho hospodárskeho priestoru, signatárom medzinárodných dohôd, štandardne dodržiava všetky
ním prijaté medzinárodné dohovory a preto je daná námietka neprípustná. Ak by mal odporca prijať
názory prezentované v opravnom prostriedku, tak akákoľvek súčasná legislatíva upravujúca vstup a
pobyt cudzích štátnych príslušníkov tretích krajín by sa stala reálne nevykonateľnou. Každý, a teda aj
navrhovateľ, si musí uvedomiť, že je povinný dodržiavať právne predpisy všetkých štátov na území,
ktorých sa práve nachádza a v jeho prípade sa ani nejedná o štátneho príslušníka tretej krajiny, kde
by prebiehal ozbrojený konflikt. Dodal, že odporca si uvedomuje, že ekonomická situácia v jeho krajine
pôvodu je diametrálne odlišná ako na Slovensku, ale zároveň si je nutné uvedomiť, že v prípade, ak
by tak, ako navrhovateľ, konal každý príslušník jeho domovskej krajiny, znamenalo by to reálne rozvrat
ekonomiky štátov prijímajúcich takých cudzincov, t.j. aj Slovenskej republiky.

Súd zdôrazňuje, že Maďarsko je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské
nariadenie, aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva
je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý podľa vedomostí súdu v súčasnosti
nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v Maďarsku a v
prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením navrhovateľa by
boli zmarené aj vykonávané úkony Dublinského strediska MÚ MV SR.

Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v Maďarsku nie sú známe žiadne právoplatné
odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali
neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácií cudzincov a porušovania Dohovoru.



Preto súd má za to, že zaistením navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov
nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR  má prednosť pred
zákonom.

Súd len dodáva, že v prípade akceptovania žiadosti o prijatie navrhovateľa podľa článku 18 Dublinského
dohovoru maďarským partnerským úradom podľa Dublinského nariadenia bude vydané rozhodnutie v
konaní o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a následne bude v súlade s článkom 29
odsek 1 Dublinského nariadenia vykonaný transfer do Maďarska v lehote do 6 mesiacov od prevzatia
zodpovednosti. V danom konaní teda bude voči navrhovateľovi vydané rozhodnutie, voči ktorému bude
prípustný opravný prostriedok.
Súd má teda za to, že prípadným transferom navrhovateľa do Maďarska v zmysle nariadenia (EÚ) č.
604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Maďarsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských
práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv
v súvislosti s aplikáciou nariadenia (EÚ) č. 604/2013.

Súd má za to, že odporca aj keď to implicitne neuviedol, rešpektoval súkromný a rodinný život účastníka
konania v zmysle článku 8 odsek 1  Dohovoru, keďže na území SR tento nemá žiadnu blízku rodinu
na oprávnenom pobyte, nemá na území SR žiadne záväzky a nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné
dôvody na zotrvanie na jej území, pričom má v úmysle útekom ju opustiť do Rakúska. Pokiaľ sa týka
aplikácie článku 5 odsek 1 písmena f) Dohovoru, súd konštatuje, že vzhľadom na začatie konania
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného prevozu, rizika jeho úteku a
neoprávneného vstupu na územie štátu únie, bolo jeho zaistenie aj v súlade s daným článkom.
-
Pokiaľ sa týka naplnenia ďalšej podmienky zaistenia, a to existencie značného rizika úteku v zmysle §
88 ods. 1 písm. c) ZoPC, ktorú navrhovateľ takisto namietal, súd má za to, že v čase azylovej procedúry
v Maďarsku mal sa navrhovateľ zdržiavať v hostiteľskej krajine až do právoplatného rozhodnutia o jeho
žiadosti, a to v tábore na to určenom. Tento určený pobyt nedodržal a nelegálne opustil územie Maďarska
po jeho umiestnení v tábore s cieľom dostať sa cez územie Slovenskej republiky do Rakúska, pričom toto
je jeho cieľovou krajinou a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade, ak by bol prepustený, ihneď
by ušiel do Rakúska. Počas konania o udelenie azylu nie je oprávnený sa žiadateľ o azyl pohybovať
po iných krajinách únie.

Súd má za to, že jeho pobyt na území Slovenska teda treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2
ods. 1 písm. f) ZoPC a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná
na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím
správaním aj osvedčil. Navrhovateľ prejavil vôľu dostať sa do Rakúska, kam sa chce dostať aj ďalším
útekom zo Slovenska, nakoľko ide o jeho cieľovú krajinu. Dané naplnil aj svojím svojvoľným odchodom
z krajiny príslušnej na vybavenie jeho azylovej procedúry a nelegálne vstúpil na územie Slovenskej
republiky. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto súd má za to, že za účelom zabezpečenia jeho
návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, je nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená
aj podmienka efektívnosti zaistenia navrhovateľa.
V zmysle uvedeného Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a je v
procese konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takého žiadateľa vrátiť späť do štátu, v
ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať z dôvodu zodpovednosti, čo je prípad
navrhovateľa.
Svojím správaním navrhovateľa naplnil aj skutkovú podstatu rizika úteku definovanú jednak  v čl. 2
písm. n) nariadenia č. 604/2013, ako aj v § 88 ods. 2 ZoPC, nakoľko vzhľadom na predchádzajúce jeho
správanie sa uvedené vyššie, je tu naplnená dôvodná obava, že tento opäť ujde, resp. sa bude skrývať.
Navrhovateľ sa ani sám netají tým, že jeho cieľovou krajinou je Rakúsku, kam sa chce dostať aj za cenu
ďalšieho úteku zo Slovenska.
-
Správny orgán náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a
ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.



Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní
dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel
k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
c) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na
zistený skutkový stav.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v
plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam
nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-108-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 v
zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje
požiadavku efektívnosti a účelnosti a nie je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a základných
slobodách z dôvodov uvedených vyššie.

Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z
dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti  rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí
byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "ussr:3b36f318-e1bd-4f56-bf17-eaeead894ea0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b36f318-e1bd-4f56-bf17-eaeead894ea0"}, {"guid": "c268d664-5f72-4992-a47e-d52c5654194e:9e4983cb-0756-4083-9584-58c396baf6fc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200580.1", "spisova_znacka": "10Sp/16/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sp/16/2016 z 30. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200580.1"}], "citovane_v": []}